Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

9. Lesť proti lsti

V čase, keď sa tieto udalosti odohrávaly, Sheridan nebol ešte mestom, ba ani len riadnou osadou, iba dočasnou pracovnou stanicou železničných robotníkov. Bola tu hromada väčších-menších budov z tehál, zeme alebo z dreva stavaných, lepšie rečeno len tak napochytre slátaných a pozbíjaných, nad vchodmi ktorých však často skvely sa hrdé nápisy. Bolo tu vidieť „Hotely“, „Salony“, v ktorých by sa v civilizovanej Európe iba cigáni cítili dobre. Boly tu však i veľmi milé a úhľadné drevené domčeky, ktoré boly tak stavané, že bolo možné ich ľahko rozobrať a na inom mieste zas postaviť. Najväčšia z týchto krajších budov stála na kopčeku a pýšila sa veľkým, ďaleko viditeľným nápisom „Charles Charoy, inženier.“

Sem zabočili oba jazdci. Skočili s koní predo dvermi, blízo ktorých bol priviazaný kôň indiánskym spôsobom osedlaný a zazubadlený.

„Uff!“ zvolal Winnetou, zazrúc koňa, a oči jeho zažiarily prekvapením a radosťou. „Tento kôň je veru hoden niesť dobrého jazdca! Krásne zviera! Zaiste patrí belochovi, ktorý nás za rána predbehol.“

Popriväzovali svoje kone tiež a obzreli sa dookola. Následkom včasných ranných hodín nebolo vidieť ešte nikoho okolo domu, ale dvere boly otvorené. Vstúpili do predsieni. Hneď na to vyšiel im v ústrety jeden černoch a spýtal sa ich zdvorile, koho hľadajú. Ani nestačili mu odpovedať, keď razom otvorili sa bočné dvere a zjavil sa v nich biely človek, ktorý sa díval na Indiána udiveným, žiariacim pohľadom. Tvár jeho mala veľmi príjemného a priateľského výrazu. Bol to inženier. Jeho meno, hnedá pleť a tmavé vlasy daly tušiť, že je potomkom francúzskych, pôvodne v južných štátoch osadených rodičov.

„Kohože hľadáte, priatelia, tak zavčasu?“ spýtal sa, jemne ukloniac sa pred Indiánom.

„Hľadáme inženiera Mr. Charoya,“ riekol náčelník Apačov plynnou a bezvadnou angličtinou, pričom vyslovil i francúzske meno inženierovo celkom správne.

„Well, to som ja; nech sa vám páči, poďte ďalej,“ ponúkal ich elegantným gestom.

Vkročil nazad do izby a Indián i Hartley nasledovali ho. Izba bola malá a jednoducho zariadená. Podľa spisov, po náradí rozložených, bolo možné súdiť, že je to pracovňa inženierova. Bolo tam i niekoľko kresliarskych pomôcok a iných nástrojov. Ponúkol ich stoličkami a potom čakal, viditeľnou napnutosťou, čo mu povedia.

Yankee si sadol hneď, ale Indián zostal zdvorile stáť, naklonil svoju krásnu hlavu na znak pozdravenia a povedal:

„Ja som Winnetou, náčelník Apačov…“

„Už to viem, už to viem!“ vpadol mu veselo do reči inženier.

„Už to vieš?“ odvetil Indián udivene. „Už si ma videl teda predtým? Ja sa však nepamätám…“

„Nie, nevidel som ťa ešte. Ale je tu niekto, kto ťa videl cez oblok, keď si prichádzal. Ten ťa dobre zná. Nesmierne sa teším, že slávny Winnetou je mojím hosťom. Sadni si, priateľu, a povedz, čo ťa priviedlo ku mne a čím by som ti mohol poslúžiť.“

Náčelník Apačov si sadol na stoličku a riekol:

„Poznáš bieleho človeka, ktorý býva tam dolu v Kinsley a menuje sa Norton?“

„Ó áno, poznám ho veľmi dobre. Je on mojím dobrým priateľom,“ odpovedal inženier.

„A poznáš azda i bielu tvár menom Haller, jeho pisára?“

„Nie. Neviem, koho zamestnáva môj priateľ, lebo odkedy je v Kinsley, nebol som ho navštíviť.“

„Tento pisár spolu s iným belochom ešte dnes príde k tebe a odovzdá ti odporučujúci list od Nortona. Budú ťa prosiť, aby si ich zamestnal, a to jedného ako pisára a druhého ako robotníka. To je však len zámienka. Tí ľudia majú zlé úmysly, sú vrahovia! Buď opatrný voči nim a keď sa ich o všetkom múdre a dopodrobna povypytuješ, uhádneme, aké plány majú.“

„Hádam ma len nechcú zavraždiť?“ smial sa Charoy, neveriac vo vážnosť veci.

„I to je možné,“ prikývol Winnetou vážne. „A nielen teba, ale i mnohých iných. Myslím, že sú to trampi.“

„Trampi?“ zvolal inženier rýchle. „To je už niečo iného! Práve som sa dozvedel, že veľký zástup trampov je na pochode k Eagle-tailu a sem k nám, aby nás vylúpili. Tí kujoni dostali chuť na našu pokladnicu.“

„Od koho si to zvedel?“

„Od… ale najlepšie bude, keď ti ho nemenujem, ale hneď ukážem. Myslím, že sa mu potešíš.“

Jeho tvár zažiarila radosťou nad tým, že bude môcť pripraviť Indiánovi príjemné prekvapenie. Rýchle otvoril dvere, do vedľajšej izby vedúce a v nasledujúcom momente zjavil sa na prahu Old Firehand. Jestli si inženier myslel, že Indián radostne skríkne alebo vyskočí, zazrúc slávneho lovca, tak neznal obyčaje a vlastnosti Indiánov. Ani jeden Indián neprejaví viditeľným spôsobom svoju radosť alebo zármutok v prítomnosti iných. Oči Apačove zažiarily síce, ale ináče zostal úplne pokojným. Prikročil k lovcovi a podal mu ruku. Old Firehand ho pritiahol na svoje mohutné prsá, vrelé ho objal a bozkajúc ho na obe líca povedal dojatým hlasom:

„Priateľu môj, môj milý, drahý priateľu! Ako ma to prekvapilo a koľkou radosťou naplnilo, keď som ťa videl pred chvíľkou soskočiť s koňa! Ach, ako dávno sme sa už nevideli!“

„Ja som ťa už videl dnes nad ránom, keď si zahalený hmlou uháňal popri nás ako blesk,“ odpovedal Indián.

„Naozaj? Nuž a prečo si nezavolal na mňa?“

„Nemohol som ťa celkom iste poznať, lebo — ako vravím — hmla ťa zahaľovala a preletel si popri nás ako víchor. Ostatne pomyslel som si, že sa tu v Sheridane isté dozviem, kto je ten bystrý jazdec.“

„Musel som jazdiť veľkou rýchlosťou, aby som prišiel sem skôr, než trampi. Ale ináče musel som sa vybrať na túto cestu sám, lebo vec je veľmi vážna a nebol by som chcel sveriť ju na nikoho. Asi dvesto trampov tiahne na Sheridan.“

„Nemýlil som sa teda. Vrahovia sú vyzvedači, ktorých poslali vopred špehovať.“

„Mohol by si mi povedať, v akej súvislosti je to, o čom hovoríš, s trampy?“

„Náčelník Apačov nie je mužom rečí, ale skutkov. Odpusť, že oddávam slovo inému. Tu hľa stojí bledá tvár, ktorá ti rozpovie všetko podrobne.

Pritom ukázal na Hartleya, ktorý vstal so stoličky hneď, ako Old Firehand vstúpil do izby a ešte i teraz stál tam, úctive obdivujúc mohutného lovca Západu. Ach! to boli ľudia! Takí dva majstri umu i zbrane! Aká rozkoš dívať sa na nich! Yankee cítil sa byť pri nich veľmi nepatrným a úbohým. Asi to isté mohol cítiť aj inženier; jeho naklonená postava a úctou žiariaca tvár to prezradzovala. Nespustil oka s dvoch junákov amerických divočín a hltal každé ich slovo.

