Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

12. Boj na život a na smrť

Indiáni sa náhlili o dušu, väčšinou cválajúc, a ani najmenej nedbali na svojich zajatých, z ktorých jedon bol životu nebezpečne zranený. Stiahnutie kože s lebky je veľmi nebezpečným zranením. Najde sa síce kedy-tedy medzi bielymi niektorý, ktorý prežije skalpovanie, to sa však stáva veľmi zriedka, lebo obyčajne nastávajú všelijaké komplikácie a, odhliadnuc od prípadných šťastlivých okolností, predovšetkým potrebná je k tomu mimoriadne silná a zdravá sústava telesná, aby sa niekto z toho „vylízal“.

Cválajúci Indiáni blížili sa už k vrchom, ktorých modré obrysy vynorovaly sa stále ostrejšie z horizontu a podvečer dosiahli ich prvé výbežky. Jazdci zahli potom do dlhej, úzkej, priečnej doliny, ktorá po oboch svahoch zarastená bola lesom. Pozdejšie prešli ešte niekoľkými údoliami, stále nahor stúpajúc a hoci sa už poriadne zotmilo, Indiáni neúnavne pokračovali v jazde, ako čo by bol jasný deň. O nejaký čas vykukol i mesiac a osvetlil stromami husto obrastené skalnaté úbočie, pod ktorým sa jazdci nemo a bez oddychu pohybovali stále napred. Až okolo polnoci zdalo sa, že jazdci dosiahli svojho cieľa, lebo náčelník rozkázal niekoľkým ľuďom, aby sa oddelili, rýchlejšie jazdili vopred a oznámili v tábore príchod ostatných. Poslovia mlčky popchli svoje kone a v nasledujúcom momente už zmizli v tme.

Jazdci potom prišli k dosť širokému riečišťu, ktorého vysoké brehy čím ďalej, tým väčšmi sa rozstupovaly až napokon nebolo ich vidieť, hoci mesiac jasne svietil. Les, ktorý predtým s oboch strán siahal temer až k vode, tiež ustúpil a uvoľňoval výhľad na trávnatú step, na ktorej v diaľke horelo niekoľko ohňov.

„Uff!“ zvolal náčelník, a to teraz po prvý raz, odkedy jazdili. „Tam sú stany môjho kmeňa a tam rozhodneme o vašom osude.“

„Ešte dnes?“ spýtal sa Old Shatterhand.

„Nie. Moji bojovníci potrebujú oddychu a váš zápas bude dlhšie trvať i poskytne nám viac pôžitku, keď sa spánkom posilníte. Myslím, že tak to bude najlepšie.“

„Hm, ten chlap je veru nie hlupák,“ povedal tlstý Jemmy po nemecky, aby ho Indián nerozumel. „Náš smrteľný zápas! Hovorí tak, ako keby sme mučeníckemu stĺpu vôbec nemohli uniknúť. Čo ty povieš na to, starý Frank?“

„Teraz ešte nemám čo povedať,“ odpovedal malý Sasík. „Až pozdejšie si otvorím ústa, keď bude na to vhodný čas. Iba toľko poznamenávam, že sa mi ani nesníva umrieť. Uvidíme, čo z toho bude. Hlavné je, aby sme trpelive dočkali ďalší vývin vecí. Keby sa však jednako stať malo, že by ma títo holodranci násilným, brutálnym spôsobom chceli poslať k mojím germánskym pradedom, tak by som si kožu rozhodne bránil a viem dobre, že na mojom hrobe mnoho vdov a sirôt by oplakávalo tých, ktorých by som ešte pred svojou smrťou poslal na druhý svet kozy pásť.“

„Chceš povedať azda, že k čertom do pekla?“ poznamenal tučný.

„Nevtipkuj, prosím ťa, keď sa ti to nedarí. Mne je to jedno, či k čertom alebo k diablom, hlavné je, že by som svoju kožu nepredal lacno. A o to sa pravdepodobne postarám dostatočným spôsobom. A pre teba bude teraz tiež dobre, keď si do tej svojej hlavy aspoň toľko rozumu nasbieraš, koľko sadla máš na sebe.“

Na ďalšie škádlenie však už nebolo času. Obyvatelia tábora sa shromaždili a šli v ústrety prichádzajúcim jazdcom, aby ich uvítali. Bol to obraz pestrý, ako sa blížili v malebných skupinách. Po predku kráčali chlapi i chlapci, za nimi ženy a dievčatá a všetci kričali, revali, hulákali z celého hrdla, ani čo by sa všetka divá zver pralesa bola shŕkla na tomto mieste.

Old Shatterhand očakával, že tu najde obyčajnú indiánsku osadu zo stánov, musel však s veľkým údivom uznať, že sa mýlil. Veľký počet ohňov prezradzoval, že na tomto mieste sišlo sa o mnoho viac bojovníkov, než koľkých stány tábora prijať mohly. Obyvatelia mnohých iných osád kmeňa Utah shromaždili sa na tomto mieste, aby sa poradili o spôsobe, ako sa pomstiť na bielych ľuďoch. Vopred vyslaní sluhovia oznámili v tábore, že náčelník vedie so sebou šiestich spútaných bielych chlapov a červení, pravda, dali na javo svoju radosť nad touto zvesťou takým spôsobom, ako sú na to schopní len divosi. Chlapi skákali, zbraňami svojimi mávajúc ponad hlavy, ženy tliapkaly, tancovaly a všetci revali celou silou, vydávajúc zo seba hrozné, divoké zvuky.

Keď sa prichádzajúci priblížili k stánom, Old Shatterhand videl, že tábor sa skladal zo stánov z byvolej kože a z kolíb, postavených len tak napochytre z konárov. Stány a koliby zaujaly hodne veľký priestor a tvorily kruh, v prostriedku ktorého jazdci zastali. Tu oboch sviazaných zajatých odviazali od koní a hodili ich na zem. Hrozné stonanie oskalpovaného Knoxa pohltil rev a zavýjanie davu, ktorý sa zvedavo hemžil okolo zajatých. Potom priviedli i ostatných štyroch bielych zajatých k dvom raneným. Bojovníci utvorili široký kruh okolo nich, ženy a dievčatá vystúpily do predu a začaly svoj divoký tanec okolo zajatých.

To bola, pravda, najväčšia urážka, aká sa podľa indiánskych zvykov zajatým dostať mohla. Je to výraz najhlbšieho opovrženia, keď Indiáni dovolia svojim ženám tančiť okolo zajatých, a je to pokladané u Indiánov za najväčšie zbabelstvo, keď niekto strpí takúto urážku bez odporu.

Old Shatterhand zavolal niekoľko slov svojim druhom, na čo oni kľakli na zem a zdvihli svoje pušky k tvári, pripravení strieľať. Old Shatterhand prvý vystrelil zo svojej medvede smrtiacej pušky, ktorej neočakávaný, silný rachot viditeľne prekvapil hulákajúci dav, tak že v momente nastalo ticho.

„Čo sa tu robí?“ zvolal tak silne, že všetci počuli. „Či sme si to zaslúžili od vás? Vyfajčil som s „Veľkým Vlkom“ dýmku na znak smluvy, a prišiel som sem i so svojími druhmi, ubezpečený súc, že bojovníci kmeňa Utah tu poradia sa o tom, či sme priatelia alebo nepriatelia ich kmeňa, aby sa potom s nami podľa toho zaobchádzalo. I v tom prípade, keby sme boli zajatými, nestrpeli by sme, aby ženy a dievčatá tančily okolo nás ako okolo zbabelých coyotov. My sme tu len štyria bojovníci a bojovníkov kmeňa Utah je na stá okolo nás; jednako spytujem sa vás, kto sa z vás opováži uraziť Old Shatterhanda? Nechže vystúpi a nech bojuje so mnou, ako sa svedčí! Dajte si pozor, videli ste moju zbraň a viete, čo to znamená, keď je v mojich rukách. Jestli sa ženy opovážia znova tancovať okolo nás, tak z pušiek našich vychŕlia sa strely a toto miesto čoskoro pokropené bude krvou tých, ktorí neverným a nestatočným spôsobom rušia dohovor dýmkou potvrdený. A myslím, že vám je známe, aký hriech je rušiť smluvu posvätnou dýmkou uzavretú.“

Dojem týchto slov bol hlboký. Indiánom sa páčilo, že sa slávny lovec i proti takej presile odvážil výhražné slovo povedať. Ženy a dievčatá nečakaly ani na rozkaz, ale utiahly sa hneď za chlapov. Bojovníci polohlasne šeptali si slová, z ktorých najzreteľnejšie bolo vyrozumieť slová „Old Shatterhand“ a „puška smrti“.

V tom niekoľkí, perami ozdobení bojovníci pristúpili k „Veľkému Vlkovi“ a shovárali sa s ním. Potom sa náčelník priblížil k štyrom lovcom a oslovil ich rečou kmeňa Utah, ktorou bol hovoril i Old Shatterhand:

„Náčelník Yamba-Utahov ctí si smluvu kalumetom uzavretú a vie, čo sľúbil. Zajtra, keď sa rozvidnie, bude rozhodnuté ohľadom osudu štyroch bielych tvárí. Do tých čias nech sú v stáne, ktorý im za príbytok označím. Tamtí dvaja na zemi však sú vrahovia a na nich sa môj sľub nevzťahuje. Zomrú, ako žili: prelievali krv a ich krv bude tiež vyliata. Howgh! Súhlasí Old Shatterhand s týmito mojimi slovami?“

„Áno,“ odpovedal Old Shatterhand, „avšak žiadam, aby naše kone nocovaly blízko nášho stánu.“

„I to dovolím, hoci nenahliadam, prečo si to žiada Old Shatterhand. Pomýšľa azda na útek? Ja ho ubezpečujem, že jeho stán obkľúčený bude viacnásobným kruhom bojovníkov, tak že na útek ani myslieť nebude môcť.“

„Sľúbil som, že vyčkám tu výsledok vašej porady. Keď som to raz vypovedal, tak nie je potrebné strážiť ma. Ak sa ti však jednako zdá byť múdrejšou vecou, postaviť strážcov okolo môjho stánu, urob to.“

„Poďte teda.“

Indiáni sa rozstúpili, utvoriac cestu, ktorou kráčali lovci s náčelníkom; úctivým pohľadom sprevádzali odchádzajúcich, najmä Old Shatterhanda.

Stán, určený pre lovcov, bol jeden z najväčších. Pred nim zabodnuté bolo do zeme viac kopií a tri orlie perá, ktoré krášlily vrchol šiatra prezradzovaly, že je to stan „Veľkého Vlka“.

Vchod do stánu zastierala koža, ktorá bola teraz odhrnutá; asi na päť krokov pred vchodom horel oheň, ktorý osvetľoval vnútro šiatra. Lovci odložili zbrane a sadli na zem. Náčelník odišiel. Ale hneď potom prišlo viac červených, ktorí si sadli okolo stánu tak, že so všetkých strán mohol byť nimi bedlive pozorovaný.

Onedlho vošla do stánu mladá žena, ktorá položila pred bielych ľudí dve nádoby a potom bez slova odišla. Jedna nádoba bola naplnená vodou a v druhej, železnej, bolo niekoľko kusov mäsa.

„Oho!“ ozval sa Hobble Frank, žartovne zasmejúc sa. „To má byť tuším naša večera. Hrniec vody — to je noblessa! Zdá sa mi, že sa tí chlapi nazdajú, že my vyvalíme veľké oči od údivu nad ich skvostnými kuchyňskými nádobami. A veru majú byť na čo pyšní! Hľa koľký kus byvolieho mäsa, aspoň osem funtov ťažký. Hádam ho len nenatreli jedom pre potkanov?“

„Jed pre potkanov!“ smial sa tučný. „Kdeže by boli vzali títo červenáci niečo takého. Poznamenávam však, že je to nie byvolie mäso, ale jelenie.“

„Už ty to zase lepšie vieš ako ja! Hocičo poviem, alebo spravím, ty vždy zadrieš do mňa a škriepiš sa. Ty si nenapraviteľný. Dnes večer však nemám vôle škriepiť sa s tebou, len takto hľa zagániť na teba, aby si vedel, ako vysoko vznáša sa moja osobnosť nad tvojou trpaslíckou dušou.“

„Mnoho si namýšľaš o svojej vznešenosti,“ uškrnul sa Jemmy ironicky. „Vari ťa do hodvábnych plienok povýjali?“

„Či už prestaneš hubovať?“ okríkol ho Malý. „Nože ma nedopaľuj, aby mi nevzkypela žič! Radšej si ma ucti bez šomrania, lebo čo som ja dokázal v živote, ty to nedosiahneš ani čo dvesto rokov budeš žiť na svete. A že nehovorím naprázdno, dokážem ti hneď tým, že sa uponížim svojím vznešeným kuchárskym umením spraviť niečo z tohoto kusa mäsa.“

„Veru len sa chyť do toho čím skôr, aby sme mali niečo pod zuby,“ kývol Old Shatterhand, aby nejako uchlácholil napaprčeného Jemmyho.

„Hm, to sa ľahko povie. Ale kde vezmem cibule a bobkových listov? Bez toho sa to nevydarí. Ináče však neviem ani, či smiem s touto panvou do ohňa.“

„Nuž zkús to.“

„Hja dobrá rada, ale keď sa to tým kamarátom, čo tu vonku na bruchu ležia nebude páčiť a vpália mi nejakú tú guľku poza uši, bude mi všetko jedno, či toto mäso rástlo niekde pod kožou jeleňa, alebo byvola. Nuž poďme teda kucháriť!“

Vzal panvu s mäsom, postavil ju k ohňu a začal kuchtiť, bez toho, žeby mu strážcovia boli v tom prekážali. Ostatní sedeli v stáne a keďže nemali inej roboty, dívaly sa cez otvor na ohne, okolo ktorých krútili sa Indiáni.

Svetlo mesiaca zosilnelo tou mierou, že bolo jasno temer ako vo dne. Jeho žiara osvetľovala i blízku, skalnatú, tmavým lesom zarastenú strminu, z ktorej sa široký striebristý potok hadil nadol. Dolu zmocnel na riečku a potom zas rozlial sa v široké jazierko. Odtok tohoto jazierka tvoril vodopád, popri ktorom jazdci prišli do tábora. Krov alebo stromov nebolo vidieť v blízkosti jazera. Celé jeho okolie bolo rovné a voľné.

Pri každom ohni sedeli Indiáni a prizerali sa ženám, ktoré piekly mäso. Kedy-vtedy vstal z nich niektorý a pomaly kráčajúc, prešiel popri stáne, šibnúc okom na bielych. Knoxa a Hiltona nebolo ani vidieť, ani počuť. Pravdepodobne zavliekli ich niekde na stranu a ľahko bolo domyslieť si, že ich položenie nebolo veru príjemné.

Asi o hodinu Hobble Frank vrátil sa s panvicou do stánu. Sadol si vážnou tvárou medzi kamarátov a riekol povedomým hlasom:

„Tu je vaša nádherná večera. Zvedavý som, aké oči budete otvárať. Som presvedčený, že vám sliny len tak tečú. Nemal som síce všetko po ruke, čo k takej pečienke dobrý kuchár potrebuje, ale moja vrodená nadanosť mi v tom znamenite pomohla.“

„No, na to som veru zvedavý,“ riekol Jemmy nahnúc sa nad panvicu a privoniavajúc jej obsah svojím nepatrným noštekom. Z mäsa sa kudlila veru nielen para, ale aj dým, a to nie málo; za niekoľko okamihov stán bol plný nepríjemným zápachom spáleniny.

„Iste vás bude zaujímať, akým jednoduchým spôsobom som dosiahol takého zázračného výsledku,“ vykladal horlive malý kuchár. „Čítal som kdesi, že drevené uhlie môže nahradiť soľ, ktorej tu nemáme a okrem toho dodá mäsu ešte i zvláštnej, príjemnej chuti, keď je mäso ináče už trocha nahnilé. Naša pečienka bola veru už zkazená a aby bola poživateľná, musel som ju dobre natrieť dreveným popolom, čoho, pravda, jesto tu dosť, keďže tu pred stánom drevo pália. Oheň síce zasiahol trocha i do panvice, lenže práve tým spôsobom sa mohla utvoriť na pečienke chrumkavá kôrka, ktorá každého pre kuchárske umenie smyslu a citu majúceho človeka musí nadšením naplniť.“

„Ach, beda našim žalúdkom. Jelenia pečienka posolená popolom! Nuž to sa ti podarilo. To by ani kuchár čínskeho cisára nebol lepšie uhádol. Kde si len nabral toľkej kuchárskej múdrosti?“

„Kde som jej nabral, do toho ťa nič. Ty to všakže ťažko chápeš, ale zapamätaj si, že popol je chemický protiklad všetkým alchymistickým nečistotám. Požívaj teda túto pečienku s hodnou dávkou rozumu, tak ti pravdepodobne bude na úžitok a potom hádam stane sa i ten zázrak, že cez žalúdok nadobudneš viac rozumu, ako ho máš teraz.“

„Prosím za odpustenie, pán kuchár,“ namietal zas Jemmy s figliarskym uškrnutím, „avšak sám si povedal, že plameň zasahoval do panvice a vyoblizoval túto pečienku skôr, než si ju nám pod zuby priniesol. Zdá sa mi teda, že sa ti pečienka poriadne prepiekla. Môžeš už teraz psov hostiť ňou.“

„Nebľaboc toľko, ale radšej hlc poriadne!“ zahriakoval ho jedovate Frank. „Veľmi nezdravé je spievať alebo rečniť pri jedení, lebo môže sa ľahko stať, že prehltnutý kus pomýli cestu, miesto žalúdku dostane sa niekam pomimo a v najlepšom prípade môžeš sa zadusiť, ak sa ti nestane i niečo horšieho.“

„Ľahko radiť, ale probuj to prehltnúť, kamarát! Na moju dušu, skôr sa mi skĺzne gágorom skala, ako táto tvoja kráľovská pečienka.“

Napichol na koniec noža kúsok mäsa, zdvihol ho a podstrčil malému pod nos. Mäso bolo do nepoznania spálené a nad to obalené vrstvou mastného popola.

