ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bill, Uncle a Angličan ponáhľali sa, nakoľko to v temne nočnom len možné bolo, cez horu k svojim koňom. Že nepoblúdili a nezmýlili smer, to bolo ďakovať zvláštnemu orientačnému smyslu dvoch lovcov. Angličan by sa bol sotva vyznal v hore a na prairie, lebo kopce a doliny sa v noci ešte lepšie podobaly ako vo dne. Prijdúc ku koňom, odviazali ich, vysadli a voľné kone držali za úzdu.

Ledvaže sa to stalo, už počuli prichádzať piatich Indiánov.

„Títo trampi sú slepí a hluchí,“ riekol „Veľké Slnce“. „Veľa ich pojde na večné lovecké polia slúžiť duchom Osagov.“

„Pomstíš sa?“ spýtal sa ho Bill.

„Či nepadlo dnes osem Osagov, ktorých smrť musí byť pomstená? A nás ostatných či nechceli mučiť a vraždiť? Pojdeme k wigwamom Osagov a privedieme so sebou mnoho bojovníkov. Potom budeme sliediť po šľapajách týchto bledých tvárí, aby sme pobili z nich toľkých, koľkých veľký Manitou dá do našich rúk.“

„Kde sa pasú teraz stáda Osagov?“

„Na západ.“

„Cesta vás povedie teda popri Butlerovej farme?“

„Áno.“

„A ako dlho ti treba jazdiť odtiaľ až k svojim?“

„Prvé čriedy dosiahnuť možno už po poldňovej jazde, keď niekto má dobrého koňa a náhli sa.“

„To je veľmi dobrá vec. Musíme sa poponáhľať, aby sme zachránili Butlerovu farmu.“

„Čo to hovorí môj brat? Butler je priateľom a ochrancom Osagov. Hrozí mu nejaké nebezpečenstvo?“

„Áno. Avšak nehovorme o tom teraz a tu. Predovšetkým musíme preč ztadeto, aby sme neboli v blízkosti trampov. Trampi chcú ráno napadnúť Butlerovu farmu, my musíme teda Butlera zavčasu upozorniť na toto nebezpečenstvo.“

„Uff! Moji bieli bratia nech dajú viesť voľné kone mojim bojovníkom, aby ste ma všetci ľahšie mohli sledovať.“

Jeho ľudia poslúchli a vzali ukoristené kone k svojim. Potom pustili sa do cvalu medzi nízke vŕšky a to smerom, ktorým sa náčelník a jeho prenasledovatelia dnes popoludní uberali. Tieto šľapaje viedly priamo smerom k Butlerovej farme, ktorú pred trampy utekajúci náčelník dosiahnuť chcel.

Cvalom! A v takej tme! Už za denného svetla len zkúsenému jazdcovi bolo možné vyznať sa v rolling-prairie bez poblúdenia; ale v noci nepomýliť správny smer, bolo pravým divom. Angličanovi to nešlo do hlavy a obávajúc sa, že sa zatárajú kamsi, povedal Billovi: „Nie je to trocha opovážlivé pustiť sa takto voslep do tmy?“

A Bill odpovedal: „Ja som už i dosiaľ zkúsil, Sir, že nemáte otruby v hlave; ale vy budete vidieť, počuť i zažívať ešte mnoho takých vecí s nami, ktoré ste pokladali predtým za nemožné.“

„Je teda isté, že tu nezablúdime? A vy sa tiež vyznáte v tejto tme, ktorú by mohol nožom krájať?“

„Ja? Hm. Ak chcem byť celkom úprimný, musím vám vyznať, že by som sa neodvážil len tak hurtom vletieť medzi tieto kopce v takomto čase; ja by som jazdil pekne pomaly a skúmal by som ohyby každého vŕšteka a dolinky. Jednako však nebol by som ráno tam, kam chcem prísť.“

„To sa môže stať i náčelníkovi!“

„Nie. Títo červení kamaráti priamo čuchajú pravý smer a cestu. A čo je najhlavnejšie, teraz má on svojho vlastného koňa pod sebou. To zviera vám neuhne ani na piaď od šľapaje, ktorú dnes jeho pán zanechal v tráve a na zemi. Nebo je čierne ako smola a zo zeme nevidím viac, než koľko sa za necheť sprace: jednako cválame ako vo dne a ako po rovnej ceste a stavím sa, že za šesť hodín sme pred bránou Butlerovej farmy.“

„Ako? Naozaj?“ zvolal lord radostne. „Chcete sa staviť? To je nádherné! Teda vy tvrdíte, že sme za šesť hodín tam. Ja tvrdím opak a staviam päť dolárov, alebo i viac, ak chcete.“

„Ďakujem, mylord! Ja som to nemyslel naozaj; to je len spôsob reči. Ja sa nikdy nestavievam, ako som už spomenul. Len si podržte svoje peniažky! Ešte sa vám zídu na všeličo. Pomyslite len, koľko máte už platiť mne i Unclovi len za dnešok!“

„Sto dolárov. Päťdesiat za štyroch zastrelených trampov a päťdesiat za oslobodených Osagov. Napadnutie farmy, čo sa strojíme znemožniť, je tiež dobrodružstvom, hodným najmenej päťdesiat dolárov. Pokladám za isté, že sa nám podarí zbojníkov odraziť.“

„Nie je, pane, celkom isté, že sa nám to podarí. Avšak počkajmeže, ako je to vlastne s Old Firehandom, Winnetou-om a Old Shatterhandom? Koľko nám chcete zaplatiť, jestli sa stretneme s ktorýmkoľvek z nich alebo i so všetkými troma?“

„Sto dolárov za každého.“

„Je pravdepodobné, že sa zajtra ráno stretneme s Old Firehandom; on chce totiž tiež prísť na Butlerovu farmu.“

Napredku jazdiaci náčelník počul tieto slová. Nezdržiavajúc svojho koňa v behu, obrátil sa a spýtal sa:

„Old Firehand, ten slávny biely človek má prísť na farmu?“

„Áno. Červený Cornel to povedal.“

„Ten s tými červenými vlasmi, čo tú dlhú reč povedal trampom? Odkiaľ to on vie? Videl on azda slávneho lovca, alebo priam shováral sa s nim?“

Bill rozpovedal v cvale, čo počul na výzvedoch.

