ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Proti Koričňancom išli prísne miery za mierami. Rybka, ich duchovný pastier, bol neúnavný. Sedel na hrdle úradom, písal listy na cirkevných predstavených, vyžadoval vždy nové a nové prostriedky, až konečne domohol sa riadnej vojenskej exekúcie. Dedinka naplnila sa vojskom, ktoré malo odpadlíkov priviesť do lona zákonnej cirkvi. Zakiaľ násilne vymáhali zosyp a plat na farára, Koričňanci v bázni božej znášali všetko. No čo im bolo hrozné: suroví vojaci — boli to náhodou husári z najbližších kantonementov, urážali ich nemilosrdne. Fajčenie a pijatiku, prísno zakázané „novou vierou“, museli trpieť. Zakiaľ bolo dosť teplo, celé rodiny vysťahovali sa do humien a záhradných búd, aby nemuseli voňať odporný dym dohánový a počúvať opilé reči vojakov. No i toto prestálo, večne nemohla eskadróna ležať v dedine, kde nebolo miesta ani pre ľudí, ani pre kone. Pre kone, to bolo hlavné, prečo veliteľ pluku vzpieral sa ďalej dávať exekucionálnu posádku. Vojaci vyhnali síce tučné, ťažké kone sedliacke, i kravy museli von z primitívnych stajní. Ale to nepomohlo, erárne kone musia mať iné pohodlie. A potom i mužstvo odvykalo disciplíne.

„Pošlite si bagančošov,“ riekol plukovník, pravý Veľkorakúšan, „na tých hlúpych Slovákov… Ostatne, to sú divní ľudia, len v jednom sú vinovatí, že vás dávno nepobili,“ doložil a štrkol šabľou.

Vo vojsku, ačkoľvek je ďaleko od politiky, počuješ časom slobodnú, gavaliersku myšlienku. Často chladný cudzinec vidí tú surovú nelásku miestnych vládcov, a pretože nenie interesovaný alebo z čírej bonhomie povie dobré slovo za týraný ľud.

Stále prenasledovanie čiastočne utvrdilo sedliakov v ich náboženskom podivínstve, ale malo predsa len zlé následky. Samospokojný, od sveta oddialený, svojský a pre seba dosť majetný ľud začal slabnúť… Už zjavil sa žid pod zámienkou, že je len marketánom exekucionálneho vojska. Koričňanci už nemali toho ducha prísť k Drevanskému o radu, či ho majú vytopiť, či vypáliť. Vojsko odtiahlo, žid zostal. Bol veľmi skromný, nič nežiadal. Otvoril malý skliepok. Spočiatku mu nik nechodil. Ondrej strážil nad svojím stádkom ako orol nad mláďatami. Ale čo Ondrej, sám chudobný ako kostolná myš, nemohol urobiť, on nemohol zúboženým ľuďom, navštíveným požiarom i exekúciou, pomôcť hmotne. Žid počal pomáhať, s nezištnosťou, pravda, podozrivou, ale, kto sa topí, i slamky sa lapá. Sami Kohn, keď nemohol pálenkou, operoval drobnými pôžičkami, a to tým úspešnejšie, keď pravidlá „svätých“ prísne zakazovali brať verejné pôžičky v Rohove.

Niekoľko mladších ľudí zmizlo bez stopy už dávnejšie, keď počali rýpať do obce pre voľbu farárovu. Nedávno vrátili sa traja, v civilných oblekoch, a čo bolo hlavné, so sumami dolárov, o akých sumách sa žiadnemu Koričňancovi ani nesnívalo. Teraz, keď bieda rástla, zachvátila týchto dobrých ľudí horúčka, divná a neliečiteľná. Všetko zmýšľalo, ako zanechať rodnú dedinu a po istom čase vrátiť sa nazad s peniazmi.

Čo by nik nebol myslel o samospokojnom, hluchom kúte, v ktorom ľudia prežívali od pokolenia do pokolenia, že možno z neho umele svetským i cirkevným tyranstvom spraviť roj, hotový vyletieť, to sa stalo. Sotva postavili sa Koričňanci, už vznikla v nich čudná túžba po neznámom, nikdy predtým nevidenom svete, po akomsi eldoráde, v ktorom nájdu uspokojenie.

