Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

5. Majstrovský čin Indiána

Poludňajšie slnko nemilosrdne pálilo na rolling-prairie. Kopec za kopcom, zarastené hustou trávou, ktorej byle ľahúnko kolembal voňavý vetríček sem-ta, podobaly sa vlnám smaragdového mora, ktoré razom zmeravelo. Vlna navlas podobala sa vlne dĺžkou, podobou i výškou, tak že keď človek šiel z jedného údolia do druhého, nemohol rozoznať vŕštek od vŕšteka, dolinu od doliny. A jako ďaleko len siahal obzor, všade tie isté vlny a vlny vŕškov. Kto sa tu neriadil kompasom alebo podľa polohy slnka, musel zablúdiť, tak ako zablúdi nezkúsenec na šírom mori v malinkom člnku.

Zdalo sa, že v tejto zelenej pustatine niet nijakého života. Len hore vysoko v povetrí krúžily dva supy, temer ani nehnúc svojimi široko vystretými krýdlami. Sú to naozaj jediné živé bytnosti na široko-ďaleko? Nie, lebo práve bolo počuť silné prskanie koňa a zpoza jedného kopca vynorila sa postava jazdca, a to veľmi zvláštnym spôsobom vystrojeného jazdca.

Jazdec bol riadnej postavy, ani vysoký ani nízky, ani hrubý ani tenký, zdal sa byť však silným. Mal dlhé nohavice, vestu a krátky kabát, všetko zhotovené z nepremokavého gumového plátna. Na hlave mal korkový klobúk, okrútený bielou šatkou, ktorej konce vysely mu poza krk, tak ako to anglickí oficieri mávajú v tropických krajinách. Na nohách mal však indiánske krpce, zvané mokassins.

Držanie tela prezradzovalo cvičeného jazdca; jeho tvár — áno tá jeho tvár bola prapodivné čudná. Výraz mala priam hlúpy, k čomu valne prispieval zvláštny nos s dvoma rozličnými stranami. Na ľavej strane bol biely a mal podobu slabo ohnutého obyčajného orlieho nosa; na pravej strane bol však ako podpuchnutý a takej farby, o ktorej nebolo možno povedať, či je červená, zelená alebo modrá. Táto tvár orámovaná bola riedkou bradou, ktorej dlhé, tenké vlasy meravo trčaly od hrdla až po kraj čelusti. Bradu podopieral vysoký tvrdý golier, ktorého lesk prezradzoval, že je z gumy. Na strmeňovom remeni na pravej i ľavej strane pripevnená bola puška, ktorej hlaveň opierala sa o strmeň. Krížom pred sedlom priviazaná bola akási plechová rúrka, o ktorej ťažko bolo uhádnuť, načo je alebo čo je v nej. Na chrbte mal človek tento koženú tašku strednej veľkosti a na nej niekoľko plechových nádob i železné dróty zvláštnej formy. Opasok bol široký a tiež z kože. S opaska viselo niekoľko kožených kapsičiek. Zpoza opaska vykukávaly rukoväti viac revolverov a jedného noža. Na zadku pripevnené boly dve kožené tašky, ktoré zdaly sa obsahovať náboje.

Kôň bol obyčajný sivko, ani príliš dobrý ani príliš nevhodný pre nepohody divého západu. Nebolo na ňom ničoho zvláštneho, iba ak to, že prikrývka na ňom, na ktorej ležalo sedlo, bola iste veľmi drahá.

Na jazdcovi bolo badať, že viac dôveruje svojmu koňovi, ako svojim znalostiam o prairie, lebo nebolo vidieť, žeby mu bol uzdou smer dával. Nechal ho isť, kam sa mu páčilo. Koník si šiel flegmaticky hore vŕškom, tu i tam sa pustil do cvalu, inokedy sa zas pomaly vliekol. Slovom, jazdec pod korkovým klobúkom zdánlive nemal nijakého cieľa pred sebou, ale času tým viac.

Koník však razom zastal; ostril ušima a jazdec sa strhol a trocha striasol, lebo sa pred nim ozval ktosi ostrým, rozkazujúcim hlasom: „Stop! Ani na krok ďalej, lebo strelím! Kto ste, Master?“

Jazdec pozrel pred seba, za seba, na pravo, na ľavo — ale nikoho nebolo vidieť. Nezmeneným výrazom tvári chytil dlhú plechovú rúrku nad sedlom, strhol z nej vrchnáčik, vytriasol ďalekohľad, vytiahol jeho jednotlivé časti, tak že sa vytiahol asi na päť šúchovú dĺžku, prižmúril ľavé oko, priložil ďalekohľad k pravému oku a zdvihol ho smerom k nebu, ktoré za nejakú chvíľku vážne skúmal, kým ten istý hlas znova zaznel so smiechom: „Ale veď složte váš hvezdársky aparát! Ja nesedím na mesiaci, ale tu dolu na starej matičke zemi. A teraz mi povedzte pekne, odkiaľ idete?“

Jazdec poslušne poskladal ďalekohľad, vstrčil ho do trúbky, vrchnáčik pozorne prikrútil, všetko pekne pomaly, akoby mal času nadostač, potom ukázal rukou za seba a povedal: „Odtiaľ, hľa!“

„To vidím, môj starý boy! A kam ráčite?“

„Ta, hľa!“ a ukázal rukou napred.

„Vy ste naozaj drahocenný vtáčik, Sir!“ smial sa ešte vždy neviditeľný tázateľ. Keďže ste však už tu na tejto závideniahodnej prairie, tak predpokladám, že znáte jej zvyky. Potuluje sa tu všelijaká naničhodná čeliadka, tak že poriadny človek si musí dať záležať, aby sa prizrel každému, kto mu do cesty prijde. Nazpät môžete v Božom mene jazdiť, jestli sa vám bude páčiť. Ak chcete však napred, a zdá sa mi že áno, tak musíte svedomite a statočne odpovedať na otázky, ktoré vám predložím. Teda odpovedajte: zkadiaľ prichádzate?“

„Zo zámku Castlepool,“ odpovedal jazdec tónom školského chlapca, ktorý stojí prestrašený pred svojim učiteľom.

„Neviem o tom. Označte mi to miesto bližšie! Kde je to?“

„Na mape Škótska,“ vysvetľoval jazdec, pričom výraz jeho tvári bol ešte hlúpejší než predtým.

„Pánboh vám osvieť rozumček, pane! Čo mňa do vášho Škótska! A kam jazdíte?“

„Do Kalkutty.“

„Neznám ani to. Kde je, pre Boha, to pekné mestečko?“

„Vo východnej Indii.“

„Svätý Habakuk! Slovom vy chcete v toto slnečné odpoludnie zo Škótska cez Spojené Štáty do východnej Indie jazdiť?“

„No, dnes azda nie.“

„Teda tak. Veru že to nepôjde tak ľahko. Slovom vy ste Angličan?“

„Yes.“

„Akého zamestnania?“

„Lord.“

„Do paroma! Anglický lord s takou okrúhlou škatuľou na hlave! Musím si vás lepšie obzrieť. Poď bližšie, uncle,[27] ten pán nás neuhryzne. Všetko sa mi zdá, že pravdu hovorí. Alebo je potrhlík nejaký, alebo je naozaj anglický lord.“

Teraz na vrcholci najbližšieho kopca zjavily sa dve postavy, ktoré tam v tráve ležaly, jedna dlhá a jedna veľmi nízka. Obe postavy boly oblečené do kožených šiat, ako sa pravým westmanom svedčí. Ešte i klobúky so širokou strechou maly z kože. Postava dlhého stála meravo ako stĺp na kopci; ten malý bol hrbatý a jeho jastrabý nos zdal sa byť ostrým ako nôž. Ich zbrane boly staré, veľmi dlhé pušky. Maličký postavil si pušku k sebe na zem, jednak cieva pušky vyčnievala nad jeho hlavu. Pravdepodobne on bol, ktorý sa z úkrytu vypytoval pred chvíľou, lebo dlhý stále mlčal, kým malý ozval sa znova: „Zostaňte tam ešte, Master, lebo strelíme! Ešte nie sme hotoví!“

„Chcete sa azda staviť so mnou?“ zavolal Angličan hore.

„Čo?“

„Staviam desať dolárov, alebo päťdesiat, alebo i sto, koľko sa vám len páči!“

„Načo?“

„Že vás ja skôr zastrelím, ako vy mňa.“

„No tak istotne ztratíte!“

„Myslíte? Well, stavme sa teda o sto dolárov!“

Siahol nazad za sedlo, ulapil jednu koženú tašku, otvoril ju a vytiahol z nej niekoľko bankoviek. Obaja tam hore udivene pozreli na seba.

„Master,“ zvolal maličký, „zdá sa mi, že vlečiete so sebou plnú tašku bankoviek v prairie!“

„Mohol by som sa bol staviť, keby som nemal peňazí pri sebe? Teda pristanete na sto dolárov, hej? Alebo chcete staviť sa o väčšiu summu?“

„My nemáme ani deravého groša“.

