Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

4. Útek pred pomstou

Keď udychčaní rafteri stihli ku ohňu, Old Firehand, Tom, Droll, Missourčan a malý Fred sedeli tam tak pokojne, ako keby ohník práve pre nich bol rozložený a ako keby sa nebolo stalo nič mimoriadneho. Na jednej strane ležaly mrtvoly zabitých, a na druhej poviazané telá ranených alebo zajatých trampov, medzi nimi i červený Cornel.

„Do paroma!“ zvolal prvý z rafterov, vidiac Blentera. „My sme mysleli, že si v nebezpečenstve, a ty si sedíš tu ako v Abrahámovom lone.“

„No, no, nebezpečenstva bolo,“ odpovedal starý. „Mali ma už poslať do lona Abrahámovho. Cornelova puška už fundžala nado mnou; vtedy však zjavili sa, ako keby boli z neba padli, títo traja podarení chlapi a vymotali ma z galiby. Rýchla a dobrá robota. Mohli by ste sa učiť od nich, boys!“[23]

„A — je Old Firehand ozaj tu?“

„Áno, tu sedí. Prizrite sa mu a stisnite mu ruku! Zaslúžil si to. Pomyslite si len, traja chlapi a jeden chlapec vrhnú sa na dvadsiatich galganov a bez toho, že by sa im len kožtička bola odrela, deviatich pritlknú a šiestich poviažu.“

Povediac to, vstal od ohňa. I ostatní zdvihli sa. Rafteri s výrazom úcty na tvári zostali stáť v istej vzdialenosti, dívajúc sa na obrovskú postavu Old Firehanda. On oslovil ich, aby prišli bližšie a podal každému priateľsky ruku. Oboch Tonkavovcov uvítal zvlášť prívetive, vraviac im: „Moji červení bratia dokázali sa byť pravými majstrami v prenasledovaní trampov a velmi obľahčili nám dostať sa do ich blízkosti.“

„Chvála môjho bieleho brata je väčšia, než ju zaslúžiť,“ odpovedal skromne starý Medveď. „Trampi zanechávali stopy také široké a hlboké, ako stádo byvolov. Kto ich nevidieť, je slepý. Kde je však Cornel? On tiež mrtvý?“

„Nie, on žije. Hlaveň mojej pušky ho len omráčila. Už prišiel k sebe a sviazali sme ho. Tu leží, hľa!“

Ukázal rukou na miesto, kde Cornel ležal. Náčelník indiánsky vykročil ta, vytiahol svoj nôž a povedal: „Keď nezomrel od úderu, tak zomre od noža. On ma udrel, teraz ja vziať jeho krv!“

„Stoj!“ zvolal starý Missourčan, zachytiac zdvihnutú ruku Indiánovu. „Tento človek patrí mne, nie tebe!“

Starý Medveď sa obrátil, pozrel mu vážne do tvári a spýtal sa: „Ty tiež pomstu proti nemu?“

„Áno, a akú!“ — „Krv?“ — „Krv i život.“ — „Odkedy?“ — „Od mnohých, mnohých rokov. On kázal na smrť zbičovať moju ženu a mojich dvoch synov!“

„Ty, nemýliť sa?“ spýtal sa Indián, ktorý nemal chuti zriecť sa svojej pomsty, ktorú podľa zákonov prairie povinný bol vykonať.

„Nie, omyl je vylúčený, takú tvár nemožno zabudnúť.“

„Ty ho teda zabiť?“

„Áno, bez milosti a milosrdenstva!“

„Ja teda ustúpiť, ale nie celkom. On mne dať krv, tebe život. Tonkava mu to nemožno darovať, on mu teda vezme uši. Súhlasiť?“

„Hm, nuž a jestli nebudem súhlasiť?“

„Tak Tonkava ho hneď zabiť!“

„Dobre teda, ber si jeho uši! On je vinou mojich desných duševných múk, on dal zverským spôsobom zničiť mojich najdrahších, krutou, pomalou, strašnou smrťou pred mojími očami! To leží tu v hlave mojej ako nikdy nehasnúce žeravé uhlie!“

„Uši sú teda moje a ja si ich hneď i beriem!“

Kľakol si ku Cornelovi, aby vykonal svoj úmysel. Keď Cornel videl, že je to nie žart, zdesený kričal: „Čo to robíte, ľudia? Je to po kresťansky? Čo som vám ja urobil, že tomuto pohanovi dovolíte zohaviť ma?“

„O tom, čo si mne urobil, budeme sa pozdejšie shovárať,“ povedal Missourčan chladne a vážne.

„A čo ti my ostatní máme vytýkať, to ti hneď ukážem,“ pridal Old Firehand. Ešte sme neprezreli tvoje vrecká; pozrimeže, čo je tam.“

Kývol Drollovi a Droll vyprázdnil Cornelove vrecká. Popri niektorých drobnostiach tam bola i Cornelova peňaženka. Keď ju otvorili, našli v nej inženierove peniaze ešte nedotknuté.

„Ejha, ty si sa teda ešte nepodelil so svojimi kamarátmi!“ smial sa Old Firehand. To je znak, že oni majú v tebe viac dôvery ako my. Ty si zlodej a pravdepodobne ešte horší ako zlodej. Ty nezaslúžiš milosti. Veľký Medveď môže robiť s tebou, čo chce.“

Cornel zúfale zreval, ale náčelníka jeho krik nepomýlil. Lapil ho za hlavu a dvoma rýchlymi, obratnými rezmi odfaklil mu obe uši a potom ich hodil do rieky.

„Tak. Tonkavova pomsta vykonaná, teraz odjazdiť,“ povedal.

„Už teraz?“ zvolal Old Firehand. „Nepôjdeš so mnou? Ani nechceš zostať s nami aspoň dnes v noci?“

„Tonkavovi to byť jedno deň či noc. Jeho oči dobré, ale jeho čas krátky. Ztratil mnoho dní, aby mohol dolapiť Cornela. Teraz on jazdiť dňom i nocou, aby do svojho wigwamu prísť. On priateľ bielych ľudí; on veľký priateľ a brat Old Firehandovi. Veľký duch dávať vždy veľa pušného prachu a veľa mäsa bledým tváram, ktoré prívetivé byť Tonkavovi. Howgh!“

„Kde máte kone?“ spytoval sa Old Firehand.

