Zlatý fond > Diela > Spis 10. „O svetskej vrchnosti“


E-mail (povinné):

Martin Rakovský:
Spis 10. „O svetskej vrchnosti“

Dielo digitalizoval(i) Petra Vološinová, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov

EUTERPÉ ALEBO PRVÁ KNIHA,

v ktorej sa podáva definícia vrchnosti, jej druhy, eficientné a finálne príčiny, ako aj opačné stavy, podstatné veci atď.


Akési šialenstvo divné mi moju ovládlo myseľ,
káže mi na samý vrchol pohoria Parnasu[11] ísť.
Čosi ma ťahá na stráne krásneho Helikonu,[12]
tam, kde Apolón lúdi zo zvučnej gitary tón.
Po Cirhe[13] túžim, čo zvučné múzy ju spravili slávnou,
po tom prameni božskom, Pegas[14] čo vyrazil von.
Opustím čoskoro zem a lacnú zábavu v prachu,
na zemi ma už ani chudoba nezdrží viac.
Nezdrží údel vlasti, čo hrozí jej moslimský tyran,
alebo hocaká malá ku cnosti vedúca vec.
Odíď preč, závisť, môj zápal je vyššie, než nenávisť siaha,
to, čo je nadmieru veľké, pre Moma[15] miesta tam niet.
Chystám sa na veľký podnik a podnikám obrovskú prácu,
spúšťam sa na pusté more, riadiť chcem plachtami loď.
Láska však k aonským devám[16] a zmužilosť v horúcej hrudi
vraví mi: „Pokračuj ďalej, cestu si dopredu raz!“
Chcel by som teraz mať na sebe orlie mohutné krídla,
chcel by som k vysokým hviezdam zo zeme v duchu sa niesť.
Všetko tam svieti, tam nie je nijaká neznalosť vecí,
odtiaľ omnoho lepšie Boha i všetko je zrieť.
Kristus, lesk otca, svetlo sveta a meradlo pravdy,
ktorý vavríny riadiš, združenie kastalských diev,[17]
pozdvihni ma a moje sily, nech príde aj ku mne
tak ako k básnikom iným z vysokých výšin ten duch.
Bez teba chraptí mi hlas a bez teba struna znie špatne,
buď mi, prosím ťa, vodcom, ukáž mi záhadný smer.
Nech mi do veršov prenikne Grácia[18] s ružovou nohou,
aby mi všetko, čo zbásnim, ozajstnú robilo česť.
Nakloň mi láskavo múzy, veď ako vojak v ich zbraniach,
pod ich práporom dosiaľ toľko už strávil som dní.
Od ich kultu ma nemohli odtiahnuť rodičia moji,
nemohol odohnať ani chudobný života chod.
Nemohla zdržať ma lákavá veselosť ľúbeznej devy,
nemohli mojím srdcom jedlo a hýrivosť hnúť.
Za nimi šiel som ďaleko od vlasti po šírych nivách,
až som sa konečne dostal v panenský svätý ich dom.
Nech mi len po boku stoja a riadia mi verše a myseľ;
skrze ne mužovia nízki slávnymi môžu sa stať.
Ľudí slávnymi robia a spôsobujú, že môžu
pri stoloch mocných sedieť, s vodcami rozhovor viesť.
Ony do hrudí predákov vnášajú vznešené city,
nechcú dovoliť srdciam plaziť sa, po zemi liezť.

Odkiaľ sa vzala svetská vrchnosť a odkiaľ sa vzala
najvyššia moc a aká vláde sa vzdávať má česť,
kto je skutočným pastierom ľudu a verným mu strážcom,
kto sa úplným právom vrchnosťou bude môcť zvať,
o tom Euterpé povie a chronológiu Klio,
o tom, čo vrchnosť má robiť, rozpovie najväčšia z múz.
Tália zhostí sa najvyšších cností a Erato povie,
skrz čo sa kráľovstvá menia, v nový čo mení ich stav.
Melpomene spomenie Terzitov,[19] bytosti hodné
podsvetných bažín, bo senát zbaviť chcú posvätných práv.
Sestra ich Terpsichora zas prorocky prezradí druhy
štátu a ktorá forma zo všetkých najlepšia je,
čím sa od kráľa dobrého líši surový tyran,
čo je podkladom šťastia kráľovstiev, obcí a ríš.
Polyhymnia povie zas o tom, čo skrášľuje ríšu,
o tom, že majestát kráľov božiemu rovnať sa má.
Posledná ospieva nebeské kruhy a slnečné dráhy,
ako sú rozložené žiarivé sústavy hviezd.[20]

