ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po bradu zahalený plášťom sedel som v koči. Slnce veľmi pripekalo na prašnú cestu. Tu i tu pohlo sa horúce povetrie, robiac malé vlny v klasnatých poliach. Ale trvalo to len chvíľku; šuchot zrejúcich klasov prestal a zas sparný vzduch krúžil človeka.

Zďaleka vypínala sa veža ponad drieňovské drobné domčeky. Z tejto strany idúc, musel som prejsť popri dedine. Prvé stavisko, čo dalo sa jasnejšie rozoznať, bol okrúhly olejník.^[9] Bol mi on starým známym; neraz skácal som po jeho pokrove, zarastenom machom. Na jeho vrchu pripevnený bol nízky drúk, na ňom vrtela sa plechová zástavka podľa smeru ľubovoľných vetrov.

Zadumal som sa. Rozpomienky prešlých časov ovládali mnou. Ako to vtedy bolo — a vtedy? A os, okolo ktorej točili sa milé rozpomienky, boli detské fialkové oči a tľapkajúce biele ručinky.

Ani nezbadal som, že sme už pri olejníku…

Zrazu ozval sa príjemný ženský hlas:

„Báči, báči Jaroš!“

Prekvapený pozrel som hore — a koho som videl? No, či uhádnete…? Elena stála navrchu olejníka. Náramne som sa zľakol. No, akoby nie, na takú výšku vyštverať sa! Ale ona sa nebála, ľahko skackala z pokrovu dosť strmého, že sa mi vlasy ježili.

Zostúpil som z koča a zdvihol som ju z nízkej strechy.

„Ó, ty moja veverička!“

„Vidíš, a predsa som ťa ja prvá uvidela, báči!“ riekla, tľapkajúc rukami, a takisto stiahla malé pery ako predtým — a ja som ich tiež takisto bozkal ako predtým. Rozdiel bol iste len v nás, ale ja nezbadal som, že „malá“ Elenka nestavala sa pritom na prsty ako predtým. Ja videl som len veľké modré oči, malé tľapkajúce ruky, a tie sa skutočne nezmenili.

Tak mi bolo voľne okolo srdca; už príjemnejšie privítanie by si ani predstaviť nebol vedel. Posadil som ju do koča. Ona hodila svoj slamený širák na lono a dívala sa na mňa. Pohladil som jej vlásky. Ale, ajhľa, ruka zastavila sa mi na bohatých vrkočoch. Lepšie sa jej prizrúc, nevdojak prišiel mi otcov list na um.

„Aká si mi vyrástla, Elenka!“ riekol som, merajúc ju očami.

Zasmiala a začervenala sa.

„A ty, báči — samá brada a fúzy,“ riekla posmešne.

Po školu zamenili sme niekoľko všedných otázok. Tam som ju zložil dolu; prv som jej však musel sľúbiť, že ich poobede navštívim. Nemal som času k rozjímaniu o dojmoch, ktoré vtedy vznikli vo mne. No, hlavným cieľom je blaženosť — a ja bol som blažený. Načo by bol hľadal stíny?

Starký otec prijal ma s jasotom; veď okrem syna vážil si vo mne i dobrého šachistu. Diplom ani nevytiahol z futrála, ale staval figúry na stôl.

„Ja som zdravý, ty si zdravý, načo teda mnoho otázok. Rád by ti jeden gambit^[10] ukázal,“ omlúval sa.

Pravda, gambit šiel za gambitom…

Podvečer zašiel som k učiteľovcom.

„Vítam vás, pán doktor!“ hlboko uhnúc sa, hovorila stará pani.

„Tešíme sa šťastiu!“ úctivo dupľoval starý pán.

Vždy som bol nepriateľom podobných výjavov, môžete si teda predstaviť nepríjemný dojem, ktorý urobilo na mňa toto privítanie. Posmešne uhol som sa.

„Padám do nog, panstvá! Ak by ste ma podľa starej módy i pobozkať chceli, to by ma oveľa viac tešilo; diplom som i tak doma nechal,“ hovoril som nenútenou veselosťou k uctivému páru.