„Je to mäso?“ zvolal na nešťastného kuchára.

„Pravdaže je mäso! A čo by bolo, ak nie mäso?“ bránil sa Frank tvrdohlave.

„Ale čierne, ako sadza z komína! Hehehe…“

„Zahryzni len do neho a presvedčíš sa, že si nikdy v živote nejedol niečo lepšieho!“

„Hm, a čo s týmto popolom?“

„Nuž sotri a sfúkaj ho!“

„Musíš mi sám ukázať, ako sa to robí!“

„Veľmi vďačne! Nedajbože ťažšieho na svete!“

Vybral si kus mäsa z panvice a začal ho otierať o koženú stenu šiatra tak dlho, až sa popol všetok prilepil o mäso, tak, že by ho už ani nožom nebolo možné oškrabať.

„Tak sa to robí, či vidíš, ty holobrádok!“ pokračoval víťazným tónom. „Lenže, pravda, chybuje ti na obratnosti a duchaprítomnosti, preto si nevieš rady v takomto položení. A teraz pozri, ako to chutí, keď si tak odhryznem z neho kúštek a medzi zubami rozmrvím. Hľa…“

Razom prestal. Zahryzol do mäsa, ale hneď na to široko roztvoril ústa, čiernym mäsom zababrané. Poobzeral sa po ostatných, ako keby nechápal, čo sa to s ním deje.

„Uhrýzaj si teda, uhrýzaj!“ smial sa Jemmy, chytajúc sa za brucho.

„Uhrýzať… ale ako? Čert ho vie, čo sa tomu mäsu porobilo. Veď to má chuť, ako pečená kefa, alebo sadza s pieskom pomiešaná. Je to možné?“

„No, vidíš! Už si sa presvedčil teda. Zdá sa mi, že tá stará železná panvica je mäkšia ako tvoje mäso. Teraz si môžeš pochrumkať tvorbu svojho vznešeného ducha.“

„Možno, bude tu ešte nejaký kúsok, ktorý nie je tak pevného charakteru. Počkajte, podívam sa.“

Na šťastie bolo ešte niekoľko kúskov, ktoré neboly celkom spálené. Povyberali si ich a ako-tak nasýtili sa. Ale Frank bol veľmi zronený.

Ráno mal Knox a Hilton umrieť pri mučeníckom stĺpe a ostatných, možno, očakával podobný osud. To malo byť pre červených mimoriadnym požitkom a veľkým sviatkom, na ktorý bolo treba náležite pripraviť sa. Preto si ľahli hneď po večery, aby ráno boli čerství a svieži. Ohne vyhasili, okrem dvoch; pred stánom, kde bol Old Shatterhand so svojími druhmi i pred Knoxom a Hiltonom nechali ohne horieť, aby strážcovia mohli bielych stále pozorovať. Okolo stánu, kde boli lovci s Old Shatterhandom, stáli alebo ležali Indiáni v troch kruhoch a okrem toho i mimo tábora stáli mnohí strážcovia zôkol-vôkol. Takto už ťažko bolo i len pomýšľať na útek a bez istého nebezpečenstva nebolo možné podniknúť ho.

Old Shatterhand spustil koženú záclonu na otvore stánu, aby ich Indiáni nemohli stále pozorovať. V stáne bola tma. Lovci ležali, ale ani jeden z nich nemohol usnúť. O nejaký čas ozval sa Davy:

„Ej, ej, ako to len bude s nami zajtra o takomto čase! Môže sa stať veru, že budeme už chodiť niekde po večných loveckých poliach Indiánov.“

„Veru, veru, aspoň jedného, dvoch alebo i troch z nás pošlú na druhý svet!“ poznamenal Jemmy. „Čo myslíte, Old Shatterhand?“

„Ja síce neverím, že by nám len tak ľahko darovali život, myslím však, že vymyslia niečo pre svoju zábavu a dovolia, aby sme si nejakým tvrdým zápasom vybojovali slobodu.“

„Do paroma! To je veru nie lákavý výhľad, lebo zaiste postarajú sa o také podmienky, aby sme z boja nemohli vyviaznuť živí. Treba ich znať, krvožížnivcov! Tak radšej volím, aby nás hneď zavraždili; to bude aspoň krátky proces.“

„Bude to veru asi tak. Jednako netraťme nádeje a odvahy. Biely človek — povedal by som — chodil k červenému do školy. Má v sebe práve toľko lstivosti a obratnosti, ako divoch, ale prevyšuje ho vytrvalosťou. Ak budú voliť zápas, hrdosť bojovnícka bude ich zdržiavať, aby postavili proti nám primnohých zápasníkov. A jestli by sa jednako rozhodli postaviť proti nám presilu, pokúsime sa výsmechom a zmalicherňovaním primať ich snížiť počet indiánskych protivníkov. Ako ich poznám, myslím, že to nebude ťažká vec.“

„To je veru smutný výhľad do blízkej, blízučkej budúcnosti,“ ohlásil sa konečne i Hobble-Frank. „Potvory indiánske zaiste budú sa usilovať opapriť nám polievku ako len možno. Vám, Mr. Old Shatterhand, je pravda ľahko hovoriť. Vašou medveďou silou a tigerskou obratnosťou vysekáte sa z brindy. Ale čo my, úbožiaci? Čo si my počneme? Ako sa máme my vylízať z kalamajky? Nielen že necháme tam zuby, ale sa budú ešte i zabávať a rehotať na našich mukách tí oplani. Nuž, ja myslím veru, že si môžeme už zaspievať tú poslednú.“

„Bude to s nami asi tak, ako s tou tvojou jeleniou pečienkou, braček?“ šťuchal do neho Jemmy.

„Už ma zas dopaľuješ? Tuším ani v hrobe mi nedáš pokoja. Že máš svedomia menovať sa mojím dobrým priateľom a verným druhom! Nerozptyľuj mi teraz myšlienky planými žarty, lebo musím sústrediť všetku svoju myseľ na jeden bod: ako sa zachrániť.“

Ľahol si na zem a privrel oči. Kdesi na druhej strane stánu ozvalo sa čosi, ako dusený smiech, ale Frank si toho nevšímal už. Aj ostatní zamĺkli. Každý sa pohrúžil do svojich myšlienok. Hrobové ticho len tu a tam vyrušovalo tiché praskanie horiaceho dreva vonku. Pomaly však jednako premohol ich sen, z ktorého sa prebrali až vtedy, keď vonku po tábore začaly sa rozliehať hlasné zvuky a volania Indiánov. Hneď na to zdvihla sa záclona stánu. Jedon Indián nahol sa dnu a povedal:

„Biele tváre nech vstanú a nech idú so mnou.“

Vstali, pobrali si zbrane a šli za Indiánom. Oheň vyhasol a slnko sa pomaly dvíhalo nad východným obzorom. Rannými, sviežimi lúčami svojimi zaplavilo spomenutú už stráň, ktorou sa hadiaci potok leskol teraz ako zo zlata a nehybná hladina jazera podobala sa vyhladenej doske. Rozhľad bol teraz omnoho väčší, ako predošlý večer. Rovina, po ktorej sa rozlievalo jazierko, bola asi dve míle dlhá, asi míľu široká a zôkol-vôkol obtočená bola lesom. V južnej čiastke roviny bol tábor, skladajúci sa asi zo sto stánov a kolíb. Na brehu jazera pásly sa kone, ale kone lovcov boly blízko ich stánu, tak ako si to Old Shatterhand vyžiadal.

Pomedzi stány a koliby pohybovaly sa alebo stály červené postavy indiánskych bojovníkov, ktorí k vôli tejto slávnostnej príležitosti nakvačkali na seba všetky svoje vojenské ozdoby. Keď štyria lovci kráčali popri nich, úctive a pozorne vystúpili im z cesty a sprevádzali ich pohľadom, v ktorom nebolo nenávisti, ale skôr zvedavosti. Skúmavo obzerali ich postavy a svaly, hodnotiac ich silu a bojaschopnosť.

„Čo si tí chlapi myslia?“ ozval sa šomravým hlasom Frank. „Obzerajú ma ako nejakého koňa na trhu.“

„Skúmajú našu silu,“ odpovedal Old Shatterhand. „To je znak, že som sa nemýlil včera. Náš osud im je už známy. Budeme musieť bojovať o svoj život. Nejaký zápas prichystali pre nás.“

„Hm, keď tak, nuž dobre: ale ma nedostanú lacno! Jemmy, bojíš sa?“

Jeho srdnatosť voči tučnému Jemmymu zmizla. Bolo badať z jeho otázky, že temer viac myslí na svojho kamaráta, ako na seba.

„Nebojím sa, ale starosti ma tlačia, čo je veru prirodzené. Strach by len zhoršoval naše položenie. Teraz musíme dokázať, že sme chlapi a jestli voľakedy, tak teraz nám bude chladnokrvnosť i rozvaha najužitečnejšou.“

Na priestore mimo tábora boly dva stĺpy vrazené do zeme, blízo ktorých stáli piati, perami ozdobení Indiáni, medzi nimi i Veľký Vlk. Keď sa lovci ta priblížili, pristúpil k nim a povedal:

„Rozkázal som priviesť sem biele tváre, aby videli na vlastné oči, ako trescú červení bojovníci svojich nepriateľov. Čochvíľa privedú bielych vrahov a začne sa ich poprava pri týchto stĺpoch.“

„Nežiadame si to vidieť,“ riekol Old Shatterhand.

„Ste azda zbabelci, že sa hrozíte vytekajúcej krvi. Jestli áno, tak musíme nakladať s vami ako so zbabelcami a voči zbabelcom neplatí moje dané slovo.“

„My sme kresťania. My zabíjame svojich nepriateľov, keď musíme, rýchlo, a nemučíme ich. Nie je to zbabelosť, nechcieť sa dívať na trýznenie a umieranie bezbranných ľudí.“

„Teraz ste medzi nami a chovajte sa tak, ako si my žiadame. My svoje zvyky nezmeníme vám k vôli. Ak nechcete poslúchať, urazíte nás a to znamená smrť pre vás. Môžete si vybrať, čo sa vám páči.“

Old Shatterhand vedel, že náčelník Indiánov nezná žartu a že keby sa zdráhal prizerať sa krvavému divadlu, tým by vystavil seba i svojich druhov najväčšiemu nebezpečenstvu. Preto povedal rozhodným tónom:

„Zostaneme.“

„Tak si teda sadnite medzi nás. Ak sa prispôsobíte našim zvykom, čestná smrť sa vám dostane za údel. Budeme zaobchádzať s vami ako so statočnými, chrabrými bojovníkmi.“

Sadol si na trávu, tvárou obrátený k stĺpom. Ostatní náčelníci sadli si tiež a bieli museli podobne konať. Popravné ceremónie sa mohly začať.

Veľký Vlk zareval silným hlasom, až sa hory dookola ozvaly, na čo shromaždení Indiáni odpovedali všeobecným víťazným revom. To bol úvod krvavého divadla.

Bojovníci prikročili bližšie a zastali si v polokruhu okolo mučeníckych stĺpov. V prostriedku polokruhu sedeli náčelníci a bieli lovci. Potom sa priblížily ženy a deti a postavily sa tiež v polokruhu naproti chlapom, tak že všetci spolu tvorili uzavretý kruh.

Potom priviedli Knoxa a Hiltona, ktorí boli tak silne sviazaní, že nemohli chodiť, ale ich museli vláčiť a niesť. Remene vrezaly sa im hlboko do mäsa a pri pohybe pôsobily im veľkú bolesť. Hilton vše zastenal. Knox bol ticho. Následkom horúčky, zranením zapríčinenou, stále blúznil, teraz však náhodou zamĺkol. Hrozné bolo dívať sa na neho.

Oboch postavili k stĺpom a pevne ich priviazali mokrými remencami, aby sa remene ešte väčšmi stiahli, keď obschnú. Týmto spôsobom sa ich bôle zväčšovaly neznesiteľným spôsobom. Indiáni konali tieto prípravy rýchlymi a istými pohybmi, ako ktorí už majú prax v takýchto veciach.

Knoxove oči boly privreté, jeho hlava visela bezvládne na prsá; nebol pri vedomí a necítil, čo sa s ním deje. Hilton však díval sa pred seba i okolo seba zdeseným, zhrozeným zrakom. Keď zazrel štyroch lovcov sedieť pri náčelníkoch, zvolal:

„Zachráňte ma, zachráňte, milí bratia. Veď nie ste pohania! Prišli ste sem azda, aby ste sa dívali na našu smrť a aby ste si oči pásli na našich mukách?“

„Nie,“ odpovedal Old Shatterhand vážne. „My nesedíme tu z vlastnej vôle, musíme sa dívať na vaše hrozné muky a pomôcť vám veru nemôžeme.“

„Môžete, môžete nám pomôcť, len ak chcete! Zachráňte nás, červení vás poslúchnu, keď ich poprosíte v našom záujme.“

„Nie. Vy sami ste si zapríčinili tento osud. Kto má smelosti zhrešiť, ten musí mať odvahy i trest znášať. Váš osud je spečatený a nikoho iného nemôžete viniť tým, čo sa stane, len seba samých.“

„Ja som nevinný. Ja som nezastrelil ani jedného Indiána. Knox strieľal na nich.“

„Stojíte pred svojou smrťou a ešte sa opovážite luhať? Najväčšie zbabelstvo je vinu svaľovať len na Knoxa, ktorý sa teraz ani len brániť nemôže. Obanujte svoj zločin, pripravte sa na odchod z tohoto života, aby ste na druhom svete dosiahli odpustenia.“

„Ale ja nechcem umrieť, ja nechcem umrieť! Pomoc, pomoc, pomoc!“

Reval celou silou a trhal sebou sem-tam, nakoľko to tuho pritiahnuté remence dovoľovaly. Následkom tohoto zúrivého a zúfalého mikcovania krv mu začala striekať z rán a zpod remencov.

Vtedy Veľký Vlk vstal a zdvihol ruku na znak, že chce hovoriť. Oči všetkých divákov obrátily sa k nemu. Tvrdo, vymerane, v krátkych vetách, jednako veľmi účinným spôsobom prirodzeného indiánskeho umelca reči líčil priebeh udalosti, spiatej s oboma previnilcami; jeho slová o nevďačnosti a zradnosti bielych tvárí pôsobily takým mohutným dojmom na prítomných Indiánov, že začali rozčulene hrkať a dupotať svojimi zbraňami. Oči im horely bojovnou náladou a nenávisťou, päste sa im tvrdo, pevne zatínaly. Veľký Vlk napokon vyhlásil pevným hlasom, že obaja bieli vrahovia odsúdení sú na smrť, že musia umrieť pri mučeníckom stĺpe a že sa vykonanie tohoto rozsudku môže začať.

Keď náčelník Indiánov skončil svoju reč a sadol si, Hilton znova začal prosiť a bedákať, aby im Old Shatterhand pomohol a aby sa prihovoril za nich.

„Nuž dobre teda, urobím vám po vôli a pokúsim sa,“ riekol lovec. „Ak vás od smrti i nezachránim, jednako možné je, že sa mi podarí urýchliť vašu smrť a umenšiť vaše muky.“

Obrátil sa k náčelníkovi, ale nestačil ani dobre ústa otvoriť, keď Veľký Vlk zlostne zareval na neho:

„Ty dobre vieš, že ja rozumiem reči bielych tvárí a že som teda rozumel, čo si tomu psovi tam sľúbil. Či to nebolo dosť, že som ti dal také výhodné podmienky a že som vás všetkých nedal hneď takto popriväzovať k mučeníckemu stĺpu? Chceš sa stavať proti nášmu rozsudku a mojich bojovníkov rozhnevať natoľko, že ťa potom už ani obrániť nebudem môcť pred nimi? Mlč teda a nepovedz ani slova!“

„Moje náboženstvo mi káže prosiť za toho človeka, hoc i nehodného,“ odpovedal smierlivým hlasom Old Shatterhand.

„Podľa ktorého náboženstva že sa máme riadiť teraz? Podľa tvojho, alebo podľa nášho? Či vaše náboženstvo kázalo týmto psom napadnúť nás, ukradnúť nám kone a našich bojovníkov zabiť vtedy, keď bol pokoj medzi nami? Zaiste nie. Nechže teda vaše náboženstvo nemá ani na potrestanie týchto darebákov nijakého vlivu. Ako si zaslúžili, tak sa im povedie.“

Odvrátil sa a rukou dal znak, na čo vystúpilo asi dvanásť bojovníkov. Potom sa obrátil zas k Old Shatterhandovi a oslovil ho:

„Tu stoja pred tebou rodáci zabitých. Podľa nášho odvekého zvyku im patrí právo začať trestať vrahov. Predovšetkým nožami budú hádzať po nich.“

Keď Indiáni odsúdia niekoho umrieť pri mučeníckom stĺpe, tak snažia sa čím najdlhšie predĺžiť jeho muky. V tom ohľade sú veľmi prefíkaní. Rany, ktoré svojej obeti spôsobia, sú spočiatku celkom ľahké a len pozdejšie stanú sa ťažkými. Mučenie začína sa obyčajne hádzaním nožov, v čom sú Indiáni veľmi obratní. Nože sa zpočiatku zapichujú okolo obeti celkom blízko tela, takto naháňajúc strachu odsúdencovi; potom nože zasahujú údy a isté čiastky tela postupne tak, aby obeť rýchlo nevykrvácala a aby krvavá zábava čím dlhšie trvať mohla. Pritom niektorí náčelník alebo niekto z prítomných dáva povel, do ktorej čiastky tela, alebo do ktorého úda majú sa nože zapichnúť.

„Pravý palec!“ velil Veľký Vlk.

