Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

7. Boj okolo Butlerovej farmy

Na druhý deň včas ráno vzbudili obhájcov farmy zo sladkého sna. Ukazovalo sa, že bude teplý, až horúci deň a milým ranným svetlom ožiarený dom zdal sa byť omnoho prívetivejším ako včera v noci. Bol to z kameňa stavaný mohutný, pre mnohých obyvateľov zariadený dom s prízemím a poschodím. Dach bol rovný, plochý. Obloky boly veľmi vysoké, ale také úzke, že človek nemohol preliezť cez ne. V tomto štýle bol dom stavaný preto, aby poskytoval obranu proti rabujúcim indiánskym tlupám, ktorých nebezpečné návštevy boly dosť časté v tomto kraji. V takýchto prípadoch dom musel slúžiť za opevnený hrad, z ktorého sa obyvatelia neraz i za viac dní museli brániť proti útokom zbojníkov. Práca v poli, v hore a okolo statku na jednej strane, a boj s nebezpečnými, túlavými zbojníkmi, bielymi i červenými, na druhej strane bol údelom života prvých roľníckych kolonistov divého Západu.

Dvor bol veľký, priestranný a jeho zariadenie i ohrada svedčily tiež o brannej pohotovosti. Vysoký a hrubý múr, ktorým bol dvor ohradený, stavaný bol z nepálených tehál a na vrchu boly v ňom diery, cez ktoré obhájcovia farmy strieľali na nepriateľov. Na vnútornej strane medzi dierami múr vyčnieval tak, aby strelci mohli chodiť okolo dier.

Neďaleko domu tiekla rieka, ktorou včera jazdci prebrodili. S múra strieľajúc, guľky z pušky ju ľahko mohly dosiahnuť. Na návod Old Firehanda v noci srúbali stromy pri brode, aby priechod bol obťažený. Okrem toho Old Firehand kázal všetok statok zahnať na súsednú farmu, tiež ešte v noci. Potom vyslal posla do Fort Dodge, aby oznámil Butlerovi, čo sa na farme deje a aby ho upozornil vyhnúť trampom, jestli je už na zpiatočnej ceste spolu s bratom a s dcérkou bratovou.

Old Firehand vyviedol svojich spoločníkov na dach domu, odkiaľ bol široký výhľad, a to severným a východným smerom na vlnistú, trávnatú prairie západným a južným smerom zas na rozsiahle a dobre obrobené kukuričné a iné polia.

„Kedy prídu pozvaní Indiáni?“ spýtal sa Droll.

„Podľa slov náčelníka Osagov mali by už čoskoro prísť,“ odpovedal Old Firehand.

„Ja však myslím, že sotva prídu tak chytro. Bude ich treba najprv, a to možno i z ďaleka, posháňať a Indiáni, podľa svojho starého rasového zvyku, nikdy sa nepohnú skôr zo svojho tábora do boja, kým neodbavia svoje obvyklé ceremonie. Bude dobre, ak stihnú k nám na poludnie. Vtedy však už i trampi môžu byť celkom blízo. Ja si veľa nesľubujem od tých Šejennov a Arapahov.“

„Ja tiež nie,“ prisviedčal Bill. „Oba kmeny sú malé a už od veľmi dávnych čias neboly v bitkovom ohni. My sa nemôžeme spoľahnúť na nich; ani silných súsedov niet na okolí, musíme sa teda pripraviť na dlhé obliehanie.“

„Dlhého obliehania sa nemusíme obávať, lebo v pivniciach je mnoho zásob,“ posmeľoval Old Firehand.

„Ale voda je najhlavnejšia!“ riekol Droll. „Keď budú trampi okolo farmy, nebudeme môcť k rieke vody si nabrať.“

„To ani nebude potrebné. V pivnici je studňa, ktorá poskytne dosť vody pre ľudí a o zvieratá je postarané kanálom.“

„Je tu i nejaký kanál?“

„Áno. Kanál je vykopaný pod zemou práve k vôli prípadom, keď je farma v ohni nepriateľskom. Za domom môžete vidieť drevené padacie dvere, pod ktorými sú schody; schody vedú do kanála, ktorý je vonku spojený s riekou.“

„Je hlboký?“

„Kanál je všade asi na chlapa z výše a voda siaha v ňom po prsá.“

„A jeho otvor do rieky je voľný?“

„Nie. Nepriateľ nesmie zbadať otvor kanála. Preto je patričné miesto brehu krami a iným rastlinstvom husto zarastené.“

Zvedavosť Drollova ohľadne kanála nemala v úzadí nejaký zvláštny úmysel, bola len náhodilá, ale známosť táto bola mu pozdejšie veľmi osožná.

Stoly, stoličky a lavice, na ktorých sa včera jedlo, povynášali na dvor, aby sa mohli vonku, na čerstvom vzduchu naraňajkovať. Potom posnášali všetky zbrane a streľné zásoby domu na jednu hŕbu.

Pozdejšie Old Firehand i domáca pani so svojou švagrinou vyšli na dach a dívali sa na juh, či sa už nezjavujú tlupy tvrdo čakaných Indiánov na obzore. Napokon — bolo už po poludní — blížil sa dlhočizný rad červených, po jednom ako husi stúpajúcich bojovníkov. To boli očakávaní Indiáni a náčelník „Veľké slnko“ šiel pred nimi na koni.

Keď vtiahli bránou do dvora, Old Firehand načítal ich vyše dvesto. Žiaľ však, len veľmi málo ich bolo ozaj dobre ozbrojené. Väčšina z nich nemala ani koní a ktorí i mali kone v tábore, nechceli ich pojať so sebou, lebo vraj radšej nech ich zrania alebo zabijú, ako ich kone.

Old Firehand podelil týchto, kedysi bojovných a hrdých Indiánov do dvoch oddielov. Menší oddiel mal zostať na farme a ostatní pod velením náčelníka Osagov mali sa postaviť na hraničné pásmo medzi Butlerovou a súsedovou farmou, na ktorého pastviskách bol Butlerov statok. Tento oddiel mal za úlohu odraziť prípadný útok trampov, jestli by ohrožovali statok. K vôli zvýšeniu ich obozretnosti a bojovnosti sľúbená im bola značná odmena za každého zabitého trampa. Náčelník čochvíľa odtiahol so svojím oddielom.

Na farme bolo teda asi päťdesiat Indiánov, dvadsať rafterov, asi dvadsať sluhov a štyria westmani. Proti veľkému počtu trampov zaiste nebolo to veľa; ale lovec alebo rafter vyvážil viac trampov a obrana, ktorú poskytoval múr a cieľuprimeraný dom, tiež bola moc hodná. Veľkým šťastím bolo, že pani Butlerová stále zachovávala pokojnú myseľ a rozvažite pomáhala riadiť obranné prípravy. Nejakým ustrašeným bedákaním zaiste bola by len pomýlila a znepokojila svojich ľudí. Ona sa však práve opačne zachovala: zavolala si sluhov a slúžky a vážnymi, pevnými slovami posmeľovala ich vytrvať v obrane a súčasne prisľúbila im primeranú odmenu za chrabré a verné chovanie. Títo sluhovia dobre vedeli narábať zbraňou a Old Firehand, ako vodca obrany, istotne mohol sa spoľahnúť na nich.

Keď všetky prípravy hotové boly, Old Firehand sedel s dámami i s Angličanom zas na plochej streche. Pozeral cez lordov ďalekohľad, skúmajúc čiastku obzora, kde sa mali trampi zjaviť. Po dlhom bezvýslednom pozorovaní napokon zazrel tri postavy, ktoré sa blížily k farme, nie na koňoch, ale peší.

„Možno, že sú to vyzvedači, ktorých poslali vopred, aby sa pýtali do domu,“ povedal Old Firehand.

„To by bola smelosť ešte i u takých trampov neobyčajná,“ povedal lord.

„Prečo neobyčajná? Vyšlú troch trhanov, ktorých tu nikto nezná; pýtajú sa pod nejakou zámienkou do domu; kto si môže myslieť niečo zlého o nich?… Poďme však s dachu, aby nás tu nevideli. Z obloka prvého poschodia ich budeme môcť pozorovať ďalekohľadom.“

Kone rafterov, Indiánov a westmanov boly za domom, tak že ich prichádzajúci nemohli vidieť. I všetkým obhájcom vydaný bol rozkaz ukryť sa. Traja trampi, ak by naozaj prišli, mali mať dojem, že dom je bez dostatočnej obrany.

Cez brod rieky, srúbanými stromy krížom-krážom zatarasený, prešli s veľkou námahou a viditeľne divili sa tejto veci. Potom pomaly priblížili sa múru a Old Firehand spozoroval, že jeden z nich podvihol druhého, aby sa cez streľnú štrbinu mohol podívať do dvora. Lovec chytro sbehol do dvora. Zvonec zaznel; Old Firehand šiel k bráne a spýtal sa, kto je tam.

„Je farmer doma?“ znela otázka zpoza brány.

„Nie, odcestoval,“ odpovedal lovec.

„Chceli by sme nejakú robotu dostať. Nepotrebujete pastiera alebo sluhu?“

„Nie.“

„Tak by sme mohli azda prosiť aspoň o kúsok chleba. Prichádzame zďaleka a sme veľmi hladní. Prosíme vás, pusťte nás dnu!“

Bolo to povedané veľmi žalostným, prosebným tónom. Na celom Západe niet farmera, ktorý by hladného pútnika odbil zpred svojho domu. Vo všetkých prírodných národoch a v každom kraji, kde niet hotelov a hostincov, panuje chvalitebný a pekný zvyk pohostinstva; tak i na ďalekom Západe severnej Ameriky. Prichádzajúcich pustili teda do dvora a keď bránu zas bedlive zamkli, kázali sa im posadiť na lavičku pri dome. To však nebolo podľa ich úmyslu. Pretvarovali sa síce za veľmi skromných a nenáročitých pútnikov, ale pozornému pohľadu nemohlo ujsť, že tajne a ostro skúmali dom i jeho okolie a zamieňali si významné pohľady. Jeden z nich potom riekol:

„My sme chudobní, úbohí ľudia a nechceme vám byť na ťarchu; dovoľte nám, aby sme mohli zostať len tam pri bráne, kde ináče máme i viac tône ako tu. My si stôl zanesieme ta sami.“

Túto žiadosť im splnili, hoci bola potuteľná. Im šlo o to, aby mohli byť pri bráne, a potom aby ju v príhodnom čase otvorili svojim kamarátom. Zaniesli si stôl a niekoľko stoličiek k bráne a slúžky priniesly im bohaté jedivo. Potom sa vzdialila i slúžka, takže teraz na tejto strane domu nebolo nikoho. Táto vec sa trampom veľmi pozdávala, ako to pozorujúce oko Old Firehanda s istotou zbadalo na ich tvári. Začali sa medzi sebou potichu shovárať a radiť, významnými gestami sprevádzajúc svoje slová. O nejaký čas jeden z nich vstal a zdánlive len tak lenivo a z púhej zvedavosti pristúpil k streľnej štrbine a díval sa cez ňu do diaľky. To sa opakovalo niekoľko ráz a bolo istým znakom, že kujoni už očakávali príchod svojich druhov.

