ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome Drevanských zvyk a rozpomienka na starých držala ešte všetko temer pohromade. Michal, najstarší syn, nevdojak zaujal patriarchálne miesto otcovo, rodina sa formálne nerozliezla, dom sa netrhal, ačkoľvek boli už deľby — pravda, bez pravôt. Keď prišli nedorozumenia, Lipovský bol sudcom. Celou silou musel pracovať, aby Samko, najbohatší, ale najhrabivejší, neukrivdil ostatných, menovite Ďurka, ktorý ľahšie hľadieval na veci. Bolo to tým ťažšie, že Samko prestal už chodiť na dlhší čas do sveta a oddal sa doma dedinskému bankárstvu. Požičiaval „od trhu do trhu“ menším remeselníkom, kupcom, mäsiarom, a úroky počítal tiež „od trhu do trhu“, teda na zroky veľmi krátke. Viedol podivné knihy: na ceduľkách mal poznačené dátum, len tak „na Michala“, alebo „na výkladný jarmok“, a pri tom poznámka: „na kože“, alebo „kapusta“, alebo „tri vrchy“ — ani mena dlžníkovho, ani sumy požičanej nebolo na karotke. Zato bolo oboje v tvrdej hlave Samkovej tak pevno a iste zapísané, že omyl bol nemožný. Na iné nemyslel, po inom nebažil, iné ho nezaujímalo. Divy tvorí ľudský um, keď sa uprie na jeden predmet, na veci logicky súvisiace, a neroztrhá sa na rozličné strany.

To posledné bolo u Ďurka. Mal tiež dobrú drevanskú hlavu, ale rozptýlil svoju pozornosť, zaoberal sa rozmanitými dielami… Jeho hospodárstvo stálo najhoršie, ačkoľvek dlhé roky spravoval spoločný majetok a mohol koristiť pre seba. Vyšlo, že jemu zostal iba rodičovský diel, keď sa starí pominuli, pravda, čistý a dosť veľký, že ešte vždy patril medzi prvých gazdov Lipovej. No oproti Mišovi a menovite Samkovi bol predsa len malý pán.

Ale zato jeho zadný byt bol vždy živý, veselý, kdežto vpredu, kam prešiel Mišo so synom Tomášom, v strednom byte, kde sídlil Samko, bolo obyčajne pusto, studeno a nevľúdne.

Z predného bytu tá pravá starina vyšumela smrťou starých, v strednom zavládla skúposť a suchota bezsrdcová. Beta, Samkova žena, neznášala sa temer s nikým, kričala po širokom dvore, ale jej krik nikomu neimponoval. Ani len s jediným potomkom, vnukom Micianom, nevedela vyjsť, a konečne bol prinútený postaviť si osobitný byt vzadu zo starých komôr. Tam bolo plno pušiek, loveckých káps, pušného prachu a psov. Mician mládenčil, čo bolo v Lipovej zriedkavosťou. Keď mu dohovárali, odvetil, že sa chystá na niečo iného, než starať sa o ženu a deti.

„Dosť nás je,“ hovorieval, „budem mať na koho nakladať.“

O gazdovstvo nestaral sa priam. Videl, ako majetok starého otca Samka pravidelne rastie, ktorý jemu pripadne cele. Potreby jeho boli skromné. Najväčšia jeho radosť bola trochu zapoľovať si — to jest vlastne zapytliačiť, lebo obyčajná blízka poľovka mu nestačila. Ale tak jeleňa odstreliť na hranici panskej hory, čakať naňho v Chrústovej (tak sa volala lipovská hora, susedná s panskou), to mu bolo po vôli.

Mician pripravoval si patróny, mal ísť na sluky. Prišla skorá jar, uprostred marca už ani na horách nebolo snehu. Každoročne na Jozefa hľadel farárovi na mena poslúžiť touto jarnou lahôdkou. Obyčajne sa mu to podarilo; toho roku malo byť u Lipovského mnoho hostí, chcel sa pochlapiť.

Dvere sa otvorili, bez klopania vstúpil mladý muž.

„Mirko môj!“ zavolal Mician a rozsypal pušný prach po zemi. Mirko objal svojho staršieho druha, ktorý ho učil všetkým možným loveckým športom a bol mu najbližší v celej rodine.

„Martinko môj, tys’ vždy len pri starom! Nuž pôjdeme?“

„Ty tiež! Aká radosť! Dám ti svoju druhú pušku, bude to radosť!“

Mojmír Kladný zoskočil bol z voza a rovno šiel k Martinovi.