Ramená nešťastníkov boli tým spôsobom priviazané o stĺp, že ruky visely voľne. Vystúpivší červení bojovníci rozdelili sa do dvoch oddielov, z ktorých jedon mal obrábať Hiltona a druhý Knoxa. Zastali pred nimi vo vzdialenosti asi dvanástich krokov, a to jedon za druhým. Prvý z nich vytiahol nôž zpoza opaska, chytil ho medzi tri prsty, zdvihol ruku, mieril, zahodil ho, a trafil palec. Hilton zareval od bôľu. I Knox bol podobne trafený, jeho mdloba bola však taká silná, že sa neprebral. „Ukazovák!“ velil ďalej náčelník.

Týmto spôsobom prišiel rad na každý prst a každý bol obdivuhodnou istotou trafený, Hilton už teraz jednostajne reval, z prstov mu tiekla krv, ale ani mučitelia, ani prizerajúci sa dav neprejavoval nijakej známky súcitu, ba ani prílišnej zaujatosti. V očiach divákov sa javila teraz ešte len napnutá pozornosť, kým mučitelia konali svoje dielo chladnokrvne s presnosťou stroja.

Knox sa prebral, až keď jeho ľavá ruka začala byť terčom nožov. Zdvihol namáhave hlavu a pozrel okolo seba tupým pohľadom, potom hneď zas privrel svoje krvou podbehnuté oči a začal neľudským hlasom revať. Videl čo sa s ním deje. Horúčka ho zase pochytila a oboje, delírium i smrteľný strach, vylúdily z neho hlasy, ktoré sa ani najmenej nepodobaly ľudským zvukom.

Za revu oboch obetí Indiáni pokračovali v mučení. Nože postupne zasahovaly dlane, zápästia, svalstvo spodných a vrchných ramien a v podobnom poriadku vrážaly sa nože i do nôh. Toto trvalo asi štvrť hodinku a bol to len ľahký začiatok mučenia, ktoré malo hodiny a hodiny trvať. Old Shatterhand a jeho traja druhovia sa odvrátili. Ďalej sa už nemohli dívať na krvavé dielo. Rev nešťastníkov rezal im hlboko do srdca.

Indiáni od útlej mladosti cvičení sú znášať telesné bôle. Týmto stálym cvičením otužia sa natoľko, že bez mihnutia víčkom môžu strpieť i najväčšie muky. Zaiste i nervy červených divochov nie sú také citlivé, ako nervy bielych ľudí. Keď Indiána lapia a keď umiera pri mučeníckom stĺpe, všetky bôle a muky znáša s úsmevom a spieva si pritom nahlas svoju smrtnú pieseň, v ktorej zastane len tu i tam, keď vysmieva a hanobí svojich mučiteľov. Nemožné je najsť Indiána, ktorý by pred mučeníckym stĺpom stenal, jajkal a bedákal. Kto dáva svojmu bôľu výraz, je považovaný za zbabelca, a čím hlasnejšie je jeho bedákanie, tým hlbšie je opovrženie divákov a mučiteľov. Stávalo sa, že Indiáni pustili na slobodu bielych ľudí od mučeníckeho stĺpu, lebo svojím nemužným bedákaním ukázali, že sú baby, ktorých sa netreba obávať a ktorých usmrtenie je pre každého bojovníka hanbou.

Ľahko si možno domyslieť, akým dojmom pôsobilo zavýjanie Knoxovo a Hiltonovo. Červení sa obrátili a dávali hlasný výraz svojej rozhorčenosti a opovrženia. Keď príbuzní zavraždených Utahov skončili svoju úlohu a keď potom náčelník vyzval iných, aby predstúpili a v mučení inými prostriedkami pokračovali, nenašiel sa ani jediný bojovník, ktorý by bol ochotný pokračovať v krvavej práci. Takých „psov, coyotov a ropuchy“ nikto nechcel ani len prstom sa dotknúť. V tom vstal jedon z náčelníkov a povedal:

„Títo ľudia nie sú hodní toho, aby chrabrý junák položil svoju ruku na nich. Vydajme ich do rúk žien! Kto umre od ruky ženy, toho duša na večných poľovných poliach vezme na seba podobu ženy a musí na večné veky len pracovať. To je moja mienka.“

Po krátkej porade ostatní prijali tento návrh. Zavolali ženy a matky povraždených Indiánov, ktoré keď predstúpily, dostaly nože do rúk, aby ľahkými ranami rezaly do tiel dvoch odsúdencov tiež v takom poriadku, ako to rozkáže Veľký Vlk.

V kultúrnych pomeroch vychovanému Európanovi zdá sa byť neuveriteľným, že by sa ženy vôbec mohly podujať na takéto krvavé a ukrutné veci. U Indiánov však nebolo to nijakou zvláštnosťou a okrem toho túha po pomste potlačila v indiánskych ženách každú iskru nežnejšieho citu. Indiánske ženy, väčšinou staršie, začaly svoju prácu a rev i bedákanie bielych odsúdencov rozliehal sa zas široko-ďaleko, teraz už takým hrozným spôsobom, že to bolo už i pre indiánske uši primnoho a neznesiteľné. Veľký Vlk zas kývol rukou a riekol:

„Tieto baby nie sú hodné ani len toho, aby ako ženy vstúpily na posvätnú pôdu večných poľovníckych polí. Musia umrieť, ale nech idú na druhý svet ako ničomní coyoti, ktorí budú stále naháňaní a prenasledovaní. Dajte ich psom! Skončil som svoje slová.“

Nasledovala porada, ktorej výsledok Old Shatterhand predvídal a s hrôzou očakával. Niekoľko Indiánov odišlo priviesť psov. Náčelník Veľký Vlk obrátil sa k štyrom bielym lovcom a riekol:

„Psi Utahov sú vycvičení napadnúť a roztrhať každého bieleho človeka, keď ich my nahuckáme. Rozzúrení psi vrhli by sa i na vás a vaše životy by boly v nebezpečenstve. Ja vás teda dám zaviesť do niektorého stánu do tých čias, kým psov zas uviažeme.“

Bieli lovci mlčky poslúchli a vstanúc, kráčali do označeného stánu. Vonku bolo asi za desať minút mrtvé ticho, ktoré len tu i tam bolo pretrhnuté stenaním a bedákaním Hiltonovým. Potom bolo počuť hlasité, prudké brechanie, ktoré sa čoskoro zmenilo na krvožížnivé zavýjanie, do ktorého vmiešalo sa stále slabnúce kričanie a chrčanie dvoch odsúdencov. Potom nastalo ticho.

„Počujte!“ ozval sa Jemmy. „Zdá sa mi že počujem kosti prašťať. Myslím, že ich dajú psom zožrať.“

„Všetko je možné, ale jednako neverím,“ odpovedal Old Shatterhand. „Prašťanie kostí počuješ len svojou rozochvelou, rozčúlenou obrazotvornosťou. Ja som tiež veľmi vzrušený. Môžeme byť veľmi radi, že sme sa nemuseli dívať na desné divadlo. Neviem, či by sme boli mohli ďalej odolať zbúreným citom svojim.“

Indiáni prišli zas po bielych lovcov, aby ich zaviedli na miesto popravy. V prostriedku tábora bolo vidieť niekoľkých Indiánov, ktorí práve odvádzali psov na silných remeňoch. Zbesilé zvieratá oblizovaly si krvavé pysky. Pravdepodobne musely však zaňuchať prítomnosť bielych ľudí, lebo jedon pes sa náhle obzrel a zazrel štyroch lovcov. Mohutným a náhlym miknutím vytrhol sa Indiánovi z rúk a rozbehol sa na bielych ľudí. So všetkých strán zavznel poplašný krik. Psisko bolo ozrutné a silné, tak že sa zdalo nemožným, aby mu človek odolať mohol. Jednako z Indiánov nikto sa neodvážil a neodhodlal streliť do cenného zvieraťa. To psisko im bolo vzácnejším tvorom, ako hoc i sto bielych ľudí.

Štyria lovci zbadali hneď, čo ich očakáva. Davy bleskurýchle zdvihol svoju pušku a mieril. Ale Old Shatterhand chopil ho za ruku a zvolal:

„Stoj! Nestrieľaj! Indiáni by nám neodpustili, ak by sme im zabili túto vzácnu šelmu. Ja im však hneď ukážem, čo môže vykonať päsť bieleho lovca.“

Tieto slová boly rýchlo povedané a vôbec stalo sa všetko omnoho rýchlejšie, než je možné rozpovedať alebo opísať. Psisko sa blížilo pardálovými skokmi. Všetci dookola stáli tam ako skamenelí, vyvaľujúc oči na neočakávanú scénu.

Old Shatterhand však rýchlym pohybom skočil psovi v ústrety a trocha sohnúc telo k predu, pripravený čakal.

„Už je po tebe!“ zvolal Veľký Vlk.

„Však uvidíš!“ odsekol mu lovec.

V tom momente pes bol už tam. Ceril svoje mohutné zubiská, roztvoril peniacu sa papuľu a krvožížnivým, dravým vrčaním vrhol sa na svojho protivníka. Old Shatterhand díval sa pevným pohľadom do očú psa; keď sa pes už práve pripravil na posledný skok a bol v povetrí, Old Shatterhand rýchle rozhodil ramená, vrhol sa proti nemu — mohutná srážka človeka so psom — a ramenami objal šelmu okolo krku. Pes snažil sa dosiahnuť hrdlo lovcovo, ale on takou silou tlačil hlavu psa k sebe, že ho nemohol hrýzť. Zviera sa začalo metať sem i tam, namáhalo sa vyslobodiť si hlavu z hrozného objatia, ale márne. Lovec pritisol hrdlo psa ešte pevnejšie. Pes začal chrčať a o chvíľu vypľazený dlhý jazyk, peniaci sa pysk a mdle opadlé údy prezradzovaly, že uchádza z neho dych. Na to lovec rýchlym pohybom odhodil hlavu psa od seba, súčasne pravou päsťou ovalil ho po pysku a šmaril ho na zem.

„Tu si ho máte!“ zvolal, obrátiac sa k náčelníkovi. „Uviažte ho, aby sa zas nerozbesnil, keď sa z omráčenia preberie. Myslím, že som ho nepritlačil viac, ako práve treba.“

„Uff… uff…“ bolo počuť zôkol-vôkol z úst udivených Indiánov. Na také niečo by sa nebol odvážil ani jedon z nich; boli by to pokladali za nemožné, keby sa o možnosti takejto majstrovskej obrany na vlastné oči neboli presvedčili.

Veľký Vlk kývol rukou na znak, aby zviera odpratali. Potom pristúpil k Old Shatterhandovi a oslovil ho s úprimným obdivom:

„Môj biely brat je pravým hrdinom. Nohy ani jedného červeného bojovníka neboly by stály tak pevne a prsá nijakého človeka by neboly vydržaly túto srážku. Prečo nedovolil Old Shatterhand strieľať?“

„Lebo som nechcel, aby ste ztratili to báječné zviera. Večná škoda by ho bola,“ povedal Old Shatterhand pokojným hlasom.

Náčelník pozrel na neho ešte úctivejším pohľadom a nežne ho chytiac za rameno, kývol i ostatným trom bielym, aby ho nasledovali. Zaviedol ich ďalej a žiadal ich, aby si sadli. Urobil to preto, aby nemohli počuť poradu náčelníkov. Potom sa vrátil na svoje predošlé miesto.

Prvou vecou lovcov bolo pozrieť na mučenícke stĺpy. Telá dvoch odsúdencov poskytovaly úžasný obraz. Vo veľkých kusoch potrhané mäso viselo s ich údov alebo ležalo dookola porozhadzované. Keby neboli odtrhli psov od zohavených mrtvol, psi zaiste neboli by nechali kúska mäsa na kostiach.

Potom Old Shatterhand a jeho druhovia zvedavo pozerali stranou, kde zasedala rada náčelníkov. Cítili všetci, že náčelníci teraz rozhodujú o ich osude. Porada sa diala obvyklým indiánskym spôsobom. Najprv Veľký Vlk povedal dlhú reč; potom nasledovali ostatní náčelníci jedon za druhým. Keď skončili, Veľký Vlk sa ozval znova a ostatní tiež. Obyčajní bojovníci nesmeli hovoriť, ale stáli dookola úctive mlčiac. Indián hovorieva veľmi málo, ale pri poradách reční rád a dlho. Sú červení, ktorí svojou výrečnosťou stali sa široko-ďaleko slávnymi. Nesporné je, že u nejedného javila sa mimoriadna, prirodzená rečnícka schopnosť.

Porada trvala dobré dve hodiny — nesmierne dlhý čas pre tých, o ktorých osude sa tam rozhodovalo. Konečne ozvalo sa z úst všetkých náčelníkov hlasné „Howgh!“ čo znamenalo koniec porady.

Bielych priviedli pred náčelníkov. Veľký Vlk vstal a vyhlásil slávnostným spôsobom:

„Biele tváre vedia, prečo sme vyhrabali válečné sekerky. My sme prisahali, že usmrtíme každého bieleho človeka, ktorý sa nám do rúk dostane. Museli sme to sľúbiť pre zradnú nevernosť bielych tvárí, ktoré pustošily naše tábory a vraždily naše plemä. Vy ste však výnimkou. Vy ste priatelia červených ľudí, preto vás nezastihne osud, ktorý pripravujeme pre každého lapeného bieleho. Každý biely človek, ktorého chytíme, skončí svoj život pri mučeníckom stĺpe; vám však udelíme právo môcť bojovať o svoje životy.“

Zastal na moment. Old Shatterhand využil túto prestávku a ozval sa:

„S kým máme zápasiť o svoju slobodu a životy? My štyria proti vám všetkým? Dobre, ja nedbám. Moja puška pošle mnohých z vás na večné polia. Buďte presvedčení, že vám víťazstvo nad nami veľmi draho padne.“

V nasledujúcom momente už i zdvihol svoju pušku. Náčelník nemohol úplne potlačiť svoje preľaknutie, rýchlo zdvihol ruku ako na obranu a riekol:

„Old Shatterhand sa mýli. Každý z vás bude mať len jedného protivníka, s ktorým bude zápasiť; kto zvíťazí, bude mať právo zabiť premoženého a privlastniť si všetky jeho veci. Tak sme sa usniesli a myslím, že je to spravedlivé a prijateľné pre vás.“

„To je už iné. S tým súhlasím. Kto však bude voliť našich protivníkov? Vy a či my?“ spýtal sa lovec.

„My. Ja vyzvem svojich ľudí a oni sa budú hlásiť dobrovoľne. Akby sa ich hlásilo viac, vyberiem najudatnejších,“ odvetil Veľký Vlk.

„A ako alebo akými zbraňami bude zápas konaný?“ vyzvedal sa Old Shatterhand ďalej.

„Tak, ako si to bude žiadať z našich radov ten, ktorý sa hlási zápasiť. Určiť podmienky bude ponechané nám.“

„To je nespravedlivé,“ protestoval Old Shatterhand.

„To je spravedlivé. Ináč to nemôže byť, keďže sme vám už i doteraz v toľkom popúšťali a mali sme na vás zvláštny ohľad,“ ubezpečoval lovca Veľký Vlk veľkodušným tónom a doložil: „Viac si už nemôžete požadovať a my vám viac ústupkov už nemôžeme robiť.“

„Dobre teda. Chcem však, aby bol medzi nami celkom jasný dohovor ohľadom podmienok zápasu. Hovoril si, že víťaz bude oprávnený usmrtiť svojho protivníka. Čo sa stane však, ak ja premôžem a zabijem jedného z tvojich bojovníkov: budem môcť slobodne a bezpečne opustiť váš tábor?“

„Áno. Lenže nezvíťazíš. Nikto z vás nezvíťazí. O tom ťa ubezpečujem, že budete mať proti sebe inakších chlapov, ako ste vy.“

„Možno, ale možné je i to, že sa tvoje proroctvo nesplní! Budete mať teda výhodu, že budete vyberať zápasníkov zpomedzi seba podľa svojej vôle a budete žiadať zápasiť takým spôsobom a takými zbraňami, aké vám najlepšie vyhovujú. Ale nemýľ sa a neubezpečuj sa slepou dôverou vo víťazstvo! Môže vám to i naopak vypáliť! Ja na všetko pristávam, len toľko si žiadam, aby ste za svojho priateľa považovali toho, ktorý z nás zvíťazí nad svojím červeným sokom. Sľúbiš a zabezpečuješ nám to?“

„Svojím náčelníckym slovom vám to sľubujem!“

„Tak je všetko v poriadku! Spýtaj sa teda svojich bojovníkov, kto chce s nami zápasiť.“

Veľký Vlk kývol hlavou a šiel medzi svojich. Medzi Indiánmi nastal čulý pohyb a živá vrava. Ako vo vzrušenom mravenisku chodili sem-tam, kričiac a volajúc jedon na druhého.

Old Shaterhand využil tejto trmy-vrmy medzi Indiánmi a obrátil sa k svojim druhom so slovami:

„Nemohol som priveľmi napínať strunu trpelivosti Indiánov a musíme pristať na podmienkach, ktoré zmeniť už nemožno. Ja som, pravda, naskrze nie spokojný s podmienkami, hoci sa im musím podrobiť.“

„Čo robiť? Musíme byť radi, že nám aspoň natoľko popustili,“ riekol dlhý Davy.

