Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

15. Pri Striebornom jazere

Keď sa belosi po niekoľkých dňoch namáhavej jazdy približovali ku svojmu cieľu, pred ich zrakmi objavila sa nádherná scenéria. Sostupovali s príkreho horského chrbta do kamenitej planiny, odkiaľ potom vbehli do dlhého, pomaly stúpajúceho kaňonu, po bokoch ktorého strmely mohutné skalné steny v obdivuhodnej farebnosti, čo oči všetkých účastníkov výpravy nadšením naplňovalo. Ozrutné pyramidy tvrdého pieskovca, nahromadené, alebo srovnané do radu, vypínaly sa k oblohe terasovite, jako s poschodia na poschodie a blčaly rozličnými farbami. Tu tvorily mohutnú stenu, tam zase vyvyšovaly sa vo vysokých stĺpoch s mnohými výstupkami, koncami a oblúkmi, jako by na nich boli kedysi staväli kamenné hrady a obdivuhodné tvŕdze, teraz už ovšem posrúcané. Slnce pieklo vysoko nad nimi a jeho šikmo spŕchajúce papršleky ožiarovaly fantastické tvary skál v nádhernej hre farieb. Niektoré skaly sa blyšťaly kovovým leskom kobaltu a niektoré sa skvely farebnosťou rumelky, poprskané na svojich vrcholcoch zlatom; boly tu celé skupiny brál olivove zelených pri skaliskách jasne žltavých, pukliny ktorých sa temnely sýtou modrou farbou. Ale všetka táto nádhera bola mŕtva; chýbal tu život, chýbal tu pohyb. Medzi týmito skaliskami nelietal nijaký hmyz, nestekala s nich ani kvapka vody, nezelenala sa na nich ani najmenšia bylina, a nepoletoval nad nimi ani najdrobnejší vtáčik.

Že však v praveku tieklo tu jednako len vodstvo, a to veľké, dokazovaly mnohé znaky, viditeľné aj nie najzkúsenejšiemu zraku. V dávnych časoch bol tento vysušený kaňon iste korytom mohutnej veľrieky, ktorá si svojím dravým prúdom razila cestu, aby sa neskôr spojila s mocným vodstvom Colorada. Hádam i v historických dobách sa tu kedysi shromažďovala voda, ale potom boly dozaista okolité rokliny dlhý čas neprístupné a dozaista sa neodvážili tadeto plávať na svojich ľahkých kanoách Indiáni, vtedy jediní obyvatelia nesmiernych oblastí Nového Sveta.

Úpätie kaňonu vyplnené bolo hlboko zarytými, na povrchu ohladenými balvanami, trhliny ktorých vyplnené boly pieskom. Bola to nebezpečná cesta, lebo kone sa kĺzaly s kroka na krok a keďže nemaly istého kroku, plašily sa a veľmi sa unavovaly, takže bolo treba každú chvíľu zastaviť, aby si oddýchly.

Old Firehand, Old Shatterhand a Winnetou boli, jako vždy, na čele výpravy. Old Firehand ustavične pilnejšie pozoroval celé okolie a nič nehovoril. Tam, kde sa vyvyšovaly dva mohutné stĺpy, vrcholmi svojími sa skoro dotýkajúce, postál, a pozoroval ich skúmavým zrakom. Medzi dvoma stĺpami v úpätí bol priestor sotva tri metre široký, ktorý však v hĺbke iste ztrácal na šírke. Old Firehand, keď si tieto dva skalné stĺpy dobre obzrel, povedal:

„Tuná to musí byť, kade som vyšiel vtedy, keď som objavil žilu rudy. Nemyslím, že by som sa bol mýlil. Ale neuškodí, presvedčiť sa, či nie som naozaj na omyle.“

Chcel soskočiť s koňa, ale Apač sám zabočil medzi skalné stĺpy a povedal podľa svojho zvyku pokojne a s istotou:

„Moji bratia ma môžu nasledovať, lebo tu sa začína cesta, ktorou si diaľku k jazeru veľmi skrátime. I pre kone je oveľa pohodlnejšia než cesta kaňonom.“

„Ty poznáš túto štrbinu?“ — pýtal sa Old Firehand prekvapene.

„Áno. Táto štrbina sa neskoršie ešte zúži, ale potom sa zase rozšíri v hladkú naklonenú skalnú plochu, ktorá jako dáka ohromná doska pomaly stúpa do výšky.“

„Áno, tak je! Som teda na pravom mieste. Táto doska meria shora dolu niekoľko sto stôp. A či vieš, čo je za touto doskou?“

„Horná hrana tejto dosky má príkry sráz do hĺbky, v ktorej je veľká kotlina. Z tejto kotliny je len jedno východište, ktoré smeruje v široké a krásne údolie Strieborného jazera.“

„I to je správne!“ zvolal Old Firehand. „A nespozoroval si v tejto kotline nič zvláštneho?“

„Nie. Niet tam ničoho, vôbec ničoho. Niet tam ani vody, ani trávy, ani zvierat, ani chrobáčka. Na tejto kamennej púšti nenašiel som ani najmenší znak života.“

„Tak ti dokážem, že je tam dačo, čo je o veľa cennejšie než voda a tráva.“

„Myslíš azda na striebornú rudu, ktorú si tam objavil?“

„Áno. Len pre túto kamennú púšť som podnikol túto ďalekú cestu. Napred, priatelia!“

Jazdci medzi skalnými stĺpami museli prechádzať po jednom, lebo inakšie to nebolo možné. Ale gigantické skalné stĺpy sa čochvíľa ustavične viac rozstupovaly a pred jazdcami sa objavila mohutná trojboká doska, hladká, pomaly a strechovite vystupujúca, svojou hornou hranou, rovnou jako natiahnuté lasso, splývajúca s obzorom.

Po tejto doske mali teraz ísť nahor. Bolo to, jako by sa kone maly šplhať po ohromnej doske, ale stúpanie samotné nebolo tak silné, že by jazdu znemožňovalo. Trvalo to jednako len viac ako hodinu, kým sa celá výprava dostala hore. Tu sa pred zrakmi jazdcov objavila viac míľ široká skalná plocha, smerujúca k západu a od miesta, kde jazdci stáli, oddelená bola kotlinou, o ktorej sa prv Winnetou rozprával s Old Firehandom. Odtiaľto bolo vidieť v hĺbke trhlinu, ktorá sa ztrácala medzi skalami kdesi na juhu. Trhlina táto spojovala kotlinu so Strieborným jazerom.

Teraz schádzali do hĺbky. Svah bol tak značný, že museli sísť s koní. Boly miesta, kde sostupovanie bolo veľmi nebezpečné. Zajatcov samozrejme složili s koní a nohy im rozviazaly. Keď však došli dolu, Indiáni museli znovu do sedál a znovu ich posväzovali.

Old Firehand chcel teraz svojim sprievodcom ukázať svoj nález, ale Utahovia sa nesmeli o ničom dozvedieť. Preto ich odviedli do blízkej jaskyne a pár drevorubačov zostalo pri nich na stráži. Ostatní s najväčšou zvedavosťou kráčali za Old Firehandom. Chýr, že už došli k cieľu dlhej a nebezpečnej cesty, na vytúžené nálezište, všetkých účastníkov výpravy veľmi rozrušoval.

Kotlina mala priemer asi míľu dlhý. Jej dno bolo piesčité, kremenité, kde-tu s kameňmi jako mužská päsť. Inženier Buttler poobzeral sa skúmave a potom povedal:

„Áno, je možné, žeby sme tu mohli naďabiť na bohatú bonanzu. Ak je tu dáky vzácny kov, je ho tu iste veľmi mnoho. Táto ohromná kotlina za dlhé storočia bola poriadne povyplachovaná. Voda prúdila sem z juhu a tvorila tu vír, ktorý skalu omýval a rozmelňoval ju v štrk a piesok. Pôda, na ktorej stojíme, tvorila sa pomaly z tohoto piesku a štrku a dozaista má v sebe vyrýžovaný kov, ktorý, keďže je ťažký, zapadol hlboko a leží pod pieskom. Ak vykopeme jamu niekoľko lakťov hlbokú, uvidíme, či sme neprišli nadarmo.“

„Nemusíme kopať jamu,“ povedal Old Firehand. „Veď postačí, ak sa dokáže, že i brehy tejto bývalej vodnej priepasti obsahujú kov.“

„Iste!“ odpovedal Buttler. „Ak tieto steny obsahujú zlato a striebro, je isté, že na dne kotliny je týchto vzácnych kovov nahromadené trojnásobné množstvo.“

„Tak poďte! Chcem vám to dokázať!“

A Old Firehand šiel ku skale na miesto, ktoré mu bolo iste známe. Ostatní šli za ním mlčky a napiate.

„Bratranče, mne srdce prestáva klopať,“ priznával sa Frank Altenburčanovi. „Ak tu najdeme striebro, zaviažem si dolu nohavice, napchám si ho do nich toľko, koľko len unesiem, a vrátim sa potom domov, do Saska. Vystavím si na milom brehu nášho Labe villu, a od rána do večera vystrčený v okne, budem sa dívať na ľudí a ukazovať sa im, akým vzneseným a veľkolepým chlapom som sa stal.“

„A ja,“ roztúžil sa Droll, „kúpim si v Langenleube gazdovstvo s dvadsiatimi koňmi a dvadsiatimi kravami a potom nebudem robiť nič, len kozí syr dorábať. Tomu sa rozumie len pravý Altenburčan.“

Old Firehand došiel ku skale, na ktorej bolo vidieť znaky podomletia a bola dosť popráskaná. Vytrhol z nej niekoľko kameňov a pred zrakmi jeho druhov objavila sa puklina, ktorá povstala pôsobením prírody a len jej rozšírenie bolo umelé, čo mohlo zbadať i nezkúsené oko. Old Firehand siahol rukou do pukliny, vytiahol zo skaly belavú, na povrchu nahnedlú nerastnú hmotu a podával ju inženierovi. Buttler, len čo ju chytil do ruky a zahľadel sa na ňu uprene, zvolal prekvapene:

„Nebesá! Veď to je čisté, vykrystalizované striebro! A to že ste už v takomto stave našli v skale?“

„Áno, puklina je tým skoro celá vyplnená. Zdá sa, že sa rudná žila zaklínovala hlboko do skaly a je bohatá na čistý kov.“

„To vás môžem ubezpečiť, že tu docielime neobyčajne bohatý výsledok. Je tu rozhodne viac takýchto puklín?“

Old Firehand sa len usmieval a z pukliny vytiahol ešte jedon oveľa väčší kus a podal ho Buttlerovi. Buttler len čo sa naň pozrel a zaryl do neho nožom, povedal pohnute:

„Chemické preskúmanie by bolo samozrejme istejšie; ale už teraz na prvý pohľad môžem prisahať, že tu sa striebro bude dobývať z kerargyritu, alebo z chlorátu striebornatého.“

„Tak je. Chemický rozbor vykazoval chlorát…“

„S koľkými procentami?“

„Sedemdesiatpäť zo sta čistého striebra.“

„Aký to nález! Na území Utahov kerargyritu rozhodne jest. Kdeže je táto bohatá žila?“

„Neďaleko odtiaľto na druhej strane rokliny. Zakryl som ju štrkom, ale hneď vám ju ukážem.“

„Old Firehand, tu ležia miliony a ich objaviteľ je už dnes boháčom, úžasným boháčom!“

„Len objaviteľ? Vy všetci budete účastní tohoto bohatstva. Ja som objaviteľom, Buttler inženierom a ostatní pomôžu vykoristiť toto bohatstvo z prírodnej pokladnice. Podmienky, za ktorých tu všetci spoločne budeme pracovať a podiely, ktorými práca jednotlivcov dľa zásluhy bude odmenená, rozvrhnú sa spravedlive a presne podľa všeobecného dohovoru.“

Po týchto slovách jako na povel všetci účastníci vypukli v ohromný jasot, ktorý nijako nechcel prestať. Niektorí dostali chuť ihneď sa rýpať v skale a hľadať drahý kov, ale Old Shatterhand im ju čochvíľa odobral, rečiac:

„Len pomaly, meššúrs! Musíme myslieť na dôležitejšie veci jako na mizerných pár milionov. Nie sme v týchto horách sami.“

„Ale sme prišli hodne pred nimi,“ namietal lord, ktorý si síce nerobil nároky na podiel z tunajšieho pokladu, ale sa práve tak tešil ako ostatní.