Nuž a starý pán ani nedal sa dlho núkať a pritom náležite popichal ma nedobre oholeným strniskom. Starká sa trochu okúňala, potom aj ona zahryzla do jablka. Však neslušnosť v tom bola len namyslená.

„Snáď sa len nehneváte, tetuška?“ riekol som k nej.

„Ach, ani za svet, Jaroško, len vieš — no veď…,“ habkala ona a pritom tiekli jej slzy z očú.

„A Elena je kde?“

Stará pani sa zapálila ako slepý mak.

„Tam!“ ukázala mi na bočné dvere.

„Snáď ma i ona tak má prijať — nie?“ pýtal som sa žartovne.

Starý pán sa smial, starká bola v rozpakoch.

Položil som ruku na kľučku.

„Neslobodno!“ zvolal udusený hlas znútra.

„Aha, tu už i na klopanie rátali!“ poznamenal som, k čomu sa pán rechtor srdečne zasmial.

„No, poď len von, tu je tvoj báči Jaro!“ volala zahanbená matka.

V tom okamihu vyskočila Elenka z izby. Mala modré kartúnové šaty a na nich bielu, plátennú zásterku. Na pútec delené havranie vlasy boli vo dvojme pustené k pleciam, tvoriac zaujímavú protivu k bielej, nežnej farbe čela a zapýrenej tvári.

„Teda, báči, predsa, báči Jaro! A pán doktor je kde?“ štebotala jasavo a podala mi ruku.

„Ten zostal doma — a báčimu, vieš, čo patrí,“ riekol som komickou vážnosťou. Ona bokom, skúmavo pozrela na matku, a keď videla jej usmiatu tvár, samopašne vystrela bielučké hrdlo, a stiahnuc pery, rozpustilo riekla:

„No, Elenu bozkať, báči!“

Naproti nám viselo veľké zrkadlo. V ňom videl som muža bradáča hrať sa na deti s dámou dlhošatou. Krv vstúpila mi do tváre.

Ona pravdepodobne tiež pocítila neprirodzenosť tohoto výstupu, lebo rýchlo priložiac svoje čerstvé pery k mojim, vytrhla sa mi z rúk.

Posadil som sa vedľa nej do okna. Rozhovor točil sa okolo všedných vecí, tu i tu uviazol, lebo odpovedal som na otázky len stručne.

Elenka sedela ku mne obrátená, svetlo z okna úplne oblievalo jej postavu; ja videl som, čo mal som zbadať skôr; pannu rozvitú, v najkrajšom splne pôvabov — a čo by som sa bol mal tešiť tomu, mrzelo, ba bolelo ma to. Snáď ľúto mi bolo prešlých krásnych časov.

Zrazu vyskočila Elena a vybehla z chyže. Prekvapený pozrel som za ňou. Onedlho objavila sa pred oknom v záhrade. V ruke mala zásterku, ktorú strhla zo seba, a bežiac chvatom máchala ňou za dákym motýľom. Napadnutý motýľ bránil sa rýchlosťou svojich pestrofarebných krídel, letiac v rozličných smeroch nad priestrannou záhradou. Elena, nevšímajúc si kvetových hriadok, bežala za ním, až ho šťastným šibnutím priklopila k zemi. V kvapnom behu popustili sa vrkoče, v poly pripäté, a zakryli strojný driečik detinskej devy.

„Aké krásne vlasy má!“ riekol som nevdojak.

„Má ich už také ako jej matka!“ pyšne riekol starý pán.

„Načo sú dlhé vlasy dieťaťu, čo za motýľom behá?“ myslel som namrzený.

Tak mi bolo clivo u učiteľov — preč sa mi žiadalo.

Upachtená Elena stretla ma už vonku.

„Už domov, báči Jaro?“ pýtala sa ma so smutnou výčitkou.

„Otec ma čaká,“ omlúval som sa.