„Mám obavy o vás,“ povedal vážnym hlasom Old Shatterhand. „O seba nemám strach. Som zvedavý, či sa najde medzi nimi, ktorý sa odváži postaviť sa proti mne.“

„Celkom iste sa najde! A to sám Veľký Vlk! Pravdepodobne nebude sa hlásiť nikto, a v tom prípade musí ísť do boja on sám, aby zachránil česť svojho kmeňa. Medzi nami rečeno však, je on obrovský chlap, silný a zavalitý, ako nejaký slon!“

„Ej! Nebojím sa ho ani najmenej. Ale vy! Budú pre vás vybraní najnebezpečnejší zápasníci a pre každého z nás určia spôsob boja, o ktorom si budú myslieť, že je pre nás nezvyklý a pri ktorom môžu mať nádeje, že sa nedokážeme. Čo sa na príklad mňa týče, presvedčený som, že ani jedon z nich nebude mať chuti pustiť sa do pästného zápasu so mnou… Hlavná vec je však, aby sme teraz nechali stranou všetky obavy a strachy, lebo to by nás len oslabovalo a už vopred pripravilo o možnosť úspechu. Pevná myseľ a smelé srdce nech je teraz naším heslom!“

„A rozum do hrsti!“ doložil Hobble-Frank. „Čo sa mňa týče, nechcem sa chváliť, ale som pokojný ako míle ukazujúci stĺp pri ceste, keď ho nejaká pohroma vyvráti do priekopy. Títo červení Utahovia zvedia dnes, kto som, čo som. Ukážem im, akí chlapi rastú v tom našom saskom Moricburgu. Tak ich budem tĺcť a mlátiť, že iskry z tohoto boja poletia až hen po severný pól.“

Teraz už nastal medzi Indiánmi predošlý poriadok. Utvorili zas kruh a Veľký Vlk predstúpil s troma bojovníkmi, ktorí sa hlásili zápasiť.

„Povedz teda, kto z nás má bojovať s ktorým z tvojich chlapov,“ riekol Old Shatterhand.

Náčelník potisol prvého pred dlhého Davyho a povedal:

„Toto je Pagu-angare (,červená ryba‘), ktorý bude plávať s touto bielou tvárou o preteky.“

Bolo vidieť, že voľba pre červeného Indiána nebola zlá. Chudé, dlhé telo Davyho dávalo tušiť, že je s vodou nie veľmi spriatelený a že je to živel nie práve vhodný pre neho. Červený plavec naproti tomu mal dobre vyvinuté, svalnaté údy, mohutné, vyduté prsá. To sa rozumie, že bol najlepším plavcom kmeňa, ináč by ho Veľký Vlk ani nebol pripustil k závodeniu. Že sa v plávaní dobre vyznal, to prezradzovalo i jeho meno, ale okrem toho i jeho opovržlivý pohľad, ktorým Davyho premeriaval.

Náčelník potom postavil vysokého Indiána so širokými plecami a s mohutnými svalmi proti malému, tučnému Jemmymu a riekol:

„Toto je Nambó-avát (,veľká noha‘), ktorý sa bude boriť s tučným bielym človekom. Budú sviazaní chrbtom proti sebe, každý dostane do ruky nôž a ktorý skôr pritisne druhého k zemi, môže svojho premoženého protivníka prebodnúť.“

„Veľká Noha“ nie nadarmo mal to meno. Bol ozaj chlap-ozruta s mohutnými stehnami a nohami, na ktorých stál pevne ako nejaké ťažké bralo, zo zeme vyčnievajúce. Chudák tučný Jemmy keď si zastal k nemu, zdal sa byť len úbohým červíčkom popri ňom.

Tam bol potom ešte tretí Indián, kostnatý, vysoký chlap, s úzkymi, ale vysoko vydutými prsami a s dlhočiznými rukami i nohami. Náčelník priviedol ho k Hobble-Frankovi a povedal:

„Tu stojí To-ok-tej (,skákajúci jeleň‘), ktorý sa ponúkol, že bude bežať o preteky s týmto belochom. Kto zvíťazí, toho je život a premožený nech umre rukou víťaza.“

Úbohý Hobble-Frank! Kým ten dlháň so svojími míľovými kráčadlami urobil jedon krok, Hobble-Frank ich musel urobiť za ten istý čas i desať.

Slovom ukázalo sa, že Old Shatterhand mal pravdu, keď povedal, že Indiáni budú hľadieť tak sostaviť páry zápasníkov, aby prevaha červených bola úplne zaistená.

„A ktože bude zápasiť so mnou?“ spýtal sa Old Shatterhand.

„Ja,“ odpovedal Veľký Vlk hrdým tónom, pričom si vyrovnal svoju herkulesskú postavu. „Ty si si pravdepodobne myslel, že sa ťa zľakneme. Dokážem ti, že si sa mýlil. Uvidíme, kto je z nás inakší chlap.“

„To sa mi veľmi páči,“ zvolal lovec priateľským hlasom. „Chvalabohu, že sa mi aj teraz dostalo takejto česti. Ja som dosiaľ vždy z radov náčelníkov mával svojich protivníkov.“

„Zahynieš! Ešte nikto sa nemohol pochváliť, že Veľkého Vlka premohol!“ zvolal náčelník povedome.

„Nesvedčí sa, aby sme bojovali jazykom, ale postavme sa proti sebe puškami v ruke!“

Old Shatterhand povedal tieto slová trocha ironickým tónom, lebo dobre vedel, že náčelník nikdy nepristane zápasiť streľbou. A veru nemýlil sa, lebo Veľký Vlk rýchle povedal:

„Čo ma do tvojej pekelnej pušky! Medzi nami rozhodne nôž a tomahawk!“

„Spokojný som i s tým!“

„O krátky čas budeš mrtvolou a ja budem pánom všetkých tvojich vecí i tvojho bystrého koňa. Obzri sa ešte raz dobre po svete, prv než sa od neho na večnosť odlúčiš.“

„Nie mi je tak nahlo s tým lúčením, priateľko. Spomenul si však môjho koníka. To si myslím, že ťa bolia naň zuby. Ale moja puška je vzácnejšia! Čo urobíš s puškou?“

„Nechcem ju a ani nikto z môjho kmeňa netúži po nej. Je veľmi nebezpečná, potvorská zbraň. Kto sa jej dotkne, zastrelí ňou svojich najlepších priateľov. Zázračná je, prekliata je! Nejaký zlý duch ju spravil. Ani vidieť ju nechcem! Dám ju zahrabať hlboko do zeme, aby tam zhrdzavela a zkazu vzala.“

„Nuž, veru si pravdu povedal, priateľ-náčelník! Zkúsil som to i ja, že nejaké tajné zlo dýcha z tejto zbrane. Dobre, zahrabte ju, ale si dajte veľmi veľký pozor pritom, lebo pritiahnete na celý svoj kmeň pomstu pekelných duchov.“

Old Shatterhand znal nesmiernu pôverčivosť Indiánov, preto úmyselne naháňal strachu Veľkému Vlkovi. Že sa jeho slová neminuly cieľa, bolo jasne vidieť na očiach náčelníka, ktorými prebleskol akýsi tajný strach. Old Shatterhand však skrútol rozhovor zas na zápasy a riekol:

„Teraz nám povedz, v akom poriadku budeme zápasiť?“

„Prví budú plavci zápasiť o prvenstvo. Ja však viem, že kresťania pred svojou smrťou radi robia akési tajomné veci podľa svojich náboženských zvykov. Ja vám teda poskytnem na to toľko času, čo vy voláte hodinou.“

Indiáni sa boli prihrnuli so všetkých strán bližšie k bielym zaiste len k vôli tomu, aby videli ich poľakané tváre, keď im náčelník oznámi spôsob zápasu a keď postaví k ním indiánskych sokov. Ale nevideli ničoho takého, preto teraz rozišli sa trocha sklamaní. Zdalo sa, že sa teraz už nikto z Indiánov nestará o lovcov. Oni však dobre vedeli, že ich tajne síce, ale veľmi bedlive pozorujú. Posadali si na trávu a shovárali sa o možnostiach záchrany. Dlhému Davymu bolo nebezpečenstvo najbližšie, lebo on mal prvý merať svoju obratnosť vo vode s Indiánom. Nezúfal si síce, ale bol predsa veľmi vážny.

„Červená Ryba,“ šomral si pod nos. „Nemožno pochybovať, že kujon len preto dostal to meno, lebo je výborným plavcom. Pláva teda ako ryba, hm…“

„A ty?“ spýtal sa Old Shatterhand. „Ja som ťa už síce videl plávať, ale len pri kúpaní a pri prechode cez rieku. Neviem teda, ako je to vlastne s tvojou schopnosťou. Trúfaš si závodiť s tou ,rybou‘?“

„Nuž, ja veru nemám veľa nádeje na víťazstvo.“

„Hm, to je zle.“

„Veru zle. Ja nie som na vine, že mám ťažké, do vody nie práve súce telo, že mám také ťažké kosti v tele. Všetko sa mi zdá, že moje kosti sú ťažké ako olovo a že v tomto ohľade som vo veľkej nevýhode proti komukoľvek.“

„Rýchlosťou ho teda nepremôžeš. To je jasné. A ako je to s tvojou vytrvalosťou?“

„To je už iná otázka. Vytrvať môžem v plávaní, kým len chcete. Sily mám dosť, ale rýchlosťou sa tomu kujonovi červenému sotva vyrovnám. No, už je všetko darmo; svoj skalp mu už musím darovať, či sa mi chce či nechce.“

„Nevrav to s takou určitosťou. Ja neztrácam nádeje. Nože rozmýšľajme!… Plával si už voľakedy na chrbte?“

„Áno, a zdá sa mi, že mi to šlo omnoho ľahšie.“

„Tak je. I zkúsenosť dokazuje, že chudí, necvičení ľudia ľahšie plávajú na chrbte ako na prsách. Ľahni si teda vo vode na chrbát, hlavu si drž hodne nízko a nohy podľa možnosti čím najvyššie, rob pravidelné pohyby, nohami odrážaj sa silne a vdychuj len vtedy, keď máš ruky pod chrbtom.“

„Well! Ale či mi to pomôže, ak tá červená ryba jednak len lepšie pláva a predhoní ma?“

„Je možné, že nepredhoní, ak sa podarí mnou zamýšľaná lesť. Mám niečo na mysli.“

„Čo takého? Na akú lesť myslíte?“

„Ty musíš plávať po prúde, on však proti prúdu.“

„Ach, ako by to bolo možné, aby sme oba neplávali rovnakým prúdom? Neviem však ešte ani to, kde budeme plávať.“

„Tu naokolo nikde niet príhodnejšej vody na takéto závody okrem tohoto jazera. Ako vidíte všetci, jazero toto je dosť veľké; tak podľa oka odhadol by som, že je asi päťsto stôp dlhé a asi tristo stôp široké. Zdá sa byť nehybným, ale všimnite si potoka, ktorý sa tam s tej stráni veľkou silou a rýchlosťou rúti do jazera. Myslím, že sa moje oči nemýlia, keď tvrdím, že prúd tečie pozdĺž tohoto brehu, obchádza tri štvrtiny jazera až po odtok jazera pri vodopáde, ktorý ste iste spozorovali, keď sme sem šli. Na tomto fakte budujem svoj plán, ktorým ti chcem pomôcť. Ak sa mi všetko podarí, iste porazíš ,Červenú Rybu‘. Len musím všetko tak narafičiť, aby si ty plával po prúde a on proti prúdu, alebo aspoň mimo prúdu.“

„Ech, to by bola radosť! To by bolo prekvapenie! Čo myslíte, mimochodom rečeno, mám mu pichnúť nožom medzi rebrá, ak sa náhodou dostanem blízko k nemu vo vode?“

„Vari by sa ti chcelo?“

„Já mám predtuchu totiž, že sa on istotne pokúsi prebodnúť ma vo vode, tak aby to nikto nevidel, a to už i len k vôli tým málo veciam, ktoré mám pri sebe.“

„Tvoja obava je správna, lenže my nesmieme zabúdať, že sme kresťania a okrem toho i taktika nám káže, aby sme dokazovali nežnejšieho citu voči Indiánom. Môže sa nám to dobre odplácať.“

„Dobre, dobre, ale čo si počneme, ak zvíťazí a hneď za horúca vrhne sa na mňa nožom? Hlavu vsadím, na to, že ho z tých červených oplanov nikto nezadrží, ak ma bude chcieť zabiť, a ja sa brániť nesmiem.“

„V tom prípade zakročím ja a pokúsim sa prehovoriť Veľkého Vlka, aby sa so zabíjaním počkalo, až všetky zápasy budú skončené.“

„Well, to je síce slabé potešenie, ale predsa len lepšie, ako sa dať prípadne hneď zabiť. Aspoň sa pokochám vo vašom zápasení. Nuž, a akože je to s tebou, kamarát Jemmy?“

„Nie lepšie, ako s tebou,“ odpovedal tučný Sas. „Môj sok sa menuje ,Veľká Noha‘. Či vieš, čo to znamená?“

„Ani sa mi nesníva.“

„To, že stojí na svojich nohách tak pevne, že ho nikto nemôže povaliť. A okrem toho pováž, je o dve hlavy vyšší ako ja! Čo si ja počnem proti takej ozrute? A svaly ti má to chlapisko ako rinoceros. Čo je môj tuk oproti jeho železným svalom?“

„Nenaháňaj si strachu už vopred, milý Jemmy,“ potešoval ho Old Shatterhand. „Ja som ti hľa v tom istom položení. Náčelník je hodne vyšší a širší ako ja, ale ja myslím, že som obratnejší ako on a myslím, že i v svalstve mám viac sily ako on. Rozmery v tomto ohľade nie sú jedine rozhodujúcimi.“

„Veď to vieme, že sila a pružnosť vašich svalov je niečo mimoriadneho, výnimečného, ale kde sa podiem ja popri tej ,Veľkej Nohe‘! Budem sa brániť, kým len budem vládať, jednako viem, že napokon podľahnem. Hm, keby aj v mojom prípade bolo nejakého prúdu, že by som si lsťou pomohol, to by bolo niečo inšieho; takto však…“

„Len pohni rozumom, kamarát, prídeš na to!“ zvolal Hobble-Frank. „Mne prišlo niečo na um a keby som ja mal zápasiť s tým dlhým Floriánom, vedel by som si poradiť.“

„Ty? Veď si ty ešte slabší ako ja!“

„Slabší na tele, ale na duchu, na duchu, braček nie!“ rečnil Frank víťazným tónom, šťuchajúc sa prstom do čela. „Rozumom musí človek víťaziť, rozumieš?!“

„Ech, nekrákor tak povedome! Čo si počneš rozumom proti toľkej hŕbe svalov!“

„No vidíš, ako som ťa dostal! Vždy si sa vystatoval, že si múdrejší ako ja a že všetko lepšie vieš, ale keď ide o život a o skalpovanie, vtedy si už veľmi maličký a sedíš tu schúlený, ako mucha v mlieku. Meceš rukami-nohami, ale nemôžeš sa dostať z kalamajky.“

„Hovor teda, ak vieš niečo múdreho! Von s tým tvojím patentovaným vtipom!“

„Vtip sem, vtip tam, ty sa tomu i tak málo rozumieš, ale aspoň teraz, keď ti ide o hlavu, dobre otvor uši a rozum a počúvaj, čo ti poviem. Predovšetkým predstav si živo svoje položenie. Sviažu vás oboch remencami chrbtom proti sebe. Keby vec nebola natoľko vážna, mal by som sto chutí rehotať sa potom na tom čarokrásnom obraze, ktorý nám predstavíte. Siamské dvojčence sú nič proti vám: taký dlháň a kraťúch spolu chrbtom jedon proti druhému opretí! Dajme však pokoj žartom… Budete teda sviazaní a oba dostanete nôž do ruky. Potom sa už môže začať súboj. Kto skôr dostane a pritisne druhého pod seba, bude víťazom. Otázka je však, ako je to možné, ako to treba najistejším a najľahším spôsobom vykonať? Tak, keď mu podlomíš nohy, aby jeho postoj nebol istý a to zas možné je len takým spôsobom, že mu silne kopneš do lýtka alebo mu obtočíš nohu svojou nohou a sotíš ho. Stavím sa, že ho takto iste vykývaš z pevnej polohy. Mám pravdu alebo nie?“

„Dobre, dobre, ale ako ďalej?“

„Len pomaly, kamarát. V takýchto veciach by sa ti prenáhlenie špatne pomstilo! Len opatrne a rozvažite!… Teda ďalej. Ak sa ti podarí pokus, ktorý som pred chvíľou spomenul, tvoj sok padne rovno na nos a ty budeš ležať na ňom. Len škoda, že chrbtom na jeho chrbte. Ostatne však rozumný človek všetko obráti vo svoj prospech a tak i túto lesť Indiánov. Lebo že si tí červení kamaráti vybrali práve takýto prevrátený spôsob boja, nemusí práve znamenať, že sú mechom buchnutí hlupáci, ale že mali nejakú lesť na mysli: lenže v tomto prípade my môžeme použiť ich lesť na náš prospech a prejdeme im pekne cez rozum.“

„Jaj, veď už len nepreťahuj toľko a hovor, ako si to predstavuješ ďalej,“ súril netrpelivý Jemmy.

„Počkaj, počkaj len, teraz príde to hlavné. Teda predstav si, že ti Indián pravdepodobne stúpať bude po nohách, aby ťa dostal z rovnováhy a aby ťa hodil o zem. Myslím však, že keď ti aj popristúpa prsty, nebude to nijaká galiba, lebo tvoje majestátne labky pocítia bolesť iba ak voľakedy o štrnásť mesiacov pozdejšie. Pritom však usiluj sa zachytiť moment, keď bude tvoj sok stáť len na jednej nohe, kým druhou bude srážať alebo pristúpať. V takom priaznivom momente razom sa sohni, zdvihni ho do povetria, tak aby mu nohy trčaly k nebu, rýchle prerež nožom remienky, ktorými budete sviazaní a bystrým trhnutím prehoď chlapa ponad hlavu na zem. Potom však musíš sa v tom okamihu vrhnúť na neho, zdrapiť ho za hrtan a priložiť mu nôž na srdce. Pochopil si ma, starý prorok múdrosti?“

Old Shatterhand otrčil ruku malému a povedal:

„Frank, ty si podarený chlap. Tvoj plán je celkom dobrý a musí byť úspechom korunovaný.“

Frankova tvár žiarila nebeskou blaženosťou, keď potriasol podanú ruku lovcovu.

„Ďakujem, ďakujem, pán generál. Vašu pochvalu si vysoko cením, hoci si nemôžem namýšľať, že by to bola nejaká zásluha pripomenúť niečo, čo sa samo sebou rozumie. Jednako však aspoň som podal dôkaz, že ľudia často pokladajú pravý diamant za kus mizernej tehly a odhadzujú ho. Preto myslím, že…“

„Kus tehly? No na moj’ veru to by bol poriadny diamant! Počul si už o takom diamante, alebo priam videl si azda taký veľký kus? Nemohol by si mi poradiť, kde by som si mohol aspoň kúštek odlomiť z takého ozrutného drahokamu?“ spýtal sa Jemmy škádlive.

