Pod hviezdami vietor černie,
jazdec bodá koníka.
Hľadá milú. V nedozierne
cvengot podkov zaniká.
V tmách len čierny kašeľ vtáka.
On nechodí, ona čaká.
Plátna k ústam dvíha z lona,
bozk červeňou svieti tmám,
Čičíka ju hlahol zvona,
keď vyšíva monogram.
Koník cvála, dunia duby.
Príde načas na zásnuby?
V prstíkoch jej blysla ihla,
krv jej prýšti na dlani,
Húkol kuvik, keď sa mihla
tôňa jazdca na pláni.
Praskol zvon a luna spadla.
Koník letí bez zubadla.
Ihlou vyznáva mu lásku,
tak ho k sebe privábi.
purpurové hodváby.
Srdce vo zvone sa trhá.
S jazdcom milá, ale druhá.
Svitá. Vôkol všetko zlatne.
Ale ona pošušky
vzlyká na svadobnom plátne
do krvavej podušky.
Z dlane vyletel jej vtáčik.
Čuj: v deň svadby – umieráčik.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