Ondrej všetko možné urobil, aby zahatil prúd. Ale prúd bol mocnejší. Žandári striehli v Rúbaní a desiatkami vodili ľudí nazad. Nepomáhalo nič. Horúčka sa rozšírila i na Kráľovú a odtiaľto na Rohov i Lipovú. Pravda, že podnet k tomuto pohybu dalo prenasledovanie maďarónskych tyránkov obojeho stavu, a menovite citeľné urazenie cirkevných práv nezákonným vyhodením kňaza a nanútením Rybku. Podnetom bola i bieda, ktorá navalila sa na ľud exekúciou a vôbec neprajnými ľudohospodárskymi pomermi. Ale neskôr vyvinula sa z toho opravdivá choroba. I ľudkovia, ktorí nemali sa čo žalovať na biedu, boli zachvátení všeobecným prúdom, a opúšťali svoje domy, odpredávajúc za facku židom a iným chytrým ľuďom svoje usadlosti.

Drevanský razom zbadal, že nedostáva sa mu pracovných síl, a počal o tom premýšľať. Volal gazdov na porady. Z tých nič nevyšlo. Sedliaci škrabali sa do tyla, hádzali naňho podozrivé pohľady, škaredili sa, a toľko!

„Vy ste všetkému príčina,“ riekol hnevno Ondrejovi, keď ho bol naschvál zavolal. „Vy zvádzate ľud k hlúpostiam, i sami ste museli sedieť v kriminále! Či je to rozumné?“

„Brat Drevanský,“ riekol Ondrej krotkým hlasom. Jána trhlo už to oslovenie „brat“, „neráčte sa hnevať, nie ja riadim osudy ľudí, ale Hospodin!“

„Dajte vy pokoj Hospodinovi! Neberte nadarmo meno jeho! Vaša fantázia pokazila ľud, vy ho zvádzate k hlúpostiam. Ja som váš priateľ! Ja som sám z ľudu. Som národovec! Rozširujem medzi vami užitočné a múdre spisy a časopisy. Či ste v tých čítali, že máte odpadať od cirkvi, alebo vyháňať ľud do Ameriky? Či som vám to radil? He?“

Drevanský bol celý červený od jedu. Chodil po izbe, rozhadzoval rukami. Krivý Ondrej stál ticho ako vkopaný do zeme. Ani obrvou nehol.

„Nie ja, nie ja!“ riekol pokorným hlasom. „Som hotový podstúpiť muky najťažšie, bolestnú smrť, pán brat, bolestnú smrť — ak som sa prehrešil proti Písmu!“

„Proti Písmu!“ zavolal silným hlasom Drevanský, „ktorému nerozumiete vašou hlúpou sedliackou kotrbou!“

Ondrej preložil ťažisko tela svojho na krivú nohu, a tým sa stal nižším. Okrem toho na silnú reč Drevanského ponížil hlavu a zmiernil hlas do krotkého tónu.

„Kto by porozumel Písmu, celkom a verne, nemohol by žiť medzi ľuďmi, ale za príkladom svätých otcov egyptských šiel by do púšte Rakadonickej a živil by sa korienkami a napájal by sa rosou…“

„Nemeľte mi svoj nezmysel! Egyptských svätých nebolo, ako ani nejestvuje púšť Rakadonická! Čo sú to za hlúposti a fantázie! Ale jestvuje počestná obec Koričné, ktorú vy humplujete a do sveta vyháňate! Veď už niet rozumného človeka medzi vami. Ja som váš priateľ, som slovenský národovec, odoberám noviny, dávam na národné potreby, obetujem…“ Ján sa rozhorlil.

„Ale nič z čistého srdca. Obetujte najprv sami svoje najmilšie dobro!“ hovoril krotko Ondrej.

