Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

1. Čierny pardal

Bolo to okolo poludnia za veľmi horúceho júnového dňa, keď „Dogfish“, jedna z najväčších osobných a nákladných parolodí Arkansasu, plieskala svojimi mohutnými lopatovými kolesami vlny rieky. Zavčas rána opustila Little Rock a teraz mala pristáť v Lewisburgu, aby tam prevzala náklad.

Veľká horúčosť zahnala zámožnejších cestovateľov do kajút a kabín; väčšina palubových pasažierov však ležala za sudmi, bednami a inými vecmi batožiny, ktoré ich aspoň trocha zatienily. Pre týchto cestujúcich kapitán dal pripraviť takzvaný „bed and board“ pod vystretou plachtou, na ktorom stály všelijaké poháre a sklenice, ktorých ostrý obsah zaiste nebol určený pre rozmaznané jazyky a ústa. Za týmto nálevným stolom sedel čašník s privretými očami, horúčosťou unavený. Kedykoľvek zdvihol trocha víčka, za každým tíško zaklial alebo si obľahčil nejakým tvrdým slovom. Táto jeho nevoľa namerená bola proti hŕbe chlapov (mohlo ich byť so dvadsať), ktorí v kruhu sedeli na palube pred stolom a vrhovku kostkovej hry z ruky do ruky si podávali. Hrali na takzvané „glgy“, t. j. ten, kto ztratil, napokon musel každému po poháriku pálenky zaplatiť. Následkom toho spánok čašníka, k čomu mal takú chuť, stále bol prerušovaný.

Títo chlapi sa zaiste nie na palube lodi stretli poprvýraz, lebo si počínali veľmi dôverne a z ich jednotlivých výpovedí bolo možno uzavierať, že sa dôkladne znali. Popri všeobecnej dôvernosti bol však medzi nimi jeden, voči ktorému ostatní prejavovali istú úctu a zdržanlivosť. Menovali ho Cornelom, čo bolo obyčajnou skomoleninou mena Colonel, plukovník.

Chlap ten bol dlhý a chudý. Jeho hladko oholená a ostro, končito rysovaná tvár obtočená bola červenou bradou tvrdej srsti; červené ako plameň boly aj jeho krátko pristrihnuté vlasy, nakoľko už bolo možno vidieť, lebo si svoj zodraný, starý klobúk posunul celkom za väzy. Jeho oblek skladal sa z ťažkých, klincami podbitých čižiem, nankingových nohavíc a z krátkej joppy tej istej látky. Vesty nemal; miesto nej mal na sebe nežehlenú, špinavú košeľu, ktorej široký límec, bez nákrčníka, na široko rozopnutý odokrýval jeho holé, slncom opálené prsá. Opásaný bol červeným ručníkom, zpoza ktorého vykukávala rukoväť noža a dvoch pištolí. Za ním ležala dosť nová puška a ľanový tlumok, dvoma remeňmi tak pristrojený, aby ho bolo možno nosiť na chrbte.

Ostatní chlapi boli tiež podobnou nedbanlivosťou a špinavo oblečení, pritom však tiež tak dobre vyzbrojení. Nebolo medzi nimi ani jedného, ktorému by bol mohol človek na prvý pohľad dôverovať. Hrali kostky opravdovou vášňou a zabávali sa pritom takými surovými výrazmi, že by i len ako-tak slušný človek ani na minútu nebol mohol pri nich zostať. Samozrejme už boli užili mnoho „glgov“, lebo ich tváre horely nielen od slnka, ale ich aj pálenka rozpaľovala a ovládala.

Kapitán opustil veliteľský most a prešiel ku kormidelníkovi, aby mu povedal niekoľko potrebných pokynutí. Keď si to odbavil, kormidelník sa ho pýtal: „Čo si myslíte, pán kapitán, o tých mládencoch, čo sa tam napredku kostky hrajú? Mne sa zdá, že sú to chlapci, akých neradi vídavame na palube.“

„Som tej istej mienky,“ — kývol opýtaný. „Povedali síce, že sú harversters (ženci, robotníci pri žatve) a že idú na západ za robotou, ale nechcel by som byť tým, komu sa takíto chlapi do roboty ponúkajú.“

„Well, Sir. Ja ich pokladám za pravých a ozajstných trampov (tuláci). Ufám sa však, že sa aspoň tu na palube zachovajú pokojne.“

„No, neradil by som im, aby nás veľmi obťažovali. Máme na palube dosť rúk, aby sme ich všetkých pohádzali do starého, požehnaného Arkansasu. Ináče pripravte sa na pristátie, lebo o desať minút budeme už pred Lewisburgom.“

Kapitán vrátil sa na svoj mostík, aby dával rozkazy potrebné na pristátie. Onedlho už bolo vidieť domy spomenutej osady, ktorú loď dlhým zvukom svojej parnej píšťaly pozdravila. S prístavného mostu dávali rozkaz, že loď má sobrať náklad a pasažierov. Dosiaľ pod palubou utiahnutí cestovatelia teraz všetci povychodili, aby požívali krátke prerušenie zdĺhavej cesty.

Príliš zábavné divadlo sa im samozrejme neponúkalo. Osada bola vtedy ešte nepatrná a nemala toho významu čo dnes. Na prístavišti stálo len niekoľko povaľačov; len niekoľko bedien a balíkov čakalo na loď a nových pasažierov malo nastúpiť len troje.

Jeden z nich bol biely, mimoriadne vysoký a silný muž. Mal takú hustú, čiernu bradu, že len oči, nos a hornú čiastku líc bolo vidieť z jeho tvári. Na hlave mu trčala stará bobrová čiapka, ktorá za dlhé roky už temer úplne vyplzla. Bývalú podobu tejto čiapky nebolo možné určiť; pravdepodobne mala už všetky možné formy. Oblečený bol do kazajky a nohavíc zo silného, sivého ľanového plátna. V jeho širokom, remennom opasku trčaly dva revolvery, nôž a niekoľko menších pre westmana nepostrádateľných vecí. Okrem toho niesol i ťažkú dupľovanú pušku, ku ktorej priviazaná bola dlhá sekera.

Keď zaplatil nástupné, obzrel sa pátravým pohľadom po palube. Dobre oblečení kajutoví cestovatelia ho neveľmi zaujímali. Jeho zrak zastavil sa však na ostatných, ktorí boli vstali od kostkovej hry, aby videli na palubu prichádzajúcich nových cestovateľov. Zazrel Cornela; jeho zrak však hneď prešiel na druhého, ako čo by ho ani nebol zbadal; pritom však hrubým hlasom zamrmľal si pod nos, poťahujúc svoje vysoké čižmy na mohutné stehná: „Behold![1] Nech ma zaudia a zožerú, ak je to nie červený Brinkley! Zdá sa mi, že ma nepoznal!“

Ten, ktorého mienil, podobne sa zarazil, keď zazrel bradatého obra. Obrátil sa k svojim kamarátom a ticho povedal: „Pozrite len tam toho čierneho galgana! Pozná ho z vás niekto?“

Ani jeden sa mu nepriznával.

