ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po trávnatej prairie pomaly a unavene kráčal akýsi pešiak, zriedkavý to zjav tam, kde i najbiednejší človek má akého-takého koníčka. K akému stavu patril tento človek, ťažko bolo uhádnuť. Jeho oblek bol mestský, ale veľmi obšúchaný a činil dojem, že je to oblek človeka mierneho, pokojamilovného. K tomu však nijako nesvedčila dlhá, stará, cez plece prehodená flinta. Tvár jeho bola bledá, vpadnutá, ako bez života, pravdepodobne následkom dlhého, únavného putovania trávnatou rovinou a následkom hladovania.

Vše zastal, ako by si chcel oddýchnuť, ale nádej a túžba, čím skôr stretnúť sa s ľuďmi, hnala ho vopred a dodávala sily jeho zmoreným nohám. Znova a znova skúmal ďaleký obzor, či nezbadá tvora alebo príbytku ľudského, ale marne. Napokon však radosťou vzplanuly jeho oči: ďalej na obzore zazrel tiež pešiaka, ktorý prichádzal z prava, tak že sa im cesty križovaly. To dodalo jeho údom novej pružnosti; kráčal rýchlo a o chvíľu spozoroval, že ho ten druhý pešiak zazrel a zastal, aby ho počkal.

Tento druhý pešiak bol veľmi čudne oblečený. Mal belasý frak s červeným, stojacím límcom a žltými gombíkmi, červené, zamatové nohavice po kolená a vysoké čižmy s obrubou zo žltej kože. Okolo hrdla mal uviazanú belasú hodvábnu šatku, ktorej pod bradou sviazané konce odstávaly ako motýľove krýdla. Na hlave mal slamený klobúk so širokou strechou. Na remeni, ktorý mu visel so šíje, bola pripevnená skriňka z hladkého, lesklého dreva. Človek tento bol vysoký a suchý, jeho hladko vyholená tvár bola končitá a chudá. Kto pozrel na tieto ťahy a do drobných, lstivých očú, hneď vedel, že má pred sebou pravého yankee-ho, a to z tých, ktorých prefíkanosť stala sa už príslovečnou.

Keď si dvaja pocestní prišli tak blízko, že sa mohli počuť, yankee zdvorile sňal klobúk s hlavy, uklonil sa a zavolal:

„Dobrý deň, kamarát! Odkiaľže idete?“

„Z Kinsley, tam dolu,“ odpovedal opýtaný, ukazujúc rukou za seba. „A vy?“

„S mnohých miest. Posledne s farmy, ktorá je tu za mnou.“

„A kam sa poberáte?“

„Na mnohé miesta. Najbližšie na farmu, ktorá je tu pred nami.“

„Je tu teda nejaká farma na blízku?“

„Áno. Asi o polhodinku budeme tam.“

„Chvalabohu! Už by som ďalej ani nevydržal!“

Povedal to zroneným, smutným hlasom. Prišiel bližšie a zastal, pričom sa slabo zapotácal.

„Ďalej ani nevydržal? A prečo?“

„Od hladu.“

„Do paroma! Od hladu? Je to možné? No počkajte, v tom vám môžem byť na pomoci. Sadnite si, sem hľa na moju kasničku. Hneď sa môžeme postarať o niečo pod zuby.“

Složil svoju kasničku na zem, posadil hladného kamaráta na ňu, potom vytiahol z bočných vrecák svojho fraku dva obrovské kusy maslom natretého chleba, z akéhosi tretieho vrecka vykrámil mohutný kus šunky, podal oboje hladnému a povedal:

„Jedzte, kamarát. Nie sú to síce lahôdky, ale pre dobrý hladný žalúdok postačia.“

Ten druhý chvatne siahol po jedive. Bol natoľko hladný, že mimovoľným pohybom hneď strkal chlieb do úst. Spamätal sa však a spustiac ruku s chleba riekol:

„Vy ste veľmi dobrý, Sir; ale toto je určené pre vás a jestli ja to zjem, vy budete hladovať.“

„Ó nie, len jedzte! Ja na najbližšej farme dostanem toľko jesť, koľko sa mi len zachce.“

„Ste tam teda známy?“

„Nie. Nebol som ešte nikdy v tomto kraji. Teraz však nehovorte, ale jedzte, kým máte čo jesť.“

Hladný sa už teraz nedal ďalej nahovárať, a yankee si sadol do trávy, prizeral sa mu a tešil sa, ako rýchlo mizne chlieb pod zdravými zubami hladného človeka.

Keď potom i chlieb i šunka pochované boly, spýtal sa:

„Sýty ste síce ešte nie, ale aspoň predbežne ukojili ste si hlad, všakže?“

„Som ako znovuzrodený, pane. Pomyslite si, že od troch dní som v ceste a od tých čias nemal som ani omrvinky v ústach.“

„Je to možné? Od Kinsley až sem nejedli ste ničoho? Prečo? Nemohli ste si vziať niečo na cestu?“

„Nie veru. Musel som veľmi rýchlo opustiť Kinsley.“

„Ach, tak! Máte však pušku; cestou ste si mohli zastreliť nejakú divú zver alebo aspoň vtáka.“

„O, Sir, ja nie som strelcom. Ja trafím skôr mesiac, než psa, ktorý si predo mnou sedí.“

„Nuž, pre pána Jána, načo vám je teda puška?“

„Aby som ňou zastrašil Indiánov alebo vagabundov nejakých, ktorí by sa prípadne ulakomili na mňa.“

Yankee ho začal premeriavať očami, ako by mu chcel do duše vniknúť pohľadom a riekol:

„Počujte, Master, s vami je niečo nie v poriadku. Zdá sa mi, že ste v úteku, hádam ste niečo zapražili, pritom však zdáte sa byť celkom nevinným človiečkom, ktorý by ani muche neublížil. Kam idete vlastne?“

„Do Sheridanu, k železnici.“

„Tak ďaleko ešte a bez prostriedkov! Ja som vám neznámy, ale keď je niekto v núdzi, dobre je, keď sa môže inému zdôveriť. Povedzte mi, čo vás ženie do sveta, prípadne vám poradím alebo pomôžem.“

„To vám môžem rozpovedať bez váhania. Moje meno je Haller. Moji rodičia boli Nemci. Prišli sem zo starej vlasti, aby si tu polepšili na živobytí — ale bez úspechu. Ani mne neprialo šťastie. Všeličoho som sa chytal, všeličo podujímal, až som sa pred dvoma rokmi pisárom stal pri železnici. Posledne bol som zamestnaný v Kinsley. Pane, ja som človek, ktorý by nemohol ani červíka zašliapnuť, ale keď ma niekto veľmi pouráža, potom mi už zovrie žlč. Dostal som sa do hádky s tamojším redaktorom novín, z čoho prišlo na duel. Z pušiek sme mali strieľať jeden na druhého. A pomyslite si len, ja som nikdy v živote nemal flintu v ruke! Duel flintami, z tridsať krokovej vzdialenosti! Hlava sa mi točila, keď som počul o tom. Rozpoviem vám všetko na krátko: prišla hodina súboja a my sme sa postavili jeden proti druhému. Myslite si o mne, pane, čo chcete, ale darmo je, ja som pokojamilovný človek a nechcel som byť vrahom. Už pri samej myšlienke, že by som mohol svojho protivníka zavraždiť, nabehla mi husia koža na chrbte a pochytila ma triaška. Preto som mieril stranou niekoľko šúchov na pravo od svojho protivníka. Spustil som kohútik, on tiež. Pomyslite si však, čo sa stalo: mne sa nestalo nič, moja guľka však prevŕtala srdce môjho súpera. Priam do srdca mu vrazila a on umrel v tom momente. Kŕčovite držiac svoju flintu, zdesený utekal som preč, ani nevediac kam. Ako sa mi to mohlo prihodiť, sám neviem; všetko sa mi však zdá, že cieva flinty musela byť krivá, keď po cielení bokom guľka predsa vrazila do neho. Najhoršie bolo však, že mnou zabitý redaktor mal mnohých a vlivných priateľov a to je tu na Západe nebezpečnou vecou. Musel som utiecť, utiecť čím najďalej, aby ma ruka pomsty nezasiahla. Len práve od svojho predstaveného som sa chcel ešte napochytre odlúčiť. On mi dal radu, aby som šiel do Sheridanu a dal mi odporúčajúci list pre tamojšieho inženiera. Ja vám ukážem ten list, aby ste sa presvedčili na vlastné oči, že pravdu hovorím.“

