Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

14. Boj medzi Indiánmi

Šťastnému zachráneniu bielych najväčšmi sa tešili Droll a Frank. Boli hrdí na svoj obratný a odvážny čin. Keď opustili tábor, Droll riekol svojim zvláštnym spôsobom:

„Hihihi! To je radosť pre moju starú dušu! Tých červených kujonov porazí, že nás museli voľky-nevoľky pustiť preč pred svojím nosom. Nemyslíš kamarát?“

„Samozrejmá vec!“ prikývol Frank. „Ale bez nás by ešte i teraz boli ležali tam v putách, práve tak ako ten dávny Prometheus, ktorý za roky a roky mohol iba orlie jatrá jesť.“

„Nuž, vieš Frank, buďme si len úprimní: ja myslím, že by si oni napokon boli pomohli i bez nás.“

„Netajím, že by to bolo možné, ale ťažko by to bolo šlo bez nás. Keď sa raz utiahnem na odpočinok a prisadnem si k černidlu, napíšem také memoáre, že sa popri našich činoch budú môcť schovať všetci velikáni sveta.“

Keď tlupa bielych jazdcov prišla k hlavnému kaňonu, nezabočila doň, ale sa obrátila na pravo do bočného kaňonu. Winnetou znal cestu veľmi dobre, preto jazdil popredku. Za ním nasledovali lovci, potom rafteri, ktorí dali pozor i na zajatých. Za raftermi v sedítku, o dva kone pripevnenom, sedela Ellen Buttlerová. Jej otec jazdil popri nej a sprievod uzavreli zas niekoľkí rafteri.

Ellen stále zachovávala chladnokrvnosť a neobyčajnú smelosť. Na šťastie však Utahovia nenakladali s ňou tak tvrdo, ako s dospelými mužskými zajatými. Keď sa zajatí oslobodili svojich pút a utekali k ohňu náčelníkov, dievča smelo utekalo s nimi, držané otcom i čiernym Tomom za ruku.

Úzky kaňon stával sa čím ďalej tým strmším a asi po polhodinovej jazde končil sa v otvorenej, skalnatej planine, ktorá zdala sa byť ohraničenou temnými stenami Rocky-mountains (Skalnaté vrchy). Tu popchli kone a hnali ich tak tuho, nakoľko to len bolo možné bez ohroženia dievčaťa v sedítku. O nejaký čas nastala prestávka v jazde, lebo na veľkú radosť lovcov v blízkosti zjavilo sa stádo antilop. Táto vec im prišla práve vhod. Niekoľko lovcov sa hneď pustilo za zvieratmi a o krátky čas podarilo sa im zastreliť dva kusy. To bolo dosť na výživu spoločnosti v ten deň.

Prichádzali stále bližšie k vysokým vrchom, ktoré ohraničovaly obzor. Zdalo sa, akoby rovná výšina, po ktorej jazdili, siahala bezprostredne k úpätiu vrchov. V skutočnosti však medzi nimi bolo údolie rieky Grand River. Okolo poludnia, keď slnečné lúče pálily nadol temer neznesiteľne, prišli do úžiny, ktorá sa spúšťala nadol.

„To je začiatok kaňonu, ktorý nás zavedie dolu k rieke,“ vysvetľoval Winnetou. Zdalo sa, akoby nejaký obor dlátom bol vydlabal do tvrdej skaly tento vždy hlbší a hlbší žľab. Steny s oboch strán zpočiatku ledva boly badateľné, pozdejšie však stávaly sa vždy vyššími a vyššími až napokon dvíhaly sa strmo a rovno nahor do mohutnej výšky. Dolu v kaňone bolo temno a vlhký chlad. So skalnatých stien kvapkala voda, ktorá sa dolu v potôčik spojila, plýtky síce, ale dostatočný na to, aby si ľudia i zvieratá smäd zahasili. Najzvláštnejšie bolo, že tento kaňon bol rovný natoľko, že hoci boli od konca ešte hodne ďaleko, už videli pred sebou kolmý jasný pruh v diaľke, ktorý sa stále šíril, ako napredovali. To bol koniec kaňona, východ viac stôp hlbokého skalného zárezu.

Keď jazdci zastali na konci kaňonu, ich zrakom vyskytoval sa prekrásny rozhľad. Boli v údolí rieky Grand River. Rieka bola asi pol anglickej míle široká, a po jej oboch stranách tiahol sa zelený trávnatý pruh, ktorý siahal až po úpätie kolmo sa dvíhajúcich stien mohutného kaňonu. Steny kaňonu zdaly sa byť úplne plochými, bez najmenšej trhliny alebo výbežku.

A jednako ostro pozorujúce oko mohlo zbadať zárezu do skalnej steny práve naproti jazdcom. Zárez ten bol dosť široký a tiekol z neho bystrý, peniaci sa potok. Winnetou ukázal v tú stranu a riekol: „Popri tom potoku musíme ísť nahor; tade vedie naša cesta do Jelenieho údolia.“

„Hm, ale ako prejdeme cez rieku?“ spýtal sa Butler, ktorý mal obavy o svoju dcéru. „Rieka nie je síce dravá, ale zdá sa byť hlbokou.“

„Povyše vtoku potoka do rieky je brod, ktorý v tejto čiastke roka nebýva ani tak hlboký, že by siahal po sedítko. Moji bratia nech len idú za mnou.“

Jazdili krížom cez trávnatý pruh k brodu. Winnetou pohnal svojho koňa do vody a ostatní za ním. Približujúc sa k druhému brehu, Winnetou razom zastavil koňa a zvolal polohlasne:

„Uff, tam na druhej strane vidím stopy jazdcov.“

Ukázal na breh. Old Firehand a Old Shatterhand prišli bližšie a tiež videli stopy na brehu. Tráva bola zdupaná dosť širokým pruhom a dosiaľ nemohla sa úplne vzpriamiť. Traja vodcovia vyšli na breh, tam sostúpili s koní a sohnúc sa, bedlive skúmali stopy.