„Nuž, ja som ho iste videl už kedysi a to v okolnostiach, ktoré sú pre mňa nie práve radostné. Akási hmlistá rozpomienka mi trčí v hlave o tom.“

„Tak by ťa znal aj on,“ — povedal jeden. „Nám sa prizrel, teba si však vôbec nevšimol.“

„Hm! Možno, spamätám sa ešte. Alebo sa ho radšej hneď spýtam, kto je. Keď mi povie svoje meno, hneď budem vedieť všetko. Vyzveme ho teda glgnúť si!“

„Len ak pristane na to!“

„Že nie? To by bola nehanebná urážka, ako to všetci viete. Ten, komu ponuknutý pohár odmietnu, v tejto krajine má právo nožom alebo pištoľou odpovedať, a keď hoc i skolí opovážlivca, ani pes sa o to tu neozre.“

„Hja, ale nezdá sa byť takým, čo si dá rozkazovať.“

„Pshaw! Stavíš sa?“

„Hej, stavme sa, stavme sa,“ — zaznelo dookola. „Kto prehrá, zaplatí tri poháriky za jeden!“

„Dobre, teda nedbám!“ — povedal Cornel.

„Pristanem i ja,“ hovoril druhý. „Ale musí byť daná príležitosť i revanžovať sa. Tri stávky a tri chlipy!“

„S kým?“

„Nuž, najprv s tým čiernym, o ktorom hovoríš, že sa ti zdá byť známym, ale meno že mu nevieš. Potom s jedným z gentlemanov, ktorí tu hľa na breh oči vytriešťajú. Vezmime na príklad toho veľkého chlapa, ktorý stojí ako obor medzi trpaslíkami. A napokon červeného Indiána, ktorý prišiel so svojím synom na palubu. Alebo sa ho bojíš azda?“

Vypukol všeobecný smiech ako odpoveď na túto otázku a Cornel poznamenal pohrdlivým tónom: „Ja že sa bojím toho červeného žabúcha? Pshaw! To už skôr toho obra, na ktorého ma huckáš. All devils,[2] to musí byť silák! Ale práve takí obri mávajú najmenej smelosti a ináče je tak čisto a vyberane oblečený, že si vie počínať iba v salonoch,[3] ale nie voči takým ľuďom, ako sme my. Teda stávka stojí! Tri poháre chlipu so všetkými troma. A teraz začnime!“

Tri posledné vety povedal tak hlasno, že to počuli všetci cestovatelia. Každý Američan a každý westman dobre zná význam vyzvania piť „drink“, zvlášť keď je to nahlas a urážlivo vypovedané, ako v tomto prípade. Preto všetky oči obrátily sa na Cornela. Každý videl, že on i jeho spoločníci sú napolo spití, ale nikto nešiel preč, lebo každý očakával zaujímavé divadlo.

Cornel rozkázal naliať do pohárov, vzal svoj do ruky, pokročil k černobradému a povedal:

„Good day, Sir![4] Dovoľte, aby som vám ponúkol tento pohár. Samozrejme, pokladám vás za gentlemana, lebo ja si štrngnem len s poriadnymi ľuďmi a úfam sa, že ho aj vy vyprázdnite na moje zdravie!“

Mohutná brada osloveného sa roztiahla a zase stiahla, z čoho bolo možno uzavierať, že spokojný úsmev prešiel jeho tvárou.

„Well,“ — odpovedal. „Nie som proti tomu, aby som vám to potešenie spôsobil, rád by som však skôr vedieť, s kým mám šťastie a kto ma poctil tak neočakávane.“

„Celkom správne, Sir! Človek musí vedieť, s kým si štrngne. Ja sa volám Brinkley, Cornel Brinkley, ak sa vám páči. A vy?“

„Moje meno je Veľký, Veľký Tomáš, ak nemáte nič proti tomu. Nuž teda na zdravie, Cornel!“

Vypil obsah pohára, kým ostatní tiež vyprázdnili svoje, a vrátil ho Cornelovi. Cornel cítil sa víťazom a obzrel si Tomáša od hlavy do päty temer urážlivým spôsobom a spýtal sa ho: „Zdá sa mi, že je to nemecké meno, čo?“

Nemec prikývol, bez toho, že by sa bol urazil pre pohrdlivý tón a spôsob Cornelov a doložil: „Vďaka za chlip a s tým hallo!“

Rezko sa obrátil na podpätku a rýchlo odkráčal, ticho mrmlúc si popod nos: „Teda je naozaj on, Brinkley! A Cornelom sa volá teraz! Z toho chlapa netrčí nič dobrého. Musím si dať pozor.“

Cornel síce vyhral prvú čiastku stávky, ale nestaval sa veľmi víťazne. Výraz jeho tvári bol celkom opačný; bolo vidieť, že sa zlostí. Myslel si, že sa „Veľký“ bude zdráhať a že ho potom vyhrážaním prinúti zapiť si. Veľký sa však dokázal byť múdrejším: prvej sa napil a potom mu zrejme ukázal, že je príliš múdry, než aby sa pustil s ním do nejakého sprostáctva. To žralo Cornela a s tým — rozkážuc naliať i po druhý raz do pohárov — približoval sa k svojej druhej obeti: k Indiánovi.

S Veľkým totiž prišli na palubu aj dvaja Indiáni, jeden starší a druhý mladučký, sotva pätnásťročný. Nezmýliteľná podobnosť ťahov ich tvári prezradzovala, že je to otec so synom. Okrem toho boli tak podobne oblečení a ozbrojení, že syn zdal sa byť omladnutou podobou svojho otca.

Ich oblek skladal sa z kožených nohavíc a zo žlto zafarbených krpcov. Poľovnícku košeľu alebo poľovnícky kabát nebolo na nich vidieť, lebo ich telo zakrývala cez plecia prehodená strakatá prikrývka, akých kus stojí často i šesťdesiat dolárov. Ich čierne vlasy boly hladko a jednoducho nazad začesané a padaly im až na plecia, čo dodávalo ich tvári ženského výrazu. Ich tvár bola plná, okrúhla a sedel na nej zvláštny dobrosrdečný výraz, čo ešte lepšie zdôrazňovaly cinnoberovou farbou na červeno vyfarbené líca. Za pušky, ktoré v rukách držali, nebol by dal človek ani pol dolára. Vôbec obaja zdali sa byť veľmi neškodnými a okrem toho takými čudnými, že vzbudili smiech pijakov, ako to už bolo spomenuté. Chovali sa tak, ako čo by sa báli ľudí. Skromne zašli stranou k silnej, drevenej, asi na chlapa vysokej skrini a ticho opreli sa o ňu. Tam stáli tak, ako keby ich nič na svete nezaujímalo a i vtedy, keď Cornel pošiel k nim, nezdvihli oči skorej, len keď Cornel tvrdo zastal pred nimi a oslovil ich: „Teplo je dnes! Alebo azda nie, vy červení chlapíci? Teraz dobre padne glgnúť si. Na, tu máš starý, vylej si to do huby!“

Indián sa ani nepohol a odpovedal zlou angličtinou: „Not to drink-nepiť.“

„Čo, ty nechceš piť?“ — zahrmel ten s červenou bradou. „To je drink, rozumieš, drink! Odmietnuť ponúkaný nápoj pre každého pravého gentlemana, ako som ja, znamená smrteľnú urážku, na ktorú len nožom možno odpovedať. Ako sa voláš?“

„Nintropan-hauey,“ — odpovedal Indián pokojne a skromne.

