Zlatý fond > Diela > Koreň a výhonky II.


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Koreň a výhonky II.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Iveta Stefankova, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov

11. Výbuch „suchej duše“

Anna, nenavyknutá ležať v posteli, keď už slnko je vysoko, vzdor tomu, že tak málo spala, po odchode mužovom prešla do jeho pracovnej izby a chodila dlho sem i tam. Cítila v celom tele sladkú triašku po prežitej noci, no horké rozpomienky na kalinovské večierky pridali dózu trpkosti do medového kalicha. Čím viac premýšľala, tým bolo horšie. Na Lipovej vôbec málo premýšľala, nebolo času. Ale tu, temer bez činnosti, privykla premýšľať, a to bolo jej nešťastie.

Bohato obdarená prírodou, nebezpečne skoro a rýchlo prešla od nepovedomého, prostého žitia k reflexii. Za bystrým vývinom duševným nestačili kráčať iné vlastnosti, potrebné pre zmenený spôsob žitia. Už pri svokre cítila svoju nezručnosť, teda pri osobe úzkeho, malomestkého vzdelania, i pri nej zbadala, že nenie jej roveň — a tobôž na večierkoch v spoločnosti pomerne blýskavej, bohatej a vycibrenej. Mirko sám utláčal ju svojou prevahou a povýšenosťou, povznesením nad úroveň, pod ktorou ona bola naveky zakliata. On to nechcel, práve naopak, dvíhal ju k sebe s láskavosťou a energiou. Keby nebola taká bystrá umom, ľahko bola by sa vpravila a hľadela zovňajškom zakryť nedostatky. Ale taký klam neuspokojoval jej tvrdú, vysoko obdarenú hlávku turácku. Premýšľala o tom a prišla na zlú myšlienku: to dlho nepotrvá. Niekoľko takých scén ako u Kalinov, a Mirko ináč pozrie na ňu.

Keď už myslela, že starí vstali, prešla k nim. Elena ju vítala dosť chladne. Józa bol zhrbený nad stolcom. Svokra žiarlila. Odberá jej syna, ktorý vodí ženu po zábavách? Prečo, začo! Či jej láska materinská nemá väčšie a staršie právo na Mirka, či Mirko nenie jej, matke bližší? A kedy zavolal mať, aby videla niečo viac než divadlo a verejné promenády?… Pravda, že i za slobodna málo času venoval materi, ale vtedy si pomyslela: trudí sa, zháňa, lopotí sa pre seba a čiastočne i pre ňu! Teraz zanedbáva mať nie pre prácu, ale pre ženu! Učí ju po nemecky, číta jej slovenské knihy, drží celé prednášky. Či to kedy urobil jej? Že ju obdaril — nie, to je v poriadku. Elena bola si povedomá, že nie špinavé rozpočty otravujú jej dušu! Nie.

V tichej chvíli uznávala, že je smiešne žiarliť, že tak donáša poriadok žitia, i svätým písmom dovolený, ba prikázaný. Ale priveľa lásky bolo k synovi, jedináčkovi v jej malom, roztrpčenom, v biede uvädnutom srdci… Darmo si šeptala, že syn urobil viac pre ňu a Józu, než deti robievajú pre rodičov, že Józu vytrhol z otroctva, že jej obľahčil dni staroby… predsa ju vždy pieklo v hrudi, keď videla popanštenú, bohato odenú, v pohodlnosti žijúcu nevestu. Keď videla, s akou láskou hľadí na ňu jej syn, zakrýva jej nedostatky, vyhovára drobné nezručnosti! V prvé dni Elena chodila okolo dvier ich izby a tak sa unížila, že priložila ucho k dverám, aby počula ich rozhovor. Potom sa zapálila, odskočila zahanbená sama pred sebou.

Anička bola dobrá a vďačná nevesta. Pokorne bozkávala svokre ruku, ako niekedy bozkávala jej ruku ako tetke. Ale starú predsa len mrzeli práva, ktoré táto „sedliačka“ má teraz na jej decko, na potomka „učených“ stavov, z materinskej i otcovej strany. Bola by ho síce závidela nielen „sedliačke“, ale i princeznej. Nad to Drevanskovcov mala v žalúdku časťou oprávnene, časťou bez príčiny. A teraz kvet z Turákovej záhrady — tu sa pýši a rozťahuje pri boku jej syna…

Elena už vedela, že Mirko odišiel.