„To boly biele tváre,“ povedal Winnetou.

„Tak je,“ súhlasil Old Shatterhand, „Indiáni by neboli jazdili tak naširoko a neboli by nechali za sebou také nápadné šľapaje. Odhadujem počet jazdcov na tridsať do štyridsať chlapov.“

„Hm,“ zabručal Old Firehand. „Všetko sa mi zdá, že červeného Cornela máme pred sebou i s jeho druhmi.“

„Do paroma! To je veru možné. Súhlasilo by to i s mojimi výpočtami. A to by sa krylo i s tým, čo som sa dozvedel od Knoxa a Hiltona. Otázka je však, kde sú teraz? Ako vidieť zo stôp, nešli ďalej pozdĺž Grand Riveru, ale zabočili do úzkej doliny popri potoku smerom k Jeleniemu údoliu. Jazdili teda Utahom priamo do náručia. To je ich osud, ktorý si sami zapríčinili a ktorý si zaslúžia. My na tom meniť už nemôžeme.“

„Oho,“ zvolal Old Firehand. „V tomto prípade však je po nákrese, ktorý ukradol Cornel. Jestli ten plán nedostaneme do rúk, nikdy sa nedozvieme, kde spočívajú poklady Strieborného jazera.“

Pomysli však, ako ďaleko sú už pred nami.“

Old Firehand sklonil sa ešte raz k stopám a znova ich skúmal. Potom sa ozval sklamaným tónom: „Žiaľ, veru je tak. Už je tomu asi päť hodín, čo prešli tadeto. Budú v rukách Indiánov prv, než my prekonáme polovicu cesty. Nezabúdajme však na jedno: čo je s poslami, ktorých Yamba-Utahovia poslali do tohoto údolia, upozorniť svojich spojencov na náš príchod? Posli museli sa pohnať iste ešte pred nami, my sme však dosiaľ nenašli nijakých stôp po nich.“

„Posli Yamba-Utahov zaiste nešli koňmo, ale peší,“ vysvetľoval Winnetou. „Peší je cesta sem kratšia, lebo mokassin[31] ľahko prejde cez také miesta, kde by si kôň i jazdec krky zlámali. Moji bratia nech nemyslia už teraz na Cornela a na jeho druhov, ale na to, ako by sme zahladili svoje stopy.“

„Prečo ich zahladiť?“

„Vieme dobre, že Yamba-Utahovia pôjdu za nami. My musíme vec narafičiť tak, aby stopy Cornelovcov, ktoré vedú do Jelenieho údolia, považovali za naše stopy. V tom prípade pôjdu za týmito stopami a ani tušiť nebudú, že sme odbočili a tak im unikli. Preto nesmú vidieť a vedieť, že tu boli jazdci pred nami. Moji bieli bratia by mali stopy zahladiť odtiaľto až potiaľ, pokiaľ len oči dovidia. Ak sem dojdú Yamba-Utahovia, uvidia trávu narovnanú, a len tam, kade sme my prišli, bude sošliapaná.“

Tento plán bol prijatý. Lovci po stopách Cornela zašli zpät asi na sto krokov, skrápali trávu vodou a narovnávali ju, tiahnuc za sebou mokré koňské prikrývky. Ich dielo malo dokončiť slnce. Slnce malo potom navlhčenú trávu pozdvihnúť; a nepochybovali, že sa tak stane. Kto nebol svedkom tohoto zahladzovania stôp, ak prišiel o hodinu neskôr, musel byť presvedčený, že tadeto šiel len Old Firehand so svojou družinou.

Zajatí Indiáni na to mlčky pozerali. Ako odišli z tábora, neprehovorili ani slova. Čo teraz videli, bolo im podozrivé. Už badali, že ich úlisnosť je odhalená a skláňali hlavy.

Teraz sa pustili po širokých stopách Cornela a jeho ľudí. Potok sa za ustavičných zatáčok pomaly zúžoval. Údolie bolo ustavične širšie a ustavične bohatšie na stromy a kríky. Napokon sa rozdeľovalo vo viac údolí, z ktorých sbiehaly hojné pramienky k potoku, čo tu tiež vyvieral, aby ho zveľaďovaly. Winnetou šiel stále podľa najsilnejšieho z týchto pramienkov, oblasť ktorých mala šírku asi štvrť hodiny a tvorila potom zrazu roklinu; za touto sa znova rozširovala a menila sa v krásnu trávnatú lúku.

Keď sem Winnetou došiel, zastavil svojho koňa a povedal:

„Tu je na odpočinok a obed výborné miesto. Naše kone sú ustaté a hladné, a my tiež potrebujeme krátky odpočinok. Nech poskáču moji bratia so sedál a pečú antilopy.“

„Ale takto nás Utahovia dohonia!“ upozorňoval Old Firehand.