„Uff!“ zvolal náčelník Osagov, „tak je farma zachránená, lebo hlava Old Firehandova je viac hodná, ako zbrane tisícich trampov. Ako sa teším, že ho budem vidieť!“

„Poznáš ho už?“

„Vyfajčil som už s nim kalumet. — Badáš, že bude skoro pršať? To je dobre, lebo dážď dá tráve silu znova sa zdvihnúť, vyrovnať, tak že zajtra za nami jazdiaci trampi nebudú môcť vidieť naše stopy.“

Jazda sama nebola ani najmenej namáhavá; nebolo v ceste ani skalky, ani jamy, a vlnisté doliny boly také široké, že viac koní mohlo pohodlne bežať popri sebe v jednej čiare. Pôda bola výlučne mäkká, trávnatá zem. Len temnosť bolo treba prekonať.

Časom jazdci nechali kone krokom ísť, aby sa príliš neunavily; väčšinou však uháňali klusom alebo priam cvalom. Keď prešlo niekoľko hodín, zdalo sa, že Billova dôvera v náčelníkovu schopnosť začala sa trocha klátiť, lebo sa ho spýtal:

„Je môj červený brat presvedčený, že ideme správnym smerom?“

„Môj biely brat nech nemá starosti,“ odpovedal Indián. „Dobre sme uháňali a onedlho prídeme na to miesto, kde som sa ja dnes stretol s tebou a s Unclom.“

Bolo to výsledkom dlhého cvičenia alebo vrodený pud, že Indián mohol to povedať s takou istotou? Bill vôbec nechcel veriť, že by boli už taký veľký kus cesty prešli. Ale následkom blížiaceho sa dážďa zdvihol sa silnejší vietor, ktorý dul jazdcom do chrbta a tak hodne uľahčil koňom bežanie.

O krátky čas náčelníkov kôň razom prešiel z cvalu do pomalého kroku, ba hneď na to zastal bez toho, že by ho bol jazdec zadržal, a ticho zafŕkal.

„Uff!“ riekol náčelník tlumeným hlasom. „Ľudia sú pred nami. Moji bratia nech si dávajú pozor, nech sa nepohnú a nech dýchajú povetrie nosom.“

Všetci stáli tam ticho a bolo počuť, ako skúma náčelník povetrie, ostro ňuchajúc dookola.

„Oheň horí na blízku,“ šeptal.

„Nikde nevidieť však stopy po ohni,“ riekol Bill.

„Ja však cítim dym, ktorý zdá sa prichádzať zpoza najbližšieho kopca. Môj brat nech soskočí s koňa a spolu so mnou pojde na najbližší vŕštek.“

Obaja nechali tam svoje kone a ticho liezli na kopec. Neprešli však ani dobrých desať krokov, keď razom dve silné ruky chmatly Indiána za krk, strhly ho na zem, pritlačily, tak že Indián kopal nohami i rukami sem-tam, ale nemohol vydať zo seba ani hláska. V tom istom momente dvoje iných rúk schrapilo Billa za hrdlo a tiež stiahlo na zem.

„Držíte ho pevne?“ spýtal sa ten, ktorý chmatol Indiána, toho druhého celkom ticho a po nemecky.

„Áno, držím ho tak pevne, že nemôže ani slova povedať,“ znela tiež tak ticho povedaná odpoveď.

„Teda rýchlo poza kopec, musíme vedieť, koho to máme pred sebou. Je vám azda ťažký?“

„O tom ani reči! Chlapík je taký ľahký ako mucha, ktorá tri dni ničoho nejedla a nepila. Na moj’ veru, zdá sa, že má na chrbte hrb. Hm, hádam to nebude…“

„Čo?“

„Hádam to len nebude môj dobrý priateľ Humply-Bill?“

„To zistíme pri ohni. Nateraz sme si istí, že nás nikto nebude sledovať. Spoločníci týchto dvoch sa nepohnú s miesta, lebo budú čakať na ich návrat.“

Toto všetko stalo sa tak rýchlo a bez najmenšieho hluku, že spoločníci Indiána a Billa ani netušili, čo sa deje neďaleko nich. Old Firehand — lebo on to bol — vzal svojho zajatého na ramená a niesol ho, a Droll ťahal svojho za sebou po tráve. Za kopcom ležaly unavené, spotené kone; horel tam i maličký oheň a pri jeho svetle bolo vidieť tam asi dvadsať chlapov pospolu. Všetci stáli tam pohotove, pušky držiac v rukách, pripravení strieľať na akéhokoľvek blížiaceho sa nepriateľa.

„Eh, jasná strela!“ zabručal Old Firehand, keď složil svojho zajatého pri ohni. „Veď je to Menaka-šecha, náčelník Osagov! Toho sa veru nemusíme obávať.“

„Aby ma hus kopla!“ ozval sa potom i Droll. „A naozaj je to Humply-Bill! Kamarát, braček, drahúšik, nemohol si mi to hneď povedať, keď som ti siahol pod bradu! No, teraz mi tu ležíš a nemôžeš ani muknúť, ani kuknúť. Veďže vstaň a poď na moje srdce, braček zlatý. Aha, veď on nerozumie po nemecky. Azda mi len neumreš tu! Nože skoč už na nohy, kamarát zlatý. Nechcel som ti ublížiť, na moj’ dušu nie!“

Bill ležal tam so zavretými očami a dychtive otváral ústa za povetrím. Napokon otvoril víčka a díval sa upreným, stále povedomejším pohľadom na Drolla, ktorý bol nad ním sohnutý, a preriekol zachrípnutým hlasom: „Je to možné? Teta Droll!“

„Pravdaže som to ja!“ zajasal Droll, teraz už po anglicky.