„Ku ktorému kmeňu patríš?“

„Tonkawa.“

„Teda k tým krotkým červenákom, ktorí sa boja každej mačky, ba ešte aj celkom maličkého mačaťa sa naľakajú, rozumieš! S tebou si ja nejdem prsty babrať. Budeš piť alebo nie?“

„Ja nepiť ohnivú vodu.“

Povedal to zas tak pokojne, ako predtým, hoci sa mu Cornel vyhrážal. Cornel však v tom okamihu zdvihol ruku a vyťal mu treskúce zaucho.

„Na, tu máš za odmenu, ty červený zbabelec!“ skríkol. „Nechce sa mi pomstiť sa inakším spôsobom, lebo taká baba stojí hlboko podo mnou.“

Sotva odznelo zaucho, mladý Indián vstrčil ruku pod halenu, zrejme po zbrani, a súčasne blysol jeho zrak na tvár otcovu, čo on teraz urobí a povie.

Tvár Indiánova sa náhle tak zmenila, že ju temer nebolo možno znova poznať. Zdalo sa, akoby jeho postava náhle narástla bola, z jeho očú šľahal plameň, jeho ťahmi prebleskla razom oživená pružnosť. Ale podobnou rýchlosťou sa spustily jeho víčka zas; jeho telo sa skrčilo a tvár jeho nadobudla predošlého pokorného výrazu.

„No, čo povieš na to?“ — spýtal sa ho Cornel posmešne.

„Nintropan-hauey ďakovať.“

„Zaucho sa ti natoľko zapáčilo, že i ďakuješ zaň? Nuž tu máš ešte jedno!“

Rozohnal sa po druhý raz, Indián sa však bleskurýchle uhol a on celou silou prasol o dvere skrine, o ktorú sa Indiáni opierali. To vydalo hlučný, dunivý zvuk a na to zo skrine bolo počuť zpočiatku len krátke, ostré vrčanie, ktoré rýchle zmohutnelo v divoké, hrozné revanie, tak že sa všetkým zdalo, akoby sa loď triasla od týchto hromových, desných zvukov.

Cornel skočil niekoľko krokov nazad, pohár mu vypadol z ruky a zvolal preľaknutým, jačiacim tónom: „Heavens![5] Čo je to? Aká to šelma trčí v tejto skrini? Je to dovolené? Človek by mohol skapať od strachu!“

Strach opanoval aj ostatných cestovateľov. Len štyria z nich nepohli ani len víčkom, totiž čiernobradý, ktorý sedel trocha obďaleč, potom obor, ktorému chcel Cornel ponúknuť tretí pohár, a dvaja Indiáni. Na všetkých štyroch badateľné bolo veľké a dlho cvičené samoovládanie.

Rev počuli aj dolu pod palubou, v kajutách, odkiaľ vybehlo niekoľko dám, hlasne kričiac.

„Nič sa nestalo, dámy a páni,“ zvolal jeden veľmi slušne vyobliekaný pán, ktorý práve vyšiel zo svojej kabíny. „Len pardal, pardalča, nič viac! Roztomilé zvieratko Felis panthera, len čierny, čierny pardal, páni moji!“

„Čo? Čierny pardal!“ — vykríkol jeden človiečik s okuliarmi, na ktorom bolo dobre vidieť, že dravé zvieratá študoval viac zo zoologických kníh, ako z praktického styku. „Veď je čierny pardal z tých najnebezpečnejších potvôr! Je väčší a vyšší ako lev alebo tiger! Vraždí z číročistej krvožížnivosti a nielen od hladu! Koľkože má rokov?“

„Len tri roky, pane, nie viac!“

„Len? Že vraj len? Veď je vtedy už úplne vyrastený! Môj Bože! A takúto šelmu mali sme tu na lodi medzi sebou! Kto je zodpovedný za to?“

„Ja, Sir, ja,“ odpovedal elegantne oblečený pán a uklonil sa zdvorile k dámam a pánom: „Dovoľte mi, myladies a gentlemen, aby som sa vám predstavil. Ja som chýrny majiteľ zverínca Jonathan Boyler a som od istého času so svojou spoločnosťou vo Van Büren. Keď mi však oznámili, že ma v New Orleansi čaká tento mnou kúpený čierny pardal, vydal som sa na cestu spolu so svojim najobratnejším krotiteľom, aby som si ho odviezol. Kapitán tejto lodi za vysoký poplatok dovolil mi naložiť zviera na loď, ale s výmienkou, že cestovatelia podľa možnosti nesmú sa dozvedieť, v akej spoločnosti cestujú. Preto som kŕmil pardala len nocou a — by god[6] — dal som mu zakaždým jedno celé teľa, aby sa nažral do sýtosti tak, že sa ani pohnúť nevládze a aby celý deň spal. Samozrejmé, keď mu búchajú päsťou do skrine, zobudí sa a pochváli sa svojim revom. Úfam sa, ctené dámy a páni, že prítomnosť tohoto nevinného pardalčaťa nebudete zazlievať.“

„Čo?“ — skríkol ten s okuliarmi, že sa mu bezmála hlas zasekol. „Vraj nevinné zvieratko? A že nebudeme zazlievať? Do čerta, také niečo sa ešte nikto neodvážil žiadať odo mňa! Ja mám byť na tejto lodi v súsedstve čierneho pardala? Nech ma radšej obesia za nohu, ako čo by som mal na to pristať! Alebo on, alebo ja! Hoďte potvoru do vody! Alebo odpracte skriňu na breh!“

„Ale, Sir, veď nehrozí nijaké nebezpečenstvo,“ — ubezpečoval ho majiteľ zverínca. „Všimnite si len tú silnú skriňu a…“

„Eh, čo skriňa!“ — pretrhol ho človiečik. „Túto skriňu roztrepem aj ja, o koľko ľahšie teda pardal!“

„Prosím Vás, dajte mi dohovoriť, že v tejto drevenej skrini je ešte jedna železná klietka, ktorú ani desať ľvov alebo pardalov nerozbije!“

„Je to pravda?? Ukážte nám klietku. Musím sa presvedčiť na vlastné oči!“

„Áno, áno, ukážte nám klietku!“ — zvolalo desať alebo dvadsať hlasov. „Musíme vedieť, čo je vo veci.“

Majiteľ menažerie bol yankee, chopil sa teda príležitosti, aby túto všeobecnú žiadosť využil vo svoj prospech.

„Veľmi vďačne, veľmi vďačne!“ — odpovedal. „Lenže, dámy moje a páni, je pochopiteľné, že s klietkou bude viditeľný aj pardal. To však ja nemôžem dovoliť bez nejakej službičky s vašej strany. Aby pôvab zriedkavého divadla bol ešte zvýšený, nariadim hneď aj kŕmiť zviera. Budeme počítať s troma miestami. Prvé miesto za dolár, druhé za pol dolára a tretie za štvrť dolára. Keďže sa však tu len ladies a gentlemen nachádzajú, presvedčený som, že druhé a tretie miesto hneď od počiatku netreba nám brať do ohľadu. Alebo je tu hádam niekto, kto chce platiť len pol dolára alebo priam len štvrť dolára?“

Samozrejmé, nikto sa nehlásil.

„Tak teda, len samé prvé miesta! Prosím, myladies a gentlemen, po dolári za osobu.“

Strhol klobúk s hlavy a sosbieral doláre, kým prišiel ním zavolaný krotiteľ.