„Nik o mne ešte nevie,“ riekol ticho, „a sú zdraví všetci? Nože mi rozprávaj! Nič neviem, čo som opustil Koričné po ohni!“

„Zdraví! Ach — Vrábľovho Laca sme pochovali. Bol naničhodník!“ nervno poznamenal Martin.

„Počul som, počul! Chudák, no i sám si bol vina!“

„A v Koričnom?“ pýtal sa Mirko.

„Tam je zase všetko v poriadku… Teta Steinová prišla, povolala Tinku Kabelovú, Júlii je dobre. Ako je teraz, neviem!“

„A Mária?“

„Mária je v Nemecku, v akomsi ústave. Počúvam od farára, že oddala sa službe, neviem, ako to volajú. Veď zájdeš a dozvieš sa. Vždy bola akási divná, mnoho čítala… Možno bude nejakou učenou.“

„Teda predsa! Tvrdá hlávka dosiahla svoje.“ Mirko vedel, že sa chce stať nasilu diakonisou. Povedala mu to, keď po koričňanskom požiari lúčil sa s ňou. No hotové faktum ho predsa prekvapilo.

„Nuž a tebe ako ide vo Viedni?“ spýtal sa Mician.

„Starí sú u mňa! Otec ako otec, ale mať mi divie za Rohovom. Je tesno starene v ohromnom dome. Ale veď privykne.“

Nedlho besedovali starí druhovia, už počal sa nepokoj. Deti zbadali príchod hosťa, povedali Ďurkovi, Ďurko vbehol k Micianovi, a celý dom už vedel, že prišiel Mirko. Musel radom, od Miša počnúc, robiť svoje vizity. Nevedel, že v polomoderne zariadenej svetlici Ďurkovej čaká ho milujúce srdce. Vítal sa s Aničkou prosto po kamarátsky, šepol jej lichotivé slová, pohladil jej ruku. A v nej zamieralo srdce a tvár horela purpurom studu a lásky.

„Tys’ ešte doma?“ zadivil sa Mirko, „bez čepca! Ej, ej!“

Podvečer vzal Mician Mirka na ťah. Bujné kone zaviezli ich pod Chrústovú. Bol krásny, predjarný večer. Bolo teplo, prvá bezmrazová noc. Bučina bola holá, lanská, suchá tráva prikrývala šedou plachtou stráne. Ale liesky mali už svoje jahnence a všetko voňalo zobúdzajúcou sa prírodou. Zem bola vlhká, stúpalo sa po nej ako po perzských kobercoch. Prišli na miesto. Mician postavil Mirka na dobré stanovisko, sám sa uskromnil horším, lebo temný bor hatil výhľad. Musel rýchlo páliť, ak naďabí sa sluka, lebo keď preletí cez malé priestranstvo, už ju zakryje temné úzadie. Mirko strelil päť ráz, päť ráz i slávne chybil, Micianovi len raz mihla sa sluka v úzkom páse proti nebu, strelil a vták padol na suchú trávu.

No predsa Mira rozjarila poľovka príjemne, rozjaril ho i čerstvý vzduch večerný, vôňa kyprej zeme a napätie, spojené s poľovkou.

Veselý sa vrátil do Drevanských. U Ďurka bola spoločnosť, rodinná, nudná, ale Mirko sa nenudil. Samko sa tak rozjaril, že dal priniesť zo svojho vína, ktoré ináč len sám píjal, nedožičiac nikomu… Bolo to víno lacno kúpené na licitácii po starom, veľmi skúpom mládencovi, ktorý mal len jednu náruživosť; opatrovať svoju pivnicu.

Miško bol tiež dobrej vôle. Mirko spojil svojou prítomnosťou ináč málo schádzajúcu sa rodinu. Bol sviatok razom. Celá izba zakypela ľuďmi, deťmi a čeľaďou. Mirko videl, že to odcudzenie, ich rozličné prozaické žitie je len zdanlivé. Pri najmenšej príležitosti i mrňáctvo Mišovo, i skupáňstvo Samkovo, i nepríjemné mravy Bety, povýšenosť Ďurkova, stárež, mládež, rozmanité záujmy, rozdiely veku, stupne pokrvnosti, to všetko sa vyrovnalo, a pred ním bola opravdivá rodina, tvoriaca sama sebou svoj svet, nepotrebujúca žiadnej inej pomoci a žiadneho rozšírenia. A koľko sily a spokojnosti bolo tam! Mladé nevesty s deťmi pri prsiach, starci, babky, kŕdeľ detí, mladé devy, podrastky, medzi nimi už zrejúce panny a za nimi silný paholok, služobná baba, ba i ovčiar — to všetko tvorilo akoby svoj vlastný štát, ktorý by vlastne ani nepotreboval vyššie utriedenie a ktorému už obec je najmenej nepotrebnou, a tužibuď ešte štát, súd, financie, múdrosť, úrady, polícia!