„Tak chytro ste ma chmatli, že som… Pane Bože, veď je to tu Old Firehand!“

Zazrel stáť neďaleko seba mohutného lovca a toto nové prekvapenie vrátilo mu schopnosť pohybovať sa. Zdvihol sa, hoci trocha tackajúc.

Stisnutie rúk Firehandových bolo však silnejšie ako rúk Drollových. Náčelník stále ležal nehybne na zemi s privretými očami.

„Je azda mrtvý?“ spýtal sa Bill.

„Nie,“ odpovedal obor, podávajúc svoju ruku malému Billovi. „Je ešte bez vedomia, ale čochvíľa príde k sebe. Vítajte medzi nami, Bill! Kto je s vami? Pravdepodobne Indiáni kmena náčelníkovho, všakže?“

„Áno. Štyria chlapi.“

„Len? Tak máte teda voľné kone so sebou?“

„Pravdaže. Okrem toho s nami je Gunstick-Uncle a jeden anglický lord.“

„Lord? No, tak je to vzácné stretnutie. Priveďte tých ľudí sem.“

Bill utekal k svojim. Ledvaže ubehol však polovicu cesty, už volal radostne:

„Uncle, poďte bližšie všetci! Sme medzi priateľmi. Tu je Old Firehand i teta Droll.“

Dlhý básnik ešte strmšie vypnul svoj krk na tieto slová a ostatní kráčali za nim k ohňu. Rafteri povstávali z trávy privítať prichádzajúcich, ktorí nevedeli, kde sa podieť od údivu, keď videli tam ležať náčelníka v bezvedomí a keď sa dozvedeli o všetkom! Indiáni poskákali so svojich koní a zostali stáť v istej diaľke, úctivým pohľadom dívajúc sa na mohutného lovca. Lord otvoril oči na široko a blížil sa k nemu pomalými kroky. Pritom strúhal takú blbú tvár, že sa prítomní len ťažko mohli zdržať hlasitého smiechu. Výrazu jeho tvári pridával smiešnosti i v jednu stranu opuchnutý nos. Old Firehand pozrel na neho a podal mu ruku, hovoriac: „Vítajte, mylord! Vy ste boli v Turecku, v Indii i v Afrike, všakže?“

„Odkiaľ to viete, pane?“ spýtal sa Angličan.

„Ja to tuším z toho, že podnes máte na nose stopy aleppovskej sekery. Kto prešiel takými krajmi, ten obstojí i tu, hoci…“

Zastal v reči a hodil usmievavý pohľad na vystrojenie Angličanovo, menovite na ražeň a iné potrebnosti pri pečení mäsa, ktoré boly pripevnené na tlumok. V tomto momente otvoril oči i náčelník. Hlboko vzdychnúc skočil hneď na rovné nohy a siahol po svojom noži. Akonáhle však padol jeho pohľad na lovca, spustil ruku s nožom a zvolal: „Old Firehand! Bol si to ty, ktorý ma chmatol?“

„Áno. Bola taká tma, že som nevidel, koho to mám vlastne pred sebou a nepoznal som svojho červeného brata.“

„To ma potešuje, lebo rukou Old Firehanda byť premoženým nie je hanba. Môj biely brat má v úmysle isť na Butlerovu farmu?“

„Áno. Odkiaľ to vieš?“

„Bledé tváre to povedaly.“

„Na farmu pôjdem pozdejšie. Mojim cieľom je teraz Osage nook.“

„Koho hľadá tam môj slávny brat?“

„Istého bieleho chlapa, ktorý sa menuje Cornel Brinkley a jeho spoločníkov, samých trampov.“

„Tak nech sa môj brat neunúva k Osage-nook, ale nech ide s nami priamo na farmu, lebo červenovlasý chystá sa zajtra napadnúť farmu.“

„Ako to vieš?“

„On sám to povedal svojim druhom pri ohni v tábore trampov a Bili to počul. Trampi ma napadli dnes ráno i s mojimi druhmi, ôsmych mojich bojovníkov zabili a mňa spolu s ostatnými zajali. Ja som im však ušiel a náhodou stretol som sa s Billom, Unclom a týmto Angličanom. Oni mi potom pomohli vyslobodiť mojich červených bratov.“

„Teba prenasledovali piati trampi až sem?“

„Áno.“

„Bili a Uncle táborili na tomto mieste?“

„Tak je.“

„A Angličan krátko predtým naďabil na tamtých dvoch?“

„Celkom tak bolo všetko; ale odkiaľ to vieš?“

„My sme jazdili pozdĺž rieky Čierneho Medveďa nahor a dnes za včasrána sme ju opustili, aby sme sa dostali k Osage-nook. Našli sme tu mrtvoly piatich trampov a…“

„Sir,“ skočil mu do reči Bill, „ako viete, že to boli trampi?“

„Tento kúsok papieru mi to prezradil,“ odpovedal Old Firehand. „Vy ste trampov obrali o ich veci, ale tento kúsok papieru ušiel vašej pozornosti. Vytiahol som ho z vrecka jedného z nich.“