„Pri našom dome tam hore,“ odpovedal Missourčan. „Samozrejme, idú obaja po ne. Ale či sa v takejto čiernej noci vymotajú z pralesa, o tom by som pochyboval.“

„Netrápte sa o nich! Keby nevedeli cestu, zaiste by nešli. Nechajme ich teda v pokoji odísť a zariaďme si svoje vlastné veci. Čo máme robiť s mrtvými a so zajatými?“

„Zabitých jednoducho pohádžeme do rieky a nad zajatými budeme držať dľa starého zvyku súd. Skôr by sme sa však mali presvedčiť, či nám so strany utieknuvších nehrozí nebezpečenstvo.“

„Tých je tak málo, že sa ich nemusíme obávať. Oni utiekli tak ďaleko, ako len mohli; ostatne postavme stráže.“

Cornel ležal pri svojich zajatých kamarátoch a stenal od bôľu. Teraz však nikto si ho nevšímal. Od rieky nebolo sa čoho obávať a smerom k hore postavili niekoľko strážcov. Old Firehand kázal priviesť v hore nechané kone a potom sa už mohol započať súd.

Predovšetkým rokovali o Cornelových kamarátoch. Nebolo možno dokázať, že by niektorý z nich niektorému z prítomných bol nejaké ublíženie alebo škodu urobil. Pre to, čo teraz mienili vykonať, dostatočným trestom bude pre nich — tak rozhodli — terajšie ich poranenie a ztrata koní. Dnes ešte budú prísne strážení a zajtra ráno pustení na slobodu. Dovolili im rany vzájomne si pozaväzovať.

Potom prišiel rad na hlavného vinníka, na Cornela. Dosiaľ ležal v tôni; teraz privliekli ho bližšie k ohňu. Len čo padla žiara ohňa na jeho tvár, chlapec Fred hlasno vykríkol a priskočil bližšie ku Cornelovi. Sohol sa nad neho, bedlive skúmajúc ťahy jeho tvári, ako keby ho chcel očami shltnúť. Potom obrátil sa k tete Droll, volajúc: „To je on, on je, vrah! Ja ho poznávam! Máme ho teda!“

Droll rýchlo prikročil a spýtal sa: „Nemýliš sa? To nie je možné, to nie je on!“

„Ó áno, on je, istotne je on,“ opakoval chlapec. „Pozri mu len do očú! Vidíš v nich strach pred smrťou? Cíti, že je odhalený a zrieka sa všetkej nádeje na záchranu.“

„Keby to však tak bolo, bol by si ho musel už na lodi poznať“.

„Tam som ho vôbec nevidel. Trampov som videl, ale jeho nie. Musel stále tak sedieť, že ho ostatní zakryli.“

„Áno, tak bolo. Ale ešte jedno: ty si mi povedal, že zločinec bol čierny a mal kučeravé vlasy. Tento Cornel však má červené a ostré, krátke vlasy.“

Chlapec neodpovedal hneď. Chytil sa za čelo, potriasol hlavou, kročil krok nazad a viditeľne zmätený neisto povedal: „To je pravda! Tvár je celá jeho, ale vlasy nemal červené.“

„To bude omyl, Fred. Ľudia sa často podobajú, ale čierne vlasy sa nemôžu premeniť na červené.“

„To síce nie, ale môže si niekto tmavé vlasy oholiť a červenú vlásenku nosiť,“ ozval sa do toho starý Missourčan.

„Hm, bolo by to možné?…“ spýtal sa Droll, zamysliac sa.

„Pravdaže! Mňa nepomýlia jeho pekné červené vlasy. Chlap, ktorého som toľko rokov hľadal a ktorý umučil moju ženu a moje dietky, mal tiež čierne, kučeravé vlasy. Tento oplan má červené vlasy, ja však tvrdím znova, že je to on, ktorého som toľko hľadal. On má vlásenku na hlave.“

„Nemožná vec! Nevideli ste pred chvíľou, ako ho zdrapil Indián za vlasy a obrezal mu uši. Keby bol mal falošné vlasy, bol by mu ich stiahol s hlavy.“

„Pshaw! Musí byť dobre spracovaná vlásenka a k hlave dobre pripevnená. Ja vám to hneď dokážem!“

Cornel ležal so sviazanými rukami a nohami vystretý na zemi. Z jeho uší ešte vždy cícerkom tiekla krv. Muselo ho to veľmi bolieť, on si toho však nevšímal teraz. Celá jeho pozornosť sústredená bola na slová hovoriacich. Ak pred chvíľou pozeral zdrtene, teraz však výraz jeho tvári bol celkom inakší. Strach ustúpil nádeji, obava posmešnosti a zúfalstvo istote vo víťazstvo. Starý Missourčan bol dokonale presvedčený, že Cornel má nepravé vlasy na hlave. Podvihol ho do sediacej polohy, chytil ho za vlasy a ťahal, aby mu vlásenku strhol. Náramne sa zarazil však, keď sa mu to nedarilo a vlasy nepopustily. Boly to naozaj jeho vlasy.

„All devils, ten holomok má naozaj svoje vlasy na tekvici,“ zvolal udivene a robil pritom takú zdesenú tvár, že ostatní boli by sa iste rozchichotali, keby položenie nebolo také vážné.

