ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam, kde sa s tejto strany rieky Cumison vypínajú skalisté hory, jazdili štyria jazdci náhornou rovinou, ktorá bola zarastená krátkou trávou. Pokiaľ len oko dovidelo, nikde nevyčnieval dáky strom, ba ani len krík nie. Hoci ľudia na ďalekom západe sú už zvyklí vidieť všelijaké neobyčajné družiny, týchto štyroch jazdcov si každý, kto sa s nimi stretol, musel povšimnúť.

Jedon z nich jazdil na nádhernom hnedom žrebcovi; takýchto žrebcov pestovaly niektoré kmene Apačov. Hoci nebol vysokej postavy, celý jeho zjav svedčil o veľkej sile a vytrvalosti. Jeho opálená tvár bola obrastená plavou bradou. Mal na sebe kožené loggins, loveckú košeľu tiež koženú a čižmy so sárami až po kolená. Na hlave mu sedel plstený klobúk, šnôrka ktorého vôkol ozdobená bola končekami úšú medveďov Grisly. Široký, z jednotlivých remienkov posplietaný jeho opasok, naplnený bol nábojmi a vytŕčaly zpoza neho dva revolvery a lovecký nôž. Na opasku mu visely aj dva páry podkôv a štyri z rákosia a slamy spletené vrecká. Takéto vrecká jazdci preväzujú koňom cez kopytá, aby pomýlili svojich prenasledovateľov. S ľavého ramena k pravému boku viselo mu stočené lasso a na hrdle na hodvábnej šnôrke visela mu fajka pokoja, ozdobená perím z kolibri. V pravej ruke držal pušku s krátkou hlavňou, zámok ktorej, ako sa pozdávalo, mal zvláštnu konštrukciu, a cez plece na dlhom remeni visela mu veľmi silná dvojhlavňová puška, ktorú lovci nazývali kedysi „Medveďou smrťou“. Hlavne tejto pušky maly široké ústie a hodily sa pre guľky najväčšieho kalibru. Týmto jazdcom bol Old Shatterhand, chýrny lovec, ktorý svoje zvučné meno ďakoval tomu, že svojho nepriateľa vedel premôcť holou päsťou.

Vedľa neho jazdil malý, slabý holobradý chlapík v modrom fraku s dlhými krýdlami a so žltými, veľmi starostlive očistenými gombíkmi. Na hlave mal veľký dámsky klobúk, amazonským zvaný, s dlhým perom. Nohavice mal krátke a nahé nohy trčaly mu v starých, zodraných kožených topánkach, na ktorých mal pripevnené veľké mexické ostrohy. Na tomto jazdcovi visel celý arzenál všakových zbraní, ku ktorým sa jeho dobrácka tvár nijako nehodila. Týmto človiečikom bol pán Heliogabalus Morpheus Franke, ale jeho priatelia ho nazývali len Hobble-Frankom, lebo následkom dávnejšieho poranenia pokuľhával.

Za týmito dvoma uháňal dlháň skoro dva metre vysoký a neobyčajne chudý. Sedel na starej nízkej mulici, ktorá, jako sa zdalo, sotva stačila uniesť svojho jazdca s nohavicami, čo boly šité tuším pre kratšieho, ale silnejšieho chlapa. Jeho bosé nohy strčené boly do starých topánok, na ktorých príštipky boly na príštipkoch nepravideľne ponašívané. Každá z nich mohla vážiť 5—6 funtov. Poprsie a brucho mal v byvolej košeli, ale prsá mal obnažené, lebo na košeli nemal ani gombíčka, ani spínadiel, ba ani šnôrky. Rukávy mu siahaly len po lakte. Okolo hrdla otočený mal bavlnený ručník, pôvodnú barvu ktorého už nebolo možno rozoznať. Na hlave mal klobúk, ktorý pred dávnymi rokmi volali „cylindrom“. Možno, že v dávnych časoch ozdoboval hlavu dákeho milionára, potom však klesol ustavične nižšie a nižšie, kým sa nedostal na hlavu smelého jazdca prairie, ktorý tvrdý okraj cylindra považoval za zbytočný, preto ho jednoducho odrezal. Ponechal z neho len malý kúštik, nepatrnú striešku, aby túto parádnu pokrývku mohol so svojej hlavy aj strhnúť. Za tlstým povrazom, ktorý bol jeho opaskom, mal dva revolvery, indiánsky škalpovací nôž a niekoľko vrecák so všakovými drobnôstkami, bez ktorých sa lovec západu nevie obísť. Na ramenách visel mu gumový plášť. Ale jaký! Poriadne ho pokrstil už asi prvý dážď, lebo bol už taký roztrepaný a pokrčený, že sotva by mohol byť ešte za dážďu na osoh; slúžil skôr len za ozdobu: povieval za ním ako dáka kazajka. Cez nekonečne dlhé kolená mal preloženú pušku „rifle“, povestnú v rukách dlháňa jako zbraň, ktorá vždy trafí. Jeho roky nebolo možné určiť práve tak ako roky mulice. Ale bolo vidieť, že sa dobre shodujú a že už zažili spolu veľa dobrodružstiev.

Štvrtý jazdec sedel na veľmi vysokej a silnej kobyle. Bol veľmi, veľmi tlstý, ale tak malý, že jeho nohy sotva siahaly k bokom kobyly. Hoci slnce dobre pripiekalo, mal na sebe kožuch, ale skoro bez chlpov, ktorých veru sotva bolo viac, ako na chvoste myši. Na hlave mal veličízny klobúk, zvaný „panama“, a zpod kožucha vykúkaly mu dlhé jazdecké čižmy. Keďže rukávy kožucha boly dlhé a golier vyhrnutý, z celého človeka bolo vidieť len tlstú, červenú a dobrácku tvár. Vyzbrojený bol dlhým riflom. Či mal ešte aj iné zbrane, pre kožuch sa nedalo spozorovať.

Jedon z týchto dvoch sa volal David Kroners a druhý Jakob Pfefferkorn. Ale na Západe Davida Kronersa volali len „dlhým Davym“ a Jakoba Pfefferkorna len „tlstým Jemmym“. Boli nerozlučiteľní: nikto ich nevidel ešte tak, že by neboli spolu. A ak videli len jedného z nich, smele mohli prisahať, že druhý je veľmi blízo.

Jemmy bol Nemec a Davy Jankee. Ale Davy sa naučil od svojho druha nemecky za dlhé roky, aspoň toľko, že sa vedeli dorozumieť. Práve tak nerozlučiteľné boly aj ich zvieratá: ustavične jazdily spolu, spolu sa pásly a ak kde-tu prinútené boly utáboriť sa a trpieť spoločnosť iných zvierat, odtiahly sa aspoň trošku na bok a tlačily sa k sebe a oňuchávaly.

Hoci ešte nebolo poludnie, všetci štyria mali už za sebou pekný kus cesty, lebo ich zvieratá boly úplne pokryté prachom. A jednako, ani na nich, ani na zvieratách nebolo badať únavy. Ak sa zdali byť trošku zachmúrenými, bolo to len preto, že celý čas mlčali. Tohoto mlčania sa nasýtil najskôr Hobble-Frank, jazdiaci vedľa Old Shatterhanda. Ozval sa:

„Dôjdeme teda do večera k vode?“

„Do večera ta azda len dobehneme!“ odvetil Old Shatterhand.

„Až večer! Ó, hrúza! Kto by to vydržal! Sme v sedlách už od skorého rána. Už raz len musíme na chvíľu postáť, aby si aspoň kone mohly trocha odfúknuť. Nemyslíte?“

„Myslím. Ale počkajme si s tým, kým túto prairiu nebudeme mať za sebou a kým nedobehneme k lesu, kde nájdeme aj vody.“

„Pekne! Kone sa tam napijú a najdú iste aj pašu. Ale čo tam bude pre nás? Včera sme si pojedli zbytky byvolej pečienky a dnes sme už len kosti museli ohryzávať. Odvtedy nám ani len vrabec neprišiel pod pušku; som hladný a musím si čím skôr dačoho zajesť, lebo ináč je so mnou koniec.“

„Netráp sa! Ja už len dáku pečienku obstarám.“

„Áno, ale jakú! Táto stará lúka je tak spustlá; zdá sa mi, že tu ani chrobáci nelozia. Kdeže by tu poriadny lovec mohol prísť na dáku pečienku.“

Ja ju už vidím! Vezmi môjho koňa za úzdu a poď tesne pri mne.“

„Naozaj?“ spýtal sa Frank a obzrel sa. „Vy ju už vraj vidíte? Ja nevetrím nič dobrého.“

Ale jednako chytil Old Shatterhandovho koňa za úzdu a jazdil s Davym a Jemmym ďalej. Old Shatterland zahnul však trošku na bok, kde v tráve bolo vidieť celú hromadu malých kopčekov. Bola tu osada stepných psov, ako Američania nazývali svišťov pre ich vreskľavý, štekotu podobný hlas. Sú to kroťučké, neškodné, ale veľmi zvedavé zvieratká, ktoré veľmi rady bývajú spolu s chrestyšmi a sovami. Ak sa dakto približuje, obkúkajú si ho a pritom sa veľmi smiešne pohybujú. Ak zrazu vzkrsne v nich podozrenie, že sa blíži dáke nebezpečie, bleskurýchle zmiznú vo svojich dierach a nedajú sa viac vidieť. Lovec, ak dačo lepšieho si môže vziať na mušku, nedbá o ich mäso, nie preto, že by sa nedalo jesť, ale z akejsi predpojatosti. Ak by sa však napriek svojmu predsudku chcel zmocniť stepného psa, nesmie sa pokúšať dostať sa tajne do jeho blízkosti, lebo tieto zvieratá sú veľmi bystré. Musí vzbudiť jeho zvedavosť, a udržať ju dotiaľ, kým nepríde k nemu na dostrel. A to docieli len tak, keď aj on sám napodobí ich smiešne pohyby a práve tak sa zvŕta a ohybuje ako stepný pes. Zvedavý pes nevie, čo to má znamenať a pribehne, aby si ten zvláštny zjav zblízka obzrel. Old Shatterhand poznal túto vlastnosť hlodavcov, preto začal robiť to, čo pred chvíľou bol u nich pozoroval. Krčil sa, vyskakoval, skákal na pravo, na ľavo, otáčal sa a pritom snažil sa k zvieratám dostať sa čo najbližšie.