Mirko sedel, unavený postriežkou a jarným vzduchom, pri boku Michalovom a s úľubou hľadel na hlučný malý snem rodinný… Prepiaty prácou duševnou, surmami viedenského života, prebdenými nocami, raz pri práci, druhý raz v spolkoch, na báloch, v dome Kalinovom, kde nachádzal umelecké pôžitky a veselú, jarú, duchaplnú ženskú spoločnosť, cítil sa blaženým v surovej, priamej prirodzenosti; cítil závan pravdy, kdežto tam vo svete neustále prenasledovalo ho podozrenie, že vidí pretvárku, že cíti lož.

Uzavrel, že zostane do pozajtra, drahému Lipovskému na meniny. Okolo pol desiatej zdvihol sa Mišo spoza stola a to bol znak rozchodu… Mirko sa divil, ako rýchlo, bez najmenšieho nepokoja, roztratila sa celá spoločnosť. Bože môj, veď ona dnes vlastne „lumpáčila“, lebo inokedy o deviatej všetko zalieza do nesčíselných dier Turákovho domu.

„Zostaň u mňa,“ riekol Ďurko. „Martin, prepusť ho; ty i tak pôjdeš na ranný ťah; kazil by ti ho.“

Miro zostal u Ďurkov. Ďurko bol rád, chcel ešte niečo zvedieť zo sveta, novinky politické, o mužoch, známych mu z novín, o meste, o stave krajiny. Mirko sa rozhovoril ako málokedy. Anička prisadla k nim a ticho pozerala na besedujúcich… Máločomu porozumela; mať ju už po tretí raz volala spať. No Anna zostala. Rozhovor sa pretiahol do polnoci.

Ďurko bol rád, že nečakaný hosť vytrhol ho z jednotvárneho života, a keď videl, ako jeho Anna hľadí na Mirka, ako hltá jeho slová, prišla mu fantázia: či by nebol z týchto párik? No ihneď zahodil myšlienku. Bol predsa skromný, vzdor svojej, u Lipovanov neobyčajnej pokročilosti. Annu posielal spať. Ale oni ešte nešli a Ďurko šiel pre jednu fľašu do komory, úzku v drieku, ale majúcu hodné bane nad driekom i pod ním. Niekedy bola slúžila garbiarskemu cechu a ostala u Drevanských po otcovi starého patriarchu Jána, ktorý bol cechmajstrom. Anna, kategoricky vyslaná otcom, vstala, pozrela na Mirka, skloniac hlavu, takže jej oči i tvár zatienené boli hustým, prekrásnym obočím, charakteristickým znakom drevanských žien.

Mirko nevdojak pozrel tiež na ňu a bol dojatý jej krásou, mladosťou, jej strojnou postavou, a najviac tým milým tieňom, ktorý hádzalo jej obočie na oválnu tvár, na oči, ktorých jasnota premáhala tieň a ony leskli sa ako ohník v temnom úbočí.

Anna nahla sa cez stôl, podala strunistú ruku Mirkovi na dobrú noc. Miro nechytil ruku, ale vstal a, obíduc roh stola, vzal Anninu hlávku do rúk a bozkal ju na obe líca, zapálené rumeňom.

„Dobrú noc, Anica,“ riekol Miro a privinul jej hybký driek k sebe. „Buďme zase kamaráti! Po Jozefovi pôjdeme na Zámok? Či nie? Mician pôjde tiež, urobíme si predčasný majáles! Pristávaš? Časy sú také krásne, teplo ako v máji! Fialky kvitnú! A teraz je už čas spať!“

Anna sa zvrtla, pokryla rukami tvár a so zadŕžaným plačom vybehla z izby, stretnúc otca vo dverách, nesúceho cechovú fľašu.