Cestovatelia boli väčšinou „yankees“ a ako takí úplne súhlasili s terajším obratom veci. Hoci väčšina z nich ešte pred chvíľou búrila sa, že kapitán opovážil sa prepustiť svoju loď takému nebezpečnému nákladu, teraz cítili sa byť všetci uspokojenými, lebo očakávali príjemné pobavenie a zaujímavú premenu v nudnom a zdĺhavom cestovaní loďou. Ešte i ten malý učenec premohol svoju obavu a s veľkou napnutosťou očakával začiatok predstavenia.

„Počujte, chlapci,“ hovoril Cornel svojim kamarátom, „jednu stávku som vyhral, a druhú prehral, lebo ten červený moriak nechcel piť. To sa vyrovnáva. Ale tretia stávka nebude na tri poháre pálenky, ale na dolár vstupného, ktoré máte zaplatiť. Súhlasíte?“

Samozrejmé, kamaráti prijali návrh, lebo obor nezdal sa byť takým, ktorému možno strachu nahnať.

„Dobre teda,“ povedal Cornel, ktorého požitie mnoho pohárov pálenky naplnilo istotou vo víťazstvo. „Pozorujte, ako rýchle a vďačne si štrngne so mnou ten Goliáš!“

Kázal si naliať a potom priblížil sa k spomenutému. Rozmery tela tohoto človeka boly skutočne ozrutné. Bol vyšší a hrubší ako černobradý, ktorý sa „Veľkým“ menoval. Mohol mať asi štyridsať rokov. Jeho hladko vyholená tvár bola slnkom na hnedo opálená, mužne krásne ťahy jeho rýsovaly sa smelo a jeho modré oči vyznačovaly sa výrazom, aký vídavame v pohľade ľudí, bývajúcich na nedohľadných plochách, kde je obzor neohraničene voľný, teda v pohľade mornárov, obyvateľov púšte a prairie (trávnaté roviny). Oblečený bol do cestovných šiat dobrej akosti, zbrane nebolo vidieť u neho. Pri ňom stál kapitán, ktorý sišiel s veliteľského mostu, aby sa tiež zúčastnil predstavenia.

Tu priblížil sa Cornel, rozkročil sa široko pred svojou nádejnou obeťou a povedal: „Sir, ponúkam vám drink. Úfam sa, že mi, ako pravému gentlemanovi, poviete svoje meno“.

Oslovený podíval sa na neho udiveným zrakom a odvrátil sa zas, aby pokračoval vo svojom rozhovore s kapitánom.

„Pooh!“ — skríkol Cornel. „Ste hluchý alebo ma nechcete počuť? Toto posledné by som vám neradil, lebo neznám žartu, keď mi niekto drink odmietne. Radím vám, aby ste sa poučili z príkladu Indiána!“

Obťažovaný trochu šklbol plecom a povedal kapitánovi: „Počuli ste, čo mi tento chalan tu hovorí?“

„Áno, Sir, každé slovo,“ odvetil opýtaný.

„Well, tak ste mi svedkom, že som ho sem nevolal.“

„Čo?“ — zareval Cornel. „Chalanom ma nazývate? A odmietate piť so mnou? Nuž chcete, aby sa vám prihodilo to isté, čo Indiánovi, ktorému som…“

Nemohol pokračovať v tomto priateľskom diškurze, lebo v nasledujúcom momente obor vylepil mu také zaucho, že skydol na palubu, sošúchol sa na hodnom kuse a potom sa ešte prekrbalil. Tam ležal za chvíľku ako zmeravený, jednako vzchopil sa rýchle, vytrhol nôž z opaska, zdvihol ho a skočil smerom k obrovi.

Obor mal obe ruky v kapse zastrčené a stál tam tak pokojne, akoby mu ani najmenšie nebezpečenstvo nehrozilo, ako keby Cornel ani tam nebol. Cornel však reval: „Počkaj psina! Mne zaucho dať? Za to ti pustím žilu!“

Kapitán chcel zakročiť, ale obor energične potriasol hlavou na znak, aby ustúpil, a keď Cornel už len na dva kroky bol od neho, zdvihol pravú nohu a prijal ho takým kopnutím do žalúdka, že sa Cornel zasa skydol na palubu a odkotúľal sa.

„Teraz však nech je už dosť, lebo ináče…,“ zvolal Goliáš hrozive.

Ale Cornel skočil zas, vstrčil nôž do opaska a — revúc zlosťou — vytiahol pištoľ, aby ju proti obrovi obrátil. Jeho protivník však tiež nezaháľal a v momente vytiahol z vrecka pravú ruku, v ktorej držal revolver.

„Preč s pištoľou!“ rozkazoval, kým cievu malej zbrane držal obrátenú proti pravej ruke protivníka svojho. Jeden — dva — tri nehlučné, ale ostré tresky — — — Cornel skríkol a pustil pištoľ z ruky.

„Tak, chalan!“ povedal obor. „Teraz už nebudeš tak chytro zauchá rozdeľovať, keď sa niekomu hnusiť bude z toho pohára piť, o ktorý si ty hubu otreš. A jestli si ešte žiadaš vedieť, kto som, teda…“

„Nech je prekliate tvoje meno!“ kypel hnevom Cornel. „Nechcem ho počuť. Teba samého však musím zdolať. Na neho chlapci, go on!“

Teraz sa ukázalo, že tí chlapíci tvorili ozajstnú bandu, v ktorej boli všetci za jedného. Vytrhli svoje nože zpoza opaskov a vrhli sa na obra. On však vykročil pravou nohou, zdvihol obe ruky a zvolal: „Nuž poďte len bližšie, ak chcete, Old Firehand stojí proti vám!“

Zvuk tohoto mena bleskurýchle účinkoval. Cornel, držiac nôž v neporanenej ľavej ruke, zľakol sa a zvolal: „Old Firehand! do čerta, kto by sa bol nazdal? Prečo ste to nepovedali skôr?“

„Je to azda len meno, čo obráni jedného gentlemana proti vašim surovostiam? Practe sa ztadeto, sadnite si ticho do niektorého kúta a neukazujte sa mi na oči, lebo vás všetkých nakrátko odbavím!“

„Well, poshovárame sa pozdejšie!“ odvrkol Cornel a obrátiac sa zašiel s krvácajúcou rukou ku predu. Jeho kamaráti šli za ním ako vyprášení psí. Sadli si stranou, obviazali svojmu vodcovi ruku, s času na čas šeptali medzi sebou a pozerali na slávneho poľovníka nie práve priateľsky, ich pohľad však pritom jasne prezradzoval, koľko strachu im Old Firehand nahnal.