„Viem, viem,“ sucho povedala, keď jej Anna zvestovala novinu.

Rada by sa bola opýtala kam, ale to jej nedovolila pýcha. Jej veľké čierne oči temer zlostne pozreli na nevestu, ktorá bola od nej vyššia o pol druhej hlavy, a pretože bola v nedbalkách, nebolo znať na nej nenávyk. Bola prosto prekrásna žena — a dosť Elenu mrzelo, že viac vie o synovi než ona.

Anička sama riekla:

„Neborák, telegram ho odvolal… prikázal poslať Linhardtovi kartu… Do Rohova šiel, že akési nšťastie…“

Oči starenky sa zaiskrili, priľnula svojou subtílnou postavou k neveste, hľadiac nahor do jej tváre.

„Aké nešťastie?“ pýtala sa, zabudnúc na svoju žiarlivosť.

„Mirko… môj muž,“ opravila sa hneď, lebo vedela, že svokra nerada počula, keď ho tak menovala, „nepovedal, z telegramu nebolo vidno, čo je vlastne. Mária Drevanská poslala telegram.“

Elena znepokojená volala na muža, ktorý lupou prezeral roztrhaný exemplár slovenskej knižky, tlačenej v Púchove. Boli tam medzi riadkami interlineárne rukopisné poznámky a korektúry; na margách celé kritiky textu. Tie boli písané nie jazykom literárnym, ale ľudovým, cele dialektom, čo ho veľmi zaujímalo. Nejaký pobožný zeman, majiteľ knihy, písal ta svoje poznámky, „ako mu huba narástla“, a to sú riedke úkazy.

Józu veľmi zarmútila zpráva o náhlom odchode syna a naľakala ho, prečo práve do Rohova… Či snáď nejaký fígeľ nevyhútal Dünnagel proti bývalému pisárovi? Snáď nejaké reštancie, či iné nedostatky našiel? No skoro sa uspokojil.

„Čo ma je už doňho! Sedím pod krídlami dvojhlavého orla. Tu som istý. Naši krv liali… naši na šibeniciach zomierali… To nebolo darmo!“

Bol láskavejší k neveste. I teraz ju potľapkal po mladom líci, zažartoval o „slamenej vdove“ a vrátil sa k svojej púchovskej inkunabule.

Elena nedala sa tak ľahko upokojiť. Aké nešťastie môže sa stať v Rohove, pre ktoré by Miro musel do Rohova, a tak rýchlo? Koho tam máme? Nikoho, iba horké rozpomienky. Ani len známych… Veď žili žitím pustovníckym. A čo robí Mária Drevanská v Rohove? Ako príde práve ona telegrafovať Mirkovi, ktorého odsotila… hrdopýška kadejaká! Vari obanovala? Pozde, milý drozde! Elena sa rozhorčila.

„Ja už badám, čo bude,“ riekol Józa, vstávajúc od stola a zavrúc lupu do futrála. „Iste nejaká história s Jánom Drevanským. Mirko veľmi smutné zprávy priniesol o ňom a jeho gazdovstve. Bude to nejaký krach, a Mirko má pomáhať…“

„Nech mu pomáhajú Turákovci, čo nazhŕňali toľko grošov z chudoby!“ Elena vypúlila čierne oči zlostne a pozrela nimi na Aničku, ktorá sadla na stolec pri obloku a hľadela na živú ulicu. „Čo môže Mirko, a ako by to bolo, aby on pomáhal takým boháčom?“

Annu bodlo priam do srdca, ale ticho zniesla pichľavosť svokry a nepohnute hľadela na dlhý rad ľudí, tiahnúci trotoárom.

„Nože no!“ miernil Józa pichľavú ženu. „Vidno, z malého hrnčeka ľahko vykypí! Čo by to hneď myslel na najhoršie. Mirko je predsa učený, zná cesty, môže poradiť!“

„Jemu nik neradil, keď hladoval na technike a žobral u kapucínov, a Samo dal ho žalovať pre pár zlatých, ktoré mu požičal na exámeny… Nech otvorí teraz vrecko! Však je Jánovi vlastným strýcom!“

„Ale, stará, stará! Dai pokoj!“ Józa v svojej dobrej duši vycítil, že Anne nemôže byť voľno pri jedovatých slovách Eleny.