„Daj teda!“ riekol Mirko, celý rozčúlený krátkou scénou s Annou, „daj z toho modranského!“

Horná baňa cechovej fľaše sa pomaly prázdnila, oba mužovia rozhovorili sa živo o tom a inom, najviac sa vypytoval Ďurko o svete ďalšom, o politike, o mestách. Keď už i stredný, tenký pás cechovej fľašky zbledol a zostala len spodná baňa, prešli na predmety blízke, na krajové, a konečne na rodinné.

„Ale, hoď rukou a nesmúť,“ riekol Ďurko, keď Miro, rozohriaty vínom k úprimnosti, rozpovedal mu svoju nešťastnú lásku k Márii. „Netajím, ona je krásna, vysoká devuška, ale nie pre svet… Bojím sa, že ani nie pre svet, ktorý si vyvolila. Ty máš povinnosti oproti životu, rodičom, rodine, národu, nuž teda, hore hlavu. Mŕtvych mŕtvym!“

„Ach, Ďurko môj! Mne sa zdá, my všetci, čo odtrhli sme sa od tohto domu a hľadali život mimo, sme vlastne mŕtvi! Pozri na koričňanského Jána! Či to život?“

„Bieda, bieda! Niet mu pomoci. Počúvam, že zas podpisuje zmenky. Nad Krásnym domom zdvíha sa búrka. Razom všetko praskne. A ešte horšie chýry idú. Robina vraj ho zaplietol do akejsi nemilej histórie. Vieš, že hrozil žene pištoľou. Dünnagel z toho zostavil kriminálne oznámenie; Ján, bojazlivý od prírod, mäkký ako maslo na slnci, dal sa vraj vohnať za cenu odstúpenia od žaloby do akýchsi nekalých vecí. Neviem, čo je na tom, ale kde je Robina a Dünnagel — tam dobre byť nemôže! Chúďa Julka! To živé decko je mi na duši.“

„A tetka Steinová nič nevykonala?“

„Zriadila dom, vyhnala zase ľudí darebákov, ktorí sa naprasili pod krátkym panovaním Lenóry, chcela vziať Julku do Nového Sadu… Otec nedovolil… Steinová, osoba rezolútna, oznámila mu, že ujde a nechá všetko tak… Neviem, či už nesplnila hrozbu.“

Mirko, vypijúc pohár na dúšok, uzavrel, že pôjde do Koričného.

„Pôjdem ta! Poviem svákovi…“

„Nechoď, nechoď, braček,“ riekol Ďurko, „nič nevykonáš! Ostaň u nás a potom choď po svojom!“

„A vy takto pospolu,“ bolo počuť sonórny hlas Miciana, vstupujúceho dvermi. „Počul som vaše hlasy. Bol som u Repku, tam ťa čakal Sliednik s Dubcom na preferans,“ riekol Ďurkovi, „musel som ťa zastúpiť.“

„Poď, urob kompániu,“ riekol Mirko a nalieval vína.

Mician prisadol, a spodná baňa cechovej fľaše počala sa prázdniť. Ďurko bol rozjarený, nepustil hostí, až zaskvela sa znovu naplnená fľaša. Srdcia sa otvorili. Mician menej pil a pozoroval priateľov. Na Ďurkovi bolo hodne poznať, že vypil cez mieru. Mirko sa žmúril, kúril papirosu za papirosou a rozhovoril sa tak, že jeho zvučný hlas prenikal i múry. Konečne počal i spievať. Krásne sóla zvučali v tomto suchom, tichom dome. Pendlové hodiny Ďurkove ukazovali už na druhú hodinu, keď sa priatelia rozišli.

Mirko, celý rozčúlený, ľahol si na diván v malej izbe, kam ho Ďurko doprevadil. Tenká stearínová svieca žmurkala ako kahanec. Bolo mu horúce, cítil, že vypil cez mieru, a rozhovoril sa taktiež cez mieru. Srdce prekypovalo.

Vo Viedni nemal pokojnej chvíle, nemohol pracovať, nemohol ani myslieť logicky; vždy ho pretrhovali trápne myšlienky, znepokojovali chýry, ktoré prichádzali z domova. Daromné boli plány, že s presídlením rodičov odtrhne sa od rodného kraja. A keď už vnútorný nepokoj bol taký veľký, že sám Linhardt mu riekol: ,Sie, Schlowak, gehen Sie ein wenig in ihre Schlowakei,‘^[16] vzal si dovolenú a šiel. Pravda, s tým, že v horúcom lete musí zase on zastupovať kolegov.

