ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz zas o tom, jak Boh sa o vládcov sveta a ľudu
stará a aký je spôsob ochrany vodcov a ríš,
ktoré ríše a komu vznešený stvoriteľ sveta
do správy zveril a svojou pravicou uchránil ich,
spievaj mi rad-radom, Klio,^[79] veď deje minulých časov
náležia tebe, a, cisár,^[80] mojemu podniku žič!
Žič mi, Maximilián, ty najláskavejší z kráľov,
dokiaľ si zdravý, my môžme veriť, že s nami je Boh.
Už som ukázal dosť, že všetka moc je dielom
Pána,^[81] čo trebárs aj strachom spravuje každučkú vec,
či už kresťanom vládne, či pohanské kráľovstvá riadi,
lebo veď pohanom taktiež pomáha nesmierny Boh.
Žiarlivý satan by zmätkami vyvracal okršlek zemský,
hubil by tých, čo sú dobrí, hubil by tých, čo sú zlí,
keby nekrotil Boh zlosť démona pravicou svojou,
keby nechránil dielo, ktoré si vytvoril sám.
S akou len zbesilosťou satan pôsobí zmätky,
akých len zbraní sa chytá, útočiac na ľudský rod!
Schopný je totiž rozbiť aj svorné zmýšľanie bratov,
poškvrniť vzájomnou vraždou čistotu pokrvných rúk.
Schopný je uvrhnúť celé kmene do hrozných vojen,
vyvolať podsvetné fakle od Flegetontových vôd.^[82]
On je náčelník sveta, on strašlivou mocou je noci,
obrovskou mocou riadi celý náš terajší vek:
plodí bujnosť a zločiny všetky, je blúdiacim duchom
po celom vzduchu, je vládcom zemí a morských tiež vôd.
Čím je ktorá vec krajšia a bližšia k vládcovi hromu,
a ako na samom nebi toľko tiež pravdy je v nej,
tým viac ju nenávidí a s nevôľou znáša, a preto
snaží sa zboriť ju svojou divokou silou a ľsťou.
Preto tiež veľkou hromadou klamstiev napáda najmä
kráľov a útoky robí na krásne kráľovstvá ich.
Z nehodných príčin roznecuje požiare vojen,
z maličkej iskierky kriesi nesmierne veliký plam.
Naňho sa spoliehajú a vynášajú sa pyšne
pekelní klienti a šliapu kráľov a rozkazy ich.
Nijaká ľudská cnosť im nemôže zabrániť v snahe
znivočiť všetko, ak k tomu mlčky by prizeral Boh.
Boh však nielen že tvorí, on uchováva tiež dobrá,
lebo veď božia ruka netúži po skaze diel.
Boh sám chráni kráľov a riadi ich dráhu a sily,
ohradou osudu zviera trvanie kráľovských ríš.
Chrániť stvorené veci je totiž o nič nie menšou
cnosťou ni chválou, než bolo chvíľkové stvorenie ich.
Nemôže vykonať nič, kto stavia bez božej vôle
hradby, bo márnym sa stane bez Boha každučký čin.
Každé mesto, jak hovorí Platón,^[83] ak večný Boh sám mu
na čele nie je, tak musí zakúsiť osudu zlo.
Obráť sa do dávnych dôb a všimni si minulé časy,
povieš iste, že vždy je ochrancom predákov Boh.

Od vzniku sveta svet v tri obdobia rozdelil Eliáš;^[84]
tieto jedno za druhým privádza slnečný kruh.
Každé obdobie uzavrel do dvoch tisícov rokov,
jedine poslednému odmietol úplný beh.
Prvé prázdnotou nazval, bo úhorom ležali v svete
tu i tam premnohé zeme, na ktorých nebýval nik.
Ešte sa neschádzali na schôdze nábožní ľudia,
bezpečne ležala ovca tam, kde sa nachádzal vlk.
Ešte nekrotil nik zlých pomocou moci a trestov,
každý mal šľachetnú myseľ, každý si slobodne žil.
Vodcom im príroda bola a všetci konali dobro,
každý bezpečne mohol to, čo mu patrilo, mať.
Ešte netrápil ľudí po zlate hlad a oná
túžba mať niečo, čo tak ich najviacej sužuje dnes.
Verili v jedného Boha a všetci mali tiež jednu
myseľ a Spravodlivosť bola ich príjemný hosť.
Lakomý kupec sa ešte nepúšťal na šíre more,
škodlivé zbrane a ľahkú prilbicu nenosil nik.
Každý bol spokojný s tým, čo mal a čo mu
dávala nie síce veľká, zato však úrodná zem.
Šašina riečna na mäkkej zelenej tráve im bola
lôžkom a z pažite čerstvej lacný si spravili stôl.
Manžel sa o ženu nebál pred dákym zlodejom drsným,
v jednej chatrči mohli obaja bezpečne žiť.
Kedysi stáli len biedne chatrče tam, kde sa teraz
zdvíhajú do samých nebies mohutné hradbiská miest.
Víno nepili z pohárov zlatých ni z brúsených nádob,
cenu svojeho vtáka nepoznal fázijský kraj.^[85]
V bielom a prostom rúchu, čo neznalo zlata ni nachu,
každý si pokojne kráčal, zafír mu neťažil prst.
Všetku slušnosť a vznešenosť videli jedine v dobrých
mravoch a v bezúhonnosti, v tomto sa skvela ich cnosť.
Ľudskej mysle sa ešte nezmohla terajšia slabosť,
v každej časti ich tela bolo viac životných síl.
Žalostných znamení poľníc sa ešte nehrozil vojak,
plavec nepoznal hrozby mora, ni skalnatý mys.
Obchodník nemal nijakú túžbu vydať sa v diaľne
indické kraje, lež jedlo sama mu dávala zem,
krem toho plody, čo na bujných konároch svojich im dával
úrodný strom, a pokrm z bylín im pochúťkou bol.
Chutný a vďačný nápoj im dávali studničky čisté,
lebo veď Bakchovo^[86] meno v tom čase nepoznal nik.
Vtedajší ľudia trávili storočia lepšieho žitia,
žili omnoho dlhšie, dlhší bol života vek.