Vytiahol kúsok novín, podržal ho k svetlu a čítal: „Vládny komisár Spojených Štátov objavil po tieto dni zvláštny omyl, ktorý je výsledkom zábudlivosti alebo nepozornosti. Menovaný komisár oznámil na patričnom mieste temer neuveriteľnú vec, že totiž na území Spojených Štátov je mohutný kus zeme, väčší ako nejeden štát, ktorý nepodlieha nijakej administratívnej správe, ani vláde, ani zákonom. Tento pozoruhodný kus zeme je obrovský štvorhran, 40 míľ široký a 150 míľ dlhý a obsahuje asi 4 milliony akrov zeme. Leží medzi indiánskym územím a medzi Novým Mexikom, severne od Texasu a južne od Kansasu a Colorada. Ako teraz vysvitá, pri úradnom meraní na tento kus akosi zabudli a tak pri vymeriavaní a určení hraníc stala sa chyba. Následkom toho toto veľké územie nedostalo sa pod správu krajinskú, nedostalo sa mu ani súdov ani nijakých iných úradov. Zákon, právo a dane sú tam neznáme veci. Komisár vo svojej zpráve opisuje toto územie ako jedno z najkrajších a najúrodnejších čiastok celého Západu, ktoré je veľmi spôsobné najmä pre chov dobytka a pre roľníctvo. Tých niekoľko tisíc „slobodných Amerikánov“ však, ktorí toto územie obývajú, nie sú ani pokojnými roľníkmi, ani pastiermi, ale tvoria hordy zo všetkých strán sveta posháňaných tulákov, darebákov, zlodejov, zurvalcov a pred rukou spravedlivosti utieknuvších zločincov. Tieto hordy sú postrachom súsedných zemí, kam chodia na lúpež, rabovačky i zbojstvá. Menovite mnoho trpia od nich chovatelia dobytku, ktorí sú nimi stále znepokojovaní. Všetci súsední pracovití a poriadni občania súrne žiadajú vládu Spojených Štátov, aby sa postarala o ochranu pred touto pliagou Západu a aby vláda hneď sriadila na tomto území riadnu občiansku správu, ktorá by zákonitým a jestli treba i zbranným spôsobom urobila koniec slobodnému zbojníckemu štátu.“

Indiánov, hoci počuli všetko, neveľmi zaujímala táto vec; bieli však udivene pozreli jeden na druhého.

„Je to možné? Je to pravda?“ spýtal sa lord.

„Ja myslím, že je to pravda,“ odpovedal Old Firehand. „Ináče však pobočnou vecou je, či je táto zpráva pravdivá alebo nie. Hlavné je pritom, že len tramp môže tak dlho vláčiť pri sebe takýto kus novín, lebo len trampa môže táto vec tak veľmi zaujímať. Na základe tohoto papierika pokladal som ja piatich zabitých chlapov za trampov. Keď sme sem prišli a mrtvoly videli, samozrejme pochopili sme hneď, že tu bol boj. Preskúmali sme mrtvoly a všetky dané stopy a na základe výsledkov nášho bádania zistili sme nasledovné: Tu táborili dvaja bieli ľudia, jeden dlhý a druhý krátky. Potom prišiel k nim tretí biely chlap, ktorý sa k nim pripojil a zjedol ostatok ich pečienky. Potom zkúšali svoju schopnosť v strieľaní a zastrelili dvoch supov. Tretí biely dokázal, že je dobrým strelcom a druhí dvaja prijali ho do svojej spoločnosti. Potom rýchlym behom blížil sa k nim jeden Indián. Utekal z Osage-nook a piati trampi ho prenasledovali. Bieli mu pomohli, dočkali na piatich trampov a postrieľali ich. Spolu s Indiánom sadli potom na kone a obídením i zatáčkami jazdili k Osage-nook, pravdepodobne aby napadli trampov. Ja som sa rozhodol pomôcť im, keďže však medzitým nastala tmavá noc, musel som zostať v prairie a táboriť tu do rána, lebo by som šľapaje nocou i tak nebol mohol sledovať.“

„Prečo nás napadol náš biely brat?“ spýtal sa náčelník.

„Lebo som vás musel pokladať za trampov. Vedel som, že na Osage-nook je mnoho trampov. Piati z nich odišli z tábora, aby prenasledovali Indiána. Tu ich však zastrelili, nemohli sa teda vrátiť. Myslel som teda, že ostatných muselo zaujímať, kde sú prenasledovatelia tak dlho a preto že sa niekoľkí vybrali za nimi prípadne pomôcť im. Postavil som teda stráže, ktoré mi pred chvíľkou oznámily, že sa blížia jazdci. Keďže vietor dul od Osage-nook sem k nám, váš príchod mohli sme zbadať hodne zavčasu. Kázal som našim chlapom stáť so zbraňou pohotove a ja sám spolu s Drollom liezol som vám naproti. Cestou zbadali sme, že dvaja sostúpili s koňov, aby sa k nám priplazili. A ostatok už viete.“

„A čo mieni teraz robiť môj biely brat? Sú trampi jeho osobnými nepriateľmi?“

„Áno. Prenasledujem červeného Cornela, aby sa mi dostal do rúk. Prvej však, než sa rozhodnem v nejakom smere, musím bezpodmienečne vedieť, čo sa stalo v Osage-nook a čo sa tam hovorilo. Bill, chcel by si mi to vyrozprávať?“

Humply-Bill dopodrobna rozpovedal, čo videl, zkúsil i počul v tábore trampov a svoju zprávu končil slovami:

„Uznáte teda i vy, že musíme rýchlo konať. Vy všakže pôjdete tiež s nami hneď teraz na farmu?“

„Nie veru. Ja zostanem tu, hoci viem, že nebezpečenstvo je omnoho väčšie, než si to predstavujete. Nazdávate sa, že tí tuláci pohnú sa proti farme až len popoludní?“

„Áno.“

„Ja vám však vravím, že oni dajú sa na pochod už za včasrána!“

„Ale sám Cornel povedal, že sa pohnú len popoludní!“

„Musíte sa dovtípiť, že si to medzitým inakšie premyslel. Bill! Kde boli uviazaní zajatí Osagovia?“

„Blízo ohňa, pri ktorom sedel Cornel spolu s ostatnými náčelníkmi a radil sa.“

„Počuli Indiáni, že sa trampi stroja napadnúť Butlerovu farmu?“

„Áno.“

„Tak teda! Indiáni ušli, všakže. Či Cornel nemohol prísť hneď na myšlienku, že prvou vecou Indiánov bude utekať na Butlerovu farmu a oznámiť mu, čo sa strojí?“