„Dobre,“ dumal na diváne, „aspoň všetko tu pokonám! Alebo sa odlúčim cele, alebo zaviažem také zväzky, ktoré budú neroztrhnuteľné. Možno i Mária vytrezvie v tom nemeckom Düngelhausne! Azda i jej vletí do srdca túžba za týmto krásnym krajom, za týmito ľuďmi, za touto krásnou, nie nádhernou, ale predsa krásnou! Azda!“

Mirko zadul sviecu a chcel sa vyzliekať. No zatúžil po slobodnom vzduchu. Otvoril dvere — viedli priamo na dvor. Vonku chystalo sa na ľahký jarný mrázik, vzduch bol svieži, ale nie nepríjemne chladný. Na rozhorúčenú hlavu Mirkovu bol to pravý liek. Keď prešiel dvorom a ocitol sa medzi ohromnými ovčincami, z hornej veže bili dve hodiny — skoro za tým ozvala sa dolná, nehotová veža, tenším hlasom, oznamujúc tiež dve. Z ulice bolo počuť už ranný spev hlásnika. Cele iný nápev, iné slová ako do polnoci.

Ticho bolo. Len časom zabľačala ovca ako zo sna, i prežúvanie bolo počuť. Bolo to neustále šumenie ako v hore, keď večerný vetrík podúva.

Napravo, pod slobodnou, drevenou kôlňou bola hromada surových koží. Mirko zbadal ihneď nedobrý zápach a išiel pomedzi ovčince k humnu. Ovce sa znepokojovali. Jedna zabľačala a celá hromada poskákala na nohy a tisla sa do kúta.

„Čo je to!“ ozval sa ovčiar, spiaci nad ovcami na posteli, pripevnenej na stene ako lastovičie hniezdo.

„Ja som to, Mirko!“ odvetil Kladný.

„To je iné! Nech odpustia! Pred týždňom mi skapala ovca!“

Mirko sa vrátil na dvor, pred byt Ďurkov. Už mu vyšumel mámor, či už dobrým, chladným vzduchom, či zápachom stá a stá oviec, ale už cítil potrebu sna. Šiel k svojim dverám, ktoré zanechal otvorené.

Napravo bol malý oblôčik. Jemu sa zdalo, čosi bieleho, jasného pohlo sa v ňom. Zastal. Zvedavosť ho tiahla. Zaklepal na oblok, nevediac prečo. Oblôčik sa otvoril a v ňom pri slabom svetle hviezd a slabého srpu mesačného ukázala sa oválna tvár Anny.

„Blúdiš, blúdiš,“ riekla, „vidíš, dedinské dievčence čakajú na milého pri oblôčku.“ Mal to byť žart, ale z Aniných úst to neznelo žartom.

„Anna naľakala si ma! Kto by myslel na také prekvapenie. No, vďaka ti!“

„Prečo vďaka? Nemohla som spať… potom hlas ovčiara, kroky… to u nás nebýva. U nás je vždy svätý pokoj.“

Mirko oprel sa ľavým lakťom o podokenicu takže hlavou bol vlastne v chyžke.

„A ty tu spávaš, Anica?“

„Tu, i s matkou. Nehovor nahlas, zobudíš ju. A ona je taká zunovaná! Otec sa málo stará o gazdovstvo. Radšej číta novinky a sedí u farára. Cestuje, pri voľbách márni čas. Nuž tak!“

Tvár Anny bola tak blízko Mirkovej, že keď rýchlo, pološeptom hovorila, cítil jej milý dych na líci.

„Daj ty pokoj otcovi! Či má tak skrbľačiť ako Samko? Čo má z toho Samko? Ani len detí nemá, všetko príde na vnuka. A čím je on sám? Ničím! Boja sa ho, lebo sú mu dlžní. Tvoj otec je viac na Lipovej i okolí než bohatý Samo. Nuž tak!“

„Keby môj otec bol taký bohatý — lepšie by bolo!“

„Aj, aj… Drevanská krv… Turák, turák! To je nová vec pre mňa. Darmo je, krv nenie voda!“

„Nie tak som myslela. Keby bol otec taký bohatý…“ nedohovorila, ale chytila Mirka za ruku, opretú o podokenicu.

Mirko bol prekvapený, nie tak zmyslom jej slov, ktoré boli cele ľahostajné, ako tým hlbokým, prsným hlasom, aký zunel tichou nocou.

„Zobudíš mať,“ riekol, nevediac čo múdrejšieho povedať.