Boli to otcovia starí a múdri; im v oduševnení
v prsiach predstava vznikla, živý že jestvuje Boh.
Hlásali múdre slová o veľkých, významných veciach,
božskú že trojicu tvorí Duch svätý, Otec a Syn,
o ráze vecí a o začiatku celého sveta,
akým spôsobom dávno všetko to stvoril sám Boh.
Často tiež vraveli o tom, čo bol im Hospodin sľúbil,
z akého semena má im stratené blaho zas prísť.
Bez kníh učili ľudí, bo ešte neboli známe
knihy a litery A, B nevedel napísať nik.
Otcovia z ruky do ruky dávali učenie ďalej,
o tom, čo stalo sa, učil mladíka staručký ded.
Pilnosť, tá dobroditeľka, ich priviedla k remeslám, ktoré
zdokonalili potom pomocou výtečných rád.
Naozaj zlatý bol vek, čo žili ho vtedajší ľudia,
bolo to obdobie prosté, neznali podvod tie dni.
Obdobie toto nespísal nikto a nezveril ľudu,
jedine Mojžiš tie časy zaznačil do svojich kníh,
dokiaľ neprišlo po ňom obdobie tvrdšie a ťažšie,
ktoré to obdobie spája s obdobím Kristových čias.
Vtedy po prvý raz mor bezuzdný zločinov rôznych
roznietil svoje sily všade, kam siaha až svet.
Zločiny potomstva volali k Bohu, by siahol sťa mstiteľ
k trestom a potopou strašnou zaplavil celý náš svet.
Odvtedy začali kmene, hoc neznali prvšieho veku,
zanášať časy a deje na pamäť do svojich kníh.
Nemali istotu ešte a vraveli akoby z prázdna,
písali síce aj pravdu, ale aj výmysly, lži.
Vtedy sa zrodila túžba po zlate, zrodila túžba
vládnuť a gigantská^[87] ruka začala zúrivý boj.
Ako sa zásluhou Pyrhy a druha jej Deukalióna^[88]
zrodilo potomstvo, ľudské z dozadu hodených skál,
ako zahorel vznetlivý Apolón k penejskej Dafne,^[89]
aké pre smilstvo spáchal úskočné násilia Zeus!^[90]
Potom však prišlo ono obdobie dvetisíc rokov,
keď sa dostavil známy príchodu božieho čas,
nové keď svetlo silným leskom rozptýlilo
mraky a v mysliach ľudí pravdivý svitol už deň.
Toto obdobie druhé teda trvalo od čias
potopy sveta, až prišiel Kristovho zrodenia deň.
Ďalšie zas potrvá od zrodu Krista z panenskej devy
do konca sveta, keď z trúby zazneje napokon hlas.
Obdobie toto je slávne tak zákonmi Mojžišovými
ako aj evanjeliom a tým, že zrodil sa Boh.
Spolu tie obdobia dve až štyri tisícky rokov
majú, no Kristus môže skrátiť ich o mnoho dní.

Celé to obdobie rozdelili jasne a zhodne
autori histórií jednotne do štyroch ríš.
Lebo veď vládcovia jeden po druhom nad svetom vládli,
postupne v národoch rôznych konali právo a moc.
Vládou nazvali najvyššiu vec či najkrajšiu formu,
ktorou národy riadi osudom určený muž,
ak mu príroda dala ducha a darkyňa šťastia,
pilnosť, zas priazeň, kým ešte prežíval mladosti kvet,
a ak aj Boh v ňom roznietil túžbu po veľkých chválach
a ak mu vložil do pŕs horlivosť k pravde a cti,
ak ho aj v odľahlých miestach ríše všetkými hlasmi
za hlavu celej ríše, za kráľa zvolil si ľud,
ak ho znajú a boja sa všetci a všetci ho chránia,
či už k nim ráno či večer prichádza slnečný lúč,
či už ich drsnými robí, ak sídlia pod samým chladným
pólom a vo dne i v noci pozerá na Veľký voz,
či tam, kde poludňajšie hviezdy im susedov pália,
vidiace Kentaura svietiť, vidiace svietiť aj Psa.^[91]
Nad ním nevládne nikto, lež on sám panuje všetkým,
hoci aj drsné ich šije snažia sa jarma sa striasť.
Vynáša zákon a vydáva v súhlase s božou vôľou
nariadenia tak, ako žiada si miesto a čas.
Naňho však predsa neplatí zákon, čo vyniesol on sám,
na neho platí iný, omnoho voľnejší súd.
Stíha a ukrutnou vojnou skrocuje tyranov spupných,
pribráním nových krajín svoju si zväčšuje moc.
Zlučuje, stavia, vzdeláva zeme a buduje mestá,
mazne cirkev a svojou mocou ju ozdobiť chce.
Ona sa snaží pohostinstvo si u neho získať,
snaží sa, ako len môže, príjemný príbytok mať.
Za blaho takého kráľa vrúcne modlí sa cirkev,
preto tiež častejšie býva šťastlivý takýto kráľ.
Rimania zvali ho imperátorom a monarchom Gréci,
pretože mnohých ľudí riadil a spravoval sám.
Vlády, či monarchie sú vcelku známe nám štyri;
ktorá je prvá a kde sa začala, poviem ti hneď.

Na samom začiatku veku, keď od čias potopy sveta
znovu kaziť a zvŕhať začal sa ľudský náš rod,
o všetko dbajúci Boh sa rozhodol ráznejšie skrotiť
skazené ľudstvo a pevným jarmom mu pritlačiť krk.
Preto rozlíšil ľudstvo každého zločinu schopné,
dal im úlohy rôzne, dal im tiež rozličný lós.
Jedných poveril svätým učením, iným dal pluhy,
iným zas na dobrú správu odovzdal kráľovský trón.
Nariadil každého vraha, čo krv by človečiu vylial,
života zbaviť a takou smrťou, jak spáchal ju sám.^[92]
Mnohých povolal k vláde a bez všetkej účasti iných,
ako ich volá teraz, keď dáva súhlas aj ľud.