Všetci sa posadili a Hartley rozpovedal včerajšie udalosti. Potom Old Firehand nakrátko spomenul, ako sa stretol s Cornelom na lodi, potom pri rafteroch a napokon na Butlerovej farme. Keď skončil svoje slová, obrátil sa ešte k Hartleyovi a žiadal ho, aby mu opísal zovňajšok toho z troch trampov, ktorý zastrelil pisára a potom sa oddelil od dvoch. Yankee sa vynasnažil čím najpresnejšie podať obraz žiadanej osoby, verne opisujúc tak jeho zovňajšok, ako i reč, hlas a spôsoby, lebo veď ho znal už i predtým, ako sa k tomu priznal i sám Cornel na farme. Old Firehand pozorne načúval a potom riekol:

„Stavím sa, že je to Cornel. Predtým mal červené vlasy, ale teraz si ich zafarbil na čierne. Úfam sa, že sa mi teraz už dostane do rúk!“

„Ten si to už istotne zaslúžil!“ zvolal inženier srdito. „Vyše dvesto trampov! Koľko zbojstva, vrážd a podpaľačstva môže taká hromada lotrov popáchať. Priatelia moji, aké šťastie, že ste prišli upozorniť nás na toto netušené nebezpečenstvo! Vy ste naši záchrancovia a ja neviem, ako sa vám poďakovať za toto obetivé hrdinstvo! Ten kujon Cornel musel sa nejakým spôsobom dozvedieť, že sa pod mojou rukou mnoho peňazí hromadí, ktorými vyplácam svojich kolegov a robotníctvo pri stavbe dráhy na dlhom úseku zamestnaných. Teraz už však, keď som upozornený, môže prísť i so svojou čriedou kamarátov; privítame ich päsťou!“

„Ja radím nezmalicherňovať nebezpečenstvo,“ napomínal Old Firehand. „Dvesto zúfalých a na všetko zlé hotových oplanov je veru nie maličkosť a môže nám zapríčiniť nemalej starosti a tvrdej roboty.“

„Nechže ich je hoc i dvesto! Ale ja môžem v niekoľkých hodinách shromaždiť i tisíc železničných robotníkov.“

„Hm, a či sú tí vaši robotníci dobre ozbrojení?“

„Každý má nejakú tú zbraň. Ostatne postačia i rýly a lopaty.“

„Proti dvesto puškám? Rýlami a lopatami to nevyhráte; naopak, povediete svojich ľudí na krvavú jatku, čo by som si veru v nijakých okolnostiach nebral na svedomie.“

„Nuž, keď nie to, tak z Fort Wallace mi veľmi vďačne pošlú hoc i sto dobre vyzbrojených vojakov, a tí im potom už nasekajú.“

„Vaša húževnatosť a smelosť je chvályhodná, Sir; ale podľa mojej mienky tu je osožnejšie použiť lesť než násilie. Keď je možné premôcť a neškodným urobiť nepriateľa pomocou lsti, načo by sme mali obetovať tak mnoho ľudských životov?“

„Akú lesť máte na mysli, pane? Ja sa vďačne zariadim podľa toho, ako mi poradíte. Vy ste na túto úlohu spôsobnejší a schopnejší ako ja; jestli chcete teda, ja som hneď hotový prepustiť vám velenie nad mojimi chlapmi a na tomto mieste.“

„Nieže tak rýchlo, Sir; musíme skôr o všetkom uvažovať. Predovšetkým trampi nesmú ani len tušiť, že vy o ich úmysle už viete. Nesmú teda vedieť ani to, že sme my tu. Nesmú vidieť ani naše kone. Mohli by ste nám zvieratá skryť niekam?“

„Áno, môžem sa postarať, aby vaše kone okamžite zmizly; na šťastie prišli ste tak včas, že robotníci nezbadali váš príchod. Od nich by sa totiž vyzvedači mohli prezvedieť o vás. Môj verný a mlčanlivý černoch skryje vaše kone na celkom bezpečné miesto a opatrí ich v každom ohľade.“

„Dobre teda! Povedzte mu, prosím, aby sa o kone hneď postaral a vy sám vezmite si na starosť Master Hartleyho, ktorý potrebuje odpočinku a opatery. Nikto však nesmie zvedieť, že je tu, okrem vás, černocha a lekára. Máte tu lekára, všakže?“

„Pravdaže! Hneď ho zavolám a pán Hartley dostane posteľ na bezpečnom mieste môjho domu.“

Vzal yankeeho popod pazuchu a vyšiel s ním. Yankee bol veru rád, že už bude môcť skloniť niekde svoju hlavu, lebo cítil veľkú únavu.

Keď sa potom inženier vrátil o chvíľku, hovoriac, že je o raneného a o kone dobre postarané, Old Firehand riekol:

„Ja by som odporúčal, aby sa o našich plánoch nehovorilo v prítomnosti toho podvodníka-lekára, lebo ja mu nedôverujem. V jeho rozprávke je jeden temný bod. Ja som presvedčený, že on chudáka pisára úmyseľne vydal smrti, aby svoju kožu zachránil. S takými ľuďmi nechcem spolupracovať.“

„Chcete nám teda rozpovedať svoj plán, podľa ktorého máme postupovať proti trampom?“ spýtal sa inženier zvedavo.

„Nie. O svojom pláne môžeme sa len potom shovárať, keď budeme vedieť, aký plán majú trampi; o tom sa však dozvieme až vtedy, keď prídu dvaja vyzvedači trampov a vy sa ich povypytujete.“

„To je celkom správne. Do tých čias teda musíme byť trpeliví. Ostatne, nebude to dlho.“

V tom náčelník Apačov zdvihol ruku na znak, že je inej mienky, a povedal:

„Každý bojovník môže dvojakým spôsobom bojovať: alebo útočí, alebo sa bráni. Keď Winnetou nevie, ako sa bude môcť brániť alebo či sa vôbec bude môcť brániť, vtedy radšej začne útočiť on sám. To je rýchlejší, istejší aj udatnejší spôsob.“

„Môj červený brat teda vôbec nie je zvedavý na plán trampov?“ spýtal sa Old Firehand.

„On sa dozvie o pláne trampov, to je istá vec. Ale prečo by sa dal náčelník Apačov nútiť konať podľa ich plánu, keď ich celkom ľahko môže prinútiť konať podľa žiadosti náčelníka Apačov?“

„Ach, ty máš teda už nejaký svoj plán? Čujme ho!“

„Áno. Rozmýšľal som o takom pláne a myslím, že bude úspešný. S takými mizerákmi nemožno bojovať ako so statočnými bojovníkmi. To sú psi, na ktorých treba ísť kyjakom. Prečo by som mal čakať, kým mi psisko zahryzne do ruky, keď ho môžem pritlknúť jediným úderom alebo keď mu môžem hodiť slučku okolo hrdla a zahrdúsiť ho?“

„Povedz nám teda, priateľu, na akú slučku myslíš?“

„Áno, viem, ako by sme ich mohli dostať do pasce. Títo coyoti prídu, aby vylúpili pokladnicu. Ak bude pokladnica tu, prídu sem, ale ak bude inde, pôjdu ta. Ak bude v ohnivom voze, vniknú doň a vrútia sa ním do záhuby bez toho, že by sa tunajším ľuďom i len vlas skrívil na hlave. Len treba chytiť vec za pravý koniec a použiť kasu ako lákadla do pasce.“

„Ach, už začínam chápať! Aký nádherný plán!“ zvolal Old Firehand. „Myslíš teda, braček, že ich treba zlákať do vlaku?“

„Áno; Winnetou sa nerozumie riadeniu ohnivého koňa, nevie tým narábať. On len nadhodil myšlienku a jeho bieli bratia nech vymýšľajú ďalej, ako by sa mohla vec úspešne uskutočniť.“

„Do vlaku ich zlákať?“ spýtal sa inženier. „Ale načo? My ich môžeme tu dočkať a zničiť, obkolesiac ich so všetkých strán.“

