Domov: na sedem zámkov
zlatá brána.
*
Detstvo: červená okarína
z vypálenej hliny,
nerastným bohatstvom sĺz
a pesničkami cifrovaná.
V šarlátovom súmraku
pijeme čaj: ako keď krv a Kristus
oblieka si košieľočku do nočného bdenia.
*
A potom drogy znervóznejú: samota,
nočné gniavenie
a všade,
všade tie výkyvy
a bohoslužobné pokľaknutia váh!
*
Nad letom ciferník a ohne
na západe z tepanej medi.
Chrámová opona sa trhá.
Za krvou a za oganmi noc,
fagoty a piesne neuróz.
*
Dýky, sekery,
Človek
nad sklenými zvonmi šášia:
gniavenie,
šľapy.
Ktože si to píska rozvíjanie
purpurového pluku?
*
Dve bielka jastria,
hýbu sa
po západnom nebi,
krížom
cez krvavý obličaj.
*
Gong tmy duní
ustato a mdlo.
Dve ručičky dožerava pozdvihujú
polnočnú mätu.
*
Z pohrebu slávika sa vracia
koník s čiernou kapucňou.
*
Konečný domov: prístav
nehybných člnov.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