Takto aj patriarch Abrahám, sodomský hrdina zdatný,
zaťažil koristným vodcom krivými jarmami krk;
hoci bol sám, no predsa zvíťazil nad štyrmi kráľmi,
keď mu synovca Lóta zajal ten bezbožný ľud.^[93]
Komu je na svete neznáma povesť Chámovho^[94] syna
Nimróda lovca? Kto nevie, aký to mocný bol kráľ?
Sotvaže slnko sto ráz obehlo okruh svoj ročný,
odkedy príval vody zaplavil celučký svet,
prvý si podrobil pod svoju vládu chaldejské polia,^[95]
vymyslel pre svoju ríšu spôsob, jak získať jej moc.
Postavil na vrchoch, ďaleko od dolín, mohutné hradby,
hrdina tento všetkým zemiam sa postrachom stal.
Postavil babylonské hradby sťa vladárske sídlo,
tu mali asýrski králi neskoršie palác tiež svoj.
Kedže bol smelým a odvážnym lovcom, nuž jeho si zvolil
Boh, by herkulskou silou obludy krotil a bil.
Bratia Belos a Ninos dlho nevládli po ňom,
Chaldeu mali v moci predáci za dlhý čas,^[96]
dokiaľ kráľovská hodnosť neprešla na mdlého muža
Sardanapala. On získal žezlo, hoc mäkký bol muž.
V zajatí vášnivých lások a rozkoší brucha on prvý
pred žezlom kráľovským prednosť rozličným rozkošiam dal.
Maznal hercov a tých, čo spolu s ním jedli a pili,
kocky a pitie to kráľov jediný záujem bol.
S ľahkými ženami prežil, ohavník, celý svoj život,
nemal pre vojsko zmysel, nepoznal radu a um.
Toto bol jeho symbol a zostal aj po jeho smrti,
na jeho hrobe bola varecha, dôstojná preň.
Hraj sa, jedz, pi víno a užívaj rozkoše lásky,
toto je život, všetko ostatné za sen len maj.
Krásny to kráľ! Nuž zdravím ťa, hoden si života prasiat,
pretože, Sardanapalus, kurvy vždy pri sebe máš.
Nič však nie je večné a nemá zotrvať navždy,
aj tie najlepšie veci zrazu sa dočkajú zmien.
Často sa stáva, že veľkými podnikmi nejaký cisár
zdvihne a ozdobí šťastne kráľovstvo svoje a moc,
takže má hranice na konci sveta a moc jeho siaha
k samému nebu a on sám získal si večitý chýr.
Nástupcom jeho však stane sa muž, čo nijaká cnosť ho
odviesť nemôže od chýb, je to len jastrab a výr.
Pustoší majetky, nivočí slávu a životnú silu,
do krajnej záhuby vrhá seba i kráľovský trón.
Preto tiež Boh tú ohavu za trest do pekla vrhol,
rozdelil na časti ríšu, iným ju do moci dal.
Arbaces obsadil Médov a Babylonska sa zmocnil
Fulbelochos a ten ho svojemu synovi dal.
Po ňom nastúpil na trón sťa dedič Nabonassaros,^[97]
po ktorom, Senacheribos, ty si zas obdržal trón.
Keď však Senacheribos zbraňami víťaza padol,^[98]
diadém, ktorý mal otec, čoskoro uchvátil syn.
Tohto zas pokoril Merodachos a nastúpiac po ňom,
premohol početné kmene, zlúčil ich v jediný štát.
Po ňom zas nastúpil Nabuchodonozor, monarcha z rodu
Merodachovho a po ňom Evilmerodach zas bol.
Obaja títo vladári trápili Izákov^[99] národ,
predsa však spoznali neskôr obaja, kto je to Boh.
Obaja hlasu proroka Daniela poskytli uši,
nezavrhli tie výzvy, čo vyšli zajatcom z úst.
Baltazár krutý však nakoniec s bratmi na svoju ríšu
ako aj na seba z neba privolal nesmierny hnev.
Hospodin odovzdal asýrsku ríšu monarchom perzským,
zbožnému^[100] ľudu však nechal bezpečný prímorský breh.
Tritisíc štyristodvadsať a štyri roky už stála
obrovská masa, čo tvorí tento náš svetový stroj.
Monarchia tá, v poradí prvá, trvala celkom
tisícštyristodesať rokov a ešte aj rok,
koľko ich prekoná Saturn, keď ide vo svojom veľkom
kruhu a s pomalým vozom prechádza priestorom hviezd.
Posvätný ľud, ľud Pána, to zajaté potomstvo Júdu,
sedemdesiat už rokov muselo porobu niesť.
Zabudol na zvuk lýry a na rodné spevy a zbory,
jedine k hore Sion svoju si obracal hruď,
v žalostnom vyhnanstve plakal a pri vodách Babylonu
sedel a nepriateľovi na smiech a na posmech bol.
Keď naň spomedzi ľudu ktorýsi nepriateľ ťažké
nadávky chrlil, tu ešte takúto preriekol reč:
„Niečo zo svojich žalostných piesní nám zaspievaj, krásna
sionská dcéra, a k tomu povedz nám, kto je tvoj Boh!“
Niektorí žiadali od nich, by jedli tamojšie jedlá,
konali obeť ich božstvám, hoc im to zakázal Boh.
Niektorí žiadali ctiť ich božstvá a obrazy bohov,
niektorí obraz kráľov, ktorý tam na vŕšku stál.
Čo však nezniesla sionská dcéra? Biče a strasti
horšie než smrť, keď hriešny videla pohanský kult.
Nútil ju bezbožný kňaz a kráľov osobný strážca,
ktorý sa takýmto činom kráľovi zapáčiť chcel.
Koľko len zhynulo mladíkov zbožných a matiek a otcov!
Zhubil ich oheň i voda, pazúre dravcov a meč.
Všetci, čo ctili si Zebaota, pravého Boha,
všetci, čo pohanským bohom obetu nechceli vzdať.
Babylon, hlava ríše, kto dá ti odmenu riadnu
za krv nábožných ľudí, od ktorej zvlhla ti zem?