„Ty smieš mi to hovoriť? Ty pochybovať o mojom srdci?“

„,Srdce čisté, stvor mi, Pane!‘ modlíme sa my, ale vy sa nemodlíte!“

Drevanský sa utíšil. To slovo, „vy sa nemodlíte“, z úst tohto prostého, polobláznivého, na každý pád nenormálneho človeka, ako bol silno presvedčený, zadralo ho do živého. Koreň zobúdzal sa v ňom. Vskutku, kedyže sa on modlil posledný raz? Myseľ musela ďaleko do minulosti. Všetky biedy a nešťastia, ktoré sa naňho zrútili, nevyvolali potreby pomodliť sa. Pravda, keď sa topil, volal potíšku boha. Ale či je to modlitba?

Ondrej hľadel na neho belasými, vodnatými očami a tvár jeho bola tichá, ožiarená duševným svetlom.

Drevanský sa hodil na fotel a zakryl rukami tvár. Oblokom jeho priestranného kabinetu svietilo zapadajúce jesenné slnko. Maľovalo na stenu obraz obloka s krížmi a rámami.

„Nemodlíme sa, nemodlíme sa,“ riekol Ján a zvesil hlavu, neodťahujúc rúk, „a tak nás čert berie!“

Vodové oči Ondreja zasvietili čudným leskom. Postavil sa na zdravú nohu a tým sa zvýšila jeho postava.

„Vyslovili ste meno veľkého nepriateľa, ktorý obchádza nás všetkých, ako lev rvúci, hledaje koho by sežral. Ktorý hýri v Rohove! Beda Rohovu! Oheň a síra pršeti bude na mesto hriechov a neostane kameň na kameni z budov jeho. Neviestky rozbehnú sa, a tí, ktorí páchali prostopačnosti, zahynú. Lebo tak mluvil Hospodin: Běda tobě, zhoubce, ježto sám nebýváš hoden! a kterýž nevěrně děláš, ježto tobě nečinili nevěrně… Hospodine, mluví Izaiáš, učiň nám milosť, na toběť očekávame!… Pred zvukem hrmotu rozprchnou se národové, pred vyvýšením tvým budou rozptýleni pohané! Kvílí, zemdlená je zem naše, styděti se musí Libán a uvadl; Saron učiněn jest jako poušť, Bozan pak a Karmel oklácen! Áno, pán Drevanský, počujte proroka! Nielen Libán, ale i naša Surovina hanbiť sa musí, nielen Karmel, ale i náš Kriváň je oklátený… Kvílí, zomdletá je i naša drahá zem slovenská! A čo vy robíte? Plesali ste v Rohove s vrahmi našimi, a v triumfe, v reťaziach vedenú pravdu spolu s hnusníkmi vysmievali ste! Bratom ste boli nešľachetníkov, a hodovali ste s nehodnými!“

Drevanského hlava ešte hlbšie klesla. Potom sa vzpružil a zadivil, vidiac pred sebou cele nového človeka, vyššieho vzrastom, s blýskajúcimi sa očami, s divným trasením úst, s divným posunkom pravého ramena. Drevanský vedel, že Ondrej je „písmák“, že mnoho počítal, že vyzná sa v biblii a sektárskej literatúre, ale že by tento fantastický človek mohol nevyberanými, náhodnými, ako sa jemu zdalo, citátmi udrieť klinec na hlavu takým ráznym, pružným vzmachom — to mu bolo nové.

Ondrej, vidiac, že jeho reč urobila istý dojem, cele si stal na kratšiu nohu, a ešte sa nahrbil, aby ukázal pokornosť a malichernosť svojej osoby.

Drevanský, ktorý Ondreja pricitoval, aby ho vyhrešil, razom ocitol sa pred človekom, ktorý jemu drží pôstnu kázeň. Bolo v ňom priveľa dobroty a pravdy, než aby, použijúc svojho postavenia, udrel na prísnu strunu, ktorá by musela vyznieť falošne. Ale zase ani dosť sily nemal uznať svoju mravnú porážku. Oba mužovia hľadeli druh na druha, a obom bolo nevoľno.