„Nič to zato, ja vám požičiam. Voľakedy mi to zaplatíte.“

Povedal to tak vážne, že dlhý zabudol temer dýchať od údivu a malý zarazene zavolal: „Nám požičať — kým zaplatíme? Vy ste si teda istý, že vyhráte?“

„Celkom istý.“

„Ale, Master, aby ste mohli vyhrať, musíte nás skôr zastreliť než my vás; keď však budeme raz mrtví, nemôžeme vám platiť.“

„To je jedno! Ja by som vyhral a to je hlavná vec. Mám toľko peňazí, že vaše nepotrebujem.“

„Uncle,“ povedal malý, pokrútiac hlavou, „takého boy-a som ešte ani nevidel, ani nepočul. Musíme bližšie k nemu, aby sme si ho lepšie obzreli.“

Stúpal rýchlym krokom nadol a dlhý ho sledoval meravo, držiac sa priamo ako sviečka, ako keby bol papek zhltol. Sijdúc dolu, povedal hrbatý lordovi: „Schovajte si peniaze; zo stávky nebude nič. A prijmite moju radu: neukazujte si pred nikým tú tašku s bankovkami, lebo môžete to obanovať, áno, i životom zaplatiť. Ja naozaj neviem, čo si mám o vás myslieť a čo si mám s vami počať. Zdá sa mi, že je vo vašej hlave nie všetko v poriadku. Musíme vás podrobiť dokonalej zkúške. Poďte teda s nami ešte niekoľko krokov ďalej.“

Vystrel ruku, aby ulapil lordovho koňa za uzdu; ale v tom v Angličanovej ruke zablysaly sa dva revolvere a zvolal krátko, prísne: „Preč s rukou, lebo strelím!“

Malý odskočil preľaknutý a chcel zdvihnúť svoju pušku.

„Nechaj pušku dolu! Ani pohnúť, lebo vypálim!“ Tvár Angličanova sa razom úplne zmenila. Ak predtým zívala z jeho tvári akási s obmedzenosťou hraničiaca ľahostajnosť a nevšímavosť, teraz sálala z jeho oču energia a inteligencia, čo účinkovalo na tých dvoch ako hrom z jasného neba.

„Myslíte si naozaj, že som poloblázon, potrhlý čudák?“ pokračoval. „Pokladáte ma naozaj za človeka, pred ktorým sa môžete tváriť, že celá prairie len vám patrí? Mýlite sa. Dosiaľ ste sa ma vy opytovali, a ja som odpovedal. Teraz však chcem i ja vedieť, koho to mám pred sebou. Ako sa menujete a čo ste?“

Uprel oči na malého, ktorý sa díval do neúprosne skúmavého pohľadu cudzinca so zvláštnym pocitom nepohodlnej tiesnivosti a odpovedal jednak zlostne, jednak rozpačite: „Vy ste tu cudzí, preto neviete. Ale ľudia znajú nás od Mississippi až hen po Frisco (San Francisco) ako poriadnych a statočných lovcov a stavačov pascí. My sme práve v ceste do Bergen, aby sme sa tam pridružili k jednej spoločnosti lovcov na bobrov.“

„Well! A vaše mená?“

„Naše ozajstné mená nepotrebujete vedieť, tu na západe nemajú významu. Mňa volajú všeobecne Humply-Bill, lebo som, žiaľbohu, hrbatý, čo ma však ani najmenej neumorí zármutkom, a tento môj kamarát je známy ako Gunstick-Uncle,[28] lebo stále tak meravo sa drží, ako keby bol kolík prežrel. Tak teda nás už znáte a úfam sa, že teraz nám už i vy poviete pravdu o sebe, a nie kadejaké hlúpe žarty.“

Angličan pozrel ešte raz na nich, ako by im chcel priamo do duše nazrieť; potom tvár jeho zmenila svoj tvrdý výzor na priateľskejší. Z bankovkovej tašky vybral akýsi papier, rozvinul ho a podal ho tamtým, hovoriac: „Ja som nežartoval. Keďže vás pokladám za poriadnych a statočných ľudí, preto podávam vám tento pas, presvedčte sa sami.“

Obaja pozreli do pasu, čítali, čo tam bolo napísané, pozreli jeden na druhého, potom dlhý otvoril ústa a oči čím najširšie a malý povedal, ale teraz už ozaj veľmi zdvorilým tónom: „A naozaj lord! Lord Castlepool! Ale Mylord, čo vy chcete na prairie? Kto by bol…“

„Pshaw!“ skočil mu do reči lord. „Čo ja tu chcem? Poznať prairie a Skalnaté vrchy a potom cestovať do San Francisca. Bol som už všade na svete, len v Spojených Štátoch ešte nie. Ale choďte teraz už za svojimi koňmi. Myslím totiž že máte nejaké kone, hoci som ich nevidel.“

„Pravdaže máme; tu stoja za vŕškom. Tam sme totiž zastali, aby sme si trochu oddýchli.“

„Teda nasledujte ma ta!“

Jeho hlas nadobudol zas rozkazujúceho tónu. Sišiel s koňa a kráčal pred nimi ďalej vlnistým údolím. Za vŕškom pásly sa dva kone, do behu nie veľmi súce. Lordov kôň šiel za svojim pánom ako pes. Kone lovcov chcely sa mu priblížiť, ale koník zlostne zadržal a vyhodil proti nim kopytami, aby ich odplašil od seba.

„Pozrimeže, ako jedovatý moriak!“ poznamenal Humply-Bill. Akýsi nezdvorilec.“

„Ó nie,“ odpovedal lord. „On vie, že som s vami ešte nie veľmi spriatelený, preto aj on chce zostať ešte cudzí vaším koňom.“

„Hm, bol by var’ naozaj taký múdry. Nevyzerá to z neho. Skôr by povedal človek, že je len taký obyčajný, od pluha.“ — „Oho, prosím! To je pravý kurdistanský husan (žrebec).“ — „Tak? A kdeže je tá krajina?“ — „Medzi Tureckom a Perziou. Tam som ho kúpil a domov so sebou dopravil.“

Povedal to takým ľahostajným tónom, ako keby nebolo na svete nič ľahšieho, ako previezť koňa z Kurdistanu do Anglie a odtiaľ zas do Spojených Štátov. Dvaja lovci ukradomky pozreli jeden na druhého. Lord si však pohodlne ľahol do trávy tam, kde oni predtým odpočívali. Tam bolo nakrojené, včera pečené srnie stehienko. Vytiahol svoj nôž, odkrojil si poriadny kus a začal jesť, ako keby mäso práve len jemu patrilo, a nie tamtým dvom.“

„Tak je správne!“ riekol hrbatý. „V prairie netreba sa veľa okúňať, každý nech si počína prirodzene.“

„Myslím, že sa podľa toho chovámm,“ odpovedal Angličan. „Včera ste vy zastrelili a pripravili zver pre seba a pre mňa, dnes alebo zajtra urobím ja to isté pre nás všetkých.“

„Naozaj, pane? Myslíte, že zajtra ešte budeme spolu?“

„I zajtra, i dlho potom ešte. Stavíte sa? Ja sa stavím o desať, i viac dolárov, ak chcete.“

Siahol po peňaženke.

„Len si nechajte peniaze v taške. My sa nestavíme,“ odpovedal Humply.

„Sadnite si teda ku mne, vysvetlím vám všetko.“

Posadili sa pred neho. Znova ich skúmal ostrým zrakom a potom povedal: „Plavil som sa hore Arkansasom a v Mulvane som vystúpil. Chcel som si tam najať sprievodcu, alebo i dvoch, nenašiel som však takého, ktorý by sa mi páčil. Všetko samý oškrabok, oplani. Jazdil som teda ďalej sám, hovoriac si, že pravých prairie-chlapov možno nájsť len na prairie. Teraz som naďabil na vás a vy sa mi pozdávate. Chcete jazdiť so mnou do Frisca?“

„A to povedáte takým pokojným hlasom, ako keby šlo o jednodennú jazdu?“ — „To je jedna jazda. Či už potrvá deň alebo rok, to na veci nemení.“ — „Hm. Áno. Ale či máte tušenia, čo nás môže cestou zastihnúť? Viete vy, čo je ,divý Západ‘?“ — „Úfam sa, že cestou to zkúsim.“ — „Len si, prosím, nežiadajte toho primnoho. Ostatne, my nemôžeme isť s vami. My nie sme takí bohatí, ako sa vám to zdá; my sme chudobní lovci, žijeme len z lovu, nemôžeme si dovoliť ten luxus, len tak zabehnúť až hen do Frisca.“ — „Ja vám zaplatím.“ — „Taák? To je už niečo celkom iného. Tak môžeme teda poshovárať sa o veci.“ — „Viete strieľať?“ — Na túto otázku hrbatý pozrel temer ľútostivým pohľadom na lorda a povedal: „Aká to otázka! Prairie-lovec a strieľať! To je ešte horšie, ako keby ste sa spýtali, či medveď vie žrať. Oboje je tak prirodzené, ako môj hrb.“

„Jednako chcelo by sa mi vyzkúšať vás. Mohli by ste sostreliť supov, ktoré tu hľa krúžia nad nami?“

Humply premeral výšku, v ktorej sa oba vtáci vznášaly a povedal:

„Prečo nie? Vy, pravda, nespravíte to za nami ani obidvoma vašimi vyleštenými a vymastenými puškami.“ Ukázal pritom na koňa lordovho. S oboch strán sedla ešte vždy tam visely lordove pušky, ktoré svojou čistotou a leskom zdaly sa byť ešte úplne novými, čo je pre pravého westmana niečo neznesiteľného.