„Do čerta, to je správne povedané! To sa samo sebou rozumie!“

„Zaiste. A aby teda predišli nejakému nepríjemnému prekvapeniu a aby podľa možnosti skôr dosiahli farmu, pousilujú sa, aby za včasrána boli už na koňoch. Stavím sa, že už teraz sú rozhodnutí takto konať.“

„Stávka,“ zvolal lord. „Well, Sir, vy ste mojím človekom. Stavíte sa tedy, že trampi pohnú sa za včasrána? Dobre; ja teda tvrdím, že až len zajtra večer opustia Osage-nook. Ja staviam desať dolárov, a jestli chcete, i dvadsať alebo tridsať. Alebo je vám azda milšie staviť sa o päťdesiat dolárov?“

Pritiahol tašku s peniazmi ku predu a otvoril ju, aby vyňal peniaze. Nepatrné, lordom nespozorované kývnutie Billovo Old Firehandovi postačilo, aby hneď pochopil, že s vrtošným človekom má do činenia. Preto odpovedal:

„Len skryte svoje peniaze nazad do tašky, pane. Ani sa mi nesníva, aby som slovo o stávke za vážne pokladal.“

„Ale ja sa veľmi vďačne stavím!“ nástojil lord.

„Ja však nie!“

„To je škoda, večná škoda. Tak mnoho pekného a dobrého som už počul o vás. Pravý gentleman, ako ste vy, mal by sa bezpodmienečne staviť!“

„Teraz ide o život a majetok mnohých ľudí a našou povinnosťou je odvrátiť toto nebezpečenstvo. Preto táto chvíľa nie je príhodná na také veci a zábavky, ako je stávka. Stávkami nebezpečenstvo nebude odvrátené.“

„Celkom správne, pane. Veď i ja sa stavievam len tak mimochodom. Keď príde na skutky, tak zkúsite, že som chlap na svojom mieste a, možno, obstojím v nebezpečenstve práve tak tvrdo a pokojne, ako vy sám. V takých veciach nerozhoduje len telesná sila.“

Napaprčil sa a herkulesskú postavu lovca premeriaval temer urážlivým pohľadom. Old Firehand na moment nevedel, čo si má myslieť o Angličanovi; jeho tvár sa začala zamračovať, ale hneď na to sa vyjasnila zas a on odpovedal:

„Len chladnokrvne, Sir. Kým sa lepšie nepoznáme, aspoň sa nepourážajme. Vy ste ešte len nováčik v tejto krajine.“

Slovo „nováčik“ trafilo do živého. Lord zvolal ešte zlostnejšie ako predtým:

„Kto vám to povedal? Môj vonkajšok svedčí azda, že som nováčkom? Vystrojený som tak, ako to prairie požaduje; vy však sedíte tu, ako keby ste práve boli prišli z nejakého klubu alebo priam z dámskej spoločnosti!“

Správne, tak to bolo! Old Firehand totiž ešte vždy mal na sebe elegantný cestovný oblek, ktorý mal i na parníku. Dosiaľ si ho ani nemohol zameniť iným, lebo jeho lovecký odev a vystrojenie čakalo ho na Butlerovej farme. Jeho odev síce bol následkom jazdy k rafterom a odtiaľ sem hodne obšúchaný a pokrčený, ale pri svetle malého, dažďom duseného ohňa zdal sa byť ešte celkom novým. Preto slávny lovec v očiach Angličana nezdal sa byť úplným. Old Firehanda to však nemýlilo a odpovedal smejúc sa:

„Nemôžem neprisvedčiť vám, Sir; ale možno, že sa už len dáko pristrojím na tomto divom Západe. V každom prípade však, myslím, zostaneme dobrými priateľmi.“

„Jestli to vážne myslíte, tak nehromžte zas na stávky, lebo podľa toho, koľko kto vkladá do stávky, poznať pravého gentlemana. Ostatne vôbec nechápem, prečo nechcete hneď jazdiť s nami na farmu, ale tu zostať. To bolo samé prvé, čo ma ohľadom vašej osoby pomýlilo.“

„Mám na to dôvod veľmi dobrý.“

„Chce môj biely brat povedať ten dôvod?“ spýtal sa náčelník Osagov.

„Áno. Postačí, keď ty pôjdeš na farmu a oznámiš Butlerovi, čo sa proti nemu chystá. On je chlap na mieste a vie si v takom položení poradiť. Ja zostanem s raftermi tu a budem držať trampov v šachu tak, že sa len pomaly budú môcť pohybovať napred a istotne nebudú môcť prísť skôr na farmu, než tam bude všetko pripravené na ich vrelé privítanie.“

„Môj brat má vždy najlepšie myšlienky, ale vo veci je háčik. Butler totiž nie je na farme.“

„Nie?“ spýtal sa Old Firehand prekvapene. „Nie. Keď som šiel so svojimi bojovníkmi na Osage-nook, cesta nás viedla popri Butlerovej farme; chcel som ho teda navštíviť, aby som vyfajčil kalumet s mojim bratom Butlerom. Ale nebolo ho doma. Prišiel totiž k nemu na návštevu jeho brat i so svojou dcérou a Butler odjazdil spolu s nimi do Fort Dodge, aby kúpili tam nejaké šatstvo pre biele dievča.“

„Podľa toho teda i brat Butlerov už prišiel! Nevieš, ako dlho bude Butler vo Fort Dodge?“

„Ešte niekoľko dní.“

„A kedy si bol na farme?“

„Predvčerom ráno.“

„Tak musím bezpodmienečne na farmu i ja,“ zvolal Old Firehand vyskočiac. „Ako dlho to potrvá, kým privedieš svojich Osagov na pomoc?“

„Keby som sadol hneď teraz na koňa, tak sme v najbližšiu polnoc už na farme.“

„To je dlho, to je pripozde. Či sú Osagovia teraz v priateľstve s kmeny Šejenn a Arapaho?“

„Vzájomne zahrabali sme do zeme sekery boja.“

„Oba tieto kmeny bývajú za riekou a odtiaľto za štyri hodiny možno sa k nim dostať. Chcel by môj brat hneď teraz isť k nim a zaniesť im môj odkaz?“

Náčelník nepovedal ani slova, len pristúpil k svojmu koňovi a vyhodil sa do sedla.