Old Firehand, keď to spozoroval, pristúpil zase k obloku a ďalekohľadom skúmal obzor, zkadiaľ mali prijsť trampi. A naozaj: v diaľke zjavila sa mohutná tlupa jazdcov, ktorí sa cvalom blížili k farme. Bolo vidieť, že sú medzi nimi, ktorí okolie dobre znajú, lebo jazdili priamo na brod. Keď potom prišli k brodu a videli, že je zrúbanými stromami zatarasený, zastali, aby preskúmali miesto. Firehand teraz už nečakal ďalej, ale sišiel do dvora a k bráne. Práve zas stál ten jeden pred strelnou štrbinou a nazízal za svojimi kamarátmi. Viditeľne sa preľakol, keď zbadal Old Firehanda blížiť sa a chytro skočil nazad.

„Čo tam hľadáš? Čo chceš pri výhľadišti?“ zahrmel lovec tvrdým hlasom na neho.

Prichytený tramp rozpačite pozrel na obrovskú postavu Old Firehandovu a povedal koktajúc:

„Ja — ja som — ja som chcel len pozrieť, kade pôjdeme teraz…“

„Nelži! Vy vašu cestu dobre znáte už. Vaša cesta vedie k tým povaľačom, ktorí sú tamvon pri rieke.“

„Akých to povaľačov mienite, pane?“ spýtal sa tramp, potmehúdsky strúhajúc udivenú tvár. „Ja som nevidel tam nikoho.“

„Nenamáhaj sa pretvarovať sa; vieme dobre, odkiaľ vietor fúka. Vy patríte k trampom z Osage-nooku, ktorí sa stroja napadnúť farmu. Vás poslali napred, aby ste im bránu z dnuká otvorili. Preto ste sa usalašili tu blízko brány.“

„Pane!“ zabručal chlapák, siahajúc do vrecka.

Ale Old Firehand už mal v ruke svoj revolver a okríkol opovážlivca:

„Nechajte si svoje skryté zbrane vo vrecku, lebo akonáhle zbadám také niečo, vpálim do vás toľko guliek, koľko bude treba. Že ste sem prišli, bola to opovážlivosť od vás, lebo teraz by som vás mohol dať polapať, sviazať a spravodlive súdiť nad vami. Ale nechám vás utekať, aby ste videli, že sa vás nikto nebojí. Practe sa von a povedzte tam tým holomkom, že každý dostane guľku do hlavy, kto sa opováži prejsť cez rieku. Hotoví sme a teraz berte nohy na plecia!“

Otvoril bránu. Trampi neopovážili sa ústa otvoriť, sledovaní súc cievou revolvera Old Firehandovho. Keď však boli už vonku a počuli zaškrípať závor, začali sa posmešne smiať:

„Hlupák, prečo si nás nechal utiecť, keď sme trampi? Len pozri, koľko nás je tam! S tvojimi niekoľkými ľuďmi budeme chytro hotoví; o nejakú štvrťhodinku budete všetci visieť!“

Old Firehand dal dohovorený znak, načo sa obhájci vyhrnuli zpoza domu a zaujali svoje miesta na múre pri štrbinách streľných, aby spolu s Old Firehandom pozorovali pohyby nepriateľove.

Traja vyzvedači, dosiahnuc breh rieky, zavolali na druhej strane stojacích trampov, od múra ich však nebolo rozumieť. Keď trampi videli, že pre pováľané stromy cez brod nebudú môcť prejsť koňmo, zašli na kus pozdĺž rieky ďalej, najsť príhodné miesto na preplávanie. Vohnali svoje kone do rieky.

„Vezmite si na mušku predovšetkým vyzvedačov, aby neušli zaslúženej odplate,“ riekol Old Firehand čiernemu Tomovi, Billoví a Blenterovi, ktorí stáli pri ňom. „Ja budem cieliť na prvých dvoch, ktorí už vychodia na breh. Za mnou nech strieľajú Uncle, Droll, lord a ostatní v takom poriadku ako stoja, aby sme nestrieľali dvaja alebo viacerí na toho istého trampa a aby sme tak zbytočne nemárnili svoju muníciu. Každý dostane svojho chlapa na mušku.“

„Dobre bude tak!“ poznamenal Humply-Bill. „Ja môjho už mám pred cievou.“

A Gunstick-Uncle sa tiež ozval svojím spôsobom:

„Nuž len poďte, trampi, z vody — pripravené sú vám hody — keď nechcete čestne tu žiť — pošleme vás čertu slúžiť!“

V tom prvý jazdec už vyšiel z rieky na breh a za ním hneď druhý. Na mieste, kde dosiahli brehu, stáli traja vyzvedači. Old Firehand dal povel strieľať. Päť výstrelov tresklo takmer odrazu. Dvaja jazdci padli strmhlav so svojich koní a traja vyzvedači prestreli sa po zemi. Trampi začali zúrive revať a popchli svoje kone, aby sa dostali čím skôr na breh. Ale pušky obhajcov farmy pracovaly presne: akonáhle niektorý tramp dosiahol brehu, už i letel s koňa trafený guľkou. Ledva prešly so dve minúty, už behalo so dvadsať-tridsať koní sem-tam po brehu bez jazdcov, zvyšujúc svojím splašeným erdžaním všeobecný zmätok.

Na takéto prijatie trampi nečakali. Vyzvedači im pravdepodobne priniesli veľmi posmeľujúcu zprávu, keď na nich pred chvíľou cez rieku zavolali. Zaiste povedali, že farma je veľmi slabo bránená. A tu hľa rachotí výstreľ za výstreľom s múru a každá guľka trafí! Ani čo by tam celá stotina vojska bola skrytá. Rev zúrivosti čoskoro zmenil sa na krik strachu a zúfalstva. Ozval sa veliaci hlas, na čo všetci v rieke brodiaci a plávajúci jazdci obrátili svoje kone, aby sa vrátili na tamten breh.

„Tak! Narazili, trhani, hlavou do múru!“ poznamenal bručavým tónom starý Missourčan. „Zvedavý som teraz, čo budú ďalej robiť.“

„Preplávajú cez rieku na takom mieste, kde ich naše guľky nemôžu dosiahnuť,“ odpovedal Old Firehand.

„A potom?“

„Potom? To nemožno s určitosťou povedať vopred. Ak budú múdre útočiť, budeme mať veľmi ťažkú robotu.“

„A čo pokladáte za rozumné?“

„Keď útočia v mase, hromadne, ľahko ich je odraziť, ale jestli sa rozptýlia, nechajúc svoje kone niekde v úzadí a so všetkých štyroch strán razom rozbehnú sa proti múrom, tak ťažko bude zdolať ich, lebo keď príbehnú pod múry, múry ich budú kryť pred našimi guľkami. My by sme sa museli rozdeliť na štyri fronty a keby sa trampi vtedy razom shrkli na jeden bod, ľahko by sa mohlo stať, že by ponad múr prenikli do dvora.“

„To je pravda, ale kým by na to prišlo, poriadne by sme ich preriedili. A myslím, že by sme obstáli proti ním aj tak, bez krytia.“

„Pshaw! Ja sa veru nebojím; vyčkáme, čo budú robiť.“

Trampi sa medzitým poradili. Potom jazdili popri rieke nahor, teda na sever, až prišli na miesto, kde ich guľky obhájcov už zasiahnuť nemohly. Tam prešli na druhý breh a postavili sa do uzavretých radov. Súdiac po ich pohyboch a rozostavení, ich plán bol útočiť na bránu farmy.

Keď to Old Firehand zbadal, zvolal nahlas: „Poďme všetci na severnú stranu! Chystajú sa útočiť proti bráne!“

„Ale veď sa cvalom len neprebijú cez ňu!“ poznamenal starý Blender.

„To nie, ale keď dosiahnu brány a múra, zo sedla ľahko sa budú môcť dostať na ne a potom cez ne do dvora. Mohlo by sa im to podariť takou rýchlosťou, že nám nezbudne času utiahnuť sa do domu.“

„Eh, do tých čias by ich však muselo hodne odpadnúť!“

„Ale by ich zostalo ešte viac! Nestrieľajte skôr, len keď poviem a potom všetci razom priamo do tlupy trampov!“

Obhájci chytro obsadili severnú stranu. Čiastočne stali si za streľné štrbiny a čiastočne obsadili vrch múru, aby mohli strieľať i do bezprostrednej blízkosti múru. Títo sa však zbytočne nevytŕčali ešte, aby ich útočníci nezbadali predčasne.

Tlupa trampov pustila sa cvalom priamo proti bráne. Keď sa priblížili asi na osemdesiat krokov, Old Firehand dal povel strieľať. Pušky zarachotily…

Trampi sa v najtuhšom behu zháčili tak, ako keby im bol niekto oceľový povraz vypnul krížom do cesty. Kone sa spínaly, klbčily, padaly — jazdcov svojich shadzujúc alebo ich pridláviac pod seba. Obhájcovia získali času nabiť zbrane a potom sa začala paľba nie salvová, ale stále rachotiaca. Zmätok v radoch trampov bol neopisateľný. Ktorí ešte mohli, obrátili svoje kone a cválali preč z dosahu guliek, nechajúc na bojišti svojich ranených a mrtvých. Jazdcov pozbavené kone zvláštnym pudom hnané, bežaly k farme a obhájcovia otvorili bránu, aby ich vpustili.

Keď trampi pozdejšie pokúsili sa odniesť svojich ranených, obhájcovia neprekážali im v tejto práci, lebo považovali to za akt ľudskosti. Trampi zaniesli svojich ranených pod stromy, obďaleč stojace, a nakoľko to bolo možné, popriväzovali im rany.

Medzitým bolo už poludnie. Hrdinským obhájcom priniesli jedlá a nápoje. Potom spozorovali, že trampi, nechajúc svojich ranených pod spomenutými stromami, odjazdili na západ.

