ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň za dňom sa míňal. Ach, a boli to dni!

Stal som sa klátivým ako vetrom kolísaná trsť. Keď nebol som u učiteľov — tiahlo ma k nim; keď bol som tam — žiadalo sa mi preč… Ohromné protivy skrsli vo mne a zostali nevyrovnanými. Bezsenné noci rozdráždili nervy — a keď usnul som, trápili ma strašné sny: videl som ohromnú priepasť, na jejž jednom brehu stál som ja a na druhom pekná modrooká deva… Vtom zahrmelo, zablyslo; voda vyšpľachla z hlbokého koryta: priepasť zmizla a ja stál som na utešenom úbočí v svetle vychádzajúceho slnka ruka v ruke s devou. Ona usmiala sa — a ja privrel som ju k hrudi…

Zaškripel som zubami a nevyspatý, ako ubitý, vstal som lenivo. V čerstvom rannom vzduchu zaspieval škovránok — a ja vybehol som do voľnej prírody. Tak voľno u nás za letného rána. Slnce osvieti šíry, pustý kraj — nič nehatí ti slobodný výhľad; povetrie svieže, chladné naplní ti hruď, chvatom dýchajúcu… bys’ chcel nad bezhraničným morom urosenej zeme.

Tak bolo za rána — a večer, keď utiahol sa škovránok do hlbokých brázd, rozorvaný, zmútenou hlavou vracal som sa od učiteľov. Chudáka otca obchodil som, veď i tak nebol som schopný zabaviť ho; no prišiel koniec i tomuto stavu.

Bolo to v deň narodenín Eleny — „malá“ bola už šesťnásťročná — keď predobedom zavítal som do školy.

Na dvore stál voz, oň dva kone priviazané. Tamdnu našiel som dvoch pánov, starého a mladého. Boli to učitelia z N., syn a otec. Takí, akých mnoho vídať, mnohohovorčiví a nudní. Otec chválil polohu N., syn tamojší ľud; potom chválil otec ich suchý byt, syn peknú záhradu.

Elenka bola smutná, oči mala červené, napuchnuté: stopy to plaču.

Starší z hostí nikdy nezabudol doložiť k svojim chválospevom:

„Áno, slečinka, ani neveríte, keby ste to len videli!“

Syn za polhodinu opisoval kvetnú búdku, čo v jeho záhrade stáť mala, až konečne vysvitlo, že je obyčajným chmeľom zarastená; zato ale úctivo obrátiac sa k Elene, pátosom povedal:

„Ach, milosťslečna, aká to slasť tam sadkať a dumať pri mesiačku!“

„A vo dne nie?“ — pýtala sa s iróniou Elena.

„Ó, áno, ba vtedy ešte lepšie! Na škole majú hniezdo góle^[12] — a to taká radosť ich klepotanie počúvať!“ odvetil on so zápalom. Málo, že nezasmial som sa nemotornej sentimentálnosti.

Vstal som hore a odporúčal som sa. Elenka ma vyprevadila na chodbu.

„Báči, príď podvečer k záhrade,“ šeptala prosebne a vrátila sa do izby.

Namrzený na nepríležitých hostí, kráčal som k domu. Čo len ozaj má, že mi dáva dostaveníčko? Dostaveníčko — decko! Smiešne! — A šestnásť rokov? Teda dáma, „milosťslečna“! Šestnásť rokov… Už sa i vydá. No, no — čože je? Veď nebude vždy deckom — a konečne to je cieľ ženy…!

Zimničnou rýchlosťou vstúpil som k otcovi, ako čo by odohnať chcel trápne myšlienky.

Chladne ma prijal.

„Nemôžem pochopiť, čo robí sa s tebou od istých čias. Nevidno ťa len pri obede a vždy zachmúreného,“ riekol mrzute.

Sadol som k stolu a vykladal šachové figúry.

„Nerob si násilie,“ hovoril otec, vytriasajúc popol z čibuka.^[13] „Snáď nudíš sa alebo čo? Veď aspoň hovor, čo ti chýba?“ dopytoval sa.

„Veselosť nedá sa vynútiť. Ináč nechýba mi nič!“ odvetil som pokojne.