Vytiahol list z vrecka, otvoril ho a podal yankeemu, ktorý čítal:

„Drahý Charoy!

Tu Ti posielam pána Jozefa Hallera, môjho doterajšieho pisára. On je nemeckého pôvodu, statočný, verný a usilovný človek. Stihlo ho však nešťastie, že strieľal bokom a práve tým trafil svojho protivníka v súboji. Preto musí na nejaký čas opustiť toto okolie a Ty sa mi veľmi zavďačíš, ak ho vo svojej kancelárii zamestnáš do tých čias, kým tu nad celou príhodou tráva narastie.

Pozdravuje Ťa Tvoj

Bent Norton.“

Yankee složil list, podal ho Hallerovi, okolo jeho úst zjavil sa zčiastky ironický, zčiastky sústrastný úsmev a povedal:

„Ja vám verím, Master Haller, i bez tohoto listu. Ste naozaj nešťastným človekom a zlý osud vás preháňa. Kto vás vidí a počuje, na prvý pohľad môže uhádnuť, že má pred sebou človeka, ktorý by ani muche neublížil. Môj osud je však podobný vášmu; ani ja nie som slávnym lovcom alebo strelcom. To nie je chyba, ani vina; veď človek nežije len z prachu a olova. Ja však na vašom mieste nebol by som sa naľakal tak veľmi a nebol by som si robil z celej veci takú vážnu otázku svedomia. Ja myslím, že ste si dali nahnať zbytočného strachu a predstavovali ste si vec v černejšom svetle, než bolo treba.“

„Ach, nie. Bolo to naozaj zle so mnou a verím, že keby som nebol ušiel, zaplatil by som bol životom.“

„Ste presvedčený teda, že vás prenasledovali?“

„Istotne! Práve preto som vyhýbal dosiaľ každej farme, aby nikto nezvedel, v ktorom smere som ušiel.“

„A ste presvedčený, že vás v Sheridan ochotne prijmu a dajú vám zamestnanie?“

„Áno, lebo Mr. Norton a Mr. Charoy, inženier v Sheridane, sú veľmi dobrí priatelia.“

„A čo myslíte, aký plat vám dajú?“

„Dosiaľ som mal týždenne osem dolárov a myslím, že tam dostanem tiež toľko.“

„Teda! Ja však mohol by som vám zabezpečiť miesto s platom šestnásť dolárov na týždeň, teda ešte raz toľko, ako ste mali dosiaľ; okrem toho strava zdarma.“

„Čo? Naozaj?“ zvolal pisár natešený, skočiac na rovné nohy. „Šestnásť dolárov? Z toho by človek mohol i zbohatnúť! Kde je to zamestnanie?“

„U mňa.“

„U — vás?…“ riekol pisár, pričom sa mu natiahla tvár údivom a sklamaním.