„Pri čom by však mnohí z nás zahynuli,“ odpovedal Old Firehand. „Jestli sa však trampi vtrepú do vlaku, môžeme ich dopraviť na také miesto, kde budú bezvládni a budú sa nám musieť poddať bez toho, že by nám mohli škodiť.“

„Ale veď im ani nenapadne, aby vstúpili do vlaku!“

„Vstúpia, jestli bude pokladnica tam. Tá ich ta priláka, ako červík rybku k udici.“

„Mám teda pokladnicu vložiť do vlaku?“

Nikto by si nebol myslel, že inženier, zdánlive taký umný, môže sa také niečo spýtať. Winnetou odpovedal zmalicherňujúcim pohybom ruky, ale Old Firehand bol trpelivejší a trpelivosťou chcel prekonať odpor inženierov, osloviac ho shovievavým tónom:

„Nemusíme sa namáhať ťažkou pokladnicou. Postačí, keď si trampi budú myslieť, že sú peniaze vo vlaku. Pripravte vec takto: prijmite vyzvedača trampov láskave, ustanovte ho za svojho pisára a tvárte sa, ako keby ste mu úplne dôverovali. Povedzte mu ako nejakú úradnú tajnosť, že v tom a v tom vlaku je veľká kopa peňazí. Vyzvedač to odkáže svojim druhom, tí sa iste prihrnú, vniknú do vlaku a keď budú v ňom, postaráme sa o to, aby sa na kuse previezli zadarmo. Mohli by ste nám prepustiť na tento cieľ nejaký vlak?“

„Ó, toľko vozňov, koľko len chcete! A vďačne by som prevzal i zodpovednosť za zdar podujatia, keby som mohol veriť v jeho úspechu. Tu sú však ešte aj iné otázky, na ktoré treba odpovedať. Na príklad, kto bude riadiť vlak? Je isté, že trampi zastrelia strojníka a kuriča, akonáhle zbadajú, čo sa s nimi deje, alebo i skôr.“

„Pshaw! Strojníka už len nejako najdeme a kuričom budem ja. O podrobnostiach sa ešte poshovárame. Ja tuším, že trampi prídu dnes k Eagle-tailu, lebo to je najbližším cieľom ich cesty. Podľa toho teda najpozdejšie zajtra v noci by sme mali uskutočniť svoj plán. Okrem toho potrebné je určiť miesto, kam chceme zaviezť trampov. O vyhľadanie vhodného miesta musíme sa postarať ešte predpoludním, lebo vyzvedači trampov pravdepodobne už budú tu popoludní. Máte tu draisinu, pane?“

„Samozrejme.“

„Pôjdeme teda spolu poobzerať sa po vhodnom mieste, ako sme spomenuli. Winnetou nemôže s nami, lebo by ho robotníci videli a jeho prítomnosť by nás prezradila. On sa musí ukryť. Ani o mne nesmie nikto zvedieť, kto som. Zaopatrite mi pod nejakou zámienkou hocijaký starý a obšúchaný robotnícky oblek — len aby nebol príliš malý!“ doložil, jemne sa usmejúc.

Inženierovi sa však akosi nepozdával tento plán. Bolo vidieť na jeho tvári, že je v rozpakoch a že nesúhlasí so všetkým. Nadhodil teda znova svoje pochybnosti, rečiac:

„Sir, hovoríte o tejto veci, ako ryba o plávaní. Mne sa však nezdá byť všetko takým samozrejmým. Na príklad, ako sa postaráme, aby trampi počuli o peniazoch vo vlaku? Alebo ako ich dostaneme sem v pravom čase, ako si sami želáme?“

„Zbytočné starosti! Nový pisár dychtive bude počúvať vaše slová a čo mu vy nabulíkate do hlavy, to tajne odkáže svojim kamarátom, aby sa podľa toho zachovali. Len buďte vo svojich rečiach obratný, aby vám všetko veril.“

„No, dobre! Ale ak im príde na um nejsť do vlaku, ale radšej vytrhať koľajnice na dráhe, aby vlak stroskotal alebo aspoň vyšinul sa?“

„I to možno prekaziť tým, že nahovoríte pisárovi, že vzhľadom na dôležitosť zásielky pred každým vlakom, ktorým veziete peniaze, vyslaná býva lokomotíva na zkúšku, či je trať voľná a bezpečná. V tom prípade istotne nebudú pomýšľať na vytrhanie koľajníc. Pisára musíte zamestnávať celý deň a tak milo i prívetive k sebe si pripútať, aby sa cez celý deň nemohol vzdialiť ani na moment, aj aby nemohol s nikým hovoriť. Potom mu dajte izbu na noc niekde hore pod strechou, kde bude len jeden oblok. Ja vyleziem na strechu nad oblok a odtiaľ vypočujem každé slovo, ktoré budú v izbietke hovoriť. Strecha je, ako som spozoroval, rovná a obloky poschodia sú celkom pod strechou.“

„Nazdáte sa azda, že bude hovoriť sám sebe a to priamo von oblokom ako na objednanie?“ namietal tvrdohlavý inženier.

„Veru tak. Pochopíte hneď, na čo myslím. Ten takzvaný Haller bude mať za úlohu dozvedieť sa od vás o peniazoch; jeho spoločník však bude sprostredkovateľom medzi ním a ostatnými trampy a bude odnášať pisárove odkazy do tábora trampov. Preto ten druhý bude si síce pýtať nejakú robotu, ale pod dákou zámienkou nenastúpi ju hneď, aby mohol zostať tu a kedykoľvek odísť ztadeto. Pokúsi sa dostať sa k pisárovi, aby prevzal jeho zprávy a odkazy. To sa cez deň nemôže stať, lebo by ho zbadali; večer a v noci však nemôže sa dostať do domu. Keď teda nebude iného východiska a inej pomoci, pôjde pod oblok pisárov a tak sa budú oni dvaja shovárať, kým ja na streche učupený všetko budem počuť. Vám sa to, pravda, zdá byť nemožným alebo dobrodružným, lebo nie ste westmanom; keď však ulapíte vec za správny koniec, uvidíte, že potom už všetko pôjde samo sebou. Hlavné je, aby sme si všetko vopred dobre premysleli a potom obratne konali.“

„Howgh!“ súhlasil náčelník Apačov. „Moji bieli bratia teraz nech idú vyhľadať príhodné miesto, ktoré bude slúžiť za pascu pre trampov. Keď sa vrátia, ja sa ztratím za inou prácou, aby som tu nesedel nečinne.“

„Kam chce ísť môj červený brat?“

„Na tom si nemusím lámať hlavu. Winnetou je všade doma, či je to les, či step.“

„To ja dobre viem, ale môj červený brat môže mať spoločnosť, jestli sa mu bude páčiť. Prv než som opustil svojich spoločníkov lovcov a rafterov, dohovoril som sa s nimi, že pôjdu na určité miesto pri rieke Eagle-tail, aby boli v blízkosti trampov a aby ich prípadne mohli pozorovať, bez toho, pravda, aby ich trampi videli. Teta Droll je s nimi.“

„Uff!“ zvolal náčelník a jeho vážnou tvárou preletel veselý úsmev. „Tu je teta? To sa mi ľúbi. Teta je múdra, smelá a statočná biela tvár. Pravdaže pôjdem k nej!“

„No tak! Môj červený brat najde tam aj iných udatných chlapov, čierneho Toma, Humply Billa, Gunstick-unclea, ktorých mená už pravdepodobne počul spomínať. Na západe známi sú totiž ako chrabrí lovci. Predbežne však nech nás dočká môj brat v mojej izbe.“

Winnetou kývol hlavou na znak súhlasu.

Ešte pred príchodom náčelníka inženier prepustil Old Firehandovi hosťovskú izbu. Old Firehand šiel teraz do tejto izby spolu s náčelníkom, aby svoj nápadný lovecký oblek zamenil primeraným robotníckym oblekom. Takýmto spôsobom ostatní robotníci mohli ho považovať za teraz najatého nového robotníka. Čoskoro potom stála draisina prihotovená. Old Firehand sadol si s inženierom na predné sedadlo a dvaja robotníci sadli si za nimi k pákam, aby uviedli draisinu do pohybu. O chvíľu draisina už rýchlo letela po koľajniciach medzi pilne pracujúcimi robotníkmi von na voľnú trať, po ktorej boly už koľajnice až po Kit Karson.

