ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„…V tichulinkom úsmeve jak pod večernou lampou
máš záblesk očí, aký iba tma má,
a spievaš teplo ako moja mama…“

A potom: stále sa ma ktosi pýta:
„A ty si čí?“
„Som predsa váš,
som slávičí.“

Večer čo tmavomodrú noc tam na západe stretám
zvonivého muža z oceliarne.
A zavše sa mi vtedy prisní
zo studeného kovu
mesiac,
mesiac s odstupom
a prísny.

Už kdesi v diaľke ktosi ospalou rukou
spálené kvety sadí.
Už iba voda rozčesnutá svetlom.
Kamenina. (Ale mesiac pod pätou ženy
naďalej zostal
z ocele. A premenlivý.
A nad ním vietor, on!)

Čuj! Zahrmelo kdesi za fertuškou!
Blyslo sa v žene! Srdce v mužskej dlani…
A vo kvetoch sa rozozneli
nočné porcelány…

(Ženy sa potom tajne bozkom dotknem
na zrkadelnej strane dlane:
vtáky z nej budú piť…)

*

Nad ránom kameň rozlomím. Vylúpnem
svetlo: hľa,
zrkadelná strana človeka!
Pýtam sa potom, čože to tak blýskavo
za mliečnou riekou precitá…

(V tej chvíli na úsvitných vodách majestátne pláva
belostná archa naložená chlebom.)
Muž z oceliarne blčí už na obzore,
so slnkom vidno ho tam kráčať.

(Ozvena toho muža v speve vtáčat: „Letné slnko
svojím ohňom blaží
ako vonné bronzy ženských paží…“)

Pod bosou šľapou ženy praská vajíčko.
Nastáva prostý ľudský deň.

*

Tanečným krokom kráčaš do roboty
a zrazu sa ti v mysli čosi rozletí
tak ako okno
v letnom prievane. (Odkiaľže vôkol
toľko slnečného dutia?)

A potom znova ktosi sa ma pýta:
„A ty si čí?“
„Som predsa váš,
som slávičí!“

Šťastím
až pri koreňoch ohýna sa tráva a ty
postupne
dávaš nový zmysel veciam.

(Tu. V tejto zemi.
Dnes.)

*

„Za rosy zem je plná zvučných bielych džbánov,
kníšu sa ruže vo vetre…“

Prichádzam opäť do poľa
a do slnečných záhrad
tichučkou štipkou popola
prespevovať svoj návrat!

(Belostná striedka chleba blčí
v ružovej detskej dlani. Len v diaľke
pláva loď.)

V oceľovomodrom šere
opäť sa vraciam do svojho mesta
z opačnej strany
a vtedy

každé nie sa mení
v hodvábnokroké
áno.