„Jazyk za zuby, ty nenapraviteľný ozembuch. Ja ti tu svojou duchaplnosťou zachraňujem život, a ty sa mi odplácaš tehlou do hlavy! Počuješ, nevďačník, posledný raz ti vravím, ak neprestaneš svojimi pletkami a otreš si ešte raz o mňa svoj štipľavý jazýček, ja ti vypoviem priateľstvo a potom uvidíme, či sa i bezo mňa budeš môcť pretĺcť cez tento svet. Už som sa nazdal, že si si nasbieral už trocha rozumu do rožku, ale s ľútosťou musím zistiť, že sa ťa veľmi ťažko chytá múdra rada.“

„Máš pravdu!“ kývol hlavou Jemmy chlácholive. „Povedz nám však teraz, ako sa chceš ty vysekať? Vymyslel si už niečo, ako by si zápas vyhral?“

„Ako sa vysekám? Nuž, vezmem nohy na plecia a pobežím si s tým Indiánom, len sa tak bude prášiť za mnou!“

„To viem, že pobežíš; ale nebudeš sa azda škriepiť o tom, že ty toho červeného ,jeleňa‘ nepredbehneš, lebo kým ty urobíš tri kroky, on ich spraví desať.“

„Darmo tajiť; tak je.“

„Otázka je potom, kade budete utekať a na akú diaľku. Čo myslíš, vydržíš? Ako ti pracujú mechy?“

„Výborne, ďakujem za zvedavosť. Celý deň fučím, bručím bez zadychčania. To sú pľúca, braček! Behať viem tiež. Naučil som sa to ešte ako chlapec, keď som mačky a psov naháňal po celej dedine.“

„Dobre, dobre — ale s takým dlhonohým Indiánom to nebude žart. Ten ti má nohy, kamarát!“

„Hm. Otázka je však, ako vie nimi narábať.“

„Volajú ho ,Skákajúcim Jeleňom‘. Čo do rýchlosti teda pravdepodobne nedá sa zahanbiť.“

„Čo ma po jeho mene! Hlavné je, aby som bol skorej u cieľa ako on.“

„Veď o to ide práve! A myslím, že ťa neurazím, keď ti úprimne poviem, že budeš kuľhať za ním ako týždňové žriebä za uháňajúcim vozom. Porovnaj len svoje nohy s jeho nohami!“

„Ach, teda tie nohy ti nedajú pokoja! Nuž, čo si myslíš, že len od nôh závisí úspech v behu?“

„Samozrejmá vec! Čo inšie by tu rozhodovalo v prvom rade? Najmä v takom zápase, kde ide o život!“

„No, pripúšťam, že i nohy sú v takom závode dôležitou vecou. Ale hlavná je tu zas len hlava, hlava kamarát!“

„Veď hlavou azda len nebudeš utekať?“

„Ba i hlavou! Hlava má v tom hlavnú úlohu, kamarát! Bez hlavy nezajdeš ďaleko. Ty by si sa tuším najradšej riadil len pštrosou múdrosťou v takýchto veciach. Pštros si totiž myslí, že mu je hlava v behu úplne zbytočná, ba na obtiaž a preto si ju radšej zahrabe do piesku a tak pekne dočká, kým ho lovci lapia.“

„Hovor o veci, prosím ťa, a nezabávaj nás detskými rozprávkami.“

Na to sa už napokon ohlásil i Old Shatterhand:

„Frank, ja ťa naozaj nechápem, hoci sa veľmi divím tvojej pokojnosti. Povedz nám nakrátko, čo si to vymyslel.“

„Ani ja sám sa nechápem úplne. Toľko však viem, že lepšia je jedna dobrá myšlienka, ako tisíc krokov alebo skutkov, ktoré nevedú priamo k cieľu.“

„Teda už si vyvaril nejakú myšlienku v tej svojej hlave?“

„Varil, varil, ale celkom ešte nedovaril. Myslím však, že keď sa mi podarilo Jemmymu dobre poradiť, tak pre seba si už tiež vymyslím niečo. Teraz ešte neviem, kde budeme utekať o preteky. Keď to zviem, tak budem môcť osnovať si ďalší plán. Netrápte sa o mňa! Akýsi vnútorný tenor mi tu hudie, že ešte neotrčím kopytá do neba. Svet ma ešte potrebuje. Cítim, že som sa narodil na niečo veľkého, a kým svoju veľkolepú úlohu neodohrám, dobrosrdečný osud nespustí oponu predo mnou. Kultúra a civilizácia ľudstva ma ešte potrebuje.“

Lehota, daná náčelníkom, už pominula. Veľký Vlk sa práve vracal v sprievode ostatných náčelníkov, aby vyzval lovcov ísť k jazeru spolu s ostatnými. Čiastka Indiánov bola už na brehu jazera, netrpelive očakávajúc začiatok závodenia.

Keď prišli na breh jazera, Old Shatterhand videl, že jeho tušenie bolo správne: v jazere bolo badať značného prúdu. Jazero malo podobu elipsy, do užšej strany ktorej vtekala bystrá riečka a prúdila pozdĺž ľavého brehu temer až k výtoku, takže prudkosti prúdu bolo možné použiť asi do troch štvrtín diaľky celého jazerného pobrežia. Akby Davy mohol prúdu tohoto využitkovať, tak by mohol byť zachránený.

Ženy, dievky a deti rozostavily sa pozdĺž brehu. Chlapi-bojovníci postavili sa na dolnom konci jazera, kde sa mal zápas v plavbe začať. Oči všetkých divákov upreté boly na oboch súperov. „Červená Ryba“ povedome pozeral okolo seba i po jazere, ako by bol úplne istý svojho víťazstva. I Davy zdal sa byť pokojným, ale kto si ho lepšie všimol, mohol zbadať, že stále pregĺgal, čo prezradzovalo jeho vnútornú neistotu a vzrušenosť.

Keď už i diváci i účastníci zápasu zaujali svoje miesta, Veľký Vlk pri všeobecnej napnutosti pristúpil k Old Shatterhandovi a povedal:

„Myslíš, ze už môžeme začať?“

„Áno; ale nevieme ešte bližšie podmienky zápasu,“ odvetil Old Shatterhand.

„Hneď ich vyhlásim. Práve tu, kde stojím, vstúpia oba súperi do vody. Keď zatlieskam rukami, bude to znak, že majú začať plávať. Musia plávať okolo celého jazera tak, aby sa od brehu nikde nevzdialili viac ako tri kroky. Kto by si skracoval cestu tým, že by zabočil ďalej od brehu, bude považovaný za premoženého a ktorý z nich pripláva skôr na toto miesto, vrazí svojmu súperovi nôž do srdca.“

„Dobre! Ale ktorým smerom sa začne plávať? Na ľavo a či napravo odtiaľto?“

„Na ľavo a plavci sa vrátia s pravej strany.“

„A budú plávať jedon popri druhom?“

„Samozrejmá vec!“

„Môj druh po pravej strane červeného brata a ten zas po ľavej strane môjho druha?“

„Oj, nie; naopak.“

„Prečo?“

„Preto, že ten, ktorý bude plávať ľavou stranou, je bližšie brehu a má teda väčší okruh plavby ako jeho súper.“

„V tomto prípade nespravodlivé je pustiť oboch plávať tým istým smerom vedľa seba. Myslím, že nemiluješ podvod a preto uznáš, že je spravedlivejšie a správnejšie, keď každý z plavcov pôjde iným smerom. Jedon z nich odtiaľto na pravo, druhý na ľavo, tam hore sa stretnú a opačnou stranou plávajúc, ďalej nebudú si zavadzať a prekážať vzájomne.“

„Máš pravdu,“ riekol náčelník. „Lenže ako rozhodnúť, ktorý má plávať pravou a ktorý ľavou stranou?“

„Aby nebolo nespravedlive rozhodnuté, nech rozhodne náhoda lósom. Pozri, ja zdvihnem dve stebielka trávy a oba plavci si vytiahnu po jednom. Kto vytiahne dlhšie steblo, plávať bude ľavým smerom, kto však kratšie, pohne sa pravou stranou.“

„Súhlasím! Nech je teda tak! Howgh!“

Toto posledné slovo bolo šťastím pre Davyho, lebo podľa indiánskeho zvyku keď sa tým slovom potvrdí niečo, tak to musí tak zostať a čo by čo bolo.

Old Shatterhand odtrhol dve stebielka, avšak rovnako dlhé. Potom pristúpil k „Červenej Rybe“ a dal mu vytiahnuť steblo. Indián za chvíľku premýšľal, potom vytiahol steblo a skryl ho v dlani. Old Shatterhand na to podal druhé steblo Davymu, ale tak obratne, že medzitým odštipol z neho kúštek. Zmerali stebielka. Pravda, Davyho bolo kratšie. On mal plávať teda na pravo. Jeho súper nejavil nijakého hnevu nad výsledkom losovania. Bolo vidieť, že nemal zdania o svojej nevýhode. Tým jasnejšie svietila však tvár Davyho. Premeriaval očami hladinu jazera a pošepol Old Shatterhandovi:

„Neviem, ako sa mi dostalo práve kratšie stebielko, ale pre začiatok je to celkom dobre; verím, že takýmto spôsobom zvíťazím. Prúd je dosť silný, mňa ponesie a jemu dá práce!“

Vyzliekol sa a zastal si do vody. „Červená Ryba“ tiež. Náčelník zdvihol ruky a o moment zatleskol rukami. Oba plavci hodili sa do vody, plávajúc opačným smerom.

„Davy, nedaj sa!“ volal Hobble-Frank za svojím kamarátom.

Zpočiatku nebolo badať značnejšieho rozdielu medzi nimi. Indián plával pomalým, ale silným a dlhým tempom; bolo vidieť na každom jeho pohybe, že je vo svojom živle a že sa cíti vo vode doma. Pozeral stále len pred seba a ani za svet by sa nebol obzrel, kde je jeho biely súper. Pravdepodobne zdalo sa mu, že sa to nesrovnáva s jeho dôstojnosťou, chcejúc i tým ukázať svoju istotu vo víťazstvo, alebo nechcel ztratiť ani jediný okamih. Davy plával nepokojnejšie, nepravidelnejšie. Nebol cvičeným plavcom, pomaly však si osvojil správny spôsob plávania. Keď sa mu akosi nedarila plavba na prsách, obrátil sa horeznačky, s viditeľne lepším úspechom plávajúc ďalej. Prúd na tejto strane už nebol značný, jednako pomáhal mu natoľko, že nezaostával za svojím obratným súperom. Teraz plávali oba pozdĺž dlhších bokov jazera.

Pomaly však Indián jednako zbadal, že sa mu dostala ťažšia úloha za údel. Ešte mal veľký kus pred sebou: až hore po vtok riečky do jazera, a pri každom pohybe cítil, že prúd silnie. Posbieral všetku svoju silu, bolo však vidieť, že sa namáha. Tak mohutne sácal sebou vopred, že pri každom tempe temer do poly vynorovala sa z vody jeho hruď.

Na strane Davyho prúd slabol síce, ale mal smer priaznivý pre neho. Okrem toho čím ďalej plával, tým lepšie si osvojoval správne tempo a správne pohyby. Pracoval pravidelnejšie a rozvažitejšie. Pozoroval výsledok každého pohybu a rýchlo sa učil vyhýbať nesprávnostiam. Týmto spôsobom zdvojnásobnila sa jeho rýchlosť, čo pobádalo Indiána, aby ešte väčšmi napnul svoje sily, miesto toho, aby si nechával silu na prekonanie pozdejších, ešte väčších prekážok.

Davy sa už blížil k výtoku jazera. Prúd zosilnel natoľko, že ho bezmála uchytil a zavliekol z čiary plavebnej, von z jazera. Začal zápasiť s prúdom napnutím všetkých svojich síl a tým zas ztratil, čo bol predtým získal proti svojmu súperovi. Bol to moment, na ktorom sa všetko zvrtlo.

Jeho druhovia stáli na brehu a dívali sa na jeho borbu so zatajeným dychom.

„Červený ho dohoní,“ riekol Jemmy stiesneným tónom. „Už je po ňom, úbožiakovi!“

„Jestliže sa mu podarí ešte len na tri lokte ďalej sa dostať, tak je zachránený, lebo bude von z prúdu,“ poznamenal Old Shatterhand.

„Veru, veru,“ doložil Hobble-Frank. „Bože, ako sa namáha, ako plieska tú vodu! Aha, ale teraz už napreduje!… Tak je! Už je von z pekla! Sláva! Halleluja! Nech žije!“

Davy horko-ťažko premohol prúd a potom už dostal sa do tichej vody. Čochvíľa mal už za sebou dlhšiu stranu jazera, kým Indián svoju nepreplával ešte. Davy sa skrútol popri kratšom pobreží smerom ku vtoku riečky.

Indián to videl a zúrive boril sa s prúdom, aby zachránil svoj život. Ale i najsilnejšie tempo len málo ho posunovalo k predu, kým Davy blížil sa hladko a rýchle svojmu cieľu. O chvíľu priblížil sa k vtoku. Vlny riečky schytily ho so sebou a niesly. Ešte len tretinu dráhy mal preplávať, Indián však ledva prekonal prvú tretinu svojej cesty. Keď sa stretly, Davy nemohol sa zdržať a zvolal: „Hurrah!“

Indiánove oči blýskaly sa vztekom a nenávisťou a zareval divým hlasom, že sa len tak ozývalo.

Davy sa už nemusel namáhať a ďalšia plavba mu bola celkom po chuti. Tempoval zvoľna a snažil sa len, aby sa udržal v určenom smere. Pozdejšie však, keď sa prúd stával stále slabším, pridal sily, ale i tak plávalo sa mu tak ľahúnko, ako keby celý svoj život len vo vode bol strávil. Keď sa obrátil, zazrel, že Indián len práve čo dosiahol odtok jazera a musel tiež zápasiť s dravým prúdom, tak že sa nijako nemohol ďalej dostať. Davy však už dosiahol cieľa: bystro vyliezol na breh a utekal priamo k svojim šatám, aby si nahotu pozakrýval.

Prenikavý divý škrek Indiánov zavznel zo všetkých strán, keď bolo už jasné, že Davy je víťazom a že „Červená Ryba“ prehral život. Davy však nemal starosti o to, aby sa hnal na svojho súpera nožom, ale rýchlo obliekol sa a šiel k svojim druhom, ktorí ho radostne vítali a on blažene stískal im ruky, ako ktorému sa znova usmial krásny život.

„Kto by sa bol nazdal tomuto môjmu nečakanému víťazstvu!“ riekol, srdečne potriasajúc Old Shatterhandovu ruku. „Premohol som najlepšieho plavca Utahov!“

„Jediným stebielkom trávy,“ dodal Old Shatterhand s úsmevom.

„Ako ste to len narafičili?“

„O tom potom. Bolo to malé huncútstvo, ktoré by som nemenoval podvodom, lebo šlo o zachránenie tvojho života bez toho, že by sa tým tvojmu súperovi alebo komukoľvek inému nejaká újma stala.“

„Tak je! Celkom správne!“ súhlasil Frank, ktorý bol nesmierne rád, že jeho kamarát tak šťastlive vyviazol z toho. „Ani len to nemôžeš povedať, že tvoj život visel na slamke, lebo visel iba na biednom stebielku trávy! Hlavné je však, že sa ti to podarilo a úfam sa, že sa to tak skončí aj s behom o preteky. Samé nohy to nevykonajú. Kto vie, aké stebielko prinesie moje víťazstvo. Hja veru, trocha musí byť aj v nohách, ale ešte viac v kotrbe. Aha, pozriteže, tu ide smutná ryba!“

Indián prichádzal okúňavo, zronený, asi piatimi minútami po bielom víťazovi. Sadol si blízo lovcov na zem, mlčky dívajúc sa na jazero. Indiáni ani nepozreli na neho, vôbec si ho nevšímajúc; chladne čakali, že Davy pristúpi k nemu a prekole ho.

Na to vystúpila z davu žena, dvoje dietok majúc so sebou. Zastala pri premoženom Indiánovi. On pravou rukou pritiahol k sebe jedno svoje dieťa, druhou druhé, privinul ich na moment k sebe, potom ich nežne odtisol od seba, podal žene ruku a kývol jej mlčky, aby sa vzdialila. Zatým hľadal pohľadom Davyho a zavolal na neho:

„Nani vič, ne pokaj! — Tvoj nôž! Zabi ma!“

Statočnému dlhánovi bezmála slzy vyhrkly z očú. Pojal ženu i dietky za ruku, pritiahol ich zas k Indiánovi a riekol polo-anglicky a polo-utahsky, lebo lepšie nevedel:

„No vič — not pokaj! — Nie nôž, nie zabiť!“

S tým obrátil sa a pristúpil k svojim druhom. Ostatní Indiáni dívali sa udiveným zrakom na to. Náčelník spýtal sa Davyho:

„Prečo ho neusmrtíš?“

„Lebo som kresťan! Darujem mu život.“

„Keby však on bol zvíťazil, istotne by ťa bol preklal. Prečo konáš teda ty ináče?“

„Čo ma po tom? Nezvíťazil, teda nemôže to vykonať. Nech si žije, ja nepotrebujem jeho krv.“

„Jeho majetok mu však soberieš, všakže? Jeho zbrane, jeho kone, jeho ženu i dietky?“

„Čo by som si s nimi počal? Ani sa mi nesníva! Nech si len podrží, čo je jeho.“

„Uff! Ja ťa nechápem! On by si bol veru múdrejšie počínal, keby ťa bol premohol.“

To isté, čo náčelník, mysleli si asi aj ostatní červení. Takéto konanie sa im nepratalo do hlavy. Ich pohľady prezradzovaly, ako sa čudovali Davyho stanovisku. Ani jeden z nich by sa nebol zriekol svojho prirodzeného práva. „Červená Ryba“ zmizol zpomedzi ostatných. Ani on nemohol pochopiť, prečo ho biely človek neusmrtil a neskalpoval. Hanbil sa za svoju porážku a žiadal si, aby sa zem pod nim otvorila a skryla ho pred zrakmi jeho bojovných druhov.