Druhý deň nešiel som do rechtorov. Ten obraz v zrkadle ma strašil. Na bábky sa hrať bolo by smiešne a starca simulovať voči vyrastenej deve zdalo sa mi drzým; v oboch prípadoch nevďačná úloha. Nijako nevedel som sa vpraviť do premenených pomerov. Učiteľovci zdali sa mi raz smiešnymi svojou dedinskou úctivosťou, druhý raz drzými nenútenou úprimnosťou. A aj ona prichodila mi divne. Motýľov chytať, na olejník sa škriabať — s dlhými vrkočmi a vyvinutými formami panenského tela. Smiešne! Líčenosť… A ešte keď postaví sa ku mne a bozk pýta od „báčiho“.

„Báči, báči!“ Eh, tak sa mi zhnusilo všetko!

V noci dlho nemohol som zaspať a ráno prebudil som sa náramne rozčúlený. Mal som divný sen: zamrzol som do ľadu a malá modrooká dievčina vyškriabala ma oziabnutými rúčkami z neho. Potom dýchala na mňa zmrznutého a bozkávala moje studené ústa… Pod vplyvom vonného dychu okrial som… Otvorím oči… Vonku pľasne bič. S hrmotom vyskočím z postele a jedovito okríknem cez oblok sedliackeho chlapčeka, čo búril mi sen.

Namrzený dal som si koňa osedlať a vyjazdil som do poľa; dážď, padnutý v noci, ochladil povetrie a zbil prach na ceste. Kôň cvalom pustil sa z parku do rovného poľa.

Pomaly utíšili sa mi čuvy — i kôň popustil z rýchleho tempa. Rozpomienky z detstva ožili veď poznal som v tomto kraji každú jamku, každý vŕštek, ku všetkým ma pútalo niečo. I sen počal uskutočňovať sa: rozpomienka na malú, modrookú dievčinu preborila ľad, zaplniac namyslenú medzeru minulosti a prítomnosti.

Vrátil som sa a zamieril do dediny. Koňa priviazal som k učiteľovej preddomovej jahode^[11] a vošiel som do dvora. Pes zabrechal, no poznajúc ma, veselo vyskakoval predo mnou, líškavo oháňajúc dlhým chvostom.

Elenka vykukla na brechot psa; bola červená ako pivonka.

„Maminka je nie doma, musela som pomáhať slúžke okolo obedu,“ omlúvala sa, tisnúc malú rúčku na horiace líca. „Nech sa páči dnu,“ núkala ma, pozorujúceho s úľubou rozkošný zjav.

„A tatík je kde?“

„Na prechádzke!“ vetila.

Príťažlivo účinkovalo na mňa vedomie, že osamote budem s ňou; no i nútilo ma k odchodu, avšak podľahol som vplyvu prvších dojmov.

„Tu von je príjemnejšie,“ riekol som.

Vošli sme do záhrady a sadli do búdky.

Cestou odtrhla ružu a pripäla mi ju na prsia.

„Prečo si neprišiel včera?“ pýtala sa ma smutne.

„Nemohol som,“ odpovedal som sucho.

„Maminka ma hreší, tatík je málokedy doma — a ty ma obchádzaš!“ žalovala sa plačlivo.

Bozkal som to zachmúrené čielko. Zrazu iba premenila sa scéna.

„Teda sa nehneváš?“ pýtala sa veselo.

„Ani zďaleka. Čo ti to napadá?“

„Naozaj sa nehneváš, ani si sa nehneval?“ vyzvedala sa strmo.

„Nie, nie!“

„Ó, ty môj dobrý báči!“ riekla citne a túlila sa mi k hrudi.

A ja cítil som sa tak, ani čo by mi raz ľad, druhý raz oheň prikladali na prsia. Mráz prechodil telom a krv silno tisla sa do ľavého boku, divo dvíhajúc hruď obťaženú ľahkou hlávkou. Rameno nevedomky ovilo sa okolo hybkého tielka; rozpomienky na malé decko unikli: pôvabný zjav krásnej panny okúzlil všetky zmysly, spútajúc dušu opojnou slasťou lahody. — A ona nevinne otočila útle rúčky kolo ohnutého krku môjho, zierajúc na mňa, pohľadom čistej, hlbokej lásky, v ktorom vyrážala sa celá krásna panenská jej duša…

Vtom plesli dverce; do záhrady vošiel starý pán učiteľ.

O chvíľku odporúčal som sa.