Cornelova tvár nabrala ešte posmešnejsieho výrazu a zvolal tónom bezhraničnej nenávisti:

„Nuž teda, ty starý lhár, kdeže je vlásenka? Ľahko je obviniť človeka, keď sa náhodou podobá niekomu inému. Dokáž, že som ten, za ktorého ma vyhlasuješ!“

Starý Blenter díval sa raz na Cornela, hneď zas na Old Firehanda a povedal mu: „Povedzte mi teda, pane, čo vy o veci súdite? Ten, ktorého ja obviňujem a hľadám, bol naozaj čierny a kučeravý, tento má však červené, rovné vlasy. Jednako prisahal by som i tisíc ráz, že je to on! Nemožná vec, že by ma oči klamaly!“

„Nie je vylúčené, že sa mýlite!“ odpovedal lovec. „Zdá sa, že je tu podobnosť, ktorá vás mýli.“

„Tak potom už nesmiem veriť svojim dobrým starým očiam!“

„Otvor si ich lepšie!“ posmieval sa Cornel. Nech ma čert berie, ak viem, že kdesi bola jedna žena s dvoma synmi zavraždená, ba čo viac — ako tvrdíš — na smrť dobičovaná.“

„Ale ty ma poznáš! Veď si to pred chvíľkou sám povedal!“

„No hľa! Musím ja byť človekom, ktorého mieniš, ak som ťa i videl voľakedy? I ten chlapec tu pletie si ma s niekým iným. Zaiste chlap, o ktorom on hovorí, je ten istý, na ktorého ty myslíš; ja však neznám toho chlapa a ináče…“

Razom sa mu hlas zasekol, ako by sa bol zľakol alebo zadivil niečomu, hneď sa však spamätal a pokračoval: „… nikdy som ho nevidel. A teraz nedbám, môžete ma i obviniť, ale podajte dôkazy. Jestli ma pre náhodilú podobnosť chcete odsúdiť a lynčovať, tak ste jednoducho vrahovia a to nechcem predpokladať aspoň o slávnom Old Firehandovi, do ktorého ochrany sa týmto oddávam.“

Že sa pred chvíľkou zháčil vprostred vety, malo svoju významnú príčinu. Sedel tam, kde ležaly mrtvoly. Hlavou ležal na jednej z nich prvej, než ho Blenter zdvihol. Keď ho potom starý Missourčan posadil, meravé neživotné telo mrtvoly pohlo sa kotúľavým spôsobom, ale len práve trocha. Nikomu to nemohlo byť podozrivé, nikto si toho ani nevšímal, lebo keď sa Cornel zdvihol, mrtvola ztratila svoju oporu, nuž pohla sa k predu za Cornelom. Mrtvola ležala teraz za Cornelom, v jeho tôni, proti ohňu. Ten chlap však nebol mrtvý, ba ani len ranený. Bol z tých, ktorých Old Firehand hlavňou srazil. Krv jeho kamarátov ho zastriekala, preto zdalo sa, že je guľkou srazený. Keď prišiel k sebe, videl sa pod mrtvými, ktorým práve vyprázdňovali vrecká a odoberali zbrane. Najradšej by bol síce skočil a utiekol, lebo videl len štyroch nepriateľov, ale z hory sa ozýval rev blížiacich rafterov a do rieky sa mu nechcelo. Preto rozhodol sa, že vyčká priaznivejšieho momentu. Nepozorovane vytiahol svoj nôž a skryl ho v rukáve. Potom pristúpil k nemu Missourčan, obracal ho sem i ta, pokladal ho za mrtvého, vzal mu, čo našiel vo vreckách a v opasku a odtiahol ho na miesto, určené pre mrtvoly.

S tohoto miesta tramp trocha otvorenými očami všetko videl, čo sa okolo neho deje. Nebol sputnaný a v priaznivom momente mohol teda skočiť a utiecť. Vtedy však položili Cornela na neho; tak zkrsla v ňom myšlienka pomôcť Cornelovi vyslobodiť sa. Keď Blenter posadil Cornela, skotúľal sa za nim až k jeho rukám, ktoré mal nazadku sviazané. Kým Cornel hovoril a kým všetka pozornosť sústredená bola na neho, zdánlive mrtvý tramp pomaly vytiahol nôž zo svojho rukáva a opatrne prerezal Cornelovi povrazy na rukách; súčasne vtisol mu rukoväť noža do hrsti, aby v danom momente mohol rýchlo prerezať putá i na svojich nohách, potom vyskočiť a utiecť. Dotknutie trampovo v prvom okamihu prekvapilo a udivilo Cornela, ale razom pochopil, o čo ide, cítiac svoje ruky voľnými. Hneď chytil podávanú mu rukoväť noža a po momentánnom zarazení už pokračoval vo svojej reči, ako sme spomenuli. Otázka jeho vlasov a otázka, či je on ten hľadaný vrah alebo nie, tak zaujala všetkých, že nikto nespozoroval nič z toho, čo sa za Cornelovým chrbtom dialo.

Keď sa teda Cornel odvolal na spravodlivosť Old Firehandovu, on mu povedal: „Môžeš byť istý, že kde i ja mám slovo, tam nemôže byť reči o vražde. Ale i to je isté, že sa ja nenechám uviesť na nesprávnu cestu farbou tvojich vlasov. Veru, tvoje vlasy môžu byť i farbené.“

„Oho! O tom ešte nikto nechyroval, že by bolo možné vlasy, ktoré sú ešte na hlave, na červeno zafarbiť!“

„A veru je možné!“

„Haha, iste červenou farbičkou, ktorou si dievčatá líčka maľujú!“ povedal Cornel tlumeným smiechom. „To by bola výborná farba na vlasy!“

„Len sa smej, veď sa ty nebudeš dlho posmievať,“ odpovedal Old Firehand pokojným tónom. „Iných môžeš oklamať, mňa nezavedieš.“

Pristúpil k zbraniam a veciam, ktoré poodoberali zajatým trampom, sohol sa, zdvihol koženú kapsičku, ktorá visela bola s Cornelovho opaska a povedal, otvárajúc kapsičku: „Ja som prezeral obsah tejto kapsy už driev a našiel som v nej niekoľko vecí, o ktorých som nevedel, načo sú; teraz však už tuším niečo.“

Vytiahol jednu sklienku, malý struhač (rašpľu) a kúsok vetvičky, asi ako prst dlhú, na ktorej bola ešte kôra, a ukázal to všetko Cornelovi, hovoriac: „Načo nosíš tieto veci so sebou?“