Medzitým Winnetou sa pohodlne rozložil v izbe a použil príležitosť, aby si celonočnú bezsennosť nahradil aspoň kráťučkým spánkom. Ešte spal, keď sa Old Firehand a inženier vrátili. Old Firehand ho vzbudil a povedal mu, že sa im podarilo najsť veľmi príhodné miesto na vykonanie svojho plánu.

Keď vypočul líčenie lovcovo, riekol spokojne:

„Výborne!! Tí psi budú sa triasť od strachu a zavýjať, keď budú vidieť, do akej pasce sme ich dostali. Winnetou teraz odjazdí k tete Droll, aby jej povedal, ako sa tu veci majú a aby rafteri spolu s lovcami boli pohotove.“

Opatrne, ako mačka, vykradol sa z domu ku skrýši, kde boly kone a potom odjazdil nikým nepozorovaný.

Cez poludnie mali robotníci hodinku na obed a odpočinok a len čo sa chytili zas do práce, od rieky bolo vidieť dvoch jazdcov sa blížiť pomalým krokom. Súdiac podľa opisu yankeeho, inženier ich hneď poznal a nebolo pochybnosti, že sú to vyzvedači trampov.

Vzbudil i Hartleyho, ktorý potvrdil s úplnou istotou, že dvaja prichádzajúci cudzinci sú spomínaní trampi. Na to Old Firehand vošiel do izby pri inženierovej pracovni, aby cez dvere, nie úplne privreté, mohol byť svedkom rozhovoru.

Inženier sedel vo svojej izbe, keď trampi vstúpili. Zdvorile sa mu pozdravili a jeden z nich podal mu hneď odporúčajúci list, bez toho, že by sa bol skorej zmienil o cieli svojho príchodu. Inženier prečítal list a potom riekol priateľským hlasom:

„Vy ste boli zamestnaní u môjho priateľa Nortona? Ako sa má?“

Potom nasledovaly v takýchto okolnostiach obvyklé otázky a odpovedi a potom inženier spýtal sa vyzvedača, aká príčina ho prinútila opustiť Kinsley. Tramp vyrozprával akúsi dojímavú historku, ktorá bola síce v súlade s obsahom listu, ináče však bola púhou vymysleninou.

Inženier pozorne vypočul jeho slová a potom odpovedal:

„To je naozaj smutná vec a budí vo mne útrpnosť a súcit voči vám, najmä keď vidím z listu, že vám bol Norton priateľsky naklonený a dôverou svojou vás vyznačoval. Preto postarám sa, aby jeho, vo vašom prospechu konaná prímluva nebola daromná. Mám už síce pisára, ale potrebujem človeka, ktorého peru môžem sveriť i vážne a dôverné veci. Takého človeka hľadám už oddávna a jestli cítite v sebe dosť schopnosti a chuti, mohli by ste sa pokúsiť o toto miesto.“

„Sir,“ odpovedal nepravý Haller natešený, „zkúste moju pracovitosť a schopnosť! Presvedčený som, že budete so mnou v každom ohľade úplne spokojný.“

„Well, zkúste to teda. Teraz ešte nehovorme o vašom plate; ja vás musím prv poznať a na to bude dosť i niekoľko dní. Čím viac schopností preukážete, tým väčší bude váš plat. Ja pri takejto veci nerád skuhrím a držím sa zásady, že za poriadnu službu treba dať poriadnu plácu. Dnes mám mnoho práce, ktorú musím súrne skončiť. Choďte teda do osady, poprechádzajte sa a popozerajte si všetko, aby ste privykli a udomácnili sa medzi nami. Vráťte sa okolo piatej. Do tých čias vám pripravím nejakú prácu. Budete bývať v tomto dome u mňa, spolu budeme jedávať, potrebné je teda, aby ste zachovávali domáci poriadok. Punktovne o desiatej hodine zavierame bránu.“

„Sir, ja na všetko pristanem a nebude mi ťažko prispôsobiť sa tomuto poriadku už i preto, lebo i dosiaľ som tak žil,“ ubezpečoval inženiera vyzvedač, ktorému sa veľmi páčilo, že všetko tak hladko ide a že už dostal zamestnanie. Potom doložil ešte:

„Mal by som však ešte jednu skromnú prosbu, ktorá sa týče tohoto môjho spolucestovateľa. Či by ste mali pre neho nejakú robotu?“

„Akú robotu? Čomu sa rozumie?“

„Ja pristanem na akúkoľvek robotu,“ odpovedal druhý tramp nenáročne. „Ja sa uspokojím hocičím, len aby som dostal zamestnanie.“

„Ako sa voláte?“

„Dugby je moje meno. Cestou stretol som sa s Master Hallerom a pridružil som sa mu, dozvediac sa od neho, že sa tu pracuje na budovaní železnice.“

„A čo bolo vaším zamestnaním dosiaľ, Mr. Dugby?“

„Ja som bol dlhší čas cow-boyom na jednej farme až hen v Las Animas. Nemohol som však zvyknúť tamojšiemu pustému a divokému životu, preto odišiel som. Pri tej príležitosti už v sám posledný deň zaplietol som sa do hádky s jedným svojím kamarátom, surovým to chlapom a ten ma pichol nožom do dlane, tak že ešte za niekoľko dní ani pri najlepšej vôli nebudem môcť pracovať, ale potom si vynahradím všetko, jestli mi dáte nejakú robotu.“

„Nuž roboty je tu dosť a do práce môžete vstúpiť kedykoľvek. Liečte si ruku a keď sa vám celkom zahojí, hláste sa u mňa. Teraz už môžete odísť.“

Chlapi vyšli z kancelárie inženierovej. Charoy vstúpil hneď potom k Old Firehandovi a povedal:

„Veru, mali ste pravdu! Ten Dugby sa staral o to, aby nejakým spôsobom nemusel hneď pracovať a aby tak mal možnosti chodiť k svojim druhom na Eagle-tail. Ruku mal obviazanú.“

„Zaiste mu je celkom zdravá. Ale povedzte mi, Sir, prečo ste kázali prísť pisárovi až o piatej hodine?“

„Preto, lebo ho chcem zamestnať až od času spania. Keby som sa trápil s ním celé popoludnie, bolo by to unavilo i mňa i jeho a pravdepodobne bolo by mu to podozrivým, prečo ho zdržiavam, a zabávam tak dlho.“

„Veľmi správne. Od piatej do desiatej je celých päť hodín, tak že i v tomto prípade bude to dosť namáhavá práca stále sa zaoberať s ním, aby sa nemohol stýkať s ostatnými.“

Týmto bola prvá čiastka prípravných prác už skončená. Ďalej nebolo možné postupovať do tých čias, kým nezvedia obsah rozhovoru dvoch vyzvedačov. Na to bolo ešte dosť času, preto Old Firehand umienil si využiť prestávku na spánok. Keď sa zobudil, bola už temer noc a černoch priniesol mu večeru. Okolo desiatej hodiny prišiel inženier k Old Firehandovi a oznámil mu, že všetko sa dialo podľa programu, že pisár už dávno večeral a že sa hneď utiahne do svojej izby.

Old Firehand vyšiel teda na strechu, tam si ľahol a opatrne sa priplazil na kraj strechy nad oblokom izby vyzvedačovej. Bolo už všade ticho a okolo domu nebolo vidieť nikoho.

Za nejakú chvíľu ticho ležal na streche a čakal, až razom počul pod sebou cez tenkú strechu vrzgot dverí a potom kroky po izbe smerom k obloku. Onedlho zablesklo i slabé svetlo von oblokom. Strecha bola robená z tenkých dosák, pokrytých plechom a ako čo Old Firehand dobre počul kroky a pohyby trampove, tak mohol počuť tramp i jeho, preto potrebná bola veľká opatrnosť.