„Choď ta k nim,“ pokračoval Old Firehand, „a povedz obom náčelníkom, že ich prosím, aby tak rýchlo, ako len možno, pojali so sebou po sto chlapov a ponáhľali sa na Butlerovu farmu.“

Náčelník Osagov cmukol jazykom, popchol koňa a v nasledujúcom momente už zmizol v temnej noci. Na lordovej tvári bol výraz údivu. Zadivil sa tomu, že tak bez slova a bezpodmienečne poslúchol taký indiánsky náčelník lovca v salónnom obleku. Old Firehand rástol v jeho očiach. Na obdivovanie však nebolo času, lebo Old Firehand už tiež sedel v sedle a zvolal:

„Ľudia moji, nesmieme ztratiť ani chvíľky. Naše kone sú síce už unavené, ale po farmu musia ešte vydržať. Napred!“

Niekoľkí zahasili oheň a hneď sadali všetci do sedla. V nasledujúcom momente pohla sa celá čata.

Zpočiatku jazdili len pomaly, potom klusom a keď sa im svetlom ohňa na chvíľku oslepené oči rozhľadely do tmy, pustili sa cvalom. Lord sa nahol k Billovi a spýtal sa ho:

„Či Old Firehand nezmýli cestu?“

„Práve tak sa vyzná v nočnom jazdení, ako náčelník Osagov. Ba hovoria, že jeho oči vidia v noci ako oči mačacie.“

„A spoločenský oblek má na sebe! Zvláštna osoba!“

„Počkajte len, keď ho uvidíte v jeho loveckom obleku z byvolovej kože! Vtedy je on celkom inakšia figúra!“

„No figúru má i tak dosť objemnú. Ale povedzte mi ešte, kto je vlastne tá dáma, ktorá vás na výzvedoch tak nemilosrdne chmatla?“

„Dáma? Tá pani je chlap!“

„Ale veď ju tetou volajú!“

„Len zo žartu, lebo má taký vysoký, tenký hlas a že sa tak čudne oblieka. Jeho meno je Droll a je výborným lovcom, známym, ba priam slávnym na široko-ďaleko. Ale nechajme teraz reči. Pri takejto jazde musí mať človek všetky smysly a rozum pohromade.“

Pravdu mal. Old Firehand uháňal popredku ako víchor a ostatní museli za nim tou istou rýchlosťou. Lord bol náruživým parforce-jazdcom a neraz si mal už krk zlomiť pri svojich odvážnych jazdách. Ale v takej tuhej jazde, ako teraz, ešte nemal účasť. Zôkol-vôkol úplná tma, ako v neosvetlenom tuneli. Zdalo sa, akoby kone uháňaly v nekonečnej temnej diere — jednako nijaké pošmyknutie alebo potknutie! Kôň bežal priamo za koňom a všetko to sledovalo Old Firehanda, ktorého bystrozraku a umu bolo len ďakovať, že jazdili v správnom smere. Jeho kôň nikdy nebol v tomto kraji a bol len obyčajný klusák, ktorého si musel vziať, lebo iného nemohol dostať. Lord začal cítiť zas väčšiu úctu voči divnému lovcovi.

Tak to šlo za dve i pol hodiny temer nepretržite, len s malými prestávkami, aby si kone trocha odfúkly. Stále pršalo i teraz, ale mierne, časom iba mrholiac, čo však ani najmenej nehatilo otužených jazdcov v napredovaní.

V tom bolo počuť hlas Old Firehandov od predku: „Pozor, ľudia! Ideme nadol a potom cez rieku. Ale voda siaha koňom len po brucho.“

Zmiernili jazdu. Bolo počuť hukot rieky a vzdor hustej tmy jazdci videli pred sebou fosforeskujúci povrch vody. Nohy jazdcov kúpaly sa v prúde, čoskoro však dosiahli druhého brehu. Jazdili ešte len asi za minútku, potom zastali a lord začul prenikavý zvuk zvonca. Pred jeho očami bola však ešte i teraz tma ako predtým.

„Čo je to? Kto to zvoní a kde sme?“ spýtal sa Humply Billa.

„Pred bránou Butlerovej farmy,“ odpovedal Bill. „Poďte trocha napred a nahmatáte múr.“

Psi zaštekali. Z ich hlbokého, hrubého hlasu bolo možné uzavierať na ich veľkosť. Potom ozval sa ktosi zpoza múra:

„Kto je to? Kto to zvoní?“

„Je Master Butler už doma?“ spýtal sa Old Firehand.

„Nie.“

„Pýtajte teda kľúč od domácej panej a povedzte, že Old Firehand je tu.“

„Old Firehand? Well, Sir, hneď bude brána otvorená. Pani nespí a vôbec nikto v dome. Náčelník Osagov jazdil tadeto a oznámil, že prídete.“

„To sú zázračné veci,“ pomyslel si lord. „Náčelník teda ešte rýchlejšie uháňal ako my.“

O chvíľku bolo počuť, ako zaháňajú psov; potom zašramotil kľúč v zámke, drevené priečky zašuchotaly, brána zavŕzgala a potom konečne videl lord niekoľko lampášov, ktorých svetlo však ešte nepreniknuteľnejším robilo tmu zdánlive nekonečného dvora. Pribehli sluhovia a prevzali kone od jazdcov. Hostí zaviedli do vysokého, zdánlive nikde neosvetleného domu. Jedna slúžka vyzvala Old Firehanda, aby šiel hore k domácej panej. Pre ostatných otvorili na prízemí veľkú, tabakovým dymom začadenú izbu, v ktorej s povaly visela ťažká petrolejová lampa. V izbe bolo niekoľko väčších a menších stolov, lavíc a stoličiek; stoly boly prikryté všelijakými jedlami, nápojom i pohármi, čo bolo zrejmým následkom toho, že náčelník vopred oznámil prichádzajúcich.

