ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zornica^[169] vstala a nechajúc starého manžela svojho,
na lôžka mladých mužov stočila žiarivý jas.
Daj mi, Foibos, tak vravím, hneď gitaru väčšieho tónu,
akési bremeno ťažké na môj mi dolieha um.
Úmornou úlohou našou bude opísať najmä,
aké vlastnosti majú králi a vladári mať.
Kto však mi môže správne rozlíšiť prednosti všetky?
Kto vie, ako sa patrí, poradie správne im dať?
Kto vie prostredné s krajnými spojiť a príbuzné vybrať,
keďže stoická škola zväzuje celý ten zbor?^[170]
To, čo nám zanechal Aristoteles^[171] alebo múdry
Cicero,^[172] ktorý v Ríme najväčším rečníkom bol,
to sa ja stručne jedno po druhom pokúsim podať,
ja však na tomto poli voľnejšie pobežím vpred.
Ozdob si, Tália,^[173] zeleňou vlasy a postav sa ku mne,
dotkni sa najsamprv mojich na lýre napätých strún!
Sledovať budem tvoj spev a tiež spev patróna Foiba,
pieseň, ktorú mi vnukneš, pánovi na počesť dám.
Maximilián, zrodený zo slávnych cisárskych predkov,
prosím ťa, k mojej Múze preukáž láskavú tvár.
Všimni si prednosti vládcov a v prednostiach samého seba,
lebo len skrz ne môžeš naozaj Najväčším byť.^[174]
Mnohí si myslia, že vodca je nadostač pekný a šťastný,
ak si od slávnych predkov odvodiť môže svoj rod,
ak sa smie popýšiť vznešeným rodom a titulom otca,
ak sa zlatom tak leskne, sťa by to Argos^[175] sám šiel,
ak ho pokrýva nach a vznešený purpur a gemy
a ak hromady zlata vo svojom paláci má,
ak je telesne zdravý a ak je zriedkavej krásy,
ak má ramená silné, silu je cítiť mu z rúk.
To je zaiste dobrom, to priznám, no nikoho pre ne
nezvú dobrým, bo mať ich môže aj hocikto zlý.
Pominú rýchle, bo urve ich vojna, oheň a doba,
úbohý vladár, čo dobro jedine v tých veciach zrie.
Skutočná sláva a chvála vladárov spočíva v cnostiach,
ona pretrvá veky, nikdy ju nezvládne smrť.

Ten, kto má v srdci k pravej zbožnosti ozajstnú lásku,
ten, kto veľkého Boha skutočnou zbožnosťou ctí;
koho rozvaha vedie a sprevádza v živote ľudskom,
pri každom začatom čine po jeho boku je vždy;
koho sprevádza spravodlivosť, tá zo všetkých vecí
najlepšia vec, ba krajšia, ako je zornice jas;
kto vie v zúrivej bitke šíky odporcov ničiť,
kto vie s rovnakou mysľou strasti a radosti zniesť;
kto je tak silný, že dobyje divý rozkoše tábor,
hoci Milkove tlupy^[176] chránia ho zo všetkých strán;
kto si zaštepí láskavosť do svojej počestnej mysle,
kto, keď ujme sa žezla, láskavo bude viesť štát;
kto sa z lakomstva nebude snažiť si bohatstvo držať,
ak mu niekedy niekto štedrejšie prejaví vďak,
ten je ozaj a právom a nielen dľa mena vládcom,
lebo ho k peknej vláde povolal samotný Boh.
Ten bude šťastný a všetok ľud si bude ho vážiť,
bude dobrý a bude hoden tej najvyššej cti.

Niekto však namietnuť môže: Čo vedieš daromné reči,
lebo veď pokolenie ľudské už nemá viac síl.
Nie je už v ľudskej moci si osvojiť takéto chvály,
takéto cnosti im môže udeliť zase ich Boh.
Vinou prvých, rodičov našich sa skazilo všetko,
všetko stratilo silu, stratilo pôvodný lesk.
Rozum už nepozná pekné a nepevná vôľa sa kláti,
ide ta, kam jej káže vášnivé srdce a hnev.
Ruka a noha si viac už nevšíma počestných vecí,
zemská ich hmota k veciam prízemným ťahá ich viac?
Tak je to: zrodom sme všetci vinu na seba stiahli,
pretože všetkých ľudí poškvrnil Adamov hriech.
Zavrhli sme spravodlivosť a teraz ju v nebi
obdivujeme a máme jedine podoby jej.
Lebo veď ona, jak hovorí povesť, hrdinkou bola
na našej zemi,^[177] keď ešte panoval Saturnus kráľ.^[178]
Chodila medzi ľudí a do ich dedín a hradieb,
pri stoloch ľudí často bola sťa príjemný hosť.
Dávala pekné stáda, plody a kvetnaté polia,
pokoj a nejednu radosť, ktorú vie poskytnúť mier.
Len čo však bradatý Jupiter^[179] ujal sa nad svetom vlády,
ihneď nesmierna túžba po vláde začala rásť.
Opovrhnutá odišla na nebo,^[180] na jeho vrchol,
ta, kde zlatisté hviezdy súhvezdia Panny je zrieť.
Nadarmo nenapísali básnici starého veku,^[181]
predpovedajúc nám množstvo záhub a velikých škôd,
že vraj Pandora v ľahkej zavretej truhlici ľuďom
priniesla všetky druhy dobra sem na našu zem.
Keď však otvoril Epimeteus^[182] tú truhlu, tu dary,
pustené, do svojej vlasti vylietli o závod hneď.
Cnosti nechali zem a odlietli do neba nazad,
v truhlici jedine nádej zadržať stačil ten muž.
Odvtedy na zemi čakali ľudí nešťastia všetky:
núdza, choroby rôzne, potupa, hanba a strasť.
V cnostiach je božská sila, to predsa musí sa priznať,
je v nich príbuzné svetlo s tým, čo sám Boh Otec má.
Svojou lepšou časťou je človek nebeským tvorom,
duchom smeruje nahor, k Bohu a do ríše hviezd.
Tam totiž žije duša, tam necíti pozemskú záťaž,
čistým je obrazom božím, Otcovým zrkadlom je.
Živí sa z Boha a celá sa oddáva počestným činom,
za týmto jasná myseľ ide a to rada má.
Rozum ju vedie, že volí si vždy len najlepšie veci,
ale je rovnako schopná získať ho pre pekný čin.
K takému činu, čo bol by métou a najvyšším dobrom,
ktorý je podstatou svojou pekný a pretrvá vek.
Toto volí si rozum, to zdravá získať chce vôľa;
údy, ktoré má v moci, uvádza v pohyb, jak chce.
Po čom túži, to koná, čo nechce, to necháva bokom,
vyhýba nečestným veciam, pekné a čestné si ctí.
Nikto sa nestáva zlým a ani čestným, ak nechce,
každý vo svojej moci začiatok konania má.
Každý je zlý, a naopak, každý je dobrý, ak sám chce,
svojvoľne koná mrzký, svojvoľne šľachetný čin.
Z týchto príčin je teda aj konanie počestna isté,
tam, kde je známe, že na čin začiatok mocný má vplyv.
Preto tiež cnosti a najvyššie dobrá základ svoj majú
jedine v dobrej mysli, v nich samých dobrota tkvie.
Preto tiež v ľudských silách je každé konanie cnostné,
ľudia sa rozhodnúť môžu pre zlý i šľachetný čin.
Pripomínajú to Mojžišove príkazy božie,
ako aj zákony mnohé, vinníkom určený trest.
Lebo veď prečo by Boh tak vážne zákony dával,
keby nemohli ľudia plniť, čo káže on sám?
Nehľadám hrdinu dokonalého po každej stránke,
ktorý by bez každej škvrny, bez každej chybičky bol.
Už to je niečo, ak postoj svoj v častých prejavíš činoch,
ak už pri správnom čine nemôžeš bdelý vždy byť.
Šľachetné vedy a umenia úsiliam dávajú sily,
preto tiež dobrý kráľ má ozaj byť vzdelaný v nich.
Touto ozdobou kráľa je zbožnosť, múdrosť a pravda,
poznanie miery a taký postoj, čo nezvráti nič,
krem toho stály prejav činnosti pravice štedrej
ako aj cnosť, ak milosť vinníkom prejaviť vieš.
Každý nech získa si tieto gemy a sleduje tieto
nite, nech na šikmú cestu nedá sa náhode zviesť,
nedá sa ako Faeton^[183] s koňmi pomimo cesty
strhnúť, by jeho i jeho príbuzných spálil mu plam.
Lebo veď cesta cnosti je priama, no z oboch strán cesty
vedie cez rôzne chyby chodníček v pekelný kraj.
Je teda Nábožnosť kráľov ich ozdobou prvou a slávou,
ktorá jediná môže atalské bohatstvo zmôcť.
Skrz krásu prírody učí poznávať Boha a ctiť ho,
káže vážiť si svojho otca a premilú mať,
hľadieť si bratov a sestier i detí a manželky svojej,
milovať všetkých ľudí, hocaký nech je ich stav.
Ten, čo toľkoto vecí krásnych a obdivuhodných
z ničoho stvoril, kto stvoril žiarivé nebo a zem,
z ktorého pochádza ľudská myseľ, poriadok, čísla,
pochodia umenia, vedy, znalosti majúce moc,
ten, čo stvorené zachováva a dovoľuje,
aby sa striedali časy, striedalo slnko a dážď,
necháva dobytku vyrastať trávu a ľuďom zas zbožie,
spevňuje alebo stláča svojvoľne kráľovstiev moc,
ten, čo dodáva šťastlivé úspechy počestným ľuďom,
na zlých zosiela tresty, záhubu privádza im,
že je večný a nekonečný a všemohúci,
láskavý, dobrý, že právo miluje, učí nás um.
Učí nás ďalej, že všetko vie, že jeho múdrosť
nepozná hraníc, že žiadna sila ho nemôže zmôcť,
že je mstiteľom zločinných skutkov a pôvodcom pravdy;
príčina ako aj pôvod každého dobra je v ňom.
Káže nám žiť a spravovať sa len dľa jeho mysle,
aby z nás sálalo také svetlo, jak vydáva on.
Rozum nás učí, že on je Bohom, že treba si ctiť ho,
treba sa k nemu modliť, určiť mu sviatočné dni.
Takto si skrz cnosť ctí ho zdravá myseľ a radosť
má, že podobná Bohu, obrazom jeho že je.
Cnosť tá prichádza zo síl, čo s človekom prichodia na svet,
skrz ňu predsa však nikto nemôže do neba prísť.
V tom, čo Otec ho poslal z neba, uznávať treba
Syna a z celého srdca treba sťa Boha ho ctiť,
z lásky k nemu svoju vôľu a pohnútky svoje
zamerať tak, že Boha každý by poslúchal úd,
aby sa myseľ tešila zo správne konaných činov,
aby mu pomohla viera oživiť malátnu hruď,
s nádejou zadržať hrôzu, čo desí ju z večného Boha,
pred trónom ktorého každou bytosťou lomcuje strach.
Lebo veď Otec je kráľom i so Synom, so svätým Duchom,
jediný do sŕdc ľudí vidí a prosby ich zrie.
Naňho sa obracaj s plačom, len jeho modlitbou vzývaj.
jedine v jeho pomoc úprimnú dôveru maj,
jedine jeho oslavuj sviatkami v národe svojom,
k tomuto svojmu Bohu obracaj všetko, čo máš.
Nesmieš meno to sväté zneužiť v nijakých veciach,
prebývaj v tábore jeho, poľnicu jeho vždy slyš.
Nevenuj pozornosť odporným táraniam v bezbožných školách,
aby sa nešírilo meno Boh z láskavých úst.
Nie je to v moci ľudskej, veď veci, čo smerujú vyššie
nad našu prirodzenosť, nemôže uveriť um.
Koho však v prostredí milom mazne láskavosť božia,
človek ten skrz slovo božie zaiste nábožným je.
Ostré kritiky smilstva kráľov v prorockých knihách
výstrahou sú a k božstvám skutočným kážu nám ísť.
Na siedmich vŕškoch^[184] na brehu Stredozemného mora
mocná neviestka^[185] sedí, odetá v nádherný háv, 190
opitá drží kalich, ten krvi svätých je plný,
obrovské majetky dáva príbuzným hriešny ten tvor.
Kramárov obohacuje a rozdáva kráľovské tróny,
pri jej moci sa trasie právo i vodcovia ríš.
Poslúchajú ho všetci vládcovia s kráľovskou mocou,
ktorí s Baránkom božím zvádzajú bezbožný boj.
S ním sa spolčujú králi tajne a s úmyslom zvrhlým,
s touto neviestkou pijú pospolu nevinnú krv.
Úlohou kráľov však je, by ľud, čo Kristus ho spasil,
pod ich ochranou mohol iste a bezpečne žiť.
Preto tiež budú s ráznym úsilím kult jeho šíriť,
Boha si budú ceniť za viacej ako svoj trón.
Z pravej zbožnosti vylúčia ctenie obrazov svätých;
z pochybných hnutí ducha rodí sa takýto kult.
Tejto skaze a tomuto moru, čo o ňom som vravel,
vyhnúť sa snaž a zbožnosť mocný ti pripraví trón.
Ctenie sôch, či obrazov, ako sa po našom vhodne
volá, čo v jazyku gréckom idolatriou sa zve,
prekliate buď! Tým slovom sa totižto odkrylo zjavne,
kto je a spôsobom akým vzývať len mal by sa Boh.
Z tohto prameňa pochádza viera a kráča sa istou
nohou až k méte a za ňou prebýva hrmiaci Boh.
Viera drží sa Slova: kto túto nemá, ten ctiteľ
obrazov je a nevie pravého Boha si ctiť.
Ja som Zebaoth^[186] mocný (tak sám to Hospodin riekol),
z príkazov mojich nič neber, ani nič nepridaj k nim!
Dávid zas: Príkazy tvoje sú svetlom pre moje nohy,^[187]
bárs by mi, Bože môj dobrý, svietilo na večný vek.
A zase Pavol: Ak niekto iný bude chcieť hlásať
učenie iné, tak ty ho prekľaj a zavrhni ho.^[188]
Otca nepozná nikto len Syn a komu to zjaví
zase ten Syn, čo z Otca večného život svoj má.^[189]
Preto tiež v každej veci sa usiluj, dľa Písma, viacej
Kristovi zjavenému veriť než takto ho ctiť.
To je totižto bezbožnosť veľká, idolatria,
zrodená z čerenia ducha, démon je veliteľ jej.
Z toho sú u nevedomých mnohé podoby bohov,
idolatria totiž viacero spôsobov má.
Prvou je myslieť si, že bohom je niečo, čo nie je,
a ho sťa pravého boha o pomoc nejakú zvať.
Mnohí si uctievajú sochy, ľudí a prvky,
drakov, ryby a vtákov, hviezdy a divú tiež zver.
Stáva sa tiež, že niekto božskou uctieva poctou
niečo, i hoci je jasné, vec tá že bohom je nie.
Bohatý lakomec peniazom upisuje svoj život,^[190]
mystés zomretým vzdáva obeť, čo mal by mať Boh.
Nejeden ctí sám seba a zásluhu pripisuje
cnostiam, bo myslí, že skrz ne pravdu a právo si ctí.
Tretím druhom idolatrie je zase, že priestor,
určený k vzývaniu Boha, dáva sa do tesných miest,
alebo do takých vecí, čo nič ho neviaže ku nim,
keďže ho nemôže pojať nebeský priestor ni zem.
Preto sa hľadajú rozličné sídla bohov a sochy,
jedni hľadajú slávne hradby, čo Cacus^[191] v nich žil,
druhí zas Compostellu,^[192] či rázcestia Jeruzalema,
pretože úfajú, že tam uvidia, Kristus, tvoj hrob,
pokorne prosiac Boha skôr tu, než na inom mieste,
ako by stvoriteľ sveta nepočul všade ich hlas.
Po štvrté, idolatria je v tom, že niektorí ľudia
nejakým spôsobom svojským Bohu sa zapáčiť chcú.
Izrael sochou zlatého teľaťa Pána chcel uctiť,
kráľ však potomkov Júdu do ohňa uvrhnúť dal.
Takto aj my si ctíme relikvie a šaty,^[193]
aby len láskavejším Hospodin ráčil byť k nám.
Takto aj Saul sa kedysi snažil vladára hromu
korisťou získať, čo predtým Amalechovi bol vzal.