„To je pravda. Predbehli sme ich, ale nie tak veľmi. Navaji dojdú k Striebornému jazeru len o pár hodín neskôr ako my a hneď za nimi privalí sa mračno Utahov. Nemáme teda zbytočného času; musíme sa prichystať na silný odpor.“

„Ale,“ hovoril Old Firehand, „jednako len rád by som vedel už teraz, či dolovanie nebude spojené s veľkými ťažkosťami. A master Buttler, aby nám to mohol povedať, potrebuje len pár minút na rozmyslenie.“

Inženier Buttler sa obzeral chvíľu po okolí a potom povedal:

Ako ďaleko je odtiaľto Strieborné jazero?“

„Za dve hodiny by sme ta došli.“

„A leží vyššie jako táto kotlina?“

„Oveľa vyššie.“

„Tak potrebný spád by sme mali. Ale potrebovali by sme rúry, aspoň drevené. Odkiaľ vezmeme drevo?“

„To je najľahšie. Celé Strieborné jazero je ohradené hustým starým lesom.“

„Výborne! Drevené koryto hádam nebudeme potrebovať na celú dĺžku. Neďaleko odtiaľto môžeme postaviť rezervoár, do ktorého voda z jazera môže stekať voľne. Voda od nádržky však musí byť tlačená potrubím, aby sme dosiahli potrebnú tlakovú silu.“

„Ach, myslíte na postrekovanie?“

„Dozaista. Azda len nebudeme tieto skaly roztrepávať motykami a lopatami. Použijeme vodný strek, a kde by ten nestačil, použijeme prach. Aj túto rudonosnú pôdu budeme len vodou obrábať.“

„Ale potom by sme potrebovali aj odtok, lebo táto kotlina by sa vodou čochvíľa naplnila a bolo by po robote.“

„Ah, čo odtok! Urobíme ho. Myslím, že by nám zprvoti postačila pumpa, alebo pater-noster, aby sa voda vyzdvihla do výšky, s ktorej sme sostúpili. Odtiaľto nech už splýva voľne do kaňonu. Pravda, budeme potrebovať stroje, ale i tie obstaráme. Za necelý mesiac budeme mať všetko potrebné pohromade. No, nesmieme zabúdať na hlavnú vec. Kto je majiteľom tohoto pozemku?“

„Timbačskí Indiáni. Vliv Winnetouov dokáže ten zázrak, že nám ho predajú a ja vymôžem u vlády uznanie kúpnej smluvy.“

„Tak som už spokojný. Hlavnou vecou je teda svádzanie vody zo Strieborného jazera. Za jazdy preskúmam, či je to možné a myslím, že by sme už mohli ísť.“

Puklinu v skale, ktorú otvoril Old Firehand, zapchali kamením, i rudnú žilu zakryli a potom celá výprava povyskakovala na kone.

Hlboká trhlina, vodou vymletá, bola jediným spojením medzi kotlinou a vyššie položenou krajinou. Rastlinstva a zvieractva tu vôbec nebolo. Niekdajší tok vody bol úplne vyschlý; hádam len z jara bývalo v ňom trošku vlahy, ktorá však bola slabá na zvlaženie a skyprenie tvrdého kameňa, aby sa v ňom mohlo uchytiť rastlinstvo.

Bývalé vodné koryto sa asi po dvoch hodinách cesty začalo rozširovať a pozvoľna utvárať hodne priestrannú planinu, obklopenú skalami a kde-tu vyplnenú kalužami. V týchto kalužiach rástly rôzne byliny a kde-tu sa i tráva zazelenala. To boly prvé znaky rastlinstva po dlhej, viacdňovej ceste kamennými púšťami. Kone, keď zacítily blízkosť vody, bystro fŕkaly a vypovedaly úzdam poslušnosť. Preto jazdci, aby sa kone mohly napiť a napásť, soskočili na zem. Posadali si v hlúčkoch a rozprávali sa o bohatstve, ktoré ich očakáva už v blízkej budúcnosti.

Inženier ceste, po ktorej išli, venoval celú svoju pozornosť a teraz povedal o nej svoj úsudok:

„Až dosiaľ som úplne spokojný. Tento žľab je dosť veľký nielen pre vodovod, ale i na dopravovanie rôznych predmetov, ktoré budeme potrebovať.“

„Ty,“ hovoril Hobble-Frank Drollovi, štopnúc ho do boka; „počuj, ja už vykopávam základy pre svoju villu na brehu Labe.“

„A ja už opravujem strechu svojho gazdovského domu v Langenleube. No, teš sa, starý Altenburg! Tvoj najslávnejší syn sa už vracia z Rocky-Mountains s vrecom zlata dvadsať lakťov dlhým. Strýk môj, poď, bozkám ťa!“

„Ešte nie!“ bránil sa Frank. Ja som — — —“

Inženier to prerušil starostlivým výkrikom.

„Helena! Kde je Helena? Nevidím ju!“

Dievča celé dva dni nevidelo nijakej rastliny a teraz, keď zazrelo v tráve kde-tu aj kvetiny, odbehlo, aby ich natrhalo a potešilo nimi svojho otca. Vlhkosť blízkeho jazera prenikala pôdu až na tieto miesta, preto odtiaľto až po jazero bola vegetácia ustavične bujnejšia. Helena skackala od kvetiny ku kvetine v rozšírenom úžľabe, a trhala kvetiny úplne bezstarostne. Zabiehala ustavične ďalej a zrazu keď postála a obzrela sa, uvedomila si, že nesmela tak ďaleko odbehnúť. Už sa chcela obrátiť, ale div neskamenela, keď zrazu uvidela pred sebou troch ozbrojených Indiánov. Chcela zakričať, ale od strachu nevedela ani ústa otvoriť. Indiáni, ktorí sú vždy duchaprítomní, nedali jej času spamätať sa. Dvaja z nich ihneď k nej priskočili. Jedon z nich chytil jej ruky, druhý zapchal jej ústa, tretí pohrozil jej nožom a povedal lámanou angličtinou:

„Ticho, lebo ináč stihne vás smrť!“

Tretí Indián, keď videl, že jeho hrozba má očakávaný účinok, odskočil a plazil sa štvornožky dolu úžľabom, aby sa presvedčil, ku ktorým belochom by dievča patrilo, lebo považoval to za samozrejmé, že dievča neprišlo sem samotné. Asi o dve minúty sa vrátil, a svojim druhom zašepkal pár slov, ktoré Helena nerozumela. Potom ju odvádzali a ona sa neopovážila kričať.

Po krátkom čase boli na konci úžľabu, ktorý ústil do širokého skalného brehu: jeho svah bol porastlý kríkmi a za nimi sa začínal les. Helena musela sa ponáhľať s Indiánmi medzi kríkmi a potom ju zavliekli medzi stromy, kde sedelo niekoľko Indiánov. Ako uvideli zajaté dievča, chytili svoje zbrane, vyskočili a išli jej v ústrety.

Helena, keď videla, jako sa upierajú na ňu zraky všetkých Indiánov, nazdávala sa, že je v najväčšom nebezpečí. Tu si pomyslela na totem, ktorý jej „Malý Medveď“ daroval na lodi. Povedal jej vtedy, že jeho písmo ju zachráni pred akýmkoľvek nepriateľstvom rudochov. „Jeho tieň je mojím tieňom, jeho krv je mojou krvou, on je mojím starším bratom,“ znel obsah totemu. Už prestával jej strach. Siahla za ňádra, vytiahla totem, zavesený na šnôrke a ukázala ho mladšiemu Indiánovi, tvár ktorého sa jej nezdala byť tak hrozivou.

Mladý Indián sotva uvidel malý kožený závitok, zvolal prekvapene a podával totem svojim druhom z ruky do ruky. Tváre Indiánov sa vyjasňovaly, stávaly sa priateľskejšími a mladý Indián, ktorý prvý čítal nápis totemu, sa spýtal Heleny:

„Kto — ti — to — dať?“

„Nintropan-homoš,“ odpovedala.

„Mladý náčelník?“

„Áno.“

„Kde?“

„Na lodi.“

„Veľký-kanoe — oheň?“

„Áno.“

„Arkansas?“

„Yes.“

„Tak je. Nintropan-homoš — bol — Arkansas. Kto — muži — tam?“ A ukazoval k úžľabine.

„Winnetou, Old Firehand, Old Shatterhand.“

„Uff!“ zvolal Indián prekvapene a „uff“ zvolávali aj ostatní. Chcel sa dievčaťa ešte spýtať dačo, ale tu v kríčkoch čosi zašuchotalo; vodcovia belochov s Winnetouom na čele vyskočili rýchle jako blesk a Indiáni ešte sa ani nespamätali, už boli rozostavení proti ním v polkruhu. Indián, ktorý bol dievčaťu hrozil nožom, Winnetoua hneď poznal.

„Veľký náčelník Apačov!“ zvolal. „Táto mladá squaw má totem „Malého Medveďa“, preto je našou priateľkou. Zajali sme ju, lebo sme ju nepoznali a nevedeli sme, že bieli ľudia, ku ktorým patrí, sú našimi priateľmi.

Indiáni mali líca zafarbené modrými a žltými pruhami, preto sa ich Winnetou spýtal:

„Ste bojovníkmi kmeňa Timbabač?“

„Áno.“

„Ktorý náčelník je vašim vodcom?“

„Čia-nitsas.“ Toto meno znamená „dlhé ucho“. Dozaista vynikal bystrým sluchom.

„Kde je?“ spytoval sa Winnetou.

„Pri jazere.“

„Koľko bojovníkov je vás tam?“

„Sto.“

„Iné kmene nie sú tam shromaždené?“

„Nie. Ale prijde ešte dvesto Navajov. S týmito sa vypravíme potom na sever, aby sme si priniesli skalpy Utahov.

„Dávajte si pozor, aby ste neprišli o svoje! Rozostavili ste stráže?“

„Prečo? Neočakávame nijakého nepriateľa.“

„Príde ich viac, ako by ste si mohli myslieť. Je „Veľký Medveď“ pri jazere?“

„Áno, a ,Malý Medveď‘ tiež.“

„Doveďte nás k ním!“

Práve prišli ostatní účastníci výpravy s koňmi a zajatými, lebo Winnetou s belochmi sa pustili za Helenou peší. Všetci povyskakovali na kone a Timbači ich viedli. Šli pozdĺž pobrežného svahu a keď sa pôda začala snižovať, jazdci uvideli vodnú hladinu. Boli pri Striebornom jazere!

Skalné bašty, vysoké jako veže, blyšťaly sa tu vo všetkých farbách ako prv v kaňone a uzavieraly v kruhu údolie asi dve hodiny dlhé a hodinu široké. Za týmito baštami vystupovaly nové a nové skaliská. Ale tieto hory a skaly neboly holé. V nesčitateľných rokliach, úbočiach a sedlách bujnely stromy a kríky, čím bližšie jazeru, tým hustejšie.

Na prostriedku jazera bol malý zelený ostrov, na ktorom sa vypínala zvláštna stavba, pochodiaca ešte z časov, keď terajší Indiáni neboli schopní pôvodné obyvateľstvo zahnať, alebo podmaniť si ho. Stará stavba bola celá zarastlá popínavými rastlinami, ktoré boly v plnom rozkvete; ostatný priestor ostrova bol spracovaný na záhradu. Pri trávniku na brehu boly priviazané ľahké loďky, kanoe a podobné kanoe boly aj na trávnatom brehu jazera, kde nebolo toľko chatrčí.

Tiene okolitých lesov padaly na kraj jazera a holé temená hôr sa odzrkadľovaly ďalej k prostriedku. Stred jazera však ožiarený bol slnečným jasom a hladina sa blyšťala jako kovové zrkadlo striebrošedým kmitom. Vodou sa nepreháňal ani najtichší vánok.

V búdach a pred búdami ležali Indiáni kmeňa Timbabača, ktorí sa nemálo zadivili, keď videli prichádzať bielych. Vidiac však svojich druhov na ich čele, uspokojili sa. O chvíľu zjavili sa na ostrove pred búdou dvaja Indiáni, dívajúci sa naprichádzajúcich belochov. Winnetou ich hneď poznal a priložiac ruku k ústam zavolal na nich:

„Nintropan-hauey! Winnetou je tu!“

Indián odpovedal zvučným hlasom ponad vodu. Potom si oba Indiáni sadli do indiánskeho člnku (kanoe) a veslovali k brehu. Boli to dvaja „Medvedi“, otec a syn. Veľmi sa divili, keď zazreli známe tváre belochov, ale svoje prekvapenie nedali na javo. „Veľký Medveď“ vyskočil z člnka, podal ruku náčelníkovi Apačov a riekol:

„Veľký náčelník Apačov je všade a kde sa zjaví, obraduje srdcia. Vítam i Old Shatterhanda, ktorého znám a podobne i Old Firehanda, s ktorým som sa sišiel na lodi.“

Zazrúc tetu Droll, ľahunký úsmev preletel jeho tvárou; rozpamätal sa na svoje stretnutie s ním a riekol, podávajúc mu ruku: „Môj biely brat je chrabrý chlap; zastrelil pardála, vítam ho!“

Tak šiel od chlapa k chlapovi, každému stisnúc ruku. Jeho syn priblížil sa k Helene, ktorá sostúpila so sedítka. Poklonil sa pred ňou a riekol lámanou angličtinou: „Mladý Medveď“ pokladal za nemožné ešte raz v živote stretnúť sa s bielou miss. Kam cestujete?“

„Cieľom našej cesty je Strieborné jazero,“ odpovedala ona.

„Biela miss zostane teda tu aspoň za krátky čas?“ riekol začerveňajúc sa slabým rozochvením.

„Ba priam dlhší čas!“ povedala Helena veselo.

„Tak prosím o dovolenie, aby som mohol stále pri nej byť. Naučím ju znať všetky stromy, kvety a rastliny, na jazere budeme loviť ryby a v hore divú zver. Ja však musím byť stále pri nej, lebo sú tu i dravé šelmy a zlí ľudia. Dovolí mi to biela miss?“

„Veľmi vďačne! Ako sa teším, že si tu a že budem mať v tebe milého spoločníka! Podala mu ruku a on, naozaj ako nejaký vycibrený gentleman, zdvihol jej bielu rúčku k ústam a bozkal.