Odožeň teda chmáry, čo zaháňajú mi z mysle
cnosti, a pochodne nové dodaj mi, Spasiteľ môj.
Neslávim Heroda,[21] Antiocha[22] ni gigantov[23] spupných,
tých, čo oproti tvojmu kráľovstvu burcujú boj.
Nebudem falošne chváliť ni tráckeho Pyrenea,[24]
ktorý chcel hanebne stupiť posvätnú družinu múz.
Ospievam šľachtu a tvojich kráľov, ktorých ty staviaš
na čelo zákonov riadnych, aby ti chránili ľud.
Vyzbrojuješ ich právom a cnosťami oproti špatným,
lebo veď poriadok celý od teba závislý je.
O čom by spievať mal skôr? Či o luku slepého chlapca?[25]
Akými ľsťami možno ženy a dievčatá zviesť?
Akým spôsobom bohaté zdroje pohárov vypiť,
aby sa nemusel nikto hanbiť, že nemohol viac?
Alebo o hádkach bohov či o zlatom kolchidskom rúne?[26]
Ako z papule chrlí ohavná chiméra[27] plam?
O tomto všetkom už pohanskí básnici zložili básne,
pri týchto hračkách sa zdržal nejeden frivolný muž.
Ľahko je skladať lákavým veršom lahodné hračky,
stačí, ak samopaš svoju spontánne sleduje duch.
Obratný básnik, no ľahkomyseľný, rád spracúva tretky,
lásku ti môže získať bujarý žartovný verš.
O koľko menšia je chvála, čo získaš z vážneho spisu,
o toľko zase menej táraním prázdnych je v nich.
Ja si však básne o zlatých jabĺčkach Hesperíd[28] nectím,
o strašných obludách, čo ich zahubil Alkaiov vnuk,[29]
ani o vozoch, o hrách a zápasoch olympijských,
ktoré všetky tak skvele oslávil Pindarov[30] verš.
O bdelých vladároch sveta a poradcoch sveta chcem spievať;
všetko, čo na tomto svete dobré je, pochádza z nich.
Niekto snáď povie, že Ikarove napínam krídla,
že je nad moje sily takáto náročná vec.
Bude snáď kričať, že slepý farbu nemôže vidieť
a že som nerozvážne svoju si zanechal vec,
keďže mi ešte vraj neodhalila umenie pravé
Pallas[31] a vavrínom svojím Apolón nepoctil ma.
Ak som sa, úbožiak, doteraz neskrúcal na dvore kráľa
a ani nemal som otca, čo by ma zoznámil s tým,
isteže, púšťam sa do ťažkej veci, no cnosť moja mieri
nahor a pred ťažkou skúškou nechce sa na útek dať.
Ruka sa dvíha nahor a proti bremenu svojmu;
z ťažkého bremena tohto nemám ja nijaký strach.
Ten, kto bojí sa vyjsť, kto pre strach zbabelo skrýva
prednosti svoje, ten nech sa ukrýva, koľko len chce.
Veď ani Amos[32] prorokom nebol, ni proroka synom,
oberal plané figy,[33] bol iba pastierom stád,
predsa však sťa by prorokom bol, tak vyjavil Židom
osud a neriekli iní proroctvá lepšie než on.
Napíšem o tom, čo od mnohých múdrych a vzdelaných mužov
počul som, ako aj, čo som vyčítal z početných kníh,
niečo len ako príklad, no niečo rozumom schválim,
to, čo nie mi je jasné — malú len skúsenosť mám.
Pôjdem len ďalej, kadiaľ ma povedú aonské devy,
Apolón na svojej lýre bude mi udávať tón.
Nechcem sa pokúsiť v distichách krátkych[34] spracovať látku,
ktorú len horko-ťažko dokáže herojský verš.[35]
Ani ak Aténa sama by dala mi Maronov[36] mozog,
alebo ak by som v hrdle tisícku jazykov mal,
kto by to chcel, ten chcel by kamienky líbyjskej pláne
opísať v básni a zrátať, koľko je žiarivých hviezd.
Preto už začnem a z mnohých len niektorých vecí sa dotknem,
ktoré by nemohli nevhod mojemu zámeru byť.
Ako tá včela, čo na vŕšku hyblejskom[37] sladký med tvorí,
vidí, že pre jej plásty hodí sa nejeden kvet,
nevyberá však každý, len tie, čo najviac sú plodné,
z málička kvietkov svojím sosáčkom pripraví med,
takto aj ja si pre svoje verše vyberiem z mnohých
iba tie vhodné a tie tiež, lepšie čo osvetlia vec.
Najsamprv, čo je to vrchnosť a odkiaľ sa vec táto vzala?
Začiatok tejto básne tomuto venovať chcem.