Prešiel nejaký čas. Ticho bolo všade a nič sa na okolí domu nehýbalo. Pisár vše pošiel k obloku a díval sa von. Old Firehand stále pozoroval okolie domu. Napokon zbadaly jeho oči stáť kohosi blízo domu pod oblokom. Pisár musel tiež hneď zbadať svojho kamaráta, lebo sa nahol z obloka. Tento však ticho oslovil ho zdola zlostným tónom:

„Ty osol, načo si vytrčil tú lampu do obloka, veď jej svetlo i mňa môže prezradiť! Odlož ju v čerty!“

„Osol si ty sám! Kto ťa volal sem tak zavčasu? Veď v dome ešte nespia! Príď pozdejšie, povedzme o nejakú hodinu.“

„No nedbám. Ale mi aspoň povedz, či máš pre mňa nejakú zprávu?“

„Ej, a akú!“

„Dobrú?“

„Veľkolepú! Ani vo sne by sa nám nebolo zdalo, že všetko pôjde tak hladko. Ale už choď preč, aby ťa niekto nezbadal.“

Okno sa zavrelo a postava zmizla v noci. Pre Old Firehanda bolo to nepríjemným obratom, aspoň dočasne, lebo nemohol sa ani hnúť za celú hodinu. A čas sa len tak vliekol. Dolu v domčekoch a kolibách tu i tam ešte horely svetlá, pomaly však zhasíňaly i tie a nastala všade tma. Najmä okolo domu inženierovho bola takmer nepreniknuteľná temnota. Ani v pisárovej izbe už nehorela lampa.

Old Firehandovi zdala sa byť tá hodina veľmi dlhou a údy ho začaly omínať následkom dlhého nepohnutého ležania. V tom však zašramotilo okno: pisár ho otvoril. Čakal za chvíľku. Onedlho bolo počuť dolu šuchot opatrných krokov.

„Dugby?“ šeptal pisár z obloka, usilujúc sa zbadať svojho kamaráta vo tme.

„Áno,“ ozval sa tamten zdola.

„Kde si? Nevidím ťa.“

„Celkom pri stene, priam pod tvojím oblokom.“

„Nehorí v dome nikde svetlo?“

„Nikde. Dva razy som už obišiel dom. Niet tu nikoho, môžeš byť istý. Teda hovor, čo mi máš povedať?“

„Čo sa týče tunajšej pokladnice, nestojí to za fajku dymu. Ľudia tu dvojtýždenne dostávajú výplatu a práve včera večer ich všetkých povyplácali, takže len o dva týždne bude zas výplata. Museli by sme teda čakať až dva týždne a vieš, že je to nemožné. Niet viac ako nejakých biednych tristo dolárov v pokladnici, a to nestojí za námahu.“

„A to si ty menoval pred chvíľou veľkolepou novinou? Ty si veru sprosták, akého hľadať treba!“

„Nože čuš! Dočkaj, kým dopoviem. S tunajšou pokladnicou teda nehodno zapodievať sa. Ale zajtra v noci prejde tadeto vlak, ktorým sa bude viezť štyristotisíc dolárov, rozumieš?“

„Netáraj do sveta!“

„Pravdu hovorím. Presvedčil som sa o tom na vlastné oči. Vlak ten príde z Kansas City a pôjde do Kit Karson. Tam použijú peniaze na budovanie novej trati. Čítal som list v tejto veci písaný, ba i telegram. Tento inženier mi práve tak dôveruje, ako samému sebe.“

„Ale čo máme z toho, keď vlak tadeto len prejde.“

„Bibas! Celých päť minút si tu postojí.“

„Sto hromov! To je už niečo iného!“

„A ja i ty budeme na lokomotíve.“

„Do paroma! Ty blúzniš! Veď je to pohádka, čo mi tu rozprávaš!“

„Všetko je tak, ako ti vravím. Jeden úradník stále sprevádza vlak. Posledný pristúpi v Carlyle a tu slezie. Odtiaľto teda musí byť vypravený nový úradník, ktorý pôjde do Kir Karson, ba až do Wallace, kde má oddať zásielku peňazí.“

„A tým úradníkom budeš práve ty?“

„Áno a ty pôjdeš so mnou, ja som ti to už vymohol u inženiera. Inženier ma totiž poveril, vyhľadať si niekoho za spoločníka na lokomotívu a keď som povedal, že si ja volím teba, odvetil, že v tejto veci mám voľnú ruku. Takto sme i po tejto stránke vyhrali a ty budeš môcť byť so mnou.“

„Počuj, nie je to podozrivé, že ti ten inženier tak rýchlo a natoľko dôveruje? Ja by som sa obával…“

„Zvláštne a divné je, to je pravda, ale podozrivé nie, lebo ja si dávam pozor ako opatrná mačka a presvedčil som sa, že on potreboval takého dôverníka a teraz, keď napokon našiel človeka po svojej vôli, len tak sa valí z neho úprimná dôvera. Ten odporúčajúci list tiež mnoho pomohol, to je istá vec. Okrem toho však i preto nie mi je podozrivá jeho náhla dôvera, lebo je vo veci i jeden háčik. Úloha táto je totiž nie bez nebezpečenstva a vieš, že sa o svoju kožu každý obáva a nebezpečnou vecou poverí radšej iného.“

„Aha, to ma úplne uspokojuje. Trať je azda ľahkomyseľne budovaná?“

„Nie, trať je dosť pevná a spoľahlivá, hoci je ešte len dočasnou traťou, ale o jej spoľahlivosti presvedčil som sa z kníh a plánov. Môžeš si však myslieť, že pri takej novej a dlhej trati niet dosť zkúsených a spoľahlivých zamestnancov. Sú strojníci, ktorých tu nikto nezná a za kuričov hlásia sa ľudia, ktorí predtým hádam nikdy v živote nevideli parného kotla. Predstav si teraz, že vlak s nákladom pol milliona dolárov riadi takýto strojník a kurič! Keď sa títo dvaja dohovoria, môžu vlak niekde na otvorenej trati zastaviť, peniaze sobrať a ufujazdiť. Preto musí byť pri nich nejaký úradník a keďže sú tamtí dvaja, musí aj on mať ešte niekoho pri sebe. Rozumieš, to je istý druh policajtnej služby. My obaja budeme mať vo vrecku nabitý revolver, aby sme hneď, akonáhle zbadáme nejaký zločinný úmysel pri strojníkovi a kuričovi, svoju zbraň primeraným spôsobom použiť mohli.“

„Počuješ, to je smiešna vec: my máme byť strážcami peňazí! My cestou prinútime tých chlapíkov, aby vlak zastavili a nám peniaze ukradli.“

„To nie je možné, lebo okrem strojníka a kuriča tam je i konduktor a nad to ešte i jeden bankový úradník z Kansas City, ktorý má pri sebe peniaze v kufríku. Oba sú dobre ozbrojení. Keď by sme my teda i prinútili strojníka a kuriča konať podľa nášho rozkazu, ale tamtí dvaja hneď zbadajú, že niečo nie je v poriadku a budú brániť vozeň. Nie veru, to musíme celkom ináč vykonať. Musí byť presila na našej strane a musíme sa vrhnúť na vlak na príhodnom mieste, teda tu.“

„A ty myslíš, že sa to podarí?“

„Celkom iste sa podarí! Za to ručím a presvedčený som, že sa pritom nikomu z nás ani vlas na hlave neskrívi. Netreba nám viac uvažovať o veci, preto ja ťa teraz pošlem s týmto odkazom priamo ku Cornelovi.“

„V takejto tme však nie je možné jazdiť, a to už i preto, že neznám toto okolie.“

„Dočkaj teda do časného rána, ale potom hneď sadaj na koňa a uháňaj celou silou, lebo ja musím mať do poludnia zprávu od Cornela. Neľutuj koňa, a čo by mal priam odpadnúť!“

„Čo mám teda povedať ostatným?“

„To, čo si teraz počul odo mňa. Vlak príde sem presne o tretej v noci. My dvaja budeme stáť na lokomotíve a hneď, ako vlak zastane, vezmeme si na starosť strojníka a kuriča. Ak bude potrebné, zastrelíme ich. Cornel spolu s našimi spoločníkmi musí vtedy už tu byť, tajne utiahnúc sa niekde v blízkosti a hneď sa musí oboriť na vlak. Pri takej presile vydarí sa všetko, lebo tých niekoľko obyvateľov osady, ktorí v tom čase nebudú spať a dvoch-troch úradníkov, službu konajúcich, svojím rýchlym a nečakaným útokom prekvapíme a zastrašíme, že na obranu ani nepomyslia.“