„Tuším už tiahnu s dlhým nosom preč?“ riekol Humply Bill. „Dostalo sa im poriadnej príučky a urobili by celkom múdre, keby sa čím skôr odpratali.“

„Ani sa im nesníva odísť!“ odpovedal Droll. „Keby sa chceli preč pobrať, neboli by nechali tu svojich ranených. Ja myslím, že sa teraz vrhnú na čriedy Butlerove, ktoré sú na súsedovej pašienke. Pozrite len hore na dom! Old Firehand je už tam a díva sa ďalekohľadom za trampami. Pozoruje oplanov a ja myslím, že čochvíľa dostaneme rozkaz ísť pastierom a Indiánom na pomoc.

Tušenie Drollovo dokázalo sa byť správnym. Old Firehand zvolal shora: „Chytro osedlať kone. Trampi sa obrátili južným smerom a tam narazia na ,Veľké Slnce‘ a jeho Indiánov!“

Neprešlo ani päť minút a kone boly už osedlané. Všetci obhájcovia, okrem niekoľkých sluhov, ktorí zostali na dvore, aby v prípade potreby chytro otvorili bránu, sadli na kone. Old Firehand jazdil popredku. Vyšli bránou a obíduc najbližší uhol múra, obrátili sa na juh. V tomto smere na kuse boly polia, potom nasledovala už prairie, krásne, zelené pasvište, na ktorom kde-tu vidieť kry.

Trampov pustým okom nebolo možné vidieť, ale Old Firehand mal v ruke ďalekohľad a tým sledoval pohyby trampov. Takýmto spôsobom stále mohli sledovať trampov primeranou rýchlosťou, bez toho, že by ich trampi videli. O nejakú štvrťhodinku Old Firehand zastavil svojho koňa, lebo i trampi zastali. Dosiahli hranicu súsedovej farmy a zbadali tam nielen pasúci sa statok, ale i ozbrojených obhájcov.

Old Firehand rozhliadol sa po okolí, aby vyhliadol primerané ostrovy krov na trávnatej prairii, ktoré by mohly poskytovať krytie. Skrývajúc sa poza tieto chlpy krov uháňali potom jazdci vždy bližšie a bližšie k miestu, kde podľa mienky Old Firehandovej mala byť srážka. O nejaký čas sostúpili s koňov a skrčení, takmer štvornožky kradli sa ďalej, až prišli k väčšiemu chlpu súvislého krovia, ku ktorému sa trampi — podľa predvídania — v boji dostať mali. Odtiaľto už i pustým okom bolo vidieť i trampov i obhájcov čried, ktorých sa trampi napadnúť chystali.

Trampov však viditeľne prekvapilo, keď videli pred sebou toľký počet Indiánov, postavených ta brániť čriedy. Ako sa len mohlo stať, že Indiánov najali nato, a nad to ešte v takom počte! V prvom momente ich to zarazilo, ale potom zbadali, že Indiáni sú slabo ozbrojení, totiž že nemajú ani puššiek, ani revolverov a to ich značne uspokojilo. Vodcovia sa napochytre poradili a potom nasledoval rozkaz útočiť. Hneď z prvých pohybov trampov bolo vidieť, že sa nemienili zdržiavať zdĺhavým bojom z ďaleka, ale že chcú Indiánov proste rozšliapať. Shrnuli sa v husté šíky, popchli kone a divoko revúc rútili sa priamo na Indiánov.

Ukázalo sa však, že „Veľké Slnce“, náčelník Osagov, je chlap na mieste a vodca obratný. Zvolal nahlas, na čo sa jeho, dosiaľ tesne jeden pri druhom stojací ľudia rozptýlili, tak že o zašliapaní nemohlo byť ani reči. Trampi to uznali a preto skrútili sa, aby sa dostali Indiánom do boka. Náčelník Osagov prezrel však ich plán. Znova zavznel jeho ostrý povel.

Indiáni sa shŕkli, za moment tvorili pomotané klbko, ale hneď potom rozleteli sa v sporiadaný šík. Týmto pohybom úplne zmenili svoje doterajšie postavenie; dosiaľ stáli v západo-východnom smere, teraz ich fronta tiahla sa severo-južným smerom. Náčelník postavil svojich chlapov takto nie preto, že by bol tušil prítomnosť svojich spolubojovníkov z farmy, ale preto, aby ako napadnutý zubor (bison) obrátil svoje tvrdé, rohami ozbrojené čelo proti nepriateľovi. Už samé toto rýchle preskupenie bolo majstrovským činom, okrem toho však malo tú výhodu, že takýmto spôsobom tuláci dostali sa medzi Indiánov a medzi ukrytých obhájcov farmy, ktorí s radosťou pozorovali tento vývin vecí. Krovie ich výborne krylo, takže trampi ani netušili blízkosť druhého nepriateľa.

Keď trampi videli, že sa im pre obratnosť a pozornosť náčelníkovu nepodarí dostať sa Indiánom do boka, zastali zase poradiť sa. Táto ich ľahostajnosť sa však hneď pomstila na nich. Tak sa zdá, že sa prepočítali ohľadom nosnosti indiánskych zbraní a cítili sa bezpečnými, hoci boli blízo Indiánov. Jeden z vodcov trampov začal ostatným čosi hovoriť, pravdepodobne zase o nejakom novom bojovnom pláne. Túto prestávku použil náčelník Osagov. Akonáhle zavznel jeho ostrý povel, indiánski bojovníci vyskočili zo svojich radov, podbehli na kus, zastali, vystrelili svoje šípy na nepriateľa a potom takou istou rýchlosťou vrátili sa zase na svoje predošlé miesto. Strely sa neminuly svojho cieľa; mnohých usmrtily a ešte viac ranily, a to nielen ľudí, ale i kone. Kone sa spínaly, plašily a chcely sa pustiť do behu, takže ich ledva mohli skrotiť. Takto povstala medzi nimi haravara. Old Firehand pozoroval to všetko veľmi bedlive a keď videl bezradnosť trampov, rozhodol sa zasiahnuť do boja.

„Teraz na nich!“ zvolal. „Ale strieľajte len na jazdcov, nie na kone!“

Old Firehand a jeho spoločníci stáli za chrbtom trampov. Pušky zarachotily a guľky vpálily do mravenišťa tulákov, ktorí predesení týmto nečakaným obratom, úplne ztratili hlavu a začali vrieskať takmer ako malé deti, keď dostanú výprask.

„Preč, preč!“ kričal ktosi medzi nimi. „Obkolesili nás! Treba prelomiť frontu Indiánov!“

Trampi poslúchli rozkazu a v nasledujúcom momente už hnali svoje kone priamo na Indiánov, ktorí sa im vďačne vystúpili z cesty, víťazným revom ich sprevádzajúc. Trampi, pravda, nemali času ani len myslieť na svojich ranených a mrtvých.

„Hľa, ako sa kudlí za nimi!“ smial sa starý Blenter. „No, odpadne im chuť i ďalej zabŕdať do nás! A či viete, kto im velil utekať?“

„Pravdaže vieme!“ riekol čierny Tom. „Ten hlas poznáme veľmi dobre. To bol červený Cornel, ktorého tuším sám Lucifer chráni pred našimi guľkami! Nerozbehneme sa za nimi, Sir?“

Túto otázku upravil na Old Firehanda, ktorý odvetil: „Nie. Málo nás je na to, aby sme sa zamiešali s nimi do boja z blízka. Ostatne, myslím, uhádnu, že sme pôvodne neboli tu, ale na farme a že sa pokúsia dostať sa do dvora farmy prvej, než my ta pribehneme. Slovom, budú chcieť predbehnúť nás, preto musíme cvalom nazad na farmu.“

„Čo bude však s ranenými trampami a s koňmi, ktoré behajú sem i ta bez gazdu?“

„To už bude starosť Indiánov. My musíme chytro nazad k svojim koňom, aby sme neztratili ani minútky!“

Obhájci obrátili sa k Indiánom a mávajúc klobúkmi privolali im hromové „hurrah“, na čo natešení Indiáni odpovedali tiež hlasným volaním na slávu. Potom utekali ku koňom a vysadnúc na ne, uháňali do dvora.

Trampov nebolo vidieť nikde. Old Firehand vyšiel hneď na strechu a skúmal ďalekohľadom okolie.

Na streche sedela i pani Butlerová. Prestála, chudera, dosť strachu a obáv od tých čias, ako obhájci odjazdili na otvorené pole. Pravda, veľmi sa potešila, keď teraz počula o skvelom víťazstve.

„Sme teda už azda zachránení?“ spýtala sa vzdychajúc zhlboka. „Môžeme azda nádejať sa, že trampi po toľkých ztratách a nezdaroch zrieknu sa ďalších útokov a dajú nám už raz pokoj.“

„Možno,“ odpovedal Old Firehand.

„Len možno?“

„Žiaľbohu! Proti čriedam sa už síce neodvážia, lebo si myslia, že ich strážia nielen Indiáni, ale i značný počet bielych ľudí; ale s domom je to ináč. Tí lapaji, pravda, uznajú, že za bieleho dňa nás nezdolajú a daromne sa namáhajú. Ale v noci si budú trúfať. Majú húževnatého vodcu, okrem toho horia hnevom a pomstou proti nám, preto pravdepodobné je, že nás v noci napadnú. Treba sa nám prichystať na nočný útok. Je síce možné, že…“

Zastal v reči, práve keď obrátil ďalekohľad severným smerom. Viditeľne zbadal niečo, čo ho prekvapilo.