Je to osoba riadiaca ľudí a prospechy ľudí,
ktorú z pokynov božích ku tomu povolal lós,
alebo rozhodli ľudia, keď riadne ju zvolili na to,
aby šírila dobro, riadila spoločný štát,
aby v súhlase s večným zákonom vladára hromu
desila bezuzdných ľudí, šírila pravdu a česť,
za podlé zločinné skutky tak, ako to určuje zákon,
stíhala trestami ľudí, života zbavila ich,
nútila poslúchať zákony všemohúceho Otca,
ako aj tie, čo rozum človeku káže si ctiť,
aby smrteľní ľudia tak riadili zovňajšie údy,
aby ich skromný život božiemu podobný bol.
Dostal do moci meč, by mier ním neprestaj chránil,
lebo je požehnaním ľudí a dedín a miest;
aby ním trestal nemravných ľudí a odporcov stíhal,
aby ním krem toho stále svoju si zväčšoval moc;
aby, ak žiada si vec, aj po biči strašlivej vojny
neváhal siahnuť a krotil odbojnosť nadutých hláv;
aby dohliadal na to, či zločinci pykajú tresty,
bitie, mučenie, väzbu, väzenie alebo smrť;
aby s vonkajšou silou počestných chránil a zbraňou
bojoval za nich a nikdy neváhal na pomoc prísť;
aby odmeny, stimuly cnosti, tým, čo sú ich hodni,
dával a príslušnou poctou spevňoval u dobrých cnosť.
Dvojakú povinnosť má, i povinnosť vodcu i vládcu;
za vojny vodcu a v mieri povinnosť, ktorú má kráľ.
V mieri mu pomáha zákon a za vojny vernosť a zbrane;
v zbraniach je totižto sila, v zákonoch zase je um.
Preto mu treba aj posádky mocné, aj náklady na ne;
musí mať prostriedky veľké, vojakov musí tiež mať,
či už nad ľuďmi vládne, čo oporou hrad im je jeden,
alebo panuje v ríši, v ktorej je národov viac.
Tieto méty sú pre vládcov základným znakom a na nich
spočíva spravodlivá vláda a v nich má svoj cieľ.
Sú tu však mnohé druhy a nemajú rovnako všetky
jeden a ten istý názov alebo ten istý rang.
Lebo veď výrazy kráľ a cisár a diktátor, sudca,
senátor, konzul a človek, ktorého tribúnom zvú,
prétor a kozmos[38] a efor a dynasta starého veku,
všetky tie mená predsa vrchnosť len označiť chcú,
ako aj iných, čo starajú sa o menšie veci,
divadlá, výdavky, fiškus, verejné domy a trh.
Teraz však o týchto rozdielnych druhoch ja nemienim písať,
zámerom mojím je predsa opísať vrchnosť, jej moc.
Nech ti je dosť, ak pôviem, čo králi a monarchovia
sú a na čo ich treba, aký je počiatok ich.
Pretože z viacerých mienení o tom je mienenie jedno,
všetky že majú tú istú príčinu vzniku a cieľ,
poviem tu, čo je klérus, tí vybraní sluhovia Krista,
kto sú to kardináli, ktorí sa dľa pántov zvú,[39]
kto sú pápeži, mnísi a biskupi, ktorí hneď mečom,
hneď zase výnosmi tvrdo spravujú štáty a ľud,
pretože majú i kľúče i Petrove siete a vierou
držia tú posvätnú skalu, na ktorej stojí ich trón.[40]
Pretože táto ich moc je zmiešaná s verejnou mocou,
podobným spôsobom vládne skrz silu, zákon a meč,
žiadalo by sa povedať preto, koľko sa líši
od tej, čo náleží kráľom, keďže ju prináša trón.
Isteže, o koľko zem je vzdialená od kruhu neba,
pretože dolné miesta kázal jej zaujať Boh,
o toľko líši sa civilná vláda od vlády svätej,
hoci to čiastočne učí občiansky poriadok náš.
Mne sa však také posvätné meno so svetským menom
nepatrí miešať a ani nebol to úmysel môj.

Z dôsledkov na predpoklady sa dokazuje, že Boh je
prvou eficientnou príčinou vrchnosti.

