ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Spojené Štáty Severoamerické sú známe svojimi svobodomyselnými ustanovizňami, ale i pri týchto, alebo práve pre tieto sú hniezdom zvláštnych sociálnych nerestí, ktoré v europskom štáte nie sú možné.“

Znateľ tamojších pomerov uzná, že táto mienka jedného z novších zemepiscov má svoje závažné príčiny. Neresti, o ktorých spomenutý učenec hovorí, mohli by sme rozdeliť na trvalé a priechodné. Do prvej kategorie by patrili predovšetkým všetci, za nejakým obchodom sliediaci povaľači, takzvaní loafers, rowdys a runners. Tu menovaní sliediči za ľahkým živobytím sú stáli usadlíci v Amerike a zdá sa, že tento týp ľudí nevyhynie tam ešte za mnohé desaťročia. Ináč je to s druhou gruppou krajinských nerestí, ktoré sa rýchlejšie vyvinú, ale sú i kratšieho trvania. Sem patrily mimozákonné pomery ďalekého západu, následkom čoho tvorily sa zbojnícke tlupy, ktoré len neúprosným, krutým lynčovaním bolo možno vykantriť. Ďalej tu treba spomenúť ku-klux-klanov, ktorí v občianskej vojne i pozdejšie stvárali svoje nezbednosti. Ale najhoršou a najnebezpečnejšou pliagou krajiny sa stali takzvaní tramps, tuláci, ako predstavitelia najsurovšieho vagabundáctva.

Keď sa v istom čase obchod a priemysel dostal do ťažkého položenia, keď tisíce tovární prestalo pracovať a desaťtisíce robotníkov ztratilo zamestnanie, tlupy nezamestnaných pustily sa do sveta „na vandrovku“, a to väčšinou v západnom smere. Za riekou Mississippi ležiace štáty formálne zaplavili. Čiastka z nich, tí statočnejší, chytila sa akejkoľvek práce, i slabo platenej, len aby bolo niečo. Zväčša šli na farmy (poľné majetky) pri žatve pomáhať a preto ich obyčajne „harvesters“-mi menovali.

Ktorí sa však od roboty okúňali, sdružili sa v tlupy, ktoré sa zbojstvom, krádežou a podpaľačstvom živili. Rýchlo padali až po najnižší stupeň mravnej zvrhlosti a ich vodcami boli ľudia, po ktorých ruka spravedlivosti snažne číhala.

Trampi zjavovali sa obyčajne vo väčších tlupách, niekedy až tristo i viac chlapov počítajúcich. Odvážili sa napadnúť nielen farmy, ale i menšie mestečká a zbíjali i mordovali nemilosrdne, kde len ich noha kročila. Neraz zaujali celé vlaky, železničných zamestnancov poviazali alebo pobili a vlakom rýchle ušli s jedného miesta na druhé, aby tam opakovali svoje zbojstvá. Táto neresť sa natoľko rozmohla, že správcovia niektorých štátov museli pozvať vojsko na pomoc, ktoré neraz i celé bitky malo so zbojníckymi tlupami trampov.

Za takýchto trampov pokladal kapitán i kormidelník lodi „Dogfish“ Cornela Brinkleyho a jeho druhov. Družina táto skladala sa asi z dvatsiatich chlapov, bolo ich teda málo, aby sa mohli oddať do ostatných cestovateľov a do mužstva lodi — opatrnosť a obozretnosť bola však voči nim veľmi potrebná.

Samozrejme Cornel sústredil svoju pozornosť i na čudnú postavu, ktorá sa blížila k lodi na krehkej plti a dravca tak ľahunko zabila. Zasmial sa, keď Tom vyslovil zvláštné meno „teta Droll“. Teraz však, keď videl cudzinca vstupovať na palubu, stiahol obočie a pošepol svojej družine: „Tento chlapík je vôbec nie taký smiešny, akým sa predstavuje; chlapci, musíme si dávať pozor pred ním.“

„Prečo robí teda zo seba takú maškarádu?“

„To nie je maškaráda. Tento človek je ozaj originálné stvorenie, pritom však jedon z najnebezpečnejších policajných špionov.“

„Pshaw! Teta Droll a policajný špion! Tento človek môže byť všetko možné, čo sa ti len páči, ale detektív nie je!“

„Jednako je. Ja som už dosť počul o tete Droll; „ona“ je vlastne polobláznivý stavač pascí, ktorý pre svoju veselú povahu so všetkými indiánskymi kmeny vo veľmi dobrom priateľstve žije. Vidiac ho teraz, poznávam ho celkom určite. On je detektív, povedám. Raz som ho stretol vo Fort Sully, kde z našej družiny odviedol jedného kamaráta, a na šibenicu, on sám, a nás bolo so štyridsať!“

„To nie je možné! Veď ste mu mohli aspoň štyridsať dier vpárať do tela!“

„Nie, nemohli sme. On pracuje viac prefíkanosťou ako násilím. Prizrite sa len jeho maličkým, lstivým krtičím očiam! Tie zbadajú aj mravčeka v najhustejšej tráve. Svojím neodolateľným, očarujúcim priateľským počínaním ľahunko zakosídli slučku okolo krku svojej obeti, prv ako by človek i len pomyslel na nejaký úklad.“

„Zná ťa teda?“

„Pokladám za nemožné, aby ma poznal. Vtedy si ma nemohol všimnúť. To bolo už dávno a ja som sa zmenil od tých čias. Jednako odporúčam, aby sme sa chovali ticho a nenápadne, aby sme jeho pozornosť na seba neupútali. Ja myslím, že tu môžeme zdarilý kúsok podniknúť, len aby nám pri tom on neprišiel na cesty.“

Droll veru nezdal sa byť takou nebezpečnou osobou, ako ho Cornel maľoval. Naopak: všetci prítomní museli sa veľmi premáhať, aby nevypukli v urážlivý smiech pri pohľade na smiešnu figúru. To čosi, čím mal hlavu prikrytú, nebol ani klobúk, ani čiapka, ani čepiec, jednako mohlo sa to pomenovať ktorýmkoľvek z týchto slov. Pozostávalo z piatich kusov kože, rozličnej podoby. Na predku i nad krkom trčaly z toho kusy, ktoré tienily oči a krk, po bokoch visely dve chlopne, ktoré prikrývaly uši a prostriedok tesno priliehal na vrch hlavy. S pliec mu visel dlhý a mimoriadne široký kabát, lepšie rečeno sukňa, ktorá bola sošitá zo samých malých kožených záplat. Každá záplata mala svoj osobitý vek, podobu i farbu, prezradzujúc, že ich s času na čas pribúdalo. Na predku kraje tohoto zvláštneho odevu pospájané boly malými remienkami, nahradzujícimi gombíky. Keďže sa však v takomto obleku veľmi ťarbavo chodilo, Droll pomohol si tak, že prestrihol sukňu na zadnej strane od spodku až po telo a obe tieto polovice priviazal k stehnám na spôsob jazdeckých nohavíc, čo jeho pohyby robilo veľmi smiešnymi. Nohy mal obuté do kožených topánok. Rukávy boly tiež mimoriadne široké a dlhé, preto si ich napredku sošil, hore vyššie dieru prestrihol a tade ruku vystrčil. Takýmto činom rukávy mohly slúžiť aj za visiace kapsičky, v ktorých všeličo bolo možno uložiť.

Postava človeka stala sa týmto čudáckym oblekom neforemnou. Nadovšetko komická bola jeho tvár: plná, s červenými líčkami a veľmi prívetivá, ktorej drobné myšacie očká ani na chvíľku nestály pokojne, ale sliedily sem i ta, aby im nič neuniklo.

Podobné zjavy na západe nie sú zriedkavé. Kto žije roky a roky v divočine, nemá veru ani času, ani príležitosti, ani peňazí, svoje otrhané šaty ponaprávať inakšie, ako mu to primitívne okolnosti pohyblivého a dobrodružného života dovoľujú a tu sa stretá človek nieraz s chýrnymi ľudmi, ktorých oblek je taký, že by deti smejúc sa utekaly za ním.

Droll mal v ruke dvojcievnu pušku, ktorá bola už veľmi stará. Či okrem pušky mal ešte zbraň, to len tušiť bolo možno, ale vidieť nie, lebo široký kabát dookola prikryl jeho telo ako nejaké vrece, v ktorom zaiste mohly byť ukryté ešte všelijaké veci.

Chlapec, ktorý prišiel s týmto čudáckym človekom, mohol mať asi šestnásť rokov. Mal pleť a vlasy jasné, jeho pohľad bol vážny, až vzdorovitý, ako kto sa naučil už sám si raziť cestu životom. Jeho oblek bol riadny poľovnícky, kožený. Okrem pušky ozbrojený bol i revolverom a nožom.