Ďaleko-široko známe meno Old Firehanda neúčinkovalo však len na nich. Medzi cestovateľmi zaiste nebolo ani jedného, ktorý by už nebol počul o tomto smelom mužovi, ktorého celý život skladal sa zo samých nebezpečných činov a dobrodružstiev. Kapitán podal mu ruku a prihovoril sa mu tónom čo najmilším: „Ale, Sir, to som mal vedieť! Bol by som vám prepustil svoju vlastnú kabínu. By god, to je úcta pre „Dogfish“, že vaše nohy kročily na jej palubu. Prečo ste si udali iné meno?“

„Ja som vám povedal svoje pravé meno. Old Firehandom ma menujú westmani, lebo oheň mojej pušky, mojou rukou riadený, je zkazonosný.“

„Počul som o tom. Váš výstrel vždy trafí?“

„Pshaw! Každý dobrý westman vyzná sa v tom tak dobre ako ja. Videli ste však práve pred chvíľou, akú výhodu má známe bojovnícke meno. Ináč by bolo istotne došlo na boj.“

„Toľkí by vás však boli istotne premohli!“

„Myslíte?“ — spýtal sa Old Firehand, ľahúnko usmejúc sa. „Kým na mňa idú len nožmi, neobávam sa. Istotne by som sa bol držal proti nim do tých čias, kým by mi prišli vaši ľudia na pomoc.“

„No tých by istotne nebolo treba núkať do toho. Ale čo teraz s tými huligánmi? Ja som pánom a sudcom na mojej lodi. Dať ich poviazať?“ — „Nie!“ — „Alebo ich mám vyložiť na breh?“ — „Tiež nie.“ — „Nuž teda čo?“ — „Chcete azda, aby táto vaša cesta bola poslednou na tejto lodi?“ — „Ani za svet! Ja chcem ešte mnohé roky plávať hore-dolu po starom Arkansase.“ — „Teda chráňte sa zbudiť pomstu týchto ľudí. Oni sú schopní skryť sa niekde na brehu a dostať vás do takej kalamajky, z ktorej ani vy ani vaša loď nevyviazne.“

V tom momente zazrel Old Firehand černobradého, ktorý prišiel a zastal v blízkosti, uprúc svoj pohľad so skromnou žiadosťou na poľovníka. Obor pristúpil k nemu a spýtal sa ho: „So mnou sa chcete shovárať, Sir? Môžem vám poslúžiť?“

„Dovoľte mi, pane, tú radosť, aby som vám mohol ruku stisnúť!“ odpovedal Nemec. „To je všetko, čo si od vás prosím. Potom spokojne odídem a nebudem vás viac obťažovať. Ale na túto hodinu sa budem celý život s rozkošou rozpomínať!“

Jeho jasný pohľad a zvuk jeho hlasu prezradzoval, že úprimne hovorí. Old Firehand mu podal pravú ruku a spýtal sa ho: „Ako ďaleko cestujete touto loďou?“

„Touto loďou? Len po Fort Gibson. Potom pôjdem ďalej na svojom člnku. Bojím sa, že vy, neohrožený, považujete ma za strachopuda, lebo som pred chvíľou prijal drink od toho takzvaného Cornela.“

„Ó nie. Ja vás len pochváliť môžem, že ste boli taký rozumný. Samozrejme však, keď potom udrel Indiána, umienil som si poučiť ho trocha.“

„Úfam sa, že si tú priúčku vezme k srdcu. Ostatne, keďže mu prst teraz od vašej strelnej rany zmeravie, už nebude z neho westman. Ale neviem, čo si mám myslieť o Indiánovi. Choval sa ako ozajstný zbabelec, ľaku však nebolo na ňom badať ani v najmenšej miere, keď pardal začal revať. To mi je záhadné.“

„Nuž ja vám tú záhadu rozlúštim, a to veľmi ľahko. Znáte Indiána?“

„Po prvé som počul to meno, keď ho vyslovil. Pri vyslovení toho mena si môže človek jazyk zlámať. Nemohol som si ho zapamätať.“

„Lebo použil svojho materinského jazyka, a to pravdepodobne k vôli tomu, aby Cornela neupozornil na seba. Jeho meno je Nintropan-hauey, a jeho syn sa menuje Nintropan-homoš, to značí „veľký medveď“ a „malý medveď“.

„Je to možné? Samozrejme o týchto dvoch som už často počul. Kmeň Tonkawa je už príliš krotký, degenerovaný. Len títo dvaja „medvedi“ zdedili bojovnú krv svojich predkov a žijú v horách a na prairie.“

„Veru áno, sú to hodní junáci. Nevideli ste, ako siahol chlapec pod svoju halenu po noži alebo po tomahawku (indiánska sekerka)? Len keď videl pokojnú tvár svojho otca, zriekol sa pomstiť opovážlivý čin Cornelov hneď tam. Hovorím vám, u Indiánov postačí i krátke mihnutie oka, keď my bieli celé reči potrebujeme. Od chvíle, ako Cornel udrel Indiána do tvári, jeho smrť je hotovou vecou. Obaja „medvedi“ ho budú odteraz sledovať do tých čias, kým ho zo sveta neznesú. — Po mene súdiac, pokladám vás za Nemca. Sme teda krajania.“

„Ako? Vy ste, Sir, tiež Nemec?“ spýtal sa Veľký udivene.

„Tak je. Moje ozajstné meno je Winter. I ja pocestujem ešte na kus touto loďou, nuž zaiste budeme mať príležitosti ešte poshovárať sa. Ste len od nedávna tu na Západe?“

„No,“ odpovedal bradatý skromne, „nie som práve nováčik v tomto kraji. Menujem sa Tomáš Veľký. O priezvisko tu však nikto nedbá, z Tomáša spravia Tom a keďže ja mám takúto mohutnú čiernu bradu, volajú ma len čiernym Tomom.“

„Čo? Naozaj?“ zvolal Old Firehand prekvapene. Vy ste čierny Tom, ten slávny rafter?“[7]

„Tom je moje meno, rafter som, ale či aj slávny, o tom pochybujem. Ale, Sir, Cornel tamhľa nesmie moje meno počuť, lebo by ma poznal.“

„Mali ste teda s ním už niečo?“

„Tak trocha. Pozdejšie vám to porozprávam. Vy ho neznáte?“

„Dnes som ho videl prvýraz v živote, ale jestli bude dlhšie na palube, prizrem sa mu lepšie. Vás však musím bližšie znať. Vy ste chlap pre mňa. Jestli nemáte už niečoho iného pred sebou, mohol by som Vás potrebovať.“

„Nuž,“ povedal Tom, zamyslene dívajúc sa nadol, „môcť byť s vami je veľké uctenie a je viac hodné ako všetko ostatné. Sdružil som sa s inými raftermi, ktorí ma už i za svojho vodcu vyvolili, ale jestli mi dáte trocha času poshovárať sa s nimi, ľahko sa to rozhodne. — Avšak hľa! Zdá sa mi, že sa predstavenie začína.“

Majiteľ zverínca napochytre upravil hľadište so sedadlami z bedien a z iných balíkov a vzletnými slovami pozýval publikum miesta zaujať. Diváci si posadali. Aj osobníctvu lodi dovolené bolo prizerať sa nakoľko nebolo nevyhnutnou službou zaujaté. Cornel i so svojimi kamarátmi neprišiel bližšie; po tom, čo sa s ním stalo, nechcelo sa mu.

Indiánov sa nikto nepýtal, či chcú byť prítomní na predstavení. Majiteľ zvieraťa nechcel, aby mu mohlo byť vytýkané, že pripustil dvoch obyčajných Indiánov ta, kde sedeli dámy a páni, plativší po dolári za osobu. Zastali si teda obďaleč a zdalo sa, že si nevšímajú ani klietky ani divákov, ich ostrému, skrytému pohľadu však neušla ani najmenšia vec.