Pomaly tretie leto už nad Židmi panoval Saul,
slnko sa na svojej dráhe stočilo po tretí raz,
keď sa Agag, kráľ Amalechov z dôvery v svoju
moc a vo svoje vojsko do boja ľúteho dal.
Bezbožný kráľ chcel dvojsečným mečom potomstvo Júdu
celkom zničiť a svoje kráľovstvo pevnejšie mať.
Územie Kanaan už naplnil strachom a vojskom;
vtedy nad svojím ľudom zaplakal nejeden muž.
Kráľ však, hoc na príkaz Boha sa dostal na čelo štátu,
nechcel sa v tejto chvíli odhodlať pre rázny čin.
Izraelov však Boh, čo o všetko jeho sa stará,
riekol mu ústami svojho proroka takúto reč:
„Ja som ťa, Saul, jak mladého chlapca, povolal na trón,
dal som ti kráľovské práva, ja som ti zveril svoj ľud.
Pod mojím velením si porazil ammonských mužov,
Moab, Edom a Zoba nemajú viacej už vojsk.
Tohto tiež premôžeš s neveľkým vojskom, obavu nemaj,
tohto tiež s pomocou mojou podrobíš pod svoju moc.
Príčina toho je zjavná, veď po príkrych útrapách púšte,
ktoré národu môjmu priniesol dlhý ten čas,
keď môj Izrael tu i tam hľadal osudné kraje,
už by bol takmer vkročil na svoju sľúbenú zem,
tento však bezbožný kmeň ho neprijal láskavo k sebe,
uprel mu užívať vodu, hoci aj mučil ho smäd.
Hneď sa na pochod daj, nech nepriateľ čoskoro zhynie!
Keď ho však hrdinsky zmôžeš, keď ho tvoj premôže meč,
aby si dobre to skončil, nuž pamätaj na tieto slová:
z majetku Amalechovho nesmiete ušetriť nič.
Všetko, čo žije, zvieratá všetky a majetok všetok,
veci a stáda a ľudí, zabíjaj všetko a páľ.
Z koristi celej si nesmieš nič vybrať a ponechať k držbe,
na žive nesmie ostať chlapec ni slabučký ded.
Nevpusť si do srdca ľútosť a neboj sa vraždenia toho,
pravicou krutou nech padne rovnako žena i muž.“
Takto to prorok riekol a nad slovo rýchlejšie Saul
hotoví zbrane a zbiera jazdu a pechotu hneď.
V nádeji vytiahne na nepriateľa, hoci aj sa mu
nemôže rovnať počtom, nemôže výzbrojou vojsk.
Strhne sa bitka a celé vojsko Amalechovo
Izrael zmôže a takto dostane pod svoju moc.
Kráľovi ponechá život a rovnako najlepšie stáda
neskolí, pretože chce ich na oltár za obeť dať.
Nezničia ani šaty, čo týrskym nachom sú tkané,
gemami zdobia si ruky, zlato sa do truhlíc pchá.
Príliš si bezpečný, kráľ, a príliš ťa vyzdvihlo šťastie,
rýchle si prestúpil strašný príkaz, čo nariadil Boh.
Vojsko ničí len to, čo nemá nijakú cenu,
každého trápi túžba niečo si z koristi vziať.
Víťazný vojvodca sám si na znak víťazstva svojho
na samom vrchu Karmel pamätník postaviť dal.
Boh však vo svojom strašlivom hneve určuje tresty,
trestom Saula kráľa meno si pozdvihnúť chcel.
Ihneď proroka Samuela ku vojsku poslal
s rozkazom týmto: Choď k vojsku kráľovi odkaz môj riecť:
„Ja som ťa postavil na čelo Júdu a urobil kráľom,
ja som ti, Saul, zveril kráľovské žezlo a trón,
ty si však zhlúpol a odvrátil si sa od svojho Pána,
všetky príkazy moje si si len na ľahko bral.
Ešte je nažive Agag a žijú stáda a voly,
práve tie najlepšie veci ty si si za korisť vzal.“
Takto Samuel riekol a na to mu bez strachu kráľ zas
povedal: „Všetky tie veci riadne ja vykonal som.
Tisícky Amalechove ležia pobité naším
mečom, nech za to je Bohu vďaka i sláva a česť.
Agag je zajatcom naším a máme aj najlepšie stáda,
nie však pre mňa, lež chcem ich Pánovi za obeť dať.
Nebol som ale len sám, kto radil ponechať stádo,
samému ľudu sa zdalo, že je to nábožný čin.“
Takto on riekol, no Samuel, hlásateľ božej vôle,
správne mu prísnym hlasom povedal úsudok svoj:
„Či si snáď myslíš, že Boh má radšej obety stáda,
ako aby si jeho príkazy plnil a ctil?
Poslušnosť Bohu je milšia než nejaká zabitá obeť,
poslúchať Boha je totiž najlepšia srdcová masť.
Nechcieť poslúchať príkazy Boha je totižto veľký
zločin, je rovnako veľký, ako je ctenie si sôch.
Pretože ty si zavrhol príkazy vladára hromu,
teba tiež prestal si vážiť, teba tiež zavrhol Boh.
Keďže, si prestúpil príkaz, už nebudeš nad ľuďmi vládnuť,
už je tu druhý, lepší, ktorý tvoj dostane trón.“
Zdesený jeho rečou, nie svojou vinou, mu Saul
s pretvárkou v hrudi túto pokornú odpoveď dal:
„Bál som sa veľmi, že ľud sa vzbúri, a preto som zhrešil;
hlúpo som porušil príkaz, čo môj mi nariadil Boh.
Nechaj mi predsa môj trón, hej, nechaj mi, počestný prorok,
nezbav ma pred mojím ľudom, nezbav ma, prosím ťa, cti.
Strp len láskavo hriech môj a vráť sa, prosím ťa, so mnou,
aby som odprosil Boha za taký veliký hriech.“
Odídu spolu a pred Bohom konajú sľuby a prosby,
Boh však nenechá predsa bez trestu Saulov čin.^[194]
Za kráľa pomažú Dávida, syna Iesiovho,
zatiaľ čo Fúrie ženú Saula ako zlý duch.^[195]
Saul sa diví a poškvrňuje sa rôznymi činmi,
volá spod zeme duchov, osud svoj poznať by chcel.
Lebo, keď Boh mu nechcel dať odpoveď, odišiel Saul
k veštici starej a takto o veštbu požiadal ju:
„Vešť mi, prosím ťa, žena, čo poznáš nebo i peklo,
ktorá podsvetných duchov čarami vyvolať vieš.
V ťažkej som chvíli, nuž prosím ťa, veštica, pomôž mi teraz,
povedz mi, čo ma čaká v živote, toto mi zjav!
Vyvolaj Samuela, nech príde sem služobník boží,
svoje telo nech vezme na seba prorokov tieň.
Neboj sa nič! Ja som sem neprišiel aby ťa zradil;
svedkom nech mi je peklo, nech mi je na nebi Boh.“
Starena užasla nad jeho rečou a vo svojich prsiach
dumala nad tým, čo práve povedal neznámy muž.
Keď však počula prísahu jeho, tu ochotná bola
mužovi pomôcť, bo už ju opustil mrazivý strach.
Saul ju dychtivo súri a odklad zdá sa mu dlhým;
konečne z veštice začnú čarovné formuly znieť.
Zatiaľ čo nahlas volá a pridáva magické slová,
na jej slová a zvuky náhle sa objaví tieň.
Kráľ nato povie: „Nuž povedz mi, prosím ťa, Samuel svätý,
ako sa kráľovstvo skončí, akýže bude môj lós!“
Tento prikývol hlavou a skutočnou rečou mu všetko
riekol, aký mu smutný dopadne na hlavu lós,
dokiaľ neskončí ukrutnou ranou svoj protivný život,
tým, že si vlastnou rukou sám sebe spôsobí smrť.
Preto aj Saul, hoc bol si kedysi hlásateľ boží,
pykáš, hej, svojou smrťou za hriešny nepravý kult.
Pre svoju bezbožnosť hynieš aj s celým potomstvom svojím,
zostúpaš k podsvetným tieňom, lebo si bezbožný bol.
Beda ti, Izrael, neprospeli ti modlitby ľudu,
neprospel Samuel zbožný, Dávid ti neprospel nič.
Pretože žiarlivý Boh sa nenechá beztrestne tupiť,
každého, kto jeho slovom pohrdne, postihne trest.
Teraz si vymýšľaj nové kulty, hocako zvodné,
bezbožník, čoskoro zhynieš, tak ako zhynul tvoj kráľ.^[196]
Jediným pravým kultom je kult, čo uctieva Pána,
ako to jeho obraz, Kristus, sám naučil nás.