Keď teta Droll vstúpila na palubu, otrčila Tomovi ruku a zvolala svojím vysokým fistulovým hlasom: „Welcome,^[12] starý Tom! Aké prekvapenie! Celá večnosť, čo sme sa nevideli! Zkadiaľže a kam?“

Potriasli si ruky veľmi srdečne a Tom odpovedal: „Zdola od Mississippi. Idem do Kansasu, kde ma moji rafteri čakajú v horách.“

„Well, tak je všetko v poriadku. I ja idem v tom smere a chcem ešte ďalej. Budeme teda spolu za nejaký čas. Hop, ale na povozné skoro som zabudol! Koľko platím spolu s týmto človiečkom?“

Touto otázkou obrátil sa na kapitána.

„To závisí od toho, ako ďaleko cestujete a aké miesto si želáte,“ odpovedal kapitán.

„Miesto? Teta Droll cestuje vždy prvou triedou — teda kajutu, pán kapitán. A že ako ďaleko? Povedzme, že po Fort Gibson. Môžeme si lasso kedykoľvek zdĺžiť. Prijmete nuggety?“

„Ale áno, veľmi vďačne!“

„Avšak ako je to u vás so zlatovou váhou? Ste statoční?“

Táto otázka znela tak žartovne a obe očičká mihaly pritom tak čudácky, že otázku nebolo možno pokladať za urážlivú. Jednako kapitán tváril sa, že sa hnevá a zabručal: „Nespytujte sa to ešte raz, lebo vás razom šmarím do vody!“

„Oho, nazdáte sa, že tetu Droll je len tak ľahko šmariť do vody. Probujte len!“

„No,“ odsekol kapitán obratne, „voči dámam musíme byť zvdorilí a keďže ste vy teta, patríte ku tomu krajšiemu pohlaviu. Ja teda neposúdim vašu otázku tak prísne. Ostatne nemusíte sa s platením tak veľmi ponáhľať.“

„Nie, ja nerád zostávam dlžníkom ani jednu minútu, to je moja zásada.“

„Well, poďme teda ku pokladnici.“

Oni dvaja odišli a ostatní vzájomne vymieňali si mienku o zvláštnom človekovi. Kapitán sa skôr vrátil ako Droll a povedal udiveným tónom: „Ľudia boží, mali ste vidieť tie jeho nuggety! Vopchal ruku do rukáva a keď ju zas vytiahol, mal plné priehrštie zlatých zŕn ako hrach, oriešky ba i väčšie. Tento človek musel objaviť zlatú baňu a vykoristiť ju!“

Droll sa medzitým tiež vrátil a obzeral sa po cestujúcich. Najskôr zbadal Cornelových chlapov. Pomaly poodišiel na prednú palubu a prizrel sa chlapom lepšie. Jeho oči spočinuly niekoľko chvíľ na Cornelovi, potom sa ho spýtal: „Prepáčte, Sir, nesišli sme sa my už kdesi?“

„Ja veru neviem o tom,“ — odpovedal Cornel.

„Ó, mne sa všetko tak zdá, že sme už boli spolu. Neboli ste azda voľakedy hore na Missouri?“ — „Nie.“ — „Ani vo Fort Sully?“ — „Neviem ani kde je.“ — „Hm! Môžem azda zvedieť vaše meno?“ — „Načo? Prečo?“ — „Lebo sa mi páčite, pane; a ja, ak sa mi zapáči niekto, nemám pokoja do tých čias, kým sa s ním neoboznámim.“

„Čo sa toho týče, vy sa mi páčite tiež,“ odpovedal Cornel ostrým tónom; „jednako neodvážim sa byť takým nezdvorilým, spytovať sa vás po vašom mene.“

„Prečo? Ja to vôbec nepokladám za nezdvorilosť a hneď vám dám odpoveď na otázku. Ja nemám príčiny zatajovať svoje meno. Len kto nemá celkom čisté svedomie, zatajuje si ho.“

„Má to byť urážka, Sir?“

„Ale čoby! Ja nikdy neurážam nikoho. Adieau, Sir, a podržte si meno pre seba, ja ho nepotrebujem.“

Obrátil sa a odišiel.

„Že si ja to musím odniesť!“ zasipel Cornel.

„A prečo to trpíš ako jahňa?“ — zasmial sa jedon z jeho druhov. „Ja by som mu dal päsťou po hube!“

„Hej, hej, ale aby som ja pritom vyhorel?“ — „Pshaw! Taká ropucha! Nezdá sa byť silnou.“ — „Hja, ale nie je radno zahrávať sa s človekom, ktorý čierneho pardala na krok pustí k sebe a potom mu chladnokrvne vpáli guľku do hlavy, ako by len nejaké kura mal pred sebou. Ostatne nejde len o neho. Mal by som hneď aj iných proti sebe, my však musíme vyhnúť akejkoľvek nápadnosti.“

Droll šiel potom na zadnú čiastku paluby a tam zazrel oboch Indiánov, sediacich na balíku tabaku. Ako ho zazreli, vstali. Droll zrýchlil krok a zvolal radostne: „Mira, el oso viejo y el oso mozo — pozrimeže, starý Medveď a mladý Medveď!“

To povedal španielsky. Vedel teda, že obaja Indiáni anglicky len slabo, ale tým plynnejšie hovoria španielsky.

„Qué sorpresa, la tia Droll — aké prekvapenie, teta Droll!“ odpovedal starý Indián.

„Čo robíte tu na východe a na tomto parníku?“ spýtal sa Droll, podávajúc obom ruku.

„Boli sme v New-Orleansi a teraz sa vraciame domov. Už prešlo mnoho mesiacov, čo sme tvár tety Droll nevideli.“ — „Veru hľa, mladý Medveď je ešte raz taký veľký od tých čias. Žijete, červení bratia, v pokoji so svojimi súsedmi?“ — „Zahrabali svoje bojovnícke sekierky do zeme a nemajú chuti ich zas vyhrabať.“ — „A kedyže prídete k vašim?“ — „To nevieme. Starý Medveď nemôže sa vrátiť skôr, kým neomočí svoj nôž do krvi uraziteľa.“ — „Kto je to?“ — „Ten biely pes s červenými vlasmi tamhľa! On udrel starého Medveďa rukou do tvári.“ — „Do čerta! Mal ten človek všetko pohromade? Ináče bol by mal vedieť, čo to znamená, udrieť Indiána do tvári a to ešte starého Medveďa!“ — „On nevie, kto som. Ja som mu povedal svoje meno v našej reči a prosím bieleho brata, aby mlčal.“ — „Nemaj starosti! Teraz však musím k ostatným, ktorí by sa radi shovárali so mnou — veď sa ešte častejšie sídeme.“

Šiel ďalej na zadnú palubu. Tam práve vyšiel z kajuty otec zachráneného dievčaťa a oznamoval, že dcéra jeho už prišla k sebe, že sa dosť dobre cíti a potrebuje len odpočinku, aby sa celkom zotavila. Potom sa ponáhľal k Indiánom, aby smelému chlapcovi poďakoval za obdivuhodný skutok. Droll počul jeho slová a dozvedel sa, ako sa všetko stalo. Keď mu to Tom vyrozprával, povedal: „Ten chlapec nie je dieťa, ale pravý, celý muž!“

„Znáte ho i jeho otca? Videli sme, že sa s nimi shovárate.“ — „Ja som sa už niekoľko ráz sišiel s nimi.“ — „Že vraj sišiel? Menoval sa Tonkavom, a tento už temer vymretý kmen nikdy sa nepotuľuje, ale usadle živorí na svojich mizerných rezerváciách^[13] v údolí Rio Grande.“

„Veľký Medveď sa neusadil, ale verne zvykom svojich otcov chodí sem i tam ako i náčelník apačov Winnetou. Sídlo svoje však utajuje. Vše hovorí o „svojich“, ale kto sú to a kde sú, to sa mi nepodarilo zvedieť. Aj teraz chcel medzi nich ísť, ale ho zdržuje pomsta proti Cornelovi.“ — „Hovoril o tom?“ — „Áno. Neodpočinie do tých čias, kým sa nepomstí. Cornela pokladám za ztrateného človeka.“

„To som povedal i ja,“ — riekol Old Firehand. „Ako ja Indiánov znám, on nie zo zbabelosti si dal vylepiť to zaucho.“

„Tak?“ — spýtal sa ho Droll, skúmavo premeriavajúc očima obra. „Vy tiež znáte indiánske zvyky? Nezdáte sa však byť takým znateľom, hoci ste ozajstný obor. Myslím, že by vám viac svedčil salon (americká krčma) ako prairie.“

„Jaj, beda, teta!“ — zasmial sa chutne Tom. „Teraz ste len zastrelili poriadneho capa. Nože hádajte, kto je tento pán!“

„Vari by sa mi chcelo! Povedzte mi radšej vy sám.“ — „Oj nie. Tak ľahko vám to nedarujem. Teta: tento pán patrí medzi našich najslávnejších westmanov.“ — „Teda! Ani nie medzi slávnych, ale priam medzi najslávnejších?“ — „Áno.“

„Podľa mojej mienky takých niet viac, len dvaja.“ Na chvíľku sa zamlčal, prižmúril jedno očko, druhým žmurkal na Old Firehanda, potom sa rozosmial, čo znelo ako na klarinete fúkané „hihihi“ a povedal: „Tí dvaja sú totiž Old Shatterhand a Old Firehand. Keďže prvého poznám, tak tento druhý pán nemôže byť iný, len Old Firehand. Uhádol som?“

„Áno, ja som,“ odpovedal menovaný.