„Čo je, pane? Prečo ste zastali razom? Zdá sa mi, že sa vaša tvár zamračila trocha.“

Old Firehand díval sa ešte za chvíľu do ďalekohľadu, potom sa obrátil k domácej panej a podľa možnosti pokojným tónom povedal jej: „Nestalo sa, Mylady, nič takého, čo by nás obavou malo napĺňať. Môžete sísť celkom pokojne a rozkázať nejaký ten nápoj pre chlapov.“

Vstala upokojená a vzdialila sa. Len čo zmizla však, Old Firehand riekol lordovi, ktorý sa práve zjavil na streche so svojím obrovským teleskopom:

„Mal som vážnu príčinu poslať domácu paniu dolu práve teraz. Dívajte sa len, pane môj, svojím ďalekohľadom rovno na západ a povedzte, čo vidíte?“

Angličan priostril svoj teleskop, díval sa, a potom povedal: „Aha, tam sú trampi. Vidím ich dobre. Idú sem.“

„Idú naozaj? Nemýlite sa?“

„Nie veru, vidím to jasne.“

„Môj ďalekohľad je teda o mnoho lepší, hoci je menší ako váš. Prizrite sa len dobre, či trampi naozaj idú.“

„Hm, veru tí stoja.“

„A kam majú tváre obrátené?“

„Na sever.“

„Sledujte teda svojím ďalekohľadom ten smer! Možno uvidíte, prečo zastali tí trhani.“

„Well, Sir, už to mám! Vidím tam troch jazdcov, ktorí však, zdá sa, nespozorovali trampov.“

„Jazdcov? Naozaj?“

„Yes! Ale predsa nie! Zdá sa mi, že je tam i ženská osoba. A naozaj! Už to vidím dobre. Poznať, že je dáma, lebo má dlhú jazdeckú sukňu a závoj poletuje za ňou.“

„A či viete, kto sú tie tri postavy?“

„Nie. Ako by som to mohol vedieť… Heighho, hádam sú len nie…“

„Veru to sú oni,“ prisvedčil Old Firehand vážne. „Farmer Butler, jeho brat inženier a inženierova dcéra. Posol, ktorého sme vyslali, aby ich upozornil na nebezpečenstvo, nestretol sa s nimi.“

Lord složil ďalekohľad a zvolal: „Musíme teda rýchlo sadať na kone a ísť pred nich, lebo ináč dostanú sa do rúk trampov!“

Už chcel odísť, ale Old Firehand ho chytil za ruku a povedal mu: „Zostaňte len, lord, a nerobte zbytočný krik. Dámy ešte nesmú vedieť o veci. Keby sme mohli pomôcť, predbehnúc trampov, zaiste by sme neváhali ani chvíľky. Ale už je všetko pozde; ani len upozorniť ich nemôžeme. Dívajte sa ta!“

Lord si zase priložil ďalekohľad a videl, ako sa trampi pustili cvalom do behu priamo proti prichádzajúcim. Stŕpol a zvolal:

„All devils! Zmárnia ich tí podliaci!“

„O tom ani reči! Dobre oni vedia využiť takéto položenie a takýto výborný lov vo svoj prospech. Čo by mali z toho, keby ich povraždiť? Nič. Im ide o osoh, o peniaze. Keď ich však nechajú žiť, použijú ich ako rukojemníkov a budú žiadať od nás výkupné, alebo budú klásť iné podmienky. Pozorujte! Už sú obkolesení. V tejto veci by sme neboli mohli ničoho urobiť.“

„Well, to je všetko správne, Sir,“ odpovedal lord. „Ale či pripustíme, aby nám kládli podmienky a či strpíme, aby si vynucovali od nás nejaké výkupné? Veď by sme sa mali hanbiť pustiť sa s takými oplanmi do nejakého vyjednávania!“

Old Firehand mrdol plecom a jeho ústami preletel jemný úsmev, keď odpovedal:

„Nechajte to už len na mňa, milý lord. Ja som ešte nikdy nevykonal také niečo, za čo by som sa musel hanbiť. Môžete mi veriť a uspokojiť sa mojím tvrdením, že zajatým osobám teraz nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Len o to vás žiadam, aby naša pani a jej švagriná ničoho nezvedely ešte o tom, čo sa stalo. O ostatok sa ja už postarám.“

„Okrem nás dvoch nesmie o tom nikto vedieť?“

„Našim spolubojovníkom, ktorí sú nám bližší, oznámime udalosť, aby aspoň oni vedeli o všetkom a aby hneď boli pohotove, ak by náhodou potrebné bolo rýchle zakročenie. Jestli vám je po vôli, choďte im to povedať, ale nech to potom neroztrúsia ďalej. Ja zostanem tu a budem ďalej pozorovať tých vagabundov. Podľa toho potom, čo budem vidieť, zariadim svoje postupovanie.“

Lord sišiel do dvora. Old Firehand obrátil svoj ďalekohľad zase na trampov a bedlive sledoval ich počínanie. Trampi pojali zajatých do prostriedku a jazdili s nimi k skupine stromov, ktoré im slúžily za akýsi hlavný stán. Tam sostúpili s koní a utáborili sa. Vodcovia trampov sadli si spolu a začali sa veľmi živo radiť a dohadovať. Old Firehand pozoroval ich pohyby a uvažoval, čo to všetko má asi znamenať. Z rozmýšľania vyrušil ho Droll, ktorý pribehol celý zadychčaný a riekol: „Je to pravda, čo nám lord hovorí, že tí naničhodníci lapili pána Butlera, jeho brata i dcérku bratovu?“

„Áno,“ prisvedčil Old Firehand.

„No, nebol by som si myslel, že je to možné! Teraz len narastú trampom rohy! Budú si myslieť, že nám môžu frčky hádzať a klásť podmienky, aké sa im budú páčiť. Nuž to je nemilý obrat veru! A my? Čo im na to?“

„Nuž hádajte, čo by bolo najmúdrejšie robiť,“ riekol Old Firehand a pozrel šelmovsky-tázavým pohľadom na Drolla.

„Ja veru nemám ani poňatia, čo by sa mohlo podujať. Vy ste azda náklonný vyplatiť im výkupné nejaké?“

„Nuž a či jest iného východiska alebo inej pomoci? Čo si počneme ináče?“

„Nie, nedať im ani babky, nedať im ani za svet! Tí oplani nemôžu ničoho dosiahnuť, čo by sa ako vyhrážali. Zabiť zajatých sa iste neopovážia, lebo sa budú báť našej pomsty. Oni sa síce budú tým vyhrážať, ale my im neuveríme a jednoducho vysmejeme ich!“

„Lenže, povážte Droll, i v tom prípade, keby sa tak stalo, ako hovoríte, musíme šetriť našich zajatých priateľov. Trampi sa im budú vyhrážať, zle s nimi zaobchádzať a následkom toho duševný stav zajatých bude hrozný.“

„To im vôbec nezaškodí; nech si nezúfajú hneď. Ostatne tak im treba, zaslúžia, aby sa trocha potrápili, keď boli takí nemotorní, že vlietli trampom rovno do náručia! To im bude na príučku a v budúcnosti si aspoň dajú lepší pozor. Ostatne ich neresť nebude dlho trvať; my sme tu a museli by sme byť staré baby alebo buchnutí ťulpasi, aby sme nevynašli nejaký spôsob dostať ich z omáčky.“

„Ako sa do toho chytiť? Máte nejaký plán?“

„Nie, ešte nie. To nie je ani potrebné ešte. Prv musíme vyčkať a zvedieť, čo tí oplani zamýšľajú. Potom sa chytíme i my do roboty. Ja sa vôbec ničoho zlého neobávam a trúfam si, lebo sa znám. Keď príde pravý moment, vtedy mi iste vzkrsne hneď i pravá myšlienka v modzgu. My dvaja sme už vyplávali aj z inakšej kalamajky. Len sa netreba prenáhliť a treba mať rozum v hrsti. Ja myslím, že… hop! Pozrite len, už idú! Tam hľa dvaja trampi sa blížia rovno k domu. Bielymi ručníkmi mávajú na znak, že sa chcú shovárať a vyjednávať s nami. Pustíte sa s nimi do reči?“

„Pravdaže! K vôli zajatým musím zvedieť, čo chcú. Poďte so mnou.“

Oba sišli do dvora, kde stráž, na múr postavená, už tiež spozorovala prichádzajúcich. Trampi zastali mimo dosahu guliek a kývali ručníkmi. Old Firehand otvoril bránu, vystúpil a kývol na nich, aby prišli bližšie. Keď prišli k nemu, úctive sa mu pozdravili a vôbec strúhali veľmi zdvorilú tvár, snažiac sa vzbudiť dôveru voči sebe.

„Sir, sme vyslaní svojími kamarátmi, aby sme vám oznámili svoje podmienky a požiadavky.“

„Naozaj?“ odvetil Old Firehand ironickým tónom. „Dívajme sa len! Odkedyže sa odvážia zajace prísť k hnedým medveďom a svoje rozkazy im oznamovať?“

Podobenstvo, ktorého použil nebolo nevhodné. Stál pred nimi taký vysoký, široký a mohutný a z jeho očú sálal hrozivý plameň na nich, že mimovoľne hrklo to v nich a kročili krok nazad.

„My nie sme zajace, pane,“ osmelil sa povedať jeden z nich.

„Nie? Tak teda zbabelí prairie-vlci, ktorí sa uspokoja i zdochlinou. Hovoríte, že ste vyslaní parlamentárníci. Lotri a zbojníci ste, ktorí sa smejú zákonom a do ktorých každý statočný človek môže strieľať ako do nebezpečných dravcov!“

„Sir!“ zvolal tramp, „ja musím ostro protestovať proti takémuto urážaniu…“

„Jazyk za zuby, mizerák!“ zahrmel na neho Old Firehand. „Pripustil som vás tak blízko už i k vôli tomu, aby som videl, ako ďaleko siaha vaša bezočivosť. Máte právo vypočuť, čo vám poviem, a nie ústa otvoriť a odfrfľávať. Opovážte sa povedať ešte len slovo, ktoré sa mi nepáči a hneď vás srazím! Viete, kto som?“

„Nie,“ odpovedal tramp ustrašený.

„Mňa volajú Old Firehandom; povedzte to tým, ktorí vás sem poslali. Oni hádam budú toľko vedieť, že so mnou nemožno zahrávať si a že beda tomu, kto sa chytí so mnou za prsty. Ináč zkúsili ste to už i dnes a jestli budete pokračovať vo svojom zbojníčení, necháte tu všetci zuby! A teraz čujme nakrátko, čo máte oznámiť?“

„Máme vám oznámiť, že farmer, jeho brat i dcéra jeho brata sú v našich rukách.“

„Už to viem.“

„Tie tri osoby musia umrieť…“

„Pshaw!“ povedal lovec pohŕdlivým tónom.

„… jestli nepristanete na naše požiadavky a nesplníte naše podmienky. Žiadame, aby ste nám prepustili farmu a šli preč, lebo ináč tam na tých stromoch odvisnú vaši priatelia spolu s dievčaťom.“

„No len sa opovážte! I tu na farme je dosť povrazu pre vás všetkých! Ani jednému to nedarujeme!“

Takúto odpoveď tramp nečakal. Nevedel v prvom prekvapení, čo povedať a sklopil oči, nemajúc odvahy podívať sa do iskriacich sa očú tvrdého lovca. Potom však rozpačite vybľabotal:

„Povážte, pane, tri ľudské životy…“

„To mi netreba pripomínať, ja som si dobre uvážil všetko! A teraz practe sa mi s očú kým je s vami nie zle!“

Vytiahol revolver. Trampi sa rýchlo obrátili a ponáhľali preč. Z istej diaľky však jeden z nich odvážil sa ešte zastať a spýtať sa:

„Či sa môžeme vrátiť, ak dostaneme poverenie na inakšie podmienky?“

„Nie! Len s červeným Cornelom som ochotný shovárať sa i to len za krátku chvíľku. Ale čím skôr, aby vám nebolo pozde!“

„Sľúbite, že sa mu nič nestane a že sa bude môcť voľne vrátiť k nám?“

„Áno, jestli ma neurazí.“

„My mu to teda povieme.“

Utekali preč a z ich úteku bolo badať, ako sú radi, že nemusia stáť pred hrozivým pohľadom mohutného lovca. Old Firehand sa nevrátil do dvora, ale kráčal smerom k táboru trampov. Keď prešiel asi polovičku cesty, zastal a sadol si na kameň, aby tam dočkal červeného Cornela, o ktorom s istotou predpokladal, že príde na rozhovor.