Ten, kto maličké deti ti vezme a o skalu udrie,
šťastný, ach, šťastný a trikrát blažený bude ten muž.^[101]
Zúrivý diviak sa usadil v ohrade posvätnej hory,
od neho vinica Pána zrytá a zgniavená je.^[102]
Zavolal mocným hlasom: „Ó, pomôž nám, Bože, ach Bože,
povstaň, pred tvojou tvárou, sme iba bolesť a hriech!
Hriech sme, však priznávame to a preto nám odpusť.
Vari len nechce nás biednych naveky stíhať tvoj hnev?
Zbav nás hanby a drzého posmechu z potupy našej,
povstaň, Bože, a svojho mena sa mstiteľom staň!^[103]
Bez teba strácame silu, ach, roznieť hneď zúrivosť svoju,
aby pred tvojou tvárou zrútil sa nepriateľ náš.
Akože budeme môcť, my vyhnanci, v neznámej zemi
veselo spievať piesne, z ktorých by radosť si mal?^[104]
Zatiaľ čo Jeruzalem až toľkými údermi stíhaš,
pamätaj na trest a znivoč Edom, nech prejde ho smiech.“^[105]

Mocný Peržan si zbraňami podmanil Babylonsko,
svojím jarmom mu zovrel pyšný a nadutý krk.
Tyrana Baltazára Kýros totižto poslal
do smutnej podsvetnej ríše, keď ho prv sekerou sťal.
Potom on sám, bo lepším bol kráľom, korunu ríše
prevzal a od toho času Peržania riadili svet.
Prvým monarchom perským bol Kýros a koleso šťastia
prinieslo vládcovi tomu nejednu osožnú vec.
Získal si ho aj Boh, keď skrze učené reči
Daniela, proroka svojho, z hrude mu odstránil tmu,
aby prejavil nejednu láskavosť Júdovmu ľudu —
ten totiž v Babylone v ohavnom otroctve žil —
aby mu slobodu vrátil a dovolil do vlasti odísť,
aby sa dľa svojich prvších zákonov spravovať smel.
Ako sa páčilo Bohu, tak kráľ im navrátil všetko,
dovolil z Babylonu národu do vlasti ísť.
Obnovil bohoslužbu a znectené zákony právne,
za tohto dobrého vládcu Židom sa vrátila česť.
Čoskoro nato poprední mužovia z Júdovej krvi
riadili vlastnou rukou kvitnúci židovský štát.
Svätyne chrámu, ležiace v troskách, ľud postavil znovu,
vrátil im slávu a sväté predmety uložil v nich.
Pre túto nábožnosť kráľa aj ríša mu získala väčšiu
slávu a jeho vláda získala silu a česť.
Po ňom však kraľoval Kambyzes, syn jeho zvrhlý a nízky;
bol to zločinný vladár, ľudskú čo prelieval krv.
O krátky čas syn Hystaspov, Dareios, zbavil ho vlády,
po ktorom fakľu prevzal Xerxes zas, Dareiov syn.
Po smrti Xerxa zas syn jeho s prímením Dlhoruký^[106]
prevzal vladársku slávu, získal si kráľovskú moc.
Tento dal s velikým nákladom opraviť jeruzalemské
hradby a z Babylonu odoslal Ezdráša^[107] späť.
Po ňom zas nasleduje nešťastný Dareios Notos,
Nikias s Alkibiadom^[108] zhynuli za jeho čias.
Čoskoro nato zas syn jeho Mnemon a po tomto Ochos,
ktorý aj bratskou krvou poškvrnil kráľovský prah.
Čoskoro nastúpil mladý syn Ochov; ten zmenil si meno
na Dareia, no on tiež posledným vladárom bol.

Perzské a ázijské šíky sa pridali ku gréckym vojskám;
kráľovstvá začali túžiť dočkať sa nových zas zmien.
Dvesto a dvanásť rokov už prebehlo vo svojej dráhe
slnko, odkedy mesto Babylon dobytý bol,
z Pausaniovho^[109] meča keď Filipa v lesku a sláve
po mnohých veľkých bojoch postihla násilná smrť.
Mladučký Alexander Veľký hneď nastúpil na trón;
hoci otec bol zdatný, predsa ho prevýšil syn.
Šťastie ho viedlo a mužnosť určovala mu osud;
roztiahol ramená ríše v široký, ďaleký svet.
Pokoril ilýrske kmene a skrotil aj kráľovstvá grécke,
svojou udatnou rukou perzský tiež uchvátil trón.
Šťastný bol, nesmierne šťastný, ten prvý monarcha grécky,
keby len nebol hltan natoľko v obľube mal.
Lebo keď s úspechom veľkým si svet už podrobil celý,
on, čo bol vojakom Marta, vojakom Bakcha sa stal.
Svojho chýrneho ducha si zahubil nečestnou smrťou
uprostred vraždenia druhov, skleníc a nerestných žien,
On, čo nijaká sila ho v zbrani nemohla zlomiť,
hoci bol takým mužom, obeťou pitia sa stal.
O koľko čestnejšie bol by zahynul v hrdinskom boji
za svoje národy rôzne, za svojho kráľovstva česť!
Vypasený cap však nezvykne potomstvo plodiť;
cap, čo ho Daniel videl vo spánku, toto bol on.^[110]
Keď teda zomrel a ríša stratila strážcu, tu štyrom
kráľom sa korisťou stala; každý z nich jednu mal časť.
Grécka sa Kasandros zmocnil a bohaté kráľovstvo nílske
urval si Ptolemaios, Seleukos sýrsky zas trón.
Antigonovi pripadli krajiny ázijskej zeme,
duševne vyspelé kraje, nesmierne bohatá zem.
Nato sa pre prázdnu ctižiadosť začali na celom svete
zmätky a vodcovia štyria začali vzájomný boj.
Povstalo slávne potomstvo Matthat z Júdovho rodu,
ochotné pre meno Pána hocaké útrapy zniesť.
Makabejec postaví vojsko i začína vojnu,
víťazí nad sýrskym vojskom, pokropí krvou tú zem.^[111]
Monarchia tá bolo to zjavené bronzové brucho,
bolo viacej než v prvších hlinenej príťaže v ňom.