Hobble-Frank, ktorý šiel teraz vedľa Davyho a Jemmyho, pozeral sa na divné pohyby Old Shatterhanda a povedal starostlivým hlasom:

„Preboha, tuším ztratil koliesko! Či nedostal motolicu? Robí, akoby sa bol napil odvarku belladonny! Počkajte! Strieľa!“

Old Shatterhand vystrelil teraz dva razy tak rýchle, že tie dva výstrely znely ako jedon. Jazdci ho potom videli utekať a sohnúť sa dva razy, jakoby dačo dvíhal. Potom sa k ním vracal. Zastrelil dvoch svišťov, strčil ich do vriec pri sedle a vyšvihol sa do sedla. Hobble-Frank zastrúhal kyslú tvár a povedal:

„Či to má byť pečienka? Ďakujem pekne. Ja jej veru nevezmem do úst!“

„Či si už takú ochutil dakedy?“

„Nie. Na takú mi ani vo sne nepríde chuť!“

„Len sa neprenáhľuj a nesúď vopred, keď nevieš, či sa dá stepný pes zjesť. Jedol si už dakedy kozliatko?“

„Kozliatko!“ zvolal Frank a mľaskol jazykom. „To sa vie! Počujte, a je to naozaj také chutné jedielko!“

„Naozaj?“ smial sa Old Shatterhand.

„Veru! Kozľačina nemá páru,“ oduševňoval sa Frank.

„A tisíci sa tomu smejú.“

„Áno. Ale sú to chumaji. Hovorím vám, my Sasi sme rozumní a vieme, čo je dobré tak, ako to nevie ani jedon z ostatných európskych národov. Mladé kozliatko na pánvicu, strúžok česnaku a špetku majeránu do toho, vypiecť to potom pekne na červeno a pokrm pre bohov, pánov a dámy Olympu, je hotový. Ja to viem. Tak okolo veľkej noci, keď sú kozľatá, u nás v Moritzburgu, v nedeľu a vo sviatky všade zaváňa kozľacia pečienka.“

„Dávam ti za pravdu. Ale povedz mi, či si už jedol dakedy lapin?“

„Lapin? Čo je to?“

„Krotký zajac, kravský zajac, karnikel, ako ho Sasi volajú. Menuje sa vlastne králikom.“

„Karnikel? Á la bonne heure! Ach, to je dačo skvelé. V Moritzburgu a na okolí na hody vždy sme mávali karnikel. Je to mäso jako maslo, len sa tak roztápa na jazyku.“

„A jednako mnohí by sa ti vysmiali, keby si im povedal, že jieš králikov.“

„To by nemali v hlave dačo v poriadku. Taký králik, čo maškrtí len najlepšiu a najjemnejšiu trávičku, musí mať veru báječné mäsko; to je prirodzené. Či to neveríte?“

„Verím, ale ani ty nesmieš haniť zbytočne moje svištie mäso. Uvidíš že to bude chutiť ako kozľa, alebo králik. Hovorím ti, — ale počkaj! Nie sú to tam jazdci?“

Ukázal rukou na juhozápad, kde sa mrvila kopa postáv. Boly tak ďaleko, že nebolo možno rozoznať, či sú to ľudia, alebo zvieratá, jazdci, alebo byvoli. Naši jazdci šli pomaly, uprene pozeraly na tú kopu postáv. O chvíľu už rozoznávali, že sú to jazdci, a neskôr už videli i to, že majú uniformy; boli to vojaci.

Vojaci šli vlastne juhovýchodným smerom; keď však spozorovali našich jazdcov, zmenili smer a priháňali k nim cvalom. Bolo ich dvadsať a viedol ich dôstojník, ktorý si Old Shatterhanda a jeho družinu premeriaval prenikavým zrakom. Dlhšie sa pozeral skúmave na Old Shatterhandovu pušku a potom zrazu zvolal:

„Behold! Sir, či nie je to karabina Henryovej sústavy?“

„Je! Či poznáte túto sústavu?“

„V rukách som jej ešte nemal, ale poznám jej opis z vojenskej školy. Jej vynálezca bol vraj akýsi veľký podivín: zhotovil len pár pušiek svojej sústavy, lebo sa obával, že Indiáni a byvoli by v krátkom čase boli vyničení, keby sa jeho karabina veľmi rozšírila. Tých málo kusov sa vraj úplne potratilo a vraj len — Old Shatterhand má takúto karabinu, poslednú, ktorá jestvuje.“

„Tak je, Sir. Z jedonástich, či dvanástich karabín, — lebo viac ich na celom svete nebolo, — jestvuje naozaj len táto jediná: ostatné sa všetky potratily na divokom západe i so svojimi majiteľmi.“

„To ste vy naozaj, — naozaj chýrny Old Shatterhand?! Aká to radosť! Neboli by ste tak láskaví odprevadiť nás? Moji priatelia budú poctení, ak sa odhodláte byť našim hosťom.“

„A kam by sme vás mali odprevadiť?“

„Do pevnosti Mormonkam máme namierené.“

„Bohužiaľ, ta nemôžeme ísť s vami, lebo musíme ísť práve opačným smerom, aby sme sa v určenom čase stretli s našimi priateľmi.“

„A smiem sa spýtať, kam idete sir?“

„Najprv do Elk-Monntains, ako som už hovoril a odtiaľ potom do Book Monntains.“

„To vás musím vystríhať pred Utahmi, ktorí len nedávno vykopali svoje vojenné sekery; preto musíme teraz jako z pevnosti Mormonskej, tak i z Indian-Fortskej ustavične vysielať stráže. Do územie Utahov vnikla totiž akási družina zlatokopov, aby si u nich nakradla koní. Stalo sa to v noci, ale Utahovia ich spozorovali a bránili sa. Pri tom ich bieli, ktorí boli oveľa lepšie ozbrojení, veľa povraždili. Belosi s ulúpenými koňmi a inými vecami ušli za hranice; ale rudosi ráno sa pustili za nimi. Dostihli ich a tu sa rozzúril boj, ktorému veľa životov padlo v obeť. Zahynulo tam najviac Indiánov, vraj asi šesťdesiat chlapov, ale s belochov sa so zdravou kožou podarilo ujsť len šiestim. Utahovia sliedia teraz po šírom okolí, aby pochytali týchto šiestich, a zároveň vyslali do pevnosti Union poslov so žiadosťou o náhradu. Zažiadali si vraj za koňa ukradnutého koňa, za pokradnuté veci tisíc dolárov a za každého usmrteného Indiána dva kone a pušku.“

„To nie je veľa! Či vyhoveli tomuto požiadavku?“

„Nie. Bielym ani len na um nepríde uznať oprávnenosť požiadavku Indiánov. Poslia sa vrátili s nepriaznivou odpoveďou a tu Utahovia začali vyhrabávať tomahawky, povstávať v húfoch a keďže my na tomto území bohužiaľ nemáme dosť vojska, aby sme ich jedným úderom mohli skrotiť, musíme sháňať dobrovoľníkov. Niekoľkí dôstojníci sa vybrali k Navajským Indiánom, aby ich získali proti Utahom.“

„A čo sľúbili Navajom za ich pomoc?“

„Všetko, čo ukoristia.“

Tvár Shatterhanda, keď to počul, sa zachmúrila. A potom povedal krútiac hlavou:

„Teda, najprv Utahov napadli, orabovali a mnohých z nich povraždili; keď si žiadali náhradu a potrestanie lupičov, odmietli ich a keď sa teraz chápu zbrane a chcú sa pomstiť na svoju päsť, štvú proti nim Navajov, ktorým sa budú odplácať korisťou, vzatou urazenému. Ký div potom, že sú Utahovia nanajvýš roztrpčení a na všetko odhodlaní. Ich pohoršenie veru musí byť veľké a beda belochom, ktorí sa im dostanú do rúk!“

„Ja musím len poslúchať a nemám práva vyslovovať úsudky. Čo som vám povedal, má vám slúžiť len za výstrahu. Moje názory o tejto otázke sa nesmú srovnávať s vašimi, sir.“

„Chápem to. Ďakujem vám za výstrahu a ak v pevnosti sa budete s dakým rozprávať o stretnutí s nami, povedzte, že Old Shatterhand nie je nepriateľom Indiánov a vrele ľutuje, že národ tak bohate nadaný musí vyjsť na vnivoč, lebo mu nedoprajú času, aby sa zdokonalil podľa zákona a pravidiel vzdelanejších národov, ba ešte požadujú od neho, aby sa cez noc z divokého lovca zmenil v moderného človeka. Tým istým právom by sme mohli malého žiačka skántriť, lebo ešte nemá toľko schopnosti a vedomosti, aby sa mohol stať zrazu generálom, alebo profesorom astronomie. Good bey, sir!“

A Old Shatterhand s troma svojimi spoločníkmi šiel ďalej, nevšímajúc si vojakov, ktorí pozerali na neho zadivene a potom jazdili ďalej. Posledné slová mu na jazyk nahnal len hnev, lebo vedel, že všetky reči sú tu márne. Teraz bol veľmi mlčanlivý a uvažoval o tom, aké zbytočné je trúbiť „bratovi Jonathanovi“ o tom, že nemá na jestvovanie ani o vlas väčšieho práva než Indián, ktorého preháňajú s miesta na miesto, z osady do osady, kým ho neuštvú na smrť.

Tak prešlo pol hodiny, potom sa Old Shatterhand prebral zo svojich úvah a svoju pozornosť pripútal k obzoru, na ktorom sa ukázal tmavý dlhý pruh, ustavične rastúci do šírky i do hĺbky. Potom ukázal rukou k obzoru a povedal:

„Tam je les, o ktorom som vám rozprával. Povzbuďte svoje kone trošku ostrohami a za päť minút ta dobehneme.“

Jazdci poslúchli, šli cvalom a čochvíla boli na kraji rozsiahleho hustého smrekového lesa, ktorý bol tak hustý, že sotva bolo možné pomýšľať vniknúť doň na koni. Ale Old Shatterhand vedel, čo treba.

Rozbehol sa rovno k húšťave, popreskakoval cez všelijakú hložinu a tŕnie a našiel sa zrazu na takzvanom indiánskom chodníku, sotva tri stopy širokom. Indiáni lesom prechádzajúci vyšliapali viac takýchto chodníkov. Tu soskočil so svojho koňa, preskúmal, či na chodníku nie sú aj čerstvé stopy a keď takých nenašiel, zavolal na svojich druhov, aby prišli za ním.