Dvere sa roztvorili. Dnu vletela v krásnej, promenádnej toalete Lenóra, za ňou nesmelo tiahol Giesebrecht Kuno Lothar, na ramene Lenórin plášť a slnečník.

Lenóra, krásna, hrdá, s plamennou tvárou náhlila sa k mužovi, a nedojdúc k fotelu, zazrela Ondreja.

„Fi donc!“ zavolala zvučným hlasom. „Kuno! mein Flacon! Um Gottes willen! Was wille der Bauer hier! Und bei dir, mein Herz! Kuno! weisen sie ihn heraus!“^[10] Lenóra klesla s gráciou na malý, úzky diván, stojaci pri písacom stole, a brala z rúk ochotného Kuna flakon s voňavkou.

Široká tvár Drevanského razom sčervenela. Zakašlal nervóznym kašľom. Nerozmýšľal. Naschvál. Lebo vedel, keď bude rozmýšľať, urobí hlúposť. Vstal a ako tiger jedným skokom priletel ku Giesebrechtovi Kunovi Lotharovi, chytil ho ľavou rukou pod hrdlo, pravou podkosil mu nohy, takže Giesebrecht Kuno Lothar zostal mu sedieť na pravom ramene ako decko.

„Ondrej, dvere!“ zareval strašným hlasom. Ondrej krivkajúc otvoril dvere kabinetu.

„I druhé!“ kričal Ján. Ondrej otvoril i druhé. Drevanský rozkolembal milého Giesebrechta Kuna Lothara a vyhodil ho razom cez dvoje dverí takou silou, že Nemec letel ponad kamenné preddomie i schody a padol, prevrátiac sa v povetrí, chrbtom na hnoj.

Vtom Drevanský cítil, že ho odboku objali dve ramená.

„Tatuško náš, zlatý tatuško!“ bolo počuť vibrujúci hlas Julky, „zabi ma tu, znič ma! Ja som tvoja dcéra, ktorá ťa miluje! Hnevaj sa na mňa, nič nerobí; ja tu musím kričať, môj zlatý, milý tatuško, môj heros, môj zlatý otec!“

„Marš do svojej izby,“ riekol Ján, ešte vždy červený, ale niečo utíšený. „Poslúchať!“

Julka ako myška zmizla, nik nevedel kam. V izbietke sa až spamätala! Mnoho, mnoho bôľu a strachu vytrpela, odkedy dom Drevanského premenil sa príchodom Lenóry. Mužný čin otcov ju oduševnil…

To bolo podľa jej vkusu!

„Ale letel,“ slziac smiala sa, hľadiac oblokom, „letel a prekoprcol sa! Junák otec!“

„A teraz, milostivá pani, mám k vám slovo!“ počal Ján, obrátiac sa k žene. Ondrej chcel ujsť. „Oho, prorok!“ zakričal Drevanský a zatvoril dvere kabinetu tak silno, že sa múry otriasli. Cítil tú silu ako v miešanej hôrke, keď odlomil mocnú ratolesť z brezy. „Toto je môj dom! Tu niet ani toľko vášho, čo by mucha na krídelku odniesla! Delil som sa s vami. Vy za moje dobro platili ste mi zlým…“

„Aber sprech wenigstens deutsch — die Leute hörens!^[11]“ Lenóra triasla sa ako osika.

Pravda, že „leute“, celá čeliadka domu zbehla sa na koridor a počúvala.

„Božia kára na vaše dajč!“ kričal Ján, odporom ešte viac rozzúrený. „Ondrej… vy ste svedok… nechcem nič skrývať! Čo robím, to sa deje s rozumom, s úmyslom, bez výhovorky… Robím to ako muž, ktorý chce za všetko stáť a ničím sa nevyhovárať…“

Drevanský jedným siahnutím na stenu sňal z klinca pištoľ a natiahol kohútik.

V bočných dverách zjavila sa Mária.

„Otec!“ zavolala krásnym, prísnym tónom, ktorý Jána vždy upomínal na jej mať. Mária vrhla sa na zblednutú, trasúcu sa macochu.