Bolo tým pardálom spitým, čo nijak nedal sa skrotiť,
iba ak divé zmysly zmôže mu falernský mok.^[112]
Pominul bronzový vek a na svet železný prišiel,
ktorý zaiste nemal Hádovi^[113] príjemný byť.
Lebo veď ľudstvo, keď váha zločinov rôznych ho stiahla
do tých najnižších sídel, zostalo obývať zem,
ktorá je stredom sveta a veci zadŕža všetky,
ku sebe ťahá všetko, nejakú váhu čo má.
O koľko viacej než bronz tiaž bahna zemského tlačí
železo ťažké a ono do útrob zeme sa drie,
nechce sa podať sile vzduchu, čo chcel by ho nahor
vyniesť a krem toho nejde ta, kde je slnečný lúč,
o toľko horšia a ťažšia než predošlé zase je oná
ríša, čo na čele stál jej niektorý latinský muž.
Lebo veď, ako to básnici riekli,^[114] za prvej vlády
Saturna, Diovho otca, na zemi zlatý bol vek.
Zdravé ľudstvo trávilo vtedy mladícky vek svoj,
vtedy si vedelo ľudstvo vernosť a nábožnosť ctiť.
Nesmierna túžba mať peniaze ešte nezmohla ľudí,
neznali strojenú slávu králi a neznal ju ľud.
Každý bol spokojný s tým, čo mal, čo každému dával
vďačný vidiek, keď sviežosť štedrý mu dodával Boh.
Ešte sa otec nemusel obávať potomstva svojho,
na vernosť svojho otca mohol sa spoľahnúť syn.
Neskrotná túžba po vláde ešte nezviedla otca,
aby pojedal svoje deti, čo splodil ich sám.
Na svojom kráľovskom tróne si, Saturnus,^[115] bezpečne sedel,
nemusel si sa ešte vlastného potomstva báť.
Ešte si Astraia^[116] ctila sídla potomkov zeme,
po poliach, po nivách, v mestách bývala dosť častý hosť.
Tá, čo dnes ju Spravodlivosťou na svete zveme,
bola dievčaťom milým, bez všetkých okľúk a ľsti.
Ona učila ľudí zákonom svojim a právam,
národom bola sťa vodca, bola sťa sestra a druh.
Vek ten, čo dnes ho zlatým a šťastlivým zveme, je zlatá
hlava, čo hovoril o nej Daniel, keď vykladal sen.
To je ten lev, čo videl ho z hladkej hladiny mora^[117]
povstať s krídlami dvoma, neskôr sa človekom stať.
Lebo veď Daniel, prorok a skúsený vykladač ľudských
snov, keď obdržal rozkaz starať sa o rodnú zem,
v chaldejskej zemi raz v noci takéto videnie videl:
Pred jeho očami náhle zjavil sa obrovský chlap.
Hlava mu vysoko čnela a cenným skvela sa zlatom,
hromada striebra sa leskla okolo mohutných pŕs,
brucho mal z medi a z ťažkého železa drsné mal hnáty,
konečne z krehkej hliny bola mu dolná časť nôh.^[118]
Videl tiež, ako na mori za víru fučiacich vetrov
vychodia štyri rôzne zvieratá z hlbiny vôd.
Prvým bol lev a po ňom medveď s hroznými zubmi,
tretí mal štyri krídla, zúrivý pardál to bol.
Strašnejšie ešte než tamtie a hroznejšie, bez svojho mena,
bolo to štvrté, čo po nich vyliezlo z búrlivých vôd.^[119]
Oná obrova hlava má prvú označiť ríšu,
zver, čo prvý von vyšiel s krídlami dvoma, je lev.
Pancier zo striebra skutý a medveď sú znakom zas druhej
ríše a brucho je znakom ríše, čo bude mať Grék.
Brucho má označiť Grékov a pantér zas hlbinu vína,
vládcov auzónskej zeme železné hnáty sú znak,
krem toho zvera, čo z morských vôd von napokon vyšlo,
ako aj nepevná hlina na spodku obrových nôh.^[120]
Keď však už opraty sveta prešli na druhú ríšu,
ktorou sa predovšetkým pýšieva Peržanov zem,
— ríše tej znakom je strieborný pancier onoho obra,
ktorého v Babylone rozumný mladíček zrel,
ako aj strašný medveď, čo požiera svojimi tromi
zubmi všetko, čo traja vladári získali prv —
vo vzťahoch ľudí všetky cnosti sa začali tratiť,
násilie, ľstivosť a závisť vzplanuli namiesto nich.
Nadanie vymenilo striebro a zlato, čo bolo
predtým vo všetkých veciach, náhle sa stratilo z nich.
Vek ten sa plným právom mohol strieborným volať,
vo všetkom moci mal menej, ako mal predošlý vek.
O koľko výtečnejší je lev než lenivý medveď,
o toľko predošlá ríša vynikla nad druhú moc.
Tamtá sa ľahkosťou svojou blížila k bohom, kým tejto
drsnejší zemský maras velikou príťažou bol.
Zem ju tlačila na nižšie miesta, než sú tie, kde oheň
pod lunou v kráľovstve svojom vládne, jak určil mu lós.
S vojakmi z cudzích zemí a s Peržanmi, chrabrými chlapmi,
hájila kráľovstvo svoje, žezlo a pyšný svoj trón.
Prišla šialenosť, útrapy vojny a krvavé zrážky,
vo svete vzplanul a zúril nadmerne planúci hnev.
Nestála vôľa už nechcela zveriť rozumu uzdu,
ale sa, hnaná vášňou, neskrotne rútila vpred.
Rozum už nemal viac silu, lež srdnatosť vo svete vládla,
tak ako vládne teraz železo, vojny a lesť.
Ešte však horšie nám priniesol vek, čo bronzovým zveme,
prešiel pod gréckou vládou, horší bol ako tie prv.
Po ňom však prišiel z blata a železa, vek ešte horší,
za čias, keď nad svetom vládu Romulov potomok mal.
Za tohto veku zhrdlo sa studom a kdeakou cnosťou,
prestala vernosť a panna Astraia nechala zem.^[121]
Namiesto toho násilie prišlo a zločinná túžba
majetok získať a slepé prsia už neriadi um.