„Kým nepominie deň, rozhodne sa k nám nepriblížia. I keby to urobili, nič by nám nemohli urobiť, keby sme čo len jediného nášho človeka postavili do rokliny na stráž. Uvidí ich už z ďaleka a zavčasu nás bude vystríhať.“

Apačovi dali za pravdu. Do rokliny poslali strážcu a zajatcov priviazali ku stromom; potom kone pustili na pašu a rozrobili dve vatry, na ktorých sa piekla zverina. O chvíľu mohli už obedovať. Aj Indiáni dostali dačo z hostiny, a lord sám im dal napiť sa vody zo svojej vlastnej čaše.

Lord Castlepool mal veľmi dobrú náladu. Zase vytiahol svoj zápisník, do ktorého zapisoval sumy, ktoré dlhoval Billovi a Uncleovi za rôzne dobrodružstvá.

Nechceli by ste sa so mnou staviť?“ spytoval sa Billa.

„O čo zase?“

„O to, že vám už dlhujem dohromady tisíc dolárov, — ba ešte i viac!“

„Škoda. Túto stávku by som iste vyhral.“

„Som tomu rád. A ináč, za dnešok si ešte poznačíte dačo…“

Tu drevorubač, ktorý bol na stráži, zrazu zapískal. Vodcovia výpravy pribehli k nemu a skrytí za bralom obzerali sa po údolí.

Za pár minút bola celá družina na koňoch a šla ďalej. Cesta stúpala miernejšie. Jazdci vystúpili na vrchol horského úbočia, potom sbehli po svahu do labyrintu údolí a roklín, čo sa sbiehaly sem s rôznych strán, a jako sa zdalo, smerovaly všetky k tomu istému vzdialenejšiemu bodu. Tento bod bol vchodom do širokého, pustého, niekoľko hodín dlhého skalného úžľabu, v ktorom nebolo vidieť ani najmenšej trávičky. Bralá rôznej veľkosti a všelijakých foriem hromadily sa tu v nebotýčnu výšku, alebo sa váľaly poroztrúsané. Upomínalo to na jaskyňu, ktorá sa v pradávnych časoch srútila za hrozného zemetrasenia.

Tu v kamennom štrku ťažko bolo nájsť stopy; len kde-tu sa ostrie podkovy vrylo do hladkého povrchu skalky a tieto stopy svedčily, že tlupa trampov tadeto nedávno prešla. Winnetou ukázal rukou pred seba a hovoril:

„Za dve hodiny sa pôda tohoto kamenného zmätku skloní do veľkého Jelenieho údolia. My však zabočíme teraz na ľavo. Old Shatterhand a Old Firehand by mohli soskočiť s koní, pustiť ich, aby šly za družinou a mohli by zahladiť stopy za nami. Jamba-Utahovia nesmú spozorovať, že sme sa odchýlili od rovného smeru.“

Winnetou zabočil na ľavo. Vodcovia belochov ho poslúchli a na svoje kone sa vyšmykli až o hodnú chvíľu, keď všetky možné znaky zabočenia družiny boli zahladili. Apač dokázal znovu, jakým výborným vodcom je. Hoci v tomto kraji nebol už dlhé roky, poznal každé bralo, každý kameň a každé stúpanie i klesanie pôdy.

Cesta stúpala neskôr veľmi príkro, až napokon postáli na širokom horskom chrbte, po ktorom sa rozbehli. Slnce práve zmizlo za najvyššími temenami západných vrcholcov Rocky-Mountainských, keď jazdci došli na kraj náhornej roviny; tu Apač zastavil svojho koňa, kývol ostatným, aby urobili to isté a povedal:

„Ešte asi o päťsto krokov ďalej každá skala a spustený kameň spadá do hĺbky jako kvapka dážďu, a práve tak je tomu aj na druhej strane, ktorú pre tmu už nevidieť; pod nami je Jelenie údolie s dobrou vodou a množstvom lesov. Do tohoto údolia je len jediný vchod známy a len jediný východ, ktorý vedie nahor k Striebornému jazeru. Old Shatterhand a ja však poznáme ešte jedon vchod a východ. Ukážeme vám ho.“

Apač zašiel až na okraj skalnatého plateau. Tu sa skaliny hromadily na seba jako ochranný múr, ako by prichádzajúceho chceli zachrániť pred pádom do hĺbky. Winnetou zmizol medzi balvanmi a ostatní šli za ním po jednom.

Bol tu naozaj chodník. Na pravo odtiaľto zívala hĺbka, do ktorej sa malo sostúpiť. Apač však viedol svoju družinu na ľavo do skalných trosiek po tak príkrom svahu, že všetci uznali za dobré poskákať s koní a viesť ich za sebou. V ohromnom, niekoľko míľ dlhom skalnom kolose vznikla kedysi trhlina všelijako sa krútiaca a smerujúca v mnohých zatáčkach shora nadol. Spadajúce kamenie vypchalo trhlinu časom tak, že mala pevné dno, na ktoré sa opatrný pútnik mohol spoľahnúť.

Hoci bol chodník veľmi príkry, kone sa nekĺzaly veľmi, lebo hladkého kamenia bolo na ňom veľmi málo. Pokrytý bol ostrým štrkom. Čím hlbšie schádzali, tma bola tým väčšia. Old Firehand Helenku Buttlerovú posadil na svojho koňa a držiac ju, šiel popri nej.