„Teraz môžeš strieľať,“ riekla Mária, kryjúc svojím telom Lenóru. „Všetko viem… všetko som počula… Odpusť neposlušnosť! Buď milosrdný… Ondrejko! Pomáhajte slabej deve…“

Vtom Mária skĺzla sa z lona macochy a padla na zem. Drevanský odhodil pištoľ a vzal dcéru na ramená.

„Dieťa moje, moje drahé, nádherné dieťa,“ riekol, bozkajúc Máriu na chladné čelo. „Taká čistota v Sodome! Taký anjel!“ hovoril Drevanský, „ty vykupuješ naše hriechy!“

Mária zobrala sa veľmi rýchlo. Jej bledá tvár bola oviata neopísateľnou krásou, ktorú dáva hrdinsky znášaný bôľ.

„A teraz zbohom, otec!“ riekla, „milujem ťa a som ti vďačná za všetko! Ale moja cesta je iná! Rozchádzame sa! Zbohom! Daj zvolenie! Odstúp! Mňa vyšší volá, ten otec, ktorý je všetkým nám otcom, dobrým otcom, milosrdným!“

Drevanský nerozumel. Lenóra napodobňovala omdlenie, ktoré nik nepozoroval. Keď videla, že omdlenie nepomáha, vstala pružno, hodila hrdý pohľad na muža a chcela ísť do spálne.

„Oho, milostivá pani!“ riekol Ján, „nie tak, nie tak! Všetko je v poriadku. Koč je hotový, Kone sýte! V tomto dome nenie pre vás pol hodiny miesta… Tak… Vec skončená! Niet apeláty!…“

Vo dverách ukázala sa uplakaná tvár Julky.

„Bravo, otec! Buď silný! Buď smelý! Niet inej pomoci! Never Márii! Ona nevie, čo treba, ona je svätá!“

„Mňa vyháňať?“ ozvala sa Lenóra, „mňa vyháňať ako dievku?“

„Nie ako dievku! Dievku poriadnu nevyháňajú! Ale ako diabla.“

Ondrej, ktorý stál ticho v kútiku a bol nevdojakou, nevinnou príčinou scény, pokročil napred.

„Mal by som sa tešiť z toho, čo vidia oči moje a čujú uši moje, ale ja plačem.“ Oči jeho naskutku navlhli. Jeho hlas sa triasol. „Veľkomožný pane, rozumiem hnevu vášmu, ale treba ho krotiť. Máte anjela dcéru! Ona vás zachránila pred zlým skutkom… A vy, pani moja, pokorte sa, učiňte pokánie, pokorte sa, pani moja!“

Lenóra vstala, hodila flakón na zem a vypnúc hrdo krásnu postavu svoju, zavolala mužovi:

„Za to ďakujem. Ste, pane, v mojich rukách! Mám svedka!“

Podchytila pravou rukou dlhý šat a vyplávala z izby ako labuť.

Drevanského prešiel hnev, ako obyčajne, veľmi rýchlo, zrútil sa sám do seba, zajajkal bôľom a hodil sa celým mohutným telom na diván. Dievčence vyslal von…

„Ondrejko, zostaňte!“ riekol, keď devy uchodili, zastávajúc a obzerajúc sa na otca, a Ondrej chcel za nimi.

Celú noc bdel Ondrej pri hlave Drevanského, ktorý časom mlčal, časom tichým hlasom žaloval sa na sudbu svoju. Ondrej sedel trpezlivo na stolci a tešil ho. Vytiahol konečne evanjelium, ktoré vždy nosil pri sebe, a počal čítať. Jánovi lahodil hlas čítajúceho, potom pozoroval zmysel, až konečne zaujal ho text tak, že v duši jeho povstávala jasnota a mier rozhostil sa v jeho srdci.

Až keď nad ránom Ondrej odišiel, zavalila sa na Drevanského hrozná duchovná hmla. Nevidel východu. Zmučený, rozhorčený, prenasledovaný úzkosťou zaplakal. Potom klesol do letargického sna. Dva razy bola Mária pozerať, čo je s ním, ale keď videla, že spí, a počula jeho rovnomerné dýchanie, odišla, vezmúc so sebou pištoľ, pohodenú pri stolíku.

