Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky II.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky II.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

9. Uväznenie a skon spravodlivého

Augustové slnko pieklo z neba holubieho tak silno, „že sa slamky krivili na starých doškách“, ako hovorievali Koričňanci. Dedinou jachal podslúžny s jedným žandárom na kozle a druhým oproti sebe…

Koričňanské babky vysunovali hlavy z oblokov; žandári a podslúžny ich neprekvapili — veď to boli, žiaľbohu, veľmi častí hostia v Koričnom.

Akonáhle kočiar prehrmel popri domku, z ktorého vykukla zvedavá hlava, už sa skryla… „Neplatí mne — a s druhými nech je boh…“

Koč nezastavil sa ani u richtára, ani u Samiho Kohna. A to už vyzvalo akú-takú pozornosť. Starý sedliak, dávno neholený, v spodných, žltokonopných šatách, položil ruku nad oči a zamrmlal:

„Kam tých diablových služobníkov parom nesie? Koho idú drať?“

„Pán sused!“ riekla čiperná starenka, na jedno oko slepá, vyjdúc na predný násyp domku, „mne sa to neľúbi; vidíte, ťahajú priamo ku Krásnemu!“

„Možno na hostinu!“

„Ach, na hostinu! S nožmi na flintách! Ale tu ide náš Ondrej. Bude asi vedieť.“

Ondrej Žalud krivkal hore dedinou. Valne zostarel. Šedivá hlava jeho bola vtisnutá medzi plecia a zdalo sa, že ešte silnejšie zatŕha na krivú nohu než predtým.

„Žandári idú do Krásneho,“ riekla čiperná ženička, hľadiac svojím jediným očkom na Ondreja.

„Bohzná,“ odvetil Ondrej, postaviac váhu tela na krivú nohu. „I Drevanskému nejde, ako chodievalo. Možno exekúcia. Zlá žena, hotové nešťastie…“

Vtom pribehol Pukančík.

„Láska božia tebe, majstre,“ zašepkal Ondrejovi tak, aby to suseda nepočula, „mne sa zdá, v Krásnom dome je zle…“

Ale už zjavil sa Sami Kohn, celý rozjarený, červený.

„Viete, ľudia, čo sa robí? Viete, Ondrejko, čo ste mňa tak urážali, spoliehajúc sa na Drevanského? Viete čo? Takto ho povedú…“ a ukázal rukami na kríž, že vraj tak povedú Drevanského, retiazkou sputnaného.

„Už je váš patrón fuč, Ondrejko Žalud! Teraz už nič nezostáva, len aby ste i vy všetko vyznali… rozpustili tú vašu gemajnde[31]… Nezakazovali piť u statočného človeka… ba sami prišli tu i tu, zazdravkali si s dobrými susedmi. Všetko príde do najlepšieho poriadku v drahej uhorskej vlasti. Buričov pochytajú a my budeme žiť ako v raji.“

Ondrej sa zaškaredil.

„Sami!“ riekol tichým hlasom, „daj si pozor na zadné kolesá! Už ti diabol nafúkal primnoho pýchy. Keď nás uväznia, tak nás i pustia a vyjdeme z ich väzenia nevinní a čestní! Ale keď teba, otupný mrzák, keď teba raz uväznia, si stratený.“

„Prečo by mňa mali uväzniť? Ja som patriot!“

„Ty si samá zrada pekelná! Odstráň sa, odstráň, aby nebola ruka moja poškvrnená, že sa ťa dotkla. Vieš, ty ohava, že Ján Drevanský je statočný človek, a ty sa o neho hubou otieraš?“

„Veď uvidíme, aký statočný človek je váš Drevanský; uvidíme, uvidíme.“ Sami odbehol, naľakaný hlasom starého Ondreja i jeho posunkom, od ktorého si nič dobrého nesľuboval.

No Ondreja veľmi znepokojili slová všetko vediaceho Samiho. Šiel prosto ku Krásnemu domu.

Na verande našiel Máriu, rozplakanú, rozčúlenú v najvyššej miere. Temer že sa nevrhla staríkovi na prsia.

„Pomáhajte!“ riekla ticho, akoby jatá bázňou o toho, od ktorého prosila pomoc.

„,Prišiel podslúžny, kázal otca zobudiť… Mňa vyslal z izby. Žandári mi nedovolia pohnúť sa z domu. Otec najprv strašne zakričal:

,Ja, ja vrah!‘ počula som jeho hlas. Potom sa všetko utíšilo.‘“

Sotva to stačila povedať, prišiel žandár, ktorý nevidel prichádzať Ondreja zadnou záhradou a zbadajúc ho na verande, kázal mu odísť v tom okamihu.