Cornel zbledol trocha, ale odpovedal hneď a istým hlasom: „Aký zázrak, že sa veľký Old Firehand zaoberá takýmito maličkosťami! Kto by to bol len myslel? V sklienke je liek, struhač je pre westmana nepostrádateľným nástrojom a ten kúsok dreva dostal sa pravdepodobne celkom náhodou do kapsičky a nemá nijakého významu. Ste spokojný s týmto vysvetlením, Sir?“

S touto otázkou pozrel na Old Firehanda posmešným, pritom však skúmavo-obávajúcim sa pohľadom. Zkúsený lovec odpovedal mu zas svojím obvyklým pokojným, ráznym spôsobom: „Áno, som spokojný, ale nie následkom tvojho vysvetlenia, ale na základe svojho dôvodenia. Tramp nepotrebuje strúhača, zvlášte nie maličkého; pílnik, poriadny pílnik, by mu bol na väčší osoh. V tejto sklienke je lieh a v liehu vidím stružliny tejto vetvičky. Vetvička je so stromu, ktorého vedecké pomenovanie je Celtis occidentalis L.; o tomto strome však viem určite, že jeho, v liehu namáčané stružliny môžu na červeno zafarbiť aj najtmavšie vlasy. Teda — no, čo povieš na to?“

„Že ja z celej tejto peknej vedeckej prednášky nerozumiem a nechápem ani slova!“ odpovedal Cornel zlostne. „Rád by som videl človeka, ktorý by svoje pekné čierne vlasy zafarbil na červeno. Ten chlap by musel mať spotvorený vkus!“

„Vkus je tu celkom pobočná vec — závisí všetko, akým cieľom sa tá zmena stala. Kto spáchal nejaký ťažký zločin a prenasledujú ho, veľmi vďačne si zafarbí svoje vlasy hoc i na červeno, len keď si tým život môže zachrániť. Ja som presvedčený, že ty si ten hľadaný a zajtra ráno, keď bude vidnejšie, presnejšie ti preskúmam hlavu a vlasy.“

„Tak dlho nemusíme čakať,“ ohlásil sa malý Fred. „Keď ma on svojho času hodil na zem a nohou pristupil, tasil som mu svoj nôž do lýtka, tak že mu nôž prešiel cez nohu a zostal trčať v nej. Nech si odkryje nohu. Jestli je on ten pravý, tak na jeho lýtku musia byť dve jazvy.“

Nič nemohlo byť červenému tak vhod, ako práve tento návrh. Keď mu nohu chcú vidieť, musia mu putá rozviazať a on nemusí sa sám oslobodzovať od nich. Preto odpovedal chytro: „Well, môj veľmi múdry boy, v tomto prípade aspoň presvedčíš sa, že sa všetci mýlite. Pri tvojej veľkej prefíkanosti musím sa však diviť, že od sputnaného človeka žiadaš, aby si nohavice vyhrnul.“

Nedočkavá zvedavosť hnala chlapca k zajatému. Kľakol si k nemu a odväzoval remienky, ktorými bol okolo lýtok sputnaný. Keď hrču rozviazal, chcel vyhrnúť nohavice na otáznej nohe, červený ho však v tom momente kopol takou silou, že ďaleko odletel. Cornel skočil.

„Good bye,[24] ľudkovia! Uvidíme sa ešte!“ skríkol, oháňajúc sa nožom, vrhol sa pomedzi dvoch rafterov, vyšmikol sa a v nasledujúcom okamihu už pádil cez čistinku medzi stromy.

Tento útek človeka, o ktorom si všetci mysleli, že je veľmi dobre sputnaný, natoľko prekvapil okolo stojacich, že stáli tam ako priklincovaní. Len Old Firehand a teta Droll spamätali sa dosť rýchlo, vzdor neobyčajnému položeniu.

Len čo sa červenovlasý vzchopil zo svojej sediacej polohy a zdvihol nôž, Old Firehand bol už na nohách, aby ho chmatol a zadržal: v tom však naďabil na neočakávanú prekážku. Za mrtvého pokladaný tramp totiž pokladal čas za príhodný utiecť. Keďže všetka pozornosť sústredená bola na Cornela, myslel si, že sa mu to teraz ľahko podarí. Skočil teda tiež a rozbehol sa popri ohni, aby prelomil kruh rafterov. V tom okamihu však Old Firehand preskočil mohutným rozbehom oheň a vletel priamo do utekajúceho trampa. Ulapiť ho, zdvihnúť a šmariť ním o zem, bola pre Old Firehanda práca dvoch sekúnd.

„Sviažte tohoto lagana, ktorý sa tváril byť mrtvým!“ zvolal a obrátil sa smerom ku Cornelovi, ktorý následkom srážky veľkého lovca s trampom získal času dosť na to, aby vybehol z táboru, priložil pušku k lícu, aby strelil za nim.

Hneď zbadal však, že tento svoj úmysel nemôže vykonať, nakoľko Droll utekal za Cornelom a bol práve v čiare medzi Cornelom a Old Firehandom, kryjúc ho svojím telom, tak že by guľka Cornelovi určená istotne zasiahla bola Drolla.

Červenovlasý uháňal, ako komu ide o život. Droll snažil sa, nakoľko len vládal, za nim. A bol by ho istotne dohonil, keby nebol mal na sebe svoj povestný kožený „sleeping-gown“. Takýto kus šatstva bol príliš ťažký a nemotorný pre naháňačku. Preto Old Firehand spustil pušku a pardálovými skokmi letel za oboma. „Zastaňte, Droll, stojte!“ volal celou silou.

Droll si však nevšímal volania a len uháňal ďalej. V tom momente Cornel už vybehol zo svetelného kruhu ohňa a zmizol v temne stromov.

„Stojte, pre Boha, stojte Droll,“ kričal Old Firehand teraz už hnevlivo. Už bol len tri-štyri kroky od neho.

„Musím ho mať, musím ho mať!“ odpovedala rozzúrená teta svojím obvyklým fistulovým hlasom a vbehla za Cornelom medzi stromy.