V tomto útulnom lesíku nepovieval ani najmenší vánok a jediný hluk, ktorý tu bolo počuť, bol dupot koní. Old Shatterhand držal svoju pušku v pravici, prichystanú k výstrelu, a opatrne kráčal napred, bystre sa obzerajúc vôkol, aby pri akomkoľvek nepriateľskom pohybe bol prvý, ktorý namieri svoju zbraň na protivníka. Ale bol presvedčený, že tu mu nehrozí nijaké nebezpečie, lebo keby Indiáni tento kraj prekutávali, robili by to len v húfoch, a potom by nevyhľadávali úzke chodníky, na ktorých pre hustotu lesa je ťažko pohybovať sa. Na tomto chodníku bolo veľmi málo takých miest, ktoré by umožňovaly jazdcovi priechod, sediacemu v sedle.

O chvíľu naši jazdci chodníkom došli na lúku, na ktorej bolo niekoľko vysokých balvanov, porastlých všelijakými popinavými rastlinami a kríčkami. Rástly tu aj rôzne kapradiny a spústa všelijakých bylín. Zpod balvanov vyvieral malý pramienok, ktorý vesele odžblnkotával do lesa. Old Shatterhand tu postál a povedal:

„To je miesto, kde si naše kone môžu odpočinúť a my si zatiaľ môžeme upiecť našich svišťov.“

Jazdci pososkakovali, pustili svoje kone na pašu, nasbierali raždia a zapálili vatru. Jemmy odral a vypitval svišťov, a Old Shatterhand šiel obzrieť do lesa, či sú v istote. Nezavetril nič podozrivého, preto sa čochvíľa vrátil.

Mäso sa o chvíľu už pieklo a vzduch sa napĺňal príjemnou vôňou. Old Shatterhand povedal svojim druhom, že prešiel až na druhý kraj lesa, odkiaľ videl až na rozsiahlu prairiu, a nezazrel nič, čo by im mohlo pripraviť dáke prekvapenie.

Pečienka bola za hodinu hotová.

„Hm!“ mrmľal Hobble-Frank. „Žrať psaciu pečienku! Keby mi dakto bol dakedy prorokoval, že raz budem jesť mäso najlepšieho štvornohého priateľa ľudského pokolenia, bol by som mu dal odpoveď, že by sa mu boly bývaly vlasy zježily od hrúzy. Ale som hladný, musím ho ochutnať.“

„Veď to nie je pes,“ potešoval ho Jemmy. „Počul si, že svišti len preto boli nazvaní aj psami, že brešú.“

„To nemení na veci; ba tým horšie. Svištia pečienka: Ktože to kedy slýchal! No, uvidíme.“

Odrezal si kúsok a pomaly ho ochutnával. Jeho tvár sa rozjasňovala, odrezoval si ustavične väčšie kúsky, a jedol s chuťou. Pilne prežúvajúc hovoril:

„Naozaj nie je to tak zlé, na moju česť! Má to skoro tak dobrú chuť, ako králik, ak nie ako kozľacina! Chlapci, myslím, že z týchto dvoch psíčkov veľa nezostane!“

„Musíme pamätať i na večer,“ povedal Dany. „Nemôžeme vedieť, či sa nám dnes ešte podarí dačo zastreliť.“

„Nestarám sa o budúcnosť. Ak som hladný a unavený, uložím sa v náruč Orfea a som úplne spokojný.“

„Chcel si povedať iste, že v náruč Morfea,“ opravoval ho Jemmy.

„Mlč! Azda len nebudeš pred môjho Orfea maľovať dajaké M. Veď to ja dobre poznám; v dedine Klotsche pri Moritzburgu bol spevácky spolok, ktorý sa volal „Orfeus v nadsvetí“; chlapci tam spievali tak ľúbezne, že posluchači sa ponorili v hlboký spánok. Preto vzniklo tam príslovie, totiž v Klotschi, že dakto sa ukladá v náruč Orfea. Preto sa nevaď so mnou a jedz si pokojne svoju psačiu pečienku; skôr ti bude k úžitku, keď sa nebudeš so mnou vadiť a pochybovať o mojich zkúsenostiach.“

Keď sa naši štyria jazdci nazdávali, že im nehrozí nijaké nebezpečie, boli na veľkom omyle. Nebezpečie im hrozilo od dvoch skupín jazdcov, ktorí sa so stepi hnali k ním.

Prvá z nich bola malá, pozostávala len z dvoch jazdcov, ktorí prichádzali od severu a na kraji lesa spozorovali chodník, ktorým šla družina Old Shatterhanda. Soskočili s koní a skúmali stopy. Spôsob, akým to robili, prezradzoval, že nie sú to nezkúsení nováčkovia Západu. Boli dobre ozbrojení, ale ich oblek bol veľmi zodraný. Všelijaké znaky na nich na prvý pohľad dávaly tušiť, že sa im v posledných dňoch nevodilo čo najlepšie. Ich kone boly síce dobre kŕmené, ale nemaly sedál, ani úzd. Takýmto spôsobom opatrujú svoje kone Indiáni v blízkosti svojich táborov.

„Čo si myslíš o týchto stopách, Knox?“ spýtal sa jedon z nich. „Či nemáme pred sebou Indiánov?“

„Nie,“ odpovedal Knox s istotou. „Kone sú podkuvané a šli nie jako Indiáni za sebou, ale vedľa seba.“

„A koľko ich bolo? Len štyria.“

„Nemáme sa teda čo obávať, Hilton.“

„Čo, ak to boli vojaci!“

„Pshaw. Neboli to vojaci. V blízkosti pevnosti sa síce nesmieme dať vidieť, lebo tam je veľa očí a otázok, ktoré by nás mohly zmiasť. A štyria dragúni by nás iste nezhltli. Ako by si len mohli zmyslieť, že patríme k bielym, čo napadli Utahov!“

„I ja som tej mienky, ale čert nikdy nespí a človek nikdy nevie, kedy sa môže oň potknúť. A ináč, naša situácia nie je na závidenie. Indiánmi hnaní a vojakmi hľadaní blúdime v území Utahov. Bola to hlúposť, dať sa červenovlasému Cornelovi omámiť bájkami o zlatých horách.“

„Hlúposť? Vôbec nie. Rýchle zbohatnúť je krásna vec; načo o tom pochybovať. Cornel s druhou skupinou príde v krátkom čase za nami a potom budeme už bez starosti. Musíme sa pokúsiť vybŕdnuť z tej omáčky. A k tomu sa nám naskytuje teraz výborná príležitosť.“

„Aká?“

„Musíme vyhľadať belochov, ktorí šli tu pred nami a pripojiť sa k ním. V ich spoločnosti budú na nás pozerať ako na lovcov a nikto nás nebude považovať za lupičov, ktorí donútili Utahov vykopať tomahawky.“

„A zdá sa ti, že pred nami sú naozaj takí ľudia?“

„Áno. A sú iste v tomto lese. Len poď za mnou.“

Cornel sa snažil rozmnožiť svoju skupinu, čo jako je známe, pozostávala z dvadsiatich trampov, ktorým sa podarilo ujsť za Eagle-tailu so zdravou kožou. Presvedčil sa, že v horách by jeho skupina veľmi mohla utrpieť indiánskymi útokmi a že dvadsať chlapov by sa im nevedelo dlho stavať na odpor. Preto za jazdy cez Colorado privábil k sebe každého, kto mal chuť zúčastniť sa jeho podujatia. Boli to samozrejme samí chlapi bez existencie, mravy ktorých nebolo treba zkúšať. Medzi týmito bol aj Knox a Hilton. Nová Cornelova tlupa bola čochvíľa tak veľká, že musela budiť pozornosť, a jej zásobovanie bolo ustavične ťažšie. Preto sa Cornel rozhodol rozdeliť svoju tlupu na dve. S polovicou chcel krajom La Veta ísť k Rocky Mountains a polovica dostala rozkaz pustiť sa k horám cez Morrison a Georgetown. Keďže Knox a Hilton boli ľudia, ktorí sa vyznali na západe, urobil ich vodcami druhej polovice tlupy. Došli šťastne až k horám a v okolí Breckenbridgu sa zastavili. Tam sa im prihodila nepríjemná vec. Pri ich táborišti prebiehalo stádo splašených koní, hnaných pastiermi z blízkej haciendy, a pri tom sa ich kone splašily a poodtŕhajúc sa, zutekaly so svojimi blížencami. Aby si obstarali nové kone, podnikli útok na táborište Utahov, ktorí ich potom prenasledovali a povraždili. Z celej tlupy zostalo ich len šesť. Ale pomstiaci sa Utahovia aj týmto boli ustavične v pätách: štyria z nich padli včera a len Knoxovi a Hiltonovi sa podarilo ujsť pred guľkami Indánov.

Keď sa približovali k lesu, o týchto veciach rozprávali. Prijduc ta, našli indiánsky chodník a pustili sa ním. Na lúku sa dostaly práve vtedy, keď sa končil rozhovor Hobble-Franka s Jemmym.

„Sme teda lovci, rozumieš?“ zašepkal Knox Hiltonovi. „A ty mlč, len ja budem rozprávať!“

Teraz ich Old Shatterhand zbadal; chytil pušku a hľadel uprene na trampov, ktorí sa pomaly približovali.

„Good day, meššurs,“ pozdravoval sa im Knox. „Dovolíte nám odpočinúť si pri vašom ohni?“

„Každý statočný človek je nám vítaný,“ odpovedal Old Shatterhand, kým si skúmavým zrakom premeriaval jazdcov a ich kone.

„Úfam, že nás nepovažujete za nestatočných,“ hovoril Hilton. Prenikavý pohľad jazdca, jako sa zdalo, pokojne vydržal.

„O svojich blížnych vynášam svoj úsudok až potom, keď som ich spoznal.“

„Dovolíte nám teda, aby sme vám mohli k tomu dať príležitosť.“

Knox a Hilton pustili svoje kone na pašu a posadili sa k ohňu. Boli iste veľmi hladní, lebo sa túžobne zahľadeli do svištej pečienky. Dobromyseľný Jemmy odrezal im pár kúskov a vyzval ich, aby jedli, čo si veru nedali dva razy povedať. Keďže zdvorilosť zakazovala dávať hosťom otázky za jedenia, kým jedli, pri ohni na chvíľu zavládlo ticho.

Druhá skupina jazdcov, ktorá sa približovala s druhej strany lesa, pozostávala asi z dvesto Indiánov. Old Shatterhand sa bol síce dobre pozrel v túto stranu, ale pre skalný ostrov, zarastený huste kríkmi a stromami, nemohol ich spozorovať. Indiáni iste veľmi dobre poznali tento kraj, lebo zamierili rovno ku chodníku.