„Hm, plán by bol dobrý. Obrovská suma! Keď každý z nás dostane rovnaký podiel, tak príde na každého dvetisíc dolárov. Myslím, že Cornel prijme tvoj návrh. Pousilujem sa prísť s odpoveďou čím skôr — avšak ako sa dostanem potom k tebe?“

„To je veru nie ľahká vec. Ani za svet nás nesmú zbadať spolu shovárať sa. Okrem toho neviem ani, či by som mohol práve v tom čase odísť zo služby. My sa osobne nebudeme môcť stretnúť, ale ty mi odpoveď Cornelovu napíš na kus papiera a…“ Zastal a rozmýšľal, ako to narafičiť. Ten druhý však povedal:

„Listom by sme sa veľmi ľahko mohli prezradiť, lebo by nás mohol niekto zbadať pri tom alebo priam list by sa mohol dostať do nepovolaných rúk. Najlepšie by bolo hádam, keby som ti poslom odkázal…“

„Netáraj, prosím ťa! Posla poslať! To by bola najväčšia hlúposť, akú by sme mohli vykonať! Ja nemôžem vopred povedať, kedy budem môcť vyjsť z domu, preto musíš mi odpoveď napísať na kus papiera a skryť tu niekde blízko domu.“

„A kde?“

„Hm,“ riekol pisár, znova sa zamysliac. „Musím vymyslieť nejaké miesto, ktoré bude i bezpečné i blízko, aby som nepotreboval mnoho času vyhľadať ho. Zajtra predpoludním budem musieť vypĺňať dlhé výplatné soznamy. Toľko času si však istotne najdem, aby som mohol aspoň predo dvere odskočiť. Vedľa dverí je sud na zachytenie dážďovky. Za týmto sudom môžeš skryť lístok a keď ho pritlačíš ešte nejakou skalou, nikto ho nezbadá. Len daj pozor, aby ťa pritom nikto nevidel.“

„Dobre, dobre, ale ako sa dozvieš, že je lístok už za sudom, lebo veď nemôžeš často vybehávať a pozerať poza sud.“

„Aj to je možné dobre zariadiť. Ja ti mám zajtra povedať alebo odkázať, že budeš konať so mnou službu na peňažnom vlaku. Tým cieľom ja hneď po obede pošlem niekoho, aby ťa hľadal a ku mne zavolal. Ty prídeš potom spýtať sa, čo ti chcem povedať. Idúcky skryješ lístok za sudom a ja takýmto spôsobom budem vedieť, že je lístok už na dohovorenom mieste. Súhlasíš s takýmto riešením?“

„Áno. Len aby sme si teraz dobrý pozor dali na všetko. Maj sa dobre a spi sladko!“

Tramp zmizol zpod obloka a pisár tichúčko zavrel oblok. Old Firehand zostal ešte za chvíľku na streche a potom začal sa veľmi opatrne šúchať k štvorhrannému otvoru, ktorým bol prišiel hore. Potichu sliezol dolu schodmi a šiel rovno do inženierovej izby, ktorý ho čakal oblečený.

Tam vyrozprával inženierovi všetko, čo počul a vyslovil svoje presvedčenie, že celá vec vybaví sa celkom hladko, bez zvláštnych ťažkostí. Za chvíľu sa ešte shovárali o podrobnostiach a potom rozlúčiac sa šli spať.

Na druhý deň ráno Old Firehand bol už zavčasu hore. V jeho krvi a v povahe bolo stále byť činným a pohyblivým, preto ťažko znášal svoje dobrovoľné a nutné väznenie v izbe. Ale musel sa s tým spriateliť.

Okolo jedenástej hodiny prišiel k nemu inženier. Rozpovedal mu, že pisár pilne vykonáva jemu sverenú prácu a všetko svoje úsilie vynaloží, aby sa zdal byť poriadnym, statočným človekom. Old Firehand na to poznamenal:

„Keby sa mu chcelo vždy tak pracovať v službe statočnej veci, aký hodný človek by mohol byť z neho. Na zlé veci majú takíto ludia vždy dosť energie.“

Ako to hovoril, dívajúc sa von oblokom, razom zazrel na neďalekom kopci nepatrnú postavu blížiť sa k Sheridanu. Človek ten oblečený bol v koženom obleku a cez plece mal prehodenú dlhú pušku.

„Hľa, hľa, veď je to Humply Bill!“ zvolal prekvapene a potom doložil obrátiac sa k inženierovi: „Ten človek patrí k mojim ľuďom. Muselo sa stať niečo neobyčajného, ináče by sa tu neukazoval. Majme nádej, že sa nestalo to najhoršie. On vie, že som ja tu inkognito, preto nikoho iného nebude sa spytovať, že kde som, iba vás. Prosím vás, choďte teda privítať ho a priveďte ho sem.“

Inženier vyšiel a o krátky čas Humply Bill vstúpil do domu.

„Sir,“ ozval sa v predsieni, „z nápisu na tomto dome vidím, že tu býva inženier Charoy. Mohol by som sa shovárať s tým pánom?“

„Ja som inženier Charoy. Poďte dnu.“ Voviedol ho do Old Firehandovej izby, kde sa ho lovec spýtal, čo ho doviedlo sem tak náhle a neočakávane.

„Nemajte starosti, Sir, nestalo sa nič zlého,“ odpovedal Bill. „Ba možno, že je to priam dobré, a istotne také niečo, o čom musíte vedieť. Preto ma poslali sem, aby som vám podal hlásenie. Tuho som jazdil a držal som sa stále popri trati, počítajúc s tým, že sa trampi nebudú ukazovať blízo železničnej dráhy. Preto myslím, že ma nikto z nich nevidel. Koňa som skryl vonku v hore a usiloval som sa dostať sa sem tak, aby ma nevidel nikto z tunajších ľudí, čo sa mi aj podarilo.“

„Dobre,“ prikývol Old Firehand. „Čo sa stalo teda?“

„Včera podvečer prišiel k nám, ako to iste viete, Winnetou. Teta Droll sa mu nesmierne potešila a ostatní boli tiež veľmi hrdí, že taký slávny človek prišiel medzi nich. Za táborište vyhľadali sme si miesto, ktoré zaiste nikto z tých oplanov nebol by mohol objaviť. Ale čo nezbadá oko Winnetouovo! Krátko predtým vystopoval i táborište trampov a keď sa úplne zotmilo, vybral sa na výzvedy, aby pozoroval trampov a prípadne aby sa od nich dozvedel o niečom. Celú noc bol tam a keď sa ráno nevracal, už sme sa začali o neho obávať, ale to bolo úplne zbytočné. Winnetou nepotreboval ani rúško temnej noci, aby ich vyšpehoval. Za bieleho dňa dostal sa k ním tak blízo, že počul ich každé slovo. Ostatne trampi hovorili tak hlasno, ba až revali a zavýjali radosťou, že nebolo ťažko zachytiť ich slová. Prišiel k ním totiž posol, ktorého zpráva ich omámila nadšením a radosťou, tak že začali skákať, kričať a objímať sa. A, ako vravím, to všetko vyvolal medzi nimi ten poslíček.“

„Viem, Dugby.“

„Áno, áno, tak sa volá. Rozprával im o polmillione dolárov, ktoré majú ukoristiť z vlaku.“

„Tak je, vieme i o tom.“

„Áno, aj náčelník Apačov nám rozprával o tom. To je teda pasca, do ktorej chcete vlákať kujonov. Dugby rozprával svojim spoločníkom len práve to, ako nám to Winnetou potvrdil, čo ste mu tu nahúdli do hlavy. A zaiste viete, že šiel k svojim druhom, aby ich o veci upovedomil.“

„Áno, to bolo hneď od počiatku v našom pláne a predvídali sme to s istotou, že pôjde oznámiť vec ostatným do tábora.“