Z vnútra chyže ozýval sa pravidelný chrapot. Mať Anny, zdravá, silná, prácou zmorená žena, spala snom, že ťažko bolo by ju zobudiť i veľkým krikom.

„Mirko môj!“ riekla Anna, a v tom okamihu ležala jej horúca hlávka na jeho pleci. Či on ju prvý vzal, či ona bola prvá, čo ovinula ramená okolo jeho, nebolo možno určiť ani jemu, ani jej. S nimi sa stalo niečo elementárne-nepovedomého. Cítil na perách, na tvári jej bozky, cítil búrku krásnej, plnej hrudi, vôňu jej vlasov, sviežosť jej tuhých mladistvých líc.

„Ťahá — zavri oblok!“ riekla mať v polosne, obrátila sa na druhý bok a počala znovu chrapkať, Mirko stál dlho pri obloku, už zatvorenom.

„Ešte raz!“ riekla Anna a pritisla ústa k table. Mirko urobil to isté. Cítil perami devy oteplené sklo. „Ešte raz,“ riekla, neodťahujúc úst od tably. Mirko celoval horúcou krvou devy rozhorúčené sklo a zdalo sa mu, že nikdy v živote nepocítil toľko ženskej nehy, toľko ľúbostnej slasti ako pri bozkávaní skla.

Poodišla — vtedy zaklopal na oblok a riekol: „Ešte raz!“ A zase sa stretli ich ústa, oddelené chladným sklom, ktoré sa obojstranným živým žiarom zahrievalo.

Mirko prešiel do svojej chyže celý omámený. Nikdy nemyslel, že naňho niekoľko okamihov tak mocne, osudne môže pôsobiť, ako sa stalo pod Anniným oblôčkom. Mária mizla, tratila sa v jeho fantázii, a Anna ako nejaký démon, počala nad ním kraľovať…

Hádzal sa na posteli, raz sa nazýval hlupákom, ľahkomyseľníkom, ale sám ospravedlnil sa hneď, že toho nehľadal… A ona hľadala? Nemožno! Či ona mohla šípiť, že po druhej hodine vyjde na neobyčajnú prechádzku medzi ovčince?? Nie — tu niet ani u neho, ani u nej najmenšej schválnosti. Tu zahovoril boh, podumal, ačkoľvek málokedy na boha myslel. Nad ránom zaspal, ale už o piatej bol hore, umyl sa a veselo vyšiel k Ďurkovi na raňajky.

*

Na lipovskej fare svätili naozaj slávnostne Jozefa. Dom bol preplnený hosťami z okolia i z ďalších strán. Menovite jedna grupa národných ľudí sa zhovorila, že toho roku prekvapí Lipovského, ktorého nehlučný, ale vnútorne a na blízke okolie mohutne účinkujúci vliv bol známy. Grupa mala plán vytrhnúť Lipovského z úzkeho kruhu a využiť jeho sily pre všeobecnosť, pre celý národ. Lipová sem, Lipová tam, pekná vec, že je zaujatá, že odberá stá výtlačkov z každého lacnejšieho vydania, ale taký človek ako Lipovský, mal by mať širšie pole. Je v hrude zahrabaný diamant.

Prišiel i doktor Miloslav, patriaci k vyšeoznačenej skupine.

Kňazi seniorátu boli temer všetci; jeden medzi nimi „nerozhodný“, to jest človek bez farby, ktorý bol by inde maďarónom, ale v tomto senioráte nemal k tomu dosť gurážu.

Zjavil sa i Rybka. Nič ho netlačilo, že akonáhle blížil sa ku kolegom, živo hovoriacim, hovor utíchol, alebo menil sa v cele obyčajný o počasí a výhľadoch na úrodu.

Tichá, osamotená, pustovnícka fara premenila sa na úľ, živo rozihraný. Nechýbali ani ženské, pani farárky v starodávnych čepcoch dostavili sa v hojnom počte, niektoré vzali so sebou i dcérušky, skromné, večne pýriace sa devy. Po kuchyni a chodbách tmolili sa babky, bola tam od Drevanských i Beta i Tomášova Evka. Ján Drevanský-koričňanský prišiel pred samou večerou. Zostarel od krátkeho času. Nahrbený, smutný, roztržitý chodil medzi množstvom dlhokaputníkov ako hriešnik medzi čistými a nesmelý medzi smelými. Všetko sa cítilo ako doma, ešte i Rybka sa tváril, akoby bol medzi svojimi, len Drevanský robil akýsi cudzí dojem.