Ale z jedného srdca jednako vyvierala vďaka. Žena „Červenej Ryby“ pristúpila k Davymu a podala mu ruku. Podvihla k nemu i rúčky svojich dietok a potichu povedala mu niekoľko slov, ktorým Davy síce nerozumel, ale ľahko pochopil ich smysel.

V tom sa už blížil nasledujúci indiánsky závodník: Nambó-avát, „Veľká Noha“, k náčelníkovi a spýtal sa, či už môže začať zápas s druhou bielou tvárou. Veľký Vlk kývol hlavou a kázal ísť na určené miesto zápasu, ktoré bolo v blízkosti mučeníckych stĺpov. Tam Indiáni utvorili — ako obyčajne — veľký kruh, do prostriedku ktorého náčelník uviedol „Veľkú Nohu“. Old Shatterhand zas sprevádzal ta hrubého Jemmyho. Robil to k vôli tomu, aby sa Jemmy nestal prípadne obeťou nejakej lsti Indiánov.

Oba súperi obnažili si hornú čiastku tela a obrátili sa chrbtom k sebe. Jemmyho hlava sotva siahala po plecia dlhého Indiána. Náčelník mal v ruke lasso, ktorým sviazal oboch. Remeň prechádzal Indiánovi trocha ponad driek, ale Jemmymu cez prsá. Šťastnou náhodou oba konce lassa siahaly tak ďaleko, že náčelník musel sviazať slučku práve na prsách Jemmyho.

„Pozor, priateľko!“ napomenul ho Old Shatterhand. „Teraz už nemusíš remeň rozrezať, ale len slučku rozviazať obratným ťahom.“ Povedal to pravda, po nemecky, aby ho Indiáni nerozumeli.

Potom dali obom súperom nôž do pravej ruky a zápas sa mohol začať. Náčelník Indiánov kročil nazad a Old Shatterhand tiež.

„Jemmy, stoj pevne a drž sa, nedaj sa shodiť!“ posmeľoval ho Hobble-Frank. „Veď dobre vieš, že ak ťa prepichne, ja ovdoviem na večné veky a budem opustenou sirotou ako prst na tomto svete. To mi už azda len neurobíš! Nechaj sa za čas strkať, ale potom ho prešmar ponad hlavu.“

Aj indiánski bojovníci posmeľovali svojho človeka hlasitými výkrikmi. Indián zdvihol pyšne hlavu a povedal:

„Ja nie som ,Červená Ryba‘. Mňa nepremôže! Ja vám ukážem, ako treba takúto ropuchu zašliapať a rozdrtiť. Za niekoľko okamihov budem s ním hotový, aby mi dlho nevisel tu na chrbte.“

Jemmy nehovoril. Stál ticho a pozeral vážne pred seba. Jeho buclatá postava odrážala sa veľmi smiešnym spôsobom popri atletickom, ozrutnom tele Indiánovom. Jemmy si však dával dobrý pozor. Hlavu si skrútil trocha stranou, aby videl každý pohyb nôh Indiánových. Neponáhľal sa začať útok, lebo to nebolo v jeho záujme; vyčkával, aby Indián začal napádať a aby sa podľa toho mohol potom zachovať ďalej.

„Veľká Noha“ tiež čakal dosť dlho. I jemu bolo by príjemnejšie, keby bol začal Jemmy útočiť. Číhal totiž na príležitosť, aby rýchlym, prekvapujúcim myknutím mohol shodiť svojho súpera pod seba. To sa mu však nepodarilo, lebo akonáhle podstrčil svoju nohu, aby buclatého lovca sotil a srazil na zem, Jemmy mu kopol do druhej, pevne stojacej nohy takou silou, že Indián bezmála padol.

Tento nečakaný bolestný úder náramne rozzúril „Veľkú Nohu“ a potom už nasledoval útok za útokom s jeho strany. Indián bol silnejší, ale biely chlapík obratnejší a opatrnejší. Indiána veľmi zlostily jeho neúspechy a marné namáhanie. Ale čím väčšmi zúril a čím viac kopal za seba ako rozbesnený kôň, tým chladnejším a pokojnejším bol Jemmy.

Zdalo sa, že sa zápas takýmto spôsobom pretiahne do nekonečna; nebolo badať ani najmenšej prevahy na strane jedného alebo druhého. Červení diváci začali už tratiť trpelivosť a hlasitými výkrikmi pobádali „Veľkú Nohu“, aby srazil už raz svojho súpera.

Indián teda pokladal už moment za príhodný, aby skončil zápas vopred premysleným podvodom. Pravdepodobne mal to dohovorené i s náčelníkom, lebo lasso nesovieralo veľmi tuho telá oboch zápasníkov. Náčelník úmyselne sviazal lasso trocha voľne, aby sa Indiánovi lesť podarila. Čo urobil? Náhlym pohybom chmatol lasso, natiahol ho k predu nakoľko to len bolo možné, aby sa v takto získanom priestore obrátil, svojho súpera popadol od chrbta a tak ho tým ľahšie premohol. Lenže sa mu to nepodarilo úplne… Obrátil sa dopoly, tak že bokom opieral sa o chrbát svojho soka. Ešte jedno trhnutie, šmiknutie — a bol by dosiahol svojho cieľa. Lenže ani Jemmy nespal. Chytro zbadal, čo sa stroji za jeho chrbtom. Bieli lovci s úžasom zbadali tiež lesť Indiánovu a Hobble-Frank rýchlo zvolal na Jemmyho:

„Shoď ho! Obracia sa!“

„Veď viem!“ odpovedal Jemmy pokojne, ale bystro.

V tom momente, ako to vypovedal a ako sa Indián prisilil ešte raz obrátiť sa v lasse a tým cieľom zdvihol jednu nohu, tak že nestál už tak pevne: Jemmy sa razom sohol, zdvihol Indiána do povetria a vytiahol voľný koniec lassa zo slučky. Lasso popustilo. Indián rozhodil rukami-nohami v povetrí a v nasledujúcom okamihu žups! tresol rovno dolu hlavou na zem, pričom mu vypadol z ruky nôž. Ako blesk s neba, tak rýchlo sa vrhol Jemmy na červeného, prikľakol mu na prsá, ľavou rukou schrapil ho za hrtan a pravou priložil mu nôž k srdcu.

Je možné, že by sa Indián bol bránil do posledného dychu a nebol by sa poddal hneď, ale strmým pádom omráčený, zpočiatku stal sa bezradným, a krem toho ťažké telo buclatého Jemmyho tlačilo ho dosť citeľne k zemi a lovcove oči takým divým ohňom sršaly na neho celkom z blízka, že sa neodvážil protiviť sa, ale uznal za najmúdrejšie pekne ticho ležať.

Jemmy na to pozrel na náčelníka a spýtal sa:

„Či uznáš teraz, že je premožený?“

„Nie,“ odpovedal náčelník tvrdo a pristúpil k zápasníkom.

„Prečo nie?“ ozval sa hneď i Old Shatterhand a tiež vykročil zpomedzi divákov.

„Nie je premožený, lebo sa stala vec, ktorá nie je prípustná a ktorá zmarila výsledok.“

„Ja však tvrdím, že sa stalo všetko správne!“ odvetil Old Shatterhand pevným hlasom. „Povedz, akú námietku máš proti víťazstvu môjho druha?“

„Nemôžem uznať jeho víťazstvo, lebo lasso je uvoľnené a rozviazané; to je proti dohovoreným podmienkam zápasu!“ riekol náčelník.

„Tak? A či si nevidel, že sa „Veľká Noha“ obrátil a tým lasso uvoľnil? Ak je niečo nie v poriadku, tak je to chybou tvojho človeka a nie môjho druha!“ hájil Old Shatterhand svoje stanovisko neústupne.

„To nie je pravda! Pusť ho! „Veľká Noha“ nie je premožený a zápas musí sa začať znova!“

„Nie, Jemmy, nepusť ho!“ velil lovec. „Akonáhle ti rozkážem alebo akonáhle zbadáš, že sa chce pohnúť, pichni do neho v tom momente!“

Na tieto slová náčelník sa hrdo vyrovnal a spýtal sa povýšeným hlasom:

„Rád by som vedieť, kto tu rozkazuje: ja či ty?“

„Ja i ty, oba!“ znela smelá odpoveď lovcova.

„Kto ti to povedal?“

„Ja ti to vravím! Ty si náčelníkom svojich a ja som vodcom svojich ľudí. Ja i ty spoločne sme sa dohovorili o podmienkach boja. Kto ruší smluvené podmienky, je lhárom a podvodníkom!“

Old Shatterhand dobre znal dušu a zvyky Indiánov, podľa ktorých daný sľub alebo záväzok je svätou, nedotknuteľnou i nezmeniteľnou vecou. To patrilo k česti bojovníckej. Veľkého Vlka však dopálila smelosť Old Shatterhandova a cítil, že sa proti lovcovi slovami nevyrúbe, preto zlostne zareval:

„Ty, ty sa opovážiš takto hovoriť so mnou tu, pred toľkými červenými bojovníkmi?“

„To nie je opovážlivosť! Ja hovorím len pravdu a žiadam vernosť i statočnosť od teba. Jestli ja nesmiem hovoriť, dobre teda, nech hovorí ďalej moja smrtonosná puška! Ty vieš, čo to znamená!“

Dosiaľ mal svoju pušku hlavňou o zem opretú. Teraz ju zdvihol k lícu, hotový strieľať.

„Povedz teda, čo si žiadaš,“ zabručal náčelník mäkším tónom, ale bolo vidieť, že zlosť kypí v ňom.

„Uznávaš, že títo dvaja zápasníci mali bojovať sviazaní a chrbtom k sebe obrátení?“

„Áno.“

„Veľká Noha“ však natiahol lasso a dopoly obrátil sa. Je to správné? Ty si to musel vidieť!“

„Áno,“ odvetil náčelník neistým hlasom.

„A ďalej povedalo sa, že kto pritisne svojho súpera na zem pod seba, má právo usmrtiť ho. Pamätáš sa na podmienky? Tak to bolo dohovorené alebo nie?“

„Áno, tak,“ vytisol náčelník zo seba doznanie váhavým tónom.

„Nuž teda: kto leží na zemi?“

„Veľká Noha.“

„Kto je teda premožený?“

„On…,“ odpovedal náčelník vrčiac, ako keď z voľakoho kliešťami musia ťahať každé slovo. Ale neodvážil sa protiviť sa, lebo cieva obávanej, čarovnej pušky siahala mu temer pod nos.

„Máš proti tomu nejakú poznámku?“

Pri týchto slovách zaryl sa do očú náčelníkových prenikavý, pokorujúci pohľad bieleho lovca, tak že sa cítil popri ňom úplne nepatrným a bezvládnym, hoci bol postavou obor. Rozpačite sklopil oči a povedal:

„Nemám. Premožený patrí víťazovi. Povedz mu, aby preklal svojho súpera, má právo to urobiť.“

„Na to právo by som nemusel upozorňovať svojho druha; on vie to dobre, ale neurobí to.“

„Čo? Tuším aj on chce darovať život svojmu súperovi?“

„O tom rozhodneme pozdejšie. Do tých čias nech je „Veľká Noha“ sviazaný tým istým lassom, z ktorého sa chcel vyslobodiť.“

„Prečo by sme ho mali sviazať? On vám neutiekne. Vie, čo je jeho povinnosťou.“

„Ručíš mi za to?“

„Ručím.“

„To mi postačí. Nech ide, kam chce, ale musí sa hneď vrátiť k víťazovi, keď sa skončia dva zápasy, ktoré máme ešte pred sebou.“

Po týchto slovách Jemmy pustil svojho súpera, vstal a šiel sa obliecť. Indián tiež skočil a ponáhľal sa preč cez rady divákov, ktorí nevedeli, či mu majú dať na javo svoje opovrženie alebo nie.

Indiáni boli vôbec veľmi prekvapení chovaním sa Old Shatterhanda. Divili sa, odkiaľ berie biely lovec odvahy tak si počínať voči ich náčelníkovi a voči nim. Jednako neodvážili sa protiviť sa jeho žiadosti. Stáli tam zadivení a v rozpakoch, sami nevediac, čo si majú myslieť, najmä keď videli, že sa ich vlastný náčelník pokoruje vôli bieleho lovca. Bola to sila osobnosti, zvláštna povesť a široko-ďaleko medzi Indiánmi známa sláva Old Shatterhandova, ktorá pôsobila takýmto mohutným a očarujúcim dojmom na nich.

Náčelníka to, pravda, nemálo škrelo, že dvaja jeho najlepší bojovníci škarede podľahli v zápase, a to proti dvom bielym tváram, ktorých oni hneď na prvý pohľad zdali sa silou a zručnosťou ďaleko prevyšovať. Tým väčšie nádeje skladal teda v indiánske víťazstvo v nasledujúcom zápase. Akonáhle padol jeho zrak na postavu Hobble-Frankovu, prišla mu chuť zasmiať sa a jeho nálada sa hneď vyjasnila. Vylúčená vec, že by ten malý krátkonohý človiečik vyrovnal sa „Skákajúcemu Jeleňovi“ — tak si myslel. V tomto prípade bol si celkom istý víťazstva.

Kývol „Skákajúcemu Jeleňovi“, aby pristúpil bližšie, zaviedol ho k Old Shatterhandovi a riekol:

„Tento môj bojovník je rýchly ako vietor a ešte nijaký behúň ho nepredbehol. Som istý, že tvoj zostane ďaleko za jeho pätami. Nechcel by si mu teda radiť, aby sa radšej hneď teraz poddal? Tak aspoň nebudeme zbytočne márniť čas.“

„Nie.“

„Rýchlo umre a aspoň si nepritiahne hanbu na hlavu,“ nahováral „Veľký Vlk“ usilovne.

„Či nie je to najväčšou hanbou, keď sa niekto poddá bez boja? Či si nepokladal i „Červenú Rybu“ za neprekonateľného plavca a „Veľká Noha“ či sa nechlúbil, že v niekoľko minútach rozpučí svojho súpera, vraj „ropuchu“? Myslíš, že „Skákajúci Jeleň“ bude šťastnejší ako tamtí, ktorí si tiež tak hrdo počínali, potom však veľmi skromne a tichúčko odplazili sa? Ja môžem mať veru viac dôvery v súcnosť svojich druhov ako ty.“

„Uff!“ zvolal „Skákajúci Jeleň“. „Ja bežím o preteky so srnami a nechávam ich za sebou.“

Old Shatterhand až teraz si ho všímol pozornejšie. Indián mal naozaj vzrast behúňsky, vyvinuté svalstvo jeho nôh jasne dokazovalo, že je súci na najrýchlejší beh, hoc i na veľkú vzdialenosť. Ale jeho rozumové schopnosti, nakoľko to bolo vidieť už i z výrazu jeho tvári, neboly práve v harmonickom pomere s jeho dlhými nohami. Hlava jeho mala tvar opičí, ale pritom nebolo badať na ňom bystrosti opice.

Medzitým i Hobble-Frank pristúpil bližšie a obzrel si svojho súpera.

„Nuž, čo myslíš o ňom?“ spýtal sa ho Old Shatterhand.

„Budí vo mne nezlomnú istotu vo víťazstvo, keď sa tak podívam na jeho dojemnú tváričku. Nohy má síce tri ráz toľké ako ja, ale i to je možné, že môj rozum je tri ráz toľko hoden ako jeho. Predovšetkým však musíme vedieť, akú dráhu nám vyznačí náčelník na preteky. Keď si to poriadne obzrem, porozmýšľam si o ďalších možnostiach. Možno, že hlavou lepšie pobežím, ako on nohami.“

Old Shatterhand sa teda obrátil zas k náčelníkovi a spýtal sa ho:

„Je už rozhodnuté, kade majú závodníci bežať a aký cieľ je určený pre nich?“

„Áno. Poď, ukážem ti.“

Vyšli z kruhu Indiánov na voľný priestor. „Jeleň“ ich nesledoval, lebo jemu už z predporady známe boly podmienky i cieľ behu. Náčelník ukázal rukou smerom k juhu a riekol:

„Či vidíš ten osamelý strom, ktorý je asi v poloceste medzi nami a medzi horou?“

„Áno.“

„Závodníci musia až ta bežať. Ktorý z nich ta dobehne, tri ráz obehne strom a potom prvý sa vráti zas k nám do tábora, bude víťazom.“

Hobble-Frank znaleckým okom premeriaval diaľku a okolie stromu, potom všímal si i úzadie závodišťa a ozval sa po anglicky, pričom bolo badateľné, že anglickú reč ovláda omnoho lepšie ako svoju materinskú nemčinu dialektom hovorenú.

„Verím však, že čestnosť a statočnosť bude na oboch stranách prísne zachovávaná.“

„Chceš tým azda povedať, že je na našej strane možná i nečestnosť?“ riekol náčelník ostro.