Rafteri a Osagovia sadli si za dva dlhé stoly a rezko začali hneď zajiedať si; westman nerád hovorí a nerád počúva reči, kde je to nie potrebné. Prisadol si aj lord a kývol Billovi a Gunstick-Uncleovi, aby si sadli k nemu. Potom prišiel k nim Droll, malý Fred a čierny Tom a napokon zaujal miesto i missourský Blenter. Dali sa všetci do jedenia a pitia svojským spôsobom. Lord sa choval podľa porekadla: keď si medzi vranami, kvákaj ako ony — lebo podľa všetkého zabudol na vznešené aristokratické spôsoby jedenia a bral si i uhrýzal celkom tak ako ostatní.

Pozdejšie prišiel medzi nich Old Firehand s domácou paňou, ktorá veľmi srdečne privítala svojich hostí. Old Firehand oznámil potom svojim kamarátom, aby si teraz len políhali všetci a spali až do rána, aby boli čerství na druhý deň, lebo je vraj v dome dosť sluhov a pastierov, pomocou ktorých on porobí všetky prípravné a bezpečnostné práce.

Lord nestrhol oka so slávneho lovca, lebo Old Firehand si medzitým obliekol svoje lovecké šaty. Jeho vysoké čižmy siahaly vyše kolien, do čižiem boly zastrčené kožené, po bokoch bohato vyšívané nohavice, zvané leggins, ktorým zvláštneho výzoru dodávaly na oboch stranách popri švíku odstávajúce chumáče zubrovej srsti. Vestu mal ušitú z mäkkej, na bielo zafarbenej srňacej kože, potom krátky lovecký kabát z jelenej kože a cez plecia mal prehodený silný svrchník zo zubrovej kože. Okolo ľadví mal sponkou zapätý široký kožený opasok, zpoza ktorého vytŕčaly zbrane. Hlavu mal pokrytú klobúkom z bobrej kože so širokou strechou, s ktorej nazadku visel chvost bobra. Okolo hrdla mal dlhú reťaz zo zubov hnedého medveďa a na tejto reťazi visela dýmka pokoja z takzvanej svätej indiánskej hliny majstrovsky zhotovená. Všetky švíky zubrového svrchníka boly medvedími pazúrami olemované, a keďže taký muž, ako Old Firehand, iste nemal na sebe cudziu korisť, z počtu pazúrov ľahko bolo možné utvoriť si pochop o množstve ním zabitých medveďov, zvaných grizly. I zuby reťazi výmluvne svedčily, koľko týchto strašných a divých zvierat padlo v obeť istej guľke alebo oceľovej pästi slávneho lovca. Keď potom odišiel v spoločnosti domácej panej, povedal Angličan ostatným: „No, teraz už ochotne uverím všetko, čo mi rozprávali o ňom. Veď je to pravý obor!“

„Pshaw!“ odpovedal Droll. „Westmana nemožno posudzovať len podľa zovňajška; duch je omnoho cennejší. Je totiž zriedkavosťou, aby takí obrí boli súčasne i smelými chlapmi. U neho je to výnimkou a duch, sila i mohutný vzrast sa spája v ňom v dokonalý, harmonický celok. Old Shatterhand, druhý slávny lovec divého Západu, nie je taký dlhý a široký a Winnetou, apačský Indián, je omnoho tenší, ale obaja sa mu v každom ohľade vyrovnajú.“

„I čo do telesnej sily?“

„Áno. Svaly westmana časom stvrdnú ako železo a silný je i vtedy, keď nemá postavu obra.“

„Tak ste teda aj vy ako zo železa, Master Droll?“

V jeho slovách bolo cítiť tón posmechu, ale Droll odpovedal mu nezkaziteľnou dobrou vôľou a smejúc sa:

„Chceli by ste to zkúsiť, pane?“

„Yes, veľmi rád.“

„Zdá sa však, že pochybujete v tom, čo som vravel?“

„Myslím, že áno. Teta — a oceľové svaly! Na to by som sa rád podíval! Chcete sa staviť?“

„O čom?“

„Že kto je silnejší, ja alebo vy.“

„Prečo nie?“

Konečne teda Angličan jednako len našiel niekoho, kto neodmietol jeho stávku. Skočil naradostený a zvolal:

„Ale tetuška moja milá, ja som už pohádzal o zem aj takých, ktorí by sa museli skrčiť, aby vás videli! Naozaj sa odvážite?“

„Samozrejme!“

„O päť dolárov?“

„Well! Nedbám!“

„Požičiam vám ich.“

„Ďakujem; Droll si nikdy od nikoho nepožičiava.“

„Teda máte peňazí?“

„Toľko, koľko vyhrať chcete, iste mám.“

„I desať dolárov?“

„Aj toľko.“

„Alebo dvadsať?“

„Prečo nie?!“

„Hádam i päťdesiat?“ zvolal lord celý natešený.