„Teda strieľajte!“ velil lord, nevšímajúc si poslednej poznámky hrbatého.

Humply Bill vstal, priložil pušku k lícu, krátko mieril a spustil kohútik. Bolo vidieť, že guľka zasiahla jedného supa; zatrepotal krýdlami, snažil sa udržať sa, ale márne; musel dolu, zpočiatku pomaly, potom rýchlejšie. Napokon pritiahol krýdla k telu a padal kolmo na zem ako kus skaly.

„Nuž, Mylord, čo poviete na to?“ spýtal sa strelec.

„Nie zle.“

„Čo? Len práve toľko, že ,nie zle‘? Povážte, prosím, tú výšku a že guľka zasiahla vtáka priamo do života, lebo bol už v povetrí mrtvý! Každý znalec by bol povedal na to, že je to majstrovský výstrel!“

„Well, viďme druhého!“ kývol lord dlhému, nepokladajúc za hodné zaoberať sa námietkou hrbatého.

Gunstick-uncle zdvihol sa meravo so zeme, ľavou rukou podoprel sa o svoju dlhú flintu, zdvihol pravú ruku ako rečník, vyvrátil oči hore k nebu smerom k supovi a začal patetickým tónom: „Letí sup, myslí si, že je pánom sveta — ja priložím flintu: už je po ňom veta; — odspievaj si, vtáčku, svoj pohrebný ameň, — bo poletíš nadol, jak hodený kameň!“

Pri odrečnení týchto rýmov stál tam tak meravo, ako keby ho boli z dreva vystrúhali. Dosiaľ nepovedal ani slova, preto očakával teraz tým veľkolepejší dojem. Tak si myslel, skončiac svoju báseň, preto spustil vymeraným tempom svoju zdvihnutú pravicu, obrátil sa k lordovi a s hrdým očakávaním pozrel na neho.

Na Angličanovu tvár však už dávnejšie vysadol zas blbý výraz; teraz zdalo sa, že ťahy jeho zápasia medzi smiechom a plačom.

„Počuli ste to dobre, Mylord?“ spýtal sa hrbatý. „Veru náš Gunstick-uncle je výborný chlapík. Bol kedysi hercom a ešte i teraz je básnikom. Hovorí veľmi málo, ale keď raz otvorí ústa, tak hovorí len anjelskou rečou, to jest v rýmoch.“

„Well!“ kývol Angličan. „Či sa vyzná v rýmoch alebo v uhorkovom šaláte, mne je to jedno a je to nie moja, ale jeho vec. Ide o to, či vie strieľať.“

Dlhý básnik vytiahol si ústa až po pravé ucho, mávol rukou na široko, čo bolo akiste znakom hlbokého opovrhnutia. Potom zdvihol svoju flintu, aby namieril, ale hneď ju složil. Zameškal totiž vhodný okamih, lebo kým bol zaujatý svojimi rýmami, sup, naľakaný divným koncom svojho druha, rozhodol sa odpratať sa s nebezpečného miesta. Kým dlhý básnik prichystal sa k streľbe, vták už lietal ďaleko.

„Nemožné je trafiť ho, všakže Uncle?“ oslovil ho Humply.

Opýtaný zdvihol obe ruky k nebu v tom smere, kde letel sup, a začal zas rečniť tónom, ako keby bol chcel mŕtvych kriesiť: „Bodaj toho vtáka — stihla zkaza dáka, — ďaleko je veľmi, — škoda guľky, ver mi!“

„Nesmysel!“ zvolal lord. „Myslíte naozaj, že ho už nemožno zasiahnuť?“

„Áno,“ odpovedal Humply. „Nenajdete westmana, ktorý by ho mohol teraz už odstreliť.“

„Teda!“

Ako lord povedal toto jediné slovo, jeho tvárou ako blesk preletelo trhnutie a oči mu zažiarily. Rýchlo vstal, prikročil ku koňovi, odkvačil pušku, odsunul poistku, priložil, cielil, pritlačil, všetko akoby v jedinom krátkom okamihu, pušku potom spustil, sadol si, chytil pečienku a jedol ďalej, ako keby sa nič nebolo stalo a povedal: „No, bolo možné ho trafiť alebo nie?“

S tvárí oboch lovcov odrážal sa výraz nesmierneho údivu a prekvapenia. Vták bol zasiahnutý, a to dobre, lebo padal stupňujúcou sa rýchlosťou priamo k zemi.

„Wonderful!“[29] zvolal Humply oduševnením ako vyjavený. „Mylord, jestli je to nie náhoda…“

Zastal. Obrátil sa k Angličanovi a videl, ako sedí, žujúc srňacinu, chrbtom obrátený v tú stranu, kam bol majstrovský výstrel namierený. To sa hrbatému nijak nepratalo do hlavy!

„Ale, Mylord! Veďže sa aspoň obráťte a pozorujte výsledok svojho nádherného výstrelu! Nielen že ste trafili vtáka, ale ho i na fľaku usmrtili!“

„To ja dobre viem,“ povedal lord, bez toho, že by sa bol obzrel, vstrčiac si kus mäsa do úst.

„Vy ste to však nepozorovali a nevideli na vlastné oči!“

„Nepotrebné. Ja to viem. Moja guľka nikdy nejde popri cieli.“

„No, ale takýmto činom vy ste chlap, ktorý — aspoň čo do strieľania — smelo môže závodiť s najlepšími našimi westmanmi, ako sú Winnetou, Old Firehand a Old Shatterhand! Či nie je tak, Uncle?“

Slávny básnik-veršikár Gunstick-uncle postavil sa zas do pózy a odpovedal, oboma rukami gestikulujúc: „Už je tam ten krásny vtáčik, — skončil život neboráčik, — šľachetný lord, slávny lovec…“

„Nech je tomu už raz koniec!“ — vpadol mu do rýmov namrzený lord. „Načo sú tie rýmy a ten krik? Ja som chcel vedieť, akí ste strelci. Teraz si posadajte sem a vyjednávajme ďalej. Teda pôjdete so mnou a ja vám zaplatím cestu. Súhlasíte?“

Tamtí pozreli jeden na druhého, prikývli si a spoločne odpovedali, že súhlasia.

„Well! A koľko si žiadate?“

„Hm, Mylord, touto otázkou prinášate ma do rozpakov. My sme ešte nikdy neslúžili a pri takých scout-och (vodca, hľadač chodníka, cesty), akými nás chcete mať, nemôže byť reči o takzvanej pláci.“

„All right! Vaše presvedčenie je, že by vás pláca nejak uponižovala, a to sa mi páči! Tu možno hovoriť len o nejakom honoráre, ku ktorému ja v tom prípade, ak budem s vami spokojný, ešte priložím nejaký dar. Prišiel som sem, aby som niečo zažil a zkúsil a aby som videl slávnych lovcov, preto činím vám túto nabídku: za každé dobrodružstvo, ktoré zažijeme, zaplatím vám päťdesiat dolárov.“

„Sir,“ zasmial sa Humply, „takýmto činom budeme skoro bohatí ľudia, lebo o dobrodružstvá tu niet núdze. Zažiť ich možno koľkokoľvek, ale či aj prežiť, to je už iná otázka. My sme už otužení, ostrieľaní westmani, o nás nejde, ale pre cudzinca by bolo múdrejšie radšej vyhýbať dobrodružstvám, ako ich vyhľadávať.“

„Ja ich však chcem mať! Rozumeli ste. I s vynikajúcimi strelci chcem sa stretnúť. Vy spomenuli ste pred chvíľou tri mená, o ktorých som už mnoho počul. Za každého z týchto troch lovcov, ak sa s nimi stretneme, zaplatím vám po sto dolárov.“

„Do paroma! Nuž naozaj máte toľko peňazí pri sebe, Mylord?“

„Ja mám práve toľko, koľko potrebujem na cestu. Peniaze dostanete až vo Friscu u môjho bankára. Ste spokojní s dohovorom?“

„Áno, tu sú obe naše ruky na to!“

Obaja podali mu ruku. On potom potiahol druhú koženú tašku zpoza chrbta k predu, otvoril ju a vybral knižočku.