Teraz už treba mi vysvetliť príčinu, povedať o tom,
z akého prameňa predsa prichádza občianska moc.
Z akých počiatkov, prečo a kedy sa začala, koľko
trvala vekov, ak žiadna nečinnosť nezmohla ju,
o tom sa vyjadriť treba a koľko zažila búrok,
dokiaľ cez rôznych mužov prešla, cez nejeden kmeň,
ktorá ríša sa držala pevne, keď osud jej žičil,
ktorú v najväčšom kvete postihol ukrutný pád.
Nezvratný dôkaz, že Génius a ochranné božstvá
stáli pri nej a že aj ešte dnes chráni ju Boh.
Lebo veď spočiatku, za časov prázdna,[41] keď ešte sa vôľa
riadila umom, keď zlo ju nezmohlo tak ako dnes,
na zemi namiesto kráľa sám otec potomstvu vládol,
rozkazy otca musel každý si vážiť a ctiť.
Keď sa však ľudia zvrhli a Boh sa im vo svojom hneve
pomstil a množstvom vody zaplavil skazený svet,
vlády nad svetom zmocnil sa Nimród;[42] bol rázny, a preto
silou a zákonom tvrdým krotil a utláčal zlých.
Po ňom zas vládli nepretržite s osudom šťastným
iní udatní chlapi smelých a odvážnych sŕdc,
za ktorých žiarili monarchie: asýrska, médska,
grécka a tá, čo potom Romulov[43] prevzala trón.
Súdené bolo, že kráľovstvá tieto budú sa síce
meniť, no bez svojho vládcu nemá byť nijaká zem.
Takto to predpovedal z božieho vnuknutia prorok
v čase, keď vykladal svoje ako aj pánove sny.
Panovník uvidel strom tak veľký, že do neba siahal,
tisícky živočíchov videl tam pod ním sa pásť.
Daniel vyložil z toho, že v kráľovstve babylonskom
budú môcť národy zbožné dobre a bezpečne žiť.
Potvrdil to aj vojnový obor, čo Daniel ho videl:
myšlienky tieto mu vnukli viaceré zvery a cap.
Veci sa udiali tak, jak predpovedal to prorok:
kráľovstvá za sebou išli, ako to povedal on.
Osudné rohy zmohutneli a začali vojny,
stojí železný obor, hnáty však hlinené má.[44]
Kráľovská moc sa preniesla z jedného kmeňa na druhý,
vrchnosť však neprestala, bola a trvala vždy.
Ctila sa vernosť a stud a mier a zbožnosť a múdrosť,
pravda a právo mali najvyššiu cenu a česť.
Zločiny strašné si vyžiadali strašlivé tresty,
za svoje odvážne činy pykal vždy búrlivý ľud.
Dobrá tá vec už od čias Nimróda trvala toľko
rokov a priniesla mnoho prospechu pre ľudský rod,
lebo v nej nezmohla nič ni hmota, ni stoický osud,[45]
nezmohlo učenie bludné, kladúce do látky moc,
nezmohla náhoda, démon a prvotné bezbožné sekty,
alebo hocčo, čo slepá bezbožnosť vymyslieť vie.
Ktože by pochybnosť mal, že bez božej pomoci stojí,
že ju nestvoril večný, múdry a všemocný Boh,
z ktorého vytryskuje prameň každého dobra,
ktorý je otcom pravdy, dobro má prameň len v ňom?
On dal všetky tvary a silu stvoreným veciam,
všetkému pokynom svojím láskavo udáva chod.
Ktoráže bezduchá vec by mohla zákonom svätým
pridať strážcov, a tak im silu a ochranu dať,
keby nebolo Boha, i žriedla i pôvodcu cnosti?
Skrz neho šíri sa svetlo, poznanie pravé a lesk.
Horlivý Stvoriteľ v súhlase s osudom určuje zákon,
z jeho rozkazu všetky premeny zažíva svet.
Vytušil to aj pohanský národ, hoc pravého Boha
neznal, no tvrdil, že jeho kráľom bol najsamprv Zeus.[46]
Pallade[47] patril ten štít, čo Perzeus[48] boje s ním zvádzal,
Bellerofontov[49] Pegas darom tiež od bohov bol.
Synovi Venuše[50] daroval boh štít obdivuhodný,
všetko, čo potomstvo malo prežiť, tam znázornil boh.
Ním sa udatný hrdina chránil a chránil aj ľud svoj,
kráľovi auzónskemu[51] zaťom keď túžil sa stať.
V Ríme, keď zomrel Quirinus,[52] pôvodca mena a otec
Rimanov, prosili bohov, z občanov každý si prial,
aby im z vôle a znamení bohov sa dostalo kráľa,
pretože o tieto veci, podľa nich, staral sa boh.
Numa Pompilius žil vtedy, muž zmienenia hodný,
ktorý vynikal v práve, vynikal skrz zbožný cit.
Riadením božím a s dobrým znamením kráľom sa ten stal,
koho dávno už predtým za kráľa želal si Rím.
Keď si ľud žiadal vrchnosť, tak jeho priviedli na hrad,
tam si na skalu sadol, k poludniu uprel svoj zrak.
Po jeho ľavici s hlavou zakrytou sadol si augur,[53]
ktorý znamenia šťastné od bohov vykladať vie.
Tento, jak obyčaj káže, mal v pravici palicu hladkú,
zahnutú na jednom konci; v Ríme ju lituom zvú.
Keď už očami prebehol dovôkol po celom meste
a keď si prezrel polia, ktoré mal v okolí Rím,
označil na nebi kraje a zo strany východnej viedol
čiaru, tým smerom, kde slnko zapadať možno je zrieť.
Pravý bok nazval juhom a ľavý zas severom nazval,
v diaľke však mysľou a zrakom pevný si stanovil bod.
Potom, keď palicu krivú si preložil z pravice svojej
do ľavej ruky a v pravej ruke už nedržal nič,
vložil ju na hlavu Numu a potom augur sa začal
k bohu modliť a pritom použil takýchto slov:
„Ak je, Jupiter,[54] možné, by kráľom kviritov[55] stal sa
človek, ktorému teraz pravicu na hlave mám,
zošli nám, prosím ťa, z neba znamenie jasné a isté
v priestore tom, čo práve na nebi vymedzil som.“
Potom, keď doslovne vyložil prianie, čo obdržať túžil,
žiadajúcemu zoslal žiadané znamenia boh.
Dostali znamenia šťastné a Numa stal sa ich kráľom;
Jovovi za to, že splnil želanie, chválu vzdal Rím.[56]
Za jeho vlády vraj z nebies štít im bohovia dali,
ktorý mal život a spásu zaistiť pre mesto Rím.
V Čechách si zmysleli povesť, že za dávna udatný Brunšvik
s hroznými obludami podsvetia podstúpil boj
a že ich všetky premohol svojím posvätným mečom,
ktorý, ako sa verí, z nebies vraj obdržať mal.
Povedz, čo starí so záhadami týmito chceli,
ak nie to, že sa stará o štáty, o vodcov boh?
Načo však hovorím o lete vtákov a bystrosti prázdnej,
načo na vode stavať, výmysly na pomoc brať?
Komu však nie sú známe výzvy a proroctvá slávne
posvätných kníh, čo tak ich úprimne na mysli mám?
Hlas boží znie: „Nuž podmaňujte si, synovia zeme,
zeme, dedičstvo moje, bohatstvo v hlbinách vôd![57]
Ktokoľvek vyleje ľudskú krv a stane sa vrahom,
ten mi odpyká za svoj zločin a stihne ho smrť.[58]
Tvrdo sa pomstím, no keďže môj syn je obrazom mojej
božskej mysle, tak bude mstiteľom namiesto mňa.“
Predáci mocní, čo uzdou a mocou riadite zeme,
milujte spravedlivého Boha a vážte si ho.
S obavou dôvery plnou sa snažte Pánovi slúžiť,
radosti vaše nech krotí pred Bohom bázeň a strach.[59]
Isté a bezpečné blaho že kráľom Hospodin dáva,
o tom predsa aj Dávid na svojej gitare hrá.[60]
Pod mojím vedením kráľovia vládnu; tak volá aj Múdrosť;
Bohu náleží teda káranie každé a súd.[61]
Dajte cisárom to, čo im patrí! Tak nariadil Kristus,
ktorý obrazom živým božského rodiča je.[62]
Pavol, keď spájal a zlučoval s dávnymi storočia nové
a keď zákonom viery národy pospájať chcel,
týmito slovami nalieha v liste, čo Rimanom poslal:
,Každá duša nech slúcha toho, čo pánom je jej.‘[63]
Od Boha totiž pochádza moc a odnikiaľ inde,
on totiž vrchnosti zbožnej určuje zákonník práv.
Krem toho, proti vierolomnosti zákony určil,
aby vinníci krvou pykali za zločin svoj.
Rozdelil majetky pánom a tieto vlastníctvom nazval,
nechcel, by zmätok a chaos vo všetkom na svete bol.
Preto tiež Mojžiša postavil na čelo svojeho ľudu;[64]
Jozua nastúpil po ňom, lebo to kázal tak Boh.[65]
Čoskoro dal mu chrabrého Júdu[66] a Gedeóna,[67]
potom však Saulovi[68] kráľovskú korunu dal.
Neskôr však od ovčích ohrád povolal Dávida k žezlu,[69]
zoslal šťastlivý vietor do jeho kráľovských plácht.
Kázal vyplácať vojakom plat, i riadny i slušný,
schválil popredným mužom sikel sťa podporu dať.[70]
Nariadil teda vrchnosť sám Boh a on ju aj chráni,
on je tvorcom tej veci, prvou jej príčinou je.
Potvrdzuje to rozum, národy, poriadok v svete,
podstata úradu tohto, čítanie posvätných kníh.