Večera išla slávne. Poprední hostia sedeli v jedálni, preplnenej tak, že misy museli si hostia sami podávať, prístupu nebolo. Celý priestor zaujali stoly a stolce. V druhých izbách, ešte i v kaplánke, sedeli významnejší cirkevníci, mládež, svetskí hostinkári, ktorí nikdy nechýbajú pri konventoch, spovediach kňazských, posviackach a podobných príležitostiach.

Bolo živo, ale cele ináč než u Drevanského na Jána. Reči išli umné, týkajúce sa cirkvi, národa, verejných záujmov, literatúry… Pravda, boli i žarty, lokálne historky, vzájomné dráždenie sa, vtipy. Ale to všetko bolo akosi temperované, bez hluku a výstredností. Mirko Kladný sedel pri Drevanskom veselý a zotavený. Doň vošiel nový život. Krása a sviežosť Anny zaujali ho tak, že nemal už zmyslu pre Drevanského bôle, ktorý ani nevedel hovoriť o inom, než o svojom nešťastí.

Rozumie sa samo sebou, že toasty nevystali. Senior mal prichystaný slávnostný jozefovský prípitok. Aké bolo jeho prekvapenie, keď razom vstal Rybka a toastoval na jubilanta. Všetko sa škaredilo, niektorí porobili nohami hurt, ale pevný, hustý hlas nevolaného gratulanta víťazne sa ozýval. Rybka znal babráckosť spoločnosti, vedel o jej chabosti, a dovolil si ešte dávať vlastenecké naučenia oslavovanému. Áno, netajil svoje, a prinútil počúvať ľudí národných „vlastenecké“ impertinencie. A bol sám.

Čo je po tom, že ho neskôr senior v svojom oneskorenom toaste pošľahal, čo po tom, že na jeho toast bolo ticho a na seniorov hlučná pochvala! Previedol svoje. No s jedným nerátal. S Micianom.

Mician hlasno zaškrípal zubmi, jemu to bolo primnoho! Vedel, že zase vytrpí, že naňho sa oboria, keď vykoná nejaký nepravidelný kúsok. Vzal to na seba. Vstal, celý červený hnevom. Všetko zatíchlo.

„My, Lipovania,“ počal spočiatku trasúcim sa hlasom, „dobre vieme, čo máme v našom Jozefovi, v našom milovanom, požehnanom pastierovi. Ale všetka úcta, všetka láska, ktorú oproti nemu chováme, nesmie nás zvádzať k tomu, aby sme ho porovnávali s naším pánom a bohom Ježišom Kristom, keď putoval ako pravý človek medzi ľuďmi. No vzdor tomu opovážim sa prirovnať jeden moment zo života Kristovho k tomu momentu, ktorého sme, žiaľbohu, práve boli svedkovia. Judáš bozkal Krista, keď ho zrádzal drábom farizejským so slovami: ,Zdráv buď, mistre!‘ Pán farár Rybka slovami ľsti a klamu pozdravil nášho jubilanta, a v duši ho zradil a zrádza i skutkami!“

Bolo najprv ticho… Potom počala sa opravdivá búrka. Nikdy lipovská fara takej nevidela. Jedni volali „živio“, druhí vybuchli v smiech, iní zase ukázali nevôľu nad pohoršením. Nájdu sa to všelijakí ľudia. Menovite boli kňazi, ktorí vo vystúpení Micianovom videli laický nábeh na svoj stav. Rybka sem, Rybka tam, vieme, že je oplan, ale je predsa kňaz! Je ich kolega, a Mician je jednoduchý mäsiar a kupec. Že vystavil sa národne, že hovoril pravdu, to ustúpilo do úzadia za stavovské márnosti.

Ale vcelku bol Rybka justifikovaný. Červený ako rak vstal a chcel odvetiť. Ale už bola mládež a čulí Lipovania vo dverách jedálne. Nedali mu hovoriť…

„Ako ste prišli ku kráľovskej fare?“ ozval sa niekto vo dverách…

„Žandármi!“ odvetilo mu desať hlasov.

„Koričňanci plačú!“

„Tu nehrajú ferbľu!“

„Koho odniesli na nosidlách z rohovského bálu?“

„Kto privolal vojsko do Koričného?“

„Meg, meg! Meg, meg!^[17]“

Surma bola už skutočne nepekná. Vtom vstal Lipovský. Ako hostia videli jeho vysokú postavu, jeho krátko strihané šedivé vlasy, keď ozvali sa jeho prvé, nehlasné, tiché slová, všetko sa upokojilo, akoby rozvlnené more niekto pošibal čarovným prútom.