Timbabača-Indiáni zaviedli kone hostí do hory, kde boly aj ich kone. Ich náčelník dosiaľ hrdo sedel vo svojej búde a len teraz vyšiel vážnym, pomalým krokom; viditeľne mrzelo ho, že si ho akosi nevšímali. Bol on chlap temného pohľadu, s dlhočiznými rukami a nohami, čo mu dodávalo podoby orang-utana. Nechcel prísť bližšie, ale díval sa ponad hlavy bielych kamsi na končiare vrchov, ako keby sa vôbec nezaujímal o hostí. Droll však pristúpil k nemu a riekol:

„Prečo nejde ,Dlhé Ucho‘ bližšie? Nechce sa mu azda vidieť a pozdraviť slávnych bojovníkov bielych tvárí?“

Náčelník zamumlal čosi pod nos svojou rečou. Droll sa však nedal vyrušiť, ale potľapkajúc ho po pleci zvolal veselo:

„Hovor anglicky, starý môj! Ja som sa neučil hovoriť tvojím nárečím.“

Ale náčelník len mumlal čosi nesrozumiteľného a Droll riekol zas: „Nože sa nepretvaruj, ctený macko! Ja viem dobre, že sa vieš vysloviť ako-tak po anglicky.“

„No!“, odvrkol náčelník.

„Že nie? Poznáš ma!“

„No!“

„Nikdy predtým si ma nevidel?“

„No!“

„Hm. Nože rozmýšľaj. Musíš sa pamätať na mňa.“

„No!“

„Nuž ja ti teda pomôžem rozpamätať sa. Vieš, videli sme sa kedysi vo Fort Difience, všakže?“

„No!“

„Boli sme tam traja bieli a jedenásti červení. Hrali sme sa v karty a pritom popíjali sme si. Červení však pili viac, ako bieli, tak že napokon nevedeli ani ako sa volajú a kde sú. Spali potom celé popoludnie a celú noc. Ešte ani teraz sa nemôžeš rozpamätať, starký?“

„No!“

„Nie! Teda dobre. Aj my bieli sme si ľahli k Indiánom, lebo inde nebolo miesta. Keď sme sa zobudili, červených už tam nebolo. Vieš kam sa podeli?“

„No!“

„Lenže s nimi zmizla i moja puška a moja taška s nábojmi. Ja som si bol dal kedysi vyryť na cievu pušky litery T. D., teta Droll. Divným spôsobom tie isté litery vidieť tu hľa na tvojej puške. Vieš azda, ako si prišiel k tým literám?“

„A moja taška na náboje bola perlami vyšívaná a tiež literami T. D. označená. Mával som ju na opasku, celkom tak ako ty. A tu, na svoju nekonečnú radosť, vidím, že i na tvojej taške sú tie isté litery. Vedel by si mi azda povedať, ako sa dostali moje litery na tvoju tašku?“

„No!“

„Nuž, darmo je, pravdepodobne padol si od tých čias kdesi na temä a následkom toho ztratil si pamäť. Ja však viem dobre, ako sa dostala do tvojich rúk moja flinta a moja taška. Dovolíš azda, aby som si vzal svoje nazad!“

V momente vytrhol mu z ruky pušku a s opaska tašku s nábojmi. Potom sa obrátil a pokojne kráčal ďalej. Ale náčelník sa chytro spamätal, skočil za nim a skríkol na neho dosť dobrou angličtinou: „Daj to sem!“

„No!“ odvetil teraz Droll.

„Táto flinta je moja!“

„No!“

„A táto taška tiež!“

„No!“

„Ty si zlodej!“

„No!“

„Vráť mi hneď moje veci, lebo bude zle!“

„No!“

V tom Indián vytiahol svoj nôž. Droll sa hlasité zasmial a povedal: „Ty si ,Dlhé Ucho‘, ja ťa poznám. Oveľa dlhšie, než uši, sú ti ruky a prsty! Daj česť pravde a vrátim ti tieto veci. Teda ešte raz celkom vážne: Poznáš ma?“

„Yes!“ odpovedal Indián neočakávane.

„Bol si so mnou vo Fort Defience?“

„Yes!“

„Bol si opilý?“

„Yes!“

„A potom si zmizol s mojou puškou a taškou?“

„Yes!“

„Nuž, dobre; podrž si oboje. Tu máš. Zostaňme kamarátmi i naďalej. Druhý raz však poď von s pravdou hneď!“

Indián prijal veci a riekol priateľským tónom: „Môj biely brat je môj priateľ. Našiel svoje veci u mňa, jednako mi ich dáva. To je pekne od neho. On je priateľom červených bojovníkov, ja ho mám rád.“

„Tak, tak priateľko, i ja ťa mám rád. O tom sa presvedčíš čochvíľa. Keby sme totiž neboli prišli, Utahovia by sa už pravdepodobne pýšili vašimi skalpami.“

„Utahov sa my veru nebojíme, lebo ich Navajci škarede zbili a my sa dodatočne tiež chystáme obohatiť svoje sbierky ich skalpami.“

„Mýliš sa.“

„Veď vidím tu medzi vami zajatých náčelníkov a bojovníkov kmeňa Utahov. Podľa toho sú teda premožení.“

„Tých sme si my lapili na vlastnú päsť. Navajov však poriadne nabili a rozprášili. Utahovia ich prenasledujú a je možné, že ešte dnes stihnú sem k Striebornému jazeru.“

„Uff!“ zvolal „Dlhé Ucho“, roztvoriac ústa na široko.

„Bolo by to možné?“ ozval sa i „Veľký Medveď“. „Hovorí teta Droll pravdu?“

„Áno,“ riekol Old Firehand. „My vám rozpovieme všetko, skorej sa však musíme zabezpečiť proti prípadnému útoku nepriateľa. Nesmieme sa dať prekvapiť. Môžu sa tu zjaviť v každú chvíľu. Bolo by dobre, keby so päťdesiat bojovníkov kmeňa Timbabača obsadilo kaňon. Frank, Droll, Davy, Jemmy, Bill a Uncle, pôjdete s nimi. Choďte až ta, kde sa kaňon zúžuje a tam sa rozostavte poza skaly. Je tam dosť skál, výbežkov a puklín, ktoré vás budú kryť. Utahovia pravdepodobne prudko budú prenasledovať premožených Navajov, aby podľa možnosti s nimi odrazu prišli k Striebornému jazeru. Akonáhle zbadáte, že sa Utahovia približujú, pošlite nám posla s odkazom. Predovšetkým však dajte koňom žrať a najedzte sa i sami. ,Veľký Medveď‘ vám už dá niečo pod zuby.“

Mäsa bolo dosť. Viselo so stromov na vypiatych remeňoch, aby vyschlo. Vody bolo tiež dosť. S vrchov žblnkotaly bystré potôčky, ktoré sýtily jazero vodou. Kone napojili a o krátky čas päťdesiati Indiáni boli už schystaní na odchod. „Malý Medveď“ ich viedol.

Kotlina Strieborného jazera tiahla sa od severa na juh. Od západnej a východnej strany bola úplne neprístupná. Len od severa a od juhu bolo možné dostať sa k jazeru. Od severnej strany kaňonom a priesmykom, ktorým prišli bieli jazdci. Južnou stranou odtekalo jazero a tak sa utvoril priechod tým smerom. Z tej strany však nepriateľ nemohol prísť, iba ak priateľskí Navajci.

Kto pozorne skúmal okolie Strieborného jazera severným smerom, mohol ľahko zistiť, že jazero v dávnom čase muselo mať odtok nie južným, ale severným smerom do kaňonu. Teraz však medzi jazerom a kaňonom dvíhala sa hrádza, dosť široká a vysoká. Hrádza táto nebola dielom prírody, sama od seba nemohla sa utvoriť. Kto ju urobil teda? Ruky, ktoré ju tam utvorily, už dávno spráchnively pod zemou, lebo na hrádzi boly stromy najmenej stopäťdesiat rokov staré. K vôli čomu stavali ľudia tú hrádzu? Mohol by niekto zo žijúcich ľudí odpovedať na túto otázku?

Old Firehandom vyslatí jazdci prešli popri hrádzi a vnikli do kaňonu, ktorý bol zpočiatku úzky, ale nie hlboký. Sotva jazdili však asi desať minúť, steny kaňonu sa zdvíhaly vyše sto stôp a zas po nejakej štvrťhodinke už zdaly sa siahať do nebotýčnej výšky. Po tretej štvrťhodinke sa kaňon náhle rozšíril a jeho steny boly nielen dolu, ale i hore mnohými puklinami posiate. Z týchto puklín mnohé boly dosť veľké na to, aby sa v nich ľudia pohodlne skryť mohli.

„Tu zastaneme,“ riekol „Malý Medveď“, ktorý viedol bielych lovcov. „Tu je dosť dier a jaskýň, v ktorých sa môžeme utiahnuť.“

„A kone zavedieme na kuse nazad do kaňonu, aby ich nebolo tu vidieť a aby sa nám nesplašily, keď nastane boj,“ doložil Droll.

Podľa toho sa stalo. Dvadsiati siedmi chlapi skryli sa do dier a puklín po oboch stranách. Nečakali dlho, keď razom začuli dupot koňských kopýt. O chvíľu zjavil sa jediný jazdec, navajský bojovník, ledva sa už vlečúc na svojom unavenom koni. Zdalo sa, že je raneným, lebo jeho tvár bola celá zakrvavená. Jednako posbieral všetky svoje sily a rukami i nohami stále pobádal svojho koňa len napred a napred.

„Mladý Medveď“ vystúpil zo svojho úkrytu. Ako ho Navajec zazrel, zastavil koňa a zvolal: „Uff! Môj mladý brat! Či už prišli očakávaní bojovníci?“

„Dosiaľ nie.“

„Tak je po nich! Veľký Duch sa odvrátil od nás a priklonil sa k utahským psom. Napadli sme ich v Jelenej doline, ale nás odrazili. Potom nás prenasledovali a medzitým pridružila sa im ešte jedna veľká tlupa, tak že boli štyri ráz silnejší ako my.“

„Uff! Zničili vás teda?“

„Bezmála. Asi na desať výstrelov z pušky odtiaľto zúri boj. Mňa vyslali k jazeru, aby som priviedol pomoc, lebo sme sa nazdali, že očakávaní bojovníci už prišli. Keďže ich však niet tu, tak sme ztratení.“

„Ešte nie. Oddýchni si trochu. Príde pomoc.“

Bolo treba rýchle prispeť stiesneným Navajcom pomocou. Hneď poslali posla k jazeru, jedného postavili ku koňom a ostatní utekajúc pustili sa smerom k bojišťu.

S Navajcami bolo veru zle. Ich kone boly zväčša už postrieľané. Telá padlých koní poskytovaly jediné krytie pre Navajcov, lebo steny kaňonu boly tu celkom hladké a strmé, tak že nebolo možné nikde utiahnuť sa. Museli mať už len málo šípov, lebo strieľali len vtedy, keď si boli istí svojho cieľa. Niekoľkí z najsmelších skočili vše a v dáždi striel utahských sbierali po zemi šípy Utahov. Utahov bolo toľko, že zaplnili celú šírku kaňonu viacerými radmi za sebou. Bojovali peší, nechajúc svoje kone za sebou, aby im ich nepostrieľali.

Keď sa bieli lovci zjavili na bojišti, na moment zatíchol bojovný rev. Utahovia prekvapene pozerali na nečakaného nepriateľa. Bieli zastali asi v takej diaľke, z ktorej úfali sa dosiahnuť protivníkov svojimi guľkami, namierili na nich a strelili. Zúrivý rev so strany Utahov dokazoval, že guľky trafily. Znova šesť výstrelov a rev sa opakoval. Timbabači sa skrčili a plazili sa napred, aby mohli použiť svojich šípov.

Potom na Humply-Billov návrh strieľali zamieňavo dvaja-dvaja, aby medzi jednotlivými salvami nebola dlhšia prestávka. Čochvíľa sa ukázalo, čo zmôžu šiesti dobrí strelci s dobrými zbraňami. Každý výstrel trafil jedného Indiána. Utahovia začali ustupovať a zostali len tí, čo mali pušky, ich guľky však nedosahovaly bielych strelcov, lebo mali pušky staršej výroby. O chvíľku zavolal Hobble-Frank Malému Medveďovi: „My šiesti zostaneme tu. Navaji nech sa utiahnu za nás. Povedz im to!“

Malý Medveď v tomto smysle vyzval Navajov, ktorí hneď poskákali a odbehli za čiaru lovcov. Až teraz sa ukázalo, akými útrapami prešli navajskí bojovníci. Nebolo ich už viac, ako šesťdesiat chlapov a dobrá polovica z nich už nemala koní. Na šťastie mohli sa bez ztraty utiahnuť, lebo i Timbabači ostali ležať a držali v šachu Utahov.