O chvíľu ukázalo sa, že sa v svojom očakávaní nemýlil. Cornel vystúpil z masy trampov a pomalým krokom blížil sa k miestu, kde Old Firehand čakal na neho. Keď prišiel ta, uklonil sa nemotorne a riekol:

„Good day, Sir! Žiadali ste si shovárať sa so mnou?“

„O tom neviem,“ odpovedal westman. „Ja som povedal len toľko, že okrem vás nechcem sa s nikým shovárať a najradšej by som bol, keby som ani vás nevidel pred sebou.“

„Master, vy používate veľmi hrdého tónu!“

„Mám príčinu na to. Vám by som však neradil použiť toho istého tónu!“

Pozreli si do očú. Cornel spustil prvej zrak s obra a povedal, len ťažko tlumiac v sebe hnev:

„Myslím, že stojíme tu voči sebe ako úplne rovnoprávni a rovnakí ľudia.“

„Tramp pred statočným westmanom, premožený pred víťazom: to menujete vy rovnakosťou a rovnoprávnosťou?“

„Oho, ešte nie som premožený. V našich rukách je možnosť, obrátiť kopiu v druhú stranu.“

„No len sa do toho, hrdinkovia!“ zasmial sa Old Firehand opovržlive.

Cornela to začalo škrieť a povedal zlostne: „Teraz by sme mali len využiť vašu nepozornosť a hneď by sa to zvrtlo.“

„Ach, zvedavý som, akej nepozornosti som sa to dopustil?“

„Takej nepozornosti, že ste prišli až sem, na hodnú vzdialenosť od farmy. Keby som teraz chcel, dostali by ste sa nám do rúk. Ten nepremožiteľný, obávaný a slávny lovec v pasci! Môžete sa presvedčiť i sám, že je len prázdny lesk tá vaša sláva. Nech by teraz sadlo len niekoľko našich ľudí na kone, odrezali by vám cestu od farmy a vy by ste sa stal naším zajatým!“

„Myslíte, že naozaj?“

„Áno. A keby ste i tie najrýchlejšie nohy mali, i tak vás kôň dohoní. Zaiste uznáte to. Obkolesili by sme vás, prv, než by ste sa dostali k múru.“

„Darmo by ste si ostrili zuby na také niečo. Mali by ste vedieť, že vaši ľudia dostali by sa v prenasledovaní do dosahu guliek mojich ľudí a ubezpečujem vás, že by vám tí poriadne zapražili a neviem, či by jeden z vás ostal na žive, ak by neufujazdil zavčasu. — My sa však teraz o niečom inom máme shovárať.“

„Tak je. Prišiel som, Sir, aby som vám dal príležitosť zachrániť život toho dievčaťa a vašich priateľov, ktorých sme zajali.“

„Tak ste sa darmo ustávali, lebo životu tých troch nehrozí nijaké nebezpečenstvo.“

„Že nie?“ uškrnul sa Cornel škodoradostne s diabolským výrazom tvári. „Ohromne sa mýlite, pane. Jestli nesplníte požiadavky, bez milosti a bez otálania zavesíme všetkých troch na konáre.“

„Ja som vám už odkázal, že v tom prípade všetci tiež odvisnete!“

„Smiešna trúfalosť! Spočítali ste už, koľko nás je?“

„Zaiste. Ale či ste vy už mysleli na to, koľkých chlapov môžem ja postaviť proti vám?“

„Viem veľmi dobre, koľko vás je.“

„Pshaw! Vy ste nás nemohli spočítať.“

„Nebolo ani potrebné spočítať vás. My dobre vieme, koľko sluhov býva v riadnych časoch na Butlerovej farme. Ani teraz ich nebude viac. K tomu prídu potom ešte rafteri, ktorých ste si priviedli od rieky Čierneho Medveďa. To je všetko.“

Šibol okom na lovca, zvedave čakajúc na odpoveď, lebo i sám bol v rozpakoch ohľadom počtu obhájcov farmy a preto pokúsil sa teraz lstivým spôsobom dozvedieť sa o počte obhájcov z úst samého Old Firehanda.

Lenže Old Firehand mu nesadol na lep, ale mu odsekol, pohrdlive hodiac rukou:

„Spočítajte svojich mrtvých a ranených a povedzte mi potom, či by to bola mohla vykonať hrstka rafterov. Okrem toho videli ste mojich Indiánov a iných bielych bojovníkov, ktorí vás spolu s Indiánmi vzali do krížového ohňa.“

„Iných bielych bojovníkov?“ zasmial sa Cornel. „Nemáte tam iných bielych okrem rafterov! Ja vám uznám ochotne, že ste nám v tejto veci prešli cez rozum. Vy ste pribehli z farmy pomôcť Indiánom, to ja už teraz iste viem, len škoda, že mi vtedy nemohlo hneď prísť na um. My sme sa mali hneď oboriť na farmu, kým ste vy boli vonku; tak by sa nám celkom iste bola dostala do rúk. Ó nie, milý pane, výkladom o počte vašich chlapov mňa vôbec nepomýlite! Keď my teraz zajatých usmrtíme, vy sa nám vôbec nemôžete pomstiť.“

V očiach Cornelových sa zas zjavil predošlý, tajne skúmavý pohľad. Napnuto očakával, hoci to opatrne zakrýval, čo na to povie Old Firehand.

Veľký lovec však odvetil, zmalicherňujúcim pohybom sprevádzajúc svoje slová: „Načo sa hádať o týchto veciach? Ešte i tak, keby nás naozaj tak málo bolo, ako sa vám to zdá, alebo ako to na oko tvrdíte, i vtedy sme v prevahe nad vami. Trampi, trampi, akí sú to ľudia? Lenivci, povaľovači, tuláci, vagabundi! Tam dnu však, za múrom, stoja najslávnejší lovci a scouti divého Západu. Jediný z nich vyváži aj desať trampov! Nech by nás bolo i len dvadsať westmanov a nech by ste sa vy odvážili usmrtiť zajatých, my by sme vás prenasledovali a s vašich šľapají neuhli do tých čias, kýmkoľvek by sme vás do posledného nevyhubili, a čo by to trvalo týždne i mesiace! Vy to viete veľmi dobre a preto budete sa chrániť toho, aby ste i len vlások skrývili na hlave troch zajatých.“

Old Firehand povedal tieto slová s takou vnútornou istotou a hrozivou prísnosťou, že Cornel neodolal jeho pohľadu a sklopil oči, dobre vediac, že slávny lovec Západu nereční do sveta a čo povie, za tým stojí a čo by priam sekery padaly z neba. Stalo sa to už neraz, že jediný človek prenasledoval celú skupinu chlapov a vykynožil ich do posledného svojimi istými guľkami. Westmani sú v takýchto veciach majstri a neustanú, kým dielo pomsty nedokonajú. A keď je to práve slávny a vážny Old Firehand, ktorý takéto prenasledovanie do výhľadu kladie, tak je to istotne nie žart alebo prázdna vyhrážka. Samozrejmé je však, že Cornel ani za svet by nebol ukázal na sebe, že sa toho obáva. Zdvihol zrak a ozval sa posmešným tónom:

„Nuž, uvidíme! Keby ste si boli svojej sily istí a keby ste sa ani za mak neobávali, že svoju hrozbu vykonáme, tak zaiste nestáli by ste teraz na tomto mieste! Len starosť o životy tých troch vás dohnala sem!“

„Neľapocte zbytočne! Áno, ja som bol ochotný shovárať sa s vami, a to výlučne len s vami, nie však pre nejaký strach alebo obavu, ale len preto, aby sa mi dobre zaryla do pamäti vaša tvár a váš hlas, aby som vás pri najbližšej príležitosti, keď by prišlo na odplatu, iste poznať mohol. Len to som chcel. A keďže som sa vám teraz už dobre poprizeral, môžeme sa rozísť. Skončili sme.“

„Ešte nie, pane. Mám vám predložiť inú podmienku. My totiž ochotní by sme boli zrieknuť sa farmy.“

„Ach, aká milosť a blahosklonnosť pánov trampov! Nuž, a čo ďalej?“

„My sa zriekneme farmy a nebudeme útočiť proti vám, jestli nám vydáte zajaté kone, jestli nám dáte potrebné množstvo statku, aby sme mali mäsa a napokon jestli nám zaplatíte dvadsaťtisíc odstupného. Toľko peňazí zaiste bude na farme.“

„Len toľko? To je dosť skromná žiadosť! A čo nám vy ponúkate za to?“

„My vám vrátime troch zajatých a odídeme svojou cestou, ak nám ešte sľúbite, že nás nebudete prenasledovať a zrieknete sa pomsty. Povedal som všetko a vy viete, čo sú naše posledné podmienky. Teraz vás žiadam o rozhodnutie, lebo sme sa už dosť naľapotali.“

Povedal to hlasom, ako keby na jeho strane bola všetka pravda a právo. Old Firehand vytiahol svoj revolver a povedal mu nie hnevlivým, ale pokojným tónom, neopisateľne pohrdlivým úsmevom sprevádzajúc svoje slová:

„Áno, naľapotali ste toho dosť a preto practe sa mi teraz s očú, lebo vám vpálim guľku do kotrby!“

„Čo? Je to…“

„Preč! A to hneď!“ zahrmel na neho lovec, obrátiac revolver proti nemu. „Jeden — — — dva — — —“

Tramp uznal za lepšie, nevyčkať to „tri“; obrátil sa a špatne zakľajúc popod nos, rýchlo kráčal k svojmu táboru. Lovec díval sa za ním za chvíľku, lebo Cornel by bol schopný zákerne streliť do neho odzadku. Keď Cornel bol už v bezpečnej diaľke, Old Firehand pohol sa pomalým krokom na farmu, kde jeho stretnutie s Cornelom veľmi bedlive pozorovali. Na zvedavé otázky obhájcov Old Firehand nakrátko oznámil obsah svojho rozhovoru s Cornelom.