Príčinou druhou je žiarivý rozum a povaha ľudská,
ktorá je približne taká, akú aj Stvoriteľ má.
Táto miluje združenie rovných a nechce byť nikdy
sama, lež na svojich veciach snaží sa účasť vždy mať.
Človek je živá bytosť zrodená pre život v obci,
k smrti sa pre prácu morí, nové a nové chce znať.
Keď ho Boh tvoril, určil mu cieľ a hranice cieľa,
vnukol mu, že si má dobro modlitbou od Boha priať.
Preto skutočné dobro a to, čo zdá sa mu dobrom,
hľadá a snaží sa získať, spôsobom akým len vie,
bohatstvo, život a mier a pocty, nosiace slávu;
majetkom chráni si život, prežitým životom česť.
Velikou cťou sú predovšetkým duševné dary,
umenia, cnosť a rozum ako aj dôstojný mrav.
Získaním týchto pripravuje si blažený život,
aký nám ukazuje Stvoriteľ, pôvodca náš.
Len čo však niekto dosiahne s úsilím veľkým tie dobrá,
radosť má z nich, a preto nechce žiť jedine sám.
Naopak, teší sa, jasá a plesá, ak dáva z nich iným,
robí mu radosť, že svedkov svojeho života má.
Jeden zdieľa umenia krásne, čo vyniká sám v nich,
ktoré vzdelaný Foibos[71] za dobré uznáva sám;
druhý zas zdieľa cnosti a stimuly zovúce k slávnym
činom, a chovanie mužské, cestičky pravdy a práv.
Z toho sa dostáva jedným i druhým s nesmiernou poctou
sláva a blažený život prichádza z takýchto snáh.
Zatiaľ čo s nesmiernym úsilím po takom živote túžia,
snažia sa, aby aj iným okriala verná ich hruď.
Nad iných vynikať túžia a snažia sa ovládať všetkých,
rovnako nasadiť uzdu dobrým tak ako aj zlým.
Lebo veď toľkéto dobro sa zdieľa a zveruje samo,
šľachetná myseľ ho v sebe zavreté nemôže mať.
V tom jej však prekáža špatnosť a ľudská zvrátená vôľa,
vzbura, prevrat a vojny, lúpež a ohavný čin.
Preto tiež tí, čo v horlivej hrudi majú viac cnosti,
ktorých silnejší zápal strhnúť vie pre čestnú vec,
schopní sú vystaviť život aj zjavným nebezpečenstvám;
zlomiť ich nemôže búrka, nemôže vojnový hluk.
Snaženia svoje zameriavajú len pre dobro celku,
do neho vkladajú sily, súkromný majetok svoj.
Pre dobro celku, tak vravím, bo to, čo je pekné a dobré,
nemôže na žiaden spôsob človek len jediný mať.
Príroda matka tak každému káže, i snažia sa získať
sebe i spoločenstvu prostriedky pre tento cieľ,
tak ako diamant železo hľadá a potom ho svojou
prirodzenosťou vábi, k sebe ho pritiahnuť vie.
Horlivo snažia sa utíšiť rozbroj a nepokoj v štáte,
ku poslušnosti nútia silou a zákonom zlých.
Snažia sa získať pomoc a s dobrými uzavrieť zmluvy,
aby si takto mohli podmaniť odbojný voj.
Takéto veľké úsilia sprevádza šťastie a priazeň,
dobrí sa totižto radi dávajú dobrými viesť,
dobrovoľne sa združujú do celkov, do rôznych skupín,
velikú radosť im robí takýto spoločný stav.
Na čele stojaci plnia úlohy kľudného mieru,
prísnymi mravmi a kázňou obdaria bezpečný vek.
Chránia život i majetok ľudí a vracajú cenu
cnosti a každému ručia za jeho slávu a česť.
Z tohoto cieľa a dobra si tvoria dokonalejšie
dobro a s veselou mysľou velebia Boha a ctia.
Cieľ ten a dobro, čo s úsilím celým sa vyhľadáva,
za ktoré každý človek prosí a modlí sa zaň,
šťastnou a blaženou robí každú spoločnosť ľudskú,
šťastlivým kráľovstvo každé, šťastlivou hocktorú z ríš.
Lebo veď schopnosť a cnosť a telo kypiace zdravím,
sláva a česť a zbožnosť, priateľské zväzky a mier
nemôžu nikdy byť pevné a dlho nemôžu trvať,
ak sa ich spravodlivosťou nesnaží zachovať štát.
Pre toto spoločné dobro pečlivá príroda matka
spôsobuje, že riadia ríše a kráľovstvá svet.
Ktože naučil zdatného Nimróda národy riadiť,
alebo Herakla[72] skrotiť kdeakú divokú zver?
Ktože Tézea[73] stavať hradby a zakladať mestá,
včely mať kráľovnú svoju, rodinu svoju si nájsť?
Zachovávať úprimné zmluvy a zákony dávať?
Že sú dobrí a špatní s ohľadom na hodnosť ich?
Ktože rozdelil majetky najprv a vlastníctvom nazval?
Silou že nebráni ľuďom odstrániť násilie Boh?
Ak nie príroda matka, tá najlepšia vodkyňa k právu,
dokiaľ svieti jej svetlo, dokiaľ ju neskrýva tma.