Ale i pomocníci a záchrancovia Navajov pokladali už za vhodné, pomaly uťahovať sa. Tým viac, že Utahovia tiež nepopúšťali a používali len svojich streľných zbraní, aby si šípy zbytočne neodstreľovali. Bieli sa rozhodli, čím skôr dostať sa k puklinám a výbežkom kaňonu, aby sa nimi mohli kryť. Mladý Medveď to pretlumočil Indiánom a tak sa po kuse uťahovali k tomu miestu, kde predtým boli skrytí. Kým jedni strieľali, druhí šli na kuse nazad, potom sa zas tamtí rozbehli na kuse nazad, až všetci boli vo svojich predošlých úkrytoch. Odtiaľ mohli bezpečne strieľať na voľne stojacich Utahov, kým by prišla pomoc.

A pomoc sa už blížila. Old Firehand nakrátko rozpovedal Veľkému Medveďovi, čo sa stalo. Náčelník stiahol obrvy zamyslene a riekol: „Ja som vopred upozorňoval Navajov, že sa hrajú s ohňom. Radil som im čakať, kým všetci ich bojovníci budú pospolu. Oni však mysleli, že ani Utahovia nie sú ešte sjednotení a že zničia kmen za kmenom. Teraz však dostalo sa im to, čo pripravovali svojim nepriateľom. Keby sa im aj podarilo utiahnuť sa do vrchov, i tak bude počet prenasledovateľov s kroka na krok väčší a ľahko sa môže stať, že uvidíme tu pri Striebornom jazere i nejakých tisíc Utahov.“

„Nuž, a akože je to s tebou? Utahovia budú i teba považovať za svojho nepriateľa?“

„Áno.“

„Tak si teda vo veľkom nebezpečenstve.“

„Nie.“

„Máš azda dôvery v Timbabačoch a očakávaš ešte nejakých Navajov?“

„Nie; ja sa spolieham len na seba samého.“

„Nechápem ťa.“

Nebojím sa ani tisíc Utahov. Ja len vystrem svoju ruku a bude po nich. V jedinom momente zahynú všetci do jedného.“

„Hm. Všetci?“

„Neveríš, všakže? Nevieš si to predstaviť. Áno, vy bledé tváre ste múdri ľudia, ale také niečo by ani jeden z vás nevymyslel, čo ja mám na mysli.“

Povedal to hrdým tónom. Old Firehand potrhol plecom. Ale Old Shatterhandov zrak už blúdil dookola po jazere a po okolitých vrchoch a zľahka sa usmejúc, riekol:

„To však nie je tvoja vlastná myšlienka a nie ty si prvý, ktorý to vymyslel. Bieli ľudia nemôžu síce na také myšlienky prísť preto, lebo sa hrozia hromadných vrážd, ale dosť múdri sú na to, aby nazreli do duše vašej.“

„Ty sa nazdáš, že vieš, prečo sa nebojím ani tisícich Utahov?“

„Áno.“

„Čujme teda!“

„Keď ty chceš so tisíc Utahov v niekoľkých momentoch usmrtiť, tak to nemôže sa stať ani nožom, ani puškou alebo inou zbraňou, ale len pomocou nejakej prírodnej sily. Povetrím, víchrom? Nie. Ohňom? Nie. Teda vodou.“

„Tvoje myšlienky sú dobré a múdre; ďalej však nezajdeš.“

„Uvidíme! Kdeže máš toľko vody, aby si toľký počet ľudí mohol zničiť? V jazere. Poskáču tí ľudia azda do vody? Nie. Z toho nasleduje teda, že jazero musí isť k ľuďom. Voda jazera sa musí razom v mohutnom prúde vyliať do kaňonu. Ako by to bolo možné? Veď medzi jazerom a kaňonom je silná, vysoká hrádza! Tú hrádzu však urobily ruky ľudské. Musí byť teda nejaký spôsob urobiť trhlinu do hrádze tak, že sa kaňon v momente stane dravou riekou. Uhádol som alebo nie?“

Indiáni obyčajne zachovávajú chladnokrvnosť v akýchkoľvek okolnostiach. Teraz však Veľký Medveď vyskočil a skríkol zadivene: „Si azda vševedúci?“

„Nie. Ja rozmýšľam o veci.“

„Uhádol si! Naozaj si uhádol. Ale povedz, ako som prišiel k tomu tajomstvu?“

„Zdedil si ho.“

„A ako sa hrádza otvorí?“

„Jestli mi dáš času všetko si podrobne obzrieť, poviem ti aj to.“

„Nie, to ti nemôžem dovoliť. Mohol by si však uhádnuť i to, prečo urobili túto hrádzu?“

„Z dvoch pohnútok. Chceli mať obranu proti útokom, ktoré prichodily od severa, nakoľko kaňon bol obľúbenou cestou podmaniteľov. Vystavili si teda hrádzu, aby ňou zadržali vodu a v danom momente aby ju mohli pustiť na nepriateľa. A druhou pohnútkou bol poklad.“

„Poklad?“ spýtal sa náčelník, kročiac nazad. „Čo vieš o tom?“

„Nič, ale môžem uhádnuť všeličo. Vidím jazero, jeho brehy a okolie a rozmýšľam. Prvej, než tu bola hrádza, nebolo jazera na tomto mieste, ale bolo len hlboké údolie, ktorým pretekaly potoky do kaňonu, ktorý si samé vyžraly, vymyly zo skalnej pôdy. Tu žil kedysi bohatý národ, ktorý bol stále napádaný nepriateľmi a napokon uznal, že musí sa utiahnuť, musí opustiť toto okolie hoc i len na prechodný čas. Preto príslušníci toho starého národa v doline, kde je teraz jazero, zahrabali svoje cennosti, svoje drahocenné a posvätné nádoby a vybudovali hrádzu, aby údolie vyplnila voda a tak aby sa tu utvorilo hlboké jazero, ktoré bude nemým, nepremožiteľným strážcom pokladu.“

„Stoj, prestaň, nehovor ďalej!“ zvolal Veľký Medveď preľaknutý. „Nehovorme už o poklade, ale len o hrádzi. Áno, ja ju môžem otvoriť a tak na tisíce Utahov utopiť v kaňone. Mám to urobiť, keď prídu?“

„Preboha, nie! Veď máme aj iných prostriedkov zbaviť sa ich.“

„Akých prostriedkov? Zbrane azda?“

„Áno, a potom rukojemcov, ktorí ležia tam na tráve. To sú najslávnejší náčelníci Utahov a preto k vôli zachráneniu svojich náčelníkov pristanú na naše podmienky. Práve preto sme ich lapili a so sebou priviedli.“

„V tomto prípade musíme zaniesť náčelníkov na bezpečné miesto.“

„Vieš o takom mieste?“

„Áno. Nech sa prv najedia a napijú, potom ich odpraceme.“

Zajatým dali jedla a nápoja. Potom ich pomocou niekoľkých Timbabačov člnkami poprevážali na ostrov vprostred jazera. Old Shatterhand, Old Firehand a Winnetou sa tiež vybrali na ostrov, lebo boli zvedaví na tamojšiu budovu.

Na ostrove sa nachádzajúci murovaný domček nebol práve veľký a skladal sa z dvoch miestností, stenou oddelených. V prvej miestnosti bolo len ohnište a druhá bola na bývanie. Zariadenie tejto miestnosti bolo veľmi jednoduché: záclona a v kúte lôžko.

„Tu majú zostať zajatí?“ spýtal sa Old Firehand.

„Nie. Je tu ešte lepšie miesto. „Veľký Medveď“ odsunul lôžko stranou a na tom mieste zjavila sa štvoruhlastá diera do zeme. Do diery sa sostupovalo brvnom, ktoré bolo opatrené priečnymi drievkami, na ktoré bolo možné stúpiť a rukami sa zachytávať. Náčelník sostúpil prvý. Old Firehand šiel za nim a ostatní mali rukojemcov po jednom spúšťať.

Cez štvoruhlastý otvor vnikalo len málo svetla do pivničnej miestnosti pod zemou, ktorá bola väčšia, než miestnosť nad ňou a ťahala sa smerom k záhrade. Jedna strana tejto miestnosti uzavrená bola stenou, postavenou z tehál na povetrí sušených, v ktorej nebolo ani obloka ani dverí. Keď lovec zaklopal na túto stenu, vydávala dunivý zvuk, na znak, že za stenou bol prázdny priestor. Bola tam teda i ďalšia podzemná miestnosť, ktorá bola pod prednou hornou miestnosťou, v ktorej však nebolo vidieť nijakého vchodu nadol. Utahských náčelníkov, ktorí mali ruky a nohy posväzované, pospúšťali do pivnice a pokládli ich popri sebe.

Old Shatterhand niekoľko ráz kročil tuhšie a pod jeho krokom dunela dlažba. To prezradzovalo, že pod nimi je tiež nejaká miestnosť. Zdalo sa byť pravdepodobným, že prv než bolo jazero utvorené, ostrovček bol vybudovaný ako prázdna veža s poschodiami a okolo tejto celej stavby nanosili kamenia a zeme tak, aby voda k stavbe neprenikala a površie celej stavby upravili ako ostrov. Otázka bola teraz, či je poklad skrytý tu niekde na dne tohoto ostrova?

Na ďalšie nápadné výskumy už nebolo času, lebo rukojemcov už posnášali a „Veľký Medveď“ sa poberal hore. Old Shatterhand musel za nim. Hore na drevených zavesených koloch visely kusy sušeného a údeného mäsa. Vzali si z neho a prevezúc sa zas na breh, zajedli si. Len čo boli s tým hotoví, na spenenom koni pricválal posol, žiadajúci pomoc. Hneď povyskakovali všetci na kone a utekali na bojište.

Helena musela zostať a s ňou i inženier Butler, aby ju ochraňoval. „Veľký Medveď“ mu radil previezť sa na ostrov, že tam bude najbezpečnejší so svojou dcérou. Butler sadol so svojou dcérou do kanoe, majúc so sebou svoje zbrane a zavesloval na ostrov.

Z opatrnosti postavili silnú stráž do úžľabiny, ktorou dnes prišli bieli lovci k jazeru, aby boli zabezpečení i od chrbta.

Jazdci hnali kone čím najrýchlejšie a za nejakú štvrťhodinku boli už na mieste, kde boli kone bojujúcich druhov. Pred nimi rachotily výstrely. Sostúpili teda a nechajúc svoje kone tiež tam, rozdelili sa na dve čiastky a pravou i ľavou stranou kaňonu kradli sa k úkrytu, odkiaľ ich druhovia strieľali, bez toho, že by ich Utahovia boli zbadali.

Utahovia si mysleli, že ešte vždy len s tými zápasia, ktorých videli predtým. Razom prišli na myšlienku, že nejakým rýchlym, všeobecným útokom by mohli najľahšie skončiť boj. Spustili teda divý rev, ako čo by sa celá črieda šeliem bola razom vyslobodila a hrnuli sa vopred. Ale dvojminutová streľba s oboch strán ich prinútila utiahnuť sa zas, pričom museli zanechať na bojišti mnoho mrtvých a ranených.

Old Shatterhand stál za jedným skalným balvanom a niekoľko ráz vystrelil tak, aby neusmrtil Indiánov, na ktorých cielil, ale aby ich len poranil a bojaneschopnými učinil. V tom zazrel, že Timbabači povyskakovali z úkrytov, aby oskalpovali padnuvších nepriateľov. Ich náčelník bol s nimi. „Stojte!“ zvolal lovec hromovým hlasom. „Prečo?“ spýtal sa náčelník. „Ich skalpy patria nám!“ Pritom vytiahol nôž a sohol sa k jednému, aby mu odral lebku. V nasledujúcom momente Old Shatterhand priskočil k nemu, obrátil proti nemu svoj revolver a zvolal: „Ak sa opovážiš reznúť do neho, vpálim ti guľku do hlavy!“ — „Dlhé Ucho“ sa vzpriamil a veľmi zdvorilým tónom riekol: „Čo môžeš mať proti tomu? Veď by nás Utahovia tiež skalpovali, keby na to prišlo.“ — „Keby som bol s nimi, neskalpovali by! Ja som proti tomu a najmä nedovolím, aby živí boli skalpovaní.“ — „Tak si vezmem skalp aspoň s mrtvých,“ — odvetil náčelník. Ale lovec zas skríkol: „Akým právom?“ — Náčelník otvoril veľké oči na lovca a riekol: „Ja ťa veru nechápem. Padnuvší nepriateľ má byť skalpovaný!“ — „Tu ležia mnohí. Ty sám si ich premohol všetkých?“ — „Nie. Jedného som trafil.“ — „Ktorého?“ — „Neviem. Utekal ďalej.“ — „Tak teda kým mi neukážeš mrtvého, v ktorom je guľka z tvojej pušky, neopováž sa dotknúť sa ani jedného!“

Náčelník šomrajúc vrátil sa do svojho úkrytu a jeho chlapi šli s ním. V tom zaznel z dola, kde stáli znova shromaždení Utahovia, krik. Kým lovec stál medzi Timbabačmi, nevideli ho. Teraz však, že zostal tam na chvíľku sám, poznali ho a so všetkých strán znel krik: „Old Shatterhand! Zázračná puška! Zázračná puška!“

Old Shatterhand pomaly vykročil k nim a zavolal na nich: „Soberte si mrtvých a ranených; darujeme vám ich!“

Jeden z vodcov utahských však odvetil: „Budete strieľať na nás!“

„Nie!“ riekol lovec, obrátiac sa a zmiznúc vo svojom úkryte.