„To je môj zápisník, do ktorého si všetko zapisujem,“ vysvetľoval. „Pre každého z vás otvorím konto a na záhlavie konta poznačím si meno i hlavu každého.“

„I hlavu?“ spýtal sa hrbatý udivene.

„Áno, i hlavu! Seďte tak nepohnute ako teraz sedíte!“ Otvoril knihu, vzal tužku do ruky. Videli, že zamieňavo díval sa na nich, potom do knihy a pritom tužkou pohyboval na papieri. O niekoľko minút ukázal im, čo nakreslil. Poznali svoje dobre nakreslené hlavy a pod nimi mená.

„Na tieto stránky si napíšem, čo vám budem s prípadu na prípad dlžný,“ povedal. „Jestli by ma stihlo nejaké nešťastie, vezmite knihu so sebou do Frisca, ukážte ju tam môjmu bankárovi, ktorého meno tu zapíšem, on vám hneď vyplatí celú patričnú summu.“

„Mylord, to je nádherne zariadené,“ ozval sa Humply. „My vám síce neželáme nijakého… behold, uncle, pozri len, čo sa s našími koňmi deje! Strihajú ušami a roztvárajú nozdry. Musí byť niečo cudzieho, nezvyklého na blízku. Rolling-prairie je nebezpečná. Vyjde človek na vŕšok, vidia ho, síde do doliny, nevidí blížiaceho sa nepriateľa. Vyleziem hore a podívam sa.“

„Ja idem tiež,“ povedal lord.

„Zostaňte radšej dolu, Sir. Vy my môžete všetko pokaziť.“

„Pshaw! Ja nepokazím nič!“

Obaja kráčali z doliny nahor k vrcholcu kopca. Keď už boli blízo vrchu, ľahli si a opatrne plazili sa celkom navrch.

Tráva zakrývala ich telá a hlavy zdvihli len práve natoľko, koľko bolo potrebné vidieť pred seba.

„Hm, Mylord, ako nováčik vyznáte sa už celkom dobre aj v tomto remesle,“ chválil Humply. „Ani ja sám by som to nedokázal lepšie. Či však vidíte toho chlapa, tam na druhom kopci, priamo pred nami?“

„Yes! Zdá sa, že je Indián.“

„Áno, z červených je. Ale pozrimeže… ach, Mylord, nože pobežte dolu a prineste svoj ďalekohľad, nech sa mu lepšie prizrem.“

Lord poslúchol a šiel po ďalekohľad.

Indián ležal na protivnom kopci a pozorne díval sa na východ, v ktorú stranu však nebolo ničoho vidieť. Niekoľko ráz zdvihol svoje horné telo vyššie, aby mal širší rozhľad, zakaždým však hodil sa zas do trávy, aby ho nezbadali. Jestli číhal na niekoho, tak istotne na nepriateľa.

Lord priniesol ďalekohľad, vytiahol ho a podal hrbatému. Práve keď hrbatý priložil ďalekohľad k oku, Indián pozrel nazad, tak že bolo poznať jeho tvár. Humply hneď složil ďalekohľad, skočil hore a vystrel sa tak, že Indián mohol vidieť celú jeho postavu, priložil ruky k ústam a volal z plného hrdla: „Menaka šecha, Menaka šecha! Môj brat môže prísť k svojmu bielemu priateľovi!“

Indián sa chytro obrátil, poznal hrbatú postavu volajúceho, pustil sa razom dolu kopcom a o chvíľku zmizol v údolí.

„Mylord, teraz čochvíľa budete musieť zaplatiť prvých päťdesiat dolárov,“ povedal Humply Angličanovi, skrčiac sa zase do trávy.

„Bude nejaké dobrodružstvo?“

„Pravdepodobne, lebo náčelník istotne pozeral na nepriateľov.“

„Je on náčelníkom?“

„Veru, hodný chlap, náčelník kmenu Osaga. Uncle a ja vyfajčili sme s ním fajku mieru a bratstva, preto sme povinní pomôcť mu, ak treba.“

„Well, tak mu želám, aby mu nielen jedného, ale viac tých nepriateľov doprial osud.“

„Pane, nemaľujte čerta na stenu! Také želania sú nebezpečné, lebo sa obyčajne splnia. Poďme dolu! Uncle sa bude tešiť, ale i diviť, že je náčelník tu na blízku.“

„Ako ste menovali červeného?“

„Rečou Osaga Menaka-šecha, to značí dobré slnko alebo veľké slnko. Je veľmi udatným a zkúseným bojovníkom a pritom vôbec nie je nepriateľom bielych ľudí, hoci jeho kmeň Osaga patrí k Indiánom Sioux, ktorí nie sú ešte skrotení.“

Prijdúc dolu, našli Uncla v meravej, divadelnej póze. On všetko počul a postavil sa do takej pózy preto, aby podľa možnosti čo najslávnostnejšie vítal svojho červeného priateľa. O krátky čas kone začaly zas silne nozdriť a hneď potom zjavil sa Indián, kráčajúc dolu kopcom. Bol v najlepšom veku mužstva a mal na sebe obyčajný indiánsky kožený oblek, ktorý bol miestami popretŕhaný, miestami čerstvou krvou zastriekaný. Zbrane nemal nijakej. Na oboch lícach mal vytätované[30] slnce. Obe záhlavia rúk mal odreté a skrvavené: zaiste bol sputnaný a putá si asi roztrhal. Všetko však dosvedčovalo, že bol na úteku a že ho prenasledovali.

Hoci Indiánovi hrozilo nebezpečenstvo a mohlo byť veľmi blízo, on neponáhľal sa, ale kráčal pomaly, pokojne. Prijdúc celkom dolu, podal ruku lovcom, nevšímajúc si Angličana, a povedal pokojným tónom celkom dobrou angličtinou: „Ja som hneď poznal hlas i postavu môjho brata i priateľa a teším sa, že som sa stretol s vami.“

„Aj my sa veľmi tešíme, uveríš nám to všakže?“ odpovedal Humpley.

Dlhý uncle vystrel obe ruky ponad hlavu Indiánovu, ako keby ho chcel požehnávať a zvolal nadšene: „Buď vítaný medzi nami — náčelník nad hrdinami! — sadni, povedz nám novinu, — zajiedajúc srňacinu, — keď tu máme takých hostí, — zjeme všetko až do kosti!“ Pritom ukázal na miesto v tráve, kde ležalo, čo lord ešte nechal zo srnieho stehna, čoho nebolo viac, ako kosť s niekoľkými capartíkmi mäsa, ktoré vzdorovaly nožu.

„Ticho, uncle!“ velil Humply. „Teraz naozaj niet času počúvať tvoje básne. Nevidíš, v akom stave je náš priateľ náčelník?“

„Sviazaný bol, ale ušiel — aby k svojim verným prišiel,“ — odpovedal Dlhý, deklamujúc.

Hrbatý Humply odvrátil sa od neho, ukázal na lorda a povedal Indiánovi: „Táto bledá tvár je majstrom v strieľaní a naším priateľom. Odporúčam ho tvojej priazni i priazni tvojho kmeňa.“

Indián podal ruku lordovi a odpovedal: „Ja som priateľom každého dobrého a statočného bieleho čoveka; zlodeji, vrahovia a zohavitelia mrtvôl však nech zahynú od tomahawku!“

„Stretol si sa azda s takými zlými ľuďmi?“ spytoval sa Humply.