Zdalo sa, jakoby toto namáhavé sostupovanie trvalo dlhé hodiny. Príkry svah sa napokon miernil a pôda sa srovnávala. Skalná trhlina, hore veľmi úzka, sa dolu rozširovala a keď jej dno bolo už hodne široké, Winnetou postál a povedal:

„Od údolia už nie sme ďaleko. Zostaneme tu, kým sa nezotmie úplne, aby sme sa potom v tme mohli prekradnúť podľa Utahov, ktorí tu iste táboria. Kone odvedieme stranou, kde sa môžu napojiť a zajatým dáme do úst šatku, aby nemohli kričať.“

Apač kývol niekoľkým lovcom, aby šli s ním obzrieť si miesto. Na predku, kde sa trhlina zase zúžovala, bol východ tak úzky, že sotva dvaja jazdci mohli ňou prejsť vedľa seba. Winnetou so svojimi sprievodcami prešiel týmto východom a šiel úzkym chodníkom, ktorý niekoľko ráz zahol na pravo i na ľavo, a napokon došlí k východu z trhliny do údolia. Východ bol rôznymi rastlinami úplne zakrytý. Winnetou rozhrnul prirodzenú záclonu východu a lovci videli pred sebou les, strom pri strome, vysoký, košatý tak, že i vo dne tam muselo byť šero.

Winnetou sostúpil do údolia, aby sa obzrel po ňom. Keď sa vrátil, hovoril:

„Na pravo od nás, na sever, teda hore údolím horí pod stromami množstvo vatier; táboria tam Utahovia. Na dolnej strane údolia je tma: tade pôjdeme. Tam hádam vôbec nebude Indiánov, ak by len neboly pri východišti z Jelenieho údolia postavené dve-tri stráže, ktoré ľahko urobíme neškodnými. Takto môžeme prejsť údolím bez veľkého nebezpečia, ak nie je tam Cornel a jeho tlupa. Rozhodne sa musíme dozvedieť, či prešiel týmto údolím. Preto sa ihneď, ako bude úplná tma, priplazím až k ohňom, aby som vypočul rozhovor.“

O dve hodiny sa všetci traja vkradli do lesa. Načúvali, ale nepočuli ani nevideli nič podozrivého. Vatry boly ešte dosť ďaleko a bolo ich mnoho, z čoho sa dalo usudzovať, že sa okolo nich shromaždilo neobyčajné množstvo bojovníkov.

Opatrne sa kradli do predu, od stromu k stromu; vodcom bol samozrejme Winnetou. Čím viac sa približovali k ohňom, tým ľahšia bola ich úloha, lebo plamene ožiarovaly okolie a lovci, keď si zaclonili oči, zkúseným zrakom videli každý bližší predmet. Boli na pravom kraji údolia a ohne boly na jeho prostriedku. Indiáni asi nedôverovali veľmi skalným stenám, z ktorých sa ľahko mohol odvaliť balvan a srútiť do táborišťa, čoho dôkazom boly po údolí roztrúsené skaliská, ktoré lámajúc stromy boly popadaly s vysoka a hlboko sa zarývaly do zeme. Lovci teraz už napredovali rýchlejšie a čochvíľa boli neďaleko predných vatier. Hneď si všimli vysokú vatru, ktorá oddelená od ostatných, ožiarovala päť sediacich Indiánov. Boli to náčelníci, čo bolo poznať podľa ozdobného orlieho peria, ktoré mali rudosi vo svojich účesoch.

Jedon z nich sa práve zdvihol a odhodil vojenný plášť. Jeho nahá hruď, chrbát a ramená boly hrubo natreté v širokých pruhoch krikľavou žltou farbou.

„To je Tab-wahgare! (Žlté slnce),“ šepkal Winnetou. „Je to náčelník Capote-Utahov a je silný jako medveď. Pozrite, jaké telo má, jaké svaly a jakú mohutnú hruď!“

Indián kývol druhému náčelníkovi, ktorý potom tiež vstal. Bol vysoký, a hoci bol pomerne slabší, mal telo tiež mohutné.

„To je Ču-in-kuts! (Štyria byvoli),“ povedal Old Shatterhand. „Takto ho nazvali preto, že raz štyrmi šípmi zastrelil štyroch byvolov.“

Dvaja náčelníci si povedali čosi a potom odišli od ohňa. Chceli sa tuším presvedčiť, či sú stráže v poriadku. Prešli medzi niekoľkými ohňami a blížili sa ustavične viac ku skalnej stene.

„Ah!“ ozval sa Old Firehand. „Tí chlapi prejdú okolo nás. Čo myslíš, Shatterhand, nemali by sme ich zajať?“

„Živých?“

„Áno.“

„Ej, to by bola komédia! Rýchle na zem! Jedného si vezmeš ty a jedného ja.“

Utahovia prichádzali ustavične bližšie. A z tmy sa zrazu vynorily za nimi dve postavy, nasledovaly dva údery silných pästí a Indiáni padli na zem.