Hoci si Utahovia sami nezasluhovali nijakej dôvery, jednako verili lovcovi. Old Shatterhandovi nemohol nikdy nikto vyčítať nejakej nevernosti alebo zrady. Okrem toho pre Indiánov je to veľká hanba, keď si opustia svojich ranených a mrtvých. Utahovia teda poslali dvoch svojich bojovníkov, zpočiatku len akoby na zkusy, ktorí sa pomaly blížili a zdvihnúc jedného raneného, niesli ho k svojim. Potom sa vrátili zas po jedného raneného a keď i toho odniesli, Utahovia videli, že sa im nestane nič. Osmelili sa teda a vybrali sa viacerí odnášať mrtvých a ranených. Keď sa priblížili, Old Shatterhand vystúpil a zvolal na nich: „Zostaňte, neublížime vám!“

Utahovia zastali váhave. Lovec pristúpil celkom k nim a povedal: „Koľkí náčelníci sú teraz medzi vami?“

„Štyria.“

„Ktorý je najhlavnejší medzi nimi?“

„Kaj-umine“ (trieskajúci hrom).

„Povedzte, že sa chcem s ním shovárať. Do polcesty pôjdem ja, a on tiež, tak sa stretneme v prostriedku. Zbrane nesmieme vziať so sebou.“

O chvíľu prišli s odpoveďou: „Príde spolu s ostatnými troma náčelníkmi.“

„Ja prídem len s dvoma druhmi. Akonáhle budete s odnášaním hotoví, náčelníci môžu prísť.“

O krátky čas pohli sa náčelníci zpomedzi Utahov a so strany bielych kráčal Old Shatterhand, Firehand a Winnetou. Prišli do prostriedku a posadali si na zem oproti sebe. Náčelník „Veľký Vlk“ sa cítil dosť nevoľne, vyhýbajúc pohľadu bielych. Za chvíľku bolo ticho, lebo hrdosť zdržiavala Indiánov, aby sa ozvali prví. Napokon najstarší z nich jednako zunoval čakať ďalej a ozval sa: „Keď šíra zem patrila ešte všade synom veľkého Mannitoua a keď tu nebolo nijakých bielych tvárí, vtedy…“

„To by veľmi dlho trvalo, keby sme sa takto začali shovárať,“ prerušil ho Old Shatterhand. „Bledé tváre majú radi krátke reči.“

Keď si Indiáni sadnú debatovať, trvá to do nekonečna. I terajší rozhovor by bol trval celé hodiny, keby ho Old Shatterhand hneď na začiatku nebol uštikol. Náčelník však pozrel na neho urazeným, trocha hnevlivým pohľadom, sadol si a riekol: „Trieskajúci Hrom“ je slávnym náčelníkom. Má omnoho viac rokov ako Old Shatterhand a nie je zvyknutý, aby ho mladí ľudia pretrhli v reči. Dopovedal som svoje. Howgh.“

„Môže mať niekto veľa rokov a jednako menej zkúseností, ako mladší človek. Ty si chcel hovoriť o časoch, keď ešte nebolo bledých tvárí, našou vecou je však hovoriť o dnešnom dni. Keď som vás ja pozval, tak mojou vecou je ozvať sa najprv a povedať vám, čo si žiadame. I ja som povedal svoje. Howgh.“

To bolo ostré zavrátenie. Indiáni mlčali a lovec pokračoval: „Ty si vyslovil moje meno, podľa toho ma teda poznáš. Znáš aj týchto bojovníkov, ktorí sedia pri mne?“

„Áno. To je Old Firehand a Winnetou, náčelník Apačov.“

„Vieš teda i to, že sme my traja boli vždy priateľmi červených ľudí. Prečo nás prenasledujete?“

„Lebo ste priateľmi našich nepriateľov.“

„To nie je pravda. ,Veľký Vlk‘ nás zajal bez akejkoľvek príčiny. Museli sme sa brániť proti Utahom, aby sme si život zachránili.“

„Či ste v ,Lese vôd‘ neusmrtili nášho starého náčelníka a či ste nám neodvliekli náčelníkov?“

„Všetko len k vôli tomu, aby sme sa zachránili.“

„A teraz ste s Timbabačmi a s Navajmi, ktorí sú naši nepriatelia.“

„Náhodou sme sa dostali medzi nich. My sme šli k Striebornému jazeru a tu sme ich našli. Počuli sme, že príde na boj medzi vami a nimi, ponáhľame sa teda uzavrieť mier medzi vami.“

„My chceme pomstu, nie smierenie.“

„Vás ťažko urazili, vieme o tom. Ale nesprávne je od vás, že sa chcete pomstiť na nevinných. Keby to len od vás záviselo, už by sme dávno boli pomreli na mučeníckych stĺpoch, ako ostatné bledé tváre v Jeleňom údolí.“

„Čo viete o tom?“

„Všetko. My sme pochovali ich mrtvoly.“

„Bol si teda tam?“

„Áno. Boli sme celkom blízko vás. Počuli sme všetko, o čom ste sa shovárali a videli sme, čo ste robili. Videli sme, ako vás napadli Navajci a ako ste ich odohnali.“

„To nie je možné. To nie je pravda!“

„Ty dobre vieš, že ja hovorievam vždy len pravdu. Spýtaj sa náčelníkov utahských, ktorí boli pri tom.“

„Ako sa ich máme spýtať, keď nevieme, kde sú. ,Veľký Duch‘ ich vzal k sebe.“

„Naskrze nie. ,Veľký Duch‘ nechce mať ničoho spoločného s takými nevernými podvodníkmi. On ich dal do našich rúk.“

„Tvoj jazyk cigáni a hovorí nám tieto veci len preto, aby ste vynútili od nás pokoj.“

„Áno, môj úmysel je prinútiť vás k pokoju a to i dosiahnem, pritom však vravím pravdu. Keď sme vtedy boli blízko vás v Jelenej doline, zajali sme vašich troch náčelníkov. Dokážem ti, že hovorím pravdu. Čo je to?“

Vybral zo svojej tašky úzky remeň, pokrytý gombíkmi z mušle a podržal ho pred oči Trieskajúcemu hromu.

„Uff!“ zvolal starý preľaknutým hlasom. „Tento vampun patrí ,Žltému Slnku‘.“

„A tento tu?“ — Ukázal na iný remeň.

„Vampun náčelníka ,Štyria Byvoli‘.“

„A tento tretí vampun?“

Keď mu ukázal i tretí remeň, starému zaseklo sa slovo v hrdle. Trhol zdesene rukou a slová hrôzy vyrazily z neho: „Nikto z bojovníkov nedá svoj vampun dobrovoľne. Každému bojovníkovi je to svätou vecou. Kto má u seba vampun iného bojovníka, musel ho zabiť alebo zajať. Žijú ešte traja náčelníci?“

„Áno. Sú v našej moci.“

„Čo chcete spraviť s nimi?“

„Život za život. Krv za krv! Uzavrite pokoj s Timbabačmi a s Navajmi a vydáme vám náčelníkov!“

„Aj my máme zajatých. Vymeňme si ich, chlapa za chlapa.“

„Pokladáš ma azda za chlapca, nazdávajúc sa, že neviem, že jedného náčelníka vymieňajú aspoň za tridsiatich bojovníkov? Povedám ti, jestli neuzavriete pokoj s nami, veľmi malý počet z vás sa vráti do svojich vigvamov!“

„Trieskajúci Hrom“ díval sa zamračene a zamyslene na zem. V tom Old Firehand vstal, vystrel si trocha, naťahujúc sa, svoje sedením zmeravené údy a riekol: „Pshaw! Načo sa tu toľko baviť rečičkami, keď máme zbrane? Nech nám ,Trieskajúci Hrom‘ rýchle povie, čo chce, či pokoj alebo boj. Tak budeme vedieť, čoho sa máme držať a podľa toho mu dáme, čo mu patrí: život alebo smrť.“

„Tak rýchle sa nemôžeme rozhodnúť.“

„Prečo nie? Ste chlapi alebo baby?“

„My nie sme baby, ale bojovníci. Chlapovi sa svedčí, aby si všetko dobre premyslel prv, než niečo spraví. Pôjdeme k svojim a rozmyslíme si, ako sa máme rozhodnúť.“

„Tak uvážte teda, že o nejakú polhodinku bude už tma.“

„My vám môžeme povedať i v noci, na čom sa usnesieme. Kto bude chcieť z nás prvý hovoriť, nech vystrelí z pušky a nech zavolá nahlas. Druhá stránka nech mu odpovie. Povedal som svoje. Howgh.“

„Vstal, kývol hlavou a kráčal preč. Ostatní náčelníci šli za nim.

„No hľa, teraz sme práve takí múdri, ako sme boli predtým!“ zlostil sa Old Firehand.

„Môj brat bol trocha prchký,“ riekol Apač svojím miernym spôsobom. „Keby bol nechal Old Shatterhanda ďalej hovoriť, boli by sme prišli k inakšiemu výsledku. ,Trieskajúci Hrom‘ už začal v sebe uvažovať a málo chýbalo už k rozhodnutiu.“

Old Firehand viditeľne nahliadol oprávnenosť tejto výčitky, lebo nepovedal ani slova. Keď prišli k ostatným, náčelník „Dlhé Ucho“ prijal ich slovami: „Na strane Utahov boli štyria a vy ste boli len traja. Prečo?“

„Lebo nás i tak bolo dosť,“ odpovedal Old Firehand chladne.

„Ja som však tiež náčelníkom. Ja som patril tiež do rady, celkom tak ako vy.“

„I ak sa tam pohovorilo dosť zbytočných vecí. Nepotrebovali sme k tomu štvrtého.“

„Dlhé ucho“ začúchol, ale keby jeho tvár nebola farbou pokrytá, bolo by vidieť, ako sa zlobil. Mal vôbec veľmi zlú vôľu. Droll ho bol zahanbil, a on sa mu nemohol odslúžiť za príučku. Potom ho Old Shatterhand veľmi urazil a ponížil pred jeho vlastnými bojovníkmi, keď mu zakázal skalpovať. To bolo už primnoho. Náčelník bol zbabelcom; neopovážil sa dať na javo svoj hnev, ale v jeho útrobách to vrelo.

Zvečerilo sa a čochvíľa nastala noc. Nebolo síce obavy, že Utahovia podniknú útok, jednako k vôli opatrnosti bolo treba postaviť stráže. „Dlhé Ucho“ sa sám ponúkol, že s niekoľkými svojimi chlapmi pôjde na stráž a to mu nemohli odoprieť.

S náčelníkom šli piati Indiáni, ktorí tvorili reťaz krížom cez kaňon. „Dlhé Ucho“ bol na samom kraji. Hnev mu zžieral srdce i teraz. Žiadal si ukázať bielym, že nie je hocikto, ale že je dôležitou osobnosťou. Čo keby sa tak teraz prikradol k Utahom a keby vyšpehoval, čo zamýšľajú. To by bol kúsok, ktorým by si musel vydobyť obdiv u bielych — tak rozmýšľal vo svojej hlave. Táto myšlienka sa mu začala veľmi páčiť, nedala mu pokoja, až napokon rozhodol, že pôjde na výzvedy. Plazil sa stále bližšie a bližšie k Utahom. Lenže to nebolo tak ľahko vykonať, ako si predstavoval. Kamenie štrkalo pod nim, tak že musel viac dávať pozor pod seba, ako pred seba. Jeho dlhé nohy a ruky mu v tejto robote neboly na veľkú pomoc. Znova hrklo pod nim — akási temná postava mihla pred nim a v nasledujúcom momente dve silné ruky chmatly ho od zadku za hrdlo. Druhý pár rúk ho držal za ruky. Dych zastal v ňom a ztratil vedomie.

Keď prišiel k vedomiu, videl nad sebou dvoch Indiánov s nožmi, obrátenými proti jeho prsám. Ruky a nohy mal sviazané a v ústach mal vopchatý kus shúžvanej kože, aby nemohol kričať. Keď sa trocha pohol, zpoza neho pristúpil k nemu ktosi a povedal mu ticho do ucha: „Ja som ,Trieskajúci Hrom‘. Poznali sme ,Dlhé Ucho‘. Ak bude ,Dlhé Ucho‘ múdry, nestane sa mu nič, ale jestli sa nebude chovať múdre, pocíti ostrie našich nožov. Na znak toho, že počuje moje slová, nech kývne hlavou.“

Náčelník kývol hlavou. Ležal tu medzi životom a smrťou, prirodzená vec teda, volil si život.