Teraz však poviem o tom, čo pravým je opakom ríše,
o silách, ktoré sa snažia pošliapať zákony jej.
Na prvom mieste a na čele ich je tyranstvo kruté,
vtedy, keď žezlo drží bezprávne jediný muž.
Neriadi zákonom obec a nevládne pre čestné ciele,
nechce dosiahnuť vládou pre všetkých dobro a zisk.
Jeho vôľa je zákon, čo jemu sa páči, je nutné;
úžitok rozhoduje, či je čo slušné, či nie.
Preň je príjemné všetko, čo slepá mu zveruje chúťka,
potechou je mu, keď vidí, všetkým že naháňa strach.
Nehľadá prednosti ducha, lež to, čo prináša šťastie:
majetky, život a pokoj vraždami, strachom a ľsťou.
Cnosťou a cťou i bohmi a ostatným podobným zhŕda,
myslí, že bolo by hlúpe pripraviť pre iných zisk.
Nedá sa dojať ni plačom, ni nijakým osudom ľudským,
stále je zamračený, hrozby len vydáva z úst.
Poslušnosť vymáha bitím a hrôzou napĺňa všetko,
takýmto spôsobom tyran snaží sa upevniť trón.
Krvou sa dostáva k trónu i drží ho, krvou tiež končí,
každého tyrana čaká nakoniec neslávna smrť.
Takíto tyrani často sa kryjú, keď pod rúškom moci
napadnú správne činy, iný čo urobil muž.

Na druhom mieste je anarchia, keď nevládne nikto,
neslúcha nikto a rozkaz vyplniť nechce tiež nik.
Každý si žije, jak jemu sa páči, jak vedú ho chúťky,
neplatí nijaký zákon, výnosy nemajú moc.
Je to len kopa ľudí, len nomádi, šialená banda,
kentauri,[74] tuláci sú to, stádo, čo bez vodcu je.
Ľudí so zásluhami tam nečaká odmena žiadna,
na podlých, na hnusné činy žiaden tam nečaká trest.
Nikto nespraví inému osoh, lež každý len sebe,
čo však nemôže iný, nemôže užiť ni sám.
Takéto stádo je jaskyňou zbojníkov, bitúnkom ľudí,
kúpeľom Fúrií,[75] sídlom, ktoré má v moci zlý duch.
Bezuzdná anarchia nivočí najkrajšie ciele,
nijaká tyranis nie je pre ľudí toľkýmto zlom.
Oproti zákonnej vláde stojí aj oligarchia
a aj demokracia, ktorá je podobný mor.
Oligarchia je vtedy, keď celá obec je v službách
najvyšších mužov a všetko robí len na osoh ich.
Demokracia je vtedy, keď všetko, čo verejným má byť,
všetko to pre seba urve biedny a chudobný ľud.
O tom však Terpsichora[76] hojnejšie rozpovie nižšie,
v šiestej knihe, keď príde na túto bohyňu rad.

Každá vláda si musí všímať tieto tiež veci,
ktoré sú pevnou jej fošnou, ktoré sú základom jej:
remeselníci, občania a sluhovia rôzni,
obrábatelia zeme, vojaci chrániaci vlasť,
chudobní kláštorní sluhovia Krista a učitelia,
Kristovo vojsko, čo s Kristom spája ho posvätný pakt,
manželstvá, zákony, tresty, vojenské veci a súdy;
o toto všetko sťa otec vladár je povinný dbať.
Remeselníci a sluhovia chystajú potrebné veci,
vo vojsku celý národ pomoc a podporu má.
Občania bránia ríšu, bo nechcú slobodu stratiť,
roľníci dávajú všetkým jedlo a bohatstva zdroj.
Chudobní Kristovi ľudia a zbor, čo sa Kristovým volá,
svojimi modlitbami zlepšujú spoločnú vec.
Časť z nich sa venuje kultu a mravom učiacich mužov,
sem príde učený občan, inakam príde zas kňaz.
Manželstvami sa zväčšuje rod a ovčinec Kristov,
ktorý zemiam a Bohu rovnako osožný je.
Zákonmi, trestom a zbraňou sa krotia bezprávni ľudia,
na rovnováhe všetko snaží sa udržať súd.
Mier živí rozum i ľudí, i mestá sa vzmáhajú v mieri,
vzmáha sa roľník i polia k rozkvetu privádza mier.