Na to Old Firehand razom v prostred najtuhšieho behu zastal, ako dobre školený kôň, ktorý na jedno trhnutie úzdy zastane, obrátil sa a vracal sa pomaly, akoby sa nič nebolo stalo, k ohňu. Tam stáli ostatní ako vyjavení, dívajúc sa smerom k hore, ako sa hon vydarí.

„Nuž, vy sa vraciate len sám?“ zvolal mu starý Missourčan naproti.

„Ako vidíte,“ odpovedal lovec, pokojne trhnúc plecom.

„Nebolo možné lapiť ho?“

„Celkom ľahko, keby sa mi tento prepadený tramp nebol v najhoršom čase vmotal do cesty.“

„Zatratená historka, že nám práve ten najhlavnejší holomok musel ufrknúť!“

„Nuž, vy máte najmenej práva sťažovať si na to, starý Blenter!“

„Prečo práve ja?“

„Lebo ste si sám na vine!“

„Ja?“ otvoril starý Missourčan oči, udivene dívajúc sa na veľkého lovca. „To nechápem, na môj veru nie. Vášmu slovu všetka česť, pane, ale toto by ste mi mali dôkladnejšie vysvetliť!“

„To je všetko ľahká vec. Kto prezeral trampa, ktorý ležal tu ako mrtvý a razom oživol?“ — „Ja, to je istá vec.“ — „A pokladali ste ho za mrtvého! Ako sa to mohlo stať takému zkúsenému rafterovi, ako ste vy! A kto mu prezeral vrecká a odoberal zbraň?“ — „I to som ja robil.“ — „Nôž ste mu však nechali!“ — „On nemal noža.“ — „Mal, ale skryl si ho! Potom sa dostal za Cornela a nielenže mu prerezal remienky na rukách, ale mu i nôž dal.“

„Bože, je to naozaj tak, pane?“ spýtal sa starý celý v rozpakoch.

„Spýtajte sa ho samého! Tu leží.“

Blenter srdito kopol do sviazaného trampa a vyhrážajúc sa mu, nútil ho odpovedať. Tramp potvrdil všetko, čo Old Firehand povedal. Blenter sa chytil za vlasy, trhal si ich, zúrive volajúc: „Oh, rád by som sa vyfliaskať! Takú hlúposť ešte nikto nevykonal v Spojených Štátoch! Ja som všetkému na vine, ja sám! A bol by som hlavu položil, že je to on, vrah mojich najdrahších!“

„Pravdaže to on bol, ináče by bol pokojne dočkal preskúmanie svojej nohy. Objavenie dvoch jazví bolo by neodškriepiteľným, dostatočným svedectvom jeho zločinectva. Bol by musel odpykať za všetko.“

Vtedy prichádzal pomaly, zdrtene i Droll cez čistinku. Utekal vraj, ako sa nazdával, hodný kus za ubehlíkom, niekoľkoráz vrazil hlavou do stromov, potom zastal, aby načúval a keď nemohol počuť nič podozrivého, vrátil sa do tábora.

Old Firehand si bol obľúbil zvláštneho človeka a nechcel ho zahanbiť pred raftermi. Preto spýtal sa ho po nemecky: „Ale, Droll, nepočuli ste, čo som volal za vami i viac ráz?“

„Ó, áno, počul som dobre,“ odpovedal tlstý.

„Prečo ste teda nezastali, prosím vás?“

„Lebo som silou-mocou chcel dostať galgana.“

„Nuž, akože ste len mohli utekať za ním do hory?“

„Čo som mal teda robiť? On mal azda utekať za mnou?“

„Zaiste nie“, smial sa Old Firehand. „Ale aby som mohol niekoho v noci v hore lapiť, musím ho alebo vidieť alebo počuť aspoň. Ale keď utekáte i sám, tak dupot a šuchot vašich krokov zahlušuje zvuk jeho krokov, rozumiete?“

„Nuž to je veru ľahko pochopiteľné. Mal som teda stáť?“ — „Áno.“ — „Do paroma rohatého! Ako to chápať? Keď ja zostanem stáť, on ujde a ja môžem tam čakať na neho hoc i do súdneho dňa. Alebo si myslíte azda, že sa pokorne vráti a hodí sa mi do náručia?“ — „Nie celkom tak, ale podobne. Stavím sa s vami, že bol natoľko múdry a neutekal ďaleko v hore, ale utiahol sa za nejaký strom a tam pokojne dočkal, kým vy prehrmíte popri ňom.“ — „Čo? Popri ňom? Akby to naozaj pravda bola, tak by to bola hrozná blamáž pre mňa.“ — „Je zaiste tak. Preto som toľme volal na vás, aby ste zastali. Keby sme boli v hore, hneď by sme si boli políhali na zem a načúvali. Ušami, priloženými k zemi, boli by sme zistili, v ktorom smere sa uberá. Keď by bol zastal, boli by sme sa priplazili a chmatli ho. A v priplazení ste majstrom, to viem.“

„To verím,“ odpovedal Droll, trocha potešený týmto lichotením. „Keď si to teraz znova premietam v hlave, zdá sa mi, že máte pravdu. Bol som hlúpy, trocha veľmi hlúpy. Ale hádam to ešte napravíme nejak. Čo myslíte?“

„Chybu napraviť je možné, ale teraz to bude už veľmi ťažko. Musíme čakať až do rána a potom sledovať jeho stopu; ak bude všetko v poriadku, dohoníme ho!“

„Tento svoj úmyseľ oznámil aj rafterom, na čo starý Missourčan povedal: „Sir, jazdím s vami. Koní sme dosť ukoristili, jedného môžem mať. Ten červený Cornel je, koho ja už od toľkých rokov hľadám. Teraz sa vrhnem na jeho stopu a moji kamaráti mi prepáčia, že ich opustím. Ztraty pritom tiež nemám, lebo len nedávno sme začali pracovať.“

„To rád počujem,“ odpovedal Old Firehand. „Ostatne mám pre vás všetkých jeden návrh.“ — „Aký?“ — „O tom potom. Máme ešte vážnejšie veci pred sebou. Predovšetkým musíme hore do trámového domu.“ — „Prečo by sme nemohli zostať tu až do rána, Sir?“