Každý sa na škodu iného snaží získať si osoh,
nejedno božstvo na svet priviedol lakoty smäd.
Plavec Neptúna^[122] vzýva a k Martovi^[123] modlí sa krutý
vojak a proti bratom užíva ukrutnú zbraň.
Vladár pre zisk zákony dáva a vydané ruší,
najhoršia kauza je dobrá, ak je z nej nejaký zisk.
Odporný vrah si proti šľachetným železné zbrane
berie a vierolomník v železe ochranu zrie.
Železné závory zdržať už nemôžu zbojníkov drzých,
zatiaľ čo zavretou bránou nepohne početná zver.
Susedia susedom záhubu stroja a mužovi žena,
zabudnúc na prirodzené práva, čo mali by ctiť.
Tesť sa obáva zaťa a hostiteľ bojí sa hosťa,
synovi neverí otec, otcovi neverí syn.
Akoby nebolo dosť, že bujná Venuša vládne,
obrázok zobrazuje Amora, fakle a ľsti,
aby sa mladíkom otupili ich nevinné oči,
aby tým neviazanejšie páchali nerestný čin.
Pandora^[124] nadvihla veko tej truhly, čo boli v nej skryté
všetky cnosti, a tieto do svojich sídel šli späť.
Na zemi zostala jedine Nádej, jedine ona
je im útechou v strastiach, ona je milý ich liek.
Fúrie^[125] besné, čo predtým v podsvetí väznené boli,
vyšli von na svet a ľudí sťahujú do skazy zla.
Od hluku zbraní sa obracia pôda a s úžasom trnie,
vlhne, bo jedno za druhým zmáča ju nevinná krv.
Odvráťte od zeme toľkúto skazu, vy predáci božskí,
ktorí z rozkazu Boha máte moc spravovať ľud.
Všetko na svete zhoršuje osud nezmeniteľný,
posledné veci sú horšie, ako tie, čo boli prv.
Alexander sa netešil dlho, lež čoskoro zhynul,^[126]
po ňom začali zvádzať udatní vodcovia boj.
Prichádza štvrtá ríša, to zviera, čo videl ho prorok,^[127]
vstávajú železné hnáty, ktoré mal videný muž.
Mocní Rimania plnia celý svet desom a hrôzou,
veď aj Hanibal^[128] vodca pocítil silu ich rúk.
Pocítilo aj Kartágo mocné, ten super tej ríše
nad celým svetom, a krvou zmáčaná tesalská zem,^[129]
ako aj odvážne kohorty Cimbrov^[130] a stúpenci Sullu,^[131]
Pompeius^[132] v ukrutnej seči našiel tu nešťastnú smrť.
Šesť a sedemsto rokov už minulo od zrodu Ríma,^[133]
keď sa Gaius Caesar konzulom Rimanov stal,
odvtedy ako bol stvorený svet však minulo rokov
osemstodeväťdesiatsedem a tisícky tri.

Štyridsaťsedem rokov pred zrodom Božieho Syna,
ktorý sa narodil z panny, posledná svetová moc
začala vtedy svoj život, i hoci vznikla už prvej.
Rím svoje hlavné mesto preniesol na celý svet.
Julius Caesar bol prvým vladárom v auzónskom meste,
k porazeným sa kruto nechoval; otcom im bol.
Po ňom Augustus vládol a za neho pre ľudstvo vyšlo
nové svetlo, bo z čistej panny sa narodil Boh,
vezmúc si na seba ľudské telo, z panenskej matky,
Kristus, čo obrazom večným večného otca sa stal.
Takmer štyrikrát tisíc rokov ho čakalo ľudstvo,
verili otcovia v neho, veril aj nábožný ľud.
Zákony Mojžišove začali vtedy brať koniec,
na svete zavládlo svetlo, pominul zákona čas.^[134]
Za tejto štvrtej ríše sa začal tretí vek sveta,
s hlasom evanjelia osobne prišiel k nám Boh.
Proroci predpovedali,^[135] že príde za tejto ríše,
veštbou hebdomád slávnych riekli nám dokonca rok.
Keď už hriešnici nemali nijakú spásu a hrôza
norila všetku nádej záplavou podsvetných vôd,
večný a láskavý Otec uvážil vo svojej tajnej
mysli a láskavo riekol, ako sa rozhodol sám.
Rodička panna, tak riekol, zo seba semeno vydá,
zásluhou ktorého peklo odpyká za hriechy trest.
Navráti veriacim spravodlivosť a stratenú spásu,
umožní svojim verným v najväčšej radosti žiť.^[136]
Preto sa Boží Syn stal vinníkom za vinných ľudí,
za hriechy celého sveta nevinne podstúpil smrť.
Aká je dobrota Syna a úžasný úmysel Otca!
Ba či len tvoju obeť, Bože, vie pochopiť svet?
Za hriechy sveta poslal si na smrť svojeho syna,
lebo veď prosebníkom pred Otcom stal sa sám Syn.
Odvtedy začal sa, ako som povedal, tretí vek sveta,
a hoc netrvá ešte dvetisíc rokov ten vek,
učenie obnovenej spásy sa začalo šíriť
široko ďaleko v krajoch, ktoré má veľký náš svet.
Augusta vystriedal Tiberius a toho zas Gaius,
Claudius Gaia a po ňom Nero zas cisárom bol.
Po tomto nastúpil Galba; bol príliš neopatrný;
kmeť ten sa na svojich predkov spoliehal, na slávny rod.
Potom šli Otho, Vitellius a Vespasianus,
víťaz v premnohých bitkách, milovník práva a cti.
Po ňom zas Titus a bezbožný brat jeho mladší,^[137] a starec
Nerva; ten dľa mena vládcom, zmýšľaním otcom však bol.
Po ňom panoval bojovník Traján; ten v junáckych rokoch
ujal sa vlády a vládcom miernym a láskavým bol.
Opraty ríše dal prepísať na syna svojeho brata,^[138]
ktorému udatné činy získali slávu a česť.
Po ňom zas panoval Antonius, zbožnosťou známy,
po ktorom bremeno ríše filozof Marcus^[139] zas mal.