„Áno. Majte, bratia, svoje zbrane pohotove, lebo tí, ktorí ma prenasledujú, každú chvíľu môžu tu byť, hoci som ich dosiaľ ešte nevidel. Oni pravdepodobne naháňajú ma koňmo, ja musel som utekať len peší; ale nohy ,dobrého slnka‘ sú rýchle a vytrvalé ako nohy jeleňa, ktorého nijaký kôň nedohoní. Ja som šiel všelijakými zatáčkami, ba kráčal som i nazad, aby som zavádzal svojich prenasledovateľov. Oni idú na môj život.“

„Je ich mnoho?“

„Áno, je ich mnoho, veľmi mnoho, viacej ako sto zlých ľudí, ktorých bledé tváre trampmi menujú.“

„Trampi? Kde sa tí tu vzali? Čo chcú v tomto odľahlom kraji? Kde sú vlastne?“

„V uhle hory, ktorú volajú Osage-nook, ktorú my však Uhlom Vraždy menujeme, lebo tam zavraždili lstivým spôsobom nášho najslávnejšieho náčelníka spolu s jeho najudatnejšími bojovníkmi. Každý rok, keď sa mesiac trinásť ráz vyplní, niektorí vyslaní členovia nášho kmena vyhľadajú to miesto, aby zatančili tanec smrti nad hrobom našich padlých hrdinov. Tak som tohoto roku opustil i ja spolu s dvanástimi bojovníkmi naše pašienky, aby som šiel na Osage-nook. Stihli sme ta predvčerom a rozložili sme svoj tábor pri hroboch. Dnes sme začali smrtnú slávnosť. Dvoch chlapov postavil som na stráž, jednako bielym podarilo sa priplaziť sa k nám bez toho, že by sme ich boli zbadali. Zaiste videli stopy našich nôh i kopýt našich koní a kým sme my tancovali, tak nečakane vrhli sa na nás, že sme mali len niekoľko okamihov na obranu. Ich bolo viac sto; zabili sme niekoľkých z nich; oni zastrelili ôsmych z nás. Mňa premohli a sviazali so štyrmi ostatnými. Počuli sme od nich, že nás dnes večer chceli mučiť a spáliť. Tábor svoj rozložili na hroboch a mňa oddelili, aby som sa nemohol dohovoriť so svojimi bojovníkmi. Priviazali ma pevne o strom a postavili ku mne chlapa strážiť ma. Ale remene, ktorými ma priviazali, boly prislabé: roztrhal som ich. Zarezaly sa mi síce hlboko do mäsa, jednako vyslobodil som sa a použijúc momentu, keď strážca na chvíľku poodišiel, potajme ufrkol som im.“

„A tvoji štyria kamaráti?“ spýtal sa Bill.

„Tí sú ešte tam. Nemyslíš azda, že som sa mal ešte obšmietať okolo nich! Zachrániť by som ich nebol mohol, ba skôr spolu s nimi zahynul. Rozhodol som sa teda ísť na Butlerovu farmu a požiadať Butlera o pomoc, lebo on je mojím priateľom.“

Humply-Bill potriasol hlavou a povedal: „Temer nemožné! Butlerova farma je od Osage-nook na dobrých šesť hodín jazdy; na horšom koni trvá to ešte dlhšie. Ako by si sa mohol teda vrátiť do večera, keď tvoji kamaráti umrieť majú?“

„Nohy ,dobrého slnka‘ sú také rýchle ako nohy koňa,“ odpovedal náčelník povedome. „Následkom môjho úteku popravu ostatných odsunuli a všemožne usilovať sa budú lapiť ma. Pomoc by teda prišla práve v dobrom čase.“

„To môže byť pravdou i nie. Dobre, že sme sa stretli, lebo teraz už nie je potrebné, aby si utekal na Butlerovu farmu; my pôjdeme s tebou vyslobodiť tvojich druhov.“

Oči Indiánove zajasaly a zvolal nadšeným hlasom: „Môj biely brat naozaj urobí to?“

„Samozrejme. Čo inšie by sme mohli robiť? Osagovia sú naši priatelia; trampi sú však nepriateľmi každého statočného a poriadneho človeka.“

„Ich je však mnoho, veľmi mnoho, a my sme všetko spolu iba štyria.“

„Pshaw! Štyri dôvtipné hlavy môžu sa veru odvážiť priplaziť sa k nejakej horde trampov, aby vyslobodili niekoľkých väzňov. Čo ty povieš na to, Uncle?“

Uncle s meravým krkom vystrel ramená, privrel nadšene oči a zvolal: „Poďme ta, kde bratia stonú, — kruto priviazaní k stromu — zahnať od nich nebezpečie, — kým ich zloba neupečie!“

„No dobre. A vy, mylord?“

Angličan medzitým vyňal svoj zápisník, aby si naznačil meno náčelníkovo; teraz ho vstrčil zas do kapsy a odpovedal: „Samozrejmá vec, jazdím spolu s vami; bude z toho nejaké dobrodružstvo.“

„Veru dobrodružstvo, a to veľmi nebezpečné, Sir!“

„Tým lepšie! Zaplatím vám o desať dolárov viac, teda šesťdesiat. Jestli však chceme všetci jazdiť, musíme zaopatriť koňa pre náčelníka.“

„Hm, veru tak je!“ odpovedal hrbatý, skúmavo dívajúc sa na neho. „Kde ho však vziať?“

„Nuž, len od jeho prenasledovateľov, ktorí sú pravdepodobne už neďaleko.“

„Celkom správne, celkom správne! Pane, vy máte toho rozumu v rožku a myslím, že sa výborne zapracujeme do svojej spoločnej úlohy. Okrem toho však veľmi potrebné je ešte, aby náš červený priateľ mal i zbraň nejakú.“

„Ja mu požičiam jednu svoju pušku. Nech sa páči, tu je. Poučím ho, ako má ňou zachádzať. Teraz však neztrácajme ani minúty, ale postavme sa tak, aby prenasledovatelia, keď sem stihnú, so všetkých strán boli obkolesení.“

Na tvári malého Billa čím ďalej tým väčšmi prejavoval sa údiv. Tázavým pohľadom premeriaval Angličana od hlavy do päty a povedal: „Vy hovoríte naozaj ako starý, zkúsený lovec, Sir! Ako si vlastne predstavujete to zaobkolesenie a ako to máme začať?“

„Celkom jednoducho. Jeden z nás zostane tu na kopci, kde sme predtým my dvaja boli. On privíta chlapíkov celkom tak, ako ste ma vy boli privítali. Ostatní traja vyjdú na tri súsedné vŕšky, tak aby sme tvorili temer uzavretý kruh. Keď potom prídu prenasledovatelia Indiána, najdú sa medzi štyrmi obsadenými vŕškami a budeme ich mať v hrsti, lebo my budeme úplne krytí a kedykoľvek ich môžeme postrieľať podľa ľúbosti. Oni budú môcť vidieť iba dym z našich pušiek.“

„Vy hovoríte, ako keby ste z knihy čítali. Povedzte mi úprimne, ste naozaj po prvý raz na prairie?“

„Áno. Lenže ja cestovával som i na iných miestach, kde človek musí byť nie menej opatrný ako tu. O tom sme však už hovorili.“

„Well, ja už vidím, že s vami nebudeme mať mnoho starosti a omrzlosti; tomu sa teším. Priznám sa, že som chcel to isté navrhovať. Súhlasíš so všetkým, starý uncle?“

Meravý zdvihol ruku, gestikulujúc ako v divadle a odpovedal: „Nech len prídu, prisám vačku, — sriadim na nich poľovačku!“

„Dobre teda, ja zostanem tu, aby som ich oslovil, akonáhle sa zjavia. Mylord pôjde napravo, ty sa obrátiš vľavo a náčelník obsadí pred nami ležiaci vŕštek. Takýmto spôsobom dostaneme ich medzi nás a či ich postrieľame alebo nie, to závisí len od toho, ako sa budú chovať. Ja sa budem shovárať s nimi tak hlasno, že budete počuť každé slovo; podľa toho potom konajte. Keď niektorého z nich odstrelím, to bude istý znak, aby ste pálili na ostatných. Ani jeden nám nesmie ujsť. Pomyslite na to, že oni zavraždili ôsmych bojovníkov kmena Osaga bez akejkoľvek príčiny! Kone však šetrite; potrebujeme ich. A teraz napred, ľudkovia; myslím, že je už svrchovaný čas postaviť sa na svoje miesta.“

Vyšiel na najbližší kopec, s ktorého predtým spolu s Angličanom spozoroval Indiána a ľahol si do trávy. Traja ostatní pošli tiež, každý na svoje miesto. Kone nechali tam, kde boly. Lord vzal so sebou svoj ďalekohľad.

Prešla asi štvrťhodinka bez toho, že by sa bol niekto ukázal. Razom však s kopca, na ktorom ležal Angličan, bolo počuť hlasné volanie: „Pozor, idú!“

„Ticho!“ odpovedal hrbatý Bill trochu menej hlasno.

„Pshaw! Veď nás nemôžu počuť; sú ešte asi na míľu vzdialení od nás.“

„Kde?“

„Priamo východným smerom. Zazrel som svojím ďalekohľadom dvoch chlapov, ako stáli na kopci a sem sa dívali, či nevidia niekde Indiána. Kone si nechali istotne pod vŕškom.“

Zas prešiel nejaký čas. Potom bolo počuť dupot kopýt blížiacich sa koní. V doline, ktorá bola pred hrbatým, zjavili sa dvaja jazdci, jeden pri druhom. Dobre boli ozbrojení a očima bedlive sledovali stopy Indiánove, ktorého prenasledovali. Hneď za nimi vynorili sa ešte dvaja a napokon ešte jeden. Prenasledovatelia boli teda piati. Keď dosiahli prostriedok doliny, nachádzajúc sa medzi štyrmi ukrytými, hrbatý Bill zavolal na nich: „Stop, ľudia! Ani na krok ďalej, lebo sa vám ináče moja puška prihovorí!“

Prekvapení jazdci zastali, pozreli hore, odkiaľ hlas prichádzal, nevideli však nikoho, lebo hrbatý Bill ležal vo vysokej tráve. Jeho rozkazu však poslúchli a prvý povedal: „Do čerta! Ký zbojník nás to tu pristavuje? Ukáž sa nám a povedz, akým právom nás zdržiavaš?“

„Právom lovca, ktorý sa stretá s cudzími ľuďmi?“

„Aj my sme poľovníci. Ak si poriadny a statočný človek, tak sa nám ukáž!“

Všetci piati trampi vzali pušky do ruky; z ich pohybov javil sa nepriateľský úmysel, malý Bill však jednak odpovedal: „Ja som statočný človek a isteže sa môžem ukázať. Tu ma máte!“

Vyskočil, tak že trampi mohli vidieť celú jeho postavu, pritom však ostro a bedlive ich pozoroval.