Skončil som, Zbožnosť, a teraz, zas, Rozumnosť, ospievam teba.

Ty si ostatným cnostiam na čele, jedine ty.
Tým, čo sú bez tejto cnosti, a tým, čo sa vzďaľujú od nej,
hlúposť pripraví pascu, stanú sa korisťou jej.
Jasné, že sebe si chystajú škodu, hoc skôr by si mali
výhody získať a s nimi šťastne a blažene žiť.
Ona je ozdobou, stĺpom a zorničkou palácov kráľov,
nad zlato mocnejším plodom, oddanou sestrou je im.
Rozvahou riadi vznešené hrude popredných mužov,
ľahko ich privádza konať vždycky len počestný čin.
Od pravdy nikam neustupuje, na žiadnu stranu,
s Múdrosťou na voze pravdy trvalé sedadlo má.
Všade, kde pečlivo skúma poznatky rôzne a vedy
(nech mi je dovolené s Tulliom vhodne to riecť),^[197]
rozozná dobro i zlo i osožné veci a čestné,
ale aj to, čo škodí, alebo nečestné je.
Odkiaľ prichádza ľuďom pokoj a odkiaľ sú skazy,
čo môže nešťastie priniesť, čo môže oblažiť nás.
Z pekného vyberá krajšie a zo ziel volí to menšie,
z osožných vecí vždycky volí, čo osoží viac.
Zákony vydáva tak, že osožia v súčasnej dobe
ľudu a osožné sú aj pre rozvoj tamojších miest.
Pozná, kde lepšie je meškanie pretiahnuť, abo ho zrušiť,
kde sa váhanie hodí, kde treba urýchliť krok.
Všíma si schôdzky ľudí a pôvab prejavu reči,
varuje pred užitím mrzkých a nevhodných slov.
S rozvahou hľadá vonku i doma pomoc a silu,
vždycky sa snaží získať spojencov pre svoju vec.
Šťastie, začiatky vecí a konce práve tak riadi,
ako na mori riadi námorník veslami loď.
V rozhodnej chvíli porovnáva a zvažuje všetko,
s rozvahou vedie toho, kto sa s ňou poradiť chce.
Preto tiež chytráctva rôzne a rôzne vojenské triky
proti nepriateľovi stretli sa s úspechom vždy.
Ako ked Epeios^[198] pri Tróji po svojej úvahe bystrej
z dreva veľkého koňa majstrovsky zhotoviť dal,
aby ho trójske vojsko, keď Sinon^[199] ho ošiali rečou,
vtiahlo do vnútra Tróje, majúc ho za boží dar.
Abo ten stroj, čo s umením veľkým ho zostrojil starec
syrakúzsky^[200] a ako podesil mesto ten stroj!
Vo vojne teda tiež platí, veď meria pre tábor miesta,
všíma si dôležitosti, nástrahy, príhodný čas.
Uzaviera zmluvy a vniká do miest a hradieb,
za mieru kdeaký sporný snaží sa rozlúštiť spis.
Bezprávnosť od práva líši a všetkým úmerne dáva,
učí, aký je význam majetku, aký je cieľ.
Čo sa, komu a kedy má dať a čo kto má rieknuť.
Čo má lichotník dostať a čo zas pravdivý muž.
Výrečný lichotník hovorí sladko, no nevraví pravdu,
práve tak ako aj háčik príjemnú návnadu má.
Stráň sa ich, vyhýbaj sa im sťa bráne čierneho Háda,^[201]
schopní sú tvojim chybám počestné prímenia dať.
Čokoľvek vravíš a čokoľvek robíš a po hocčom túžiš,
či ťa voľakde volá zákon, či rozkoše hlas,
on ti na všetko tlieska a každú tvoju vec chváli,
„nesprávne“ nevraví nikdy, ale len „výborne“ vždy.
Tvrdí, že tvoju radu a zámery tvojej mysle
nemôže nestálosť vecí nijako otriasť a zmiasť.
Nešťastný vladár, čo takýmto ľuďom poskytne uši,
strašne sa mýli a svojich stáva sa korisťou psov.
Radšej sa obkľúč kŕdľom krkavcov ako tých ľudí;
darmožráči tí vravia rečičky sladké sťa med.
Krkavec požiera nečisté telá len zomretých ľudí,
zatiaľ čo títo živým duše a majetky žrú.
Ten však, čo najvyšším radí, má vždy byť vážny a priamy,
zdravých a vážnych má si vážiť a milovať kráľ.
Skrze vedy a umenia vzrastá rozvážnosť kráľov,
veľkých vladárov vždycky sprevádza najväčšia z múz.
Vzdelaný kráľ vždy vyniká medzi inými kráľmi,
ktorým sa nedostáva priamejší, slobodný duch.
Štát, čo takýto muž ho vedie, je naozaj šťastný,
ak má takého kráľa, blažený život má ľud.
Skrz ňu si získala pevnosť aj ústava Lykurga^[202] v Sparte,
skrze ňu múdry Solon^[203] spravoval aténsky štát.