„Egad?“ spýtal sa Droll, dva kroky kročiac nazad a znova sa mu roztvorenými očami prizerajúc. „Vy ste naozaj?! Postavu máte tú istú, ako mi ju opísali, ale — jednako možno, že len žartujete!“

„Nuž teda, i toto je žart?“ spýtal sa Old Firehand a ulapil milého Drolla za límec kabáta, zdvihol ho a trikráť ho otočiac okolo seba, položil ho na blízo stojaciu bednu.

Drollova tvár sa zapýrila. Celý sa udychčal a hovoril v krátkych, trhaných vetách: „Hohó, Sir, pokladáte ma za nejaký perpendikel alebo kolotoč. Či ma Boh na to stvoril, aby som sa točil okolo vás v povetrí? Šťastie, že môj sleeping-gown^[14] je zo silnej kože, ináč by sa bol roztrhol a ja by som bol odletel kamsi do rieky! Ale zkúška bola dobrá, Sir; vidím, že ste naozaj Old Firehand. Musím to uveriť už i z toho dôvodu, lebo od vás by vystalo ešte raz ukázať tomuto gentlemanovi na mne, ako sa točí mesiac okolo zeme. Často som si myslel, keď vás tak spomínali predo mnou, ako sa budem tešiť, keď vás konečne uvidím. Tu je moja ruka a jestli ma nechcete veľmi zarmútiť, tak ňou neopovrhnite!“

„Opovrhnúť? Ja vďačne podám ruku každému statočnému človekovi, tým viac teda vám, ktorý ste sa nám takým vynikajúcim spôsobom predstavili.“ — „Predstavil? Ako to rozumieť?“ — „Nuž, keď ste pardala zastrelili.“ — „Ach, tak! To vôbec nebol čin, o ktorom hodné je mnoho hovoriť. Zvieratku nebolo veľmi dobre vo vode, nuž som mu pomohol.“ — „To bolo múdre od vás. Pardal je dobrý plavec, vody sa nebojí. Bez zvláštneho napnutia síl bol by vyplával na breh a čo by ten tam bol povyčínal! Vy ste zaiste mnohým ľuďom zachránili život. Srdečne vám stisnem za to ruku a želám si, aby sme sa i bližšie poznali.“ — „To si i ja želám, Sir. Teraz však navrhujem, aby sme si na radosť tohoto spoznania zapili trocha. Neprišiel som na túto loď nato, aby som tu smädom zahynul. Poďme teda do salonu.“

Odišli. Keď títo gentlemani zmizli s paluby, zjavil sa zo strojárne černoch, ktorý nesmel sa dívať na pardala. Druhý robotník ho zamenil v práci a on si teraz hľadal nejaké tônisté miestečko, aby si trocha zdriemol. Pomaly a mrzuto ťahajúc sa na prednú palubu, výrazom svojej tvári dával znať, že naskrze nie je v dobrej nálade. To videl Cornel; zavolal na neho a kývol mu, aby prišiel bližšie.

„Čo to má byť, Sir?“ spýtal sa černoch, keď sa priblížil. Ak si prajete niečo, tam je steward.^[15] Ja som nie pre cestovateľov.“

„To ja dobre viem,“ povedal Cornel. „Ja som sa vás chcel len spýtať, či sa vám bude páčiť pohárik pálenky si s nami vypiť.“ — „Keď tak, nuž som váš človek. Tam dolu v strojární vyschne človekovi hrdlo i žalúdok na práchno. Ale nevidím tu ničoho na chlipnutie!“ — „Tu máte dolár. Rozkážte si tam u čašníka, čo sa vám zapáči a poďte si sadnúť medzi nás.“

Výraz mrzutosti v tom momente zmizol s tvári negrovej. Chytro si priniesol dve plné sklenice i niekoľko pohárov a prisadol si ku Cornelovi. Rýchle a dychtive vypil dva poháre a povedal: „Eh, tristo hrmených, to je občerstvenie. Sir, také niečo si ja veru zriedka kedy môžem dovoliť. Ale ako vám prišlo na rozum, mňa takto počastovať? Vy bieli ste ináče nie takí ochotní voči nám čiernym.“

„U mňa a u mojich kamarátov je černoch práve toľko hoden, ako biely. Spozoroval som, že ste pri kotle zamestnaný; to je veru ťažká a smädiaca robota a keďže si myslím, že vás kapitán nevypláca stodolárnikmi, nuž som si povedal, že jeden poriadny glg nebude vám práve proti srsti.“

„Výborná myšlienka to bola, pane. Kapitán mi samozrejme zle platí, človek sa nezmôže ani na tých pár glgov. A preddavok by za svet nedal, aspoň mne nie, až len na konci cesty siahne do vrecka — damn!“^[16]

„Teda tak nakladá s vami?“ — „Áno, vraví, že môj smäd je priveľký; ostatných vypláca denne, mňa nie. Nie div teda, že je smäd u mňa stále väčší a väčší.“ — „Nuž, to bude závisieť len od vás, či si ho dnes uhasíte alebo nie. Ja vám dám niekoľko dolárov, ak mi urobíte niečo po vôli.“ — „Niekoľko dolárov? Huzza! Za to dostanem viacej plných skleníc. Von s tou vašou žiadosťou, pane! Keď ide o pálenku, ja som ten pravý človek!“ — „To je možné. Ale musíte byť obratný. Treba vám len trocha načúvať.“ — „Kde? U koho?“ — „V salone.“

„Tak? Hm?“ — zamrmlal černoch zamyslene. „Načo, pane?“

„Lebo — počúvajte, budem sa s vami úprimne shovárať.“ Postrčil mu plný pohár pálenky a pokračoval dôverným tónom: „Je tu jeden velikánsky Sir, ktorého Old Firehandom volajú, potom jedon chlapák s čiernou bradou, ktorého meno je Tom a napokon jedno strašidlo v maku v dlhom koženom kabáte, ktoré si na meno teta Droll ostrí uši. Ten Old Firehand je bohatý farmer (majiteľ poľnosti) a tí dvaja sú jeho hostia, ktorých vezme so sebou. Náhodou sberáme sa i my na tú farmu za robotou. A preto by sme radi zvedieť, akí sú to ľudia, u ktorých si chceme robotu pýtať. Vidíte a počujete, že nežiadam od vás nič nečestného alebo nezákonného.“

„Celkom správne, pane. Nikto mi nemôže zakázať, aby som počúval, keď iní hovoria. Najbližších šesť hodín patrí mne; som voľný, preto môžem robiť, čo sa mi páči.“

„Ako si to však zariadite? Smiete vy do salónu?“ — „Nie mi je práve zakázané, ale nemám tam čo hľadať. Mohol by som niečo vniesť, niečo zas vyniesť. To by však trvalo tak krátko, že svoju úlohu nemohol by som splniť.“ — „Niet nejakej práce, ktorou by ste sa tam dlhší čas mohli pobaviť?“ — „Nie — ale predsa! Prišlo mi voľačo na rozum. Obloky sú špinavé; mohol by som ich umývať.“ — „Nebude to nápadné?“ — „Nie. Keďže je salon stále plný, táto robota nemôže byť v takom čase konaná, keď tam nikoho niet. To je totiž stewardova povinnosť a ja sa mu najväčšmi zavďačím, keď mu to vezmem s pliec.“ — „Ale v ňom sa môže vzbudiť podozrenie.“ — „Nie, on dobre vie, že si ja rád potiahnem trocha pálenky, ale peňazí nemám. Poviem mu, že ma smädí a že za pohárik pálenky umyjem obloky miesto neho. Nemajte starosti, pane, mne sa to iste podarí. Teda koľko dolárov mi dáte?“ — „Zaplatím vám podľa hodnoty zpráv, ktoré mi prinesiete, najmenej však tri kusy.“ — „All right,^[17] stane sa. Nalejte mi ešte raz a potom idem.“

Keď černoch odišiel, Cornelovi kamaráti spýtali sa ho, prečo to robí. On odpovedal: „My sme chudobní trampi a preto musíme sa obzerať, aby nám zvoľakiaď kvaplo niečo. My musíme zaplatiť povozné, hľadím teda, ako by sme si nahradili nejak tento výdavok. Pre dlhú cestu, ktorú pred sebou máme, musíme robiť prípravy, a vy viete, že naše kapsy sú dosť prázdne.“

„To je pravda, Cornel, ale chceme si ich naplniť zo železničnej pokladnice.“

„Viete vy to iste, že sa nám ten plán podarí? Ak už tu môžeme prísť k peniazom, bola by to najväčšia hlúposť, nechať si túto príležitosť uniknúť.“

Jedon z nich však tvrdohlave dôvodil ďalej: „Nuž, aby som to povedal na plné ústa, krádež tu na palube? To je nebezpečné. Keď patričný ztratu objaví, istotne zbalácha všetko a nasledovať bude všeobecná prehliadka všetkých cestovateľov i všetkých kútov lodi. Hlavu si dám na to, že my budeme prví, na ktorých padne podozrenie.“

„Ty si obyčajné decko. Taká vec je nebezpečná, i nie je; podľa toho, za aký koniec ju ulapíme. A ja som, chlape, nie z tých, čo chytím za zlý koniec. Keď ma vo všetkom nasledovať budete, všetko sa nám musí podariť, napokon ešte i ten veľký podnik“.