„Dobre je!“ šepkal Old Firehand. „Týchto by sme už mali. A teraz rýchle s nimi do rokliny!“

Belosi vzali svojich omráčených zajatcov a ponáhľali sa s nimi do úkrytu. Winnetou, jako sa s nimi dohovoril, sadol si na zem a čakal kým sa nevrátia. Lovci svoje bremeno odovzdali rýchle svojim druhom, prikázali im, aby ich dobre poviazali a strčili im do úst rúbiky a vrátili sa potom k Winnetouovi. Našli ho tam, kde bol, keď odišli od neho. Nebolo treba už tak veľmi pozorovať ostatných troch náčelníkov, ako obzrieť sa skôr po mieste, kade sa ponáhľal pred nimi Cornel so svojou tlupou. Aby to mohli urobiť, museli obísť celý tábor. Odvážni lovci sa bez rozpakov kradli ďalej pozdĺž skalných stien. Indiánske vatry boly od nich na ľavo.

S ľavej strany mali svetla dosť, do predu však nevideli, preto museli byť veľmi opatrní. Keď im nepostačil zrak, museli si pomáhať tápajúcimi rukami. Winnetou sa plazil, ako vždy, do predu. Zrazu sa však zastavil a z hrdla sa mu vydral pritlumený výkrik: „Uff!“ Lovci sa zastavili a chvíľu napjate počúvali. Keď už aj šuchot ich krokov stíchol, Old Shatterhand sa spýtal:

„Čo sa stalo?“

„Je tu človek,“ odpovedal Apač.

„Kde?“

„Tu pri mne, v mojich rukách.“

„Drž ho pevne, aby nezakričal.“

„Nemôže kričať; je mŕtvy.“

„Zahrdúsil si ho?“

„Bol už mŕtvy; visí na kole.“

„Preboha! Na mučeníckom kole?“

„Áno. Skalp mu chýba; jeho telo je samá rana. Je chladné a moje ruky sú vlhké od krvi.“

„Tak belosi by už boli mŕtvi, a to sme tu na mieste popráv. Prezrime si ho!“

Všetci traja hmatali okolo seba a za desať minút našli asi dvadsať mŕtvol všelijako zohavených, visiacich na koloch i stromoch.

„Hrúza!“ zastonal Old Shatterhand. „Úfal som, že sa mi ešte podarí týchto ľudí zachrániť, aspoň pred takýmito mukami! Indiáni umučenie obyčajne odkladajú na druhý deň, teraz sa však poponáhľali.“

„A čo s plánom, čo s výkresom?“ hovoril Old Firehand. „Teraz je už po ňom.“

„Ešte nie. Máme v rukách náčelníkov. Hádam budeme môcť za nich dostať ten plán.“

„Ak ho ešte nezničili.“

„Sotva. Indiáni sa už naučili poznať cenu popísaného papieru. Preto sa nemáme čo obávať. Až teraz mi svitá v hlave, prečo Indiáni tak rýchle odbavili týchto chlapov.“

„Prečo?“

„Aby mali miesto pre nás. Príchod náš je už ohlásený. Na zajtrajšok nás s istotou očakávajú, a ak by sme sa neobjavili, najlepších vyzvedačov pošlú na všetky strany, aby nás našli.“

„Posli, ktorí boli vyslaní, aby ohlásili náš príchod, sú už iste tu, ale Jamba-Utahov tu ešte niet,“ povedal Winnetou.

„Tak je, tí ešte nie sú tuná. Potrvalo to iste niekoľko hodín, kým sa odvážili prejsť okolo nášho posledného táborišťa a vkradnúť sa za nami do rokliny. Prídu sem hádam až ráno, lebo posledná čiastka cesty je tak zlá, že za tmavej noci ťažko — — — počuj! Naozaj, už prichodia; už sú tu!“

Vysoko nad lesom, kde lovci stáli, ozval sa zrazu divoký radostný krik, na ktorý zdola od vatier hneď odpovedali. Jamba-Utahovia došli, hoci bola hustá tma a zlá cesta, ktorú iste museli poznať. Indiáni z horiacich vatier vytŕhali smolné polená a utekali príchodiacim v ústrety. Les ožil a zjasnel tak, že Winnetou a dvaja lovci boli v nebezpečí, že ich spozorujú a chytia.

„Preč ztadiaľto!“ povedal Old Firehand. „Ale kam? Pred nami i za nami je spústa Indiánov.“

„Na stromy,“ odpovedal Old Shatterhand. „V hustých korunách musíme vyčkať, kým terajšia búrka neprestane.“

„Dobre! Tak poďme hore! Ah! Winnetou je už medzi haluzami!“

A naozaj, Apača nebolo treba dlho nahovárať. Vyšvihol sa do hustej koruny stromu a skryl sa dokonale. Lovci nasledovali jeho príklad.

V žiari ohňov a fakiel videli, jako prichádzali Jamba-Utahovia. Keď sa dozvedeli, že dvadsiati belosi boli na smrť umučení, mysleli si, že sú to tí, ktorých oni hľadajú a chceli ich vidieť. Preto sa množstvo bojovníkov vybralo na popravište s pochodňami, pri svetle ktorých naši lovci, skrytí medzi haluzami uzreli obraz, ktorý v takomto neistom a mihotavom osvetlení bol tak hrozný, že krv im stydla v žilách. Jamba-Utahovia, keď si prezreli zohavené, zmrzačené telá, povedali, že to nie sú mŕtvoly tých, ktorých oni hľadajú, a svoj vztek schladili na zbytkoch dokrvavenych tiel neopisateľným spôsobom. Na šťastie táto scéna netrvala dlho a dovŕšila sa tak, ako sa ani jednému z Utahov ani len nesnívalo.