Jej je najbližšia cnosť, čo Spravodlivosťou sa volá;
skrze ňu svetlom zory leskne sa kráľovský trón.
Kráľovstvá šťastnými robí, bo vždycky viacej sa stará
o prospech štátu, než čo kto v súkromnom vlastníctve má.
Koná, čo káže zákon, nie špatne radiaca vášeň;
nikdy ju neohnú prosby, nikdy ju neohne plač.
Nedá nič na mudrlanta, čo chcel by prekrútiť právo;
neplatí rodina pred ňou, neplatí nijaká reč.
Neberie ohľad, lež odmieňa hodných a lenivých tresce;
podľa zásluhy dáva vinníkom patričný trest.
Robí rozdiely v stupňoch, bo vie, čo Odyseovi^[204]
patrí, a naopak, čo si zaslúžil Aiakov^[205] vnuk,
o koľko vyniká pisár pred tým, čo bojuje v šíku,
o koľko občana treba vyššie než cudzinca klásť.
Plní zmluvy i sľuby i vernosť a rovnaké vždycky
snaží sa rovnakým splácať, z cudzieho nechce nič brať.
Užíva svoje jak svoje a spoločné spôsobom takým
ako tie veci, čo dáva viacerým užívať Boh.
Neškodí tým, čo neškodia jemu, a chudobných chráni,
pomáha, ako len môže, tým, čo ich utláča lós.
Nie je to ona, čo všetky zákony prírody celej
plní a na hrade nebies snaží sa utíšiť hnev
Dia; je iba jej časťou, čo ostala v mestách a teraz
zákonom spravuje ľudské spolky a kráľovskú moc.
Preto, ak úmysel máš ísť priamo po ceste práva,
nauč sa z tejto básne, po akej ceste máš ísť.
Ona je činiteľ hlavný pri každom delení vecí,
ľúbi pri každej deľbe každému dať jeho časť,
či už sa má dať hodným pocta, či odmeny riadnym,
alebo rovnakým trestom postrestať skupina zlých.
Stará sa o ľudské zmluvy a o ich obchodné vzťahy,
vážiac na svojich váhach pravdivo každučkú vec.
U nej sú zverené veci i nájom a kúpa a taktiež
predaj a na druhej strane zlodejstvá, vraždy a klam.
Po nej šiel Radamantys a Minos^[206] dosiahol skrz ňu 495
božské pocty a s Hádom spoločne dostali trón.
Vedie k nej prostredná cesta, čo po nej blažení išli,
okolo nej sa však vinú dve cesty z obidvoch strán.
Jedna privádza schodok a druhá zas nadbytok vecí,
na tejto nadmernosť škodí, na tamtej malosť je zlom.
Na ľavej strane je menej, viac na pravej: oboje škodí,
obe sú nevhodné, cnosť však kráča si uprostred nich.
Preto ak zo strednej cesty práva ustúpiš niekam,
na jednej utrpíš škodu, na druhej spáchaš zas hriech.
Ak jej uchytíš viac a pôjdeš po plnšej ceste,
nešetriac spravodlivosťou, urazíš iste tú cnosť.
Ak si však vezmeš to druhé, nuž zaiste ukrivdíš hodným,
povolíš uzdu a zákon udržať nebudeš môcť.
Kráčaj prostrednou cestou, bo po nej prechádza právo,
drž sa práva, nech stoja súmerne mištičky váh.
Rozumnosť, ukazovateľka pravdy, ťa povedie po nej,
dá ti sťa Ariadna^[207] nite, aby si za nimi šiel.
Ukáže ti, čo zákon určuje pri každom čine,
aké odmeny hodným a akú žbrndu dať zlým.
Čo si žiada povaha fóra, čo pakty a zmluvy;
ostatné veci nech riadne upraví úsudok tvoj.
Kto a čo a kde a koľko a ako, to všetko
preskúmaj dobre, vždy nájdeš pre múdru úvahu cieľ.
Písaný zákon nech netrvá na svojej tvrdosti ráznej,
ale nech berie zreteľ na spôsob, mieru a čas.
Striezlivá epieikeia^[208] nech zmierňuje zákony drsné,
ona sa na ľudské pády dáva sťa záchranný liek.
Ináč by právo bolo niekedy najväčšou krivdou,
ako keď milosť dáš podlým, mení sa na väčšie zlo.
Či si už prípad žiada úmeru geometrickú,^[209]
abo skôr aritmetickú, tam, kde je pri moci dav,
ak sa nedrží stredu, tak čoskoro stane sa krivda,
nemalá hromádka strastí postihne zakaždým ľud,
ak by sa pri treste alebo odmene niekomu ušlo
viacej alebo menej, ako si zaslúžil mať.
Ak by sa nedala učeným mužom príslušná priazeň,
ak by sa na úkor dobrých nedobrým vzdávala česť,
služby by nemali múdri, lež mudráci pochybných mravov,
pochlebník Gnato^[210] iste najvyšší úrad by mal.
Keby sa medzi cudzím a občanom nerobil rozdiel
prírodou dané stupne nemal by kmeň ani rod.
Obvyklú cenu by nemali ani kúpené veci,
lup by mal tú istú cenu, akú má počestný zisk;
krádeže, vraždy a smilstvo a vierolomnosť a bitie,
závisť a hanebné skutky, lúpeže rôzne a ľsti
ušli by trestu a ohromný chaos by všade sa šíril,
krem toho rýchla vzbura, tiesnivá skaza a pád.
Škodlivá samopaš pohltí národ, ak nepozná uzdu,
do všetkých zločinov cez hriech ťahá ho naslepo vpred.
Nebude chýbať tam nenávisť, závisť a plamenné hnevy,
zvady a v každom dome bude sa hromadiť svár.
Ľud sa rozštiepi na dve protivné strany i začnú
zrádzania, bitky a vraždy, pracuje ohavný jed.
Takéto veci páchajú národy všade, kde dobrých
neodmeňujú riadne, všade, kde netrescú zlých.
Tam, kde sa zaznáva právo, sú v kráľovstvách nemalé vzbury,
zem už nestačí pojať všetku tú špinu, ten kal.
Násilie, hanebnosť, úskoky, ctižiadosť, únos a podvod
ovládli ľudí i chrámy, vidiek i rodinný krb.
Trikrát je šťastlivý kráľ, ak vznešená Spravodlivosť
hoci aj z ružového pólu sa pozerá naň.

Silná a stála myseľ chráni právo aj vtedy,
keď sa jej do drsnej vojny dostane vznešená hruď.
Ten, kto udatný nie je, ten spravodlivý tiež nie;
držať sa spravodlivosti lepšie je, ako sa báť.
So srdcom neochvejným strasti a útrapy znášaj,
nedovoľ nikdy mysli podľahnúť protivným zlám.
Toto je jediná cnosť, čo robí mužov a vedie
zmužilých chlapov, kým mäkkosť vždycky je záľubou žien.
Cnosť tá má veľkú váhu pri každej činnosti ľudskej,
v boji a všade, kde blízko pri nás sa nachádza smrť.
Vždycky, keď pre niečo čestné a krásne povstane zápas,
či sa už na zemi dvíha vojsko, či na mori máš
pred sebou hrôzu smrti a hrozné obludy stoja
pred tebou, znášaš však predsa ľadovú zimu a strach.
Mužnosť nepozná strach a nikdy nezíde z cesty,
vždycky kráča len tadiaľ, kadiaľ jej určuje česť.
Podopiera ju horlivosť, rod a dôvera v seba,
ako aj tá jej sestra, ktorá vie útrapy zniesť.
Spravodlivý hnev jej dodáva plamennú silu,
dodáva jej ju zápal, ktorý má šľachtický rod.
Toto je charakter jej, že strednej drží sa cesty,
nikdy neskĺzne na bok, nedá sa na cestu chýb.
Tu ju tlačí i strach i lenivosť, hrôza a tuposť,
ako aj mäkkosť, schopná miesto dať každému zlu.
Tam zas odvaha slepá; tá pohŕda hrozbami smrti,
keďže sa nebojí tlaku, ktorým ju napáda zlo.
Varuj sa krajností týchto, bo smelosť môže ťa zničiť,
ako zas zo správnej cesty môže ťa vyšinúť strach.
Kráčaj len bezpečne stredom, môj vladár, tak, ako to robíš,
z chýb však, čo o nich som vravel, strach maj vždy za väčšie zlo.
Sebavedomá smelosť je bližšia k cnosti než strach je,
to, čo pre niečo planie, vykoná odvážny čin.
Bezvládny strach však odvádza od činov pochvaly hodných;
ani pri tom, čo môže, nevie si rozohriať hruď.
Bol azda udatný Saul,^[211] keď po toľkých významných činoch,
pri ktorých pohŕdal smrťou, siahol si na život sám?
Alebo Antonius,^[212] hoc vynikal v bojoch, a predsa
z lásky k milenke svojej urobil ten istý čin?
Vôbec nie. Obom sa totiž zhnusilo svetlo a život,
obaja dobrovoľne siahli si na život svoj.
Dúfali totiž, že takto sa vyhnú osudu zlému,
ktorý by čoskoro bol im priniesol život ich zlý.
V takomto stave sú tí, čo dajú sa unášať skazou,
vždy, keď nemôžu užiť, po čom im zatúžil duch:
poddávajú sa prázdnym hrôzam a bolesti svojej,
v strachu si dobrovoľne siahajú na život svoj.
Tí teda udatní nie sú, tí nevedia vydržať smelo
strasti, sú bojkovia, mäkkí, takýchto nezdobí česť.
Lebo veď udatný človek nesiahne po mrzkom čine,
ale si trpezlivo buduje život a česť.
Majú snáď nejakú inú prednosť, vhodnejšiu, králi,
od ktorých závisí všetko blaho, čo zažíva ľud?
Tak ako rýchlych levov jeleň zle do boja vedie,^[213]
práve tak duchovia nízki nedobre spravujú trón.
Ako sa búri more, keď vlny sa za sebou ženú
a keď nešťastné člny zmietajú prívaly vôd,
takto aj nebezpečenstvá a početné nehody náhle
zmietajú zeme a vládcov, zmietajú územia ríš.
Alebo plieniteľ do ríše vtrhne, či závistný rival,
chcejúc ku svojej ríši cudziu si pripojiť zem,
vojskom naplní nivy a roľníci oplakávajú
škody a do hrudí matiek prenikne bolestný žiaľ,
alebo určité bezprávie tyrana susedov mrzko
stíha a o pomoc volá nešťastný dobytý kraj:
vtedy, jak ľudský a božský zákon to žiada, má vladár
zozbierať vojsko a ľudu odvážne na pomoc prísť,
svojou vznešenou mysľou im roznietiť hnev ich a dať im
dôveru v seba a vyhnať zo srdca zbabelý strach,
hoci aj dopredu vidí strasti a nebezpečenstvá,
hoci aj obraz krutej smrti mu vo zraku tkvie.
Tak aj, keď Abrahám pre Lóta piatich porážal kráľov.
s hŕstkou otrokov svojich naozaj udatný bol.^[214]
Takúto lásku prejavil k svojmu ľudu aj Dávid,
Izaiov syn, keď zviedol s obrovským Goliášom boj.^[215]
Cisár Mauritius^[216] tiež ukázal nemenší príklad;
podstúpil strašné muky, vytrpel ukrutný trest.
Vedel totiž, že Hospodin zosiela na vinných tresty,
vedel, že tým, čo krížom trestali, zosiela kríž.
Lebo keď Boh ho povolal k trestu a k strašlivým mukám,
nadstaviac ukrutnému Fokovi vinný svoj krk,
videl, že manželka nadstavuje katovi hrdlo,
videl, že drahé deti stíha mu nehodná smrť.
Sám mal byť napokon sťatý. I poskytol ochotne krk svoj,
pri tejto strašnej trýzni nespravil nemužné nič.
Riekol len: „Spravodlivý si, Bože, a taký je súd tvoj,
spravodlivý je každý, vznešený Otec, tvoj čin.“^[217]
Udatný vládca z lásky k cnosti pohŕda svetom,
v ťažkostiach dobrú nádej dáva mu počestná vec.
Vznešenou mysľou prenáša drsné a obťažné skúšky,
dopredu hľadá spôsob, ako ich zdolať a zniesť.
Či už si prísny zákon, či vzbura civilné činy
žiada, či doma či vonku dolieha zúrivý boj,
hoci aj vie, že môže sa pomýliť, predsa sa snaží
dopredu premyslieť spôsob k víťazným vavrínom prísť.
Dáva sa do vecí rád, bo vie aj vyhrať aj prehrať,
v prípadoch oboch mu totiž zostáva sláva a česť.
Odvážnym väčšinou praje šťastie a Boh im tiež praje,
božstvo sa do cesty stavia zbabelým mužom a mdlým.
Nemôže natoľko zabudnúť na vďak a nemôže závisť,
nenávisť, strach a starosť vladára natoľko zmôcť,
aby nerobil to, čo pokladal za správne predtým,
pretože šľachetnou mysľou trvalé pohnútky hnú.

Môže sa stať, že šťastie mu dopraje vojnovú slávu,
bezpečnosť zavládne v štáte, zavládne pokojný mier,
vtedy tiež vznešená vojenská cnosť si nachádza látku,
udatný vtedy tiež látku nájde si pre vhodný čin.
Tým, čo miluje ľud a pre čo má najviacej obdiv,
tým nech zhŕda a nech to kladie až za svoju cnosť.
Myseľ nech nezoženšťuje zlatom ni prepychom žiadnym,
ktorý náchylné srdcia do skazy uvrhnúť vie.
Lákavý pokoj a príjemné žarty nech kladie až za cnosť,
nech sa do výšin vznáša, ľudských kde lákadiel niet.
Nech sa čokoľvek deje, nech zachová ten istý výzor,
nech ho nijaký osud nemôže zlomiť a zmôcť.