„Ten na striebornom jazere? Hm, len aby si si tu nezakvačil medveďa na krk“.

„Pshaw! Ja viem, čo viem. Nemôžem vám už teraz vysvetľovať podrobne. Keď budeme tam, všetko zviete. Ale do tých čias musíte mi veriť a dôverovať, keď vám vravím, že tam je bohatstva toľko, že nám všetkým na celý život bude dosť. Teraz však radšej vyhnime zbytočnému ľapotaniu a pokojne vyčkajme, aké zprávy prinesie ten sprostý černoch.“

Oprel sa o zábradlie a privrel oči na znak toho, že teraz už nechce nič viac počuť, ani povedať. Aj ostatní sa povyvaľovali po palube. Jedni sa namáhali zaspať, ale sa im to nedarilo; iní tíško šepotali medzi sebou o veľkom pláne, na uskutočnení ktorého sdružili sa na život i na smrť.

Sprostý černoch však jednako rozumel svojej veci. Keby bol narazil na neprekonateľnú prekážku, istotne by sa bol vrátil, aby to oznámil. On šiel predovšetkým do miestnosti posluhovačov, aby sa so stewardom dohovoril, potom zmizol vo dverách salonu a neukázal sa za dlhý čas. Prešla dobrá hodina, kým sa zas ukázal na palube. V ruke mal niekoľko handár na utieranie; nesložil ich, ale tak šiel k družine, razom oživnutej príchodom černocha. Černoch si sadol medzi trampov, nezbadajúc, že je i on i trampi ostro pozorovaný štyrmi očami. Boly to oči oboch Indiánov, starého a mladého Medveďa.

„Nuž?“ — spýtal sa Cornel zvedave. „Ako ste vykonali, čím som vás poveril?“

Černoch odpovedal namrzený: „Ja som podnikol všetko možné, myslím však, že za to, čo som počul, nedostanem viac, ako smluvené tri doláre. Vy ste sa totiž mýlili, pane.“ — „V čom?“ — „Ten obor sa síce Old Firehandom menuje, ale vôbec nie je farmerom a preto samozrejme nemôže pozvať k sebe čierneho Toma a tetu Droll.“

„No, to by bolo!“ skočil Cornel nazlobený, tváriac sa sklamaným.

„Veru, tak je to!“ potvrdzoval černoch. „Ten obor je chýrny poľovník a strojí sa ďaleko do vrchov.“ — „Kam?“ — „To nepovedal. Ja som počul všetko a neušlo mi ani slovíčko. Tí traja sedeli trocha stranou od ostatných s otcom dievčaťa, ktoré chcel pardal zožrať. Ten otec sa volá Buttler, je inženierom a chce ísť spolu s nimi.“ — „Inženier? Čo ten chce s nimi vo vrchoch?“ — „Možno, objavili nejakú baňu, ktorú Buttler chce vyskúmať.“ — „To nie, lebo Old Firehand sa tomu lepšie rozumie než najlepší inženier.“ — „Majú v pláne navštíviť skôr Buttlerovho brata, ktorý v Kansase má nejakú, vraj, veľkolepú farmu. Ten brat Buttlerov je asi veľmi bohatý človek. Dodával do New Orleansu statok a obilie a inženier bol tam inkasovať peniaze za dodávky, aby mu ich teraz zaniesol.“

Cornelovo oko zažiarilo, ale ani on, ani nikto z trampov neprezradil, ako sa tejto zpráve potešili.

„Áno, v Kansase je mnoho bohatých farmárov,“ poznamenal vodca trampov ľahostajným tónom. „Ten inženier je však veľmi neopatrný človek. Je to veľa peňazí?“ — „Povedal šeptom, že deväťtisíc dolárov v bankovkách. Ja som to však počul.“ — „Toľkú summu človek nemá nosiť so sebou; načo že sú teda banky. Ak sa dostane do rúk trampov, peniaze sú ztratené.“ — „Nie, oni ich nenajdú.“ — „Ejha, ty ani nevieš, akí sú to prefíkaní chlapíci.“ — „Lenže tam, kde ich on má, iste nebudú peniaze hľadať.“ — „Ale! Vy azda viete, kde ich má skryté?“ — „Áno, on to ukázal ostatným. On sa síce poobzeral a bol opatrný, lebo som bol tam ja. Ja som sa odvrátil; oni však nemysleli na zrkadlo, do ktorého som pozeral a všetko videl.“ — „Hm, zrkadlo je klamlivé — kto totiž stojí pred ním, svoju pravú stranu vidí ľavou a ľavú pravou.“ — „To som ešte nespozoroval a do toho sa nerozumiem. Ale čo som videl, to som dobre videl. Inženier má starý nôž s pošvou, ktorého rukoväť je prázdna a tam má ukryté bankovky.“

„Teda! To nás však ani najmenej nezaujíma. My nie sme trampi, ale statoční žatvoví robotníci. Ľutujem, že som sa ohľadom obra sklamal. Veľmi sa podobá farmerovi, na ktorého som myslel a i meno má také isté.“ — „Možno, že mu je brat. Ostatne nielen inženier má tak veľa peňazí. Aj ten s tou čiernou bradou hovoril o veľkej summe, ktorú nesie pri sebe pre svojich kamarátov rafterov.“ — „A tí sú kde teraz?“ — „Rúbu drevo na rieke Black-bear (Čierny Medveď), ja však neviem, kde je to.“ — „Ja viem. Pod Tuloi vteká do Arkansasu. Koľko je tých rafterov tam?“ — „Asi dvadsať chlapov, všetko hodní chlapci, povedal. A ten smiešny chlapák v tom koženom kabáte má veľkú hŕbu nuggetov pri sebe. I on ide na západ. Rád by som však vedieť, načo mu je toľko toho zlata. Veď také veci ľudia nevlečú so sebou na divý západ!“ — „Prečo nie? Veď i na západe potrebuje človek všeličo. Sú tam forty, letné predajne a kočovní kupci, u ktorých môže človek premárniť veľa peňazí. Nuž, títo ľudia sú mi úplne ľahostajní. Ja len to nechápem, prečo sa trepe ten inženier medzi vrchy, keď má so sebou mladé dievča.“

„On má len to jediné dieťa. Dievča ho má veľmi rado a nechcelo sa s ním rozlúčiť. Keďže má však v úmysle mimoriadne dlho zostať vo vrchoch a preto musí trámové domy vystaviť, nuž konečne odhodlal sa vziať so sebou svoju ženu i dcéru.“ — „Trámové domy? Tak povedal?“ — „Áno.“ — „To je zvláštné. Veď pre neho, pre jeho ženu a dcéru by stačila aj koliba z trámov. Z toho možno teda uzavierať, že ich bude tam i viac pospolu. Rád by som vedel, čo majú na mysli.“ — „To chcel vedieť i černobradý, ale Old Firehand mu povedaL, že o tom sa dozvie pozdejšie.“ — „Hm, teda chcú to držať v tajnosti. Jednak teda ide tu o nejakú bohatú zlatú žilu, ktorú chcú tajne vyskúmať a v prípade zdaru využitkovať, vyčerpať. Ej, rád by som vedel, kam sa to vybrali!“

„Žiaľbohu, to nepovedali. Zdá sa, že majú v úmysle vziať so sebou čierneho Toma i tetu Droll. Veľmi sa spriatelili, natoľko, že spia v súsedných kabínach. V kabíne číslo jedno spí inženier, číslo dve má Old Firehand, číslo tri Tom, číslo štyri teta Droll a číslo päť má malý Fred.“ — „Kto je to?“ — „Boy, ktorý prišiel s tetou Droll.“ — „Je on Drollov syn?“ — „Nie, nakoľko som mohol hádať“. — „Aké je jeho priezvisko a prečo je v spoločnosti tety Droll?“ — „O tom nebolo ani reči.“ — „Kabíny číslo jeden až po päť ležia v pravo či v ľavo?“ — „Na strane kormidlovej paluby, odtiaľto hľadiac na ľavo. Dievča s matkou spí v dámskom oddelení.“ — „Nuž, keď som sa mýlil ohľadom týchto ľudí, je mi to úplne ľahostajné, kde spia. Ináče im naskrze nezávidím úzke kabíny, v ktorých sa môžu zadusiť v tejto horúčosti, kým my tuná na palube toľko vzduchu a voľnosti máme, koľko si len zažiadame.“

„Well! Ale dobré povetrie majú aj páni v kajutách, lebo obloky vybrali a na ich miesto dali sieťové drôtové vložky. Najhoršie je, pravda, nám. My musíme i pracovať i spať tam dolu v tom pekle, a to je zriedkavá, zvláštna blahovoľnosť náčelníkova, keď nám dovolí spať tu hore pri cestovateľoch. Cez úzky otvor nepreniká povetrie a od spodku ide i para i smrad od kotlov. Zadusiť sa možno v horúce dni.“

„Súvisí vaša miestnosť so spodnou časťou lodi?“ spýtal sa Cornel.