Riekol som, čo je podstatou dobrej kráľovskej moci;
teraz ti, čitateľ zbožný, poviem zas, aký má cieľ.

O koľko umeniami štát vyniká nad iné štáty,
o toľko viac má sily, lebo viac dobra je v ňom.
Čo je väčšie a nesmrteľnejšie než spravodlivosť?
Môže snáď niečo krajšie alebo svätejšie byť?
Spravodlivosť sťa hviezda sa jagá nebeským ohňom,
nemôže sa jej rovnať červenej zornice lesk.
Toto právo, či spravodlivosť, jak inak sa volá,
každá zákonná vláda za svoj si určuje cieľ.
Ono je každému dobré a pekné a osožné všetkým,
lebo celému štátu prináša verejný zisk.
Lebo, ak učenci hovoria pravdu, len spravodlivosť
prináša osoh a osoh nemôže z bezprávia vzísť.
Ako je vo vojne vodcovi vždy len víťazstvo cieľom,
ako sa námorník snaží lodi dať priaznivý smer,
ako aj lekár, keď lieči, vždy prihliada k chorobe zhubnej,
úzkostlivo sa snaží odstrániť telesné zlo,
takto aj tým, čo mocou spravujú štáty a túžia,
aby v krajine všetko dostalo priaznivý beh,
stojí za to sa usilovať a starať sa o to,
čo je sumou ich snahy, čo je ich najvyšší cieľ.
Pretože úlohou vlády je starať sa o všetkých svojich
údov, aj na tieto veci pôsobí mocne jej vplyv.
Po prvé nech sa stará odraziť s úsilím veľkým
vlkov a Kristovej cirkvi umožniť rozvoj a rast.
Žiakom nech chráni ich voľné a príjemné časy a zbory,
nech vždy podporu dáva tým, čo sú ctiteľmi múz.
Kulty, čo vznikli v ľudských zmätených hlavách, nech ničí,
nech len to učenie hlása, ktoré bol schválil sám Boh.
Nech je strážcom aj zákonov božích, aj zákonov svojich,
aby si skrze ne mravy formoval poddaný ľud.
Hlásením týchto nech stane sa zástupcom večného Otca,
živým hlasom nech hlása to, čo je v zákonoch tých.
Súdmi nech vládne, nech zbraňou a trestami tresce a stíha
odbojných ľudí a nech ich uvádza pod svoju moc.
Nech je strážcom a živiteľom sladkého mieru,
telo a majetok svojho stáda nech v ochrane má.
Lúpežníkov nech hubí a nepriateľov nech z vlasti
vyháňa preč, nech znáša za svojich kdeakú strasť.
Vzdelaná zem nech nezištne dodáva všetko, čo môže,
roľníkom nech sa vzdáva príslušná chvála a česť.
Nech ako pastier ovečky živí, nech nedrie aj kožu
s vlnou, nech svoje stádo hladká a má si ho rád.
Daňami nadmernými nech netrápi sedliakov svojich,
koľkú určuje zákon, toľkú nech vyberá daň.
Slávny Danielov strom svet takto korunou svojou
kryje a pod sebou chová nesmierne početný dav.[77]
Takto sa tomuto ľudu dostáva blažený život,
takto sa udŕža právo, udŕža kázeň a mier.
Otcov vystrieda potomstvo nové a na počet väčšie,
skrz ktoré Kristus túži občanov do neba vziať.
Cirkev sa vrúcne modlí k Bohu a teší sa z mieru,
večný nebeský Otec ovečiek stále má viac.
Akou však prácou a akým spôsobom kráľovstvo príde
k tomuto cieľu, o tom dozvieš sa od inej z múz.[78]



[11] Parnas, hora vo Fókide, zasvätená Apolónovi a múzam.

[12] Helikon, pohorie v Boiotii, zasvätené Apolónovi a múzam.

[13] Cirha, prístavné mesto Delf; — múzy, dcéry Dia a Mnemosyny, bohyne umenia.

[14] Pegas, okrídlený kôň, ktorý svojím kopytom vyrazil vodu prameňa Hippokreny na Helikone.

[15] Momos, grécky boh hlupákov.

[16] Aonské devy, múzy, podľa Aonie, starovekého názvu Boiotie.

[17] kastalské devy, múzy, podľa Kastálie, prameňa pod Parnasom.

[18] Grácie, Charitky, bohyne pôvabu v prírode.

[19] Terzites, známa postava z Iliady (II, 212 — 227), kde zosobňuje rebelujúce mužstvo proti hlavnému veliteľovi Agamemnonovi.

[20] Mená múz sú väčšinou uvedené bez bližšieho vzťahu k umeniu, ktoré bolo pod patronátom tej-ktorej múzy. Výnimku tvorí len Klio, múza dejepisectva, podľa ktorej je pomenovaná II. kniha De magistratu politico, keďže sa v nej podávajú dejiny sveta, a Urania, múza hvezdárstva, podľa ktorej sa mala volať IX. kniha, pravdepodobne s tematikou blízkou hvezdárstvu. Euterpé, múza zborovej lyriky; Kaliopé, múza epickej poézie; Tália, múza komédie; Erató, múza ľúbostnej lyriky; Melpomené, múza tragédie; Terpsichora, múza tanca a Polyhymnia, múza náboženskej lyrickej poézie.