„Áno.“

„Chceš, aby som ťa srazil, ty opovážlivec?“

„Nech sa len páči, zkús to! Ale ubezpečujem ťa, že guľka môjho revolvera je rýchlejšia ako tvoja ruka. Či nemám príčiny upodozrievať vás, že si nebudete celkom čestne počínať voči mne, keďže práve pred chvíľou sme videli, ako sa chcel „Veľká Noha“ obrátiť a tak podvodne zvíťaziť?“

„To nebolo nečestne konané, iba lstive.“

„Ach, tak! Lesť je teda dovolená kedykoľvek?“

Náčelník sa zamyslel na chvíľku. Ak povie, že áno, tým ospravedlní chovanie sa „Veľkej Nohy“ a prípadne umožní i „Skákajúcemu Jeleňovi“ pomôcť si nejakou lsťou, ak by bolo potrebné. Títo belosi — myslel si — dokazujú väčšiu súcnosť, než sa všeobecne očakávalo so strany Indiánov. Nie je nemožné, že i tento malý kujon tu dobre beží; preto náčelníkovi zdalo sa byť múdrejším, nechať si voľnú ruku čo sa lsti týče a tým dať svojmu človekovi možnosť i v najhoršom prípade zachrániť sa. Pravda, ani na kraji umu mu nebolo, že by i belosi mohli siahnuť k lsti. Odpovedal teda:

„Lesť nie je nečestnosťou. Lesť nie je podvodom. Prečo by to teda nemohlo byť prípustné?“

„Úplne súhlasím a hotový som. Kde je začiatočný bod závodnej dráhy?“

„Zapichnem kopiu do zeme tam, odkiaľ začnete oba beh svoj a kam sa máte vrátiť.“

Odišiel na chvíľku; bieli zostali sami.

Old Shatterhand pozrel skúmavým pohľadom na Hobble-Franka a riekol:

„Všetko sa mi zdá, že v tebe už zkrsla nejaká chytráckosť. Nemýlim sa, všakže?“

„Tak je! Vyčítate to azda z mojej tvári?“

„Áno. Usmievaš sa akosi potuteľne a povedome.“

„Veru sa to smiešne vykľulo. Náčelník Vlčisko chcel mi škodiť tým, že pripustí lesť. Netušil však, že mi tým preukázal najväčšiu úslužnosť ten milý pánko. Nahnal vodu na môj mlyn, tak že teraz už nemám nijakých obáv.“

„Nuž, čo si vyvaril teda v tej svojej hlave?“

„Presvedčíte sa o tom hneď na vlastné oči. Rád by som však vedel ešte, aký je to strom, okolo ktorého máme si zatancovať?“

„Zdá sa mi, že je to buk.“

„A teraz pozrite, prosím, ďalej, trocha v ľavo; tam trčí tiež akýsi strom, ale dva razy tak ďaleko. Aký je to strom?“

„To je jedľa.“

„Tak. A kam to vlastne máme utekať?“

„K buku.“

„Ja však poletím priamo k jedli.“

„Zbláznil si sa?“

„Nie. Mám v hlave chvalabohu všetko v poriadku. Hlavou pobežím k buku, ale nohami k jedli, hoci je asi dva razy tak ďaleko.“

„Ale na kýho hroma chceš robiť takéto kotrmelce?“

„To všetko uvidíte o chvíľku a potešíte sa. Keď pozrem na firmovú tabuľu toho „Skákajúceho Jeleňa“, zdá sa mi, že je omyl vylúčený. Som presvedčený, že sa mi podarí všetko, ako som si vymyslel. Kdeže je ten náčelník, aby sme už začali?!“

„Buď opatrný, Frank, ide o tvoj život!“ napomínal ho Old Shatterhand.

„Keby šlo len o život, veru by som nepotreboval namáhať sa. I keď by ma premohol, nemusím umrieť. Som poistený proti smrti. Že ako? To je jasné: „Veľká Noha“ je premožený a má umrieť, ak to bude v našom záujme. Vy zvíťazíte nad Vlčiskom, mali by sme teda spolu dve víťazstvá a jednu porážku, totiž tú moju, v čom však naskrze neverím. I v najhoršom prípade teda za dvoch premožených Indiánov ja by som mohol byť vykúpený od smrti. O môj život teda nejde, ale o česť. Vari by som mal pripustiť, aby v pozdejšej historii poslednej štvrti devätnásteho storočia zaznačili, že mňa, Hobble-Franka z Móricburgu preskočila taká barania hlava? Takú hanbu si veru nenechám prišiť k svojmu slávnemu menu.“

„Tak mi teda aspoň povedz niečo o svojom úmysle. Možno, že sa ti moja rada jednako zíde,“ povedal Old Shatterhand.

„Ďakujem najúctivejšie! Dobrú radu som si dal už sám a postarám sa s láskavým dovolením, aby som svoj vynález sám využil. Len to mi povedzte, ako sa volá jedľa utahskou rečou?“

„Ovomb.“

„Ovomb?“ Zvláštne slovo. A ako mám povedať po utahsky: „Ta k tej jedli?“

„Inč ovomb.“

„Výborne. To je dosť krátka veta, len dve slová. Musím sa ich dobre naučiť, aby som ich v náhlosti nezabudol.“

„Ako súvisí to inč ovomb s tvojimi plánmi? Nijako nevykukáva z tvojich slov, čo zamýšľaš.“

„To je vedúca hviezdička na obzore môjho plánu! — Teraz však zatíchneme, lebo ide Vlčisko.“

Náčelník sa vrátil k lovcom. Vrazil kopiu do mäkkej pôdy a vyhlásil, že závodenie v behu sa hneď začne. Frank shodil so seba šaty okrem nohavíc. „Skákajúci Jeleň“ mal na sebe iba nejakú zásteru koženú. Pozrel na svojho súpera pohľadom, ktorým chcel dať na javo svoje nesmierne opovrženie, ale bol to len výraz úbohej hlúposti.

„Frank, pochlap sa!“ zvolal Jemmy. „Pamätaj, že Davy a ja sme zvíťazili!“

„Len neplač,“ potešoval ho malý šibal. „Ak si dosiaľ nevedel, či mám nohy alebo nie, teraz uvidíš, ako budem preberať nimi.“

V nasledujúcej chvíli náčelník tleskol dlaňami. „Skákajúci Jeleň“ pustil sa do behu hlasitým výkrikom a malý Frank za nim. Obyvatelia celého tábora boli zas pohromade, aby videli výsledok závodenia. Na ich tvárach už po niekoľkých sekundách bolo vidieť, že sú úplne istí vo víťazstve Indiánovom. „Jeleň“ bol už ďaleko pred súperom a každým skokom získal prevahy nad ním. Červení jásali. Bláznovstvom by bolo tvrdiť, že by biely behúň ešte mohol dohoniť Indiána, alebo priam predbehnúť ho. Rozjarení diváci posmešne uškŕňali sa, vidiac, ako Hobble-Frank zaostáva ďaleko za svojím súperom.

Uznať treba však, že Hobble-Frank s obdivuhodnou vytrvalosťou a pomerne dosť veľkou rýchlosťou uháňal. Temer nebolo vidieť jeho nožičiek, tak rýchlo preberal nimi. Pritom zdalo sa, že nevkladá do behu všetku svoju energiu, tak že keby chcel, mohol by utekať i rýchlejšie. Robil však dojem, že si necháva silu na ostatok.

Vzdialenosti medzi oboma závodníkmi stále pribývalo, tak že Indiáni teraz už vôbec nezdržiavali sa v posmešných výkrikoch a v prejavoch svojej škodoradosti. Razom pustili sa do hlasitého rehotu, keď videli, čo sa s Hobble-Frankom robí. Stalo sa totiž toto: Buk, označený náčelníkom ako cieľ behu, stál v šírom poli osamotený, asi na tritisíc stôp od tábora. Na ľavo od buka, najmenej však ešte dvetisíc stôp ďalej, bola spomenutá už jedľa. Teraz, keď behúni boli už hodne ďaleko od divákov, bolo jasne vidieť, že malý Frank nebeží k buku, ale k jedli. A utekal takou horlivosťou, že to primalo indiánskych divákov nahlas rehotať sa. Bolo to ozaj smiešne, tak že sa Indiánom nebolo čo diviť.

I „Veľký Vlk“ pozorne sprevádzal okom tento vývin vecí a riekol Old Shatterhandovi úsečným, ironickým tónom:

„Tvoj druh si mohol radšej uši otvoriť lepšie, než mne odfrflávať. Ako vidíš, nerozumel mi.“

„Nie. Dobre ti rozumel.“

„Ale veď vidíš azda, že beží k jedli, a nie k buku!“

„Tak je.“

„To znamená, že „Skákajúci Jeleň“ zvíťazí nad nim dvojnásobnou rýchlosťou.“

„Nie veru.“

„Že nie?“ spýtal sa „Veľký Vlk“ zarazene.

„To je lesť a lesť použiť si mu ty sám dovolil,“ odvetil Old Shatterhand chladným tónom.

„Uff, uff! Pravdaže!“ zvolal náčelník a hneď na to začali uffkať i ostatní Indiáni, keď im náčelník napochytre vysvetlil slová lovcove. Ich rehot razom zmĺkol a na ich tváre vysadla mimoriadna napnutosť. Vyvaľovali oči v tú stranu, so zatajeným dychom sledujúc, čo bude ďalej.

„Skákajúci Jeleň“ v nasledujúcom momente už dobehol k buku. Mal ho tri ráz obehnúť. Hneď však pri prvom obehnutí zbadal, že jeho súper, hoci len na tristo stôp od neho, uteká iným smerom. Prekvapený zastal, ako keby ho k zemi pribili, vyvaliac okále na Franka. Nemohol pochopiť, čo sa to robí jeho súperovi.

Z tábora bolo vidieť celkom dobre, že v tom momente malý Frank vystrel ruku smerom k jedli. Počuť však nemohli, čo kričal pritom. „Inč ovomb! Inč ovomb!“ (Ta k jedli!) volal totiž na červeného.

Indiánovi kmitlo čosi hlavou, že akiste nerozumel dobre podmienky zápasu a že náčelník kázal k jedli bežať. Iného vysvetlenia mu nemohla dať jeho úbohá hlava. Bol celý zmotaný, nevediac, čo si má teraz počať. Malý biely kujon však už uháňal ďaleko… tu nebolo času dlhšie váhať a rozmýšľať, veď šlo o jeho život! Takýmto činom víťazstvo mohol by mu už z hrsti urvať ten biely čert. Vzchopil sa a rozbehol sa smerom k jedli. Za niekoľko okamihov dohonil Franka. Ako strela preletel popri ňom a uháňal ďalej ako bez duše, neobzrúc sa ani len raz na svojho súpera.

Indiáni, vidiac, čo sa robí, začali zúriť, revali, kričali na „Skákajúceho Jeleňa“, snažiac sa odvrátiť ho od mýlného kroku. Ale všetko darmo. Ten sa toho tuším ešte väčšmi splašil a napnul všetky sily, bojac sa o svoje víťazstvo.

Indiáni dobre že sa nepotrhali revúc, ako keby šlo o ich vlastné životy. Tým väčšia bola však radosť bielych lovcov. Najmä tučný Jemmy sa tešil, keď videl, že sa vtipný kúsok kamarátov tak výborne darí.

Šibal Frank obrátil sa hneď, akonáhle červený behúň prefuňal popri ňom, a pribehnúc k buku, obehol ho tri, štyri, päť ráz a potom najväčšou rýchlosťou pustil sa do zpiatočného behu. Asi štyri pätiny dráhy prebehol napnutím všetkých síl; až potom zastal na chvíľku obzrieť sa k jedli. Tam stál „Skákajúci Jeleň“ nehybne. Samozrejme, nebolo možné na toľkú diaľku dobre rozoznať jeho ruky a nohy, tým menej jeho tvár. Toľko bolo však dobre vidieť, že stojí tam meravo ako stĺp pri ceste. Nemohol pochopiť, čo sa stalo a vo svojej bezradnosti nevedel, čo si má počať.

Hobble-Frank cítil veľkú spokojnosť a ostatok svojej cesty prekonal pohodlným krokom. Indiáni prijali ho zamračenými pohľadmi. On si ich však nevšímal, ale pristúpil k náčelníkovi, potľapkal ho po pleci a riekol:

„No, stará koliba, kto zvíťazil?“

„Ten, kto splnil podmienky závodenia,“ odpovedal zlostne vrčiac.

„A to som ja!“

„Ty? Naozaj?“

„Nebol som azda pri buku a neobišiel som ho i päť ráz? Nešiel si azda do stánu zdriemnuť si za ten čas?“

„Videl som,“ povedal náčelník cez zuby.

„A teraz už som tu.“

„I to vidím. Ale prečo si obehol buk päť ráz miesto tri ráz?“

„Z čistej lásky a obetavosti voči „Skákajúcemu Jeleňovi“. On obehol buk len raz, nuž som ho ja i za neho obehol ešte dva razy, aby buku nebolo ľúto a aby sa na bystrého jeleňa neponosoval.“

„Prečo utekal ďalej od buka k jedli?“

„Chcel som sa ho spýtať, ale prebehol popri mne tak rýchlo, že som nemal času na to. Keď sa vráti, hádam bude laskavý podať nám bližšie vysvetlenie.“

„Hm, ale prečo si utekal i ty prvej smerom k jedli?“

„Lebo som si myslel, že je smrek. Old Shatterhand mi totiž povedal, že je jedľa, nuž som sa chcel presvedčiť, či je naozaj jedľa alebo smrek.“

„Prečo si sa teda vrátil a nešiel prizrieť sa stromu, aby si sa presvedčil, kto má pravdu?“

„Lebo som videl, že „Skákajúci Jeleň“ je taký laskavý a skáče ta. Od neho sa teraz celkom tak dobre môžem dozvedieť, kto má pravdu, ja či Old Shatterhand.“

Šibal Frank povedal to všetko najpokojnejším tónom na svete, ako keby bola reč len práve o počasí. V srdci náčelníka však to už vrelo. Temer sičiac vyrazil zo seba slová:

„Zdá sa mi, že si oklamal „Skákajúceho Jeleňa?“

„Oklamal? Chceš, aby som ťa na fľaku srazil?“ nadskočil malý Frank zdánlive rozzúrený, použijúc vlastné slová náčelníkove.

„Alebo si použil lsti?“

„Lsti? A načo by som jej bol použil?“

„Nato, aby si „Skákajúceho Jeleňa“ odlákal k jedli.“

„To by bola planá lesť, za ktorú by som bol musel hanbiť sa. Človek, ktorému ide o život, nedá sa len tak ľahko poslať ešte o nejakých dvetisíc stôp ďalej, keď je už pri cieli. Jednako, akby bol také niečo vykonal len tvoj skákajúci Jeleň, nuž bol by to znak, že má piesku v hlave a nie rozumu a za takú vec by sa museli hanbiť všetci, ku ktorým patrí, že si ho nevychovali a nenacvičili lepšie. Len pravý blázon a ozembuch by poslal takého trubiroha závodiť s bielym človekom, a to priam o život! Nemôžem veru pochopiť tvoje upodozrievanie, lebo tým by si kydal hanu na svoju vlastnú česť a dobré meno.“

Ruka náčelníkova kŕčovite siahla za opasok k nožu. Najradšej by bol hneď prebodol smelého a šibalského lovca, voľky-nevoľky musel však mlčky zhltnúť svoj žravý hnev.

Hobble-Frank potom pristúpil k svojim druhom, ktorí ho jásavou radosťou privítali a srdečne mu stisli ruku.

„Tak vidíš, zvíťazil som i ja. Si spokojný so mnou?“ spýtal sa buclatého Jemmyho.

„Akože! Ty si naozaj prebíjaný chlap. Tento tvoj majstrovský kúsok zaslúži si, aby ho i pozdné pokolenia spomínaly!“

„Naozaj? No počkaj len, veď si ja to dobre zapamätám a beda tebe, ak ešte raz budeš pochybovať o mojej rozvažitosti! — Aha! tu ide „Skákajúci Jeleň“, ale už neskáče, chudák, len sa plazí. Vidieť na ňom, že má zlé svedomie a že čaká zaslúžený výprask. Všimnite si len tú jeho tvár! S takýmto úbožiakom som ja musel závodiť! Nuž, ale sa aspoň znova dokázalo, že ani pri bežaní o závod nie sú najhlavnejšou vecou nohy, ale hlava.“

Jeleň usiloval sa zmiznúť, ale náčelník ho zavolal k sebe a osopil sa na neho:

„Kto zvíťazil?“

„Bledá tvár,“ znela jeho nesmelá odpoveď.

„Prečo si utekal k jedli.“

„Biela tvár ma oklamala. Povedal mi, že pri jedli je cieľ a ja som myslel, že hovorí pravdu.“

„A ty si veril tomu cigánstvu? Či som ti ja nepovedal, čo je cieľ?“

Old Shatterhand preložil Hobble-Frankovi, že ho menujú klamárom. Prefíkaný Frank razom prikročil k náčelníkovi a postaviac sa do pózy urazeného a rozhorčeného spravedlivca, rečnil vysokým hlasom:

„Ja že som cigánil? Ja že som povedal Jeleňovi, že je jedľa cieľom? To nie je pravda. Videl som ho stáť pri buku. Díval sa na mňa celý vyjavený a zdalo sa, že mu ide hlava tresnúť od rozmýšľania nad tým, čo ja robím. Sľutoval som sa nad úbožiakom a povedal som mu, že „inč ovomb", to jest že bežím k jedle. Ale že prečo utekal potom on miesto mňa k jedli, to nemôžem uhádnuť a rozlúštiť. Možno, že to nevie ani on sám. Dopovedal som svoje. Howgh!“

Old Shatterhand potláčal v sebe smiech, vidiac, ako povedome si počína malý šibal a nad to ešte na koniec svojho rečnenia ironicky vylepil to každému Indiánovi posvätné „Howgh“.