„Áno, schody vedú nadol.“ — „Môžete ich zamknúť?“ — „Nie, to by šlo ťažko.“ — „Tak ste veru poľutovaniahodný… Ale dajme už pokoj týmto povedačkám. Máme v sklenici ešte trocha pálenky.“ — „Tak je, Sir! Aj od hovoru schne hrdlo. Ešte raz si drgnem a potom sa vyvalím do chládku oddýchnuť si trocha. Keď mojich šesť hodín prejde, musím zas ku kotlu. Čo bude však s mojimi dolármi?“ — „Ja som si verný slovu, hoci vám ich nadarmo vyplatím; z vašej zprávy som nezmúdrel veru. Keď je to však môj omyl, následky budem znášať ja, a nie vy. Tu máte tri doláre, ako sme sa dohovorili. Viac vám však nepatrí, lebo vaša ochota je pre nás bez úžitku.“ — „Ja si ani nežiadam viac, pane. Za tieto tri doláre dostanem toľko pálenky, že sa môžem naslopať do gígľa. Vy ste gentleman. Ak budete ešte niečo potrebovať, len sa obráťte na mňa, a ani za svet na niekoho druhého. Môžete sa spoľahnúť na mňa.“

Vypil ešte plný pohár a potom odišiel, ľahnúc si do tône veľkého balíka.

Trampi zvedavo pozerali na svojho vodcu. V hlavných veciach sa vyznali, ale niektoré jeho otázky a vyzvedania nevedeli do správneho súhlasu uviesť.

„Dívate sa na mňa, všakže, čakajúc nejaké vysvetlenie,“ povedal s rozvažitým a samoľúbym úsmevom okolo úst. „Deväťtisíc dolárov v bankovkách, teda hotový groš, a nie nejaké šeky a zmenky, pri predložení ktorých človek príde do nebezpečenstva, že ho lapia! To je poriadna summička, ktorá sa nám veľmi zíde!“

„Ak ju dostaneme!“ vpadol mu do reči jedon, ktorý hovorieval za ostatných.

„Budeme ju mať!“ — „Ale ako prídeme k prázdnemu nožu?“ — „Ja ho vynesiem z kabíny.“ — „Samozrejme. Takú vážnu prácu neponechám inému.“ — „A jestli necháš tam zuby?“ — „To nie je možné. Môj plán je hotový a musí sa podariť.“ — „Ak sa podarí, budem sa tešiť tomu. Ale keď inženier vstane, hneď zbadá, že sa mu nôž ztratil. A potom nás tak priškripne!“ — „Kamarát, my už budeme vtedy ďaleko odtiaľto!“ — „Ďaleko? A kamže by sme šli?“ — „Aká to otázka! Rozumie sa, že na breh.“ — „Máme azda vyplávať na breh?“ — „Nie; to by som ani sebe ani vám neprial. Ja dobre plávam, ale nocou by som sa tejto širokej rieke nesveril, keď nemožno vidieť brehu.“ — „Myslíš teda, že musíme použiť jedon z tých dvoch člnkov?“

„Ani to nie.“ — „No, nech som dobrý, že neviem, ako máme byť na brehu prvej, než ten inženier zbalácha loď.“ — „To dokazuje práve, že si slabá hlavička. Prečo som sa ja dozvedal o spodnej časti lodi, povedz mi!“ — „To nemôžem vedieť!“ — „Vedieť azda nie, ale uhádnuť áno. Nože sa obzri! Čo vidíš tam pri závitku kotvového povrazu?“ — „To zdá sa byť skriňa pre nástroje.“ — „No vidíš, uhádol si!“ „Videl som, že v tej skrini spolu s kladivami, kliešťami a inými nástrojmi je i niekoľko nebožiecov a jeden je medzi nimi poldruha palcov hrubý. Nuž, spoj si to dvoje, spodok lodi a nebožiec!“

„Thunder-storm!^[18] Chceš azda loď podvŕtať?“ — zvolal druhý.

„Samozrejmé, že to urobím. Keď voda vniká do lodi, musí byť na lodi diera a keď je diera, loď musí chytro k brehu, aby vyhla nebezpečenstvu a aby našli dieru čím najskorej!“ — „Hja, ale ak to pozde zbadajú!“ — „Nemaj strachu. Keď loď začne klesať, čo sa bude diať veľmi pomaly, vodná čiara vonku musí sa dvíhať. To musí zbadať náčelník alebo kormidelník, ak nie je slepý. Objav spôsobí toľko kriku, strachu a shonu na lodi, že inženier vôbec nepomyslí na svoj nôž. A keď zbadá svoju ztratu, vtedy my budeme už dávno preč.“ — „Ale jestli zmiznutie noža predsa vyjde najavo a loď síce priblíži sa k brehu, ale nikoho nepustia s nej? Treba si všetko dobre uvážiť.“ — „Ani vtedy nenajdú nič. Nôž priviažeme na motúz, spustíme ho do vody a druhý koniec motúza priviažeme zvonku o loď. Kto ho najde, ten musí byť priam vševedúci.“ — „Táto myšlienka nie je zlá. Čo však potom, keď odídeme s lodi?“ — „Ja myslím, že na blízku najdeme nejakú farmu alebo indiánsky tábor, tam si kúpime kone, ale nezaplatíme za ne.“ — „Aj to je možné. A potom pojazdíme kam?“ — „Najskôr k rieke Black-bear, k rafterom, o ktorých hovoril černoch. Je veľmi ľahko ich tábor vypátrať. Samozrejme, tam sa nebudeme ukazovať, ale v nejakom úkryte dočkáme na čiernobradého Toma a odoberieme mu peniaze. Potom už máme peňazí dosť, aby sme sa na našu ďalšiu cestu vypraviť mohli.“ — „V tomto prípade teda dáme pokoj železničnej kasse?“ — „O tom ani reči. Škoda by bolo prepásť mnoho-mnoho tisícov dolárov. Tie peniaze sú nám potrebné. Blázni by sme však boli, keby sme i skôr nebrali všetko, čo nám do cesty príde. A teraz už viete, čo je pred nami. Dnes v noci dáme sa do roboty, na spanie ani pomyslieť. Preto ľahnite si teraz.“

Všetci poslúchli a políhali si na palube tu a tam ako snopy. Aj ináče následkom veľkej horúčosti panovala na lodi neobyčajná tichosť a pokoj. Pobrežie s prava i s ľava neposkytovalo ničoho, na čom by oči cestovateľov spočinúť mohly. Preto všetci spali alebo aspoň driemkali, čo však ani telu ani duchu neposkytuje potrebného osvieženia.

Až podvečer, keď slnko skláňalo sa k horizontu, oživla paluba. Horúčosť prestala a začal povievať znesiteľne čerstvý večerný vánok. Ladies a gentlemen vyšli zo svojich kabín požívať túto čerstvosť. Aj inženier bol medzi nimi. S ním bola i jeho žena a dcéra, ktorá sa už úplne zotavila z ľaku a nedobrovoľného kúpeľa. Šli priamo k Indiánom, lebo dámy sa im ešte nepoďakovaly.

Starý a mladý Medveď strávili celé poludnie pravou indiánskou nepohyblivosťou a pokojnosťou na tej istej bedne, na ktorej sedeli vtedy, keď ich teta Droll pozdravila. „He — el bakh šajbakh matelu makik — teraz nám peňazí dajú,“ povedal starý rečou kmeňu Tonkava svojmu synovi, keď videl, že sa inženier i so svojou rodinou k nim približuje.