„Stojí! Ale viac už nie, pane, lebo vás nechcem pripraviť o peniaze.“

„Čo? Ako? Lorda Castlepool pripraviť o peniaze? Bláznite sa, teta? Sem peniaze! Tu je päťdesiat dolárov!“

Pritiahol nazadku pripevnenú tašku k predu, vybral z nej desať kusov päť dolárových bankoviek a položil ich na stôl. Droll zas siahol rukou do zašitého, ovisnutého konca rukáva svojho sleeping-gownu a vytiahol odtiaľ akési vrecko. Keď ho otvoril, ukázalo sa, že vrecko bolo plné zlatých nuggetov, ako oriešky veľkých. Päť z nich položil na stôl, vstrčil vrecko nazad a povedal:

„Vy máte len papier, mylord? Teta Droll len zlatou valutou narába. Tieto nuggety sú viac hodné, ako päťdesiat dolárov. A teraz môžeme závody začať — ale ako?“

„Preukážete sa nejakým siláckym kúskom, ja to urobím za vami, a potom naopak: urobte vy za mnou, čo ja dokážem.“

„Nie. Ja som len teta, ale vy ste lord. Máte teda prednosť.“

„Dobre! Stojte teda pevne a bráňte sa; ja vás podvihnem tu na stôl!“

„No, len probujte!“

Droll sa rozkročil a lord ulapil ho za driek, aby ho zdvihol. Ale Drollove nohy neopustily dlážku ani na palec z vyše. Tak stál tam ako z olova uliaty. Angličan sa márne namáhal, až sa celý uzdýmal, napokon však jednako musel uznať, že svoj úmysel nevládze uskutočniť; potešoval sa však tým, že keď on nevládal podvihnúť Drolla, tak Droll si s nim ani tak neporadí.

„Uvidíme!“ smial sa Droll a pozrel na povalu, kde práve nad stolom vyčnieval silný železný hák pre druhú lampu. Ostatní, ktorí sa tejto siláckej zkúške prizerali a ktorí dobre vedeli o neobyčajnej sile Drollovej, zvedavo pristúpili bližšie, keď zbadali Drollov, na hák hodený pohľad.

„Nuž, napred!“ súril lord.

„Či len na stôl?“ spýtal sa Droll.

„Čo? Vy by ste mi azda chceli pomôcť ešte vyššie?“

„Aspoň tak vysoko, ako je to možné. Dajte si pozor, Sir!“ Hoci mu ťarbavé šatstvo prekážalo v pohybe, jednako obratným a pružným skokom skočil na stôl, ulapil lorda za plecia a zdvihol ho do povetria. Lord vystrel ruky do široka a nohami zacolingal v povetrí, ale v nasledujúcom momente už visel na spomenutom háku zavesený za opasok. Droll skočil so stola a zasmial sa, rečiac:

„Nuž, či ste hore, pane?“

Lord metal rukami-nohami sem i ta a kričal: „Pre Boha, kde som to? Woe to me, na povale! Strhnite ma! strhnite ma! Jestli hák popustí, zlomím si väzy!“

„Skôr však povedzte, kto vyhral?“

„Vy, pravdaže vy!“

„A čo bude s druhou časťou stávky, ktorú navrhovať mám ja právo?“

„Tú vám odpustím, len ma berte ztadeto, skoro, skoro!“

Droll vystúpil zase na stôl, chytil lorda za driek, podvihol ho, aby sa remeň odkvačil s háku a položil ho najprv k sebe na stôl, potom pekne na dlážku. Keď soskočil so stola, položil mu ruku na plece a povedal:

„Nuž, pane, ako sa vám ľúbi teta?“

„Much, how much, too much — veľmi, ako veľmi, priveľmi!“ odpovedal lord stiesneným hlasom.

„Tak teda do vreca s papiermi!“

Postrkal bankovky i zlaté nuggety do vrecka a zaliečave pokračoval:

„Jestli by ste mali zas niekedy chuť staviť sa, len sa obráťte na mňa. Ja som na také veci vždy hotový.“

Lord si sadol, ohmatával si ruky, nohy a ľadvie, presvedčiť sa, či všetko je v poriadku a keď videl, že sa nestala nijaká galiba, podal Drollovi ruku a povedal, spokojne usmievajúc sa:

„Nádherná stávka, všakže! To sú chlapci, ako buci, títo westmani! Len aby človek poriadne s nimi zaobchádzal!“

„Je totiž trocha nebezpečné, všakže, s vysoka sa dívať na nich!“ poznamenal Droll smejúc sa a pritom šibol šelmovským pohľadom na povalu.

„Vy ste stonoha, Droll, ale chlap na mieste. Začínate ma zaujímať. Počul som, že ste Nemec. Čím bol váš otec a prečo ste prišli do Spojených Štátov?“

„Môj otec nebol lord, ale viac, ešte viac, omnoho viac ako lord!“

„Pshaw! To nie je možné!“

„A veru hej! Vy ste len lord, nič viac. Môj otec však bol všeličím.“

„Čím bol teda, povedzte už!“ súril lord.

„On bol na svadbách pytačom, na kršteniach blahoprajníkom, na pohreboch odobierkárom, pri cirkvi zvonárom, kostolníkom, kľúčiarom vínovej pivnice, hrobárom, pri obci hlásnikom, poľným a hasičským strážnikom, bubeníkom a listonošom. Nie je to dosť?“

„Well, viac ako dosť!“

„Správne. A keď to chcem chytiť za kratší koniec, tak poviem len toľko, že bol statočný človek!“

„Je už mrtvý?“

„Už dávno. Nemám nijakej rodiny, ani bližšej, ani ďalšej.“

„Od žiaľu ste sa teda pustili do sveta a preplavili sem cez tú veľkú mláku?“

„Nie od žiaľu. Túha cestovať, Sir, túha cestovať, to bola pravá pohnútka. Často túžim však vidieť svoju milú domovinu.“

V tom zas prišiel Old Firehand upozorniť, že je už čas políhať si a odpočinúť si, lebo zajtra zavčasu bude treba vstať. Všetci poslúchli bez slova a utiahli sa do inej izby, kde s povaly visely na drevených rámoch vypnuté kožené lože. K vôli pohodlnosti na tieto lože prestreté boly ešte mäkké podložky a koberce. Na týchto pravých západných posteliach sa chlapom výborne spalo.