„Veru áno. Nežartujem, zdá sa mi však, že mi nedôverujete.“

„Hm. Ja vás neznám. Nikdy som vás nevidel.“

„No, nedaj Bože nič horšieho! Hneď ma budete znať. Ja som totiž Magister Doktor Jefferson Hartley, lekár, ranhojič a zverolekár.“

„Teda lekár pre ľudí a pre kone?“

„Áno, pre ľudí a pre zvieratá,“ prikývol yankee. „Ak sa vám páči, môžete byť mojim pomocníkom a ja vám budem dávať spomenutý plat.“

„Ja sa však do takých vecí vôbec nerozumiem,“ odpovedal Haller skromne.

„Ja tiež nie,“ doznal magister.

„Že nie?“ zvolal Haller udivene. „Ako mám tomu rozumieť? Veď ste azda študovali medicínu?“

„Ani sa mi nesnívalo študovať také niečo!“

„Keď však sám vravíte, že ste magistrom a doktorom…“

„Pravdaže som! Prisvojil som si ten zvučný titul, a to na veci nemení, že som si ten titul i hodnosť sám dal.“

„Vy — — — vy — — — sám — — —?“

„Pravdaže sám! Čo sa tomu tak divíte? Ja vám to vravím úprimne, lebo sa úfam, že prijmete môj návrh a stanete sa mojím pomocníkom. Moje poctivé remeslo je vlastne krajčírstvo; potom stal som sa holičom a kaderníkom, o krátky čas učiteľom tancu a keď sa mi ani to nepozdávalo, založil som ústav pre výchovu mladých dievčat; to sa mi však tiež nevydarilo, preto pochytil som harmoniku a stal som sa vandrovným muzikantom. Od tých čias vyznačil som sa aspoň v pätnástich alebo dvadsiatich zamestnaniach. Nevyplácalo sa mi to, ale jeden úžitok som jednako len mal z tej rozmanitosti: dokonale som sa naučil poznávať ľudí a život a prišiel som na tú múdrosť, že kto chce žiť, musí pohnúť rozumom a nesmie škrupulovať. Ľudia chcú, aby sme ich klamali; je im to veľmi príjemné a páči sa im to nadovšetko, keď im niekto dokáže, že čierno je bielo. Hlavná vec je však, aby sme im lichotili, aby sme zakrývali a okrášľovali ich telesné a duševné chyby, aby sme vyhovárali ich hriechy. Naučil som sa využívať tieto ľudské slabosti a preto som sa stal lekárom. Pozrite, hľa, tu je moja lekáreň.“ Odomknul skriňku a zdvihol vrchnák. Vnútro skriňky bolo veľmi elegantného výzoru. Bolo tam so päťdesiat priehradok, ktoré boly vystlané jemným, barevným zamatom a zlatými čiarkami okrášlené. V každej priehradke bola sklienka s krásne zafarbenou tekutinou. Bolo tu farieb vo všetkých možných odtienkoch.

„Toto je teda vaša príručná lekáreň,“ riekol Haller. „A kdeže ste vzali tieto pekné lieky?“

„Sám som si ich robil.“

„Zdá sa mi, že sa vy tomu vôbec nerozumiete!“

„Ó, a ako dobre! Na to netreba zvláštnej vtipnosti, urobí to i malé dieťa. Všetko, čo tu vidíte, je nič inšie, ako trocha farby a vody, „aqua“ menovanej. To je všetko, čo viem z latiny. K tomu som si ostatné výrazy sám pristrojil; hlavné je, aby to pekne, vedecky znelo. Preto vidíte tu takéto nápisy: Aqua salamandra, aqua peloponnesia, aqua chimborassolaria, aqua invocabulatoria a iné. Ani by ste neverili, koľkých ľudí som ja už týmito vodičkami vyliečil. Ja tomu síce ani sám neverím, ale hlavné je, že sa mi to darí na svete. Dávam si na to bedlivý pozor, aby som nevyčkal výsledku, ale podľa možnosti čím skôr strčil honorár do vrecka a potom nohy na plecia! Spojené Štáty sú veľké. Kým všade pochodím, prejde veľa, veľa rokov a ja medzitým zbohatnem až radosť! Živobytie ma nestojí nič, lebo kdekoľvek prídem, vďačne má pohostia a predložia mi toľko jedla, že to ani zjesť nevládzem, a keď odídem, ešte mi aj vrecká napchajú peniazmi. Indiánov sa nemusím obávať, lebo ako lekára majú ma vo veľkej úcte, považujú ma za svätého a nedotknuteľného. Sem ruku! Pridružte sa mi! Chcete byť mojím pomocníkom?“