Potom sa koruny zmocnil Commodus, syn jeho krutý,
kráľovstvo, ktoré získal, stálo ho násilnú smrť.
Po ňom Pertinax vládol; to meno sa nehodí dobre
do nášho metra;^[140] ten cisár vládol len za krátky čas.
Po ňom zas panoval muž, čo meno Didius nosil;
bol to lenivý človek, skazený hrami a žráč.
Po ňom hneď nastúpil Septimius Severus, postrach
Trákov, a Caracalla otcovým nástupcom bol.
Potom sa ľsťou stal Macrinus vládcom a Varius po ňom,
Heliogabalus; v hnusnom kanáli stihla ho smrť.
Potom zas Alexander Severus, záslužný cisár,
po ňom zas Maximinus, Tráčan, a jeho tiež syn
Gordián zmocnil sa vlády a po ňom zas Filip a po ňom
Decia s jeho synmi predčasne urvala smrť.
Po ňom zas panoval nábožný Valerius,^[141] ten šťastne
spočiatku vládol, len v svojej zbožnosti zotrvať mal.
Po ňom nastúpil syn jeho drsný;^[142] bol horší než otec;
potom sa záchranca vlasti Claudius cisárom stal.
Potom zas vládol Aurelius,^[143] muž odvážnych činov,
po ktorom Tacitus vládol, rázny a rozvážny muž.
Po ňom zas nastúpil výtečný vladár i v bitkách i v mieri,
ktorý tiež plným právom šľachetným — Probom^[144] — sa zval.
Po ňom zas panoval Carus; ten vynikol svojimi činmi,
len tým uškodil vlasti, potomka svojho^[145] že mal.
Potom zas vládol Maximianus s Diokleciánom;
s Chlorom a Maximiom^[146] riadili spoločne štát.
Po nich ich synovia vládli; Constantinus bol dobrý
duchom i činmi, kým druhý odporcom kresťanstva bol.^[147]
Po nich panoval odpadlík Julián z Julského rodu,
potom zas Jovianus, ochotný za Kristom ísť.
Ty tiež, Valentinián, spoločne s Valentom bratom,
po ktorých cisár, čo meno Gráciám podobné mal.^[148]
Čoskoro po ňom zas nastúpil Valentinián mladší,
zbožnosťou svojou predkov prevýšil všetkých ten kráľ.
Potom bol Teodosius, jeden i druhý a Leo,
pre všetkých hrozný, a potom králiček Romulus bol.^[149]
Potom zas Anastasius, Justinus, Justinianus,
Tráčan Constantinus, prchlivý Mauritius,
Heraklius, Heraklonas^[150] a Bardanius,
Michael Kopronymus, hrubý a bezbožný muž.
Po nich šli jeden po druhom iní, mnohí a rôzni,
ktorých vyniesol na trón rímsky a helénsky ľud.
Mená tých mužov sa elegickému vzpierajú veršu,
v históriách sa o nich podáva omnoho viac.
Mnoho ich vládlo, až sláva prešla na galských vládcov;
z nich si sa v ríši prvým cisárom, Karol, ty stal.
Potom zas monarchia od Galov na iných prešla,
osud udelil zase germánskym cisárom trón.
V dlhom rade šli za sebou mnohí hrdinskí chlapi,
medzi ktorými, Rudolf, nad iných mocou sa skvieš,
lebo ti stvoriteľ vladárov ríš a premocných kráľov
ako aj sedem mužov zverilo cisársky trón.
Šťastný si, cisár, a hoci závisť ti odmietla žezlo,
predsa ti nemohol pápež odmietnuť najvyššiu moc.^[151]
Z opatrnosti nechcel si sľúbenú korunu vziať si
na svoju hlavu a nahnať rímskemu otcovi strach.
Nebolo totiž bezpečné vstúpiť do rímskych domov,
veriť falošným vlkom, zveriť im cisársku tvár.
Z tohoto cisára zrodil sa neskôr ďalší tiež cisár,
Albert, tá veliká chlúba, ktorú mal rakúsky dom.
Z jeho semena vyrástli vládcovia veľkí a slávni,
v rozličných kráľovstvách vládol nejeden potomok ich.
Z nich si, cisár, aj ty, čo vládneš nad celým svetom,
slávou predností svojich do výšky povznášaš rod.
Zrodený z cisárskych predkov, buď zdravý, vznešený cisár,
zdravý buď otec toľkých predákov, Maximilián!
Nech ti dá nebeský Boh, nech šťastne po mnoho rokov
môžeš so synmi vládnuť, v zdraví a pokoji žiť,
miernou a láskavou vládou priviesť zas svetu tie časy,
ktoré vraj boli, keď vládol nad svetom Saturnus kráľ.
Takto to bolo s rímskou ríšou a Pleiadka^[152] zatiaľ
vyšla a priniesla jeseň tisíc a šesťstošesť ráz.

Vznešenú moc však nebolo vidieť len vo správe vládcov
ríše, lež na celom svete dlhý čas bolo ju zrieť.
Lebo veď odvážni potomci Noema v Babylone
stavali vežu, čo z nej aj bohovia dostali strach.
Aby však zločin ten neuspel proti nebeskej klenbe,
márne začaté dielo znemožnil všemocný Boh.
Zmiatol ich jazyky tým, že dal im výrazy rôzne,
načo hneď nové zvuky z ľudských sa šírili úst.
Vtedy tí obri začali čuť sto jazykov rôznych,
všetko, čo chceli, mohli toľkými jazykmi riecť.
Nechápali však slová, čo čuli, a ani tým slovám,
ktoré vraveli sami, nemohol rozumieť nik.^[153]
A tak ak niekto požiadal na múr buď cement, buď kameň,
namiesto skaly a hliny dostal však vodu a chlieb.
Niekto bol hladný a žiadal si teda jedlo a nápoj,
namiesto toho však ťažký čakan mu priniesol druh,
motyku alebo lineár vyrovnať hotové časti,
alebo klin, čo ním by prerazil tvrdobu skál.
Toto daj preč, tak povedal niekto, no druhý mu zase
predložil to, čo onen kázal mu odložiť preč.
Niekto poprosil o niečo slušné, no druhý si myslel,
že slová zlomyseľné ten prvý vyriekol z úst.