Diváci sedeli teda pred skriňou, dosiaľ ešte zavretou. Väčšina z nich nemala správnych pochopov o čiernom pardale. Do mačkinej rodiny patriaci dravci nového sveta sú značne menší a menej nebezpeční ako im podobní dravci starého sveta. Na príklad juho-amerioký gaucho lassom lapá jaguára, ktorého menujú americkým tigrom, a tak ho vlečie za sebou cválajúc na koni. To by sa neodvážil urobiť s bengálskym kráľovským dravcom. A americký lev, puma, uteká pred človekom ešte i vtedy, keď má krutý hlad. Preto väčšina divákov očakávala vidieť nie viac ako pol metra vysokého, nie práve desivého dravca. Tým väčšie prekvapenie ich však opanovalo, keď prednú dosku skrine odsunuli a zviera stalo sa viditeľným.

Od New Orleansu bol dravec v tme. Skriňu otvárali len nocou. Teraz prvý raz zazrel denné svetlo, ktoré oslepovalo mu oči. Privrel ich a zostal ešte ležať vystretý. Potom začal pomaly žmurkať a zbadal pred sebou sediacich ľudí. V okamihu skočil a zreval takou silou, že väčšina divákov poskákala a začala utekať preč.

Áno, bol to vyrastený, nádherný exemplár, iste meter vysoký a bez chvosta dvakrát tak dlhý. Chmatol svojimi dlabami žrde železnej klietky tak, že celá skriňa prišla do pohybu a pritom ceril svoje mohutné zubiská.

„Myladies a gentlemen,“ začal vysvetľovať majiteľ zverínca, „domov čierneho pardala je na ostrovoch Sunda. Tie zvieratá sú však dosť malé. Pravý čierny pardal, samozrejme veľmi zriedkavý, žije v severnej Afrike, na pohraničí púšty Sahary. Je taký silný a omnoho nebezpečnejší ako lev, uvládze v pysku odvliecť aj urastené hovädo. Čoho sú schopné jeho zubiská, budete vidieť hneď pri kŕmení.“

Krotiteľ priniesol polovicu ovce a položil ju pred klietku. Sotvaže pardal zazrel mäso, razom stal sa zúrivým, až bolo hrozné dívať sa naň. Skákal sem i ta, fučal a reval, tak že bojazlivejší diváci sa ešte ďalej utiahli od klietky.

Jeden, pri strojoch zamestnaný černoch nemohol odolať zvedavosti a priplichtil sa medzi divákov. Kapitán ho zazrel a rozkázal mu hneď pratať sa za robotou. Keď však černoch neposlúchol hneď, kapitán pochytil koniec lana a hodil mu sopár po chrbte. To pomohlo a černoch sa chytro pobral preč, ale jednako len zostal stáť vo vchode do strojárne, nenávistne pozerajúc na kapitána a vyhrážajúc sa mu zaťatými päsťami. Keďže diváci boli úplne zaujatí pardalom, nevideli černochovo vyhrážanie. Cornel to však spozoroval a povedal svojim kamarátom: „Tento černoch nie je práve zaľúbený do svojho kapitána. Zkúsme získať si ho. Niekoľko dolárov má zázračný účinok na takýchto ľudí.“

V tom silný krotiteľ vstrčil mäso pomedzi žrde do klietky, pozeral pátravým pohľadom po divákoch a povedal niekoľko tichých slov svojmu pánovi. Majiteľ zvieraťa zpočiatku rozvážne pokrútil hlavou; keď však krotiteľ hovoril mu ďalej čosi, zdalo sa, že miznú jeho obavy, až napokon kývol hlavou a povedal nahlas: „Dámy moje a páni, hovorím vám, máte výnimečné šťastie. Skroteného čierneho pardala ešte nikto nevidel, aspoň v našich štátoch nie. Počas trojtýždňového pobytu v New Orleansi môj krotiteľ vzal tohoto dravca trochu do školy a podujíma sa teraz prvý raz vniknúť do jeho klietky pred vašími očami a sadnúť si k nemu, ak mu to roztomilý pardal láskavé dovolí.“

Pardal sa pohrúžil do svojho obedu, rozmliaždiac kosti ako kašu svojimi zubiskami. Zdalo sa, že sa len o svoje žrádlo stará, preto divákom nevidelo sa byť veľmi nebezpečným práve v tomto čase vniknúť do klietky.

Nikto iný, ako práve ten predtým taký ustrachovaný, malý učenec ozval sa hneď oduševnene: „To bude báječná vec, Sir. To bude bravúrny kúsok, za čo bude hodno platiť. Koľkože si žiada váš človek?“

„Sto dolárov, pane. Nebezpečenstvo, v ktoré sa vydáva, nie je malé, lebo ani zpolovice nie je istý ohľadom zvieraťa.“

„Teda! Nuž, ja nie som boháčom. Ale päť dolárov dám. Páni, kto dá ešte?“

Hlásili sa toľkí, že summa bola pospolu. Divadlo malo byť celkom vypôžitkované. Aj sám kapitán sa rozohnil a ponúkal stávku.

„Sir,“ napomínal ho Old Firehand, „dajte si pozor! Prosím vás, nepúšťajte sa do toho. Práve preto, že si je krotiteľ ohľadne zvieraťa ešte nie celkom istý, vašou povinnosťou je zakročiť a zakázať mu to.“

„Zakázať?“ — zasmial sa kapitán. „Pshaw! Či som mu ja otcom alebo mamičkou? V tejto požehnanej krajine každý má právo niesť svoju kožu na trh, ako sa mu len páči. Ak ho pardal zožerie, nuž, to je vec jeho i pardalova, ale nie moja. Teda, páni, ja stavím sa s vami, že ten človek nevyjde taký celý ako vníde a staviam na to sto dolárov. Kto sa staví so mnou? Desať percentov dostane krotiteľ mimo toho.“

Tento príklad elektrizoval. Uzavreli stávky na nemalé summy a vysvitlo, že tých desať percentov bude značiť pre krotiteľa — ak sa mu kúsok podarí — pekných tristo dolárov.

Nebolo povedané, či krotiteľ má byť pritom ozbrojený. V jednej ruke mal svoj zabijak, v druhej bič, na konci ktorého pripevnená bola výbušná guľka. Ak by ho pardal napadol, potrebuje i ho len poriadne šibnúť bičom a pardal bude hneď usmrtený.

„Neverím, že by mu zabijak veľa pomohol,“ povedal Old Firehand, nakloniac sa k čiernemu Tomovi. „Nejaká rakéta by mu lepšie poslúžila, lebo by zviera odstrašila bez zabitia. Pochválim krotiteľovu snahu, ale len keď sa mu kúsok podarí.“

Krotiteľ sa obrátil k obecenstvu a povedal krátku reč. Potom sa pustil do práce. Otvoril ťažký zámok a pomaly odsunul malé mriežky, ktoré tvorily otvor do klietky asi päť šúchov vysoký. Aby sa mohol dostať dnu, musel sa zohnúť. Kým otváral dvere, musel upotrebovať obe ruky, preto vstrčil svoj zabijak medzi zuby, aby mu nezavadzal; takto bol však, aspoň na chvíľku, bezbranný. On bol síce už často v klietke pri zvierati, ale v celkom inakších okolnostiach. Predtým pardal nebol celý deň v tme a nebolo toľko ľudí v blízkosti, ani hučanie strojov a šplechot lopatových kolies nerozrušil dravca. Týchto okolností si nevšímal ani majiteľ menažerie, ani krotiteľ a preto výsledok bol neočakávaný.