Nie je však malou len slávou, ak vieš si žlč svoju skrotiť,
ak ti divoké vášne nemôžu ovládnuť hruď.
Ten, kto premáha inšie, nech premôže samého seba,
aby nestrhli kone voziara: poháňa ich.
Namietne niekto: Či teda sťa stoik sa nezľakne smrti,
chudoby, povesti svojej, bitia a ukrutných rán?
Kto by nechcel mať osožné veci a tešiť sa z mieru?
Kto by sa, okrem blázna, svojvoľne zahubiť chcel?
Vznešený stvoriteľ sveta, to priznám, tak zariadil veci,
že sa raduje každý z veci, ak osoh má z nej,
že vždy miluje sladké, a naopak, odmieta horké,
ale tak, ako mu káže skutočný učiteľ, um.
Rozum nám dalo nebo sťa kantár ovládať túžby,
rozum je naša norma, božieho svetla je časť.
Čo on povedal raz, to pre nás musí byť večným,
pred jeho právom by mala ustúpiť kdeaká vec.
Kam on káže, ta choď a snaž sa doraziť k cieľu,
hoci by sa aj rútil na teba celý náš svet.
O koľko čistejší je a bližšie k nebeským bohom,
ako je dielo, čo hýbe dušou, ak malátna je,
o toľko viac ho poslúchať treba, veď z rozhodnutia
jeho sa vytvára každá počestnosť, sláva a česť.
Len ním prevyšujeme stádo a hovädá všetky,
ostatné všetko, jak ľudia, práve tak dobytok má.
Ten, kto počestnosť nechá a sleduje príjemné veci,
nemravný je a právom treba ho za zlého mať.
Pre svoju pohodu nenechaj dobro a nežeň sa za zlom;
chudák, kto nedovoleným spôsobom k dobru chce prísť.
Na strmý vrchol cnosti len skrz pot možno sa dostať;
vedie ta nesnadná cesta, uzučký chodník to je.
Frygický vodca^[218] si zachránil stálu a nezdolnú myseľ,
hoci aj ronil slzy, hoci mal nesmierny strach
vtedy, keď na mori hľadal súdené kraje a Dido^[219]
plakala bôľne, že vodca opúšťa náručie jej.
Ako víchrice prudké na strmých výšinách horských
s obrovskou silou vetrov trhajú prastarý dub,
v čase, keď od tmavých nebies sa zvíri éter a strašne
jačí a zvírená rieka valí sa neprestaj naň,
víchrica sviští a otriasa kmeň a lístie sa stále
chveje, no na horskom brale bezpečne vzdoruje dub.
Koľko sa kmeň jeho nahor do výšin éteru dvíha,
toľko zas jeho koreň hlboko pod zemou tkvie.
Tak aj premnohé strasti sužujú vznešených kráľov,
ale ich odvážna sila trvá a nedá sa zmôcť.

Takýchto ľudí, jak nesú Boha po šírom mori
v podobe Krištofovej zobrazil starý už vek.^[220]
Hrozia mu síce obludy rôzne a príšery morské,
príboj prekáža nohám vystúpiť na morský breh,
smelo však dopredu ide, hoc zdŕža ho prúdiaca voda,
stromu, ktorý má v rukách, drží sa veľký ten muž.
Mužnosť je vlastnosťou vladárov žezla a predákov obcí,
neviem, či ľud je schopný vykonať odvážny čin.
Čo však súkromník robí, ak majú ho udatným nazvať,
keďže hrdinským chlapom robí len hrdinský čin?
Cnosť tá sa pokladá za múr a najlepšiu ohradu kráľov,
odtiaľto pochádza každá pocta i sláva a česť.
Mal ju Aigeov syn^[221] a mal ju tiež Achilles^[222] veľký,
chlapi sa polobohmi môžu len skrze ňu stať.

Je však aj cnosť, čo ovláda chúťky a ovláda bolesť,
vo zbore bohýň cnosti na druhom mieste hneď je.
V Grécku ju nazvali svätou sofrosynou a v Ríme
temperantiou, bo bráni ľuďom sa zvieratmi stať.
Ovládanie a poriadok ju sprevádza všade,
sprevádza stud, čo bráni vykonať hanebný čin.
Je vždy v strede a po ľavej strane má pažravú rozkoš,
zatiaľ čo z pravej strany zviera ju lenivý pud.
Ovláda teda rozkoš; tá pôvod v našich má zmysloch,
ktorých príroda dala človeku dovedna päť.
Odmieta nevnímajúcich, čo tvrdia, že nič nie je isté,
nevedia zhodnotiť sladké, nemajú pre krásu cit,
nevie ich vzrušiť lahodný spev a príjemná vôňa,
necítia hmatom mäkkosť, necítia váhu a tiaž.
Isté neistým robia a hlásajú o ráze sveta
pochybnosť žiakom a kážu, pyrhonci,^[223] neveriť v nič.
Nech sú ďaleko od nás tí, čo vravia, že všetko
sa nám len zdá, a veci majú len za prázdny sen.
Kto by sa nezostal dívať na krásnu vílu, ak by mu
svojím rumencom dala na javo láskavý znak,
o tom by povedal svedok, že zrodil sa z hyrkanských skalísk,^[224]
že má namiesto srdca kamene uvnútri pŕs.
Ako strhuje rozkoš stádo, tak stŕha aj ľudí
horšou časťou ich duše, ak majú náchylnosť k nej.
Ustúp však, Cicero, Aristotelovi na malú chvíľu
zakiaľ o tejto cnosti dokončím niekoľko slov.
Zo zmyslov hmatu a chuti prichádza určitá rozkoš:
žranie, opilosť, láska, bujnosť a milostný styk.
Všetky tie veci má človek spoločné s hovädami,
a z tejto stránky sa človek od zvierat nelíši nič.
Dovolené je poznať rozkoš a striezlivo horieť
po sladkých veciach, čo dal nám stvoriteľ všetkého, Boh,
celou však dušou sa nevnoriť do nich jak do bahna sviňa,
ani sa nesmie iba k sladkostiam náklonnosť mať.
Nie je však možné nemať bolesť, ak chýba nám rozkoš;
vtedy k umiernenosti bolesť ti dodáva zbraň.
Preto umiernenosťou, či sofrosynou to volám,
ak vieš tie rozkoše, krotiť, ak im vieš zubadlo dať.
Žiada ju výbornosť veci, tak malej ako aj veľkej,
viacej žiari než iná hocktorá zmienená cnosť.
Nežiari takto ni rozvážny človek, ni obhajca práva,
takto nežiari ani nadmieru udatný muž,
ako žiari ňou ten, čo má ju, keď nikto ho nezrie,
keď ho sprevádza v každom čine a po všetok čas.
Žiaria ňou pekní chlapci i tí, čo v zrelšom sú veku,
skrze ňu ešte viacej páči sa panenská tvár.
Ľudská myseľ sťa Boh sa nezastavuje nikdy,
z nebeských hradieb sila životná prichádza jej,
či už o niečom myslí, keď na hliadke voľačo sliedi,
alebo prichádza rýchle vykonať dáky svoj čin.
S pôžitkom počúva zvuky a túži čo najviacej vidieť,
verí, že za tým všetkým skrýva sa veliký Boh.
Divá a lenivá rozkoš však prekáža v takejto snahe,
na stádo hoviad sa menia tí, čo sa dajú ňou zviesť.
Ak sa každá vec pohybom svojím a vrodenou silou
ženie za svojím cieľom, snaží sa získať svoj cieľ,
či nie je nedôstojné, že človek, hoc ostatným vládne,
nepozná cieľ svoj a týmto cieľom sa nenechá viesť?
O to je horšie, že králi sa vzďaľujú od tejto cnosti,
že sa nevedia zdržať, milujú rozkoš a slasť.
Oni majú byť zrkadlom ľudí a vzorom ich žitia,
majú občanom svojim živými zákonmi byť.
Zraky mnohých sa upäto dívajú na svojich vodcov,
z toho, čo králi robia, nesmie sa zatajiť nič.
Poddané davy zhŕdajú tými, čo hýrivo žijú,
tými, čo milujú hody, víno a pohlavný styk.
Toho však kráľa, čo smelo pohŕda týmito zvodmi,
a má silného ducha, za Boha pokladá ľud.