Mnohí z nich ozbrojení boli puškami a niektorí len šípami a lukami. Ale tomahawk mal z nich každý. Viedol ich Indián ohromnej postavy na vysokom koni. Bol to dozaista náčelník celého kmeňa, lebo do účesu mal zapletené orlie perá. Jeho vek nebolo možné odhadnúť, lebo jeho tvár bola pokrytá čiernymi, žltými a červenými pruhmi. Ako dobehol ku chodníku, soskočil so sedla a pozoroval stopy na chodníku. Prví jazdci, ktorí hneď za ním uháňali, s napnutím ho pozorovali. Tu kôň jedného zafrkal. Náčelník výstražne zdvihol ruku a jazdec svojmu roztopašnému koňovi pridržal nozdry. Z toho, že náčelník od svojich ľudí nemými pohybami žiadal, aby sa chovali čo najtichšie, dalo sa usudzovať, že spozoroval dačo podozrivého. Kráčal pomaly, s kroka na krok opatrnejšie, nachýlený hlboko k zemi. Takto zašiel hlboko do lesa, potom sa vrátil a v nárečí Utahov tichúčko povedal:

„Bol tu beloch. Bojovníci kmeňa Utahov nech sa schovajú so svojimi koňmi za stromy. Ovuts-avath pôjde belocha vyhľadať.“

Náčelník, ktorý bol ešte skoro mohutnejšej postavy jako Old Firehand, sa teda volal Ovuts-avath, čo po slovensky znamená asi toľko, čo „Veľký Vlk“. Vplúžil sa do lesa znova; keď sa však vrátil, neuvidel ani jedného zo svojich jazdcov. Zahvizdol slabúčko a zpoza stromov hrnuli sa k nemu Indiáni, ale bez koní, lebo ich ponechali v úkryte. Kývol rukou a priskočilo k nemu šesť silných rudochov, ktorí boli asi veliteľmi menších čiat.

„Pod skalami na lúke odpočíva šesť bielych tvárí,“ hovoril im. „To sú tí šiesti, čo nám včera zutekali. Jedia mäso a ich kone sa popásajú pri nich. Nech ma nasledujú moji bratia až na koniec chodníka, kde sa rozdelíme: polovica pôjde na ľavo a polovica na pravo. Keď bude lúka obkľúčená, dám znak a rudí bojovníci nech sa vyvalia na lúku. Bieli psi sa ľaknú tak, že sa nebudú ani len brániť. Chytíme ich holými rukami a potom ich odvedieme do wigwamu, aby sme ich priviazali ku kolom. Piati zostanú strážiť kone. Howgh!“

Toto slovo má taký význam, ako by sme povedali „Amen“, alebo „hotovo“. Keď ho Indián, vypovie, to znamená toľko, že rozprávanie považuje za dovŕšené a že nestrpí nijakých námietok.

Indiáni, vedení „Veľkým Vlkom“, vnikli do lesa, ale tak tichúčko, že ani jedon kríčok nezašumel. Keď došli k miestu, kde chodník vychádzal na lúku, rozlúčili sa na dve strany, aby lúku obkľúčili. Na koni by sa to nebolo podarilo, ale pre pešieho chodca, zvlášť obratného Indiána, bolo to hračkou.

Bieli pri ohni boli zatiaľ dovečerali. Hobble-Frank práve strčil svoj veľký poľovnícky nôž za opasok a povedal, anglicky, aby aj ich hostia porozumeli:

„Najedli sme sa a kone sa napásly, môžeme sa teda pobrať, aby sme došli do noci k cieľu našej dnešnej cesty.“

„Áno,“ súhlasil Jemmy. „Je však potrebné, aby sme sa prv poznali a vedeli, kam vlastne pôjdeme spolu.“

„Tak je,“ povedal Knox. „Mohol by som sa teda dozvedieť, kam mienite dnes dojsť?“

„Do Elk-Mountains!“

„My tiež. To sa naše cesty znamenite shodujú a môžeme ísť naozaj spolu.“

Old Shatterhand nepovedal ani slova. Ale dal Jemmymu znak, aby len pokračoval, lebo on sa strojil ozvať sa až potom, keď príde jeho čas.

„Nemám ničoho proti tomu,“ povedal Jemmy. „A kam zamýšľate ísť potom odtiaľ?“

„To nevieme ešte istotne. Hádam na pobrežie Zelenej rieky hľadať bobrov.“

„Tam ich veru nenájdete veľa. Kto chce tlsté chvosty (bobrov) chytať, musí si zajsť viac na sever. Vy ste teda trappers, lovci bobrov.“

„Áno. Ja som Knox a môj priateľ Hilton.“

„A kdeže máte bobrie pasce, master Knox, bez nich nemožno ísť na bobrov.“

„Pasce nám pokradli neznámi zlodeji pri rieke San Juan. Boli to asi Indiáni. Azda sa nám len podarí nájsť kamp, kde by sme si ich mohli obstarať. Hovoríte teda, že by sme mohli ísť s vami až k Elk-Mountains?“

„Ja proti tomu ničoho nenamietam, ak moji druhovia súhlasia.“

„Dobre, master. Nemohli by sme sa teraz dozvedieť vaše mená?“

„Čo by nie? Mňa nazývajú tlstým Jemmym a môjho súseda tu…“

„Dlhým Davym. Či nie?“

„Tak je. A jako ste to uhádli?“

„Veľmi ľahko. Vy ste známy široko-ďaleko, a kde je tlstý Jemmy, tam netreba Davyho dlho hľadať. A kto je váš druhý sused, tento malý master?“

„To je Hobble-Frank, famózna chlapina, iste radi sa s ním soznámite bližšie.“

Frank vrhol na Jemmyho teplý, povďačný pohľad a Jemmy pokračoval:

„A posledné meno, ktoré vám poviem, poznáte iste lepšie jako moje. Som presvedčený, že ste už počuli dačo o našom Old Shatterhandovi.“

„Old Shatterhand?“ zvolal Knox radostne prekvapený. „Naozaj? Je to pravda, sir, že vy ste Old Shatterhand? Ak áno, dovoľte mi, aby som vám vyslovil, ako veľmi sa teším, že vás môžem poznať, sir!“

I vystrel svoju ruku na pozdrav k lovcovi a pozrel na Hiltona, jako by mu chcel povedať: „Ty, teš sa, lebo sme zachránení!“ Old Shatterhand sa však robil, jako by nespozoroval podávanú mu ruku a povedal chladne:

„Tešíte sa naozaj tak veľmi? Ja ľutujem, že sa nemôžem tešiť s vami.“

„Prečo nie, sir?“

„Lebo ste ľudia, prítomnosti ktorých sa statoční ľudia vôbec nemôžu tešiť.“

„Ako to myslíte?“ pýtal sa Knox, celý stiesnený touto otvorenosťou. „Úfam, sir, že len žartujete?“

„Rozprávam vážne. Vy obaja ste podvodníci, ak len nie ešte dačo horšieho.“

„Oho! Myslíte si, že sa dáme takto urážať?“

„Áno, to si myslím, lebo čo iné by ste mohli robiť?“

„Azda nás poznáte?“

„Nie. Nebola by to pre mňa nijaká česť.“

„Sir, vy ste ustavične bezohľadnejší. Dokážte mi, že sme podvodníci!“

„Prečo by som vám to nedokázal!“ odpovedal Old Shatterhand ľahostajne. „Teda svoje pasce ste mali rozložené pri rieke San Juan? Kedy to bolo?“

„Pred štyrmi dňami.“

„A sem ste prišli rovno odtiaľ?“

„Áno.“

„To by ste boli prišli sem z juhu a lžete. Prišli ste hneď za nami a boli by sme vás museli na voľnej stepi zazrieť. Na sever však les trošku vystupuje do stepi a vy ste za touto čiastkou lesa boli vtedy, keď som sa naposledy s okraja lesa obzeral. Prišli ste od severu.“

„Povedal som vám pravdu, sir. Naozaj ste nás nevideli?“

„Ja? Vás nevidieť? Keby som mal taký zlý zrak, bol by som už tisíc ráz zahynul. Nie, mňa nemôžete oklamať! A ďalej: kde máte sedlá a úzdy?“

„I tie nám ukradli.“

„Človeče, nepovažujte ma za hlúpeho chlapca!“ zasmial sa Old Shatterhand pohrdlive. „Vy ste s pascami pokládli do vody dozaista i sedlá a úzdy, aby vám ich naraz ukradli. A kdeže ste vzali tie indiánske ohlávky?“

„Kúpili sme ich od potulného Indiána.“

„A kone tiež?“

„Nie,“ odpovedal Knox, ktorý už pozoroval, že lžou ďaleko nezájde.

„Teda Indiáni kmeňa Utah kupčia s ohlávkami! To som nevedel. A odkiaľže máte kone?“

„Kúpili sme ich v Fort Dodge.“

„Tak ďaleko odtiaľto? Aj o svoju hlavu by som sa stavil, že tieto v posledných dňoch sa už dlho pásly na voľných lúkách. Kôň, ktorý svojho jazdca prinesie z pevnosti Dodge až sem, veru inakšie vyzerá. A jako je to možné, že vaše kone nie sú podkuvané?“

„To by ste sa museli spýtať kupca, ktorý nám ich predal.“

„Nesmysel! Kupca! Tieto kone sú ukradené!“

„Sir!“ zareval Knox, chmatol do ruky svoj nôž a aj Hilton siahol pre zbraň do opasku.

„Nechytajte svoje nože, lebo vás posrážam!“ zvolal Old Shaterhand. „Myslíte si, že nepozorujem, že tieto kone majú indiánsku drezúru!“

„Ako to môžete vedieť, keď ste nás ešte nevideli jazdiť! Videli ste nás len chvíľu, ako sme sem prichádzali lúkou.“

„Pozorujem však, že vaše kone sa našim vyhýbajú a sú ustavične spolu. Tieto kone boly ukradnuté Utahom a vy patríte k bande, ktorá prepadla chudobných Indiánov.“

Knox už nevedel, čo povedať. Ostrovtip tohoto človeka ho úplne odzbrojil. A posledné útočište videl v grobiánstve, ku ktorému sa jemu podobní ľudia vždy utiekajú v takýchto situáciách.

„Sir, už som o vás veľa počul a považoval som vás za človeka celkom inakšieho,“ hovoril. „Rozprávate jako zo sna. Kto tvrdí také veci jako vy, nemôže mať všetkých päť pohromade. Naše kone majú vraj indiánsku drezúru! Človek by sa narechtal do smrti, keby ho to nedopaľovalo. Uznávam, že sa k sebe nehodíme, preto odídeme, aby sme nemuseli počúvať vaše blúznenie. — Do čerta, čo to?“

Kým rozprával, pozeral sa na kone a spozoroval u nich akýsi zvláštny nepokoj. Dvíhaly hlavy vysoko, otáčaly sa všetkými smermi, fučaly, erdžaly a rozbehly sa zrazu ta, kde chodník viedol z lesa na lúku.