„Podľa mojej mienky konali ste celkom správne, Sir,“ povedal lord. „Takým oplanom neslobodno sa zdôveriť a nič im netreba veriť. Boja sa a presvedčený som, že sa neopovážia ublížiť zajatým. Budú sa starať v prvom rade o svoju vlastnú kožu. Čo myslíte, čo urobia teraz?“

„Hm,“ odpovedal Old Firehand. „Slnce zachodí. Čochvíľa bude tma a ja myslím, že nebudú môcť odolať pokušeniu, aby nás v noci neprepadli. Budú si myslieť, že pod rúškom tmy podarí sa im, čo sa im pri dennom svetle zmarilo a budú útočiť na farmu celou silou. Veríme, že sa im to nepodarí, ale i tak im zostanú ešte zajatí a budú môcť prísť zas s nejakými podmienkami, trúfajúc si vytlačiť z nás niečo.“

„Naozaj by sa odvážili ešte raz napadnúť farmu?“

„Pravdepodobne. Oni dobre vedia, že nás počtom hodne prevyšujú. Musíme sa prichystať na obranu. Opatrnosť káže predovšetkým bedlive pozorovať ich. Akonáhle sa zotmie, musia ísť niektorí z nás na výzvedy, aby som určite znal ich úmysel a pohyby.“

Slnko sa medzitým snížilo až ku kraju obzora a jeho papršleky, rozlejúc sa po rovine ako tekuté zlato, padaly na tábor trampov takým spôsobom, že pozorovatelia z farmy ďalekohľadom rozoznať mohli každého z nich a mohli sledovať i najmenší ich pohyb. Bolo vidieť celkom jasne, že nechystajú sa ani odísť s toho miesta, ani tam zostať na noc. Z toho teda bolo možné uzavierať už vopred, že chcú zostať v blízkosti farmy a že majú nejaké plány na noc.

Old Firehand kázal nasnášať do štyroch kútov dvora veľa dreva a uhlia, ktorého je v štáte Kansas mnoho a preto je lacné; okrem toho prikotúľali aj niekoľko sudov petroleja. Keď sa úplne zotmilo, teta Droll, Humply Bill a Gunstick-uncle vybrali sa na výzvedy. Na prípad, že by ich trampi prenasledovali a aby nemuseli čakať pred bránou, kým im otvoria, na niekoľkých miestach múra pripevnili visiace povrazy, pomocou ktorých vyzvedači v prípade potreby rýchlo mohli vyliezť na múr a odtiaľ do dvora. Takto sa nemuseli obávať, že ich prenasledovatelia prípadne dohonia a pred bránou prikváčia.

Potom zamočili kusy dreva do petroleja, zapálili a cez strelné štrbiny vyhodili pred múr. Na to potom nahádzali ešte dreva a uhlia a keď sa to všetko rozhorelo, na štyroch uhloch farmy horely také veľké ohne, že pri ich svetle celkom jasne bolo vidieť boky múrov a priestor pred nimi, tak že sa nepriateľ nemohol priblížiť nepozorovane k farme. Horiace drevo mohlo byť hádzané vždy cez inú streľnú štrbinu, tak že obhájci nemuseli sa obávať, že ich nepriateľské guľky zasiahnu.

Prešla už dobrá hodinka po týchto prípravách, ale nebolo vidieť nič podozrivého pred múrami. Všade bolo ticho. V tom Gunstick-uncle prehodil sa ponad múr a vyhľadajúc Old Firehanda, oznamoval mu svojím básnickým spôsobom: „Trampi sú už nie, kde boli — ani nikde v šírom poli.“

„To som si myslel. Ale kdeže sú teda?“ spýtal sa lovec, smejúc sa na rýmoch dlhého.

Talentovaný poet ukázal prstom v pravo od brány a odpovedal nezmenenou vážnosťou: „Tu na brehu rieky v kroví — rozložili tábor nový.“

„Odvážili sa tak blízko prísť! Tak by sme však boli museli počuť dupot ich koní!“

„Dovtípili sa trhani, — kone kdesi zanechali; — bol by som za nimi sliedil, — keby mi bol niekto svietil.“

„A kde je Droll a Bill?“

„Skrytí tajne pozorujú — trampi aké plány kujú.“

„No, dobre. Ja však musím vedieť celkom presne, kde sú trampi. Prosím vás teda, choďte znova k tamtým dvom a akonáhle zbadáte, že sa trampi na nejakom mieste trvale utáboria, príďte mi to hneď oznámiť. Trampi si pravdepodobne myslia, že nám prejdú cez rozum, ale sa dostali mimovoľne do pasce, ktorú nám treba len privrieť.“

Uncle odišiel a lord, ktorý stál tam, kým sa Old Firehand s Unclom shováral, spýtal sa, na akú pascu myslí lovec. Old Firehand povedal:

„Trampi sú tam pri rieke. Za nimi je voda a pred nimi múr. Keď mi teda uzavreme dve druhé strany, tak ich pevne máme v rukách.“

„Plán by bol správny. Lenže ako chcete vykonať to uzavretie?“

„Privoláme si Indiánov, a tí sa prikradnú k ním od juhu; my zas, čo sme tu, napadneme ich od severnej strany.“

„Múry by ste teda nechali bez obrany?“

„Nie. Sluhovia zostanú na múroch. Dosť ich je na obranu múrov. Pre nás by to veru nebolo dobre, keby trampi prišli na múdru myšlienku vrhnúť sa na múry. Ja sa však nazdávam, že nebudú takí prefíkaní, aby si mysleli, že sme sa odvážili nechať múry, našu hlavnú oporu, bez dostatočnej obrany. Okrem toho nariadim vyšpehovať, kde nechali svoje kone. Keď to zvieme, zas im budeme môcť seknúť do živého: na stráženie koňov zanechaných niekoľkých trampov nebude ťažko premôcť a keď im zajmeme kone, tak sú ztratení, lebo ktorí nám ujdú dnes večer, tých dohoníme zajtra na úteku a do chlapa ich pobijeme.“

Hneď na to Old Firehand vyslal čierneho Toma a missourského Blentera sliediť za koňmi. Súčasne vybral si dvoch sluhov, ktorí dobre znali kraj, a poslal ich s odkazom k náčelníkovi Osagov, aby ho dopodrobna informovali o plánoch Old Firehandových. Pred návratom týchto poslov nebolo možné podniknúť nijakého útoku.

Prešlo už hodne času, a nikto z poslov alebo z vyzvedačov sa neukazoval ešte. Napokon vrátili sa sluhovia. Našli Indiánov a priviedli ich až do blízkosti farmy na ushovorené miesto. Indiáni ležali len na niekoľko sto krokov od trampov pri rieke a boli hotoví na prvý výstrel vyskočiť a napadnúť trampov. Hneď zatým vrátili sa i vyzvedači, Droll, Bill a Uncle.

„Vrátili ste sa všetci traja?“ riekol Old Firehand káravým tónom. „Aspoň jeden z vás mohol zostať vonku, aby trampi boli stále pozorovaní.“

„Áno, áno, iste by sa bolo tak stalo, keby bolo potrebné,“ odpovedal Droll. „Ja viem, čo robím. Prikradol som sa tak blízko k trampom, že som mohol vypočuť každé ich slovo, hoci si dávali veľký pozor a hovorili tlumeným hlasom. Veľmi ich zlostia naše ohne, pre ktoré nemôžu podniknúť útok na múry a preto rozhodli sa počkať, až popálime všetko drevo a uhlie. Koja sa nádejou, že za niekoľko hodín bude po našich zásobách paliva, lebo vraj nemožné je, aby farmer toľko dreva bol nashromaždil a potom že nás napadnú.“

„To je veľmi výhodné pre nás,“ riekol Old Firehand, „lebo takýmto spôsobom získame dosť času na prichlopenie pasce.“

„Akej pasce?“

Old Firehand mu vysvetlil svoj plán. „To je nádherné, hihihi!“ zasmial sa Droll tlumeným hlasom a bolo vidieť, že sa mu vec veľmi páčila. „To sa nám musí podariť! Tí oplani si totiž myslia, že my o ich blízkosti ani tušenia nemáme a že sa nazdáme, že sú oni i teraz tam pod stromami. Lenže na jednu vec musím dôrazne upozorniť. Je to veľmi vážné.“

„Čo je to?“

„Nesmieme zabudnúť na troch zajatých. Obávam sa, že ich trampi zavraždia, akonáhle ich napadneme a keď zbadajú, že sa dostali do krížového ohňa.“

„Ja som už uvažoval o tom a myslím, že najmúdrejšie bude poveriť troch z nás venovať sa len záchrane zajatých, a to takýmto spôsobom: tí traja sa priplazia k zajatým a akonáhle sa začne boj, hneď ich vyslobodia zpomedzi trampov. Sú sviazaní?“

„Áno, ale nie tuho.“

„Musíme ich teda čím skôr zbaviť pút a potom…“

„A potom do vody s nimi!“ skočil mu do reči Droll.“

„Do vody?“ spýtal sa Old Firehand udivene.

„Áno, do vody s nimi, hihihi. To bude smelý čin, na to sa podívate! Aké oči budú trampi vyvaľovať! A ako sa budú za vlasy chytať! My vyvedieme zajatých zpomedzi nich ešte pred útokom!“

„Pokladáte to za možné?“

„Nielen za možné, ale i za veľmi potrebné. Keď sa rozpúta boj, vtedy je už trocha pozde a veľmi ťažko oslobodzovať zajatých; vtedy už nemožno ručiť za bezpečnosť ich životov. My ich musíme teda ešte pred započatím nepriateľstva dostať na bezpečné miesto. A to nebude ťažká úloha.“

„Naozaj? Nuž, ako si to teda predstavujete? Viem, že ste prefíkaná líška!“

„Netreba na to veľkej prefíkanosti. Divím sa, že vám to ešte neprišlo na um. Pomyslite len na kanál, ktorý tu zpoza domu vedie pod zemou von až k rieke! Trampom sa ani nesníva, že my tu také niečo máme. Keď som sa ja pred chvíľkou priplazil až k trampom pri rieke, hoci je tam tma, jednak zbadal som, kde je otvor kanála. Na tom mieste totiž v rieke nahádzané sú veľké kamene, tvoriace akúsi hať, aby sa voda odrážala do kanála. A pomyslite, aká náhoda je, že trampi táboria práve pri tomto otvore kanála! Rozložili sa v polkruhu na brehu rieky a zajatých umiestili v prostriedku tábora. Mysleli si, chuďasi, že sa takto nikto nemôže k nim dostať, len ak by cez ich telá, a ono práve táto okolnosť umožní nám dostať sa k nim a vyslobodiť ich.“

„Ach, už začínam chápať váš úmysel! Chcete vniknúť do kanála a ním dostať sa pod dvorom až k rieke.“

„Áno, lenže nie ja sám. Musíme byť traja, aby každému zajatému jeden z nás mohol prísť na pomoc.“

„Hm, táto myšlienka je zaiste výborná. Len sa musíme ešte presvedčiť, či je kanál naozaj schodný.“

Old Firehand povypytoval sa niekoľkých sluhov a zvedel, že kanál je čistý, že niet v ňom bahna ani nebezpečných, smradľavých výparov. Celkom dobre možno vraj v ňom chodiť. Najväčšmi sa však zaradovali tomu, že podľa slov sluhových, pri otvore kanála je skrytý malý člnok, dostatočný pre tri osoby. Tento člnok je tam stále skrytý, aby ho neukradli Indiáni alebo iní nepríhodní cudzinci.