Rozkoš zbavuje srdce starosti konať si svoje
povinnosti a myseľ temravý zastiera mrak.
Potom už zločiny za sebou idú a úskočná rozkoš
vrhá do všetkých trestov tých, čo ich zviedol jej klam.
Proti neopatrným na poli rozloží stany,
aby pomocou klamu svojich si odviedla preč.
Odkry mi, Tália, túto rozkoš a zblízka ju ukáž;
veci, ktoré sú skryté, nedobre vidí náš zrak.
Takto som riekol a čoskoro z očí mi zosňala veľký
mrak a ihneď som cítil, pravdu že lepšie už zriem.
Ukázala mi rad radom zločinné podoby ľudské;
možno k nim širokou cestou po mäkkom trávniku ísť.
Na prvom mieste je Rozkoš, tá zvrhlá prírody dcéra,
ktorú z nebeských zborov zhodili na našu zem.
Líca má krásne, červenej farby a v tvári má belšiu
farbu, ako je belosť, ktorú je zvyčajne zrieť.
Vlasy má plavé, je tučná a žily má rozkošou zduté,
očami neprestaj krúti, blýska z nich oheň sťa z hviezd.
Pri chôdzi zdá sa byť väčšia, než aká je v skutočnosti,
s takouto korpulentnosťou neviestka drzá sa hne.
Z obidvoch pliec jej visia nádherné voňavé šaty,
nemôžeš rieknuť, že čestnú matrónu halí ten háv.
Zvodnými očkami a úsmevom vyzýva všetkých,
páči sa sama sebe, páči sa jej aj jej tieň.
Na zle zakrytých prsiach je jarček; ním spaľuje oči;
mliečna jej šija sa belie práve sťa slonová kosť.
K lascívnej tvári pridáva ešte aj lascívny pohyb,
tak, ako vietor vanie, natriasa spadnutý prs.
V pravici drží Kirkin^[225] pohár a v ľavici lotos,
z ktorých mal veľkú škodu nejeden Ulixov^[226] druh.
Kvôli nej na mäkkom trávniku hrajú Amor^[227] a zvodné
Lákadlá rôzne a vábia mužov, keď zbadajú ich.
Za nimi nenásytná a pažravá Neumiernenosť
rúti sa po svojich túžbach, každú im otvára časť.
Z ľavej strany sa Opilosť pokúša pozdvihnúť z voza
hlavu a nestrávené pokrmy dávi von z úst.
Vpravo je Chiméra, obluda strašná a nepekných tvarov,
ona je, slepá rozkoš, ozajstný obrázok tvoj.
V prednej časti je lev; ten spaľuje plameňom klamným;
v strede je koza; tú ženie do lásky šialený pud.
Konečne škodlivý chvost je zo smrtonosného draka;
obludu túto splodil povestný mýtický had.
Obluda dala sa premôcť len umením Bellerofonta;^[228]
chudák, koho sa dotkli plamene z papule jej.
Za ňou je Šaľba,^[229] tú Škodnou nazvali v latinskej zemi;
do rôznych nešťastí vrhá tých, čo sa dajú jej zviesť.
Neslávne Cudzoložstvo tiež čaká v odeve krátkom,
spoločne s Krvismilstvom obidve majú tu stan.
Šialenosť, ktorú až do zdivenia priviedol ovád,^[230]
s lícami červenej farby s nadšením blíži sa sem.
Alekto, Tisifone a Megaira,^[231] odporná skaza,
sestry tie s hrmotom veľkým z podsvetia nesú ju von.
V prostriedku davu zdvíha vznešenú zástavu svoju
Ožralosť, majúca v rohu kvety a voňavú masť.
Vo vytržení celej skupine dodáva ducha,
na trúbach trúbi a stále natriasa fakle a zbraň.
Plným priehrštím rozdáva peniaze, potravu pre zlo,
stále si obnažuje na tele hanebnú časť.
Rozsieva semená sporov a prezrádza tajomné veci,
myslí, že môže krivdiť, všetko že urobiť smie.
No ani teba, lenivá Zbabelosť, ktorá sa vezieš
na svojom pomalom voze, nemôže obísť môj verš.
Lebo veď tých, čo v bezpečí sú, ty zľahčuješ už tým,
že si neprestaj chabá, žiaden že nevedieš boj.
Za nimi idú choroby, prašina, stratenie zraku,
zhrbená staroba kráča pomaly, ťažký má krok.
Starobu sprevádza duševná tuposť a ostych a posmech,
pohana, chudoba, slzy, bolesti, strasti a hlad.
Sú tam aj obludy strašné, sú pripäté reťazmi Kirky;
svine a medvede divé, vlci a brešúci psi.
Sú tam aj gorgonské^[232] tváre a Scylly^[233] podoby dvojnej,
s divými kentaurami^[234] Charybda^[235] ľúta tam je.
Za nimi všetkými kráča Smrť; je strašná a hrozná,
s krvavou kosou, a hrozby vysiela z vpadnutých úst.
Za ňou už nieto tam nič, len priepasť bez konca-kraja,
z troch svojich papúľ brechot vydáva Kerberos pes.^[236]
Odsúdencov tam spaľuje Flegeton ohnivou vodou,
tresce ich Styx a v čiernej bažine pykajú trest.^[237]
Duše tam kričia, „Ach, beda, ach beda!“, keď podstúpia strašné
hrôzy, bo za každý zločin dostanú príslušný trest.
Tento, hľa, tábor vymeriava stúpencom Rozkoš,
tieto obludy trápia tých, čo sa oddali jej.
Pred touto Sirénou^[238] utekaj preč, ak takýmto skazám
uniknúť chceš a ešte starosť máš o život svoj.

Ale aj iným zmyslom sprievodkyňou je rozkoš;
ak sa rozumne vedie, neškodí nikomu nič.
Lebo veď radi sa dívame na hry a maľby a sochy,
v divadlách predsa nám radosť pôsobia videné hry.
Podobne lahodia ušiam spevy a lahodné reči,
príjemné vanutie vône dodáva rozumu síl.
Takto kedysi predáci trójski^[239] po mnohých strastiach,
ktoré im prinieslo šíre more a ukrutný lós,
keď ich prijala do svojho paláca kráľovná Dido,
hrami, spevmi a tancom začali radostný deň.
Lebo veď o zatmení luny a blúdení slnka
spieval im starec, čo vedel majstrovsky na lýre hrať.
Pozorne počúvali a Iopas milo ich bavil,
srdcia, zbavené strastí, okrial im lahodný zvuk.
Občania týrski chodili po krásnych kráľovských sieňach,
prispôsobujúc taktu lahodné pohyby nôh.
Trójanov nadšenie zmohlo i začali tancovať s nimi,
lebo veď láskavý osud doprial im šťastlivý deň.
Aká to nádhera, lahodné zvuky a láskavé hlasy,
národ, nosiaci peplos, falanga, schopná sa hrať!
Šaty rozličnej farby a pretkaté zlatom a nachom,
koberce veľké a nachom vyšité obrazy v nich.
Krása zvádzala oči a uši zvádzali zvuky,
vzduchom sa šírila vôňa, dráždiaca príjemne nos.
Toľkáto rozkoš prichádza zo zborov do ľudských zmyslov,
veľký pôžitok vie nám spôsobiť tanečný pár.
To sú však vonkajšie veci a dotýkajú sa tela,
mysli však z nijakej stránky nemôžu podporu dať.

Tretím druhom je Siréna, milá a príjemná duši,
posvätnejšia než prvé, slobodným robí vždy česť.
Túto buď činmi, buď častou úvahou plodí tá časť jej,
v ktorej sa poznanie skrýva, v ktorej má vedomosť zrod.
Aké a koľké a aké veliké rozkoše totiž
úvaha plodí duchu, ako vie oblažiť hruď,
akú radosť vie pojať, keď bádaním vynájde veci
tvorkyňa pravdy, tá čiastka duše, čo sídli v nej um,
kto by sa odvážil rieknuť, ten chcel by kamienky zrátať,
ktorých je na tvojom brehu, rozkošný Dunaj, tak moc.
Predsa však stručne dotknem sa veci, veď koľkú len rozkoš
z poznania histórie získaš si, panovník môj.
Aká veliká láska k veciam a aká túžba
poznať pravdu vie ľuďom opantať chtivú ich hruď,
keď sa do slávnych činov mužov vkladajú rôzne
pôvabné chvíle žitia, príbehy úžasných zmien!
Poznať pravdu je zaiste vec tak vďačná a milá,
ako ak nebeské svetlo za živa užívať smieš.
Koho by netešili príjemné básnické skladby,
pravda, ak bez čara nie je v básňach tých nijaká časť?
Kto by sa radšej chcel pachtiť za jedlom pochybných hostín,
alebo množstvo vína nalievať do svojich úst,
ako by čítal, kde vzali sa zvieratá rôzne a ľudia,
aká to sila drží vetry a moria a zem,
odkiaľ sú chmáry v dušiach ľudí a oslabenia
sily a ako je možné k predošlým prednostiam prísť,
o dávnych časoch a osudoch mužov a o rodokmeňoch,
odkiaľ ten-ktorý národ odvádza počiatok svoj,
ako by čítal o slávnych činoch helénskych mužov,
ako ich Herodotos^[240] pripísal na počesť múz?
Alebo o synoch Priama,^[241] o bitkách, o hneve kráľov,
ktorých ten istý osud priviedol s Trójanmi v boj?
Ako veľkému synovi Pelea^[242] odviedol devu
kráľ, čo nad celým vojskom vojnové velenie mal?
Ako sa nahneval onen a aký prejavil veľký
hnev, keď, zdržiac sa boja, v záhaľke hanebne žil,
snažiac sa dokázať výsledkom v bojoch, keď bez neho mnohí
padali Gréci, že slušné odmeny majú mu dať?
Či azda starosť brucho si naplniť môže byť toľká,
že by niekto chcel radšej starať sa o hltan svoj,
ako si čítať, jak výtečný Eneas kráľovnej vraví
o trójskom hrade a lóse, ktorý mal dardanský ľud?^[243]
Zatiaľ, čo kráľovná počúva vodcu, tu zranená láskou
k mužovi tomu, ach, aký plameň jej preniká hruď!
Ako sa na love spojili v láske, keď v odľahlej skalnej
jaskyni zostali sami, kráľovná Dido a on?
Koho by netešil spis, ak preberá zákony obce
alebo formy správy, múdry čo napísal muž?
Koľká túžba o hviezdach bádať sa zmocňuje duší?
Príjemným čítaním nám je učený hvezdársky spis.
Milé je skúmať tvary predmetov geometrických,
koľká je čiara, čo predmet pretína cez jeho stred.
Nemohla láska ni rozkoše žalúdka zdržať ti, Caesar,
myseľ, aby si viacej nemyslel na krutý boj,
keď si ukrutné boje občianskej vojny sa snažil
skončiť a so svojím vojskom tlačil si africkú zem.
Predsa však zmohla ťa veliká túžba spoznať ten prameň,
ktorého egyptská rieka prelieva tak mnoho vôd.
Milé ti bolo podľa hviezd rozlíšiť mesiace v roku;
ešte sa riadime nimi, chvála ich trvá aj dnes.
Takáto láska tiež získala regenta Ptolemaia;^[244]
jemu sa prvému v srdci usadil takýto plán:
zachytiť do kníh všetky zeme a všetky tiež mestá,
premeny astronomické, pohyby nebeských hviezd.

Takáto veľká je sláva ľudí, čo túžili vedieť,
štúdium takýchto vecí prináša nesmiernu slasť.
Ale aj z veľkej pocty prichádza nemenšia radosť,
keď má najvyšší úrad ten, čo ho zaslúžil mať.
Ak má v sebe tie ostne, čo vedú ho ku slávnym činom,
ak mu prebýva v hrudi sláva, čo plodí ju cnosť.
Ak ho odporúčajú za jeho zásluhy dobrí,
ak ho chvália a v obci akoby boha si ctia,
prajú mu šťastie, modlia sa zaňho a často ho zdravia,
prajú mu bezmračný život, želajú Nestorov^[245] vek.
Počestné duše sa totiž dajú viesť týmito zvodmi,
ktoré však Epikurov^[246] zavrhol kedysi um.
Čím viac kto pozná a vidí z vecí, čo pravým sú dobrom
tým sa im viacej teší, väčšiu vždy radosť má z nich
Preto tiež táto rozkoš pôsobí rozumným radosť,
druhá však, priateľka jedla, uráža niektorých z nich.
Ňou si obnovuj sily, keď ustanú pod ťarchou bremien,
takými lákadlami, vladár, sa zotaviť máš,
alebo inými tohoto druhu, čo s vážnosťou nie sú
v boji, bo úlohy také príroda žiada a chce.
Luk by sa zlomil, ak vždy by ho napínal Apolón Foibos,
všetko upadá rýchle, ak sa mu neujde kľud.
Rovnako vhodné je občerstvenie z vrhania kociek,
sluší, ak deje sa iba zriedka a na krátky čas.
Dá ho aj lov a odvážna svorka brešúcich psíkov,
na korisť dorážajúcich na strmých úbočiach hôr.
Jeruzalemský kráľ^[247] mal velikú rozkoš, keď videl
sady a rôzne druhy semiačka, stromov a zŕn.
Niekedy starosti za chrbát odlož a radosti hľadaj,
pozoruj fiktívne boje, čo asi skrýva sa v nich.
Zaveď zápasy také, jak za Eleuterií^[248] boli,
chlapi tam zvádzali bitky, sťa by šlo o pravý boj.
Závody olympijské^[249] ostrili mladíkom srdce,
zápas ten víťazom dodal velikú slávu a slasť.
Ak chceš šťastne a bez pohromy prežiť svoj život,
a ak nechceš sa zmeniť v zvrhlú a hanebnú zver,
nasleduj Umiernenosť. Veď od nej sa dostáva čistým
odmien a rozvážnych ľudí miluje najvyšší Boh.
Scipio^[250] taký bol čestný, že dievča, čo za korisť dostal,
hoci mu vojenské právo dávalo nad devou moc,
ani sa nedotkol jej, hoc bola nesmierne krásna,
hoci sa jediná všetkým páčila pre výzor svoj.
Bola snúbenkou kráľa a rázny, no rozvážny Riman
nazad ju kráľovi vrátil, ani sa nedotknúc jej.
Jozef^[251] tiež odmietol súlož, hoc oň ho žiadala pani;
velikú odmenu dostal za tento vznešený čin.
Obdivovali ho kmene a tyrani sami ho ctili,
namiesto faraóna v Egypte kráľom sa stal.
Zohli sa pred ním aj bratia a vyznajúc nenávisť svoju,
sklonili svoje hlavy pod veľkú bratovu moc.
Zachránil egyptské domy od hladu, ktorý sa šíril,
štedrou pomocou svojou svoj si tiež nasýtil rod.
Počestné mysle nenechá Hospodin bez žatvy nikdy,
zahŕňa darmi ľudí, majúcich nevinnú hruď.