„Čo to?“ zvolal aj Jemmy. „Indiáni sú v blízkosti!“

Neklamný zrak Old Shatterhanda jediným ostrým pohľadom rozpoznal hroziace nebezpečie.

„Sme obklopení,“ povedal. „A to iste Utahmi, blízkosť ktorých nám prezrádzajú ich kone, čo ich zvetrily a utekajú k ním.“

„A čože urobíme?“ spýtal sa Davy. „Budeme sa brániť?“

„Musíme im ukázať najprv, že s týmito lotrami nemáme nič dočinenia. To je hlavné, preto dolu s nimi!“

A Old Shatterhand uderil Knoxa mohutnou päsťou. Knox padol na zem ako kus dreva a to isté sa stalo aj s Hiltonom, ktorý ležal na zemi tiež prv, ako by sa bol vedel spamätať k obrane.

„A teraz rýchle na skaliská!“ rozkazoval Old Shatterhand. „Tam nájdeme na chvíľu úkryt, tu dolu nemôžeme zostať. A potom uvidíme, čo budeme môcť robiť.“

„Na príkre skaliská sa nebolo ľahko dostať. Ale v takýchto chvíľach sa obratnosť ľudí zdvojnásobňuje; za tri, štyri, päť sekúnd boli lovci hore a za skalami a kríkmi rozložili sa v bezpečnom úkryte.

Náčelník už chcel dať znak k útoku, ale neurobil to, keď spozoroval, že jedon z belochov srazil dvoch svojich druhov na zem. Nevedel si to vysvetliť, preto váhal. Táto váhavosť bola lovcom vhod, lebo stihli ešte vyliezť na skaliská. Teraz boli tam skrytí a guľky a šípy nemohly ich zasiahnuť, kým ich guľky mohly opanovať celé okolie skál.

„Čo robiť?“ bola otázka, na ktorú „Veľký Vlk“ hľadal teraz odpoveď. Indián, ak je to treba, je síce odvážny, smelý, ale ak sa svojho nepriateľa môže zmocniť úlisne, bez nebezpečia, nemá chuti hrať sa so svojím životom. Náčelník zahvízdol, shromaždili sa okolo neho jeho podriadení velitelia a radil sa s nimi.

Výsledok tejto porady bolo čochvíľa vidieť, ba ešte viac počuť. S okraju lesa zaznel hlučný hlas. Keďže lúčka bola len asi päťdesiat krokov široká a skaliská boly v jej strede, hlas ten prichádzal len zo vzdialenosti dvadsaťpäť krokov, preto každé slovko bolo dobre rozumieť. Volal to sám náčelník, skrývajúci sa za stromom.

„Biele tváre sú so všetkých strán obklopené rudými bojovníkmi, nech sostúpia so skalísk!“

Táto výzva bola tak smiešna, že lovci nepovažovali náčelníka za hodného, aby mu odpovedali. Náčelník svoju výzvu opakoval ešte dva razy a keď nedostal odpovedi, pridal k nej aj vyhrážku:

„Ak biele tváre neposlúchnu, usmrtíme ich!“

Tu sa Old Shatterhand ozval:

„Čo sme urobili rudým bojovníkom, že nás obkľúčili a chcú nás prepadnúť?“

„Ste psi, čo vraždili našich ľudí a kradli naše kone!“

„Náčelník sa mýli. Sú tu len dvaja lupiči, ktorí prišli k nám krátko pred nami a keď som vytušil, že sú nepriateľmi Utahov, srazil som ich. Nie sú mrtví: čochvíľa sa preberú. Ak ich chcete mať, vezmite si ich!“

„Chceš nás vylákať, aby si nás zostrelil!“

„Nie. — Kto si ty? Ako sa voláš?“

„Som Ovuts-avath, náčelník Utahov.“

„Poznám ťa. „Veľký Vlk“ je silný telom i duchom. Je teraz vojenným veliteľom Jampa-Utahov, ktorí sú smelí a spravodliví, a nebudú sa na nevinných pomstiť za zločiny iných vinníkov.“

„Rozprávaš ako žena. Trasieš sa o svoj život. Robíš sa nevinným, lebo sa bojíš smrti. Pohŕdam tebou. Ako znie tvoje meno? Bude to asi meno starého, slepého psa!“

„Či nie je Veľký Vlk sám slepý? Zdá sa, že naše kone vôbec nevidí. Či patrily dakedy k Utahom? Je medzi nimi aj mulica. Ukradli Utahom mulicu? Ako nás môže „Veľký Vlk“ považovať za koňských zlodejov? Nech si len pozre môjho vraného žrebca! Mal dakedy Utah také zviera? V žilách mu koluje krv, akú vie krotiť len Winnetou, veľký náčelník Apačov a jeho priatelia. Bojovníci Utahov nech počujú, či je moje meno menom psa. Biele tváre ma volajú Old Shatterhandom, čo v reči Utahov znamená Pokai-mu, smrtiaca ruka.“

Náčelník neodpovedal ihneď a ticho, ktoré zavládlo, trvalo niekoľko minút. To bolo istým znakom, že meno lovca urobilo dojem. Po chvíli sa „Veľký Vlk“ ozval znovu:

„Biela tvár sa vydáva za Old Shatterhanda, ale my neveríme. Old Shatterhand nezná strachu; tebe však strach odobral chuť ukázať sa nám.“

„Podľa toho by bojovníci Utahov mali viac strachu jako ja. My sme tu len štyria a rudých bojovníkov je veľa, veľmi veľa a jednako sú skrytí a ty s nimi. Dokážem vám, že sa nebojím. Uvidíte ma.“

A vystúpil zo svojho úkrytu na najvyššiu skalu, obzeral sa pomaly a stál tam narovnaný bezstarostne, jako by nebolo jedinej pušky, guľka ktorej by ho mohla trafiť.

„Ing Pokai-mu, ing Pokai-mu, howgh!“ ozývalo sa viac hlasov. „Je to smrtiaca ruka! poznáme ho!“

Old Shatterhand stál na skale bezo strachu a volal:

„Počul náčelník svedectvo svojich bojovníkov? Veríš teraz, že som naozaj Old Shatterhand?“

„Verím. Tvoja odvaha je veľká! Naše guľky trafia ďaleko, oveľa ďalej než k tebe. Ako ľahko by mohla z daktorej pušky vyletieť guľka…“

„To sa nestane lebo bojovníci Utahov sú hrdinami a nie vrahmi. A ak ma zastrelíte, moja smrť bude na vás hrozne pomstená.“

„Nebojíme sa nijakej pomsty!“

„Jednako by vás stihla, bez pýtania, či sa jej bojíte, alebo nie. Ja som splnil žiadosť „Veľkého Vlka“ a ukázal som sa mu. Prečo sa on ešte vždy skrýva? Bojí sa, alebo ma považuje azda za zákerného vraha, ktorý chce vyhasiť jeho život?“

„Náčelník Utahov sa nebojí. On vie, že Old Shatterhand siaha po zbrani len ak ho napadli, a my sa mu ukážeme.“

A vystúpil zpoza stromu tak, že jeho mohutnú postavu bolo úplne vidieť.

„Je teraz Old Shatterhand spokojný?“ spýtal sa.

„Nie. Chcel by som sa s tebou rozprávať z blízka, aby som sa pohodlnejšie mohol dozvedieť vaše prianie. Poď teda bližšie na polovicu vzdialenosti ku skale a ja sleziem a vyjdem ti v ústrety. Potom si sadneme, jako sa na pravých bojovníkov a náčelníkov sluší, aby sme sa poradili.“

„Nechcel by si prísť radšej k nám?“

„Nie. Máme sa tým uctiť, že si rovnako vyjdeme v ústrety.“

„To by som sa prílišne vystavil za cieľ guľkám tvojej karabíny a puškám tvojich druhov.“

„Dávam ti čestné slovo, že sa ti nič nestane. Moji druhovia vpália do teba guľky len vtedy, keď strely tvojich bojovníkov budú v mojej hrudi. Ak by sa to stalo, bol by si iste synom smrti.“

„Ak mi Old Shatterhand dáva čestné slovo, musím mu dôverovať, lebo jeho čestné slovo je mi sväté jako najväčšia prísaha. Teda prídem. Ako bude Old Shatterhainíd ozbrojený?“

„Odložím všetky svoje zbrane a nechám ich tuná; ty však môžeš robiť, čo sa ti páči.“

„Veľký Vlk sa nedá zahanbiť, a neprekáže menej dôvery, než biely lovec. I ja prídem bez zbrane.“

A náčelník svoje zbrane naozaj shodil do trávy a čakal na Old Shatterhanda.

„Priďaleko sa odvažujete,“ vystríhal Jemmy Old Shattorhanda. „Ste naozaj presvedčený, že to môžete urobiť?“

„Áno. Keby náčelník bol cúvnul, aby sa poradil so svojimi ľuďmi, alebo im kývol a vydal dajaký rozkaz, bolo by vo mne vzkrslo podozrenie. Keďže však nič takého neurobil, môžem mu dôverovať.“

„A čo máme my zatiaľ robiť?“

„Nič. Tak aby vás nespozorovali namierte na neho svoje karabíny a zastreľte ho, keby siahol na mňa rukou.“

Potom sliezol so skaly a šiel Indiánovi v ústrety. Keď sa stretli, Old Shatterhanld podával mu ruku a hovoril:

„,Veľkého Vlka‘ som dosiaľ nevidel, ale často som počul, že je v poradách najmúdrejší a v bojoch najsmelejší. Teším sa, že môžem vidieť jeho tvár a pozdraviť sa mu jako svojmu priateľovi.“

Indián mu však nepodal ruku, ostrým pohľadom premeriaval si jeho postavu a tvár a odpovedal, ukazujúc rukou na zem:

„Poraďme sa! Belosi donútili bojovníkov kmeňa Utahov vykopať zo zeme vojenné tomahawky, preto niet na svete belocha, ktorému by som sa mohol pozdraviť ako svojmu priateľovi.“

Potom sa posadil a Old Shatterhand si sadol proti nemu. Vatra zatiaľ vyhasla a pri nej ležal Knox a Hilton, ktorí sa po úderoch Old Shatterhandových ešte nevzpamätali. Old Shatterhandov mustang, ktorý vetril Indiánov už prv ako sa náčelník ozval bol pri skale a vedľa neho stála mulica Davyho. Kone Jemmyho a Franka stály pri nich a celé ich spravovanie sa svedčilo, že sú si vedomé nebezpečia, ktoré hrozí ich veliteľom.