[21] Herodes, rímsky miestodržiteľ Palestíny z čias narodenia Krista, známy z Písma ako autor povraždenia mláďatiek.

[22] Antiochos, sýrsky kráľ, proti ktorému bojovali Makabejci.

[23] Giganti, synovia Zeme, ktorí povstali proti olympanom.

[24] Pyreneus, trácky kráľ, ktorý prenasledoval múzy.

[25] O luku slepého chlapca, Erosa, Afroditinho syna, prenasledujúceho ľudí svojimi šípmi, ktorých zásahy vyvolávali zaľúbenie.

[26] Kolchidské rúno, rúno zo zlatého baránka, ktoré mal kolchidský kráľ Aietes a ktoré stadiaľ priniesol hrdina Iason.

[27] chiméra, obluda s hlavou leva, driekom kozy a haďou zadnou časťou tela.

[28] hesperidské jablká, zlaté jablká Hesperidiek, dcér Noci, bývajúcich v temných západných krajinách. Prinesenie hesperidských jabĺk bolo jednou z dvanástich prác Herakla.

[29] Alkaiov vnuk, Herakles, pomenovaný Alcídom podľa Perzeovho syna Alkaia.

[30] Pindar, najväčší grécky lyrický básnik. Ospevoval víťazov v olympijských a iných gréckych pretekoch.

[31] Pallas, prímenie bohyne Atény.

[32] Amos, starozákonný židovský prorok.

[33] oberal plané figy, bol iba pastierom stád, Amos, 7, 14.

[34] v distichách krátkych, v elegických distichách, v ktorých sa strieda daktylský hexameter s daktylským pentametrom.

[35] herojský verš, daktylský hexameter.

[36] Maro, rímsky básnik, P. Vergilius Maro (70 — 19 pred n. l.).

[37] Hyblea, mesto na Sicílii, známe svojimi lúkami a včelami.

[38] kozmos, titul vysokého úradníka na Kréte. — efor, vysoký úradník v starovekej Sparte.

[39] ktorí sa dľa pántov zvú, meno kardinál súvisí s latinským slovom cardo, pánt.

[40] Pozri Matúšovo evanjelium, 16, 18 — 19.

[41] za časov prázdna; prázdnom sa volá doba pred potopou sveta.

[42] O Nimródovi pozri II, 193 — 204.

[43] Romulus, prvý rímsky kráľ.

[44] Pozri o tom knihu Daniel, 2, 4, 7. a 8. kapitolu.

[45] Stoicizmus, filozofická škola, založená Zenonom z Kittia. Stoici verili, že o osude človeka rozhodujú bohovia.

[46] Zeus, najvyšší grécky boh.

[47] Pallas, bohyňa múdrosti, Aténa,

[48] Perzeus, syn Dia a Danay.

[49] Bellerofontes, korintský hrdina, dostal od bohov okrídleného koňa Pegasa a s jeho pomocou vykonal mnoho odvážnych činov.

[50] Synovi Venuše, Eneovi, hlavnému hrdinovi Vergíliovej Eneidy: štít mu daroval boh Hefaistos; na štíte zobrazil budúce dejiny Ríma. Pozri o tom Vergilius, Eneida, VIII 627 — 728.

[51] kráľovi auzónskemu, Latinovi.

[52] Quirinus, prímenie Romula, prvého rímskeho kráľa.

[53] augur, rímsky kňaz, skúmajúci vôľu bohov podľa letu vtáctva.

[54] Jupiter, najvyšší rímsky boh,

[55] kviriti, rímski občania.

[56] Verše sú prebásnením Líviovho opisu voľby Numu Pompilia za rímskeho kráľa (I. 17, 9 — I, 18, 10).

[57] I. kniha Mojžišova, 1, 28.

[58] I. kniha Mojžišova, 9, 6.

[59] Žalmy, 2, 10 — 12.

[60] Žalmy, 144, 10

[61] Príslovia, 8, 15.

[62] Matúš, 22, 21.

[63] Pavol, Rimanom, 13, l. n.

[64] Mojžiša postavil na čelo ľudu, 2. kniha Mojžišova. 3, 10.

[65] Jozua, 4. kniha Mojžišova, 27, 18; 5. kniha Mojžišova, 3, 21; 31, 3, 7, 14. Jozua, 1, 1, 6.

[66] Júda, kniha Sudcov, 1, 2.

[67] Gedeón, kniha Sudcov, 6, 14.

[68] Saul, kniha Kráľov, I 10, 1.

[69] II. kniha Samuelova, 7, 8.

[70] I. kniha Samuelova, 30, 26 — 31.

[71] Foibos, prímenie boha Apolóna.

[72] Herakles, syn Dia a Alkmeny, najväčší grécky hrdina.

[73] Tezeus, mýtický aténsky kráľ, zjednotiteľ Atiky.

[74] kentauri, mýtické bytosti, poloľudia, polokone.

[75] Fúrie, mýtické bytosti, bohyne pomsty.

[76] V úvode však Rakovský pripísal Terpsichore siedmu knihu.

[77] Daniel, 4, 7 — 9, 17 — 19.

[78] o tom dozvieš sa od inej z múz, od Kaliopé, podľa ktorej sa mala nazývať 4. kniha, zasvätená činom dobrého vladára.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.