Z južného konca údolia ozval sa dlhý, hrozný výkrik, výkrik, ktorý nikto, kto ho počul, nikdy nezabudne. Bol to smrteľný výkrik vraždeného človeka.

„Uff!“ zvolal jedon z náčelníkov, sediacich pri veľkej vatre. „Čo to bolo? Žlté slnce a Štyria byvoli sú dakde tam dolu!“

Ozval sa nový zúfalý výkrik a potom do ticha noci zahrmelo niekoľko výstrelov.

„Navajskí, Navajskí útočia!“ zakričal jedon z náčelníkov. „Winnetou, Old Shatterhand a Old Firehand ich priviedli, aby sa pomstili. Hor’ sa, bojovníci! Vrhajte sa na tých psov! Poničte ich! Nechajte kone a bojujte peší medzi stromami!“

Za krátku chvíľu sa Jamba-Utahovia s pekelným revom rútili proti nepriateľovi. Do vatier pohádzali všetko drevo, čo bolo na blízku, aby bojište bolo dostatočne osvetlené. Celý les hučal válečným krikom. Pušky začaly prudko hrmieť a ich rachot zaznieval ustavične bližšie a bližšie. Medzi stromami sa objavovaly cudzie tmavé postavy, ktoré skákaly od stroma ku stromu a ich pušky sypaly blesky.

Utahovia odpovedali tiež streľbou, najprv roztrúsene, neskôr hromadne, spojení v hlúčkoch, schopných odporovať. Dajakého sústredeného bojišťa tu nebolo, ak sa len ním nemohlo pomenovať celé údolie; ale bitky jednotlivých húfov sa sústreďovaly v skutočnosti okolo ohňov.

Áno, boli to Navajskí; chceli Utahov prepadnúť, ale nepodarilo sa im umlčať stráže, ktoré boly na dvoch koncoch údolia. Ich smrteľné výkriky urobily poplach, celý do boja pripravený tábor Utahov sa splašil a strhol sa hrozný boj muža proti mužovi, v ktorom sa uplatňovala najviac osobná smelosť a obratnosť, a hlavne prevaha.

Čochvíľa sa ukázalo, že Utahov je viac, a krome toho i bojište lepšie poznali než ich nepriateľ. Preto boli Navaji, hoci zdatne bojovali, ustavične viac zatlačovaní. Bojovalo sa puškami, nožami i tomahavkami. Skrytých pozorovateľov pohľad na krvelačný zápas divochov proti divochom veľmi rozrušoval. Dva divoké kmeny bojovaly tu za hrozného vojenného revu: ak daktorý padol, víťaz sa vrhol na neho, odňal mu skalp a rútil sa ďalej, aby hádam už v nasledujúcej chvíli sám padol a prišiel o svoju nádhernú šticu.

Z troch náčelníkov, ktorí sedeli pri ohni, bojovali len dvaja, aby svojím príkladom rozohnili svojich bojovníkov. Tretí z nich, opretý pri ohni o mohutný strom, pozoroval bitku ostrým zrakom a hromovým hlasom kričal svoje rozkazy na všetky strany. Bol to ozajstný vojvodca, u ktorého sa sústreďovaly všetky pásma obrany i útoku. I potom, keď Navaji už ďaleko ustúpili, zostával na svojom mieste pokojný a mohutne narovnaný.

Boj sa s popravišťa odsúval ustavične ďalej a ďalej. Teraz už bolo na čase, aby sa traja nedobrovoľní pozorovatelia boja bezpečnejšie ukryli. Cesta k ich úkrytu v rokline bola uvoľnená. Posliezali so stromov. Náčelník Utahov stál ešte vždy opretý o strom pri vatre. Bojovný rev sa odďaľoval ustavične viacej.

„Nazpät!“ šepkal Winnetou. „Neskôr vzplanú vatry na oslavu víťazstva a bolo by neskoro pomýšľať na návrat.“

„A nevezmeme tohoto náčelníka so sebou?“ spytoval sa Old Shatterhand.

„Áno. Prikradnem sa k nemu — — —“

Winnetou nedopovedal. Čo uvidel, vyvolalo v ňom úžas. Z tmavej húšťavy za stromom vyskočil rýchle jako blesk malý, slabý a kuľhavý beloch, zatočil puškou nad hlavou a nič netušiaceho Indiána ovalil po hlave. Indián sa srútil na zem; beloch ho potom zdrapil a vliekol do tmy. Pritom Winnetou, Old Shatterhand a Old Firehand začuli jeho slová, hoci si veľmi tíško mrmľal:

„Čo je schopný Old Shatterhand a Old Firehand, to urobí aj taký Sas, ako som ja!“

„Hobble-Frank!“ povedal Old Firehand. „Ten chlapík iste zbláznel. Musíme sa pustiť ihneď za ním, aby nevyviedol dáku hlúposť.“

„Zbláznel? Iste nie!“ hovoril Old Shatterhand. „Pravda, je to dosť smiešna figúra, ale srdce má na pravom mieste a nikdy nie je ľahkomyseľný. Bol mojím žiakom a môžem povedať, že mám z neho radosť.“

Ponáhľali sa za Hobble-Frankom. Už ho doháňali skoro pri samom skrytom vchode do rokliny, keď pred nimi zrazu zaznel výstrel. A čochvíľa bolo počuť smiech Hobble-Franka:

„Chumaj, prečo nemieriš ta, kam chceš streliť? Ak chceš zastreliť mňa, nestrieľaj na mesiac! Teraz si už dostal svoje a dobrú noc.“

Bolo počuť zvuk tupého úderu a potom bolo ticho. Tu Winnetou a dvaja lovci priskočili k nemu. V ruke Hobble-Franka sa zablišťala puška.