„Hm,“ zahundral Haller, škrabajúc sa za uchom. „Chcelo by sa mi uvažovať o veci. Nezdá sa mi byť statočným takéto zamestnanie.“

„Nedajte sa vysmiať, človeče! Viera robí všetko. Moji pacienti sú pevne presvedčení, že im moje vodičky pomôžu a táto viera ich uzdravuje. Je to klamstvo alebo podvod? Hlavná vec je, že je ľuďom pomožené. Zkúste to a presvedčte sa na vlastné oči. Posilnili ste sa trocha, vaša cesta vedie práve popri tej farme, kam ja idem, nuž poďte, zkúste to, nebudete mať tým nijakú škodu.“

„Nuž, probovať to môžem, už i z vďaky, že ste mi dali najesť sa; ja vám však poviem vopred, že som v takýchto veciach veľmi ťarbavý a neobratný.“

„Nemajte starosti, to nie je vašou vecou; ja sa už postarám, aby sa všetko čím najlepšie vydarilo. Vašou povinnosťou a prácou bude len úctive a vážne mlčať a podávať mi zo skriňky sklienky, ktoré si budem pýtať. Pravda, musíte strpieť pritom, aby som vám tykal. Teda hore sa do roboty! Poďme!“

Vstali, zázračný lekár prehodil si skriňku cez plece a kráčali ďalej. Šli nejakú polhodinku, keď zazreli ďaleko pred sebou farmu. Zdalo sa, že je malá. Teraz už skriňku musel prevziať Haller, lebo pánu principálovi, doktorovi a magistrovi nesvedčilo sa takou vecou sa trápiť.

Hlavná budova farmy bola z dreva stavaná. Pri nej a za ňou bola dobre opatrovaná zeleninová záhrada a ovocný sad. Hospodárske staviská boly v istej vzdialenosti od domu. Pred týmito staviskami bolo vidieť tri priviazané kone, čo bolo istým znakom, že na farme boli hostia alebo cudzí ľudia, ktorí sedeli v izbe a popíjali doma varené pivo. Zazreli prichádzajúceho zázračného lekára s pomocníkom, zvedavo dívajúc sa na nich.

„Thunderstorm!“ zvolal jeden z nich. „Či ma neklamú oči? Toho chlapa ja tuším poznám! Ak sa dobre pamätám, to je Hartley, vandrovný muzikant s harmonikou!“

„Poznáš ho teda?“ spýtal sa druhý. „Kde a kedyže si sa s ním stretol?“

„Hja, bolo to už dosť dávno. Chlapík zarábal svojou harmonikou pekné peniaze, len sa mu tak plnily vrecká, nuž a ja som pritom tiež neobišiel zle, lebo som mu pomáhal tie vrecká nocou vyprázdňovať.“

„Vie on azda, že si to ty bol?“

„Hm, pravdepodobne. Aké šťastie, že som si včera svoje červené vlasy zmenil zas na čierne! Nevolajte ma Brinkleym, ani Cornelom! To by sa nám zle vyplatilo. Ten chlapík by nám mohol do kávičky soli nasypať.“

Obaja prichádzajúci prišli medzitým až k domu. Farmárova žena vyšla z maštali, vľudne sa im pozdravila a spýtala sa ich, čo si želajú. Keď počula, že má pred sebou lekára a jeho pomocníka, tvár jej zažiarila radosťou a ochotne ich ponúkla vstúpiť do domu.

