Sedem koscov žitko žalo,
iba jeden nežal.
Pre radosť ich bolo málo,
sám si stačil pre žiaľ.
Blčí oheň na kameni,
čosi v žiari praská…
Veď krvácaš, poranený!…
Dýka?
Kdeže!
– Láska!…
Sedem koscov zvonným žitom
napĺňalo sýpky.
Jak na kríčku nerozvitom
skrvaveli šípky.
Sedem pávov rozprestrelo
v panskom dvore chvosty.
Ako mesiac mužské telo
z krvi schádza v ôstí.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
1 / 1
2x
reklama