„Zadrž! Nestrieľaj!“ hovoril mu Old Shatterhand. „To sme my!“

„Ďakujem Bohu že ste sa ozvali. Keby ste to neboli robili, už by bolo po vás.“

„Prečo si opustil náš úkryt?“ spytoval sa ho Old Shatterhand.

„Starosť o vás nedala mi pokoja. Sotva ste odišli, strhol sa krik, potom zaznel výstrel a ja som tŕpol strachom o vás. Vzal som svoju pušku a opustiac tábor tak, že ma nikto z našich nespozoroval, zmizol som v tme. Na ľavo sa strieľalo, preto som šiel na pravo, práve za vami. A môj zrak sa zrazu potkol o strom, pod ktorým stál náčelník ako skamenelá sardela, namočená do oleja nesmrteľnosti. Dopaľovalo ma to, že je tam tak vertikálne pribitý, a preto som ho uložil horizontálne. Samozrejme, chcel som ho potom rýchle preniesť na bezpečné miesto; ale bol mi trošku ťažký, preto som si trošku sadol pri jeho corpus delikti, aby som si odpočinul. Tu sa priplazil ku mne jakýsi červený franktereur a priložil pušku k lícu. Ja som mu však hlaveň pušky odsunul trošku na stranu, takže guľka letela kamsi k mliečnej dráhe. Potom som sa ho troška dotkol pažbou svojej pušky a on si ľahol k náčelníkovi. Čo robiť teraz s týmito chlapmi? Sám si s nimi neporadím.“

„Pomôžeme ti. A teraz rýchle preč odtiaľto. Streľba už prestala a Utahovia sa už dozaista čochvíľa vrátia.“

Omráčených Indiánov odniesli do rokliny, poviazali ich a zapchali im ústa. Winnetou a Old Firehand sa potom postavili pred zarastlým vchodom, aby pozorovali, čo sa robí.

Utahovia sa už naozaj vracali, a to jako víťazi. V rýchlosti zapálili dva razy toľko vatier a začali prekutávať les, aby poshľadávali ranených a mrtvých. Navaji svojich ranených a mrtvých podľa indiánskeho zvyku pobrali hneď v boji. Pri každej mŕtvole, ktorú našli, ozval sa nárek a rev vzteku. Mŕtvoly snášali na hromadu a potom ich pochovávali s poctami. Až teraz zbadali, že traja náčelníci chýbajú. Pri tomto objave sa celý les rozhučal divokým revom rozzúrených bojovníkov. Dvaja náčelníci zavolali niekoľkých bojovníkov na poradu, na ktorej odznely ohnivé, zúrivé reči.

Winnetou sa znova odhodlal prikradnúť sa a vypočuť, na čom sa Utahovia ushovoria. Nebolo to tak ťažko. Indiáni boli presvedčení, že sú v údolí sami a preto nepovažovali za potrebné urobiť dajaké bezpečnostné opatrenia. Zahnaní Navaji sa iste nevrátia, a keby sa k tomu aj odvážili, na obidvoch koncoch údolia boly stráže. O tom, že by sa uprostred údolia skrývali nepriatelia oveľa nebezpečnejší než Navaji, nemali ani tušenia. Tak Winnetou vypočul všetko, k čomu sa odhodlali.

Indiáni chceli svojich mrtvých pochovať všetkých ešte za noci; ale smútočné spevy odložili na neskorší čas. Teraz im šlo v prvom rade o vyslobodenie zajatých troch náčelníkov. To považovali za dôležitejšie jako vyčkávať na druhý deň príchod belochov s Apačom. Keďže títo smerovali k Striebornému jazeru, museli tak či onak Utahom padnúť do ruky. Preto urobili ihneď s najväčšou rýchlosťou prípravy k pochodu z údolia a k prenasledovaniu Navajov.

Winnetou sa opatrne vracal. Keď prišiel do blízkosti úkrytu, spozoroval tam niekoľko koňov. Tieto zvieratá sa za zúrivého boja splašily, rozutekaly a teraz stály ticho pohromade a čakaly na znak svojich jazdcov. Apačovi prišlo na um, že nových zajatcov bude treba prenášať a že na to by sa tieto zvieratá hodily. Keďže bol Indiánom, kone sa ho nenaľakaly a prvý kôň, ktorého chytil za ohlávku, poslušne ho nasledoval do rokliny. Pri vchode stál Old Firehand, ktorý sa koňa ujal a viedol ho ďalej. Winnetou sa vrátil pre druhého, tretieho a na pokon pre štvrtého koňa. Kone kde-tu zafŕkaly trošku, ale Winnetouovi sa ich vždy podarilo ihneď upokojiť.