Potom sa ho náčelník Utahov spýtal ešte, či bude ticho hovoriť, keď mu vytiahnu guču z úst. Prisľúbil kývnutím hlavy, na čo mu ústa uvoľnili. „Trieskajúci Hrom“ ho jednako upozornil ešte: „Ak sa opovážiš skríknuť, hneď je po tebe. Ak sa však spojíš so mnou, dostaneš čiastku z koristi. Odpovedaj!“

Korisť! To slovo zelektrizovalo „Dlhé Ucho“. Pred nejakým časom tajne vypočul rozhovor medzi „Veľkým“ a „Malým Medveďom“ a ten rozhovor sa mu zaryl hlboko do pamäti. Korisť! Áno, je vo výhľade korisť, aká ešte po nijakom boji nikdy nebola rozdeľovaná. A on by mal účasť na nej! — Od tej chvíle sa dal do služieb Utahov dušou i telom. „Nenávidím tých bielych psov!“ povedal. „Ak mi chceš pomôcť, zničíme ich!“

„A oboch ,Medveďov‘ tiež?“

„Áno. Len moji bojovníci nech zostanú na žive.“

„To ti sľubujem. Prečo si sa však pridal predtým k mojim nepriateľom?“

„Lebo som predtým nevedel, čo viem teraz. Bledé tváre ma tak urazily, že dychtím po ich krvi. Musím sa pomstiť!“

„Bude ti daná príležitosť pomstiť sa. Hneď uvidím, či hovoríš úprimne, alebo či ma chceš len oklamať.“ — „Ja som verný a to i dokážem.“ — „Povedz mi teda, či je to pravda, že bledé tváre majú našich náčelníkov?“ — „Pravda je. Videl som ich.“ — „Tak sú tí psi so zlými duchmi v spojení. Ináč by sa im nebolo podarilo, čo sa iným ľuďom nikdy nemôže podariť. A kde sú naši náčelníci?“ — „V dome na ostrove.“ — „Kto ich stráži?“ — „Jedon biely chlap s dievčaťom.“ — „Netáraj! Ty lhár!“ — „Pravdu vravím.“ — „Ale to nie je možné!“ — „Pomysli, že sú sputnaní.“ — „Nuž, to je už iné, tak je to možné. A na brehu niet nikoho?“ — „Sú tam niekoľkí bieli na stráži, ktorí strážia druhý príchod k Striebornému jazeru.“ — „Čo je azda i druhý príchod okrem tohoto kaňonu?“ — „Áno. Ak chceš, zavediem ťa ta. Viem tajnú cestu odtiaľto k jazeru. Na kuse treba sa nám vrátiť a tam medzi dvoma skalnými balvanmi sa začína tajný chodník.“ — „Ako dlho nám to potrvá, kým sa dostaneme k jazeru tou tajnou cestou?“ — „Tri hodiny.“ — „Uff! to je dlho, veľmi dlho!“ — „Pomysli však, aká odmena ťa čaká. Všetci nepriatelia padnú do tvojich rúk, vyslobodíš svojich druhov a okrem toho…“ — Zastal, váhajúc. — „No, hovor ďalej, čo ešte?“ — „A okrem toho prídeš ku koristi, akej ešte nebolo na svete.“ — „Myslíš na kone a zbrane Navajov? To je slabá korisť.“ — „Ja nehovorím o Navajoch, ale o „Medveďoch“ a o ich Striebornom jazere, na dne ktorého leží nesmierne množstvo zlata, striebra i drahých kameňov.“

„Kto ti to prezradil?“

„Nikto. Počul som oboch ,Medveďov‘. Raz večer ležal som medzi stromami, keď oni prišli a netušiac, že som v blízkosti, hovorili o poklade. Z ich slov dozvedel som sa, že tam, kde je jazero, bola kedysi dolina, na dne ktorej nejaký starý bohatý národ vystavil vežu, potom vybudoval hrádzu od severnej strany, aby sa voda zahatala, kým sa neutvorilo jazero, z ktorého vyčnievala veža. Vrch veže však pretvorili tak, aby sa zdala byť ostrovom. Okrem toho však ešte pred utvorením hrádze a napustením jazera vymurovali tajný tunel, ktorý vedie od spodku veže na dne jazera až do kaňonu a tam je jeho východ skalami zakrytý. Ja som tie skaly potom tajne odstránil a presvedčil som sa, že sú tam i fakle, aby sa mohlo tunelom chodiť. Tunel vedie, ako som spomenul, z kaňonu do veže, kde na samom spodku uložené sú poklady. Okrem toho na jednom mieste tunelu je možné odstrániť prekážku a vtedy sa voda tunelom vyleje do kaňonu a zaplaví ho tak, že zničí všetko, čo jej do cesty príde.“

„Uff! To by bolo niečo pre nás. Keby sme tak mohli utopiť tie bledé tváre.“

„To nemôžem dovoliť, lebo by tak zahynuli i moji Timbabači.“

„Nuž, to je pravda. Ale jestli je všetko tak, ako hovoríš, i tak jest spôsobu zbaviť sa bielych. Ukáže sa, či si bol úprimný. Chceš nás zaviesť hneď teraz k jazeru?“

„Hotový som, ale skôr musím vedieť, akú čiastku dostanem z koristi?“

„O tom rozhodneme potom, keď sa ukáže, že si hovoril pravdu. Teraz ťa oslobodíme od pút a dostaneš koňa. Upozorňujem ťa však, že pri najmenšom pokuse utiecť zahynieš.“

Náčelník „Trieskajúci Hrom“ vydal tichým hlasom rozkaz. O chvíľku všetci bojovníci Utahov boli na koňoch a cestou, ktorú bol spomínal „Dlhé Ucho“ pozorne sa vzdialili. Jazda úzkym a skalnatým žľabom, potom zas strmým svahom bola dosť nebezpečná, ale Indiáni boli už nacvičení na nočné jazdenie a ich kone sa tiež obdivuhodne orientovaly. Ku koncu cesty vykukol i mesiac. Asi o tri hodiny prišli do kaňonu, pri vchode ktorého stála stráž bielych. Vtedy „Dlhé Ucho“ riekol: „Nejdime ďalej, lebo kaňon je pri východe taký úzky, že nás i tých niekoľko strážcov ľahko zadrží streľbou. Dostaneme sa im za chrbát. Ten tunel totiž, ktorý vedie odtiaľto popod jazero k veži, ústí tu na blízku. Vnikneme do tunelu a prídeme do veže. Tam oslobodíme náčelníkov, posadáme do člnkov a jedno za druhým poprevážame sa na breh. Tak sa dostaneme bielym za chrbát. Ja keď poviem mojim Timbabačom, hneď sa od nich oddelia a pridružia nám.“

„Dobre. Polovica Utahov zostane tu a ostatní idú s nami do tunelu. Ukáž nám ho.“

„Dlhé Ucho“ zaviedol ich stranou k miestu, kde hŕba skál opierala sa o stenu kaňonu. „Tieto skaly musíme odhádzať. Ale ticho!“

Skaly poodnášali a pred nimi ukázal sa otvor tunelu. Náčelníci šli popredku a čochvíľa nahmatali fakle, zhotovené z jelenieho a byvolieho loja. Pomocou svojich ocielok zapálili ich a pri tomto svetle vnikli do tunelu ďalej. Povetrie bolo tam dnu ťažké, vlhké však nebolo. Tunel tento musel byť murovaný mimoriadnou pečlivosťou a maltou i zemou tak izolovaný, že voda jazera nepremokala nikde.

Keďže dym a smrad fakiel ešte zhoršoval povetrie beztak dusné, ponáhľali sa ako len mohli. Tunel sa však zdal byť nekonečne dlhým, až napokon prišli do priestrannej okrúhlej siene, pri stenách ktorej boly do kože poukrúcané balíky nahromadené. „Toto musí byť najspodnejšia čiastka veže; sme teda pod ostrovom a v týchto balíkoch sú hádam poklady, o ktorých som bol hovoril. Máme pozrieť, čo je v nich?“

„Áno,“ odvetil náčelník Utahov, „ale dlho sa tým nezabávajme, lebo musíme byť čím skôr hore na ostrove. Pozdejšie budeme mať dosť času.“

Pozreli do jedného balíka. Zjavila sa strieborná soška pohanského bôžika. Biely človek by bol od radosti hlasne skríkol. Ale Indiáni zostali chladní a vložiac sošku nazad, ponáhľali sa pohľadať východ nahor. Boli tam našim podobné schodíky, natoľko úzke však, že Indiáni len po jednom mohli ísť nahor.

„Dlhé Ucho“ kráčal s fakľou v ruke popredku. Ani nestačil ešte dosiahnuť vrchný schodík tohoto poschodia, keď začul zdola zúfalý výkrik, po ktorom nasledovalo viac prestrašených výkrikov. Zastal a pozrel pod seba. Čo videl, naplnilo ho úžasom. Z tunela, v ktorom bolo ešte mnoho, mnoho Utahov, valila sa voda po celej výške i šírke tunela. Fakle osvetľovaly príšerne sa rútiacu temnú vodu. Tí, čo boli v tuneli, zahynuli. Voda ich hneď zadusila. Tí, čo boli na schodoch, tiež neobišli lepšie, lebo hnaný smrteľným strachom, každý chcel byť čím najskôr hore. Tí, čo nižšie stáli, tisli sa nahor, fakle poodhadzovali, aby sa mohli oboma rukami škriabať, voda sa však medzitým rapídne dvíhala, tak že všetci zápasili i s vlnami a medzi sebou. Voda ich zdvihla, plávali po nej a dusili sa na kopu.

Len šiestim sa podarilo zavčasu uniknúť hore schodami do nasledujúceho poschodia. Medzi nimi bol „Veľký Vlk“ a „Trieskajúci Hrom“. Mali len jedinú fakľu, ktorú mal v ruke náčelník Timbabačov. Druhým poschodím, ktoré bolo však omnoho užšie, ako predošlé, viedly tiež schodíky nahor. „Daj mi tú fakľu,“ rozkazoval „Trieskajúci Hrom“ „Dlhému Uchu“, „a pusť ma na predok!“ Siahol rukou po fakle, ale „Dlhé Ucho“ mu ju nechcel dať. Začali zápasiť o fakľu, voda však rýchle sa liala do tejto čiastky veže a dvíhala sa rapídne, lebo priestor bol tu veľmi úzky. „Dlhé Ucho“ bol mladší a silnejší ako „Trieskaijúci Hrom“. Srazil ho silným úderom. Nato sa však vrhli na neho ostatní Utahovia. „Veľký Vlk“ už zdvihol ruku, ale „Dlhé Ucho“ razom skríkol: „Stoj! lebo ináč hodím fakľu do vody a zahyniete tu všetci, keďže nebudete vidieť cestu von.“ To osožilo. Uznali, že bez svetla nemôžu ani myslieť na záchranu. Voda im už siahala po driek.

„Tak si teda len podrž fakľu a kráčaj vopred,“ zaškrípal zubami „Trieskajúci Hrom“. „Ale pozdejšie sa ti odslúžim za to, ty pes hnusný!“

Timbabača stál už na schodoch a rýchle liezol hore. O chvíľku dostal sa zas do nasledujúceho poschodia cez úzky otvor. „Dlhé Ucho“ vedel, že hrozba starého náčelníka neodznela na prázdno a že sa starý iste pomstí. Keď sa teda dostal úzkym otvorom hore do nasledujúceho oddelenia, zastal pred otvorom, v ktorom sa zjavili hlava „Trieskajúceho Hromu“.

„Nazval si ma hnusným psom a vyhrážal si sa mi, že sa pomstíš. Ty sám si ten pes a zahynieš ako pes! Trep sa nazad do vody!“

Kopol ho do hlavy takou silou, že starý klesol nazad a zmizol v otvore. O sekundu pozdejšie zjavila sa hlava druhého Utaha; i ten dostal nohou a zmizol. Tak bolo i s tretím. Na satanskej tvári Timbabaču javil sa strach, ale i víťazná slasť pomsty.

V tom momente však vynorila sa z otvora železná ruka a chmatla Timbabaču za nohu. S úžasom cítil, že klesá. Hneď na to zjavila sa v diere zúrivá tvár „Veľkého Vlka“. Smrteľná úzkosť dodala „Dlhému Uchu“ obrovskej sily. S desnou zúrivosťou vrazil svojmu protivníkovi horiacu fakľu do očú. „Veľký Vlk“ zreval a lapil sa oboma rukami za hlavu. Hneď na to zasiahol ho i druhý neúprosný útok horiacou fakľou. Potočil sa a svalil sa nazad do vody, ktorá hučiac a peniac sa, tisla sa i do tohoto oddelenia.

„Dlhé Ucho“ zostal sám zo všetkých, ktorí vstúpili do tunelu.

Liezol schodami vyššie a vyššie, voda mu však bola stále v pätách. Napokon cítil, že je povetrie znesiteľnejšie. Tak prišiel do oddelenia, v ktorom už neboly schody, ale len ku stene opreté brvno a v ňom priečne drevká, po ktorých bolo možné vyliezť nahor. Už sa chytil brvna, keď razom začul nad sebou ostrý hlas:

„Stoj, lebo strelím! Utahovia chceli nás zničiť, teraz však oni sami zahynuli všetci a ty zahynieš s nimi ako posledný!“

„Ja nie som Utah,“ zvolal Timbabača prestrašený, „nestrieľaj!“

„Kto si teda?“

„Tvoj priateľ, náčelník Timbabačov!“

„Ach, „Dlhé Ucho“! Tak tým viac zaslúžiš, aby si biednou smrťou zahynul, lebo si bol zradcom!“

„Nie, nie! Mýliš sa!“

„Nemýlim sa. Ty si sa nejakým nečestným spôsobom dozvedel o mojom tajomstve a povedal si ho Utahom. Nech ťa stihne teda tá istá smrť, čo Utahov.“

„Nič som neprezradil… pusť ma… pusť…“ kričal zúfalým a prosebným hlasom „Dlhé Ucho“, lebo mu voda už po driek siahala. „Pomysli si, že som bol vždy tvojím verným priateľom…“

„Nie, zostaneš tam, kde si.“

Na to bolo počuť hlas Old Firehandov: „Pusť ho hore! Dosť je už tých hrôz! On sa prizná k svojej vine a povie nám všetko.“

„Áno, áno, poviem všetko, priznám sa k všetkému, len ma pusťte, pusťte hore!“ ubezpečoval „Dlhé Ucho“, lebo voda mu siahala už pod pazuchy.

