Večer čo večer, keď srdce o zvon splnu udrie,
akýsi mladík von z mesta vždy sa zakráda
do polí, k rieke, tam, kde je „panská“ záhrada.
Za ním sa vlečú voňavky, vejú ženské púdre.
A zrazu tŕnie. Krvou mladík smúti:
„Prešiel som hromom, bleskami som sa odieval,
a zrazu hrmím: slnko v rozsadlinách skál,
ako dub v daždi, z koreňov vetrom vytrhnutý…“
A mládenček si býlie kladie na rany,
kým z mliečnej rieky prekypuje to ako z kotla
a v stromoch, kdesi v koreňoch, hustnú esencie,
Nekrvácaš už, mládenec: ľahulinko je ti.
Zrazu však žena: v úsvite zas vonia až do tla.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
1 / 1
2x
reklama