„Teda len to! Ak sa nudíš — ožeň sa; ak sa ti kraj nepáči — poďme do mesta; len mi nebuď taký prekysnutý! Kto to kedy slýchal: mladý starec!“ hromžil otec. „Veď keď som ja taký bol — eh!…“ a potom vyprával mi až doobedu históriu svojej mladosti. Boli v nej bystré, jaré partie. Pozorne počúval som ho, a keď prestal hovoriť, napadla mi protiva mojej mladosti s jeho mladosťou. Prečo to? Však pomery sú prajnejšie mne, než boli jemu; čo ťaží ma, kaziac mladistvé časy?

„Deva!“ bola odveta…

Naraz iba počalo mi svitať; oči dostali väčšieho obzoru. Sprvu však predsa zasmial som sa.

„Čo sa smeješ?“ pýtal sa otec zadivene.

„Ach — nič, detinskosť!“ odpovedal som, no myšlienky vzali pomaly vážny smer; protivy vyrovnávali sa.

Dlho sedel som zhrúžený v myšlienky. No, keď hotový som bol s rozumovaním — sedel som voči otcovi usmiaty, ľahký, akoby mi tisíc centov bolo odpadlo z pŕs. On vidiac môj dobrý rozmar, hneď chcel ho využitkovať.

„Vidím, že bude dačo z teba; poď, zahrajme v šach,“ riekol veselo.

„Nemôž! Ešte nie, — potom keď dokončím,“ odvetil som a hneď potom vzdialil som sa od prekvapeného otca.

Slnce blížilo sa k zemi, keď prišiel som po podujatej prechádzke — k podzáhradnej ceste. Delila ona náš park od dedinských záhrad a humien. Učiteľove záhradné, sem vedúce dverce, zavŕzgali: v nich objavila sa Elena.

Nemo podala mi ruku a tiahla ma do stromoradia, k lavičke. Ja zdesene, ale nemalou úľubou pozeral som na jej uplakané líčka, na jej celú vzdušnú bytosť; veď city boriace mi pokoj dňa a noci — zliali sa v jeden mohutný tok, naplňujúci hruď nevýslovnou blaženosťou. Ona hlasno zaplačúc, kŕčovite objala moje rameno a oprela oň hlávku.

„Čo je — čo sa stalo?“ pýtal som sa zľaknutý. S uslzenou tvárou, chvejúc sa na celom tele, vyprávala mi čo sa stalo.

„Videl si ich, tých dvoch učiteľov; boli to pytači. Mňa si vybrali a rodičia ma i sľúbili spolovice… Čo mám robiť? Pomôž, daj rady!“ kvílila zúfale.

Pot mi stával na čelo, keď len pomyslel som na to, že by dakto mohol urvať mi Elenu.

„Ja nechcem, nemôžem, umrela by,“ nariekala ona. „Vlastní rodičia vrhajú ma do nešťastia — pomôž mi, príď k nim a odhovor ich od tohoto úmyslu.“

Ovinúc krásne stvorenie ramenom, začal som smutne:

„Ťažko mne rady dávať; veď neviedol by ma pritom iný, len vlastný záujem. Ja by sa nevedel držať nestranne, keby sa jednalo o to, či ťa mám navždy stratiť. Rok za rokom minul, prišla jar, kvet pučil a ja z decka preniesol som svoju lásku na devu. K srdcu si mi prirástla — a teraz stratiť, večne stratiť ťa, Elenka?“

„Všakže ma nedáš im?“ bojazlivo tisnúc sa ku mne, pýtala sa nevinne.

„Nie, nie, Elenka! Veď ak i pre teba bola by moja sebeckosť zdrojom blaha, šťastia, nuž mali by sme raj na zemi…“

Ona ustrnuto, akoby nerozumela, dívala sa na mňa.