„Preto, lebo váš majetok je v nebezpečenstve. Cornel je všetkého schopný. Ľahko mu môže prísť na rozum vyhľadať vašu chalupu.“ — „Sto hromov! To by nás heglo! Tam sú naše nástroje a rezervné zbrane, aj pušný prach a náboje. Rýchlo, rýchlo, musíme ta čím najskôr.“ — „Správne, Blenter. Vezmite si ešte dvoch a choďte po predku, my ostatní pôjdeme za vami s koňmi a so zajatými. Cestou si posvietime horiacim drevom, ktorého si naberieme tu z ohňa.“

Dôvtipný lovec celkom správne líčil počínanie Cornelovo, ktorý skryl sa za strom, náhle dostal sa do hory. Počul, ako Droll šuchoce popri ňom ďalej a videl i to, že Old Firehand vrátil sa k ohňu. Keďže Droll nešiel smerom k rafterskej chalupe, preto prirodzené bolo, že sa Cornel obrátil práve v tom smere, dávajúc si pritom veľký pozor. Aby nenarazil tvárou na strom, držal obe ruky pred sebou a tak kráčal hore vrchom.

Medzitým mu prišlo na rozum, akú výhodu by znamenalo pre neho, keby sa dostal do trámového domu rafterov. Už bol tam, nebude mu teda ťažko dostať sa ta zas. Pravdepodobne v dome je väčšia čiastka majetku rafterov, mohol sa pomstiť. Preto urýchlil svoje kroky, nakoľko to temnosť dovoľovala.

Prijdúc hore, predovšetkým zastal a načúval. Možno, myslel si, že niektorý rafter zostal v chalupe. Keď však nezačul nič podozrivého, pomaly priplichtil sa bližšie, hmatajúc pred sebou, až prišiel k dverám. Už vystrel ruku, aby nahmatal kľučku, keď ho razom chmatol ktosi za hrdlo a hodil na zem. Viacej chlapov prikľaklo si hneď na neho.

„Eh, máme tu aspoň jedného z nich a ten to za nich odnesie!“ povedal ktosi. Červený poznal hlas a potešil sa svojmu objaveniu. Prisilil sa vyslobodiť si hrdlo a keď sa mu to koľko-toľko podarilo, povedal: „Woodward, do čerta, veď ma pusť.“

Woodward bol podnáčelníkom trampov. Poznal hlas Cornelov, pustil ho, odtisol ostatných od neho a zvolal: „Cornel! Naozaj on! Kde si sa tu vzal? Mysleli sme, že si zajatý!“

„Veď som i bol,“ riekol červený, vstanúc, „ale som im ušiel. Nemohli ste byť opatrnejší? Bezmála ste ma tu doriadili svojimi päsťami! Čo tu robíte?“ — „My sme sa náhodou sišli tu dolu, traja, o ostatných nevieme, kde sú. Videli sme, že rafteri zostali pri ohni, nuž sme sa rozhodli sem prísť a narobiť rafterom trocha nedobizne.“ — „To je správne! I mňa tá istá myšlienka doviedla sem. Podpálime im búdu!“ — „Aj my sme mysleli na to, ale skôr sme sa chceli presvedčiť, čo je v búde. Možno, že tam najdeme niečo, čo sa nám zíde.“ — „Hm, ale bez svetla nemôžeme búdu preskúmať. Tí holomci mi pobrali všetko, a tu dnu môžeme do rána hľadať, kým nademe nejakú zápalku.“ — „Zabúdaš, že nás nevyrabovali.“ — „Aha, to je pravda! A či ste si istí, že niet tu nijakého raftera?“ — „Nieto tu ani duše; dvere sa ľahko otvárajú a my sme chceli práve dnu, keď si ty prišiel.“ — „Chytro sa teda do práce, prv než tým galganom príde na rozum vrátiť sa sem!“

Woodward odtisol závoru a vstúpili. Zavrel dvere zas za sebou, zapálil svetlo a svietil dookola po miestnosti. Na ložiskách boly rozložené dosky a tam niekoľko sviečok, ktoré si rafteri sami uliali z jelenieho loja. Všetci štyria vzali si po jednej, zapálili a obzerali sa po koristi.

Bolo tam niekoľko pušiek, pušným prachom naplnené rohy, sekery, pílky, nože, náboje, mäso a iná živnosť. Každý z trampov bral si, čo potreboval a čo sa mu páčilo. Potom zastrčili horiace sviečky do suchého rákosia loží, ktoré sa v tom momente chytilo a začalo horieť. Ponáhľali sa von. Nechali dvere otvorené, aby oheň lepšie horel a za chvíľku načúvali. Nebolo počuť iného, ako praskanie ohňa a šuchot stromov.

„Ešte nejdú,“ povedal Woodward. „Čo teraz?“

„Samozrejme len preč!“ odpovedal Cornel.

„Ale kam? Vidiek tento neznáme. Ráno vyhľadajú naše stopy a pojdú za nami.“ — „Nesmieme teda zanechať stopy.“ — „To by bolo len tak možné, keby sme šli vodou.“ — „Pôjdeme teda vodou.“ — „Hm, ale ako, v čom, na čom?“ — „Nuž samozrejme v člnku! Nevieš azda, že každá rafterská družina urobí si jeden alebo i viac člnkov, ktoré sú k ich remeslu naskrze potrebné? Stavím sa, že sú tu niekde dolu na brehu.“ — „Ale ako sa tam vyznáme?“ — „Ľahko sa ta dostaneme, neboj sa. Tu hľa, vidíte, spúšťajú drevo po tejto dráhe. Zkúsime hneď, či sa môžeme dostať tadeto nadol.“

Práve vtedy vyšľahol plameň cez strechu a osvetlil celé okolie. Na kraji hory, smerom k rieke, bolo badať prierub medzi stromami. Trampi ponáhľali sa ta; bola to strmá, úzka, rovná dráha nadol a spúšťanie dreva, popri ktorej pripevnený bol povraz, o ktorý bolo možno pridržať sa.

Štyria trampi spustili sa nadol.