V úkryte sa nikto nenudil. Mali sa veru o čom rozprávať. Hobble-Frank sa posadil vedľa svojho priateľa a bratranca v tmavom kútiku a po svojom hrdinskom kúsku odpočíval na vavrínoch. Prv sa nikdy nepohol od Jemmyho a napriek všetkým dohadovačkám bol s nim jedna myseľ, jedna duša, ale odkedy sa spriatelil s Altenburčanom, sa úplne zmenil. Droll ho nikdy neprerušoval v jeho táraní a nikdy ho neopravoval; to Franka k nemu najviac pútalo. Pri Hobble-Frankovi sedel aj lord a nadšený jeho hrdinstvom, sa ho pýtal:

„Nezazlievali by ste mi to, keby som vám dal dačo na pamiatku?“

A strčil mu do rúk skvostnú pušku. Frank mu ju však vrátil a povedal:

„Počujte, mylord, nerobte si zo mňa žarty! Naozaj by ste mi chceli darovať takúto nádhernú pušku?“

„Áno,“ odpovedal Angličan.

„Tak sem s ňou, ale rýchle, kým by ste to neoľutoval. Úmysel je krátky jako Jemmy a ľútosť dlhá ako Davy, spieva Freiligrath. Teda táto puška je mojím vlastníctvom. Cítim sa, jako by bolo dnes Ježiška! Od radosti som celý zmätený. Mylord, ak budete dakedy potrebovať dobrého priateľa, len si zahvízdnite a ja prídem k vám i cez peklo. Ani neviem, ako sa vám poďakovať za tak krásny dar? Chcete, aby som vám stisol ruku, aby som vás objal, alebo bozkal?“

„Stisnutie ruky stačí!“

„Dobre! Tü-lak-wolüh, Anton! Tu moja ruka. Stisnite ju a stískajte ju dokiaľ sa vám len páči. A podám vám ju vždy, keď ju budete potrebovať, lebo vďačnosť je ozdobou statočného človeka a tej je u mňa vždy nadostač. Droll, bratranec môj z Altenburgu, počul si, jaké šťastie mám dnes?“

„Počul,“ odpovedal Droll. „Keby si bol dakým iným a nie tým, kým si, závidel by som ti. Ale keďže si mojim priateľom a bratrancom, prajem ti to zo srdca a blahoželám ti!“

Keďže na druhý deň sa pripravoval namáhavý pochod, stráže boly vymenené a vodcovia celej družiny dali pokyn, že dobre by si bolo odpočinúť a nasbierať sily. Ale jakosi nikto neusínal. Belosi usnuli až tak okolo polnoci, a prebudili sa len čo začalo svitať: zobudil ich krik Indiánov, ktorí sa chystali k pochodu veľmi hlučne. Čochvíľa nebolo v údolí ani jedného Indiána. Belosi teda už mohli opustiť svoj úkryt.

Najprv si celé údolie poriadne obzreli a potom na obidvoch jeho koncoch postavili stráže. Za hľadania našli čerstvý hromadný rov Indiánov, — hromadu kamenia, nahádzaného na mrtvoly Indiánov. Bolo tu aj niekoľko zabitých koní, ktoré padly, zasiahnuté bludnými strelami. Cesta k Striebornému jazeru, ak sa belosi chceli vyhnúť Utahom, viedla pustými krajmi a ťažko sa tam mohli najsť zvieratá a rastliny. Potravu a krmivo ťažko tam bolo obstarať, preto im zabité kone prišly veľmi vhod. Človek západu nemôže byť prieberčivý; musí sa nasýtiť aj koňským mäsom, ak sa mu dačo lepšieho nepodarí obstarať. A často sa mu stáva, ak je hosťom Indiánov, že sa musí najesť aj psej pečienky, jako zvláštnej lahôdky. Z padlých koní teda vyrezali najlepšie kusy, podelili si ich, upiekli ich rýchlo nad vatrami a poukladali ich dobre do vriec, aby sa nezkazily.

Po odchode Utahov zajatcom vybrali z úst rúbiky. Len čo mali Indiáni uvoľnené ústa, krikom požadovali, aby boli pustení na slobodu. Ale belosi im povedali na krátko, že ich vypočuli a presvedčili sa o ich nepriateľských úmysloch a že na svoju slobodu si ešte musia trošku počkať. Tu Indiáni videli, že najrozumnejšie je mlčať.

Teraz bolo treba predovšetkým pochovať umučených trampov. Zomreli za najhroznejších múk. Chlapi, ktorí stáli pred mrtvolami, už veľa videli a počuli, ale keď videli tak úžasne dokalíčené, zmrzačené, roztrhané telá, nijako sa nevedeli zbaviť príšerného pocitu hrúzy. Trampovia si vlastne zožali takto to, čo si boli nasiali. Najhoršie pochodil Cornel. Indiáni ho ku kolu priviazali dolu hlavou na mravenište, vyzlečeného do naha; úplne nahí boli aj ostatní trampi, šatstvo ktorých si Indiáni rozdelili. Po ulúpenom nákrese nenašli ani stopy; ak ho nedostanú od Indiánov zpäť, zostáva im len malá nádej, že tajomstvo Strieborného jazera im odhalia dvaja „Medvedi“.

Umučených trampov poodväzovali s kolov, poukladali ich na kopu a prikryli ich kamením. Potom, vedení Winnetouom odjazdili po namáhavej ceste k Striebornému jazeru.



[31] Indiánske krpce




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.