Spis 10. „O svetskej vrchnosti“

     Teda aj v Uhorskej zemi sa nové zalesklo svetlo,
nádej v budúci osud premkla radostné srdcia,
vľúdny a nábožný kráľ, kráľ múdry a rázny a činný,
Aemilius,^[267] vybraný láskou a dobrotou božou
k správe kráľovstva nezdolného. Oň prečasto prosil
bohov panónsky ľud, tak ustatý od hrozných skúšok,
aby ho ráčili za kráľa dať. A teraz už plný
dôvery v cnosť a v nebo si svätú korunu berie.
Nechajte, múzy, Pandionove^[268] kekropské hradby,^[269]
začnite veselo Aemiliovi, otcovi vlasti,
nezvyklý spev a nesúc mu víťazné palmy a vavrín,

     Zdravím ťa, vznešený cisár, zrodený z cisárskych predkov,
zdravý buď, kráľ troch krajín, a zdravý buď, najlepší pastier!
K vláde si neprišiel ľsťou, ni preliatím rodovej krvi,
ale zásluhou svojou a priazňou svojeho ľudu,
ako aj osudom šťastným a z vôle večného Otca.
Veľkodušný si, cisár, veď neváhaš venovať život
skrze storaké hrôzy a storaké nebezpečenstvá
pre svoje národy mnohé. Tak ťažké bremeno strastí
znášaš, že obrovský Atlas^[271] by sám tiež zastenal pod ním.

     Šťastný si, Maximilián, veď dívaš sa na božie ústa,
cítiš žiaru tej príjemnej tváre a svetlo, čo božská
láska a priazeň ti zapálili v pokojnej hrudi.
Pod jeho hruďou bujará cnosť si rozložila
stany a nijaký vedomý hriech jej neničí sily.

     Nemenej vynikáš cnosťou jak cisárski predkovia tvoji,
Maximilián, a šťastím a priazňou vynikáš nad nich,
národov taktiež máš viacej i poklady tvoje sú väčšie.
Lebo veď kráľovstvá tri tak ľahko a v krátkom len čase
dobrovoľne ti sklonili šije a dali ti žezlo.
Rím ti dal velikú slávu a veľkú ti dali i Čechy,
ešte však slávnejšiu dá ti Uhorsko, omnoho väčšiu,
tú, čo mal ju svätý Štefan a slávny kráľ Matej.
Tu totiž Mars sa neprestaj potýka v surových zbraniach,

     Vznešené kráľovstvo, slávne tak svojimi kmeňmi jak mužmi,

     Hlásim ti, zem, že ty tiež konečne blažená budeš
za tohto pána, ak, pravda, mu sudičky nevezmú život.
Raduj sa teda a plesaj a ďakuj z celého srdca
bohom! Snáď neveríš tomu? Aj po mrakoch prichádza slnko.
Osud kráľovstva závisí od kráľa: od toho, či je
šťastný a dobrý. Veď nešťastný vládca môže aj šťastné
kráľovstvo zničiť, ak príslušné cnosti a ochranu nemá.

     Kráľ náš sa opiera o slávny trón, má nachové skvostné
rúcho a prichádzajúcich prijíma s láskavou tvárou.
Kráčajúc pomedzi ľud, mu rozdáva dary a pocty,
menuje jazdcov, zdobených zlatom, keď udrie ich trikrát
jagavým mečom okolo ramien a bokov a potom
dvíha pravicu svoju a volajúc nebeské božstvá,
prisahá slávne, že spravodlivým vladárom bude.
Vinníkom dáva milosť a chybiacim odpúšťa viny,
sporné prípady rieši a tie, čo sú neisté, sebe
prideľuje a hrude občanov, rozbité svármi,
už prv snaží sa spojiť a pokoj priviesť zas do nich.

     Oporou jeho sú toľké kráľovstvá, bratia i otec,
predáci, ktorých s ním spája i rod i manželské zväzky,
krem toho koruny tri mu hlavu dôstojne zdobia.
Ešte viacej ho kráľovná zdobí: je družkou mu trónu,
milou života družkou a útechou po ťažkej práci.
Potomstvo jej ju krášli sťa kamene smaragdu zlato
alebo hrozná révu v tom čase, keď očká im pučia.

     Za jeho vedenia prestanú strašlivé zubiská vlkov
trhať náš ľud a ovčince zbavia sa desného strachu.
Ovce a kamzíky nadobudnú zas ducha a báť sa
nebudú pred vlkmi stáť a polia zas získajú slávu,
národ zlatý zas mier a kultu vráti sa pôvab.
Čo sa omylom videlo bielym, to sčernie a bielym
bude zas čierne a Astraia^[285] zase vráti sa na svet.
Čnosť zas privedie veky, čo za kráľa Saturna^[286] boli.

Za dobrých znamení vzniklo si, kráľovstvo, žehnal ti Kristus,
na ktorom spočíva celá vznešenosť Panónskej zeme,
celá sláva a celá krása a nádej a spása.
Vzniklo si z vôle večného Boha, čo obracia hrude
kráľov a mení a prenáša opraty dľa svojej vôle,
tak ako chce a ty ho napodobňuješ vládou.
Začiatku tvojmu, hľa, tlieskajú rovnako mladí i starí,
zdravia ťa radostne matky i mužovia, všetci ťa zdravia,
svojeho kráľa, a naznačujú ti úlohy tvoje,
nešťastné pomery vlasti a samé obrovské práce.