Teraz oslávim teba, čo šiestou si prednosťou kráľov,
robíš im najväčšiu slávu, spravuješ získanú moc.
Os tvojho voza sa otáča medzi daním a braním,
dávaš, čo každému dávať káže i právo i Boh.
Prijímaš tam, kde je možno, a prijímaš to, čo je treba,
nešetríš majetkom svojím, cudziu však neberieš vec.
V čom teda zaostáva za spravodlivosťou táto,
ak totiž prináleží dávanie tejto i tej?
Tamtá pre zásluhy dáva, tak povinnosť káže,
ide jej o rovnováhu skrz tresty alebo česť.
Táto však dáva dobrým aj vtedy, ak nespravili
nijaký čin, a dáva, osoh kam káže jej dať.
Tamtá ťa zaväzuje konať záslužné skutky,
nekoná dávateľ viacej sťa ten, čo zásluhu má.
Táto však hodným dary zadarmo dáva a dobrých
predchádza dobrodeniami, v tom je jej veliká moc.
Viacej než zo zásluh teší sa z dlžníkov; preto sa snaží
radšej na svojej strane čo najviac dlžníkov mať.
Tejto náleží vďaka, tá nenáleží však tamtej,
preto tiež v tejto je viacej chvály, než koľko je v tej.
O koľko táto je bližšie k božstvu — to zadarmo dáva
všetko — nuž o toľko táto prvšia a čestnejšia je.
O toľko viacej má svetla než tamtá a keďže ju žiaden
nenúti zákon, je preto milšia než povinná cnosť.
Jestvuje uprostred cesta a povedľa nej dva mory
chodníčkom plným závad tiahnu sa z obidvoch strán.
Tu je prištedrá ruka a tam zas nesmierna túžba,
tesne povedľa veľkých bohatstiev zdvíha sa hlad.
Po tejto Charitky^[252] idú a vznešené kráľovské hrude,
na tejto prostrednej ceste jedine kráča si cnosť.
Ten, kto sa odkloní od nej, či z tejto či z druhej zas strany,
toho kráľovstvo stihne nešťastie, stihne ho trest.
Niektorý vládca prijíma právom i neprávom mnoho,
aby aj nezaslúžene odmeny rozdávať smel.
Iný zas ani to neprijíma, čo právom by mohol,
naopak, bez konca kraja rozdáva majetok svoj.
Iný zas berie, no nedáva, nejeden neprípustne
neberie, ani nedá, čo by sa patrilo dať.
Nemožno láskavými a štedrými nazývať takých,
ktorých nejaká chyba od stredu odvádza preč.
Načo je človeku šťastie a hojnosť, ak nevie ich užiť,
nevie dávať, a iba zakope majetok svoj?
Mnohí dávajú tým, čo netreba. Boháčom dajú
ešte aj to, čo by mali chudobným občanom dať.
Takto nosí do hory drevo a do vody vodu,
pridáva na oheň oheň nečinný vidiecky muž.
Lepšia však čiastka je v núdzi, kým neviestka, kupliar a žráči
mrhajú dary, čo dal im často aj výborný kráľ.
Dávaj hodným; jak dovolí vec, tak prejav sa grandom;
iste ti veľkú vďaku prinesie takýto čin.
Aby sa slovo božie šírilo na tomto svete,
aby sa meno božie hlásalo zo všetkých ríš,
poctivým učeným mužom a služobníkom, čo učia
deti, tie bohumilé výhonky, treba je dať.
Ten, čo si radou a prácou získava zásluhy v štáte,
ako aj znalec písma, odmenu dobrú má mať.
Treba pomáhať vlasti i deťom i otcovi, matke,
verný priateľ však pomoc nehodnú nebude chcieť.
Sú tu aj biedni, sú siroty malé a plačúce vdovy:
týmto dávaj, bo všetko, čo im dáš, budeš mať vždy.
Vladárov štedrých ľud si ctí a zahŕňa láskou,
tých, čo miluje, dlho za svojich pánov chce mať.
Takto s velikou chválou si budeš môcť pre seba získať
mnoho očí a uší, mnoho tiež priateľských rúk.
Čokoľvek priateľom dáš, to všetko je mimo šťastia;
takto si získal Kýros^[253] nesmierny majetok svoj.
Ctiteľ peňazí, lýdsky kráľ Kroisos, obvinil Kýra,
že vraj rozdáva dary prištedro zo svojich rúk.
„Chudobný budeš“, tak riekol, „bo dávaním premrháš všetko,
kráľovi predsa sa patrí nejaké poklady mať!
Mohol si, Kýros, si pokladňu naplniť nesmiernym množstvom
kovu, že všetko to zrátať nebol by mohol si sám,
keby si vo svojej kase bol ukryl a uchoval všetko,
čo si pravicou svojou rozhádzal za krátky čas.“
Na to ten pokojne riekol: „A prečo ma chudobným voláš?
Myslíš, že chýba mi poklad alebo bohatstvo? Hej?
Ja ti dokázať môžem, že poklady moje sú väčšie,
ako je suma, čo dá ti tento tu výpočet tvoj.
Jeden zo sluhov tvojich nech odíde so sluhom mojím,
spoznáš, že z toho, čo vravím, naprázdno nevravím nič.
Povedz mu teda: ,Choď k mojim a riekni, že chýba mi zlato.
žiadaj, aby mi každý nadostač priniesol hneď.
Potom do jednej pamätnej knihy zapisuj všetko,
kto a akou veľkou sumou by prispieť mi chcel.‘“
Hystaspes^[254] odišiel, ako mu kázal, a žiadal a písal;
suma však prevýšila nádej, čo Kroisos ju mal.
Poklady perzského vodcu by dosiahnuť neboli mohli
tak veľkú sumu, i keby kráľ nebol nikdy nič dal.
Keď to videli všetci, tu povedal vladár: „Či teda
vidíš už, Kroisos, že veľkých pokladov nadostač mám?
Pripravujem si poklady lepšie, než keby som doma
obrovskú váhu kovov zakopal do tajných skrýš.
Zakiaľ obohacujem darmi priateľov milých,
prajem si vždycky mať toľko, aby som iným mal dať.“
Odporné lakomstvo sa neznáša s tak veľkou chválou,
špinavý človek milým nikomu nemôže byť.
Skúpym a lakomným kráľom je vždycky tyranis blízka,
ona s vlnou aj kožu zo svojich ovečiek drie.
Svoje si šetria a snažia sa cudzie pre seba získať,
vôbec sa nestarajú, či sa to nesmie, či smie.
Všetko, čo žiada si právo, sú schopní za zlato predať,
bohatstvo nadobúdajú násilím, mocou a ľsťou.
Ohavní páni, čo majetky ťažia z krvi a zo sĺz
ľudu, čo bez všetkej vďaky, bez všetkej pomoci je.
Niektorým nestačí majetok získaný bezprávnou cestou,
musia si spôsobom ľahkým opatriť nejaký zisk.
Predajú skazené veci: tak zeleninu a zbožie,
skysnuté víno a iné, všetko však nepatrí riecť.
Na to si určujú vysoké ceny a sedliakov nútia
platiť aj za to, čo doma draho už platili prv.
Ako nákaza stravuje všetko ostatné telo,
keď sa slezina vzdúva tým, že sa rozlieva žič,
tak, keď sa nabijú kasy a trezory vládnucich pánov,
prostriedky občanov chradnú, menej a menej ich je.
Hnisavá nákaza celé okolie strávi a potom
vysilí telo a celkom usmrtí každý úd v ňom.
Fiškus je slezinou vodcu a rozvážny vladár ho bude
spravovať s mierou a bude kráľovstvo dobre chcieť viesť.
Ty riaď tú mamonu, náchylnú škodiť, nech ona ti slúži;
neslúž jej ty, bo štedrých zahŕňa láskou sám Boh.
Nič nie je vlastníctvom ľudí, bo všetko len v držaní majú;
nevezmeš, až raz umrieš, so sebou do hrobu nič.
Musí sa vydať účet Bohu, keď v oblaku príde;
vtedy rád by si videl správny svoj k bohatstvu vzťah.
Teraz už o tebe, Láskavosť kráľov, vo svojich veršoch
hovoriť musím, veď ty si svetlo, ich nesmierny lesk.
Príjemnou chválou prevyšuješ triumfy všetky;
čo môže viacej byť hodné vladárov, ako si ty?
Nemezis^[255] na uzde držíš a hnev a mstiteľky krotíš
vždycky vtedy, keď zákon odplatu žiada a trest.
Trest nech nestihne vinníka hneď, ak prizná sa k hriechu,
často by mohol pykať dobrý a nevinný muž.
Láskavosť zvykla si s milosťou žiť a potláčať hnevy
vždycky, keď patričná pomsta vinníkov ku trestu zve.
Aby si láskavý bol, aj oprávnený hnev potlač,
namiesto pomsty nech láska prenikne do tvojich pŕs.
Nech ťa však zhovievavosť nezvedie zo strednej cesty,
lebo je od stredu toľko vzdialená ako aj hnev.
Nebudeš kraľovať dobre, ak budeš odpúšťať príliš,
ale ani ak vždycky budeš sa ukrutne mstiť.
Prílišná zhovievavosť ťa pripraví o úctu ľudu,
ako zas nenávisť všetkých môže ti priniesť tvoj hnev.
Láskavosť nežná však spraví ťa u všetkých susedov milým,
získa ti pre mierne jarmo nejeden poddaný krk.
Tých, čo si premohol, šetri, no pokor tých, čo sú vzdorní;
ten, čo s nádejou žiada milosť, ju zaslúži mať.
Čím máš väčšieho ducha, tým skôr vedz odolať hnevu,
miernosť a láskavosť božiu neprestaj na mysli maj!
Zúriť oproti biednym, to robí len bezuzdný tyran,
hrozného Antifata^[256] môžem ti za príklad dať.
Ak si však krutý a nevieš sa zľutovať, pamätaj teda
na biedne osudy ľudské, na vratké koleso čias.
Vieš ty, kým budeš a čím? A do čoho upadnúť môžeš?
Pozor daj na ľstivosť diabla, na jeho silu a sieť.
Ten, kto padol, ak milosť mu dáš, snáď zase sa zdvihne,
kto bol slepý, ten ešte Lynkeov^[257] môže mať zrak.
Láskavosť kráľa nemá len malú váhu a silu,
ak vie prehliadnuť dáku vinu a neurčiť trest.
Lebo veď ten, čo prehliadnuť nevie, lež do živého
všetko reže, ten veru najmenej o seba dbá.
Ukrutná Nemezis zahubí kráľa, ak nepozná mieru,
potom do skazy stiahne ľud, že niet záchrany preň.
Takto aj Kristus káže si znášať navzájom škvrny,^[258]
nežnou detinskou láskou zotierať bližného sneť.
Bez viny nie je nikto a keby sa hnev boží nedal
stíšiť, nuž celučký celý ľudský by zahynul rod.
Pre toto páči sa svojim a pre toto každý ho chváli;
keby láskavý nebol, prestal by Bohom už byť.
Vladár je námestník boží, nech teda ešte viac dáva
spoločným chorobám milosť, nech mu je príkladom Boh.
Nech len odkladá hnevlivý výzor, nech nežiada vždycky
všetko tak, aby sa splnil z predpisu každučký bod.
Aký chceš, aby bol ku tebe Boh, tak taký buď k svojim,
pretože surových vládcov bojí sa poddaný ľud.
Tých, čo sa bojí, nenávidí a snaží sa zvrhnúť,
nijaké tyranstvo dlho nemôže beztrestne byť.
Ktože by nehorel nenávisťou k Mahometovi?
Ktože by neľúbil teba, dobrý a láskavý kráľ?
Sú však aj takí šialení ľudia, tak oddaní hnevu,
že sú ochotní radšej za živa do pekla ísť,
ako odpustiť niekomu hoci aj maličkú chybu
alebo zo svojho práva ustúpiť na krátky čas.
Mnohí dávajú pred ľuďmi prednosť hocakej veci,
žrebcovi, psovi, a preto často sa stáva aj to,
že sa pre sklo a pre koňa alebo udretie psíka
klientovi dostane výprask, alebo stihne ho smrť,
alebo preto, že sedliak si zajaca alebo vtáčka
na poli chytil, a smrťou odpyká takýto čin.
Niektorí myslia, že tým, že neznesú poklesky žiadne,
ale trestajú každý, nevedia prehliadnuť nič,
stanú sa veľkí a silní, a vravia, že otrockým dušiam
náleží trpieť a že im nesvedčí šľachetný čin.
Zlosť však tiež svoju má mieru. Ak prizná sa poddaný k hriechom,
odpusť mu, ak nie si úplne bez škvrny sám.
Vladár nech rýchle k milosti siaha, nech odkladá hnev svoj,
často, čím kto je vyššie, miernejší je z neho muž.
Nie je vlastnosťou zvrhlého medveďa utíšiť hnev svoj,
papuľou obete trhá Martovi posvätný vlk.
Udatný lev tak veľkým hnevom však zahorieť nevie,
stačí mu to, ak svojmu sokovi ukáže moc.
Ako keď večer sa Jupiter spúšťa s výdatným dažďom,
zárodky zemské hneď začnú veselo pučať a rásť,
takto aj láskavosť kráľa život dodáva ľudu,
vznešenosť láskavej tváre kráľovej vlaží vždy štát.
K takému kráľovi ľud sa sťa k oltáru utieka vždycky,
takého kráľa tak ľúbi, ako by otcom mu bol,
keď je prístupný ľuďom a žiadúcim poskytne uši,
či už od neho právo alebo podporu chcú.
Láskavú odpoveď kráľa si národ neodnáša
so smútkom v srdci a nikdy nebude pre neho kliať.
K tým, čo nad štátom bdejú a držia najvyššie miesta,
má sa rovnako dostať mocný i chudobný muž.
Káže to právo i Boh a kráľovstvu sľúbená vernosť,
ktorá by nemala veru nadarmo do neba ísť.
Nehoden trónu je ten, čo takáto spupnosť ho kriví,
ktorému taká divá nadutosť zasadne v hruď,
že nie je ochotný hockoho prijať, ak príde ho prosiť,
nechce, ako sa patrí, láskavo odpoveď dať.
Skrz ňu sa k najvyšším veciam dostali najvyšší chlapi,
skrze ňu získali chválu, skrz ňu si spevnili trón.
Alexander každému kázal, aby si žiadal
od neho sám dľa toho, aké mal zásluhy oň.
Nechcel nikomu urobiť krivdu, ak azda by nedal
niekomu dar, keď ten by mlčal, hoc zásluhy mal.
Augustus cisár, tá chlúba Ríma, si privábil tvárou
tých, čo im bránila úcta nadviazať rozhovor s ním.
Tak isto nie je pekné, ak po rozhovore s kráľom
niekto odchádza smutný: takto to Titus^[259] vždy chcel.
Ako sa neľudsky zachoval tyran Demetrios,^[260]
ktorý zahodil žiadosť Aténskych do riečnych vĺn!
Krutý bol tyran Hieronymus,^[261] pretože zhŕdal
všetkými ľuďmi a tváre prosiace nemohol zniesť.
Čelo mal vysoké, obrvy husté a vztýčené uši,
ústa drzé a schopné hocakú ohavnosť riecť.
Náš kráľ takýto nie je: ten pripustí s príjemnou tvárou
každého k sebe a pritom bez všetkých prieťahov hneď.
Len čo ich prijme, hneď osobne prijatým poskytne sluch svoj,
a keď ich vypočuje, odpoveď milú im dá.
Čo sa má pýtať? Kto je to? Či má mu zavrhnúť žiadosť,
alebo či je hoden, aby šiel spokojný preč?
Rýchle mu odpoveď dá, nech prosiaci nechová márnu
nádej a dvojitá bolesť netrýzni boľavú hruď.
Toľko nadarmo prebdených nocí a dlžizné prúdy
sĺz a darov a prosieb malo by naprázdno vyjsť?
Ku komu neprídu tí, čo od kráľov odpoveď prosia,
ktorouže cestou nechcú k splneniu žiadosti prísť?
V paláci ríše Jupiter vládne, je prvý a jeho
slúchajú bohovia iní, mnoho je, premnoho, ich.
Je tu Apolón, skúsený predseda aonských panien,
Mars, čo pravicou mocnou stará sa o ľúty boj.
Je tu aj bezpečný posol bohov, krásavec Hermes,
po boku Latony^[262] milá dceruška Venuša je.
Je tu aj Ceres^[263] a uplatňuje sa služobník chlapec,^[264]
ktorý im do krásnych čaší nalieva sladučký mok.
Sú tu dcéry a synovia bohov a ostatný zástup,
ktorý radou a prosbou na Dia pôsobiť vie.
Tým, čo prichodia, božské Hóry^[265] otvoria dvere,
tým však, čo nechceli k sebe pripustiť, odoprú vstup.
Tí, čo žiadajú o niečo Jova, nech najprv sa snažia
získať si týchto bohov, dajúc im nejaký dar.
Ak by však nemohli všetkých, tak aspoň väčšinu treba;
pri rade zvyčajne vyhrá skupina, ktorej je viac.
Rôzne záujmy ich aj Jova uvedú často
do zmätku, bolesť mu robí takáto nezhoda sŕdc.
Jupiter (aká to cnosť!), keď vypočuje vec náhle,
rozhodne o tom, čo ktorý prosebník od neho chce.
Bohovia menší však zdržujú láskavú odpoveď kráľa,
nevedno z príčiny akej zdržujú dobrú tú vec.
Chudáci vymetajú prahy a znepokojujú
patrónov, výdavky majú, zatiaľ však míňa sa rok.
Často získajú toľko, že bolo by bývalo lepšie
nežiadať nikdy, veď toľký stratili náklad a čas.
Mnohí prebehnú obrovské diaľky a zase sa vrátia,
čo však prinesú odtiaľ? Málo, ba niekedy nič.
Dávaj rýchle, čo treba, bo rýchla vďaka je milšia,
každá vďaka sa stáva menšou, ak nepríde hneď.
Čo máš dať, prečo hneď nedáš? Veď načo má odpoveď meškať?
Môžu mať králi radosť z nestálych človečích škôd?