Ako pardal začul šramot mriežky, obrátil sa. Sklonený krotiteľ práve strkal dnu hlavu, — a v tej chvíli, podobne úderu blesku, dravec skočil — chmatol svojou peniacou tlamou hlavu krotiteľovu, z úst ktorého vypadol zabijak, a jediným hryzom rozmliaždil ju na triesky a na kašu.

Krik, ktorý sa v tejto chvíli pred klietkou strhol, nemožno opísať. Všetci poskákali a kričiac na ratu utekali preč. Len traja zostali tam: majiteľ zverínca, Old Firehand a čierny Tom. Ten prvý pokúsil sa zatisnúť dvierka klietky, to však bolo nemožné, lebo mrtvola krotiteľova ležala z pola von, z pola dnu. Potom chcel bezdušné telo za nohy vytiahnuť.

„Pre Boha, len to nie!“ — zvolal Old Firehand. „Pardal by šiel za telom. Postrčte ho celkom dnu, už je i tak mrtvý. Potom už bude možno zavrieť dvierka.“

Pardal ležal pred bezhlavou mrtvolou. Majúc triesky kostí vo svojej krvavo spenenej tlame, nespustil iskriace oči so svojho pána. Zdalo sa, ako by bol uhádol úmysel svojho pána, lebo zareval zlostne a začal sa plaziť ku predu po mrtvole, zadržiac ju ťarchou svojho tela. Jeho hlava bola už len na niekoľko centimetrov od otvoru.

„Preč, preč! Ide von!“ — zvolal Old Firehand. „Tom, vašu zbraň, vašu zbraň! Revolver tu nepomôže, iba zhorší položenie!“

Od chvíľky, keď krotiteľ vstúpil do klietky, až po tento moment uplynulo sotva desať sekúnd. Ľudia behali po palube sem-tam ako bez rozumu, kričiac a jajkajúc. Dvere, vedúce do kajút a do podpalubia nemohly razom prepustiť toľkú na smrť preľaknatú massu: nastala hrozná tlačenica a zbesilé strkanie i šliapanie popadnuvších. Niekltorí sa skryli za sudy a za bedny, hneď však vyskočili a leteli ďalej, necítiac sa tam v bezpečnosti.

Kapitán utekal na veliteľský most, dvoje-troje schodov preskočiac razom. Old Firehand za ním. Majiteľ menažerie skryl sa za zadnú stranu klietky. Čierny Tom utekal po svoju pušku. Cestou mu prišlo na rozum, že priviazal o pušku sekeru, nebude ju môcť teda hneď použiť. Vychytil pušku z ruky starého Indiána.

„Ja sám streliť,“ povedal Indián, otrčiac ruku po zbrani.

„Nechaj ma,“ velil bradatý. „Ja zaiste lepšie strieľam, ako ty!“

Obrátil sa ku klietke, ktorú pardal práve opúšťal. Dravec zdvihol hlavu a reval. Tom namieril a spustil kohútik. Výstrel treskol, ale netrafil. Tom rýchle schytil i pušku mladého Indiána, vystrelil na dravca — ale s tým istým neúspechom.

„Zle strieľať. Zbraň neznať!“ — povedal starý Medveď tak pokojne, ako keby sedel vo svojom bezpečnom wigwame (stán, šiator) pri pečienke.

Nemec si nevšímal slov Indiánových, ale ponáhľal sa ďalej ku predu, kde ležaly zbrane Cornelových druhov. Títo gentlemani nemali ani najmenšej chuti pustiť sa do boja so šelmou, ale ušli veľmi rezko.

V tom zaznel srdcelomný výkrik blízo veliteľského mostu. Jedna dáma chcela utekať na kapitánov most. Pardal ju však zbadal, skrčil sa a skákal dlhými skokmi proti nej. Bola ešte dolu, kým Old Firehand stál na piatom alebo šiestom stupni. V okamihu ju ulapil, mocnými ramenami vyhodil ponad seba a podal kapitánovi, ktorý ju podvihol k sebe. To bola práca dvoch sekúnd, pardal bol však medzitým už pred mostom. Položil svoje predné dlaby na schody a už sťahoval svoje telo, aby sa vrhnul na Old Firehanda. On kopol ho mocne do nosa a potom vystrelil ešte zbývajúce tri náboje svojho revolvera do hlavy dravca.

Pravda, takáto obrana nestála vlastne za nič. Kopnutím a guľkami ako hrach nemožno odstrašiť čierneho pardala. Ale Old Firehand nemal účinnejšieho prostriedku na obranu. Bol presvedčený, že ho zver teraz napadne; to sa však nestalo. Pardal, stále sotrvajúc vo svojej polohe a opierajúc sa prednými dlabami o schody, pomaly obrátil hlavu na bok, ako keby sa chcel po niečom lepšom ohliadať. Možno, že z blízkosti vystrelené guľky, ktoré ináče nemohly preraziť jeho tvrdú lebku, alebo bolestné kopnutie do nosa omámily ho po istú mieru: akokoľvek bolo, dosť na tom, že dravec spustil oči s Old Firehanda a pozrel na palubu, kde teraz asi trinásť ročné dievča stálo nepohnute, strachom zmeravené, majúc obe ruky vystreté smerom k veliteľskému mostu. Bola to dcéra dámy, ktorú Old Firehand práve pred chvíľkou zachránil. Dievča, samo na úteku, videlo svoju matku v nebezpečenstve a od ľaku zmeravelo. Jasná, akoby svietiaca tvár dievčaťa padla pardalovi do očú. Spustil dlaby so schodov, obrátil sa a mohutnými skokmi blížil sa k nemu.

„Moje dieťa, moje dieťa!“ — bedákala matka.

Všetci, ktorí to videli, kričali alebo revali, ale pomôcť nikto nemohol. Nikto? Predsa niekto, a to ten, v ktorom toľkej smelosti a duchaprítomnosti nikto nepredpokladal, totiž mladý Indián.

On stál so svojím otcom asi na desať krokov od dievčaťa. Keď spozoroval hrozné nebezpečenstvo, ziskrily sa mu oči. Pozrel na pravo, na ľavo, akoby hľadajúc spôsob záchrany; potom shodil halenu s pliec a zvolal na svojho otca rečou svojho kmenu Tonkawa: „Tiakaitat; šaj šojana! — zostaň, ja budem plávať!“

Dvoma skoky bol pri dievčati, ulapil ho za opasok, utekal s ním ku zábradliu lodi a vyhodil sa naň. Tam zastal na chvíľku, aby sa obzrel. Pardal bol však za ním a chystal sa práve k poslednému útoku. Len čo opustily dlaby dravca dosky paluby, súčasne vrhol sa mladý junák do rieky trocha bokom, aby vo vode nebol pri pardalovi. Voda sa zavrela nad ním a nad jeho ťarchou. Nábeh pardalov bol tak silný, že sa nemohol zadržať, ale sletel ponad zábradlie do rieky.

„Stop, stop[8] razom!“ — velil kapitán rúrkou do strojárne, zachovajúc duchaprítomnosť.

Strojník dal protiparu, loď zastala, kým sa kolesá len toľko hýbaly opačným smerom, aby bolo možno zdolať prúd.