Keď sišli dolu na breh rieky, začuli zďaleka krik a rev, ktorý sa blížil k rafterskej chalupe. „Už idú,“ povedal Cornel. „Teraz len chytro nájsť člnok!“

Nemuseli dlho hľadať, lebo práve tam, kde stáli, boly tri člnky pripevnené. Člnky tieto si rafteri urobili na indiánsky spôsob z kôry stromov (canoe), každý pre štyri osoby.

„Tie dva druhé priviažte na tento,“ velil červený. „Musíme ich vziať so sebou a pozdejšie zničiť, aby nás nemohli prenasledovať.“

Ostatní ho poslúchli. Potom vstúpili všetci do prvého člnka, pochytili veslá a odrazili sa od brehu. Cornel sedel vzadu a kormidloval. Jeden z trampov začal veslovať, akoby chcel proti prúdu.

„Nie tak,“ hovoril mu náčelník. „Pôjdeme dolu vodou, po prúde.“

„Ale my chceme isť ďalej do Kansasu, na veľký tramp-meeting!“[25] odpovedal patričný.

„Samozrejme, lenže ten kujon Old Firehand sa istotne dozvie o tom od zajatého kamaráta nášho, on to z neho vytlačí. On nás teda zajtra ráno hore vodou bude hľadať. Preto musíme na kúsku nadol, aby sme ho zmýlili.“

„Mohutná okľuka!“

„Vôbec nie. Splavíme sa až po najbližšiu prairiu, ktorú dosiahneme ráno. Potopíme člnky a ukradneme si kone od tamojších Indiánov. Potom už pobežíme chytro na sever a zameškané dohoníme v jednom dni, kým rafteri pomaly, namáhave a márne budú musieť hľadať naše stopy.“

Veslovali pod ochranou tônistého brehu, aby žiara plameňa neprezradila ich. Keď potom už nebolo nebezpečenstva, že ich môžu vidieť, Cornel zakormidloval na prostriedok rieky, práve keď rafteri stihli k horiacemu domu svojmu, vedúc so sebou kone zajatých.

Rafteri začali zúrive kliať a bedákať, keď videli svoj majetok tak spustošený. Len tak sa sypaly kliatby a zlé želania na hlavu podpaľačov — ale aká pomoc? Napokon Old Firehand upokojoval ich, vraviac: „Ja som si hneď myslel, že Cornel spácha také niečo. Škoda, že sme sa opozdili. Ale nepripúšťajte si to k srdcu. Ak prijmete môj návrh, ktorý vám skoro predložím, dostanete úplnú náhradu za svoj ztratený majetok. Ale o tom potom. Teraz predovšetkým musíme sa presvedčiť, či ešte niektorý z tých holomkov netrčí tu niekde.“

Celé najbližšie okolie prekutali čo najsvedomitejšie, ale neobjavili nič podozrivého. Potom si pri žiare ohňa posadali okolo Old Firehanda. Zajatých zaniesli stranou, aby nepočuli ničoho z toho, o čom budú okolo ohňa hovoriť.

„Predovšetkým, ľudkovia, dajte mi svoje čestné slovo, že neprezradíte ani slovíčka z toho, čo vám teraz rozpoviem, i keď by ste môj návrh neprijali! Viem, že ste všetci gentlemani, na ktorých slovo možno sa sveriť,“ hovoril veľký lovec.

Sľúbili mu všetci čestným slovom, že budú mlčať. Pokračoval teda:

„Zná niekto z vás to veľké jazero medzi bralami tam hore vo vrchoch, ktoré menujú Strieborným jazerom?“

„Ja,“ ozval sa jediný hlas, a to tety Droll. „Každý z nás počul azda to meno, ale — ako súdim z mlčania týchto gentlemanov — krem mňa zaiste nikto nebol tam hore.“

„Well! Ja viem, že tam hore sú bohaté, veľmi bohaté žily zlata, bane na zlato a sklady zlata, pochádzajúce ešte z čias indiánskych predkov, dávnych to kmenov, ktoré vôbec nevyužitkovaly tohoto prírodného bohatstva. Ja znám pekný počet týchto ložísk a žíl zlatých a strojím sa ta teraz s nejakým dobrým inženierom, či možno tam dolovať zlato vo veľkom a či je možné nejakým spôsobom využitkovať vodnú silu Strieborného jazera. Samozrejme, toto podujatie nie je celkom bez nebezpečenstva, preto potrebujem istý počet hodných, smelých a zkúsených westmanov, ktorí by šli s nami. Nechajte teda svoju robotu tuná aspoň na čas a poďte so mnou hore do vrchov k jazeru, ľudkovia moji! Dobre vám zaplatím!“

„To je už slovo, to už hej, na môj veru!“ zvolal starý Missourčan, horiac oduševnením. „Ja by som sa hneď a zaraz pridružil, dušou i telom, ale nemôžem, nemôžem — musím dostať do rúk toho červeného Cornela.“

„A ja tiež, ja tiež,“ zvolal Droll. Ako rád, veľmi rád by som šiel tiež, nie k vôli tomu platu a zlatu, ale už k vôli zkúsenosti, dobrodružstvu, a potom i preto, že s Old Firehandom zúčastniť sa takejto výpravy by bola veľká česť. Ale, žiaľbohu, musím sa zriecť tohoto pôžitku, lebo nesmiem uhnúť od stopy červeného lotra.“

Tvárou Old Firehanda prešmykol sa jemný úsmev, keď odvetil: „Obaja máte žiadosť, ktorá sa vám možno práve vtedy splní, keď zostanete so mnou. Keď sme pred chvíľou opustili oheň tam dolu, aby sme vyšli sem hore, ako viete, viedli sme so sebou zajatých trampov. Ja som chytil jedného z nich, najmladšieho, za ruku. Odvážil sa osloviť ma a zdôveril sa, že sa necíti dobre medzi trampy a že ostal medzi nimi len k vôli svojmu bratovi, ktorý leží tam dolu medzi mrtvými. On mi povedal jedno-druhé i ohľadom plánov Cornelových a ja by som ho i z ľudskosti, i z múdrosti neodpudzoval od seba. Môže isť s nami?“