Tvár sa mu zachmúrila, lebo peňažitým darom ďakovať Indiánovi je pre neho veľkou urážkou. Syn mávol rukou na znak, že je inej mienky. So záľubou pozeral na dievča, ktoré zachránil. Dievča prišlo rýchlym krokom k nemu, chytila jeho ruku oboma svojimi rukami, srdečne ju stisla a povedala: „Ty si dobrý a chrabrý chlapec. Škoda, že nebývame blízo jeden druhému, ja by som ťa rada mala.“

Pozrel jej vážne do očú a odpovedal: „Môj život patril by tebe. Veľký duch počuje tieto slová, on vedieť, že ti pravdu hovorím.“

„Dám ti teda aspoň niečo na pamiatku, môžem?“

On prikývol. Stiahla so svojho prsta tenký prstienok a navliekla mu ho na malíček ľavej ruky, kam práve dobre priliehal. Pozrel na prstienok, potom na ňu, siahol pod svoju halenu, odväzoval niečo s krku a dal jej to. Bol to kúsok tvrdej, štvoruhlastej kože, na hladko stlačenej a do nej bolo vtlačených niekoľko znakov.

„Ja ti tiež dať na pamiatku,“ povedal. „To je Nintropan-homošov totem,^[19] len kožka, nie zlato. Ale jestli by ti Indiáni hrozili nebezpečenstvom, len ukáž tento totem, hneď koniec nebezpečenstvu. Všetci Indiáni znajú a milujú Nintropan-homoša a uctia si jeho totem.“

Nechápala, čo je totem a aký je vzácny v istých okolnostiach. Ona vedela len, že jej mladík za jej prsteň kúsok kože dal na pamiatku; vidieť však nebolo na nej, že by bola sklamaná. Bola omnoho nežnejšia a dobrosrdečnejšia, než aby odmietnutím zdanlive nepatrného darčeka uraziť mohla mladého Indiána. Preto priviazala si totem na krk, pričom mladíkove oči len tak žiarily radosťou, a povedala mu: „Ďakujem ti! Ja mám teda niečo od teba a ti odo mňa. To bude radosťou pre nás oboch, hoci i bez týchto darčekov pamätali by sme jeden na druhého.“ Potom ďakovala i matka dievčaťa jednoducho stisnutím ruky. A otec povedal napokon: „Nuž, akože odmeniť krásny čin mladého Medveďa? Ja nie som chudobný; ale všetko, čo len mám, bolo by málo odmeniť ho podľa zásluhy. Ja musím teda zostať jeho dlžníkom. Len jeden pamätníček mu môžem dať, ktorým sa môže brániť pred svojimi nepriateľmi, tak ako on bránil moju dcérušku od pardala. Prijme túto zbraň? Prosím ho, aby prijal.“

Vytiahol dva nové, krásne spracované revolvery, ktorých rukoväti perleťou boly ozdobené, a podával mu ich. Mladý Indián neváhal a nerozmýšľal ani na chvíľku, čo robiť. Kročil krok nazad, vzpriamil sa ako jedľa a povedal: „Biely človek dáva mi zbraň; to veľká česť pre mňa, lebo len mužovia dostanú zbraň. Ja prijať zbrane tieto a používať ich len vtedy, keď treba brániť dobrých ľudí proti zlým. Howgh!“

Vzal revolvery a vstrčil ich pod halenou za opasok. Jeho otec sa nemohol ďalej zdržať. Bolo vidieť na jeho tvári, že bojoval so svojim rozcítením. Povedal Butlerovi: „I ja ďakovať bielemu človekovi, že neponúkal peniaze ako otrokom alebo ľuďom bez česti. Takto je to veľká odmena, na ktorú nezabudneme nikdy. My vždy priatelia bielemu človeku, jeho squaw^[20] a jeho dcéry. On dobre opatriť totem od mladého Medveďa; to i môj totem. Veľký Duch nech dávať jemu vždy slnka a radosti!“

A s tým sa poďakovacia návšteva skončila. Podali si ešte raz ruky a rozišli sa. Obaja Indiáni si sadli zas na svoje bedny.

„Tua enokh — dobrí ľudia!“ povedal otec.

„Tua — tua enokh — veľmi dobrí ľudia!“ súhlasil syn. To boly jediné prejavenia citu, ktoré ich indiánska mlčanlivosť strpela.

Že sa inženierovi tak podarilo uhádnuť indiánske zvyky v prejavovaní vďačnosti, to nebolo jeho zásluhou. On nepoznal Indiánov a ich zvyky natoľko, aby bol vedel, ako si v tomto prípade počínať. Preto poradil sa s Old Firehandom a on ho poučil. Teraz vrátil sa k Old Firehandovi, ktorý sedel pred kajutou s Tomom a s tetou Droll a vyrozprával mu, ako prijali Indiáni dary. Keď spomenul totem, z jeho tónu badateľné bolo, že si jeho významu nevie dostatočne oceniť. Preto Old Firehand sa ho spýtal: „Viete vy, pane, čo je totem?“

„Áno. To je ručný znak Indiánov, ako u nás pečať alebo razítko a môže byť zhotovený z rôznych látok i môže predstavovať rozličné predmety.“

„Toto vysvetlenie je správné, ale nedostatočné. Nie každý Indián smie mať totem, ale len náčelníci. Že tento chlapec už má totem, je znakom, že má už činy za sebou, ktoré i sami Indiáni považujú za mimoriadne hrdinské. Potom totemy sú rozličné i podľa určenia. Jeden druh totemov používajú len ako legitimáciu na dokázanie totožnosti, ako u nás pečať alebo podpis. Tie však, ktoré sú pre nás bielych ľudí najvýznamnejšie, slúžia ako odporúčanie tomu, kto ich dostal. I toto odporúčanie má svoje stupne. Nech vidím tú kožku, prosím.“

Dievča mu ju podalo a on ju pozorne obzeral.

„Viete rozlúštiť tie záhadné znaky, pane?“ — spýtal sa ho Butler.

„Áno,“ kývol hlavou Old Firehand. „Ja som žil tak dlho medzi rozličnými kmeňmi Indiánov, že hovorím ich nárečia a poznám ich písmeny. Tento totem je jeden z najvzácnejších, aký málokedy darúvajú. Nápis je v reči kmenu Tonkava a znie v pôvodine: „Šakhe-i-kauvan-ehlatan, henšon-šakin henšon-šakin šakhe-i-kauvan-ehlatan, he-el ni-ja.“ Tieto slová značia v doslovnom preklade: „Jeho tieň je mojím tieňom, jeho krv je mojou krvou, on je môj starší brat“. A pod tým je znak mena mladého Medveďa. „Označenie „starší brat“ je ešte úctivejšie ako len „brat“. Vrúcnejšieho odporúčania, ako je toto, už nemôže byť. Kto sa opováži krivdiť alebo ublížiť majiteľovi tohoto totemu, vyvolá proti sebe najprísnejšiu pomstu mladého i starého Medveďa a všetkých ich priateľov. Zakrúťte dobre totem, aby sa červená farba znakov s neho nesotrela. Nevedieť, na akej pomoci vám môže byť tento kúsok kože, keďže chceme ísť do kraju, kde žijú spojenci kmenu Tonkava. Od tohoto kúska kože môže závisieť život mnohých ľudí…“

Priebehom popoludnia loď prešla popred Ozark, Fort Smith a Van Buren a dosiahla zákrutnu, kde sa Arkansas na sever obracia. Kapitán oznámil, že loď asi o druhej hodine po polnoci dosiahne Fort Gibson. Cestovatelia, aby v čase pristátia dosť svieži boli, políhali si zavčasu spať, lebo bolo možno očakávať, že loď zostane vo Fort Gibson až do rána. Pasažieri kajút vzdialili sa s paluby a i v salone zostali len niekoľkí pohrúžení do šachu alebo do iných hier. V súsednej fajčiarskej miestnosti sedeli len traja: Old Firehand, Tom a Droll, rozprávajúc svoje zkúsenosti. K Old Firehandovi chovali sa ostatní s úctou, hraničiacou s bázňou, čo však neprekážalo znamenitému poľovníkovi, aby sa podrobne vypytoval o životných pomeroch a najbližších plánoch tety Droll. Teraz sa dozvedel i to, akým spôsobom prišlo k pomenovaniu Drolla „tetou“. Opýtaný Droll vysvetľoval takto: „Zaiste viete, že westmani každému dávajú posmešné alebo bojovnícke meno. Ja v mojom sleeping-gowne ozaj podobám sa žene, k čomu svedčí i môj vysoký, tenký hlas. Predtým som mal hlboký hlas, ale jedno náramné prechladnutie pozbavilo ma môjho dunivého bassu a vytiahlo môj hlások do fistulovej výšky. A keďže ja okrem toho i tú vlastnosť mám, že sa ujmem každého poriadneho chalana ako dobrá matka alebo tetka, preto mi dali meno „teta Droll“.