Keďže nebezpečenstvo pre cestovateľov už pominulo, všetci sa zo svojich úkrytov ponáhľali ku zábradliu. Matka dievčaťa zamdlela a otec volal mohutným hlasom: „Tisíc dolárov tomu, kto zachráni moje dieťa, dvetisíc, tritisíc, päťtisíc!“

Nikto ho však nepočúval. Všetci sa nahli ponad zábradlie, aby videli, čo sa deje v rieke. Pardal, výborný plavec, plával sem-tam vo vode, obzerajúc sa za svojou korisťou — ale márne.

„Utopili sa! Dostali sa pod kolesá!“ — bedákal otec, trhajúc si vlasy oboma rukami.

V tom však s druhej strany paluby zaznel zvučný hlas starého Indiána: „Nitropan-homoš bol múdry. Pod loď plávať, aby pardal ho nevidieť! Tu dolu je!“

Všetko utekalo teraz na druhú stranu lodi a kapitán rozkázal vyhodiť záchranný povraz.

A naozaj, tam dolu, tesne pri stene lodi, pomaly plával na chrbte indiánsky mládenec, držiac krížom nad svojim teľom dievča bez vedomia. Povrazy boly rýchlo spustené. Mladík upevnil jeden pod pazuchy dievčaťa a po druhom on sám vyliezol rezko na palubu.

Prijali ho hlasným, radostným jasotom a volaním na slávu, on však hrdo kráčal ďalej bez jediného slova. Ale keď prešiel popri Cornelovi, ktorý sa tiež prizeral, zastal a povedal hlasno, tak že to každý počul: „Nuž, či sa Tonkawa bojí i maličkej mačky? Cornel sa ukryl s celou svojou družinou, Tonkawa však nezľakol sa veľkého nebezpečenstva, aby zachránil dievčatko a cestovateľov. Cornel bude môcť onedlho i viac počuť o Tonkawovi!“

Zachránené dievča zaniesli do kabíny, aby ju kriesili. V tom momente kormidelník vystrel ruku, ukazujúc na rieku, a zvolal: „Pozrite pardala, pozrite plť!“

Teraz skočili zase všetci v tú stranu, kde sa im nový, nie menej rozčulujúci zjav predstavoval. Dosiaľ nikto nezbadal na rieke zo slamy a z rákosia zhotovenú plťku, na ktorej sedely dve osoby. Veslovaly len tak napochytre z konárov pripravenými veslami. Jedna osoba bol chlapec a druhá osoba bola zvláštne, čudne oblečená ženská, alebo sa aspoň ženskou zdala byť. Na hlave mala akúsi starobabskú čapičku, z okrúhlej, plnej tvári s červenými lícami svietilo dvoje drobných očí. Ostatok postavy trčal v akomsi širokom vreci alebo v čomsi podobnom, ktorého strih a fazónu nebolo možno určiť, lebo osoba nestála, ale sedela. Čierny Tom stál pri Old Firehandovi a spýtal sa ho: „Sir, poznáte tú ženu?“

„Nie veru. Je azda taká slávna, že ju mám znať?“

„Istotne. To je totiž nie žena, ale poriadny chlap, poľovník a stavač pascí. A tu pláva pardal. No teraz uvidíte, čo vie tá „žena“!

Nahnul sa ponad zábradlie a zavolal nadol: „Holla, teta Droll, pozor! Ten vás zjie!“

Plť bola ešte asi na päťdesiat krokov od lodi. Pardal, snoriac po svojej obeti, plával stále po tej istej strane lodi hore-dolu. Teraz zazrel plť a obrátil sa proti nej. Na plti sediaca zdanlivá žena pozrela hore na palubu, poznala čierneho Toma, ktorý na ňu zavolal a odpovedala vysokým fistulovým hlasom: „Good lack,[9] ste to vy, Tom? Teší ma, že vás vidím. Aké je to zviera?“ — „Čierny pardal, ktorý skočil s paluby. Berte sa preč. Skoro, skoro!“ — „Oho! Teta Droll neuhne pred nikým, ani pred akýmsi pardalom, či je čierny, červený alebo zelený. Smiem zastreliť potvoru?“ — „Samozrejme! Ale to sa vám nepodarí. Je to najnebezpečnejší dravec na svete. Plávajte rýchlo na druhú stranu lodi.“

Bláznivá postava sa azda tešila tomu, že sa mohla hrať s dravcom na naháňačku. Svojím nemotorným veslom narábala ozaj majstrovsky a s úžasnou obratnosťou vedela zavše vyhnúť dravcovi. Pritom volala na Toma svojím vysokým fistulovým hlasom: „Ja si už poradím, starký. Kde treba streliť takúto šelmu, keď je potrebné?“

„Do oka!“ odpovedal Old Firehand.

„Well![10] Poď teda bližšie, vodný potkan!“

Vtiahol veslo a siahol po puške, ktorá ležala pri ňom. Medzitým pardal rýchlo približoval sa k plti. Dravec díval sa široko otvorenými, meravými očami na svojho nepriateľa, ktorý priložil pušku k lícu, máličko cielil a spustil kohútik dva razy. Zbraň odložiť, veslo pochytiť a na kúsku odveslovať: bolo prácou chvíľočky. Pardal zmizol vo vlnách. Tam, kde ho posledne videli, krútňava označovala miesto jeho smrteľného zápasu; potom o nejakú chvíľku videli ho zas trocha nižšie na povrchu zjaviť sa, nehybného, bez života, ale o pár sekúnd už zmizol nadobro v hlbine.

„Majstrovský výstrel!“ zvolal Tom a cestovatelia oduševnene prisviedčali, len majiteľ menažerie nie, lebo smútil za drahým pardalom a za svojím krotiteľom.

„Dva výstrely,“ odpovedala dobrodružná postava s plti. „Do každého oka jeden. Kam ide táto loď?“

„Pokiaľ len najde dosť vody!“ odpovedal kapitán.

„Chceme na loď a preto sme si tamhľa na brehu zhotovili túto plť. Vezmete nás?“

„Môžete zaplatiť povozné? Ma am (Madam) alebo Sir? Ja naozaj neviem, či vás považovať za chlapa či za ženu.“

„Za tetku, pane. Ja som totiž teta Droll, rozumiete. A čo sa povozného týče, môžem platiť dobrými peniazmi alebo i nuggetmi,[11] ak sa bude páčiť.“

„Tak poďte hore, a to skoro, aby sme sa s tohoto nešťastného miesta čím skôr preč dostali.“

Spustili povrazový rebrík. Prvej vyliezol chlapec, ktorý bol tiež puškou ozbrojený; potom ten druhý vyhodil svoju zbraň hore, nohou odstrčil plť a vyškriabal sa na palubu obdivuhodnou zručnosťou. Na palube ho cestovatelia privítali široko roztvorenými a udivenými očami.



[1] Hľa!

[2] Doslovne: všetci čerti! (do čerta!)

[3] Salon: americká hospoda, krčma.

[4] Dobrý deň, pane!

[5] Nebesá!

[6] Voľne: na moju dušu!

[7] Pltník

[8] Stoj, zastav!

[9] Dobré šťastie (doslovne).

[10] Doslove: dobre, správne. Tu zodpovedá nášmu „nuž“.

[11] Prírodné kusy zlata.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.