„Ty vždy zastávaš tupých úžerníkov! Veď i Ďurko sa nepretrhol! Čo dal s Annou? Ešte…“

„Elena!“ prísne riekol Józa a vzpriamil sa. „Nech to druhý raz nepočujem… Náš syn je spokojný a šťastný, či chceš, aby nebol? Nerobte si z toho nič, Anna, neverte, ona nenie tak zlá ako jej jazyk.“

„Ešte i ty… pre jednu hlúpu sedliačku!“ Elena počala plačlivo. Vyhŕkli jej slzy. „I teba pobláznila… Už som sama! Sama na šírom svete! A to všetko pre hlúpu sedliačku, ktorá nenie hodna…“ Urobila hrozivý posunok proti Anne… No Józa, „suchá duša“, ako ho volali v Rohove, trpezlivý, dobrý do nemožných hraníc, razom skočil pred ženu…

„Ty…“ zadychčal sa… „počuj, Ela! Počuj, ešte raz a naposledy… Toto nenie tučná Regina… to je tvoja dcéra, manželka tvojho svna! Počuj, chceš ju mučiť? Dobre, ale vedz, že vo mne nájde záštitníka! Vo mne, rozumej, vo mne! Pomodli sa radšej pánu bohu! Vari ťa Viedeň tak pokazila, vari ťa krv páli, je ti pridobre! Ela!“

Elena nebola zvyknutá na takýto tón od muža! Naľakala sa ho, utiahla sa — no jej pokorenie len zväčšilo nenávisť k neveste. Prvý raz v živote pocítila, že vie tak silno nenávidieť. So zlosťou hľadela na zopiate ruky Annine, veľké, ešte vždy červenkasté, na jej zmyselne rujnú, silnú postavu, na jej bohaté, ešte nečesané vlasy.

Józa, ťažko dýchajúc, chodil po izbe.

„Chcem mier! Počuješ? Mier za každú cenu. Čo by riekol Mirko, keby ťa počul? Pri ňom si krotká, ale teraz, keď odišiel, myslíš… Nie, moja milá, ja som tu ešte… Čo ti vykonala? Povedz, povedz!!“

Józa sa rozkričal… Sám vkričal sa do hnevu a bolo mu príjemné počuť samého seba. Elena sa chcela protiviť, ale on ju zahriakol:

„Ani muk! Ani slova! Ja som spravodlivý! Ak ťa urazila, vezmem ťa, pôjdeme nazad do Rohova; nestrpím, aby sa ti vlas skrivil na hlave… Povedz, povedz hneď, čo ti urobila?“

„Nekrič… susedov vzbúriš!“ riekla Elena, trasúc sa ako prút…

„Susedov nesusedov! Mne je to všetko jedno! Nech ma počujú trebárs do burgu! Povedz — hneď povedz!“

Anna skočila od stola a chytila Józu za ruky…

„Nič, tatuško — nič, ujček! Ja som vina… Odpusťte, tetuška…“ A išla prosto na Elenu, zovrela ju do svojich mladých, mocných ramien a zaplakala.

„Odpusťte — ja som vina… Načo som sa zaplietla medzi vás… Do tohto mesta! Ó, Mirko môj!“

„Vidíš, stará, vidíš,“ už tenšie, ale vždy ešte rozčúlene hovoril Józa, „ako ťa zahanbila! Sedliačka! Ba že sa nehanbíš s takým opovrhnutím vysloviť to slovo! Aká panština! Aká hrdosť! Vari na veľkomožných predkov Malých! Česť každému…“

Elena, od koreňa šľachetná, dušou dobrá, zaťala sa, a len strach pred mužovým krikom, nepočutým ešte, neslýchaným dosiaľ, zadržal ju… No ani krotkosť Anny nebola vstave vyhojiť akúsi ranu na jej srdci. Od tej chvíle mohla sa pretvarovať, mohla držať domáci mrav, ale jej srdce odskočilo od nevesty, a nebolo tej sily, ktorá by ho mohla pritiahnuť k nej.

Ešte ten deň bežal Józa pre karty do divadla. Dávali v burgu Macbetha[35]. Mala to byť lekcia pre Elenu. Obe ženské sedeli vedľa seba na galérii. Anna nerozumela ani slova, a Elena v lady Macbethovej nevidela odstrašujúci príklad, ale akési posmelenie, že i žena môže zasahovať do života činne a povedome.



[35] Macbeth — tragédia W. Shakespeara





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.