Iné básne

V zelenej tíšine, kde zurčí horská stružka,
zažiaril v západe on, posplietaný z dúh,
iskrami sršiaci tak ako hviezdna spŕška.
A potom v hlbinách: nehybný úžas – pstruh!

Tak číhal na záblesk, o pstružom sníval šťastí
a údes nad smrťou, to bola preňho hra:
bol krvou fŕkaný, na chrbte zelenkastý,
pyšný bol v nádhere tepanej zo striebra.

Ó, plutva ohnivá, čo rozrezáva tichá,
ó, lampa v hlbinách, ktorá sa rozprskla,
ó, dúha ponorná, v ktorej to búrkou dýcha,
ó, číry štíhly džbán z krištáľového skla.

Ó, farba na farbu, ó, veľké pávie oko,
ó, v modrej oblohe žeravý polmesiac,
ó, snivý plamienok s očami naširoko!
No zrazu: len záblesk – a nebolo ho viac…

Márne som vyrvať chcel z tej zrkadelnej riavy
to telo nádherné, kus božskej záhady,
tam na dne nalákať ten poklad ligotavý
na lacné trblety kovovej návnady…

Zrazu však začul som, ako sa voda trhá
a srdce pulzuje vo svaloch mojich rúk:
to mesiac vychádzal, žiarivé telo pstruha
v predsmrtnom zápase vypäté ako luk!

Ó, srdce týchto vôd, visiace na háčiku!
Ten, kto ťa pochopí, v tej chvíli skamenie!
Tak stál som, zdesený, s ústami do výkriku…
Nemý brat básnika, zabiť ťa, a či nie?

Choď, brat môj, voľný si… Boha som uzrel zblízka.
Choď, poklad cézarov, krvičkou zmáčaný!
(Ale mne za nocí dodneska z temnôt blýska
kráľovský pstruží dar: šupinka na dlani…)