Po týchto informáciach plán prefíkanej tety ešte raz podrobne premysleli a predebatovali a dohodli sa, že na túto výpravu pôjde Droll s Billom a s Uncleom.

Len čo dokončili tento rozhovor, zjavil sa na dvore i čierny Tom s missourským Blenterom. Old Firehand zvedave šiel im v ústrety a spýtal sa, kde sú kone. Čierny Tom však dosť znechuteným tónom vyrozprával, že pochodili celé okolie, ale nikde nemohli nájsť kone trampov. Lapaji boli dosť múdri a opatrní a skryli svoje kone ďaleko od farmy.

„Nuž darmo je,“ zabručal Old Firehand, „nemôže sa nám všetko dariť, ako si žiadame. Hlavné je však, aby sme zajatých vyslobodili.“

Droll, Bill a Uncle vyzliekli si vrchné šaty, otvorili za domom skryté padacie dvere, vedúce do kanála a sostúpili doň, majúc so sebou lampáš. Voda siahala priemerne asi po prsá. Pušky opreli o plecia a nože, revolvere i tašku s nábojmi priviazali si o krk. Dlhý Gunstick-uncle kráčal popredku, svietiac lampášom.

Keď trojica westmanov zmizla v kanále, Old Firehand hneď vydal povel ostatným chlapom nasledovať ho. Potichu otvorili bránu a keď vyšli jeho spoločníci, pri bráne nechanému sluhovi kázal bránu len prichýliť, aby v prípade potreby obhájcovia hneď mohli vbehnúť do dvora. Sluhovi však bolo nariadené, aby dával dobrý pozor, a jestli by sa trampi zjavili pred bránou, aby ju rýchlo zavrel a zatarasil. Ostatní sluhovia, ba i slúžky stáli pohotove na múre, aby v prípade útoku trampov všetkými možnými prostriedkami odrazili nepriateľa.

Old Firehand viedol skupinu rafterov zprva na sever, aby ich žiara ohňov neprezradila, potom, keď prišli k rieke, obrátili sa južným smerom a opatrne plazili sa pozdĺž rieky až do istej vzdialenosti od trampov. Vtedy skupina zastala a Old Firehand plazil sa ďalej sám, aby presne vyskúmal polohu tábora trampov. O chvíľu jeho ostré oči zbadaly polokruh tulákov. Teraz už vedel, v ktorom smere má riadiť útok proti nim. Vrátil sa teda k svojim, vyčkať dohovorený znak, ktorým Droll a jeho spoločníci mali oznámiť, že sa oslobodenie zajatých podarilo.

Trojica osloboditeľov medzitým prešla podzemným kanálom, ktorého voda nebola príliš studená. Neďaleko otvoru, stál člnok, pripevnený o železný hák. Boly v ňom i dve veslá. Uncle zahasil lampáš a zavesil ho na hák. Potom Droll kázal svojim druhom tam dočkať trocha, kým sa on poobzerá. Vrátil sa o nejakú štvrťhodinku.

„No?“ spýtal sa Humply Bill s napnutou zvedavosťou.

„Nie je to ľahká úloha,“ odpovedal Droll. „Voda je síce tam von nie hlbšia ako tu, ale tma medzi stromami a v kroví je temer nepreniknuteľná; stálo ma to námahy, predrať sa tade. Vôbec som nevidel pred seba a len hmatajúc som mohol napredovať.“

„Hm, ako je to možné? Veď by naše ohne maly koľko-toľko osvetľovať okolie?“

„Hore na brehu je jasnejšie, ale voda je nižšia, ako breh a tam je tma, ako vo vreci. Trampi sedia na brehu rieky v polokruhu, ktorého priemer tvorí rieka. Vo vnútri polokruhu, neďaleko od vody, sú traja zajatí. Stráži ich jeden tramp, a môžem povedať, oka s nich nespustí. Toho musíme odpraviť na druhý svet; nebude ho škoda.“

„Plán máte už teda hotový?“

„Áno. Zajatí nemusia ísť do vody. Pôjdeme ta člnkom.“

„Hm, to je nebezpečné. Trampi môžu zbadať člnok, lebo jeho temné obrysy odrážať sa budú i od slabého lesku vĺn.“

„Aký lesk! Následkom včerajšieho dažďa voda je taká mutná, že ju, najmä pri brehu, vôbec nemožno rozoznať od zeme. Člnkom sa teda priplavíme do blízkosti trampov, na brehu ho pripevníme, vy zostanete pri člnku vo vode a ja pôjdem sám odpratať strážnika a zajatých zbaviť pút. Potom ich privediem sem, sadnú si do člnka a odveslujú do kanála. My traja však si spokojne sadneme na ich miesta v tábore trampov. Keď potom dáme dohovorený znak, tanec sa so všetkých strán hneď začne. Súhlasíte?“

„Well, tak to bude najlepšie!“ riekol Bill.

„A vy Uncle?“

„V hlave plán hotový máme, — slávne dielo vykonáme!“ odpovedal dlhý básnik.

„No, tak teda do práce sa!“

Odviazali člnok; Droll chytil povraz a ťahal člnok za sebou, Bill s Uncleom potískali ho z kanála do rieky. Pohybujúc sa tesne pri brehu, kráčali vopred pomaly a opatrne. O chvíľu Droll zastal. Jeho dvaja druhovia pozorovali, že priväzuje člnok. Priklonil sa k ním a šeptal:

„Ďalej už nesmieme. Dočkajte ma tu, kým sa vrátim.“

Breh na tomto mieste nebol vysoký. Škriabal sa ticho nahor. Obďaleč za krovím horely ohne pred múrom farmy, ktoré osvetľovaly okolie rieky aspoň natoľko, že bolo možné obrysy predmetov slabúčko rozoznať. Asi na desať krokov od vody bolo vidieť temné tiene štyroch sediacich osôb: zajatí so svojím strážcom. Ta ďalej ležali trampi po zemi vo všetkých možných polohách. Droll plazil sa pomaly napred, majúc so sebou pušku. Až keď sa dostal za chrbát strážcu, složil pušku do trávy a vytiahol nôž z opasku. Tramp musel umrieť bez najmenšieho škrknutia. Droll počkal ešte moment a keď videl, že je čas vhodný, ľavou rukou lapil ho za krk, stisol mu hrdlo a pravou rukou vrazil mu nôž do chrbta tak obratne, že nôž vnikol hlboko do srdca. Potom zas skrčiac sa k zemi, potiahol trampa za sebou. To všetko stalo sa tak rýchlo, že zajatí ničoho nespozorovali. Iba o chvíľu rieklo dievča:

„Pa’a, náš strážca zmizol kamsi!“

„Naozaj? Veru áno; tomu sa divím. Zostaň však len ticho sedieť, tuším nás chce len zkúšať, či mu nechceme ujsť.“

„Ticho, ticho,“ pošepol im Droll. „Nikto nesmie počuť ani hláska! Strážca leží tu v tráve zabitý; ja som prišiel vyslobodiť vás.“

„Zachrániť? Heavens! Nemožné! Vy ste strážca a chcete nás len vyzkúšať.“

„Nie, pane, ja som váš priateľ. Vy ma znáte ešte z Arkansasu. Droll, ktorého tetou volajú.“

„Bože môj, je to možné?“

„Tichšie, tichšie, pane; Old Firehand je tiež tu, i čierny Tom a mnohí iní. Trampi chceli vyrabovať a spustošiť farmu, my sme ich však odrazili. Videli sme, ako vás trampi lapili a ja som sa s dvoma smelými kamarátmi priplazil sem, aby som vám pomohol utiecť. A jestli mi ani teraz nechcete veriť, keďže moju tvár vidieť nemôžete, ja vám pravdivosť svojim slov dokážem tým, že vám putá rozrežem. Otrčte sem ruky!“

Niekoľko rezov nožom a zajatí cítili, ako sa im ruky uvoľnily. Bol to pocit blažený.

„Teraz tíško za mnou k rieke do člnka,“ šeptal Droll. „My sme prišli kanálom a člnok sme pojali so sebou. Vy sadnite si do člnka, veslujte ku kanálu, ktorý zaiste znáte a dočkajte tam, kým sa kuca-paca skončí.“

„Aká kuca-paca, čo to má byť?“

„Hneď sa to začne. S tejto strany majú trampi pred sebou rieku a s tamtej zas múr, dvoje prekážok, ktoré im budú v ceste. V pravo od nás čupí Old Firehand i so svojími raftermi, a v ľavo čihá náčelník Osagov so svojími Indiánmi, čakajúc len na dohovorený znak, aby sa vrhol so svojími ľuďmi na týchto darebákov.“

„Ach, teda tak? A my dvaja by sme mali sedieť kdesi v úkryte, v bezpečnosti? Myslíte si azda, že ja a môj brat sme babky, ktoré si založia ruky do lona a pokojne sa prizerajú, ako si ich chrabrí záchrancovia životy obetujú za ne? Nie, pane, mýlite sa. Naše miesto je tam, kde je boj.“

„Hm, to sa mi páči. To znamená, že nás je o dvoch chlapov viac. Ale malá miss nesmie zostať tu, kde guľky budú lietať.“

„To je pravda. Buďte laskavý zaviezť ju člnkom do kanála. Ako však bude so zbraňou? Môžete nám dať aspoň revolver a nôž?“

„Nie je potrebné, pane, aby sme vám dali z našich zbraní, ktoré budeme potrebovať i my. Tu je zabitý strážca; jeho zbraň postačí pre jedného a o druhého sa postarám ja tým spôsobom, že sa priplazím k niektorému trampovi a… pst! pst! pozor, práve prichádza jeden! Zaiste jeden z náčelníkov, ktorý sa chce presvedčiť, či strážca verne koná svoju povinnosť. Nechajte ma konať samého.“

Chlap, ktorý opustil kruh trampov a blížil sa pomalým krokom pozrieť, či je všetko v poriadku, zastal pred zajatými a ozval sa:

„No, Collins kdeže si? Spíš? Je všetko v poriadku? Nestalo sa niečo podozrivého?“

„Nie,“ odpovedal Droll zmeneným, hlbším a nudnosť napodobňujúcim hlasom.