Ani náčelníkovi, ani Old Shatterhandovi sa nechcelo začať rozhovor. Old Shatterhand pozeral na náčelníka v očakávaní, či prehovorí, ale s úplnou ľahostajnosťou. A rudoch bez slova upieral na belocha skúmavý pohľad. Pre farby, ktoré boly silne natreté na jeho tvári, nebolo možné spozorovať čo sa v jeho duši odohráva; ale dolná pera jeho veľkých úst, shrnutá trošku a ovislá, dokazovala, že si chýrneho lovca celkom inakšie predstavoval. Tým sa ani netajil, lebo napokon hodne ironicky poznamenal:

„Chýr Old Shatterhanda je velký, ale jeho postava nemôže s ním závodiť.“

Old Shatterhand bol síce pekného vzrastu, ale celým svojim zjavom vôbec nerobil dojem obra. Rudoch si ho iste predstavoval ako dákeho Goliáta.

Old Shatterhand odpovedal s úsmevom:

„Čo spoločného má postava s chýrom? Čo by bolo, keby som náčelníkovi Utahov odpovedal, že postavou je síce obrom, ale že chýr o jeho zmužilosti nijako nie je v pomere k jeho vzrastu?“

„Bola by to urážka,“ hovoril náčelník s iskriacim zrakom. „Keby si ju vyslovil, ihneď by som ťa opustil a dal by som rozkaz, aby sa boj začal.“

„A ty si prečo dovoľuješ také poznámky o mojej postave? Old Shatterhanda tvoje slová nemôžu uraziť, ale obsahujú pohŕdanie, ktoré nemôžem strpieť. Som práve tak veľkým náčelníkom, ako ty; zdvorile sa chcem s tebou shovárať a i od teba požadujem zdvorilosť. To ti musím povedať, prv než by sa začal náš dohovor, lebo ináč výsledok by nebol najlepší.“

V situácii v akej bol so svojimi spoločníkmi, bol prinútený rudocha na toto upozorniť. Čím silnejšie vystupoval, tým viac imponoval, a od dojmu, ktorý vyvolával, záviselo, jako sa budú veci rozvíjať.

„Výsledok tu môže byť len jediný,“ ozval sa „Veľký Vlk“.

„Aký?“

„Vaša smrť!“

„To by bola vražda, lebo v ničom sme sa neprevinili proti vám.“

„Si v spoločnosti vrahov, ktorých prenasledujeme! Jazdil si s nimi.“

„Nie, to nie je pravda! Pošli dakoho z tvojich ľudí sledovať naše stopy. Presvedčíš sa, že títo došli sem až za nami a to inou cestou.“

„To nemení na veci. Belosi nás za všeobecného pokoja prepadli, naše kone pokradli a z našich bojovníkov mnohých povraždili. Hnev náš bol veľký, ale ani naša rozvaha nebola menšia. Najmúdrejších našich ľudí sme vyslali, aby vymáhali potrestanie vinníkov a náhradu za našu škodu; vysmiali sa im a odmietli ich. Preto sme vykopali tomahavky a prisahali, že kým nebudeme pomstení, usmrtíme každému belocha, ktorý nám padne do ruky. Túto prísahu musíme dodržať a ty si beloch…“

„Ľutujem to, čo sa vám stalo. „Veľký Vlk“ však dozaista vie, že som priateľom rudých mužov.“

„Viem to; ale jednako aj ty musíš zomrieť. Ako sa nespravodliví belosi, ktorí si nevšimli našej žaloby, dozvedia, že svojím spravovaním sa zavinili smrť mnohých nevinných, medzi nimi aj smrť Old Shatterhanda, bude im to slúžiť za poučenie, aby v budúcnosti boli rozumnejší a uznanlivejší.“

Toto znelo dosť nebezpečne. Indián rozprával čo najvážnejšie a dôsledky, ktoré vyvodzoval, neboly nelogické. Old Shatterhand sa však nedal zmiasť.

„Veľký Vlk“ myslí len na svoju pomstu a nie i na jej následky. Ak nás zavraždí, výkrik hnevu zaznie po horách i prairiách a tisíce belochov povstanú proti vám, aby pomstily našu smrť. A táto pomsta bude tým hroznejšia, čím lepšie je všade známe, že sme boli vždy priateľmi rudochov.“

„Vy? Nie len ty sám? Rozprávaš aj o svojich sprievodcoch? Čo sú to za belochov?“

„Jedon z nich sa volá Hobble-Frank, ktorého asi nepoznáš; ale mená druhých dvoch si iste často počul: je to tlstý Jemmy a dlhý Davy.“

„Poznám ich. Nemožno ich vidieť tak, že by neboli spolu, a nikdy som nepočul, že by boli nepriateľmi Indiánov. A práve preto ich smrť nespravodlivých belochov presvedčí, jakou nerozumnosťou bolo našich poslov odmietnuť. Nad vaším osudom je už rozhodnuté; ale zomriete čestne. Ste smelí a chýrni muži, preto zahyniete smrťou čo najhroznejšou, jakú si len sbor našich mudrcov vyhúta. Vy pretrpíte všetky múky, nemrknúc ani len mihalnicami, a chýr o vašej slávnej smrti roznesie sa do všetkých krajov. Vaša sláva bude ešte skvelejšia a na večne zelených poliach loveckých budú vás obdivovať. Myslím, že uznávaš, akým poctením je to od nás a že nám budeš za to povďačný!“

Old Shatterhand asi nebol veľmi nadšený výhodami, ktoré mu náčelník ponúkal. Nedal to však na sebe badať a odpovedal:

„Úmysel tvoj je veľmi dobrý a zasluhuješ zaň moju pochvalu; ale davy tých, ktorí nás budú pomstiť, tí nebudú zaň povďační.“

„Smejem sa im; nech len prídu! Ovats-avath nemá v obyčaji počítať svojich nepriateľov. A či vieš koľko nás bude? Okolo mňa sa shromaždia bojovníci všetkých kmeňov Jambských, Vintských, Sampičských, Wimuničských, Elkských, Unačských a Tabekvačských. Všetky tieto kmene tvoria národ Utahov; rozdrtia aj najväčšie vojsko belochov.“

„Tak si zajdi na východ a spočítaj si tam belochov! A jakých vodcov budú mať! Povstane spústa pomstiteľov a bude ma pomstiť aj beloch, ktorý sám vyváži päťdesiat Utahov.“

„Ktorý by to mohol byť?“

„Spomeniem ti len jedného, Old Firehanda.“

„To je hrdina; on je medzi belochmi tým, čím je Grizzly medzi stepnými psami,“ hovoril náčelník. „Ale to by bol jediný taký pomstiteľ, viac takých by si mi nevedel pomenovať.“

„Ó, veľa takých pomstiteľov by som ti mohol pomenovať. Ale spomeniem ti ešte len jedného: Winnetou!“

„Nerozprávaj o ňom! Je náčelníkom Apačov. Belosi cítia, že sú na nás slabí, preto poslali poslov k Navajským, aby ich poštvali na nás.“

„Ako to vieš?“

„Oči „Veľkého Vlka“ sú bystré a jeho sluchu neujde ani najmenšie zašumenie. Či nepatrí kmeň Navajoy k národu Apačov? Tak musíme Winnetou považovať za svojho nepriateľa! Beda mu, ak padne do našich rúk!“

„Ale potom i vám beda! Vystríham vás. A nemali by ste proti sebe len vojsko belochov, ale povstaly proti vám aj rudé kmene, z ktorých spomínam len Mascaleros, Llaneros, Xicarillas, Tarakonov, Varajov, Čiriguamirov, Pilanejov, ktorí všetci patria k národu Apačov. Títo všetci sa vypravia proti vám a belosi ani len prstom nebudú musieť pohnúť. Budú sa len pozerať, ako sa Apači a Utahovia vraždia. Naozaj by si chcel dopriať túto radosť svojim bielym nepriateľom?“

Náčelník sa zahľadel pred seba a o chvíľu povedal:

„Povedal si pravdu; ale belosi sa hrnú na nás so všetkých strán, zaplavujú naše územie a rudý muž je odsúdený na pomalú a trapnú smrť zadusením. Či nie je pre neho lepšie bojovať tak, aby rýchlejšie zomrel, aby sa rýchlejšie zničil? Budúcnosť, ktorú si mi ukázal, nemôže môj úmysel podvrátiť, ba ešte ma povzbudzuje, aby som použil svoj tomahawk bez milosti a jakýchkoľvek ohľadov. Preto sa viac nenamáhaj: stane sa, čo som povedal. Alebo sa azda nazdávaš, že nám zutekáš?“

„Dozaista.“

„To je nemožné. Vieš koľko bojovníkov mám pri sebe? Je ich tu dvesto!“

„Dve sto! Či si ešte nepočul, že neraz sa pokúsily zmocniť sa ma i raz tak silné húfy mojich nepriateľov a že márne boly ich námahy? Nepočul si jakými zbraňami vládnem?“

„Máš vraj karabinu, z ktorej možno ustavične strieľať tak, že ju vôbec netreba nabíjať; ale to je nemožné a neverím to.“

„A ak by som ti to dokázal?“

„Dobre, urob to!“ zvolal náčelník, celý oduševnený myšlienkou, že uvidí tajomnú zbraň, o ktorej už toľko všelijakých povestí bol počul.

„Tak ti ju prinesiem!“

Old Shatterhand vstal, odišiel ku skalám, aby karabinu priniesol. Okolnosti boly také, že Indiánov bolo treba postrašiť a uviesť v úžas, k čomu sa Henryova karabina znamenite hodila. Vedel, koľko fantastických povestí kolovalo o nej medzi Indiánmi, ktorí ju považovali za zázračnú zbraň, ktorú Old Shatterhandovi dal „veľký Manitou“, aby ho urobil nepremožiteľným. Jemmy podal mu ju so skaly, potom sa Old Shatterhand vrátil k náčelníkovi a podávajúc mu svoju karabinu, povedal:

„Tu je moja zbraň; vezmi ju a prezri si ju!“

Rudoch siahol za ňou rukou, hneď ju však aj odtiahol a spýtal sa:

„Či sa jej aj iný môže dotknúť a nie len ty? Ak je to naozaj zázračná zbraň, musí každému, komu nepatrí, ak sa jej dotkne, zaviniť nešťastie.“

„Nemôžem ti prezradiť jej tajomstvá. Vezmi ju a vyzkúšaj si ju sám!“

Karabinu držal v pravici a pri tom jej spúšť vytlačil palcom tak, aby karabina pri najnepatrnejšom pohybe spustila. Jeho bystrý zrak spozoroval húf Indiánov, ktorých zvedavosť vyvábila z ich bezpečného úkrytu a stáli na kraji lúčky tesne pri sebe. Táto tlupa bola takým dobrým terčom, že guľka dakoho z nej aj bez mierenia musela zasiahnuť.