Ondrej postavil sa na krivú nohu, chytil ruku Márie a zatriasol záporne dlhými šedinami.

„Schovaj meč svoj do pošvy, nádenník Belzebuba,“ zavolal najsviatočnejším tónom. „Toto je moja dcéra duchovná, ty nemáš práva mňa odosielať od nej!“

Žandár obrátil sa po dobrom k Márii:

„Kišasoň… izé — nech pošlú preč toho sedliaka — mám paranč[32] — kišasoň, nemôcť zato, nech pošlú…“

„Nehatlaj svoju hnusnú reč, ty sprepadenec, nehnevaj boha, ktorý stvoril jazyky…“

Žandár piskol. O chvíľu prišiel jeho starší kamarát.

„Hovorím vám!“ riekol nový žandár, už pravidelným jazykom, „aby ste sa vzdialili… Slečne sa nič nestane. Tu je naša vrchnosť. Vy tu nemáte miesta…“

„Ach, ty chlapčisko zelené, nepodarené, ty oplan zaplatený, ty pes, za kus chleba štekajúci… Čo tu chcete v poctivom dome? Zbojníci, raubíri, nešľachetníci! Von z tohto poctivého príbytku! Čo tu hľadáte, zlosynovia a šarhovia!“

Ondrej vrečnil sa do extázy, akej sama Mária nikdy uňho nevidela. Sama mu šepla, aby sa nebál o ňu, že jej nič nepomôže, aby ustúpil moci.

„Ja moci ustupovať, moci diablov, ja, syn boží a vyvolenec Spasiteľa?“

Ondrej hovoril tak hlasno, že podslúžny ho počul a vybehol na verandu.

„A tu si ty, podliak ohavný!“ zakričal Ondrej, nevypúšťajúc ruku Márie zo svojej chladnej, stareckej dlane. „Pozri sám, čo robia tvoji holomkovia. Rozkáž im, aby sa vzdialili!“

Podslúžny bol v strašnom zmätku. Krásna, impozantná Mária hľadela na neho ticho, bez rozčúlenia.

Ondrej zastal si pred podslúžneho a pred žandárov.

„Odpracte tohto človeka!“ komandoval podslúžny po maďarsky.

Ondrej zareval:

„Nerozumiem tvojej hatlanine, ty pekelný zhubca, ale darmo štveš! Nikdy si nemal pred sebou statočného, veriaceho človeka. Pošli preč tvojich psov krvavých!“ Prvý žandár mihol na druha. Ten chytil Ondreja za plece; ale v tom už ležal na zemi. Ondrej ho tak silno búšil do pŕs, že padol na chrbát a puška odletela mu dolu z verandy. Vtom pristúpil druhý žandár a bajonetom prebodol starca.

Ondrej Žalud padol na koleno, potom sa zvalil na dosky podlahy, vykríkol nezrozumiteľné slovo a zatíchol. Krv liala sa po doskách. Mária sa sklonila k zomierajúcemu, ale už nebolo v ňom života.

„Odneste ho na obecný dom!“ riekol podslúžny, bledý na smrť…

„Tu sú kľúče,“ riekol Márii, „váš otec pôjde s nami do Rohova — je väzeň. Ľutujem, ale s ním hovoriť dnes nesmiete. Odpusťte, úradná povinnosť…“

Mária vybehla na predný trakt. Tam už sadal otec na voz, žandári, ktorí sa vrátili z obecného domu, ho obsadili, podslúžny vyskočil ku kočišovi na kozol.

„Otec, otec!“ zvolala Mária. Drevanský sa obzrel.

„Neboj sa nič, Mária! Zajtra som zase doma!“

Drevanský, keď minuli dedinu, vytrezvel cele zo svojej apatie. Počal nachádzať sám seba.

„Haha, haha!“ smial sa, „možno toto mi k dobrému poslúži… Ja v podozrení! Ale čo sa stalo?“

„Počujete ešte dnes,“ riekol podslúžny, ktorý ako pisár neraz okúsil Jánovo pohostinstvo.

„Pod bajonetmi! Ja, Ján Drevanský — haha, to sú naozaj divné veci!“

Mária nemeškala. Za chvíľu boli zapriahnuté Drevanského kone, kázala jachať bočnou cestou a bola prv v Rohove ako väzeň so strážnikmi. Išla k Ráruske a tam zvedela všetko.



[31] gemajnde — (z nem.) obec

[32] paranč — (z maď.) rozkaz





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.