Týmto som dospieval o siedmich cnostiach, tých kráľovských žiarach.
Stiahni už, múza, plachty, môžem už pokojne ísť.
Ostatné plynú samotne z nich a plynie aj každá
chvála a vladárov dobrých sprevádza ozajstný chýr.
Krásnymi teda nerobí rod, ni krása, ni zlato,
nerobia gemy a jasne žiariaci nachový šat.
Nerobí nevľúdny hlas a hrdosť a nadutá pýcha,
žezlo držané v ruke, nerobí kárateľ meč.
Cnosť sa jasnejšie jagá než krásna raňajšia hviezda,
polobohov a veľkých vojvodcov robí len cnosť.
Za ňou sa uberá šťastie a s ním tiež veliká priazeň,
bohatá zásoba vecí, schopných ti prinášať slasť.
Z toho preniká úcta k trónu do myslí ľudí,
kráľovská majestátnosť závažie svoje má v nich.
Preto tiež pod takým vládcom je ľudu príjemné jarmo,
že ani sloboda sama milšou mu nemôže byť.
Takýto vládca si sedí na samom najvyššom mieste,
vidí, že všetko je menšie, ako je kráľovská cnosť.
Oči a tváre všetkých ľudí tam na neho hľadia.
ako láskavou rukou riadi a spravuje štát.
Podľa kráľových mravov sa upráva kráľovstvo celé,
lebo veď sluha je taký, aký je aj jeho pán.

Ako vojaci sledujú prápor a poľnice zvuky,
šíky keď na poli vedie do boja zúrivý Mars,
takto poddaný zástup sa riadi príkladom svojho
vládcu a všíma si jeho život a za vzor ho má.
Nateraz stačí, že ospieval som skvelého vládcu,
vlastnosti hlavného vodcu, ktoré mu robili česť.
Teraz už štvrtá sestra^[266] pre mňa chystá si báseň,
lebo chce veľkú váhu získať si za tento spis.
Múza sa chystá ospievať činy a úlohy kráľov,
ktoré priviedla na svet v mieri a vo vojne cnosť.

Ty však, vznešený cisár, tak láskavo básničku moju
prijmi, jak zvykol si prijať od sluhov maličký dar.
Skromná je síce a chýba jej pilník, no námet, čo v nej je
zložený veršom, robí takému kráľovi česť.