„Sto hromov!“ zvolal jeden z trampov. „Jestli sa nemýlim, to je Humply-Bill!“

„Veruže je to moje meno.“

„Tak je teda i Gunstik-uncle na blízku, lebo tí dvaja sú vždy spolu.“

„Poznáš nás teda?“

„To si myslím. Mám sa s tebou ešte poshovárať v istej veci!“

„Ja ťa však nepoznám.“

„To je možné, lebo si ma videl len zďaleka. Boys, tento chlap nám je v ceste; ba čo viac, myslím, že ho viaže priateľstvo k Indiánovi. Nože, pomôžme mu odtiaľ dolu!“

Namieril na hrbatého a spustil kohútik. Bill sa razom hodil do trávy, akoby bol guľkou trafený.

„Ejha, to bol podarený výstrel!“ zvolal tramp. „Teraz ešte gun…“

Nemohol dohovoriť. Akonáhle sa Bill skrčil do trávy, vypálil na trampov z oboch ciev svojej pušky a súčasne zarachotily zbrane aj ostatných troch skrytých druhov jeho. Piati trampi strmhlav popadali so svojich koňov a štyria víťazi sostúpili s kopcov do doliny, aby pristavili splašené kone. Zabitých trampov preskúmali.

„Dobrá robota,“ ozval sa Bill. „Každý výstrel presne trafil. Smrť nastala okamžite.“

Náčelník Osagov prezeral oboch trampov, do hláv ktorých bol mieril. Videl dieročky guľkou prevŕtané na čele oboch, tesne nad obočím a obrátil sa k lordovi: „Zbraň môjho brata je veľmi malého kalibru, ale je to znamenitá puška, na ktorú sa možno bezpečne spoľahnúť.“

„To verím. Obe pušky objednal som špeciálne pre prairie,“ — odpovedal Angličan.

„Môj biely brat by mi mohol predať túto, ja mu dám sto bobrých kôž za ňu.“

„Nie je veru na predaj.“

„Dám mu teda stopäťdesiat!“

„Ani tak!“

„Ani za dvesto?“

„Ani vtedy, keby tie bobrie kože desať ráz väčšie boly ako kože slonové.“

„Tak mu ponúkam najvyššiu cenu, aká len môže byť; túto pušku hotový som zameniť za najlepšieho koňa kmeňa Osaga.“

Bolo vidieť na jeho tvári, že podľa jeho mienky ponúkal neslýchanú cenu za lordovu zbraň; lord však potriasol hlavou a odpovedal: „Lord Castlepool nikdy nečachruje a nepredáva. Čo by som si počal s tým koňom, keďže môj je aspoň taký dobrý ako ten, ktorého mi ponúkaš.“

„Nijaký kôň prairie sa nevyrovná môjmu koníkovi, keďže ja však môjho bieleho brata nemôžem nútiť predať mi svoju zbraň, tak mu ju vraciam. Títo mrtví majú viac zbraní pri sebe, než koľko ja potrebujem.“

Vrátil pušku lordovi, pritom však na jeho tvári zrkadlil sa výraz veľkej ľútosti. Mrtvým trampom odobrali všetky upotrebiteľné veci. Keď im prezerali vrecká, Bill povedal: „Tento trhan ma znal; ja sa však nemôžem rozpamätať, že by som ho bol voľakedy videl. Možno! Kto vie, koľko zločinov sme prekazili tým, že sme im guľky vpálili do hlavy. Teraz už môže mať i náčelník koňa a zostanú nám ešte štyri voľné kone, čo bude práve dosť pre Osagov, ktorých chceme oslobodiť.“

„Odjazdíme teraz priamo k táboru trampov?“ spýtal sa Angličan.

„Samozrejme. Ja znám tento kraj a viem, že pred večerom nedosiahneme Osage-nook, lebo nemôžeme jazdiť priamym smerom k táboru, ale musíme ho obísť, aby sme sa dostali do hory za táborom.“

„A čo s týmito mrtvolami?“

„Necháme ich jednoducho tu. Alebo sa azda nazdávate, že týmto holomkom máme sriadiť slávnostný pohreb a vystaviť im nejaké mauzoleum? Nech spočívajú v žalúdku supov a coyotov. Viac si nezaslúžia.“

To bola, možno, tvrdá a nekresťanská reč, ale divoký západ má svoj zvláštny spôsob jemnocitu. V kraji, kde na každom kroku hrozí smrť a záhuba, človek musí predovšetkým len na seba myslieť a vyhýbať všetkému, čo jeho osobnú bezpečnosť ohrožuje.

Voľné kone sviazali, vysadli a cválali prv severným smerom, obrátiac sa potom na východ. Náčelník ich viedol. Celé popoludnie jazdili voľnou rolling-prairie. Keď sa však slnko začalo kloniť k západu, v diaľke zazreli temný pruh hory a náčelník Osagov riekol:

„To je zadná čiastka hory. Predná čiastka zahnutá je na dnu a tvorí takzvaný uhol alebo kút, ktorý my menujeme uhlom vraždy. Tam sú hroby našich povraždených hrdinov. Keď stihneme do hory, musíme isť ešte asi štvrťhodinku po tábor trampov.“

V tej chvíli Bill zadržal svojho koňa, sostúpil a bez slova sadol si do trávy. Uncle a Indián nasledovali jeho príklad, ako keby to samozrejmé bolo. Angličan sa zprva čudoval, ale sostúpil tiež, hovoriac:

„Ja myslím, že nesmieme ztratiť ani minútky, jestli chceme oslobodiť zajatých Osagov. Ako ich však oslobodíme, keď sme si tu sadli do trávy a založili ruky do lona?“

„Vaša otázka nie je celkom správna,“ odpovedal hrbatý Bill. „Nazdávate sa azda, že trampi pokojne sedia vo svojom tábore?“

„Sotva!“

„Celkom iste nie! Musia jesť, chodia teda po poľovačke za zverou. Zaiste chodia po hore sem i ta. Na tom bode, kde my vstúpime do hory, hora je len asi na štvrťhodinku široká, pravdepodobné je teda, že by nás tam trampi veľmi ľahko spozorovali. Musíme čakať tu, kým sa zvečerí; vtedy sa trhani všetci utiahnu do tábora a my sa môžeme nepozorovane priblížiť k hore. Uznáte, že je to správné?“

„Well!“ kývol hlavou lord a teraz si už sadol i on medzi ostatných. „Nemyslel som veru, že môžem byť taký sprostý.“

„Veru by ste boli priamo vjazdili do náručia tých chlapíkov, a ja i Uncle museli by sme zaniesť váš zápisník do Frisca bez toho, že by sa nám bol dostal i len jediný dolár.“

„Prečo?“

„Lebo sme ešte celkom nezažili naše dobrodružstvo.“

„Ba áno, už sme ho zažili a ja som si ho i poznačil do zápisníka. Stretnutie s náčelníkom a zastrelenie piatich trampov bolo dokonalým, úplným dobrodružstvom za päťdesiat dolárov. Už je to tu čierno na bielom. Oslobodenie Osagov bude novým dobrodružstvom.“

„I to za päťdesiat dolárov?“

„Samozrejme.“

„Teda len značte, Sir, tak ďalej,“ smial sa Bill. „Keď vy každú príhodu, ktorú zažijeme, rozdelíte na toľko dobrodružství, na koľko len možno, tak, keď prídeme do Frisca, budete nám musieť zaplatiť toľko peňazí, že ani nebudete vedieť, kde ich vziať.“

Lord sa usmial a povedal: „Už sa len najdú nejak. Myslím, že vás ľahko vyplatím, bez toho, že by som musel predať svoj zámok Castlepool.“

Slnko zmizlo a tiene večera pomaly zahaľovaly vlnisté údolia, dvíhaly sa vždy vyššie a vyššie, zaplavily i vrcholce kopcov a napokon celú zem zahalily do temného závoja. I nebo bolo tmavé a bez hviezd.