Na druhý deň bol celý dom v revolte. Domáca pani s Nemkou a slúžkami pakovali… Dom bol plný ľudí, ktorí zbíjali debny, plný báb, zavádzajúcich jedna druhej. Lenóra chodila sem i tam, dozerala, hrešila posluhu, hnevala sa… Drevanský ušiel z domu, vzal so sebou i dievčence do Lipovej. O dva dni bol Krásny dom ako po tatárskom plene. Lenóra bola u Rárusky v Rohove i s Nemkou. Veci poslala do Rúbane na železnicu, sama prišla oddýchnuť si k starej osvedčenej priateľke.

„Uf, uf,“ zadychčala sa Ráruska, „teda tak sa skončilo… Ja som hneď hovorila, že to nebude dobre! Nehanblivý grobian, kopaničiar, vždy som hovorila. I jemu do tváre. A teraz už čo, moja milá mučenica panslávskeho medveďa? Nebáť sa. Viem krásny byt… a lacný. Nechoď, dcéra moja, ďaleko, ťažko je boriť sa z ďalekého sveta. Tu ostaneš! Nad Rohov nieto pre teba. Tak! Budeme svoji!“

Po obede u Rárusky hneď išli obe ženské prezerať byt. Lenóra dala, čo zažiadal kurátor masy po padnutom zemanovi. Vec bola v poriadku a po Rohove rozniesol sa radostný chýr, že Lenóra Drevanská bude bývať v Rohove, že vzala celý Balašovský kaštieľ, bude trímať salón, dávať jour fixy^[12], jedným slovom, spoločnosť rohovská oživne, osvieži sa novým zjavom. Na Drevanskom neostalo dobrej nitky. Ráruska sa postarala, aby každý írečitý Rohovan bol presvedčený, že Drevanský sa blaznie, že chcel ženu zavraždiť, že ju tyranizoval až do zúfania a tomu podobné histórie.

Chýry prenikli i do Józovho bytu. Počul čosi v kancelárii, ale neobrátil na to žiadnu pozornosť. Zato tučná Regina z krčmy „Eis-Bier“ sa postarala, aby sa Elena Kladná dozvedela nepríjemné veci o rodine. Zastavila ju na schodoch, a ačkoľvek sa nezhovárali, súc v stálom hneve, Regina sa nemohla zdržať…

„Frau von Kladný… či počuli… pani Drevanská sú už tu, vzali Balašovský dom. Budú bývať extra… Muž ich chcel zabiť mit pixtolen… pôjde do kriminálu, už sú žalovaný. Ich gratulire.“

Kladnú schytil hnev. Škodoradosť krčmárky rozsrdila skromnú osôbku, takže zbledla a nevedela slova preriecť.

„Veru tak! Sedliak je sedliak, čo má i peniaze. Pani Lenóra je nóbl pani, robinovská, fajne famill! Čo na tom, že ich otec takto trochu pijú! I druhí nevylejú! Ich gratulire — hobn šenen fervonten! Ich gratulire!^[13]“

Elene to bolo už primoc. Býva, že slabunké ináč prírody, do istého stupňa dráždené, vybuchnú silnejšie než robustné.

„Ach, ty smradľavé sadlo,“ počala Elena, trasúc sa na celom tele, „ty pálenčená nákaza sodomská, ty prašivá hnusoba úžernícka! Ty mi to hovoríš, vzdelanej osobe? Počkaj, ty…“ a tu pršali názvy, ktoré Elena nikdy do úst nebrala, ani nemyslela, že jej tak rýchlo na um prídu.