Lipovský nič zvláštneho nepovedal. Ba ešte sa i poďakoval za toast Rybkov i seniorov, hovoril o láske i odpúšťaní, o rovnosti pred bohom, o nebezpečenstve, keď človek myslí, že je sám pravý, a nedopúšťa možnosť toho, že i protivník môže byť pravý. Slová jeho boli chladnou sprchou na rozohnené hlavy, a Rybka už počal sa usmievať, lebo iste myslel, že je to zavrátenie nielen Miciana, ale i tých, čo sa vzbúrili na smelé jeho slová.

A razom prešiel na inú tému… Rozvinul celý duchovný boj slovenský proti odrodilcom, násilníkom a skrivodníkom. Sprcha, ktorú pustil na počiatku, pomaly sa menila na oheň. Keď skončil, národná rozohnenosť bola väčšia, intenzívnejšia než po búrnych slovách Micianových. Mician obrazil Rybku, Lipovský ho zničil, zničil celý jeho myšlienkový svet, celý jeho život, jeho zmýšľanie a konanie postavil na pranier pravdy, pranier umelecky zhotovený, krásny, ale predsa len pranier. Tak hovoria len veľkí rečníci, a to len v minútach vyvolených a zhora požehnaných.

Rybka sa stratil. Škrípal zubmi, a nezabudol sa staviť v Rohove u slúžneho, ačkoľvek bolo už pozde.

Po jeho odchode spoločnosť sa rozveselila. Mician sedel potmehúdsky, zhrbený a usmieval sa. Bol rád, že neurobil to, čo najprv zamýšľal. Chcel totiž Rybku vziať za ruku, stisnúť mu ju ako len Mician mohol (lámal grajciare v prstoch na stávku) a vyviesť ho von.

Takto bolo lepšie. Bol spokojný so sebou, ačkolvek poniektorí farári naňho zle zazerali, a pán senior, človek slabý, pohrozil mu tučným ukazováčikom, na ktorom bol velký zlatý prsteň.

„Rozkážete?“ opýtal sa Mician, úctivo sa priblížiac k hroziacemu.

„Nie tak ohnivo!“ riekol senior. „I on prijal požehnanie apoštolskej ruky!“

„Pán senior! To som i ja vyňal! I pokrstených zlodejov vešajú!“ Senior obrátil vec na žart…

„Povraz má dva konce, dva konce, pán Mician.“

„Nebojím sa povrazu, vznešený pane, bojím sa len našej slabosti.“

„No, no! Nie tak vážne!“ riekol senior a zase zdvihol tučný prst s veľkým zlatým prsteňom…

„A keby i šibenica!“ zlostne a vážne riekol Mician, ktorého hnevalo to, že senior chce vec obrátiť na žart. „Už dosť bolo toho mieru! Hynieme pod ním!“

„Jeden človek nič nemôže!“ odvetil starý pán, a hladel ujsť exámenu ,laika‘.

„Neosobujem si nič, vznešený pane, ale raz, na Jozefa, povstala tu neďaleko v dedinke myšlienka slovenského povstania^[18]! Prečo by sme my na Lipovej nemohli prelomiť to večné fatinkovanie sa nepriateľom?“

„Dobre, dobre, pán Mician,“ ozval sa chudý starček, temer rovesník najstaršieho nebohého Jána Drevanského, ktorý sám nevedel, koľko má rokov… „Nožmi sme išli proti puškám, kosami proti kanónom… Boli časy, boli… Netriasli sme sa pred každým vyslaným panákom, ale mali sme vodcov svojich… Boli časy …“

Mirko sa nemohol zdržať, postava a slová starca, tak zošlého, ktorý celý večer len ticho sedel a žuval bezzubými ďasnami kúštiky chleba, urobili naňho dojem zdrcujúci, a pritom i pozdvihujúci. Pristúpil k nemu a bozkal mu zvraštenú, chladnú ako ľad ruku.

Starček neporozumel, pomľaskol zoschnutými perami a sadol na stolec.

,Nie‘ podumal Mirko, ,navrátiť sa musíme ku koreňom, my, netrebné výhonky! Osvietiť sa! Znovuzrodiť!‘

A vtedy dozrela v ňom myšlienka, že vezme si za ženu Annu Drevanskú a pojme ju k rodičom do Viedne.