Vstali, posadali na kone a jazdili opatrne ďalej. Nejazdili však celkom blízo k hore, ale v istej diaľke zastali, aby kone nechali na voľnom priestore mimo hory. Každý westman má so sebou drevený kolík, ktorý vrazí do zeme a oň priviaže koňa za uzdu. Takýmto spôsobom pripevnili svoje kone a potom jeden za druhým opatrne blížili sa k hore.

Indián kráčal popredku. Jeho nohy dotýkaly sa zeme tak ľahúnko, že ucho nemohlo zachytiť nijakého šramotu. Lord, ktorý šiel za nim, usiloval sa tiež tak nehlučne kráčať. Dookola nebolo ničoho počuť, iba šuchot vrcholcov stromov, ktoré sa v slabom vetre kolísaly.

V tom Indián chytil pravú ruku Angličanovu a pošepol mu: „Môj biely brat nech dá ruku nasledujúcemu bratovi, aby tri bledé tváre tvorily tak jednu reťaz, ktorú ja budem viesť.“

Kým pravou, vystretou rukou hmatal pred sebou, kráčajúc napred, ľavou ťahal za sebou ostatných. Lordovi už začínal byť čas pridlhý, lebo v takomto položení minúty zdajú sa byť hodinami. Náčelník konečne zastal a šeptal:

„Moji bratia nech načúvajú trocha. Ja som zachytil hlas dvoch trampov.“

Načúvali. Počuli rozhovor, ale tak zďaleka, že slovám nebolo rozumieť. O niekoľko krokov ďalej zbadali slabé svetlo medzi stromami, čo očiam umožnilo jednotlivé stromy rozoznať.

„Moji bratia nech ma čakajú tu, kým sa vrátim,“ povedal náčelník Osagov. S tým už zmizol medzi stromami. Prešla dobrá hodina, keď sa vrátil. Ostatní ani nevideli ani nepočuli jeho blíženie: razom sa zjavil pred nimi, ako keby bol zo zeme vyhúpol.

„Nuž čo?“ spýtal sa Bill. „Čo nám prinášaš?“

„Prišlo ešte viac trampov, omnoho viac!“

„Do paroma! Či sa tí chlapi schádzajú sem na nejaké shromaždenie? No, v tom prípade beda farmárom, ktorí majú svoje majetky tu na blízku. Počul si, o čom sa shovárali medzi sebou?“

„Horelo niekoľko ohňov, ktoré osvetlily celý tábor. Všetci trampi stáli tam vo veľkom kruhu, v ktorom akási bledá tvár s červenými vlasmi dlho a veľmi hlasno hovorila. Ja som všetku svoju pozornosť sústredil na to, aby som objavil, kde sú moji červení bratia, preto som si zachoval len veľmi málo z toho, čo hovoril.“

„Nuž, aspoň to málo nám povedz. Čo to bolo?“

„Hovoril, že bohatstvo je od chudobných nakradnutým majetkom a preto boháčom treba všetko vziať, čo majú. Povedal, že štát nemá práva vyberať daň od poddaného, preto vraj štátu treba vziať všetky peniaze, ktoré má vo svojich pokladniciach. Prizvukoval, že všetci trampi sú bratia a že budú rýchlo bohatí všetci, jestli budú podľa jeho návodu konať.“

„Len ďalej. Čo hovoril ešte?“

„Nepočúval som ďalej na jeho slová. Hovoril ešte o akejsi veľkej železničnej pokladnici, ktorú treba vraj vyprázdniť. Potom som si ho však už vôbec nevšímal, lebo som zbadal miesto, kde sú moji červení bratia.“

„Kde je to?“

„V blízkosti menšieho ohňa, pri ktorom nikto nesedel. Tam stáli oni, priviazaní o strom a pri každom z nich sedel tramp, ktorý ich strážil.“

„Nie je teda ľahko priplaziť sa k nim?“

„Môžeme sa dostať k nim. Ja by som bol mohol porozrezávať im putá, ale som chcel prvej priviesť ta svojich bielych bratov. Toľko som však jednak vykonal, že som sa priplychtil k jednému z mojich bojovníkov a pošepol som mu, že ich zachránime.“

„Vidieť, že sú títo trampi nie westmani. Je to hrozná hlúposť nepojať zajatých do prostriedku tábora a tam ich nepoviazať. Zaveď nás ta.“

Náčelník ich zas viedol. Od stromu k stromu kradli sa vždy bližšie k táboru, bedlive pozorujúc, aby podľa možnosti zostali v tieni stromov. O krátky čas prišli až k táboru, v ktorom napočítali osem ohňov. Najmenší oheň blčal v samom kúte uhla, veľmi blízo k stromom. V tom smere kráčal náčelník a za nim traja bieli. Ta idúcky raz zastal a pošepol svojim spoločníkom:

„Teraz sedí niekoľko trampov okolo toho ohníka. Predtým nebolo tam nikoho. Chlap s červenými vlasy je medzi nimi. Zdá sa, že je vodcom trampov a ostatní, ktorí s nim spolu sedia, pravdepodobne sú náčelníkmi. Vidíte tam o niekoľko krokov ďalej mojich červených bratov, priviazaných o stromy?“

„Áno“, povedal Bill. „Reč červeného vodcu je už skončená a teraz sa lotri utiahli na bok, pravdepodobne poradiť sa o niečom. Pre nás môže byť veľmi potrebné, dozvedieť sa, o čom sa to radia. Toľko trampov na jednej hromade musí značiť niečo a k vôli nejakej maličkosti by sa iste neboli shŕkli toľkí. Na šťastie je tam niekoľko krov pod stromami. Ja sa priplazím ta a vypočúvam, o čom sa shovárajú.“

„Môj biely brat radšej nech dá tomu pokoj.“

„Prečo? Bojíš sa azda, že tam nechám zuby?“

„Nie. Ja viem, že sa môj brat vyzná v takýchto veciach. Ale jednako mohli by ho vidieť.“

„Vidieť ma môžu, ale ublížiť nie.“

„Veď áno, áno, môj brat má ľahké nohy a mohol by zavčasu ujsť, ale potom už nebudeme môcť vyslobodiť zajatých Osagov.“

„Ba áno, celkom ľahko. V niekoľkých okamihoch pobijeme strážcov a poprerezúvame remence zajatých; potom rýchlo preč za horu ku koňom. Rád by som videl trampa, ktorý by nám v tom prekážať chcel! Ja sa teda priplazím k náčelníkom a vyšpehujem, o čom sa shovárajú. Jestli ma zbadajú, vyskočte a vysloboďte zajatých. Nemôže sa nám nič stať. Uncle, tu máš moju pušku.“

Podal svojmu kamarátovi pušku, ľahol si na zem a začal sa plaziť smerom k ohňu. Jeho úloha bola omnoho ľahšia, než si to predstavoval. Trampi hovorili tak hlasno, že už v polceste rozumel každé slovo. Nemusel teda bližšie isť, ale zostal tam a počúval.

Náčelník-Indián nemýlil sa, keď myslel, že štyria, pri tomto ohni sediaci chlapi sú vodcami, náčelníkmi trampov. Jeden z nich, ten s tou červenou hlavou, bol Cornel Brinkley, ktorý prišiel sem s niekoľkými, rafterom uniknuvšími druhmi svojimi dnes podvečer. Cornel práve hovoril a Bill počul jeho slová: „Ja vás ubezpečujem o veľmi úspešnom výsledku tohoto nášho podujatia, lebo tam je hlavná pokladnica. Súhlasíte teda aj vy?“

„Áno, áno, áno,“ odpovedali traja s nim sediaci.

„A ako to bude s Butlerovou farmou? Chcete mať účasť na tejto veci? Alebo mám to vykonať ja sám na vlastnú päsť a sobrať asi polovicu vašich ľudí na vykonanie tohoto plánu?“

„My ideme s tebou. Neviem, prečo by sme mali ponechať peniaze len tebe! Podelíme sa pekne-krásne — len otázka, či sú peniaze už tam.“

„Nie sú tam ešte. Rafteri nemohli dostať hneď kone, ja som si však náhodou hneď na druhý deň zadovážil dobrého klusáka. Oni teda ešte nemôžu byť na farme. Butler je však i bez toho dosť bohatý. Napadneme farmu, vyrabujeme ju a potom pokojne počkáme príchod rafterov a tých odroňov, ktorí im rozum požičiavajú.“

„Vieš teda iste, že ta prídu?“

„Celkom iste. Old Firehand musí ta isť k vôli bratovi Butlerovmu, ktorý je inženierom a ktorý zaiste už bude na farme.“

„Aký je to inženier? Čo ten tam hľadá?“

„Nič. To je vec, ktorá sa vás vôbec netýka. Možno, vyrozprávam vám to niekedy pozdejšie. Alebo si vás pojmem za pomocníkov k inému podujatiu, pri ktorom bude možné nadobudnúť si celé vrecia zlata a peňazí“.