„Dobre teda; darujem ti život a dúfam, že mi budeš za to vďačný.“

„Moja vďačnosť nebude mať hraníc.“

„Dlhé Ucho“ zahodil fakľu, aby mohol oboma rukami liezť hore brvnom. Keď sa dostal hore, videl, že je v prvej miestnosti budovy, kde stálo ohnište. Pred otvorenými dvermi blčal oheň a pri jeho svetle videl stáť pred sebou „Veľkého Medveďa“, Old Firehanda a Old Shatterhanda. Útrapami a hrôzou vyčerpaný klesol na zem, hneď však skočil, chcel vybehnúť a kričal: „Preč, preč, utekajte von, už ide voda, utopíme sa!“

„Zostaň a neboj sa, lebo voda tu v budove nemôže sa zdvihnúť vyššie, než je vonku v jazere. Zachránený si a teraz nám vyrozprávaš, ako si sa dostal so stráži k Utahom a ako si prišiel až sem.“

*

… Prešla asi hodinka od postavenia stráží, keď sa Old Firehand, ako obyčajne, vybral ešte pred spaním rozhľadieť sa, či je všetko v poriadku. Prijdúc k stráži hneď zbadal, že jedon zo strážcov nie je na svojom mieste. Spýtal sa súsedného strážcu po príčine a ten mu povedal, že náčelník šiel na výzvedy a že sa ešte nevrátil.

„Odkedy je preč?“ spýtal sa lovec.

„Je tomu už najmenej hodina.“

„Tak sa mu muselo prihodiť niečo nedobrého. Pôjdem a presvedčím sa o veci.“ Old Firehand si ľahol na zem a opatrne plazil sa k táborišťu Utahov. Nenašiel ich už tam, kde boli pred večerom. S najväčšou obozretnosťou skúmal kaňon ďalej, zašiel na hodnom kuse ďalej, ale nikde nenašiel ani stopy po nich. Vrátil sa s tým, že Utahovia zmizli. Pri strážcoch stál už i „Veľký Medveď“, ktorému lovec oznámil, čo zkúsil, doložiac: „Nebolo by na tom nič zvláštneho, keby nebol zmizol spolu s nimi i ,Dlhé Ucho‘.“

„Zabili ho,“ riekol „Veľký Medveď“. „Nemal byť natoľko odvážlivý.“

„Musíme si pozor dávať. Tento obrat sa mi nepáči. Musí to mať svoju zvláštnu príčinu, že sa Utahovia vzdialili. Zajatie ,Dlhého Ucha‘ samé v sebe nemôže byť príčinou takého rozhodnutia. To musí byť nejaká celkom iná príčina, ktorá je však v spojení s náčelníkom Timbabačov.“

„Aká by to mohla byť príčina?“

„Hm. Nepáči sa mi ten náčelník Timbabačov. Od samého počiatku som nemal v ňom dôvery.“

„Neviem si predstaviť, prečo by sme mu nemali dôverovať. Nikdy som nezkúsil, že by sa bol nepriateľsky choval voči mne.“

„To je možné. Jednako nespoliehal by som sa na neho úplne. Zná on toto okolie?“

„Áno.“

„Vie aj o ceste, ktorá vedie okľukou cez skalnú kotlinu k jazeru?“

„Prečo?“

„Lebo ,Dlhé Ucho‘ pravdepodobne prezradil Utahom túto cestu. Jestli by som sa i mýlil a jestli by ho boli prinútili prezradiť tajnú cestičku, to na veci nemení. Som presvedčený, že Utahovia asi pred hodinou odišli ztadeto smerom k jazeru a že asi o dve hodiny budú tam.“

Všetci sadli na kone a uháňali spolu so strážcami k jazeru. Pred vchod kaňona postavili bielych strážcov, lebo Indiánom už nedôverovali. Prijdúc k jazeru ich prvou starosťou bolo, kde je Butler so svojou dcérou, či sa im na ostrove nestalo niečo.

Butler i Helena však už dávnejšie odišli s ostrova. Zajatí Utahskí náčelníci shovárali sa v podzemnej miestnosti a to znelo veľmi príšerne v temnej noci. Helena sa začala nevoľne cítiť a prosila otca, aby šli nazad na breh. Otec privolil. Sadli si do člnka a previezli sa na breh. Tam Butler nakládol ohňa, nesadli si však bezprostredne k ohňu, ale utiahli sa na tmavé miesto, aby neboli prípadne pozorovaní nejakým nepriateľom. Oni však mali pred sebou celý priestor osvetlený. To trocha posmelilo Helenu a už ľahšie znášala desivú pustotu jazera. Nemálo sa teda potešili obaja, keď sa zjavili jazdci s timbabačskými Indiánmi.

Bieli si políhali k ohňu, zabezpečiac sa so všetkých prístupných strán strážami. Timbabačskí Indiáni nakládli si ohňa na inom mieste a živo sa dohadovali o tom, čo sa mohlo stať s ich náčelníkom. Bieli im, pravda, z opatrnosti nedali na vedomie svoje podozrenie, že „Dlhé Ucho“ je zradcom.

Odkedy prišla výprava bielych k jazeru, Watson, bývalý dozorca v Sheridane, nemal príležitosti shovárať sa s „Veľkým Medveďom“. Teraz však, keď sedeli blízko jedon druhému pri ohni, Watson oslovil náčelníka:

„Môj červený brat sa ešte neshováral so mnou. Ja som jedon z tých dvoch bielych tvárí, ktoré kedysi tu pri tomto jazere strávili celú zimu. Vtedy ešte žil Ikači-tatli, tvoj starý otec, ktorý bol chorý. My sme ho tu opatrovali, ale potom umrel.“

„Ďakujem ti za to,“ riekol „Veľký Medveď“ jednoducho.

„Áno, my sme ho opatrovali a on z vďaky obdaroval nás niečim. Sveril nám tajomstvo o poklade, ktoré je tu skryté.“

„Veľký otec nerobil dobre a správne, keď prezradil tajomstvo. On kedysi sľúbil, že nikdy nikomu neprezradí tajomstvo o poklade, ale staroba a choroba, ako i vďačnosť k vám ho zaiste primala, aby zrušil svoj sľub večnej mlčanlivosti. On mal právo hovoriť o tom tajomstve len svojim dedičom, svojmu synovi a vnukovi.“

„Myslíš teda, že nemám práva hovoriť o tejto veci?“

„Zakázať ti to nemôžem. Ale na základe tohoto prezradeného tajomstva siahnuť po poklade práva nemáš, lebo nie je tvoj. V každej inej veci však ochotný som ti vyhovieť.“

„Hovoríš to celkom vážne?“ ohlásil sa náhle Old Firehand. Ak áno, tak na mieste tohoto nášho druha ja predstúpim s istou žiadosťou.“

„Len hovor! Jestli je to v mojej moci, vďačne poslúžim.“

„Komu patrí pôda, na ktorej teraz stojíme?“

„Mne, a ja ju potom nechám svojmu synovi.“

„Môžeš toto svoje vlastnícke právo dokázať i nejakým dokumentom?“

„Áno. U červených ľudí dostatočné je i slovo. Ale bieli ľudia požadujú papier s čiernymi literami. Ja som si zaopatril takýto papier a bieli náčelníci[32] mi ho podpísali. Aj veľká pečať je na ňom. K vôli tomu som bol v meste bieleho otca.[33] Pôda okolo Strieborného jazera patrí mne. Môžem ňou robiť, čo chcem.“

„A komu patrí skalná kotlina, ktorou sme dnes prišli?“

„Kmeňu Timbabačov. Bieli náčelníci vymerali a odkreslili celé toto okolie. Potom sa bieli otec vo Washingtone podpísal, že to patrí im.“

„Oni môžu teda prenajať, predať alebo darovať z toho územia podľa ľúbosti?“

„Áno.“

„Tak teda ja ti teraz oznamujem, že by som chcel kúpiť od nich tú skalnú dolinu.“

„Ja im nemôžem zakázať, aby ti nepredali a tebe zas nie, aby si to nekupoval.“

„Nejde tu o to, ale o to, či ti je milé alebo nemilé, aby sme sa dostali do súsedstva tvojho.“

Na tvári „Veľkého Medveďa“ zjavil sa posmešný výraz a spýtal sa:

„Prečo chcete kúpiť pôdu práve tu, kde niet iného iba holých, neúrodných skál? Podľa mojich vedomostí, bieli ľudia kupujú len také zeme, ktoré im prinášajú hojného úžitku. Ja však uhádnem vaše myšlienky. Skala, kameň má pre vás ceny.“

„Tak je, lenže tunajšie skaly budú mať pre nás len tak hodnoty, keď budeme mať vody.“

„Berte si ju z jazera.“

„To je práve, o čo som ťa chcel prosiť.“

„Ber si jej, koľko len chceš.“

„Môžem sriadiť vodovod?“

„Áno.“

„Predáš mi právo odvádzať vodu z jazera koľko potrebujem a ja ti zaplatím za to?“

„Jestli je kúpa potrebnou vecou, tak nemám nič proti tomu. Môžeš si určiť nejakú cenu, ja však neprijmem nič. Ja ti kúpnu cenu darujem, lebo som vám vďačný za to, že ste prišli sem v dobrom čase a že som tak neupadol do rúk Utahov. Ináč by sme boli ich presile podľahli. Za to budem vám na pomoci v dolovaní pokladov v skalnej kotline.“

„To je báječné!“ šepkal Hobble-Frank svojmu bratrancovi. „Vodu by sme teda už mali a jestli nám aj zlato tak ľahko potečie, čochvíľa budeme milionármi. Čo si len počneme s toľkým zlatom a striebrom?“

V tom zaznelo hvízdnutie od vchodu do kaňonu. To bol s raftermi shovorený znak. Bieli skočili, chopili sa zbrane a ponáhľali sa smerom ku kaňonu. Tam im strážcovia povedali, že začuli pred sebou slabý dupot koňských kopýt. Všetci si políhali medzi stromy a za skaly a napnutou pozornosťou čakali, čo bude ďalej. Čakali však už dosť dlhý čas, a nebolo badať ničoho podozrivého. To bolo nápadné. Preto Winnetou plazil sa na kuse napred, aby preskúmal priestor, odkiaľ stráž počula podozrivý dupot kopýt. O nejakú štvrťhodinku sa vrátil a oznamoval Old Firehandovi, Old Shatterhandovi a „Veľkému Medveďovi“:

„Bojovníci Utahov sa rozdelili. Jedna čiastka stojí tam na ľavo, ako sa ide z kaňonu ku skalnej kotline a ostatní sú pri vchode kaňonu, kde odokryli akúsi dieru a práve sa vkrádajú do nej.“

„Dieru odokryli?“ spýtal sa „Veľký Medveď“ preľaknutý. „Tak vedia o podzemnej chodbe a moje tajomstvo je prezradené. To mohol urobiť len ,Dlhé Ucho‘! Ako to mohol zvedieť? Od koho to počul? Poďte so mnou, musím sa presvedčiť, či je to pravda!“

Rýchle vybehli na hrádzu. Pod sebou v mesačnom svetle jasne videli do kaňonu. Hŕba kamenia bola odstránená a Utahovia jedon za druhým mizli v otvore.

„Áno, moje tajomstvo je prezradené,“ povedal „Veľký Medveď“. „Chcú sa dostať na ostrov, aby sa nám dostali za chrbát. Ostria si zuby i na moje poklady. To sa im však nepodarí. Ja musím ísť rýchle na ostrov. Old Firehand a Old Shatterhand nech idú so mnou, Winnetou však nech zostane tu, mám mu niečo ukázať.“

Zaviedol Apača o niekoľko krokov ďalej po hrádzi k miestu, kde hrádza spadala kolmo do jazera. Tam na kraji bola obrovská, viac centová skala, ktorá ležala na menších skalkách, okrúhlych kamienkoch, po ktorých bolo možné veľkú skalu ďalej potisnúť. „Veľký Medveď“ ukázal na skalu a povedal:

„Akonáhle Winnetou uvidí, že na ostrove zbĺkne oheň, v tom momente nech posotí túto skalu, aby padla do vody. Môj brat však nech okamžite skočí nazad a nech sa neľakne, keď bude počuť veľký tresk.“

„Veľký Medveď“ potom utekal preč a dvaja lovci za nim. Pribehnúc k ohňu na brehu, vytrhol horiace poleno a všetci traja sadli si do člnka. Kým náčelník usiloval sa zachovať poleno v plameňoch, druhí dvaja veslovali celou silou na ostrov. „Veľký Medveď“ utekal do budovy. Pochytil suché drevo, ktoré bolo v prvej miestnosti a hodiac ho predo dvere, zapálil horiacim kusom dreva, ktorý priniesol so sebou.