Šlo len o to, či sa náčelník odváži karabinu tým smerom obrátenú, vziať do ruky. Náčelník nebol tak poverčivý a ľahkoverný jako ostatní Indiáni, ale tejto zbrani jednako nedôveroval. V jeho očiach zračila sa váhavosť i dychtivosť spoznať túto zázračnú karabinu. A Old Shatterhand podával mu ju ustavične bližšie, a držal ju teraz už obidvoma rukami tak, aby jej hlaveň bola namierená k tlupe zvedavých Indiánov. V náčelníkovi zvedavosť napokon zvíťazila nad váhavosťou; siahol po karabine a Old Shatterhand podal mu ju tak, aby sa jeho ruka dotkla spúšte. Ihneď zaznel silný výstrel, a odtiaľ, kde stáli zvedaví Indiáni, výkrik. „Veľký Vlk“ sa zľakol tak, že mu karabina vypadla z ruky. Ktorýsi Indián zvolal, že jeho druh je poranený.

„Naozaj, ja som ho poranil?“ pýtal sa náčelník s úžasom.

„A kto iný?“ odpovedal lovec. „To sa stalo len na malú výstrahu. Ak sa jej ešte raz dotkneš, bude to vážnejšie. Dovoľujem ti to, ale ťa vystríham: guľka by mohla — —“

„Nie, nie!“ zvolal náčelník a obidvoma rukami urobil odmietavý pohyb. „Je to naozaj zázračná zbraň a stvorená len pre teba.“

„To je veľmi múdre od teba,“ hovoril Old Shatterhand vážne. „To si dostal len malé naučenie; pri novej príležitosti by to horšie vypálilo. Pozri sa na tamten mladý javor pri potoku. Je len na dva prsty tlstý, ale prevŕtam ho desiatimi guľkami tak, že desať dierok najdeš na ňom vzdialených od seba na šírku tvojho palca.“

A nevšímajúc si náčelníkovho úžasu, chytil karabinu, mieril a vystrelil jedno za druhým desať ráz. Potom povedal:

„Choď si ta a presvedč sa! Takto strieľa zázračná karabina.“

Náčelník aj odbehol k potoku k javorčeku a lovec ho videl, ako meria palcom diaľku medzi prestrelenými dierkami. Pribehlo ta i viac jednoduchých rudých bojovníkov a lovec mal príležitosť vložiť do svojej opakovačky náboje.

„Uff, uff, uff!“ počul indiánske výkriky. Pre nich bolo zázrakom už to, že vystrelil desať ráz tak, že nemusel nabíjať, a teraz, keď videli mladučký, tenký kmeň prestrelený na desiatich od seba rovnako vzdialených miestach, ich úžas bol neopisateľný. Náčelník sa vrátil k lovcovi zamyslený, posadil sa a Old Shatterhandovi kývnutím ruky dal znak, aby si tiež sadol. Dlhú chvíľu hľadel pred seba mlčky a potom povedal:

„Vidím, že si miláčkom Veľkého Ducha. Počul som o tejto zbrani, ale neveril som tým rečiam. Teraz som sa presvedčil, že tie reči boly pravdivé.“

„Buď teda opatrný a dobre si uváž, čo chceš urobiť! Ty sa nás chceš zmocniť a usmrtiť nás! Pokús sa o to: nič nenamietam proti tomu. Ak si potom spočítaš bojovníkov, ktorí padli trafení mojimi guľkami, v tvojom wigwane sa povznesie k nebesiam strašný nárek žien, detí a starcov; a vinu potom nesvaľuj na mňa.“

„Myslíš si, že by sme sa ti dali potriafať? Vy sa budete musieť poddať bez jediného výstreľu. Ste obkľúčení a nemáte čo jesť. My tu vytrváme dotiaľ, kým vás hlad neprinúti vydať zbrane.“

„To by si sa načakal! Vody máme dosť a mäsa tiež. Tam stoja naše zvieratá, štyri kone, ktoré nás vyživia veľa týždňov. Ale k tomu nedôjde, lebo sa prebijeme cez vás. Ja pôjdem so zázračnou zbraňou vopred, guľku budem púšťať za guľkou, a jako viem triafať, to si videl.“

„Budeme stáť za stromami.“

„Myslíš si, že to vás zachráni pred mojou zázračnou karabinou? Maj sa na pozore! Budeš prvý, na ktorého namierim! Som priateľom rudých mužov, preto mi bude ľúto, toľkých vás postrieľať. Doteraz ste už dosť veľké ztraty utrpeli a keď sa ešte rozzúri boj vojakov a Navajov proti vám, ešte mnohí, mnohí vaši muži padnú. Prečo nútite aj nás, aby sme smrť poslali do vašich radov?“

Vážne slová Old Shatterhanda nezostaly bez účinku. Náčelník hľadel pred seba dlho meravo a sedel jako socha bez pohnutia. A po dlhšej prestávke povedal:

„Keby sme neboli prisahali, že povraždíme všetkých belochov, ktorí nám prídu do cesty, možno, že by sme vás pustili. Ale prísahu treba dodržať.“

„Netreba. Veď prísahu možno aj odvolať.“

„Áno, ale len vtedy, keď to dovolí veľká porada. Som tu jediný náčelník, s kým by som sa mal poradiť!“

To sa už Old Shatterhandovi podarilo dostať ta, kde ho chcel mať. Keď rozprával už o porade, najväčšie nebezpečie bolo zažehnané. Lovec dobre poznal obyčaje rudochov. Preto mlčal, a očakával, čo povie „Veľký Vlk“.

Náčelník blúdil svojím zrakom po okraji lesa. Iste o tom uvažoval, či by jednako len nebolo možné zmocniť sa všetkých štyroch belochov, hoci majú aj takú zázračnú zbraň; po dlhom uvažovaní povedal:

„Ja sám prísahu nemôžem odvolať; musím trvať na nej, kým nebude odvolaná. Preto vezmeme vás so sebou jako zajatcov a vyčkáme, jako rozhodne o vašom osude veľká porada.“

„Zajatcom môže byť len ten, kto bol premožený. My pôjdeme s vami, ale nie jako zajatci.“

„A jako čo?“

„Ako vaši sprievodci.“

„Tak nám nechcete odovzdať svoje zbrane a dať sa posväzovať?“

„Nie, rozhodne nie!“

„Uff! Tak počuj moje posledné slovo! Ak nepristaneš na moje podmienky, obklopíme vás, hoci máš aj zázračnú zbraň. Teraz sa poberiete s nami do nášho wigwamu. Ponecháme vám vaše zbrane, kone a nepoviažeme vás. Budeme sa k vám chovať, ako by sme nažívali v najväčšom pokoji, ale sa musíte zaprisahať, že sa bez zprotivenia sa podrobíte usneseniu porady. Dohovoril som. Howg!“

Toto posledné slovo bolo dôkazom, že o tejto veci už nechcel viac rozprávať; ale Old Shatterhand bol s výsledkom tohoto rozhovoru úplne spokojný. Keby rudosi boli na nich teraz vážne zaútočili, ani jedon zo spoločníkov by nebol mohol ujsť so zdravou kožou. Preto odvetil:

„Nech „Veľký Vlk“ vidí, že som jeho priateľom. Pôjdeme s vami a podrobíme sa výroku porady.“

„Vezmi teda svoj kalumet a prísahaj na to!“

Old Shatterhand odviazal svoju fajku mieru so šnôrky, vcpal do nej trošku tabáku a pomocou „punksu" zakresal do nej ohňa. Potom niekoľko razy zabafkajúc púšťal dym k oblohe, k zemi, v štyri strany sveta a povedal: „Sľubujem, že nebudeme pomýšľať na nijaký odpor!“

„Howgh!“ zvolal náčelník. „Teraz je všetko v poriadku.“

„Nie je, lebo ešte aj ty musíš náš dohovor potvrdiť týmto spôsobom,“ povedal Old Shatterhand, podávajúc mu svoju fajku mieru.

Náčelník možno úfal, že lovec zabudne na to, aby dohovor aj jemu dal potvrdiť. V tom prípade bol by mohol s belochmi, jako posliezajú so skaly, urobiť to, čo sa mu mu zapáči. Ale prianiu lovca sa podrobil bez odporu, chytil fajku mieru, vypúšťal dym celkom tak, ako Old Shatterhand a hovoril:

„Štyrom bielym mužom neurobíme nič zlého, a pokojne vyčkáme rozhodnutie porady o ich osude. Howgh!“

Old Shatterhandovi vrátil kalumet a šiel ku Knoxovi a Hiltonovi, ktorí ešte vždy ležali pri vyhaslej vatre, kam ich bol Old Shatterhand srazil.

„Na týchto sa môj sľub nevzťahuje,“ hovoril. „Títo patria k vrahom, lebo v ich koňoch spozorovali sme naše. Beda im, ak tvoja ruka nevytĺkla z nich dušu! Sú mŕtvi?“

„Nie,“ odpovedal Old Shatterhand, bystrému zraku ktorého neušlo, že kým sa s náčelníkom rozprával, zdvihli trošku hlavy, aby sa obzreli. „Nie sú mŕtvi. Z mdlôb sa už dávno prebrali a teraz sa len robia, jakoby boli mŕtvi, lebo si myslia, že ich tu necháme ležať.“

„Nech sa teda tí psi zdvihnú, lebo ich rozdrtím kopancami!“ zvolal náčelník a kopal ich tak, že im odišla chuť pretvarovať sa a povstali.

„Dnes ráno sa vám podarilo ujsť mojim bojovníkom,“ hovoril im „Veľký Vlk“ hrozive. „Teraz vás však veľký Mamton vydal do mojej moci a za svoje zločinné kúsky priviazaní k mučeníckym kolom budete revať o milosť tak, že všetci belosi v horách vás začujú.“

Trampi rozumeli každé slovo náčelníka, lebo svoju vyhrážku povedal im anglicky.