„Podľa toho však museli ste sa postarať i o to, aby ste zvedeli odkaz, s ktorým sa mal vrátiť?“

„Samozrejmá vec, že sme mali všetko na mysli a postarali sme sa, aby sme hneď po návrate Dugbyovom vedeli o všetkom, čo sa rozhodlo v tábore trampov.“

„Nuž, nepotrebujete sliediť za Dugbyom, lebo Winnetou vyšpehoval všetko. Oplani boli radosťou natoľko omámení, že kričali z plného hrdla. Dugby má slabého koňa, preto len popoludní môže stihnúť sem. Bola to teda múdra vec, že ma Winnetou poslal sem, aby som vás zavčasu upozornil a upovedomil o plánoch trampov. Trampi totiž prijali plán pisárov, ale zmenili jeden bod.“

„Ktorý?“

„Miesto, kde sa má útok stať. Tak si to oni totiž vyhútali vo svojej hlave, že tu v Sheridane je mnoho robotníkov, ktorí budú pravdepodobne zvedaví na zvláštny vlak a hoc i pozdnou nočnou hodinou, prídu na diváky. To by mohlo byť pre trampov nepríjemné a mohol by nastať boj medzi nimi a medzi robotníkmi. Toho sa oni boja, lebo peniaze by chceli, ale svoje životy obetovať nie. Preto uzavreli, že pisár má riadnym spôsobom pustiť vlak zo Sheridanu ďalej a potom na otvorenej trati prinútiť strojníka i kuriča, aby vlak zastavili.“

„Bolo povedané, kde to má byť?“

„Určité miesto nebolo spomenuté, ale trampi vraj na niektorom mieste trati rozložia oheň a pred tým ohňom musí vlak zastať. Ak by strojník a kurič neposlúchli, treba ich vraj hneď zastreliť. Čo poviete, pane, na túto zmenu, páči sa vám?“

„Ale áno, bude všetko v poriadku i takto, ba je to v istom ohľade i lepšie, nakoľko vyhneme srážke medzi tunajšími robotníkmi a trampy. Škoda by bolo vyliať i len kvapky krvi pre tých lotrov. A potom významná a priaznivá zmena bude i to, že nemusíme ísť s oboma vyzvedačmi prv do Carlyle. Vôbec nie je potrebné, aby sme ich i ďalej mámili. Povedal vám Winnetou, kam sa máte postaviť?“

„Áno, pred tunel, ktorý sa za mostom otvára.“

„Dobre, len musíte byť v úkryte, kým vlak nepríde na miesto. Ostatné veci vyvinú sa potom už prirodzeným spôsobom.“

Teraz už vedeli, ako sa veci majú a preto mohli prikročiť k prípravným prácam podľa premysleného a určeného programu. Pomocou telegrafu oznámili do Carlyle, aby tam sostavili vlak a do Fort Wallace telegrafovali o vojakov. Medzitým inženier postaral sa, aby sa Humply Bill najedol a napil. Bill sa potom vzdialil zas tak nepozorovane, ako prišiel.

Okolo poludnia prišlo telegrafičné oznámenie z Carlyle a z Fort Wallace, že sa žiadosti o vlak a o vojakov vyhovelo. Asi o dve hodiny pozdejšie videli vracať sa Dugbya. Pisár hneď poslal jedného robotníka k nemu, aby v úradnej veci prišiel k nemu. Old Firehand a inženier sedeli spolu v pracovni a cez oblok pozorovali Dugbya, ktorý ich však nevidel. Oba spozorovali, ako sa Dugby zohol za sud a ta čosi položil.

„Choďte, prosím vás do kancelárie, zadržte a zahovorte Dugbya tak dlho, až prídem ta i ja,“ riekol Old Firehand inženierovi.

„Máte niečo na mysli, Sir?“ spýtal sa inženier.

„Pôjdem vziať lístok, ktorý položil posol trampov za sud, prečítam ho a potom prídem.“

Inženier vošiel do kancelárie a akonáhle vstúpil ta Dugby, Old Firehand hneď vyšiel k domovým dverám. Pozrel za sud a videl tam kameň. Zdvihol kameň a našiel tam kus papiera, na ktorom Cornel napísal svoj odkaz pisárovi. V lístku bolo napísané to isté, čo povedal Humply Bill. Old Firehand zas poskladal papier a položil ho za sud a priložil naň kameň. Potom hneď vošiel do kancelárie, kde Dugby v úctivom postoji stál pred inženierom, odpovedajúc na jeho otázky.

Tramp nepoznal Old Firehanda v robotníckom obleku, preto nemálo sa zľakol, keď lovec pristúpil k nemu a položiac mu ruku na plece, riekol:

„Viete, kto som, Master Dugby?“

„Nie,“ znela odpoveď náhle zblednutého trampa.

„Tak ste pri Butlerovej farme nemali oči otvorené. Ja som Old Firehand,“ riekol lovec, dívajúc sa trampovi ostro do očú.

Potom vytiahol trampovi nôž zpoza opaska, aj revolver z vrecka, bez toho, že by sa ustráchaný tramp opovážil i len rukou pohnúť. Old Firehand potom obrátil sa k inženierovi a povedal:

„Prosím vás, pán inženier, choďte hore k pisárovi a povedzte mu, že Dugby bol tu, ale nič viac. Potom príďte zasa sem.“

Charoy odišiel. Old Firehand stisol trampa na stoličku, vzal pripravený povraz a priviazal ho tuho o stoličku. Tramp konečne prebral sa z prvého preľaknutia a riekol:

„Sir, čo to robíte so mnou? Prečo ste ma sviazali? Urobil som vám niečo? Ja vás nepoznám.“

„Ani slova, lotre!“ zvolal Old Firehand, obrátiac svoj revolver proti trampovi. „Ak sa mi teraz skôr ohlásiš, než ti dovolím ústa otvoriť, tak v tom momente ti vpálim guľku do hlavy. Rozumel si?“

Tramp zbledol ako stena a neopovážil sa odteraz ani ústami hnúť. Hneď na to vstúpil inženier. Old Firehand mu kývol, aby zostal pri dverách, sám však pristúpil k obloku, ale tak, aby ho zvonku nebolo vidieť. Vedel, že pisárovi zvedavosť nedá pokoja a že vyjde k dverám po lístok. Neprešly ani dve minúty, keď Old Firehand videl ruku, siahajúcu za sud. Chlapa samého nebolo vidieť, lebo stál tesne pri dverách. Old Firehand kývol inženierovi, ktorý rýchlo otvoril dvere, práve keď pisár chcel rýchlo prebehnúť tade.

„Master Haller, nech sa vám páči na chvíľku sem do kancelárie,“ oslovil ho Charoy.

Pisár držal papier ešte v ruke; rýchlo vstrčil ho do vrecka a vstúpil do kancelárie viditeľne prekvapený. Ako sa mu však natiahla tvár zdesením, keď zazrel svojho kamaráta priviazaného o stoličku! Jednako podarilo sa mu ako-tak premôcť a zakryť svoj strach a tváril sa byť chladnokrvným i pokojným.

„Kdeže ste skryli papierik, ktorý ste mali práve teraz v ruke?“ spýtal sa ho Old Firehand. „Aký je to lístok, povedzte mi len.“

„Kúsok bezvýznamného papiera,“ odpovedal tramp.

„Ukážte mi ho.“

Pisár pozrel na lovca udiveným zrakom a tváriac sa urazeným, riekol:

„Akým právom mi tu chcete rozkazovať? Neviem pochopiť, ako si môžete také niečo dovoliť voči mne. Kto ste vlastne? Ja vás neznám.“

„Vy ho poznáte,“ skočil mu do reči inženier. „Len sa prizrite lepšie: to je Old Firehand.“

„Old Fi…!“ skríkol tramp a málo chýbelo, že s nôh nespadol od údivu. Poslednú slabiku lovcovho mena zadržal mu strach v hrdle. Široko a meravo vyvalil oči na obra.