Všetci súhlásili a Old Firehand vstal, aby priviedol trampa. Bol to ešte mladík, asi dvadsať ročný, ale silnej postavy a múdreho výzoru. Old Firehand mu strhol putá a vyzval ho sadnúť si k nemu. „Nuž, vidíš,“ povedal, obrátiac sa k nemu, „že nie mi je proti vôli splniť tvoju žiadosť. Teba sviedol len tvoj brat. Jestli mi dáš ruku na to, že odteraz budeš statočný človek, tak ťa pustím na slobodu a môžeš sa stať pri mojom boku poriadnym westmanom. Ako sa voláš?“

„Nolley je moje meno,“ odpovedal mladík, podávajúc svoju ruku Old Firehandovi so zaslzenými očami. „Celý svoj život budem vám vďačný, jestli mi splníte dve žiadosti.“

„Aké?“

„Odpusťte mi nielen naoko, ale naozaj, že ste ma v takej spoločnosti našli a dovoľte mi, aby som si brata pochoval ráno. Nech nezhnije vo vode a nech sa nestane pokrmom rýb.“

„Tieto tvoje žiadosti potvrdzujú, že som sa nemýlil v tebe. Tvoje žiadosti sa splnia. Od tejto chvíle patríš medzi nás a dbaj, aby ťa tvoji bývalí kamaráti nevideli medzi nami, lebo nesmú vedieť, že si s nami. Hovoril si o úmysloch Cornela. Mohol by si nám povedať niečo o tom?“

„Áno. On dlho mlčal o veci, ale včera povedal nám všetko. Najskôr chce isť na veľký tramp-meeting, ktorý má byť onedlho.“

„Báječné,“ zvolal Droll. „Nebol som teda zle informovaný, keď som počul, že sa títo vagabundi asi za Harperom na stá sísť mienia, aby sa dohovorili o niektorých kúskoch, ktoré v množstve musia byť podniknuté. Vieš, kde je to?“

„Áno,“ odpovedal Nolley. „Leží za Harperom a menuje sa to miesto Osaga-nook.“

„O tomto Nook-u som dosiaľ ešte nepočul. Zvláštna vec! Chcel som byť prítomný na tom meetingu, aby som prípadne našiel tam toho, koho hľadám a ani tušenia som nemal, že cestujem s ním spolu na lodi. Ach, veď som ho mohol hneď na palube chmatnúť! Teda do Osaga-nook sa strojí náš milý Cornel; nuž my pôjdeme za ním, či je tak, Master Blenter?“

„Áno,“ prikývol starý. „Samozrejme, ľúto nám je, že sa musíme rozlúčiť s Old Firehandom.“

„Nemusíme sa rozlúčiť,“ odpovedal lovec. „Ja sa najskôr strojím na Butlerovu farmu, a to je tam blízo. Tamojší farmer je brat inženiera Butlera, ktorý ma tam čaká. Aspoň potiaľ budeme teda spolu. Má Cornel aj nejaké iné plány?“

„Áno,“ odpovedal obrátený tramp. „Po meetingu strojí sa na Eagle-tail,[26] aby vyraboval tamojšiu železničnú pokladnicu. Tam totiž budujú železnicu.“

„Dobre, že to vieme! Jestli ho nechytíme na meetingu, nuž tým istejšie ho dostaneme na Eagle-tail.“

„A jestli by vám unikol i tam,“ pokračoval Nolley, „tak ho môžete lapiť pri Striebornom jazere.“

Tieto slová vzbudily všeobecné prekvapenie; i na samého Old Firehanda maly taký silný dojem, že sa rýchlo spýtal: „Pri Striebornom jazere? Čo vie Cornel o tom mieste a čo tam chce?“

„Chce najsť poklad.“

„Poklad?“

„Áno. Tam má byť vraj v zemi zahrabané alebo vo vode potopené nesmierne bohatstvo starých národov z dávnych čias. Má pri sebe presný plán miesta, kde treba poklady hľadať.“

„Videl si ten plán?“

„Nie, on ho nikomu neukáže.“

„Divné! Veď sme ho my dobre prekutali a všetko sme mu vzali, čo mal pri sebe, ale plán sme u neho nenašli!“

„Istotne ho dobre skryl. Ba myslím, že ho ani nemá pri sebe, ale ho zahrabal kdesi. Tak som aspoň vyrozumel z jednej jeho poznámky.“

Pozornosť poslucháčov obrátená bola na Nolleyho, preto nikto si nevšímal Drolla a mladého Freda, ktorých do mimoriadneho rozochvenia priviedlo, čo tu teraz počuli. Droll sa díval meravo otvorenými očami na trampa a Fred zvolal, keď tamten skončil svoj hovor: „To je Cornel, to je on! Ten plán patril môjmu otcovi!“

Teraz všetky oči obrátily sa na chlapca. Obsypali ho otázkami, ale Droll zasiahol energične, vraviac: „Teraz nič o tejto veci, ľudia! Pozdejšie dozviete sa o všetkom. Teraz je hlavná vec, aby som vyhlásil, že ja i Fred týmto pridružujeme sa k Old Firehandovi a pojdeme mu vo všetkom po ruke.“

„Ja tiež!“ zvolal starý Blenter veselým hlasom. „Na moj’ veru, dostali sme sa tu neočakávane do celej sieti záhadných vecí a veľmi som zvedavý, ako to všetko odmotáme. Vy, pravda, pôjdete tiež všetci, kamaráti?“

„Áno, áno, samozrejme,“ ozývalo sa zo všetkých strán.

„Well!“ riekol napokon Old Firehand. „Zajtra zavčas rána sa teda dáme na cestu. O stopu Cornelovu nemusíme sa vôbec starať, lebo vieme, kde ho najdeme. Pojdeme za ním cez hory i cez roviny, cez vrchy i doliny a jestli bude treba až hore k Striebornému jazeru. Ľudkovia, buďme dobrí kamaráti!“



[23] chlapci

[24] Doslovne: „dobré s vami“; s Bohom!

[25] Shromaždenie trampov.

[26] Orlov chvost.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.