„Je Droll vaše priezvisko?“ — „Áno. Ja som však aj ináče veselý, i trocha žartovný azda. Preto mi svedčí to meno.“ — „Vaše meno je nemeckého znenia. Vy ste teda pôvodom tiež Nemec, ako Tom a ja?“ — „Áno.“ — Narodili ste sa v Spojených Štátoch?“

Tu Drollova tvár zažiarila veselosťou i prefíkanosťou a odpovedal po nemecky: „Nee, das is mer damals gar nich eingefalle; ich habe mer e deutsches Elternpaar herausgesucht — nie, to mi vtedy vôbec nenapadlo; ja som si našiel nemeckých rodičov.“

„Čo? Teda rodený Nemec, krajan?“ — zvolal Old Firehand. „Kto by to bol myslel?“

„Akože ste sa nedovtípili? Ja som sa veru nazdal, že kto pozre na mňa, hneď zbadá, že som sa narodil za prapotomka starých Germánov. Viete azda uhádnuť, kde som navliekol a zodral prvé svoje detské boty?“

„Samozrejme. Vaše nárečie to prezradzuje.“

„Či naozaj? To ma náramne teší, lebo ja som bol vždy až bláznive zaľúbený do nášho krásneho dialektu, čo mi, žiaľbohu, pozdejšie zkazilo celú karieru. Nu also sage Se mal, wo bin ich denn gebore — teda povedzte mi, kde som sa narodil?“

„V krásnom kniežatstve Altenburgu, kde robia najlepší syr, menovaný Quarkkäse.“

„Tak je, v Altenburgsku; hneď ste to uhádli! A čo sa týče syra, to je tiež pravda. Takého niet viac v Nemecku! Viete, ja som vás chcel prekvapiť a preto som vám nepovedal hneď, že som váš krajan. Keď však teraz tak pekne pospolu sedíme, rozprávajme trocha o svojej milej vlasti, ktorá mi je stále na mysli, hoci som už dávno v tejto krajine.“

Všetko sa zdalo, že sa teraz vyvinie medzi nimi živý rozhovor, to sa však nestalo, lebo niekoľkí páni v salone zunovali už hru a prišli do fajčiarne poriadne zafajčiť si. Pribrali prítomných do svojho rozhovoru, ktorý sa tak rozprúdil, že na rozpomienky o milej domovine nezbudlo im ani miesta ani času. Keď sa potom pozdejšie pobrali spať a odoberali sa, Droll povedal Old Firehandovi: „Večná škoda, že sme nemohli pokračovať vo svojom rozhovore; ale zajtra si to môžeme vynahradiť. Dobrú noc, pán krajan, nech sa vám dobre spí, hoc i len na krátko, lebo o pol noci musíme byť už na nohách!“

Keď v miestnostiach salonu už nikoho nebolo, svetlo zahasili. Na palube horely len dve povinné laterny, jedna na prednom sťažni a druhá na zadnej časti lodi. Tá prvá osvetlila rieku natoľko a tak ďaleko, že na stráži stojací loďnár ešte zavčasu mohol vidieť a oznámiť prípadné prekážky v rieke. Tento strážny, potom kormidelník a po palube sem-ta chodiaci dozorca boli jedinými, ktorí zdali sa bdieť okrem chlapov pri strojoch.

I trampi tvárili sa, že spia. Cornel opatrne umiestil svojich ľudí po palube okolo vchodu, ktorý viedol do lodi, tak, že nikto nemohol dostať sa ku vchodu bez toho, že by ho Cornelovi ľudia nemohli zbadať. „De čerta rohatého!“ šeptal Cornel svojmu najbližšiemu druhovi, „nemyslel som na to, že nocou tu na predku lodi stojí loďnár, ktorý skúma rieku. Ten chlap je nám v ceste.“

„Hádam nie. V tejto tme nemôže vidieť až ku vchodu. Je tma, že by ju krájať mohol, ani len hviezdičky nevidieť. Okrem toho, dívajúc sa stále do svetelného kruhu laterny, oslepuje ho, keď sa obzrie. Kedy začneme?“

„Hneď. Musíme sa náhliť, lebo pred Fort Gibsonom musíme byť so všetkým hotoví. Nebožiec už mám; ja idem dolu teraz. Keby si mi musel dať výstražný znak, hlasno zakašli. Ja to iste počujem.“

Priplazil sa ku vchodu, dobre chránený temnosťou, a položil nohu na schody. Chytro sa sošúchol po desiatich stupňoch a opatrne, bez najmenšieho hluku hmatal po druhom vchode, ktorý viedol hlbšie do lodi. Našiel ho hneď a sišiel i druhými schodami, ktoré maly viac stupňov, ako tie prvé. Keď bol už dolu, zapálil zápalku a obzrel sa okolo seba.

Priestor, v ktorom bol, siahal po výšku človeka a tiahol sa temer až do polovice lodi. Deliacich stien nebolo a priestor tento siahal od jednej strany lodi až po druhú. Niekoľko menších balíkov ležalo tu i tam.

Cornel rozhľadiac sa, neotáľal, ale priložil nebožiec ku stene lodi, pravda, pod vodnou čiarou a začal energične vŕtať. Pod tlakom jeho silnej ruky nebožiec vnikal rýchlo do dreva a zažieral sa vždy hlbšie a hlbšie. Razom však narazil nebožiec na tvrdú prekážku: na plech, ktorým bola obitá do vody ponorená čiastka lodi. Nebožiec musel i plech preboriť. Aby sa však priestor rýchlejšie plnil vodou, potrebné boly aspoň dve diery. Cornel teda najskôr vyvŕtal ešte jednu dieru, podľa možnosti čím najďalej od prvej a tiež až po plech. Potom zdvihol jeden z ťažkých kameňov, ktoré uložili ta k vôli udržaniu rovnováhy lodi a do tých čias tĺkol nim na rukoväť nebožieca, až prerazil plech. Voda hneď presiakla a navlhčila mu ruku. Sotva však s istou námahou vytrhol nebožiec, zasiahol ho ostrý prúd vody tak, že musel rýchlo preč. Klopanie kameňom do nebožieca nebolo možno počuť, lebo všetko ohlušoval hukot strojov, ženúcich kolesá lodi. Potom vyrazil dieru i cez plech prvého vrtu, ktorý bol bližšie ku schodom a ponáhľal sa hore. Nebožiec mal ešte v rukách a odhodil ho až keď bol pri druhých schodoch.

Keď sa dostal k svojim kamarátom, tíško spýtali sa ho, či sa dielo podarilo. Povedal, že áno a že hneď teraz ide ku kabíne číslo jedno.

Salon a pri ňom ležiaca fajčiareň boly na zadnej palube a po oboch stranách kabíny. Každá kabína mala osobitné dvierka, ktoré viedly do salonu. Obloky kabín opatrené boly sieťovými vložkami, aby komáre a muchy nemohly dnu. Medzi oblokami kabín a zábradlím lodi tiahla sa úzka chodba.

Cornel sa mal skrútnuť na ľavú chodbu. Kabína číslo jedno bola prvá, bola teda na rohu. Ľahol si na dlažbu paluby a opatrne plazil sa napred, tesne popri zábradlí lodi, aby ho sem-ta prechádzajúci dozorca nezbadal. Prišiel šťastne k svojmu cieľu. Cez sieťku prvého obloka predieralo sa slabé svetlo. V kabíne horelo svetlo. Butler azda nespí ešte, alebo číta?

Cornel sa však presvedčil, že aj v ostatných kabínach horí svetlo a to ho uspokojilo. Možno, že práve toto slabé osvetlenie obľahčilo mu vykonať svoj úmysel. Predovšetkým tichúčko vyrezal z rámu sieťku. Záclona prekážala mu nazrieť do kabíny. Opatrne odsunul ju bokom a temer hlasno zajasal od radosti nad tým, čo tam dnu videl.

Nad posteľou na stene visela nočná lampa, od spodku zastretá, aby nesvietila na spiaceho. Pod ňou spal inženier k stene obrátený. Na stoličke pri posteli boly složené jeho šaty a pri druhej stene na malom stolíku boly hodinky, peňaženka a — nôž spiaceho, zvonku rukou celkom ľahko dosažiteľný. Cornel vystrel ruku, schytil nôž, hodinky a peňaženku však nechal tam. Nôž vytiahol z pošvy a skúmal jeho rukoväť, ktorej vrch bolo možno okrútiť ako na perárniku. To mu postačilo.