„Ľudia,“ zvolala dnu, „tu prichádza vysokoučený lekár i so svojím pomocníkom-lekárnikom. Myslím, že vám príchod týchto pánov nebude nepríjemným.“

„Čože? Vysokoučený doktor?“ zahundral Cornel pod nos. „Bezočivý chlap! Čo si ten netrúfa; rád by som ukázať, čo si o ňom myslím!“

Vstupujúci sa pozdravili a bez váhania pristúpiac k stolu, sadli si. Brinkley s uspokojením videl, že ho Hartley nepoznal. Povedal, že je lovcom a že so svojimi kamarátmi ide do vrchov. Po tomto vzájomnom predbežnom oboznamovaní sa rozprúdil sa medzi nimi rozhovor, kým sa gazdiná krútila okolo hrncov pri ohnisku. Čoskoro prišlo potom jedlo na stôl; gazdiná podľa zvyku kročila pred dom a zatrúbila rohom, aby tak zavolala svojich domácich na obed, ktorí pracovali na roliach. O chvíľu už prichádzal farmer so synom, s dcérou a so sluhom. Úprimnou srdečnosťou a pohostinnosťou podali ruky hosťom, zvlášť pozorne sa chovajúc voči doktorovi. Potom si sadli, pomodlili sa a začali s chuťou jesť. Boli to prostí, nábožní a úprimní ľudia, ktorí — pravda — nemohli nazrieť do karát prefíkanému doktorovi. Imponovala im zdánlivá učenosť a dobre napodobňovaná vážnosť obratného yankeeho.

Kým jedli, farmer len kedy-tedy povedal slovíčko. Potom však zapálil si na fajku, oprel sa pohodlne lokťami o stôl, pozrel úctivým a vážnym zrakom na doktora a riekol:

„O chvíľu musíme pán doktor, zase do poľa. Súri nás robota, kým je pekný čas. Teraz však máme trocha času poshovárať sa s vami. Vaša múdra rada a lekárska pomoc bude nám azda potrebná. Aké choroby liečite?“

„Aká otázka!“ odpovedal zázračný lekár. „Ja vyliečim akúkoľvek chorobu ľudskú alebo zvieratskú. Vyznám sa vo všetkom a vyliečil som už tisíce trpiacich ľudí. Veď som neštudoval darmo toľké roky!“

„Well, vy ste teda človek, akého práve potrebujem. Verím, že nepatríte medzi podvodníkov, ktorí sa potulujú po svete, hovoriac o sebe, že všetko vedia; takí vám nasľubujú hory-doly, ale nikomu nepomôžu.“

„Podobám sa azda takému oplanovi?“ zvolal Hartley a búšil sa do pŕs. „Či by som bol mohol složiť ťažké lekárske zkúšky, keby som vážne a dlho nebol študoval? Tu sedí môj pomocník! Spýtajte sa ho len, a on vám povie, koľko tisíc a tisíc ľudí — o zvieratách ani nehovoriac — ďakuje mi za svoje uzdravenie. Keby sa mi to nedarilo, radšej by som šiel drevo rúbať.“

„Ja vám verím, úplne verím, pane. Prichádzate práve v najlepšom čase. V maštali mi leží krava. Viete dobre, čo to znamená, keď v tomto kraji krava leží v maštali. U nás kravu nechajú v maštali len vtedy, keď je ťažko chorá. Už od dvoch dní neprežrela ani byle a hlava jej visí až po zem. Ja som sa už zriekol všetkej nádeje, že by sa z toho vylízala.“

„Pshaw! Ja sa obyčajne len vtedy zriekam všetkej nádeje, keď chorý umre! Nech ma sluha zavedie k nej do maštali a potom vám poviem, čo jej je a ako vyjde z toho.“

Sluha ho zaviedol ku krave, aby ju preskúmal. Keď sa vrátil, jeho tvár bola veľmi vážna a povedal:

„Už bol svrchovaný čas pomôcť zvieraťu, lebo ináč bolo by odpadlo do večera. Nažrala sa blínu. Na šťastie mám na to veľmi dobrý liek. Do rána bude zdravá ako predtým. Nože mi prineste do vedra vody a ty famulus podaj mi aquu sylvestropoliu!“

Haller otvoril skrinku a hľadal menovanú sklienku. Zázračný doktor nalial z nej niekoľko kvapák do vedra a kázal dávať krave z tohoto lieku každé tri hodiny po pol gallone.