„Well! Daj len dobrý pozor! Oči maj otvorené, lebo je tma, ako čo by ju zo smoly uliali! Daj pozor, lebo ináče zaplatíš vlastnou hlavou! Rozumel si?“

„Yes. Ja sa o svoju hlavu iste nemusím toľme báť, ako ty o svoju! Daj si pozor!“

Úmyselne povedal tieto výhražné slová a úmyselne sa ozval nezmeneným hlasom, lebo chcel, aby sa tramp sohol k nemu. Čo si prial, to sa i stalo. Tramp sa začudoval nezvyklej hrozbe, pristúpil o krok bližšie, sohol sa k Drolovi a riekol:

„Čo sa ti stalo? Zbláznil si sa? Čí je to hlas? Nie si ty Collins, ktorého som ja…“

Nemohol ďalej ani muknúť, lebo Drollove oceľové ruky chmatly ho za hrdlo ako kliešte, strhly na zem, za chvíľku bolo počuť kopanie nohami a potom nastalo hrobové ticho. Droll sa ozval položartovným tónom:

„Tak; i tento mal zbraň so sebou; ďakujem mu za túto laskavosť.“

„Netreba sa ho už obávať? Myslíte, že je aspoň nateraz neškodný?“ spýtal sa farmer.

„Škoda o tom pochybovať. Ten je už nebohý. Soberte mu zbrane a všetko, čo má pri sebe. Ja do tých čias zavediem malú Miss k člnku.“

Droll chytil Butlerovu dcérku za ruku a krčiac sa nad zemou, viedol ju k člnku. Tam nakrátko vyrozprával svojim druhom, čo sa stalo a čo robiť ďalej. Humply Bill a Uncle posadili dievča do člnka a zatiahli člnok popri brehu do kanála. Tam člnok priviazali, a posmeliac dievča, aby tam trpelive a smelo dočkalo návrat svojich, brodili zas nazad k Drollovi a k Butlerovcom. Medzitým oba Butlerovci ozbrojili sa zbraňami zabitých trampov a Droll povedal:

„Teraz sa to už môže začať. Lenže na jedno nesmieme zabudnúť. Ako zarachotia prvé výstrely, tí darebáci pribehnú hneď sem, aby si zabezpečili zajatých. Jestli by nás tu pristihli, takej presile by sme sotva mohli odolať. Poďme teda na kúsku nahor, tesne popri rieke, tam niekde si nájdeme príhodné miesto.“

Kde štvornožky, kde zas plaziac sa kradli sa popri rieke napred, až našli vhodné, stromami zarastené miesto. Tam sa rozostavili, každý za jeden strom, ktorý ich mal kryť počas paľby. Oni stáli v úplnej tme, trampov však videli natoľko, aby s istotou mohli na nich cieliť, lebo úzadie trampov bolo ohňami, pred múrom zapálenými, po istú mieru osvietené.

Potom Droll priložil si ruku na ústa a napodobil krátke, mdlé krákanie dravého vtáka, ktorý sa na chvíľku zo sna vzbudí. Tento, na prairie obvyklý a častý hlas nemohol byť trampom podozrivým a sotva si ho všimli, i keď sa ešte dva razy opakoval. Toto bol dohovorený znak, na ktorý čakal Old Firehand so svojimi ľuďmi.

Za niekoľko momentov panovala ešte hlboká tichosť. Potom razom zaznel hlasný povel Old Firehandov: „Hor sa! Páľ!“

Z prava zarachotily pušky rafterov, ktorí sa priplychtili k trampom tak blízko, že každý dobre mohol vziať na mušku svojho trampa. Indiáni sa skrývali na ľavej strane a už dávno netrpelive čakali na prvý výstrel, aby sa — podľa dohovoru — aj oni pustili do divého „tanca“. Preto teraz vybúšil z ich hrdál celou silou prenikavý vojenný rev, ktorým sa oni podľa starodávneho zvyku vrhajú do boja. Súčasne vystrelili na trampov záplavu svojich šípov a zatým oborili sa na nich tomahawkami.

„Teraz aj my!“ velil Droll. „Prvej strieľajme a potom hlavňami na nich!“

Bola to divá, pravá americká scéna, ktorá sa teraz rozpútala. Trampi sa cítili byť celkom bezpečnými, následkom zdĺhavého vyčkávania a polihovania väčšinu z nich už driemoty boly ovládaly: a tu razom taký divý shon, rev, paľba so všetkých strán, ani čo by sa bolo razom samé peklo oborilo na nich, a do toho všetkého miešal sa krik a stonanie ich vlastných ranených. Ako zajace, nad ktorými sa vystrely pazúry orla, shŕkly sa zdesení dovedna, nemysliac na odpor. Až keď po prvých salvách útočiaci dostali sa celkom k nim a začali tĺcť i rúbať do nich puškami a tomahavkami, spamätali sa trocha a začali sa brániť. Takto prekvapení nemohli utvoriť si pochopu a počte útočníkov; súdiac po hroznom kriku a pri slabom svetle obďalečných ohňov zdal sa im počet nepriateľov i tri ráz väčším, ako čo v skutočnosti bol. To stupňovalo ich strach a tak útek uznali za jedinú spásu.

„Preč, preč ku koňom!“ ozval sa hromový hlas zpomedzi trampov.

„To je Cornel!“ zvolal Droll. „Vrhnite sa na neho, nedajte mu ufrknúť, nesmie ujsť ztadeto s celou kožou!“

Obrátil sa a snažil sa dostať ta, odkiaľ bol zaznel Cornelov hlas; druhí šli s ním a za nim, ale márne hľadali vodcu. Cornel bol natoľko obratným, že sa hneď skryl do krovia. Ako had plazil sa od kra ku kru, dávajúc si veľký pozor, aby bol stále v tme, tak že ho prenasledovatelia nemohli vidieť. Víťazi snažili sa zmárniť čím najviac trampov, ale tých bolo veľké množstvo a držali sa pospolu, tak že napokon prielom cez šíky útočníkov sa im dosť ľahko podaril. Utekali severným smerom ako bez duše.

„Len sa za nimi!“ velil Old Firehand. „Nenechajte ich prísť k dychu! Neuhnúť im zo stopy!“

Old Firehand chcel, aby útočníci s trampy súčasne dobehli k ich koňom; to však ukázalo sa nemožným. Čím ďalej sa vzdiaľovali od farmy, tým slabšia bola žiara ohňov, horiacich pred múrami farmy, tak že napokon dostali sa všetci do takej tmy, že nebolo možné rozoznať priateľa od nepriateľa. Stalo sa vše, že prenasledovatelia nabehli jeden na druhého a tým sa prenasledovanie veľmi zdržiavalo. Trampov hnal i strach a čím ďalej, tým väčšmi unikali do tmy. Old Firehand teda uznal za lepšie shromaždiť svojich; trvalo však niekoľko minút, kým sa prenasledovatelia posvolávali a spojili a tým trampi získali taký predbeh, že už nebolo možné dohoniť ich. Prenasledovatelia šli síce ešte na kuse predošlým smerom, ale keď o chvíľku počuli posmešné výkriky trampov a dupot kopýt ich cválajúcich koní, uznali, že všetka ďalšia námaha je úplne zbytočná.

„Poďme nazad!“ velil Old Firehand. „Je možné, že sa ranení poskrývajú, aby potom ušli. My to musíme prekaziť.“

Táto starosť bola veru zbytočná. Indiáni neprenasledovali utekajúcich trampov. Zostali na bojišti, aby snorili za skalpami bielych. K vôli tomu prekutali celé bojište i krovie na celom najbližšom okolí a každého, ešte živého trampa usmrtili a oskalpovali.

Keď potom pri svetle zapálených, smolou bohatých kusov dreva spočítali mŕtvych trampov, vysvitlo, že na každého víťaza prišlo po dvoch mrtvých, započítajúc do toho i tých, ktorí padli v boji za denného svetla. Obrovský počet! Jednako počet uniknuvších trampov bol taký značný, že obhájci farmy mohli považovať za šťastie, že sa trampov napokon zbavili.

Dcéru inžiniera Butlera priviedli hneď potom z úkrytu. Mladé dievča sa vôbec nebálo a počnúc od momentu, keď ich trampi lapili, až do konca zachovalo obdivuhodnú chladnokrvnosť a pokojnosť. Keď sa Old Firehand dozvedel o tom, povedal otcovi dievčaťa:

„Dosiaľ som považoval za veľkú odvážlivosť, aby aj Ellen zúčastnila sa našej výpravy k Striebornému Jazeru; teraz však nenamietam ničoho proti tomu, lebo som presvedčený, že nebudeme mať s ňou nijakých starostí.“

Keďže sa už nebolo treba obávať návratu trampov, ostatok noci venovaný bol veseleniu nad víťazstvom, čo bolo nepostrádateľným dozvukom víťazného boja najmä pre Indiánov. Majiteľ farmy Butler daroval im dva voly, ktoré zabili a podelili si. Čochvíľa potom na všetky strany rozliehala sa príjemná vôňa prirodzenej pečienky. Pozdejšie podelili korisť. Všetky zbrane padnuvších trampov a vôbec všetko, čo im bolo odobraté, dali Indiánom, čo ich naplnilo obrovskou radosťou a nadšením. Rečnilo sa, Indiáni predniesli svoje vojenné a iné tance i žarty. Shon a krik prestal iba nad ránom. Veselica prestala, Indiáni pozakrucovali sa do svojich prikrývok a ľahli si na zem vyspať sa.

Rafteri sa však nezúčastnili v hodovaní. Na šťastie nepadol v boji ani jeden z nich, ale ranených mali. Rany si opatrili, pozaväzovali a potom šli všetci spať, aby ráno boli čerství a odpočinutí, lebo Old Firehand zamýšľal hneď ráno sledovať šľapaje trampov, aby vedel, akým smerom šli ďalej. Spánkom osviežení rafteri a westmani ráno rezko pustili sa po stopách trampov, ktoré viedly až k Osage-nook. Trampov však už nebolo tam. Old Firehand podrobne a bedlive skúmal celé táborište trampov a zistil, že medzitým prišly nové skupiny trampov. Nabití, utekajúci trampi sa s nimi spojili a potom bez meškania odišli severným smerom. Netušili, pravda, že Old Firehand dobre vie o ich plánoch a o smere ich cesty.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.