„Áno, ja som Old Firehand,“ riekol lovec. „Ani sa vám nesnívalo, všakže, že sa tu tak nenazdajky stretneme! A čo sa týče obsahu vašich vrecák, myslím, že mám na ne temer viac práva, ako vy sám. Ukážte len, čo tam máte!“

Tramp sa neopovážil ani muknúť, keď mu Old Firehand radradom poprezeral vrecká a vytiahol odtiaľ najprv nôž, potom nabitý revolver a napokon i lístok.

„Sir,“ vyhŕklo to jednak z trampa, „akým právom mi odoberáte tieto veci? Či nie je každý človek pánom svojich vrecák?“

„Akým právom, priateľu?“ povedal lovec ironicky. „Nuž, keď ste tak veľmi zvedavý vedieť, ráčte vziať na vedomie, že právom silnejšieho a statočnejšieho. Ostatne v tejto osade policajné právo patrí pánu inženierovi Charoyovi a on ma dočasne poveril vykonávaním tohoto práva. Nepáči sa vám to?“

„Prečo mám práve ja byť predmetom vašich policajných prehliadok? Čo je v mojom vrecku, je moje. Ja som sa neprehrešil proti zákonu a proti poriadku, preto musím bezpodmienečne vedieť, na akom základe zaobchádzate so mnou ako s nejakým zlodejom!“

„Že vraj zlodejom! Pshaw! Vy ste o mnoho horší ako zlodej! Tu nejde len o zlodejstvo, ale predovšetkým o vraždu a potom o niečo, čo je o mnoho horšie ako prostá vražda, totiž o napadnutie a vylúpenie vlaku, pričom pravdepodobne nejeden človek by bol zaplatil životom. Vy patríte k trampom, ktorí v Osage-nook napadli a povraždili hŕbu Indiánov, potom pokúsili sa vylúpiť a spustošiť Butlerovu farmu a napokon teraz podujali sa ukradnúť pol milliona dolárov z vlaku.“

Bolo vidieť na obidvoch trampoch, akou hrôzou ich naplnilo toto prísne vyčítanie ich lotrovstva, pisár sa však rýchlo spamätal a odpovedal tónom úplne nevinného človeka:

„Neviem ničoho o týchto veciach.“

„No len no! Poznáme my takýchto vtáčkov dobre! Prišli ste sem, aby ste vyšpehovali, ako by ste mohli i so svojími kamarátmi vylúpiť pokladnicu železničnú a o tom ste podali zprávu svojim druhom.“

„Ale ja? Ja som veru ani na moment neopustil tento dom! Vidíte, ako ma, nevinného človeka, potvárate!“

„Eh, že sa vám chce ľapotať! A čo váš kamarát Dugby? Vari by ste sa nechceli ani priznať k svojmu poslíčkovi?! Už ste tuším zabudli, ako ste si včera večer milo hrkútali pri obloku. Ja som bol na streche a počul som každé vaše slovo. Z tohoto sa už nevylížete vtáčkovia! Na tomto lístku je odpoveď, ktorú vám červený Cornel posiela. Trampi táboria tu neďaleko, pri rieke Eagle-tail. V najbližšiu noc strojili sa vykonať svoj plán tým spôsobom, že by boli na niektorom mieste trati zapálili oheň a vy dvaja ste mali prinútiť strojníka i kuriča, aby zastavili vlak na tom mieste. Trampi by sa boli vrhli na vlak a boli by ukradli peniaze… Taký plán ste si, hľa, spolu vyvarili, lenže vám klapnú zuby na prázdno.“

Pisár už nemohol ďalej zakrývať svoj strach a vybúšilo to z neho:

„Sir, ja som nevinný človek! Jestli sa následkom podivnej hry osudu i zdá prípadne, že som ja spoluvinníkom tých zločincov, ubezpečujem vás, že nemám nič spoločného s nimi, ani s ich zlodejskými plánmi. Ja som statočný človek a…“

„Mlčte!“ okríkol ho Old Firehand. „Statočný človek nevraždí!“

„Chcete azda povedať, že som ja zavraždil niekoho?“

„Áno. Obaja ste vrahovia. Kde je doktor a jeho pomocník, ktorých ste prenasledovali spolu s červeným Cornelom? Vy ste zastrelili doktorovho spoločníka, aby ste mu vzali odporúčajúci list; s týmto listom prišli ste sem, predstavujúc sa za pisára Hallera, aby ste mali príležitosť nepozorovane vyšpehovať okolnosti tunajšie a tak aby ste pripravili vylúpenie železničnej pokladnice. Mali by ste azda oči odtajiť, že ste mastičkárovi vzali všetky peniaze?“

„Sir… ja vás… ja vás nerozumiem… ja neviem, o čom je reč…“ koktal tramp.

„Hm, akú slabú pamäť máte odrazu! No počkajte trocha, urobíme si hneď malú konfrontáciu. Aby vám však nejako neprišlo na um ufrknúť pred rukou spravedlivosti, musíme si vás zabezpečiť. Pán inženier, prosím vás, sviažte tomuto chlapovi ruky za chrbtom. Ja ho podržím za ten čas.“

Ako tramp počul, čo sa chystá, rýchlo obrátil sa k dverám a chcel ujsť. Old Firehand bol však rýchlejší. Zdrapil ho v dverách, mikol nazad a hoc sa pisár dosť namáhal sprotiviť sa, držal ho tak pevne, že ho inženier celkom pohodlne mohol sviazať. Potom odviazali Dugbya od stoličky a spolu s pisárom zaviedli ich do izby, kde ležal ranený Hartley. Ako mastičkár zazrel dvoch trampov, rezko si sadol v posteli a zvolal:

„Holla! to sú tí dvaja, čo mi ukradli peniaze a zavraždili úbohého Hallera! Ale kde je tretí?“

„Toho ešte nemáme, no úfam sa, že nám i ten v krátkom čase vlietne do rúk,“ odpovedal Old Firehand. „Taja svoj čin.“

„Taja? Pozrimeže! Ale ja ich poznávam celkom určite a prisahám hoc i sto ráz, že sú to oni!“

„Nepotrebujem Vašich dôkazov a prísah, Master Hartley. Máme dosť dôkazov v rukách, aby sme vedeli, ako s nimi zaobchádzať,“ riekol Old Firehand.

„Nuž dobre, dobre, ale kde sú moje peniaze? Či ich dostanem zpät?“

„Nebojte sa o svoje peniaze. I tie najdeme. Predbežne odobral som im len zbrane a tento lístok, ktorý ich úplne odhalí.“

Trampi nepovedali viac ani slova. Uznali, že smiešna a márna vec by bola i ďalej tajiť. Na rozkaz lovca zdvihli ruky a on im poprezeral všetky vrecká, v ktorých sa našly bankovky, ukradené z Hartleyovej tajnej pokladnice, pravda, bez čiastky Cornelovej. Old Firehand oddal mastičkárovi peniaze a na otázku Hartleyovu, kde sú ostatné peniaze, trampi doznali, že sú u Cornela.

Potom im sviazali i nohy a prestreli ich po podlahe. V dome nebolo pivnice alebo iného primeraného miesta, kde by ich boli mohli ukryť. Hartleya poverili strážiť ich a zaiste lepšieho strážcu pre nich ani by nebolo, lebo Hartley sa nesmierne zlobil na nich. Dali mu do ruky revolver a prikázali, aby ich hneď zastrelil, akonáhle by zbadal, že sa chcú vyslobodiť zo svojich pút.

Potom prikročili k vykonávaniu ďalších príprav podľa ushovoreného plánu. Teraz už nebolo potrebné pisára a jeho spoločníka zaviezť na draisine do Carlyle, aby tam nastúpili do peňažného vlaku ako službu konajúci zamestnanci. Hneď odtelegrafovali do Carlyle,, že vlak môže byť vystrojený v dohovorenom čase i bez sprievodcov zo Sheridanu, ale aby pred Sheridanom zastal na určitom mieste pribrať Old Firehanda na lokomotívu.

Ešte popoludní prišiel potom telegram i z Fort Wallace, že oddiel vojakov už podvečer vydá sa na cestu a ešte pred polnocou že príde na ushovorené miesto.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.