„Ale potom inak musela by si ma menovať — inak ľúbiť. Celý svet, rodičov, kraj a všetko, čo ti je milé, musela by si zanechať — keby som to žiadal; a to všetko mne k vôli a kvôli novej páske, čo pútala by nás.“

„Rozmýšľaj, Elena, či mohla by si vykonať to.“

Umná deva obledla, striasla sa ako prút — a ja schytiac ju do svojich ramien, zľúbal som tú anjelskú tvár. Ona poloomdletá visela v mojom náručí, nebrániac sa neočakávanému nápadu — a ja cítil som, že raj zaviera sa okolo nás so všetkými slasťami tajných kúzel svojich.

Divý smiech zaznel z cesty.

Pustiv devu, prekvapený zočil som otca. Sedel v koči a výsmešne pozeral na mňa.

„Nepatrí sa!“ zvolal som jedom, vyskočiac z lavice. On ešte raz zasmial sa, potom šibol medzi kone a onedlho stratil sa v parku. Celá bytosť bola mi zbúrená surovým smiechom.

Pristúpil som k Elenke.

„Neboj sa, víla moja, zajtra prídem pre odvetu!“ riekol som a doprevadil som ju k dverám školskej záhrady.

S citmi indignácie^[14] a lásky vrátil som sa domov.

Otca nebolo ešte doma; pri večeri zišli sme sa. Bol zachmúrený, na čelo vysadli vrásky. Nemo sedeli sme pri večeri.

„V sále zapáľ luster!“ rozkazoval po večeri sluhovi. Onedlho vstal potom hore.

„Poď so mnou!“ riekol sucho a šiel vopred, do poschodia.

Sieň bola už osvetlená; na jej stenách vykladaných orechovými doštičkami, viseli obrazy starých Drieňovskovcov a ich žien.

„Smutná vec, keď ja ťa mám upomínať, synu, na slávu tvojich predkov. Pozri vôkol…! Či patrí sem tá fiflena?“ začal hnevlivo.

Hlas triasol sa mi hnevom, keď odpovedal som mu:

„Ženu neberiem si na to, aby jej obraz krášlil mi terem^[15] korunami, namaľovanými naň. Ostatne uspor mi takéto výjavy a nepoužívaj výrazov, od ktorých zajtra zapýria sa tieto fajné dámy.“

Otec stál ako porazený ostrými slovami. Ja vbehol som do bočnej izby. Tam boli zbrane. Vybral som z nich zlomenú šabľu a vyniesol som ju von.

„Pamätáš sa na časy,“ riekol som otcovi, „keď šabľa zlomila sa ti a guľa nohu ti odniesla v boji za rovnoprávnosť ľudstva?“

On zbledol — ja pokračoval som:

„A teraz lámať chceš srdce synovo preto, že jeho vyvolená nemá zemiansku korunu? Či to dôslednosť?“

Odložil som šabľu na jej miesto. Otec zahrúžený, ťažko dýchajúc, sedel v starovekom stolci. Tak mi ho bolo ľúto, že obanoval som tvrdé slová. Priblížil som sa k nemu, a zohnúc sa nežne, riekol som:

„Tatík, odpusť, ak ublížil som ti, ale rozmysli si vec, zajtra sa ona musí riešiť.“

On nemo kýval rukou a ja vzdialil som sa…

Pokojná, rozkošná noc to bola pre mňa, noc ustatého, cieľa došlého pútnika. Slnce už bolo vysoko, keď som sa prebudil. Pri stole sedel otec; čakal, kým sa zobudím. Bol bledý, oči mal červené — vidno bolo, že nespal v noci.

„Pôjdeš sa prejsť?“ pýtal sa ma.

„Áno!“

O chvíľku potom kráčal som za otcom, ku koču.

„Sluha nám nenačim, chyť sám kone!“ riekol, posadiac sa na bak.

Sadol som si k nemu a pustil som kone. Asi za päť minút sedeli sme mlčky, potom kázal pristaviť kone.

Tichým, jemným hlasom hovoril:

„Poslúchol som ťa, rozmýšľal som o veci celú noc. No, darmo, synu môj, nedoviedol som toľko sebazaprenia preukázať. Pevne ustálil som si nedať ti otcovské zvolenie k tomu kroku.“

Stiahol som opraty, kone stavali sa na zadné nohy, potom zastali.