„Tvoje slová sú veľmi záhadné… Úprimne hovoriac však, ja by som radšej vyhol tomu Old Firehandovi.“

„Nesmysel! Čo zmôže proti nám? Pomysli len, že máme tu spolu na štyristo chlapov, hotových i s čertom chytiť sa za pasy.“

„Hm, to je pravda. Nuž a kedy že by sme sa teda pohli?“

„Zajtra popoludní, tak že prídeme na farmu podvečer. Je to veľká hromada majetku, bude tam statku i peňazí v hojnosti a napokon bude to pekné divadlo, keď celá farma zbĺkne plameňom.“

Humply Bill počul dosť toho. Opatrne plaziac sa vrátil sa k svojim druhom a vyzval ich, chytiť sa teraz do oslobodenia Osagov. Navrhoval, aby každý z nich priplazil sa k jednému zajatému a aby prerezal remence, ktorými sú ku stromom priputnaní. Náčelník však bol inej mienky a povedal:

„Čo sa teraz má diať, je vecou nie mojich bielych bratov, ale nás červených. Ja idem sám do toho a moji bratia nech mi priskočia na pomoc iba vtedy, ak by ma nepriateľ spozoroval.“

V nasledujúcom momente už skrčil sa a odplazil sa nehlučne a opatrne ako had.

„Čo chce urobiť?“ spýtal sa Angličan ticho.

„Majstrovský čin,“ odpovedal Bill. „Dívajte sa len pozorne ta, kde zajatí stoja. Jestli sa mu to nepodarí, skočíme a pojdeme mu pomôcť. Len remence im máme porozrezávať a potom utekať k svojim koňom.“

Lord uprel zrak na stromy, kde boli zajatí Indiáni a pozoroval, čo sa bude diať. Oheň, pri ktorom sedeli náčelníci trampov, bol asi na desať krokov od kraja hory, kde boli Indiáni o stromy popriväzovaní. Chrbtom sa opierali o pne, ruky i nohy majúc remencami priputnané o ne. Pred každým zajatým stál alebo sedel ozbrojený strážca. Angličan napínal zrak, aby videl náčelníka, ale márne. Len toľko videl, že jeden zo strážcov, ktorý sedel, razom prevalil sa, a to takou rýchlosťou, ako keby bol padol. I ostatní traja strážcovia pohli sa podobným spôsobom, pričom zvláštné bolo, že ich hlavy dostaly sa práve do tieni patričných stromov. Všetko toto dialo sa bez najmenšieho hlásku alebo hluku.

Prešla ešte nejaká chvíľka a vtedy lord razom zazrel náčelníka ležať na zemi medzi sebou a Billom.

„Hotové je teda to najhlavnejšie?“ spýtal sa Bill.

„Áno,“ odpovedal červený náčelník.

„Tvoji Osagovia sú však ešte priviazaní!“ šeptal mu lord do ucha.

„Nie; oni zostali tam stáť ešte, kým sa s vami poshováram. Môj nôž trafil strážcov priamo do srdca a potom som ešte oskalpoval každého. Teraz sa ešte raz priplazím k svojim bojovníkom, aby som potom spolu s nimi šiel ku koňom trampov, lebo tam sú i naše a keďže sa nám doteraz všetko tak pekne darí, bez svojich koní nechceli by sme odísť ztadeto.“

„Načo sa dávať ešte i do tohoto nebezpečenstva?“ napomínal Bill.

„Môj biely brat sa mýli. Už nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Akonáhle budete vidieť zmiznúť Osagov zpred stromov, môžete sa i vy pohnúť ztadeto. Čochvíľa zatým budete počuť dupot koni a krik trampov, ktorí sú pri nich na stráži. Potom stretneme sa zas na mieste, kde sme predtým sosadli s koní. Howgh!“

Týmto posledným slovom chcel dať na vedomie, že každá námietka je zbytočná; potom razom zmizol. Lord pozoroval zajatých; meravo opierali sa o stromy svoje, potom v okamihu sa ztratili odtiaľ, ako by ich bola zem zhltla.

„Wonderful,“ šeptal oduševnene hrbatému. „Celkom tak, ako je to v románoch opísané!“

„Hm,“ odpovedal Bill, „vy zažijete s nami ešte nejeden román; čítať je, pravda, ľahšie, ako zažiť.“

„Pôjdeme teraz už preč?“

„Ešte nie. Rád by som videl, akú tvár budú strúhať trhani, keď sa celá vec rozprúdi. Počkajte ešte niekoľko momentov.“

Onedlho s druhej strany tábora bolo počuť hlasný krik preľaknutia. Za nim hneď ozval sa druhý hlas a potom nasledovalo viac výkrikov jedno za druhým, až sa v momente všetko splietlo v chaos lomozu a kriku, z ktorého vyrážaly hlasné výkriky Indiánov. Hneď zatým bolo počuť dupot a fŕkanie splašených koní, až sa zem otriasala.

Trampi poskákali so svojich miest. Každý volal, kričal a spytoval sa, čo sa stalo. V tom zaznel hlas červeného Cornela: „Osagovia nám ušli… Do paroma, kto to mohol…“

Zhrozený zastal v reči. Kým totiž hovoril, priskočil k strážcom a prvého z nich lapiac za telo potriasol, chcejúc ho zbudiť. Zazrel vyhaslý pohľad očú a oskalpovaný, zohavený vrch hlavy. Potom prizrel sa druhému, tretiemu a štvrtému, potiahnuc ich na svetlo ohňa a zdesene zvolal: „Mrtví, oskalpovaní všetci štyria! A červení ušli! Kam?“

„Indiáni, Indiáni!“ bolo potom počuť so strany, kde boly kone.

„K zbraniam a ku koňom!“ reval Cornel. „Napadli nás! Kone nám kradnú!“

Nastala neopísateľná trma-vrma. Padali, skákali, behali jeden po duhom, ale nepriateľov nebolo vidieť a až keď sa trocha utíšili a lepšie rozhľadeli, videli, že chybujú len indiánske kone. Hneď preskúmali celé okolie tábora, ale bez výsledku. Udalosť vysvetľovali si tak, že v hore muselo byť i viac Osagov, ktorí sa nepozorovane dostali k svojim druhom a oslobodili ich. Strážcov pritom od zadku preklali, oskalpovali a pochytiac indiánske kone zpomedzi ostatných koní, rýchle utiekli. Trampi nemohli pochopiť, ako bolo možné povraždiť strážcov bez najmenšieho hlasu a hluku. Ako by sa však boli divili, keby boli vedeli, že to bol jediný človek, ktorý tento indiánsky majstrovský čin vykonal!

Keď si potom náčelníci zas zasadli k ohňu, Cornel povedal: „Táto udalosť je síce nie veľkým nešťastím pre nás, ale nás núti, aby sme svoj zajtrajší plán zmenili. Musíme už za včasrána odísť odtiaľto.“

„Prečo?“ spýtali sa ho.

„Lebo Osagovia všetko počuli, čo sme hovorili. Veľkým šťastím pre nás je, že nevedia ničoho o našom úmysle ohľadom Eagletail, lebo o tom sme nehovorili tu, ale tam pri druhom ohni. To však vedia, aký plán máme ohľadom Butlerovej farmy.“

„Myslíš, že nás prezradia?“

„To je isté!“

„Že by tí diví oplani boli spriatelení s Butlerom?“

„Spriatelení alebo nie, to na veci nemení; oni istotne pojdú mu to oznámiť už i preto, aby sa pomstili na nás a aby nás na farme guľkami prijať mohli.“

„To je všetko pravda a treba sa nám veru čím najväčšmi ponáhlať. Len som zvedavý, kde sú tak dlho naši piati chlapi, ktorí šli dolapiť indiánskeho náčelníka.“

„To nechápem ani ja. Keby bol utiekol do hory, bolo by ho ťažko alebo vôbec nemožné lapiť; jeho stopa však viedla ďaleko do voľnej prairie a nemal koňa. Takýmto spôsobom už by ho mali mať!“

„Istotne. Ja myslím však, že ich na zpiatočnej ceste prikváčila niekde noc a zablúdili. Alebo zostali niekde vonku táboriť na noc, aby nezablúdili a ráno prídu. Zajtra však istotne budeme vidieť ich stopy, keďže šli práve tým smerom, ktorým aj my máme isť.“

V tomto sa však hovoriaci mýlil. Nebo, alebo skôr oblaky postaraly sa o to, aby patričné stopy zmizly, lebo onedlho spustil sa niekoľko hodín trvajúci výdatný dážď, ktorý zahladil všetky stopy nôh a kopýt.



[27] Strýček.

[28] Gunstick je železný prút, ktorým staré pušky nabíjali vrchným otvorom cievy.

[29] Obdivuhodné!

[30] Tätovat (tätú) značí ihlou vypichať do kože obraz, nápis alebo znak, napustiť to istou šťavou alebo farbou, čo zanechá trvalú stopu v koži.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.