Potom prišli na rad ľudskí pacienti. Farmárka sa ponosovala, že jej hrvol začína rásť pod bradou. Doktor jej dal aquu sensationaliu. Dievča bolo zdravé ako repa, ale že malo tu i tam pehy na nose, dostalo aquu furoniu. Sluha kulhal trocha, a to ešte od detských čias, tešil sa však, keď mu bolo sľúbené, že pomocou doktorovej medicíny jeho chôdza stane sa bezvadnou. Napokon Hartley spýtal sa i troch cudzincov, či by im nemohol poslúžiť nejakým liekom. Cornel potriasol hlavou a povedal:

„Ďakujem, pane. My sme zdraví ako ryby. A čo sa mňa samého týče, kedykoľvek sa zle cítim, pomáham si švédskym spôsobom.“

„Čo je to? Ako je to?“

„Liečivou gymnastikou. Dám si totiž na harmonike zahrať nejakú veselú pieseň, od toho dostanem chuť do tanca a vyskáčem sa, vykrútim sa tak do chuti a tak dlho, až pot tečie so mňa. To mi pomôže vždy. Rozumeli ste?“

Pri tom pozrel na neho významným pohľadom. Zázračný lekár prekvapene mlčal a odvrátil sa od neho, spytujúc sa farmera ohľadne najbližších súsedov. Farmer mu ochotne vysvetľoval, že najbližšia farma je na osem míľ na sever a druhá pätnásť míľ na západ. Keď potom magister povedal, že sa musí bezodkladne poberať ďalej, farmer spýtal sa ho, koľko je dlžen. Hartley si pýtal päť dolárov a farmer mu ich vyplatil veľmi vďačne.

Zázračný lekár vstal a odoberúc sa, kráčal aj so svojím pomocníkom ďalej. Pomocník vláčil skriňku za nim. Keď sa vzdialili od farmy tak ďaleko, že ich s farmy už nebolo vidieť, yankee povedal:

„My sme sa pohli západným smerom, teraz sa však obrátime na sever. Ani sa mi nesníva ísť na farmu, ktorú som tým ľuďom označil ako najbližší cieľ našej cesty. Pôjdeme na tú druhú. Krava bola už natoľko slabá, že nevydrží ani za hodinu ešte. Keby sa farmer rozhodol sadnúť na koňa a jazdiť za mnou, nebolo by to pre mňa príjemné. Ale dobrý obed a päť dolárov za niekoľko kvapák anilinovej vodičky: nie je to lákavé? Úfam sa, že vám táto zkúsenosť dodá chuti a stanete sa mojím spoločníkom.“

„Mýlite sa, pane,“ odpovedal Haller. „Ponúkate mi veľa, veľa peňazí a ja netajím, že je to vec lákavá, najmä v takom položení, v akom som ja teraz. Je to však peniaz klamom a podvodom zarobený! Nemajte mi to za zle! Ja som statočný človek a takým chcem i zostať do smrti. Moje svedomie káže mi neprijať vašu nabídku.“

Povedal to hlasom vážnym a pevným, tak že magister hneď uznal, že zbytočnou námahou je Hallera prehovárať. Útrpne potriasol teda hlavou a riekol:

„Ja vás úprimne ľutujem, človeče. Ja som vám chcel dobre. Škoda, že je to vaše svedomie také citlivé.“