Tým väčšmi zúril však náčelník. Ledva sa premáhal a zasičal zlostne, hroziac Frankovi zaťatou päsťou:

„Áno, ty si dohovoril svoje, ale ja som s tebou ešte nie hotový. Príde chvíľa, a to skoro, keď sa ja poshováram s tebou! Dané slovo musím zadržať: tvoj je život, skalp a všetko imanie Skákajúceho Jeleňa. Ber si, čo je tvoje!“

„Nie, nie,“ odmietol Frank. „Nepotrebujem ničoho, čo je jeho. Podržte si ho len i naďalej. Ešte sa vám môže zísť, najmä keď vám zas príde chuť sriadiť závodenie v behu o život.“

Z úst indiánskych bojovníkov bolo počuť tiché, hnevlivé šomranie a náčelník zasipel, len ťažko premáhajúc svoj hnev:

„Teraz ešte môžeš štípať svojím jazykom ako zmija, o krátky čas však budeš prosiť a modlikať o milosť a revať od bolesti, že to bude až do neba znieť! Každý úd tvojho tela osobitne musí umrieť a tvoja duša po kúsku musí odísť z teba, tak že budeš za veľa mesiacov umierať.“

„Vy mi nemôžete ublížiť. Zvíťazil som, som teda voľný.“

„Tu je ešte jedon, ktorý nezvíťazil: Old Shatterhand. Počkaj len chvíľku! Čoskoro bude ležať tu v prachu predo mnou a bude rumádzgať o svoj biedny život. Ja mu život darujem za tvoj! A potom budeš v mojich rukách, potom budeš môj!! Poďte so mnou všetci, teraz bude najväčší, rozhodujúci zápas! Teraz vám ukážem, kto som, čo som, teraz sa vám odplatíme za všetko!“

Červení sa tisli za svojím náčelníkom ako ovce za pastierom, bieli však kráčali len pomaly za nimi.

„Hovoril som azda niečo takého, čo som nemal?“ spýtal sa Hobble-Frank ustarostený.

„Nie,“ odvetil Old Shatterhand. „Všetko bolo v poriadku a správne, čo si povedal. Dobre je, že konečne trafila kosa na kameň a že neohraničená hrdosť červených chlapov musela uhnúť. Mám dojem však, že musíme byť na pozore a nesmieme im dôverovať. Stroja čosi proti nám i na ten prípad, ak by sme zo zápasov všetci víťazne vyšli. Nijako nás nechcú vypustiť zo svojich pazúrov. Rozhodli sa pre osobné zápasy, lebo boli pevne presvedčení, že všetci zahynieme. Keď sa im tento úmysel zmaril, budú pomýšľať na nejakú inú pascu pre nás. Zdá sa mi, že v najlepšom prípade chcú nás tu držať ako rukojemcov, čo musíme rozhodne znemožniť, lebo by sme neboli ani na minútku istí ohľadom svojich životov.“

Náčelník viedol zástup na priestor, okolo ktorého stály stány a koliby Indiánov. Na prostriedku tohoto priestoru boly už vykonané prípravy pre nastávajúci veľký zápas. Z hŕby posnášaných, centových kamenných balvanov vyčnieval stĺp, o ktorý pripevnené boly dve lassá. Na tomto mieste sa shromaždilo všetko obyvateľstvo tábora, aby sa kochalo vo vzrušujúcom divadle. Náčelník hrdo kročil do prostriedku, rozkročil sa a čakal. Old Shatterhand vstúpil tiež do kruhu, ukázal na lassá a spýtal sa:

„Čo to má znamenať?“

„To si mohol aj uhádnuť. Ako vidíš, remene tie priviazané sú o stĺp; o voľné konce remeňov priviazaní budeme my dvaja.“

„Prečo?“

„Aby sme sa pohybovali len v tomto úzkom kruhu a aby sme si nemohli uniknúť.“

„Nenamáhaj sa zakryť svoj pravý úmysel. Ja viem dobre, prečo si to narafičil tak. Myslíš si, že mám viac obratnosti, ako sily; preto týmito putami chceš hatiť moju rýchlosť a obratnosť. Mne je to však jedno. Nemysli si, že ti tvoja lstivosť pomôže. Akou zbraňou budeme bojovať?“

„V ľavej ruke budeme mať nôž a v pravej tomahawk. Týmito zbraňami budeme bojovať do tých čias, kým jedon z nás padne mrtvý.“

Bolo jasné, že náčelník len preto vybral tieto zbrane a tento spôsob boja, lebo si myslel, že to mu zabezpečí prevahu nad Old Shatterhandom. Bol presvedčený, že biely lovec nemôže byť v narábaní tými zbraňami taký zručný ako on, ktorému tie zbrane cvičením od mladi takrečeno už k ruke prirástly. Zachcelo sa mu ešte ukázať svoju veľkú silu, aby i tým nahnal strachu Old Shatterhandovi. Pristúpil k hŕbe kamenia, ulapil velikánsky kus skaly a zdvihol ju. Pustiac ju zas na zem, hrdo mykol hlavou a povedal:

„Tu máš dôkaz mojej sily.“

Indiáni s nadšením dívali sa na svojho náčelníka, oči im žiarily hrdosťou a spokojne si pošomrávali a „uffkali“. Náčelník bol naozaj neobyčajne silný. Old Shatterhand mu to ani nechcel odškriepiť, ale uznanlivým hlasom riekol:

„Vidím, že si silný chlap. Ozajstný byvol! Lenže radil by som ti nespoliehať sa na svoju surovú silu. Ináče verím, že v tomto zápase spoľahneš sa len na samého seba a ani na um ti nepríde očakávať pomoc od niekoho iného.“

Načo to spomínať. Kto by mi mal pomôcť? Na koho to myslíš?“

„Myslím na tvojich bojovníkov. Ako vidím, pokladajú za možné, že ťa premôžem. Ináč by sa neboli ozbrojili práve teraz pred zápasom. Alebo má to azda inú príčinu?“

„Ach, aký nevinný baránok! Nuž a tvoji druhovia sú odzbrojení? Prečo majú oni zbrane? Prečo by teda nemohli mať zbrane i moji ľudia?“

„Ak si žiadaš, moji druhovia poodnášajú svoje zbrane do stánu. Otázka je však, či aj ty nariadiš svojim bojovníkom, aby odložili zbraň? Jestli si smelý a udatný a jestli sa spoliehaš na svoju vlastnú silu, tak im bezodkladne nariadiš odzbrojiť sa.“

„Chceš ma urážať?“ zvolal „Veľký Vlk“ srdito. „Ja nepotrebujem pomoci nikoho. Moji bojovníci poodnášajú svoje zbrane do stánov, ak to isté urobia i tvoji druhovia.“

„Dobre teda. My odložíme svoje zbrane. Ja si podržím len nôž.“

Oddal svoju pušku, revolvere a náboje Hobble-Frankovi, ktorý prevzal zbrane i od Jemmyho a od Davyho. Pritom však povedal Frankovi po nemecky:

„Zdanlive zanes to všetko do šiatra, ale potom vystrč zbrane popod šiator von na tamtú stranu, aby to odtiaľto nikto nezbadal. Nevráť sa sem, ale zostaň v šiatri. Indiáni budú zápasom tak zaujatí, že nespozorujú, že si tam zostal. O chvíľu vylez zadnou stranou zo šiatra a priprav kone, ktoré sú tam priviazané, na odchod. Musíme pamätať na zadné kolieska a prejsť týmto divochom cez rozum.“

Hobble Frank mlčky kývol hlavou a odišiel so zbraňami.

Náčelník tiež rozkázal svojim bojovníkom odovzdať zbrane ženám, ktoré ich zaniesly do stánov. Ženy sa ponáhľaly čo im para stačila, aby sa čím skôr vrátily a ničoho nezameškaly zo zriedkavého divadla.

Náčelník vyzliekol sa z vrchných šiat, aby ho v zápase nehatily. Old Shatterhand však zostal oblečený. Obliekanie po zápase by bolo vzalo času, čo by sa bolo mohlo stať osudným pre bielych lovcov. Oči všetkých obrátené boly na oboch zápasníkov a nikto nemyslel na malého Franka, ktorý vykonal všetko, ako mu Old Shatterhand povedal.

„Nechávam ti na vôľu: máme už začať?“ ozval sa „Veľký Vlk“ pohrdlivým hlasom.

„Skôr však ešte jednu otázku. Čo sa stane s mojimi druhmi, ak by si ma premohol a zabil?“

„Zostanú v našom zajatí, čože by bolo inšie?“ mykol plecom náčelník.

„Ako? Či neboli ubezpečení, že keď zvíťazia, nestane sa im nič a že môžu ísť voľne kam chcú?“ riekol Old Shatterhand, prísne sa dívajúc do očú náčelníka.

„Tak je, pôjdu, kam chcú. Skôr však musia zostať u nás ako rukojemci.“

„To je priam proti nášmu dohovoru. Škoda sa však hádať s tebou o týchto veciach. Len to by som ešte rád vedieť, čo sa stane, ak ja usmrtím teba?“

„To sa nestane!“ zvolal náčelník pyšne.

„Môže sa však stať. Čo potom?“

„No dobre. Ak ma ty premôžeš, ste všetci slobodní.“

„A nikto nás nezadrží? Nikto nám nebude prekážať v odchode?“

„Nikto, keď som raz povedal.“

„Teraz som už uspokojený. Môžeme začať.“

„Áno, začnime už raz. Holla chlapi, priviažte nás! Tu máš tomahawk.“

Dve indiánske sekery ležaly v tráve. Náčelník, ktorý okrem toho mal v ruke i nôž, zdvihol jedon z tomahawkov a podal ho lovcovi. Old Shatterhand ho poobzeral, poskrúcal v rukách a potom razom zahodil vysoko ponad kruh divákov ďaleko na voľný priestor.

„Čo to robíš?“ spýtal sa náčelník, vyvaliac zadivené oči.

„Zahodil som tomahawk, lebo nestojí ani fajku dymu. Tvoj je, ako vidím, výborná práca; ten druhý by sa mi bol však hneď pri prvom údere zlomil.“

Hrubou vrstvou farby pokrytá tvár náčelníka skrívila sa ironickým úškrnom, keď poznamenal:

„Mal si právo zahodiť svoj tomahawk; druhý však nedostaneš!“

„Ani sa mi nesníva pýtať si druhý. Nepotrebujem vašich tomahawkov. Budem bojovať len svojím nožom, o ktorom viem aspoň, že sa môžem naň spoľahnúť.“

„Uff! Ty si veru blázon! Prvý úder môjho tomahawku ťa zabije. Ja mám tomahawk i nôž, je teda jasné, že si slabší voči mne a že budem mať s tebou ľahkú robotu.“

Old Shatterhand neodpovedal, len sa sohol po skalu, ktorú predtým Veľký Vlk podvihol. Zdvihol ju najprv po pás, potom vyšvihol ju ponad hlavu a za chvíľu tak držal; zatým šmaril ju asi na desať krokov od seba na zem.

„Urob to za mnou!“ zvolal na náčelníka.

„Uff! uff! uff!“ zavznelo dookola z úst Indiánov, ktorí nevedeli kam sa podieť od údivu nad silou bieleho lovca. Náčelník stál tam nemo. Díval sa na lovca. Bolo vidieť na ňom, že je neobyčajne prekvapený siláckym výkonom lovcovým. Za chvíľu nemohol najsť príhodné slovo na vyjadrenie svojho citu, zároveň však cítil sa byť zahanbeným pred svojimi bojovníkmi, preto rýchle sa vzchopil a zvolal:

„Myslíš azda, že ma tým zastrašíš? Márna nádej! Ja ťa zabijem a vezmem si tvoj skalp a čo by do samého večera musel trvať tento zápas! Priviažte nás! Poďme do toho!“

Dvaja Indiáni vystúpili a priviazali náčelníka aj Old Shatterhanda o voľné konce remeňov cez pás a potom odstúpili. Takýmto činom oba zápasníci mohli sa pohybovať len vo vnútri istého kruhu okolo stĺpa. Keď ich priviazali, obe lassá tvorily rovnú čiaru, akoby priemer kruhu, v ktorom sa mohli pohybovať. Náčelník držal v pravej ruke tomahawk a v ľavej nôž. Old Shatterhand mal len nôž v pravej ruke.

Veľký Vlk si zaiste tak predstavoval zápas, že jedon druhého bude v kruhu naháňať do tých čias, kým sa dostane k nemu tak blízko, aby ho mohol sraziť tomahawkom alebo preklať nožom. Presvedčil sa síce, že sila Old Shatterhandova nezaostáva za jeho telesnou silou, zbrane boly však nerovné a v tom zakladal svoju nádej v isté víťazstvo. Okrem toho spozoroval, že podľa jeho náhľadu Old Shatterhand nesprávne drží nôž, totiž koncom nahor, a nie nadol, ako on. Náčelník bol teda presvedčený, že pri takom držaní noža nemožno zasadiť ranu zhora. V duchu smial sa na nemotornosti a nezkúsenosti lovcovej a už vopred sa ubezpečoval o istom víťazstve svojom. Takto posmelený sohol sa trocha k predu, jastrabím pohľadom sledujúc každý pohyb svojho protivníka. Predbežne však stál len na tom istom mieste, čakajúc, aby biely lovec začal útočiť.

Old Shatterhandovi tiež nebolo náhlo. Nechcel prvý útočiť, ale vyčkať útok náčelníkov, aby potom zasiahol hneď rozhodujúcim spôsobom. Vedel dobre, že náčelník použije predovšetkým svojho tomahawku. Otázka bola však, ako ho použije. Old Shatterhand pozoroval spôsob, akým náčelník držal sekerku. Lebo ak ju drží v pevne stisnutej ruke, tak nemusí sa obávať, lebo v tom prípade náčelník bude chcieť seknúť do svojho súpera. Ale ak drží tomahawk len medzi prstami, tak je pripravený hodiť ho, a to je už nebezpečnejšia vec. Lovcovi bolo treba teda veľký pozor dávať. Oba súperi nestáli od seba tak ďaleko, aby bolo ľahko vyhnúť hodenému tomahawku. Preto Old Shatterhand bedlive pozoroval spôsob držania tomahawku a zistil, že sa náčelník chystá zahodiť ho.

Tak stáli tam zoči-voči dobrých päť minút, až desať minút a ani jedon sa nepohol. Červení bojovníci už ztrácali trpelivosť a čím ďalej, tým hlasnejšie žiadali začať zápas, napokon už, nahlas dávajúc výraz svojmu sklamaniu a rozhorčeniu nad odťahovaním útoku.

Na to Veľký Vlk posmešne vyzýval lovca, aby začal. Posmieval sa mu a urážal ho. Old Shatterhand nepovedal ani slova, ale si sadol na trávu a jeho tvár i poloha prezradzovala takú pokojnosť a bezpečnosť, ako keby sedel niekde pri milom ohníku, kde sa večera pečie. To bolo však len zdanie, lebo jeho svaly boly hotové hneď skočiť a brániť sa, akonáhle by sa náčelník pohol. Preto nenápadne, ale ostro pozoroval každý pohyb náčelníkov.

Náčelník považoval toto chovanie sa lovcovo za podceňovanie jeho chrabrosti. Old Shatterhand však chcel tým len k neopatrnosti primať a dráždiť náčelníka a to sa mu i podarilo. Veľký Vlk si myslel, že sediaceho nepriateľa skôr odbaví, ponáhľal sa teda využiť tejto príležitosti. Súčasne však zmenil i taktiku svoju. Predtým mal úmysel šmariť tomahawk do lovca, teraz však rozhodol sa seknúť do neho. Skríknuc zvučným hlasom, skočil proti lovcovi a zdvihol pravicu s tomahawkom na smrteľný úder. Natešení červení bojovníci s jásotom sprevádzali rýchly útok svojho náčelníka; už sa im zdalo, že tomahawk zasiahol hlavu bieleho lovca a mnohým sa už otváraly ústa na víťazný rev; lenže Old Shatterhand v tom momente vyskočil stranou a koncom nahor obrátený nôž vykonal svoju povinnosť: náčelníkov tomahawk minul sa svojho cieľa a jeho rameno narazilo rovno do otrčeného noža lovcovho. Tomahawk mu vypadol z ruky. V nasledujúcom okamihu Old Shatterhand vrazil mu nôž do ľavej ruky, tak že mu vypadol i nôž. Potom temer neviditeľne rýchlym pohybom zasadil mu tvrdou rukoväťou noža úder na okolie srdca takou silou, že sa Veľký Vlk svalil ako vrece a zostal nehybne ležať na zemi.

Old Shatterhand zdvihol náčelníkov nôž a zvolal: „Kto zvíťazil?“

Nikto mu neodpovedal. Ešte i tí, ktorí pripúšťali možnosť Old Shatterhandovho víťazstva, nesmierne divili sa rýchlosti a spôsobu, akým sa boj konal. Stáli tam všetci ako skamenelí.

„On sám povedal, že skalp premoženého patrí víťazovi,“ pokračoval lovec, „jeho hriva je teda mojou. Ja však netúžim po jeho krvi, ani po jeho skalpe. Ja som kresťan a priateľ červených bojovníkov, ja mu darujem život. Je možné, že som mu zlomil niektoré rebro, ale nezabil som ho. Moji červení bratia nech si ho obzrú; ja idem do šiatra.“

Odviazal sa a šiel. Nikto mu v tom neprekážal a nikto nezadržal ani Davyho a Jemmyho, ktorí nasledovali Old Shatterhanda. Každý sa chcel predovšetkým presvedčiť, čo je s náčelníkom, preto tisli sa všetci k nemu. Takýmto spôsobom lovci nikým nepozorovaní prišli k svojmu šiatru. Za šiatrom boly zbrane a tam stál i Hobble-Frank s koňmi, ako mu Old Shatterhand prikázal. Chytro vysadli na kone a zpočiatku jazdili len pomaly pomedzi šiatre von z tábora tak, aby ich podľa možnosti šiatre kryly pred zrakmi Indiánov. Tak sa dostali šťastne až na kraj tábora. Tam však zbadali ich strážcovia, postavení za táborom. Na šťastie strážcovia stáli obďaleč, tak že keď lovcov zbadali a revúc začali strieľať za nimi, lovci popchli svoje kone a čochvíľa boli mimo dosahu ich guliek. Ostatní Indiáni, upozornení streľbou, začali nešeredne revať a kričať, vidiac utekajúcich lovcov.

Lovci cválali priamym smerom do doliny, ktorou sa penila bystrá riečka, do jazera vtekajúca. Old Shatterhand poznal natoľko okolie, aby vedel, že v tomto údolí im bude možné najľahšie uniknúť Indiánom. Bol presvedčený o tom, že Utahovia bezodkladne pustia sa prenasledovať ich, preto volil kraj, kde Indiánom nebude ľahko sledovať ich stopy.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.