„Do čerta, ako sa mi to darí!“ pomyslel si zlodej. „Mohol by som hoc i vniknúť do kabíny a zahrdúsiť ho, ak by bolo treba.“

Nikto nevidel, čo sa stalo. Cornel si ľahol zas na dlažbu, aby sa odplazil k svojim. Šťastne sa prešmykol popri dozorcovi. O niekoľko krokov ďalej však obrátil zrak vľavo a zdalo sa mu, že vidí v temnosti dva slabo fosforeskujúce punktíky, ktoré hneď zmizly. Vedel dobre, že sú to oči. Mohutným pohybom posunul sa vopred a hneď na to rýchle odkotúľal sa nabok. A správne! S miesta, kde pred chvíľou zazrel tajomné oči, zaznel šuchot, ako keď sa niekto chce hodiť na iného. Dozorca to počul a pristúpil bližšie. „Kto je tu?“ spýtal sa.

„Ja, Nintropan-hauey,“ znela odpoveď. — „Ach, Indián! Veďže spi!“ — „Tu sa plazil niekto; vykonal niečo zlého. Ja vidieť ho, ale on rýchle preč.“ — „Kam?“ — „Napred, kde Cornel ležať; možno, on to sám.“ — „Pshaw! Načo by sa ten alebo niekto druhý plazil tuná. Choď spať a nevyrušuj ostatných!“ — „Ja si ľahnem, ale nebudem spoluvinný, jestli niečo zlého stať.“

Dozorca načúval, obrátiac sa ku predu, ale keď nepočul ničoho, uspokojil sa. Presvedčený bol, že sa Indián mýlil.

Po dlhom, dlhom čase razom ozval sa na stráž postavený loďnár a zavolal na dozorcu:

„Sir, neviem, čo to má znamenať, ale od istého času pozorujem, že sa voda akosi rýchlo dvíha; loď tonie.“

„Sprostosť!“ smial sa dozorca.

„Poďte sem a prizrite sa!“

Dozorca pozrel dolu, nepovedal, ani slova, len utekal ku kajute kapitánovej. O dve minúty zjavil sa i s kapitánom na palube. Mali so sebou lampu a svietili na vodu, nahnúc sa ponad zábradlie. Priniesli ešte jednu lampu. Dozorca vnišiel zadným a kapitán predným vchodom do lodi, aby preskúmali spodnú časť lodi. Z okolia predného vchodu sa trampi medzitým odtiahli. O chvíľku kapitán rýchle vyšiel hore a temer utekajúc pádil ku kormidelníkovi.

„Je ticho, aby nevzbudil hrôzu, paniku na lodi! Ale pozorujte len, že loď pôjde hneď ku brehu.“

Tak sa i stalo. Loďnárov a robotníkov potajme zobudili a loď zmenila svoj smer. Bez všetkého hluku sa to všetko však jednako nemohlo stať. Niektorí cestovatelia začuli rýchle behanie loďnárov po palube, prebrali sa zo sna a vyšli na palubu.

„Nič sa nestalo, ľudia; nijaké nebezpečenstvo,“ volal na nich kapitán. „Máme trocha vody v dolnej časti, musíme ju vypumpovať. Pristaneme k brehu a kto by sa bál, môže ísť na breh.“

Chcel uspokojovať, ale dosiahol opaku. Všetci sa zbaláchali, začali kričať a volať po záchranných opaskoch. Kabíny sa vyprázdnily. Všetci behali sem-ta ako pomätení. V tom padlo svetlo prednej lampy na vysoký breh. Loď sa skrútla, aby bola s brehom rovnobežne a spustili kotvu. Oba môstky na pristátie boly dosť dlhé dosiahnuť brehu. Priložili ich a bojazliví tisli sa na breh. Samí prví boli, pravda, trampi, ktorí chytro zmizli v tme.

Okrem loďného osobníctva na lodi zostali už len Old Firehand, Tom, Droll a obaja Indiáni. Starý Medveď vošiel do spodku lodi, aby videl vodu. O chvíľku vrátil sa, v pravej ruke držiac svetlo a v ľavej nebožiec, a spýtal sa kapitána, ktorý dozeral na pritiahnutie púmp: „Sir, kde býva tento nebožiec?“

„Tam v skrini na nástroje,“ odpovedal jeden loďnár. „Dnes popoludní bol tam ešte.“

„Teraz ležal v medzipalubí. Koniec nebožieca sa ohol na plechu loďného obalu. Stavím sa, že je loď podvŕtaná.“

Dojem, ktorý tieto slová vyvolaly, potvrdený bol aj iným objavením. Inženier predovšetkým pomohol svojej žene a dcére na breh. Potom vrátil sa na loď doplniť svoj oblek. Ako vkročil do svojej kabíny, skríkol, že všetci počuli: „Okradli ma! Deväťtisíc dolárov! Prerezali sieťku na obloku a vzali mi peniaze so stola!“

A starý Medveď zavolal na to ešte hlasnejšie: „Ja vedieť, že Cornel kradol a podvŕtal loď. Ja videl, ale dozorca neveriť. Spýtajte čierneho kuriča! On pil s Cornelom, potom šiel do salonu obloky umývať, potom prišiel zas a pil ešte. On musí všetko povedať!“

Kapitán, dozorca, kormidelník a Nemci hneď prihrnuli sa k inženierovi a k Indiánovi, aby sa dozvedeli o veci podrobnejšie a jasnejšie. V tej chvíli zaznel od brehu, pri ktorom loď stála, výkrik.

„To je mladý Medveď,“ povedal starý Indián. „Ja som ho poslal za Cornelom, aby vyskúmal, kam sa pobrať Cornel so svojimi. On nám povedať.“

Mladý Medveď preskočil niekoľkými rýchlymi krokmi môstik a zvolal, ukazujúc na rieku, ktorá bola ďaleko osvetlená svetlami, na lodi medzitým zapálenými: „Tam veslujú! Cornel odrezať veľký člnok a na druhý breh!“

Bolo vidieť člnok s trampy. Trampi jasali a posmešne volali na loď. Loďnári a veľká čiastka hnevom revala na nich nazad. Vo všeobecnom vzrušení nikto nepozoroval Indiánov, ktorí razom zmizli. Konečne mohutnému hlasu Old Firehanda podarilo sa stíšiť ostatných a vtedy bolo počuť hlas starého Medveďa zdola od rieky: „Starý Medveď požičať malý člnok. Musí za Cornelom, pomstiť! Malý člnok necháme na druhej strane priviazaný, kapitán nájsť tam člnok. Náčelník kmeňu Tonkawa nenechá uniknúť zbojníkovi. Veľký Medveď a malý Medveď musia mať jeho krv. Howgh!“ Vzali si menší člnok a rýchlo veslovali za trampy.

Kapitán hrešil a nadával, len tak dunelo. Kým mužstvo lodi pumpovalo vodu, vypočutý bol černoch. Old Firehand ho ostrými otázkami tak zmiatol a vohnal do úzkych, že sa napokon všetkému priznal a podal každé slovo, ktoré bolo rečené medzi ním a Cornelom. Tak vysvitlo všetko. Cornel bol zlodejom a podvŕtal loď, aby ešte pred objavením krádeže mohol uniknúť na breh so svojimi druhmi. Černoch, pravda, neobišiel na sucho pre svoju zradu. Sviazali ho; ráno mu mal kapitán nasúdiť trest.

Ukázalo sa, že pumpy ľahko zdolajú vodu a že je loď mimo nebezpečenstva, ba že o krátky čas bude môcť pokračovať vo svojej ceste. Cestovatelia vrátili sa teda s nepríjemného brehu na loď a pohodlne posadali alebo políhali si. Ztrata času ich netrápila, ba mnohí tešili sa zažitému dobrodružstvu, ktoré znamenalo istú oživujúcu premenu v nudnej jednotvárnosti cestovania.

Pravda, najhoršie obišiel inženier, ktorý musel ukradnutú sumu zo svojho zaplatiť bratovi. Old Firehand potešoval ho, vraviac mu: „Ešte je nádej, že dostanete svoje peniaze zpäť. Cestujte len ďalej v Božom mene so svojou rodinkou. U vášho brata sa sídeme zas.“ — „Akože? Vy ma opustíte?“ — „Áno, musím za Cornelom, urvať mu korisť.“ — „To je však veľmi nebezpečné!“ — „Pshaw! Old Firehand nie je z tých, čo by sa zľakli tých vagabundov.“ — „Jednako prosím vás, nechajte ich; ja tie peniaze radšej utratím.“ — „Sir, nejde len o vaše peniaze, ale o viac. Cornel dozvedel sa skrze černocha, že i Tom má pri sebe peniaze a že ho jeho družina čaká na rieke Black-bear. Nemýlim sa, keď tvrdím, že oni odišli v tom smere, aby spáchali nový zločin, pričom Tom môže prísť o život. Obaja Indiáni sú im na stope a hneď nad ránom ideme za nimi aj my, Tom, Droll a jeho chlapec Fred. Či je tak, ľudkovia?“

„Áno,“ odpovedal Tom jednoducho a vážne.

„Isteže,“ prisvedčil i Droll. Cornel musí byť náš už i k vôli iným. Keď vypustí dušu, potom mu môžete hoc i milosť udeliť.“