Ako keď rákoš početných vtákov v období jari,
v čase, keď vychádza slnko, hustý si obsadí les,
obrátia zobáky proti sebe a na seba hľadia,
ako by chceli niečo o svojom vodcovi riecť.
Alebo ako keby proti štvornožcom chceli
ryby dosiahnuť pomoc, žiadať si ochranu z vôd,
s úsilím veľkým, sa snažia vydávať rozličné zvuky,
vydávajú ich mnoho, zvuky však bez zmyslu sú.
Džavot ich preráža vzduch a syčí, jak nesie sa nahor,
šušťaním početných vtákov zaznieva listnatý les.
To však, čo spevom naznačí jeden, to nechápe druhý,
nechápe prvý, čo chce mu naznačiť druhého hlas.
Potom sa na pašu ženú sem jeden a druhý zas inam
na rýchlych krídlach a letia do húštin lesnatých hôr.
Takto aj oni v skupinách svojich sa pobrali svetom
cez rôzne kraje, keď jedných delila od druhých reč.
Kam koho osud alebo náhly naviedol nápad,
tam sa na vlastných nohách každý z nich ponáhľal ísť.
Synovia Sema, Arfaxat, Elam a Asur a Aram,
osudom hnaní došli na východ, v Zornice kraj,
ta, kde povestná rajská rieka Eufrat tečie,
ta, kde úrodné polia zvlažuje veľký ten tok.^[154]
Pri brehoch Nílu a Jordánu, miesta, čo poludnými
zveme, sa usadil Chámov Noemom prekliaty rod.^[155]
Synovia Jafetovi zas do Malej Ázie išli;
z toho územia vidieť susednú západnú zem.^[156]
Tam potom starodávny Gomer splodil vraj Cimbrov;
predtým sa totižto kmeň ten Kimermi nazývať mal.
Otcom skýtskeho kmeňa je Magog a médskeho Madaj,
zatiaľ čo brat ich Tubal praotcom Chalybov bol.
Ďalší brat, podvodný Javan, zas mäkkých Iónov splodil;
Macedón iste a Kittim to isté naznačiť chcú.
Dodanim splodil mužov, čo v slávnej Dodone^[157] žili,
Mešech zas Moscha; ten prvý použil barbarský voz.
Podobne Tiras splodil Trákov a Gether zas Gótov.
Askanius bol otcom tých, čo sa Teutónmi zvú.
Henetom, Paflagoncom a Sauromatom, čo žijú
na šírych rifejských nivách,^[158] Rifat zas praotcom bol.
Medzi týmito kmeňmi, čo po celom svete sa takto
rozptýlili, vždy dáki mužovia držali trón.
Kmeň, čo mal nejakú vrchnosť, ten bezpečnejší mal každý
kút svoj a pod svojím vodcom zdravý a bezpečný bol.
Egyptská krajina pocítila tyranov fárskych,
neskôr ju Ptolemajovci^[159] dostali pod svoju moc.
Židovské plemeno bolo dlho pod správou sudcov,
sudcovia boli prví, ktorým svoj zverilo krk.
Potom však pohrdlo náčelníkmi a prijalo kráľov;
uviesť v básni ich mená dlhý by žiadalo čas.
Nad Grékmi vládli náčelníci a kniežatá mocné,
Téby sú slávne bratmi, Laiov^[160] čo splodil ich syn.
Nebudem spomínať tých, čo sláva ich do neba siaha,
ktorí z Kolchidy chceli zlatého baránka vziať.^[161]
Kto však nepozná Herakla a povesti o ňom
alebo Spartu, kde ty si, Menelaus, vladárom bol?
V Dulichiu kraľoval Odyseus, Laertov slávny
syn, a panovník Nestor pylský zas ovládal breh.
V mykénskom kraji Agamemnon nosieval žezlo,
nad krajom hémonským vládol výbušný Aiakov vnuk.^[162]
Harmostami a eformi sa pýšila Sparta,
na veľkom ostrove Kréte kozmovia mali zas moc.
V posvätnej obci ctihodnej Atény dozorcov mali,
ktorých do podmanených území volieval ľud.
V latinskej zemi zas vládol Euander, Turnus a Remus,
s Remom však Romulus vládol, ktorý mu vlastný bol brat.
Po nich zas vládol Numa a Tullus a Antenor z Tróje,
Eneas, Ancus a po ňom tarquiniovský zas dom.
Mesto malo aj decemvirov^[163] a tribúnov ľudu,^[164]
v hodnosti konzula neskôr Augustus nad ním mal moc.
Ušatý Midas spravoval Frýžsko^[165] a Iónsko Kroisos,^[166]
Tróju pod svojou vládou držal si Dardanov rod.
Opraty Paflagónčanov^[167] riadil Pylemeneus,
bojovný muž, čo z predkov henetských pôvod svoj mal.
Okrem nich mnohí iní, čo povesť ich svetom sa šíri,
držali na uzde kmene, ľudský čo priniesol rod.
Vidieť, že Boh sa istým spôsobom o správu štátov
stará a tak je možné ovládať trúfalcom krk,
aby spoločnosť ľudskú, ak bez svojho strážcu by bola,
nemohli obludy divé roztrhať, znivočiť ju,
aby vrchnosti boli svedectvom činnosti božstva,
ktoré na všetko hľadí, schvaľuje šľachetný čin,
aby sa díval na divné veci, čo stvoriteľ sveta
vo zbore anjelov svätých vo svete vykonať vie.
Čo však je vrchnosť a odkiaľ sa vzala a prečo a ako
trvala vždycky, o tom už som ti povedal dosť.^[168]
Opúšťame už, Klio, s loďou pobrežie morské,
ty však odopni, sestra, lano a pokojne seď,
dokiaľ nebude do plachiet fúkať šťastnejší vietor,
dokiaľ mi nevyženie zo srdca slniečko mrak.
Neskôr, ak Foibos a niektorá sestra mi priazniví budú,
ráno sa zase vrátim k dielu, čo započal som.
Ako má vyzerať kráľ a čo je najvyššie dobro,
čo je šťastlivý život, o tom zas zaspievam vám.