ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Videl som zrážky a súboje hviezd. Bol rituálny
čas a samčie litánie čiernych rúk v neznámom písme nehaseným
vápnom nahrubo znútra ticho vylíčili, ich tváre boli zrkadelnou
ozvenou duše:
Ustrnul vietor v mletom korení, boh na sebe cítil šelest svojho
pohľadu sošne našikmený. (Večer čo večer v nočnom rubáši zo
svadobného ľanu
dýkou škerila sa luna: „Mala, ach, čierne pančuchy a silné čierne
telo, iba nie zlaté slnce nad sebou, no samičí krok…“) Spieval však
ktosi v haďom prítmí, učieval sa počuť šelest každého listu
zvlášť… A zrazu basový čas rituálneho
spevu premenil sa na popol: Materské vône siahali tam od nožov
až po deti a všade vládlo sucho. Prsť stúpala do mesačného svetla,
žiarila. Čas škrípal ako podkova a vykladaná hviezdami
na belostnom mramore: „Vlasy nám klíčia proti hviezdam!“
(Luna sa z kríkov dýkou škerí, znervózneli stromy v čase obety: Kňaz
v najvyššom rúchu a nožom
dievčenské spevy fidliká na baraních tepnách.) Pod krvavou
čriedou sŕdc dupot nám dunel snom, hlinené
lampky trieštili sa pod zrážkami a súbojom hviezd a lial sa
posvätný jašteričí olej: „Do hrobu nás tlačí ťarcha neba…“
(No neznámy hlas stromu kvietkuje a hrdličkuje lkavá žena: lipa
rozvoniava, červený anjel ohňa kráča ulicami v nočnom rubáši
a z horúčavy
silné ticho duje.)

A veľkolepé stromy koreňmi pokľakli si hlbšie do zeme, kým ohne
vydali sa šíriť jasot
trávy do pustín. Ich ozvenou bol
ženský spev. (A básnik

načúva pod zrážkami a súbojom hviezd.)