„Za zločinné kúsky?“ spytoval sa o nich Knox. „My o nich nič nevieme. Čo sme urobili?“

„Mlč, psisko! Poznáme vás a poznajú vás aj títo belosi, ktorí len pre vás padli do našich rúk, a vedia čo ste popáchali.“

Knox bol dosť prefíkaným darebákom. Videl, že Old Shatterhand stojí pri náčelníkovi neporanený a neporušený a že sa Indiáni neopovážili dotknúť sa chýrneho lovca. Kto bol jeho ochranou, bol pred nimi istý práve tak, ako on sám. Tu vzkrsla v ňom myšlienka, ktorú považoval za spasiteľnú. Old Shatterhand bol beloch, preto sa musel ujať belocha proti Indiánom. Toto si myslel Knox a podľa toho aj robil.

„To je samozrejmé, že vedia, čo sme popáchali, lebo sme jazdili s nimi a sme v ich spoločnosti už niekoľko týždňov. Spýtaj sa Old Shatterhanda, ktorí ti vysvetlí a dokáže, že my nemôžeme byť tí, za ktorých nas považujete.“

„Neklamte sa vo mne!“ hovoril Old Shatterhand. „Nebudem lhať, aby som vás zachránil pred zaslúženým trestom. Viete, čo si o vás dvoch myslím, už som vám to povedal a moja mienka o vás sa nezmenila.“ A odvrátil sa od nich.

„Sto hromov! Ak vy takto; viem i ja čo robiť. Ak nás nezachránite, zahyniete i vy s nami!“

A tramp priblížil sa k náčelníkovi a kričal:

„A prečo nezajmeš aj týchto štyroch belochov? Veď aj oni sa súčastnili krádeže vašich koní a útoku na Utahov: ich guľky usmrtily najviac vašich ľudí.“

To bola bezpríkladná drzosť. Ale hneď prišiel aj trest za ňu a to ešte jaký! V očiach náčelníka sa zaiskrilo, a jako by blesky sršaly z nich, keď drapiac Knoxa za hrdlo, reval:

„Zbabelec! Nemáš odvahy sám trpieť za svoj zločin a chceš ho svaliť aj na iných, pri ktorých nie si ani len prašivou ropuchou! Preto sa tvoj trest nezačne na mučeníckom kole, ale hneď tuná. Vezmem si tvoj skalp a ty budeš žiť a vidieť ho visieť na mojom opasku! Nani wič, nani wič!“

Tieto slová v reči Utahov znamenajú: „Môj nôž, môj nôž!“ To zavolal Indiánovi, ktorý stál na kraji lúky.

„Pre Boha!“ zareval tramp s úžasom. „Skalpovať ma za živa? Nie, nie!“

Odskočil a chcel zutekať. Ale náčelník bol práve tak rýchly jako on. Skočil za ním a chmatol ho za hrdlo; jediné stisnutie a tramp mu visel v ruke bez vlády, jako kyjak. Indián pribehol a náčelníkovi podával nôž. Náčelník srazil trampa k zemi, kľakol mu na chrbát a troma rýchlymi rezmi oddelil mu všetku kožu s hlavy a od čela až do tyla lebky. Potom trhol šticou, pod ním ozval sa hrozný výkrik mučeného a „Veľký Vlk“ vyskočil, držiac krvavý skalp vysoko v ľavej ruke. Knox sa ani nepohol, dozaista zase padol do mdlôb; jeho holá lebka poskytovala desný pohľad.

Hilton s hrúzou pozoroval, čo sa stalo s jeho spoločníkom. Od strachu sa nevedel skoro ani len pohnúť; klesol pomaly k oskalpovanému a zostal pri ňom sedieť skoro bez boja. Náčelník dal znak, na ktorý sa rudosi vynorili z lesa a o chvíľu sa nimi hemžila celá lúka. Hiltona a Knoxa sviazali remeňmi.

Old Shatterhand zatiaľ, kým „Veľký Vlk“ rozprával o skalpovaní, vyliezol na skaly, aby nemusel byť svedkom hroznej scény; svojim spoločníkom rozpovedal, aký výsledok mal jeho rozhovor s náčelníkom.

„Veru nie je to najlepšie,“ hovoril Jemmy. Či nás nemohli pustiť? Alebo či by nebolo bývalo lepšie, keby sa bol býval rozvinul boj?“

„Iste nie. Bolo by nás to iste stálo životy!“

„Oho! Boli by sme sa bránili. A nesmieme zabúdať, že zázračná zbraň urobila na nich ohromný dojem a iste by sa neboly odvážili pustiť do našej blízkosti.

„Možno; ale boli by nás vyhladovali. Ja som síce rozprával, že by sme sa mohli dlho živiť mäsom našich koni, ale radšej by som zomrel hladom, ako by som mal usmrtiť svojho žrebca.“

„Rudosi dozaista nestoja tak veľmi husto, že by sme sa nevedeli cez nich prebiť. Ako by sa bolo zotmelo, boli by sme posliezali so skál a pustili sa všetci štyria jedon za druhým; dva výstrely, alebo dve bodnutia a boli by sme sa cez nich prebili.“

„Ale čo potom? Rudosi by boli vôkol pozapaľovali vatry a náš úmysel zutekať boli by ihneď spozorovali. A keby sa nám aj bolo podarilo cez ich rady sa pretĺcť, neboli by sme došli veľmi ďaleko, lebo stopy by nám ich boli čochvíľa priviedli na krk. Niekoľkých by sme boli z nich zastrelili a tak by bol býval koniec všetkým našim nádejam na sľutovanie.“

„To je pravda,“ súhlasil Hobble-Frank. „Neviem, ako môže taký tlstý Jemmy Pfefferkorn dostať chuť robiť sa rozumnejším ako je náš Old Shatterhand. Ty sa robíš ustavične kurčatom, ktoré chce byť múdrejšie od sliepky. Old Shatterhand vykonal, čo bolo možné a my sa mu za to môžeme len poďakovať. A som presvedčený, že aj Davy je úplne tejto mienky.“

„To je samozrejmé,“ odpovedal Davy. „Bojovanie by bolo našou zkazou.“

„A čím bude pre nás to, že pôjdeme s nimi?“ spytoval sa Jemmy. „Nesmieme zabudnúť, že na veľkej porade sa budú o nás radiť ako o nepriateľoch.“

„Ja by som i to veru neradil,“ hovoril Frank-Hobble. „K tomu by som im mal aj ja čo povedať. Mňa dostať k mučeníckemu kolu by sa veru nikomu nepodarilo tak ľahko. Bránil by som sa proti tomu rukami i nohami.“

„To nesmieš. Veď sme na to prisahali. Musíme všetko pokojne pretrpieť.“

„Ktože to povedal? A či naozaj nevidíš, ty nešťastník, že táto prísaha má svoje zadné dvierka, ktoré nám náš slávny Old Shatterhand ponechal láskavé otvorené. Na tom, aby sme všetko strpeli, sa neprisahalo. Ide o to, ako si počul, že nesmieme myslieť na sprotivenie sa. Dobre, toho sa i držíme. Môžu sa usniesť, na čom len chcú, my ich nebudeme napádať, tisíccentovými, železnými parnými strojami, ale použijeme úskok. A úskok nie je protizbraňou. Ak nás veľká porada odsúdi na smrť, v prepadlišti zmizneme a objavíme sa zase ta dvorným divadlom s grandefloriou.“

„Myslíš azda s grandezzou,“ opravil ho Jemmy. „Radšej keby si mlčal. Ja sa už len vyznám v konzervačnom lexikone. Grandezza! Gran je lekárnickým závažím dvanásťfuntovým a dezza, dezza, to nie je nič, rozumel si? Ale Grand znamená veľký a floria — vo flore rozkvetu, v šťastí. Ak sa teda objavíme v Grandeflorii, tak každý človek, ktorý len trochu má dôvtip, vyrozumie a pochopí, čo som tým myslel. S tebou sa však človek nemôže kvetnatou rečou rozprávať, ty neznáš pekné rečové zvraty a všetko vyššie ti je nepochopiteľné. Polepši sa, polepši, Jemmy, dokiaľ máš ešte na to čas. Otráviš mi život. A ak sa potom neskoršie odsťahujem do záhrobných krajov, zaiste si budeš z ľútosti a zúfalstva hryzť prsty, že v tejto tuzemskej forme si mi tak často odporoval a chronologicky ma trieznil.“

Jemmy chcel tomu malému a namyslenému človekovi dať ironickú odpoveď, ale Old Shatterhand ho predbehol:

„Frank ma porozumel. Ja som sa zriekol odporu, ale nie úskoku. Ale by som sa tešil, keby tom nebol nútený poškvrniť daný sľub takýmto spôsobom. Mám nádej, že najdeme ešte aj iné a čestnejšie spôsoby na vyrovnanie nášho zámeru. Teraz sa starajme v prvom rade o prítomnosť.“

„A teraz ide ešte aj i o to,“ prerušil ho Davy, „či môžeme dôverovať Indiánom. Dodrží „Veľký Vlk“ slovo?“

„Celkom iste! Náčelník nikdy nezruší slovo, pri ktorom fajčil kalumet. Do porady môžeme sa spoľahnúť i na Utahov. Poďme dolu a poskáčme na kone. Rudosi pripravujú sa na pochod.“

„Knoxa a Hiltona priviazali Indiáni ku koňom. Prvý, ktorý sa ešte neprebral celkom z mdlôb, ležal po dĺžke na koni, okolo šíje ktorého mu uviazali ruky. Utahovia zmizli jedon za druhým pozdĺž cesty. Náčelník šiel posledný; čakal na belochov, aby sa mohol k ním pripojiť. To bol dobrý znak. Lovci sa domnievali, že ich chcú prijať do prostriedku a strážiť nad nimi čo najprísnejšie.

Keď už mal s nimi úzku indiánsku cestu za sebou a došiel k okraju lesa, rudosi priviedli zpod stromov svoje kone a vysadli na ne. Štyria bieli jazdci zostali i s náčelníkom na konci sprievodu a začiatok tvorilo niekoľko Indiánov, ktorí Knoxa a Hiltona vzali medzi seba. To sa ľúbilo Old Shatterhandovi, lebo rudosi šli v husacom rade, následkom čoho ich rad sa tak predĺžil, že nemusel počuť bedákanie skalpovaných, ktorí zase nadobudli vedomia.

Teraz, keď sa zase našli na prairii, mali výhľad až k Olk-Montains, k úpútiu ktorých prairia siahala. Old Shatterhand sa nepýtal nič náčelníka, ale bol si istý toho, že cieľ dnešného pochodovania je medzi týmito vrchmi. Vôbec, hovorilo sa veľmi málo. I belosi mlčali, lebo každé slovo by bolo bezvýznamné. Treba bolo vyčkať až dojdú do wagwanu Utahov; len potom sa budú môcť k dačomu odhodlať a vyhútať dajaký plán na svoje zachránenie.