„Pozri vôkol, tatík“ riekol som pridusene. „V tomto kruhu dá sa ťahať mnoho rádiusov,^[16] bársktorým možno mi vzdialiť sa — a buď presvedčený, že váhať nebudem.“

Starcovi vypadla slza z oka.

„A mohol by si ma zanechať pre ňu?“ vykríkol bôľne.

„A či potom už spokojní budú pyšní dedovia so svojím vnukom? Lebo veď sám nepôjdem, to je istá vec. A pre predsudky budeme oba trpieť: ty samotný, synom opustený — ja vyhnatý, otcovskej lásky zbavený. Chceš to tak mať?“

Slza za slzou kanula mu z očú, hruď sa mu ťažko dvíhala — no mlčal.

Obrátil som kone spiatočným smerom. Pri dedine dvojila sa cesta: jedna viedla do dediny, druhá popod záhrady, do nášho parku. Túžobne pozrel som rovnou ulicou k učiteľovmu domu. Zrazu zazrel som chlapca blížiaceho sa k nám. V jednej ruke držal niečo, druhou robil posunky na nás. Zastavil som. Chlapec onedlho upachtený prišiel ku koču a oddal mi list.

„Pán učiteľ poslal pánu doktorovi a odkázal, že mu je veľmi ľúto.“

„A čo robí slečna?“

„Plakala.“

„A pán učiteľ?“

„Tiež,“ vetil chlapec a vzdialil sa od koča.

Nevedel som si predstaviť, čo mi píše. Odrazu napadlo mi spýtať sa otca.

„Snáď si tam bol včera?“

„Áno,“ riekol on.

Porozumel som; odložil som neotvorený list do vačku a zostúpil som z koča.

„Nedal si mi odvety, otče. Chceš, aby som nevstúpil viac do tvojho bytu?“ pýtal som sa ho skľúčene.

Zmrštil čelom.

„Poobede zvieš!“ riekol rýchlo, šibol medzi kone a pustil ich do dediny.

Prekvapený pozeral som za ním. Dákasi dobrá predtucha ma napadla. Sám neviem prečo, ale držal som to za celkom prirodzené, keď videl som náš koč zastať pred školou. Otec zliezol z koča a vošiel do domu. Čo robiť? Či za ním — a či domov? No však to je jasné, že ma tam nechcel mať, keď ma tu nechal; teda domov! Ľahkým krokom stúpal som cez park. Onedlho za mnou dohnal koč sused rechtorov.

„Veľkomožný pán odkazujú, aby ste prišli do rechtorov.“

Viac som letel, než bežal. Srdce jasalo radosťou, kraj mi bol malý k objatiu; všetko, celý vesmír bol by rád pritisol k hrudi.

„No, chlapče, my starí sme sa už zjednali, teraz je na vás mladých rad,“ vítal ma môj otec, iskrenne podávajúc mi pravicu — a ja namiesto mladej neveste vybozkával som svojho otca na červeno.

„No, no, veď ma už len nezadrhni,“ volal uslzený starec. „Tam je tomu miesto,“ ukázal na Elenu.

Ona stála vedľa nás, oči mala k zemi sklopené a líčka červené ako ruža. Pristúpil som k nej a vrelo chytil som jej ruku.

„Rozmyslela si si, Elenka?“ pýtal som sa jej ticho.

„Áno!“

„A…?“

S plačom padla mi okolo krku. Zavýskol som od radosti a bozkával som milenú bytosť. A nebolo oka v izbe, čo nebolo by sa zarosilo radosťou…

* * *

Mnoho zmenilo sa od toho času. Pán učiteľ daný je do penzie a býva i so svojou manželkou v ľavom krídle kaštieľa. Napravo býva môj otec a v prostriedku my. Dvoje malých kučeravých detí robí hluk po chodbách kaštieľa. Keď ich starý tata v pravom krídle zunuje, bežia do ľavého a stadiaľ zas hore k peknoduchej maminke. Podvečer, keď slnce zapadne, uložia sa deti a my tíško stúpajúc — aby sme ich sny nerušili — vyjdeme von na balkón. Plný mesiačik osvieti pustý kraj a nám je tak voľno, tak milo v tom jednotvárnom kraji, veď on je naším rajom — v ňom sme doma…