Regina počala sa nadúvať a predstúpila drzo pred nahnevanú. Ale vtom už pocítila na tučnom líci najprv šibký plesk, potom ostré nechty… Drobná postavou Elena stála na treťom stupni schodov, a tak vrhla sa na Reginu, že táto vzdor svojej šírke a tučnote potočila sa nazad, až buchla chrbtom o stenu. Vtom bolo počuť zakašlanie; Kladný šiel ticho bránou a mal z nôh spadnúť, natknúc na bojovú scénu. Videl, ako sa jeho žena vrhá na Reginu, najprv zastal, potom ale priskočil, vzal ženu cez pás a odtrhol od Reginy. Elena razom oslabla. Nohy podkosili sa jej a slzy hnevu a hanby vyhŕkli jej z očú…

Regina, oslobodená z malých, ale energických rúk Kladnej, zobrala ducha na nadávky. Ako hrad sypali sa… „slovakiše pagáž, hungerleider, bettler,^[14]“ a potom hrozby nad hrozby. Józa viedol ženu hore schodmi. Silno ju podopieral; keď boli už na chodbe, zakričal piskľavým hlasom, a letel dolu schodmi rýchlosťou, o akej sa sám nikdy nenazdal…

„Počkaj, beštia!“ kričal, bežiac dolu schodmi. Reginu opustila smelosť. Narovnala pokundolené vlasy a počala utekať, nakoľko jej to dovolila neobyčajná tučnota. Prevaľovala sa z nohy na nohu, neprestávajúc kričať na ratu. Chudý, vyziabnutý Józa skoro ju dohonil a už napriahol ruku… Tu zjavila sa mu nehodná, nízka komika výstupu tým viac, že pod bránou stálo niekoľko kočišov, a tí sa smiali z plných hrdiel.

„Ale drepčí!“ riekol krátky, územčitý kočiš s belasou zásterou, zapätou jedným krajom pri páse.

„A starý pán za ňou s palicou! Museli sa pekne pozhovárať.“

„Nohy jej podraz, Mišo!“

„Mňa ošudila o deväť grajciarov, mrcha!“

„Mne čiapku vzala,“ ozval sa vandrovný, „dobre ju, starý pán!“

Józa vytrezvel práve takýmto vyzvaním. Ťažko dýchajúc, hrabal sa nazad schodmi. Ženu našiel už krotkú, v slzách. Sotva mu bola vstave vysvetliť čudnú, nízku scénu. Keď vyrozumel, čo bolo vo veci, zabudol nepríjemnosť a víťazstvo nad Reginou, a celou dušou zasmútil nad Drevanským.

„Bude ma žalovať,“ riekla Elena, „ale nemohla som zniesť pohanenie a škodoradosť tej osoby… Kebys’ vedel, ako hovorila o nás a našej rodine!“

„No, no, Elenka, nemala si sa tak popustiť! Čo tam po obecnej krčmárke! Jej nič neškodí, jej nenie hanba, ale tebe! Uvidíš, z toho bude história…“

Elena vytiahla z vrecka list, celý dokrčený a slzami pokropený.

„Syn nás vyslobodí! Tu máš, čítaj! Oj, môj premilý Mirko! Ty nádej moja, ty holúbok môj!“

Józa čítal, čítal a nevedel, čo má urobiť. V liste stálo, aby rodičia naskutku všetko popredali, čo nechcú podržať z obyčaje, a prešli k nemu do Viedne; už najal byt… U Linhardta má kontrakt na desať rokov s troma tisíckami platu. Ženiť sa nebude, chce, aby mať uňho hospodárila, a otec bude môcť študovať v archívoch a bibliotékach do vôle!

Józa zabudol razom na Reginu, na bitku, na komický pohon za tučnou babou, na všetky uníženia pisárskeho stavu; objal svoju Elenu vrúcne, zastal s ňou, zdvihnúc ju od zeme a potom sadol na diván, rozložiac široko svoje chudé, dlhé nohy.