„Moji bratia nech načúvajú,“ riekol a ukázal v tom smere, kde stál Winnetou.

Z tej strany zaznel tupý, krátky rachot, potom šplechnutie vody a hneď zatým ohlušujúci tresk, ako keď sa celý dom rúti.

„Podarilo sa!“ zvolal „Veľký Medveď“, oddýchneme si. „Vchod do podzemnej chodby je uzavretý, Utahovia zahynú. Poďte so mnou!“

Vošiel do budovy, do prvej miestnosti, kde bolo ohnište. Podložku ohnišťa ľahúnko posunul stranou a pred nimi zjavil sa otvor v dlažbe, ktorý viedol do podzemnej miestnosti. „Medveď“ pozeral do diery a načúval pozorne. „Tam sú! Počujem ich! A teraz len chytro vodu na nich!“

Skočil a vybehol za dom. Čo tam robil, lovci nemohli vidieť. Keď sa vrátil, ukázal na jazero, kde na jednom mieste utvorila sa krútňava, prezradzujúc, že na tom mieste voda kamsi prepadúva.

„Vidíte tú krútňavu? Tam mizne voda nadol, priamo do chodby podzemnej, do ktorej som urobil otvor pre vodu jazera.“

„Preboha! Takýmto činom však Utahovia všetci sa potopia v tuneli!“ zvolal Old Shatterhand.

„Áno, všetci, všetci! Ani jedon z nich neunikne!“

„Hrozné! Nebolo tu inej pomoci?“

„Nie. Nesmie vyjsť z nich ani jedon, aby rozprával, čo tam videl.“

„Ty si však zničil svoj majetok, celú túto stavbu a poklad v nej.“

„Áno, stavba je zničená na večné veky a nikto viac sa k pokladu nedostane a nedostane ho odtiaľ. Poklad je pre ľudí ztratený.“

Bielych prešiel mráz. Vrátili sa zas do budovy, kde z otvoru vystupovalo dusné povetrie, tlačené nahor dvíhajúcou sa vodou. To znamenalo smrť viac sto ľudí.

„A čo bude s našimi zajatými tu v dolnej miestnosti? Tí sa tiež utopia!“ riekol Old Firehand.

„Nie. Stena odolá tlaku vody za nejaký čas; potom ich, samozrejmá vec, vytiahneme odtiaľ… Počujte len!“

Počuli šuchot z dola a potom zjavil sa na spodku podzemnej miestnosti človek s fakľou. Bol to „Dlhé Ucho“. „Veľký Medveď“ chcel ho nechať tam zahynúť, ale na príhovor Old Firehandov omilostil ho. Len čo sa Timbabač dostal hore, voda vo veži dosiahla práve toľkej výšky, ako vonku v jazere. Predtým viditeľná krútňava zmizla tiež.

„Dlhé Ucho“ si sadol k ohňu. Nohy ho nevládaly držať. „Veľký Medveď“ sadol si naproti nemu, obrátil na neho svoj revolver a riekol:

„A teraz náčelník Timbabačov nech rozpráva, ako sa dostal s Utahmi do podzemnej chodby. Jestli mi nepovie úplnú pravdu, pošlem mu guľku do hlavy. Vedel o tajomstve ostrova?“

„Vedel.“

„Kto ti ho prezradil?“

„Ty sám.“

„To nie je pravda!“

„Pravda je. Sedel som raz večer tam pod veľkým dubom, keď si prišiel ta i so svojím synom. Stáli ste tam neďaleko mňa i shovárali ste sa o ostrove, o poklade a o podzemnom tuneli, ktorým možno pustiť vody z jazera do kaňona. Pamätáš sa?“

„Pamätám.“

„Vyrozumel som z vašich slov, že sa podzemná chodba tam začína, kde je hŕba kamenia. Nasledujúci deň šli ste poľovať na jeleňa, ktorý sa tu nedávno zjavil. Využil som príležitosti a odstrániac kamenie, nazrel som do tunelu. Videl som tam hŕbu fakiel. To mi bolo dosť. Kamenie som zas poukladal ako predtým bolo.“

„A dnes šiel si k Utahom, aby si im prezradil tajomstvo!“

„Nie. Chcel som ich vyšpehovať, ale ma schrapili. Aby som si život zachránil, prezradil som im tajný príchod na ostrov.“

„To je zbabelsvo a zákerníctvo. Keby Old Firehand nebol zbadal, že nie si na svojom mieste, tvoj úmysel by sa bol podaril a naše duše boly by zajtra už na večných poliach lovu. Videli ste, čo je pod ostrovom?“

„Áno.“

„Nazreli ste do balíkov?“

„Len do jedného.“

„Čo bolo v ňom?“

„Strieborná soška akéhosi bôžika.“

„Ľudské oko ho už viac neuvidí, ani tvoje. Čo myslíš, čo si zaslúžil za takúto podlú zradu?“

Náčelník Timbabačov mlčal.

„Smrť, desaťnásobnú smrť! Hľadím však na to, že si bol mojím priateľom a spolubojovníkom a potom i tieto bledé tváre žiadajú milosť pre teba. Zostaneš teda na žive, ale len tak, ak urobíš, čo budem žiadať od teba.“

„Čo si žiadaš?“

„Žiadam, aby si urobil Old Firehandovi čosi po vôli. Predáš mu skalnú kotlinu spolu s cestou, ktorá ta vedie od Strieborného jazera.“

„Nepotrebujeme skalnej kotliny, lebo tam nerastie ani byľky trávy pre naše kone. Nemá to ceny pre nás.“

„Čo si žiadaš za ten kus zeme?“

„O tom sa musím skôr poshovárať s ostatnými druhmi svojimi.“

„Ja ti poviem, čo smieš pýtať za ten kus pôdy. Old Firehand nech ti dá dvadsať pušiek a dvadsať funtov pušného prachu, desať prikrývok, päťdesiat nožov a tridsať funtov tabáku. To nie je málo. Pristávaš na to?“

„Súhlasím a budem nástojiť, aby to prijali aj ostatní.“

„V najbližšom čase odídeš s Old Firehandom a s niekoľkými svedkami k náčelníkovi bledých tvárí, tam podpíšete smluvu, aby kúpa bola na veky právoplatná. Okrem toho dostaneš ešte nejaký zvláštny dar od Old Firehanda, viac alebo menej cenný, podľa toho, ako si ho zaslúžiš svojím chovaním a ako sa to Old Firehandovi bude ľúbiť. Vidíš, že ti prinášam osoh. Dúfam, že sa budeš tak chovať, aby som na tvoju zradu čím najskôr zabudol. A teraz zavolaj niekoľkých svojich ľudí, aby vyniesli zajatých utahských náčelníkov, aby sa aj tí tam neutopili.“

„Dlhé Ucho“ hneď poslúchol. Bol veru už svrchovaný čas vyniesť Utahov, lebo len čo bol hore i posledný z nich, voda prevalila slabý múr a zaplavila i tú miestnosť.

Vzali zajatých do člnkov a previezli ich na breh. Tam ich sverili na starosť Timbabačov, ale náčelníka Timbabačov nenechali tam, lebo mu ešte nedôverovali. Musel ísť spolu s ostatnými k vchodu kaňona, kde bieli strážcovia museli byť stále na pozore, lebo ostatní Utahovia ešte vždy stáli tam neďaleko pred nimi.

Títo bojovníci Utahov boli úplne bezradní. Veľká väčšina tých, ktorí mali ísť na ostrov, bola už v podzemnej chodbe, keď sa razom tunel ohromným rachotom zasypal a pochoval pod seba i mnohých Utahov. Tým sa tunel tak zapchal, že ani kvapka vody neprenikla cez podzemnú chodbu do kaňonu. Tí utahskí bojovníci, ktorí boli v momente katastrófy ešte s tejto strany zásypu, prestrašene cúvli nazad pred sosýpajúcim sa kamením a utekali nazpät oznámiť svojim druhom, čo sa stalo. Nevedeli však, či zásyp zadlávil všetkých, ktorí pred nimi vnikli do tunelu, a či len čiastku z nich. Stáli tam teda úplne bezradní, netušiac, že voda, presne podľa vôle „Veľkého Medveďa“, tlačila sa do zapchaného tunelu a celkom ho až po vrch veže zaplavila. Keby sa tunel nebol zasypal, bola by sa vyliala otvorom do kaňona.

Utahovia mysleli si, že aspoň väčšine do chodby vniknuvších Utahov podarí sa dostať sa na ostrov a tak napadnúť nepriateľa od chrbta. Keď však už dlhší čas márne čakali, začali veriť, že ich druhovia zahynuli pod zemou. Už svitol deň a Utahovia stáli so svojimi koňmi ešte vždy na tom istom mieste. Postavili niekoľkých na stráž, aby ich bieli neprekvapili.

O krátky čas Old Shatterhand sa priblížil a zvolal na strážcov utahských, že sa chce shovárať s ich vodcom. Vodca prišiel a Old Shatterhand sa ho spýtal: „Ty vieš, všakže, že niekoľkí vaší náčelníci sú v našej moci, ako rukojemci?“ — Utah odvetil, že vie. — „Vieš i to, čo sa stalo s tvojími druhmi, ktorí šli do podzemnej chodby?“ — „Nie.“ — „Všetci sa tam utopili, len ,Dlhé Ucho‘ sa vyslobodil. A vieš azda i to, že už prišlo dvesto čerstvých bojovníkov navajských na pomoc?“ — Utah neodpovedal, len stiahol obrvy nad očima. Old Shatterhand pokračoval:

„Je nás teda už veľká sila; tak že by sme si s vami veľmi ľahko poradili. My však nežiadame si vašu krv. My chceme s vami mier. Buď múdry a poď teraz so mnou. Zavediem ťa k vašim náčelníkom. Poshováraj sa s nimi a potom sa môžeš zas vrátiť sem.“

Utah poslúchol a šiel s lovcom. Pri jazere bola veľká radosť a ruch: dvesto Navajcov naozaj už prišlo. Všetci horeli túhou vrátiť Utahom porážku svojich súkmenovcov. Vodcovia bielych použili všetkej svojej výrečnosti, aby ich prehovorili k mieru, ale i tak to šlo ťažko. Zajatých náčelníkov oslobodili od pút, privedený vodca druhej čiastky Utahov si sadol k nim a „Dlhé Ucho“ musel im vyrozprávať priebeh celej katastrófy. Radili sa dlho. Napokon „Dlhé Ucho“ oznámil, že je rozhodnuté prijať mier. Hneď na to nasledovalo slávnostné zasadnutie, ktoré trvalo viac hodín a na konci ktorého kolovala fajka pokoja z úst do úst. „Večný“ mier bol uzavretý medzi bielymi, Utahmi, Navajcami a Timbabačmi. Okrem toho všetci Indiáni zaviazali sa, že bielych ľudí nechajú pokojne bývať a pracovať v skalnej kotline a že im pri každej príležitosti priateľstvo preukážu.

Nasledovalo veľké spoločné bratríčkovanie všetkých a potom veľký lov, ktorý sa skončil s veľkou korisťou.

Nasledujúce ráno sa Indiáni rozdelili. Utahovia šli na sever, Navajci na juh a Timbabači sa tiež vybrali do svojich vigvamov. „Dlhé Ucho“ sľúbil vrátiť sa s výsledkom porady ohľadom predaju kotliny. Na tretí deň prišiel a oznámil, že na všetko pristávajú tak, ako to to bol povedal „Veľký Medveď“. Zbývalo už len na patričnom úradnom mieste kúpu potvrdiť. To sa stalo o nejaký čas vo Filmore City, kde bola uzavretá riadna smluva. Súčasne tam zakúpili i na vŕtanie a dolovanie potrebné náčinie a stroje.

O dva mesiace všetky potrebné stroje a náčinie bolo už v kotline. Inženier Butler ujal sa vedenia prác. Išlo všetko v najlepšom poriadku. Zlata a striebra dolovali so dňa na deň viac. Všetci boli natešení. Iba lordovi sa nepáčilo, že Humply Billovi a Gunstick-uncleovi sa ani nesnívalo ísť s ním ďalej do San-Franciska. Bol však natoľko múdry, aby sa preto na nich nehneval. Šiel teda sám ďalej na západ, hľadajúc si iných druhov.

Najlepšiu vôľu mali — ako obyčajne — Droll a Hobble Frank. Keď drahocenného kovu čo deň pribúdalo, Droll vše zavolal na svojho bratranca: „Braček, už budem mať čochvíľa dosť na ten môj nádejný veľkostatok!“

A Hobble-Frank obyčajne odvetil: „A moja vila je už hotová, aspoň v mojej hlave. Tam sa bude bývať! Keď ma navštíviš, zapálime si nadlhé fajky a spíšeme svoje slávne memoáre. Povedal som svoje. „Howgh!“

Koniec.



[32] Zástupcovia vrchnosti; úradníci.

[33] Prezident Spojených Štátov.

« predcházajúca kapitola    |    



Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.