„Nech sa mi dnes vyrovná nejaký minister!“ riekol slziac. „Pôjdeme, hneď pôjdeme! Hospodine, buď pochválený!“

Na konci žitia vyšlo pre Kladných slnko nádeje a útechy. Celý ich život bol jednostajné uníženie, bieda, strach, žravá starosť, a teraz razom otvára sa im pokoj, láska decka, bezstarostné zakončenie dní, ktoré im ešte dožičí nebo. Premena bola taká veľká, že Józa temer narobil hlúposti. Po prvé na druhý deň nešiel do kancelárie (to nestalo sa už od štvrť storočia), po druhé uzavrel nevrátiť „cyrilský dokument“ do archívu, po tretie dal doniesť k obedu dobrého vína z jedinej kresťanskej krčmy, pripíjal si tak statne, že o tretej mal už hlavu ako merica, tackal sa a zaspal na diváne až do večera. Zobudil sa s veľkým bolením hlavy a bol potom chorý celé tri dni. Dünnagel poslal mu mestského doktora na výzvedy, či je vskutku chorý, alebo či potratil rozum, lebo na jeho vyzvanie, aby „rögtön^[15]“ prišiel do pisárne, odpovedal mu Józa taktiež písomne, po slovensky, že nemá vôle prísť.

Konečne uponížil sa sám Dünnagel prísť. Lebo bez Józu nevedeli si rady na mestskom dome. Skromný muž pracovával za štyroch a mal všetky manipulačné veci v malom palci. Ostatní brali plat a prácu zvaľovali na trpezlivé plecia starého človeka.

Dünnagel prišiel, Józa sa práve preberal v svojom archíve. Zjav prísneho pána na prvý raz podkosil nohy Józovi. Nemohol sa vyrvať razom spod subalternej poslušnosti.

„Nuž, čože je, archívny prorok,“ počal žartom Dünnagel, „vari nás chcete sekýrovať! Čo sú to za nezdoby…“

Józa požmýkal vo vrecku svojho chaláta list synov, a nadobudol ducha.

„Ja nie som pre vás archívny prorok, ale pán Józa Kladný, otec viedenského architekta,“ riekol, ale predsa sa triasol ako osika.

„Ach, tak! Teda vzdor! Neposlušnosť!“

Do chyže vletela Elena.

„Ach, pán notár! Neposlušnosť! My vypovedáme službu! My nepotrebujeme vašich štyridsať zlatých na mesiac! Porúčam sa!“ A vyšla, nahlas plačúc.

„Tak je, tak je,“ preriekol Józa. „Pán notár, ďakujem za všetko dobré, čo som od vás skúsil. To zlé nespomínam, a rád odpúšťam. Zlé som žil časy na mestskom dome rohovskom! Boh vám to odpusť! Nič nechcem! Len jedno prosím: nespomínajte ma po zlom. A po druhé, vedzte, že som bol vždy verným Slovákom a budem ním do smrti, ktorá mi je už neďaleká! Vedzte, že som vás nenávidel pre vaše odpadlíctvo! Nenávidieť vás budem až do konca žitia! Zle robíte, príde na vás kára božia! To som chcel napísať v poďakovacej listine. Netreba už písať. Vy to viete…“

Dünnagel sa zasmial z plného hrdla a hodil sa na úzky diván Józovej izby.

„Vari ste vyhrali veľké terno?“

„Nevyhral som terno, pán notár, nevyhral; som chudobný ako kostolná myš. Ale som i bohatý, mám zdarného syna! Vy ste chudobný proti mne, vy ste samy na svete! Zakiaľ slúži šťastie, ide to dobre, bezstarostne. Ale ono vás raz zanechá. Spomeňte potom na slová starého Józu!“

Notár sa už nesmial. Vzal klobúk a odišiel. Hneď zatým prišla naňho perióda smútku a dešperácie. Zavrel sa na tri dni do zadnej izby. Hodiny preležal na diváne, hodiny prechádzal sa neveľkou komnatou. Nikoho nepúšťal k sebe. Zblednutý, hladom zmorený (málo jedol, keď prišla naňho čudná melanchólia) konečne ukázal sa v prednom trakte. Jeho dve dámy placho hľadeli na svojho pána.

„Povolajte hostí!“ zakričal, a v jeho dome počala sa pohuľanka, ktorá trvala osem dní bez prestania, divoká, rujná. Rozihrala sa mládež, celý dom kypel životom. Drevanská viedla spoločnosť, bola bezstarostná a veselá, okrúžená celým rojom poklonníkov zo „zlatej“ mládeže Rohova.