„Ďakujem Pánu Bohu, že mi nedal iného svedomia. Tu máte svoju skriňku. Pekne vám ďakujem za všetku vašu láskavosť, ktorú ste mi preukázali, ale vašim pomocníkom a spoločníkom v takejto práci nebudem, lebo nemôžem byť. Nie som na to schopný.“

„Well! Ako si kto postle, tak sa mu bude spať. Nikoho neslobodno nútiť konať také niečo, čo sa mu nechce. Ja vás teda nebudem nahovárať. Jednako však nemusíme sa rozísť hneď teraz. Po najbližšiu farmu môžeme spolu kráčať.“

Vzal si skriňku na plece a zamĺkol, čo bolo dostatočným znakom, že statočnosť pisárova neminula sa účinku a mala na neho primeraný dojem. Tak kráčali jeden pri druhom bez slova, dívajúc sa len pred seba na cestu, kým nezačuli dupot koňských kopýt za sebou. Obrátiac sa, zazreli troch chlapov, s ktorými sa na farme stretli.

„Woe to me! Beda mi!“ vydral sa výkrik z úst Hartleyho. „Zdá sa mi, že títo kujoni idú na nás. Veď chceli jazdiť do vrchov! Prečo idú teda západným smerom? Už cítim, že bude zle; mám podozrenie, že sú to nejakí darebáci, a nie poriadni trapperi.“

Čoskoro dokázalo sa, že Hartleyovo tušenie bolo správne. Keď ich jazdci dohonili, zastavili kone a Cornel oslovil zázračného lekára svojím posmešným spôsobom:

„Master, prečo ste zmenili svoj smer? Veď ste pôvodne chceli ísť na tú druhú farmu. Veď vás farmer teraz už nedochytí!“

„Mňa dochytiť?“ spýtal sa yankee, strúhajúc udivenú tvár.

„Áno. Hneď ako ste odišli, povedal som farmerovi úprimne, ako je to vlastne s tými vašimi doktorskými titulmi. Mali ste vidieť, ako zúril! Sadol hneď na koňa a pustil sa za vami, aby si peniaze vzal nazad.“

„Nežartujte, prosím vás, a nehovorte nemožné veci.“

„Nežartujem milý panáčku, každé moje slovo je pravdivé. Ten vás veru chce dostať a pravdepodobne je už kdesi na druhej farme. My sme boli však múdrejší ako on; my sa vyznáme v stopovaní a videli sme po vašich šľapajach, že ste zabočili iným smerom. Šli sme za vami, lebo sa chceme s vami poshovárať o čomsi.“

„Dajte nám radšej pokoj. Ja vás nepoznám a nechcem sa s vami zapodievať.“

„Ale tým viac chuti máme my zaoberať sa vašou veľactenou osobou. My vás známe dobre. Keďže sa nečinne dívame na to, ako klamete a vydierate statočných, ľahkoverných farmerov, sme vlastne vašimi spoluvinníkmi; preto je celkom správne a spravodlivé, aby ste nám za to dali čiastku svojho vyklamaného honoráru. Vy ste dvaja a my traja; my teda máme právo požadovať tri pätiny celej sumy. Už len musíte uznať, že konáme korektne a že máme celkom skromné nároky. Jestli sa vám to však nepáči, tak si len všimnite, prosím, mojich dvoch kamarátov, tí vám veľmi srozumiteľne dajú na vedomie, čo sa vám môže prihodiť.“

Ukázal na svojich druhov, ktorí obrátili svoje zbrane proti Hartleyovi. Zázračný doktor sa veru nezdráhal poslúchnuť, presvedčiac sa, že naozaj zlodejov má pred sebou, ba v duši tešil sa, že sa tak lacno vykúpi z ich pazúrov. Vytiahol teda tri doláre z vrecka, podával ich Cornelovi a povedal:

„Zdá sa mi, že sa mýlite ohľadom mojej osoby a že ste náhodou v okolnostiach, keď sa vám tieto peniaze veľmi zídu. Opakujem však; že je to môj statočne zaslúžený honorár. Jednako ja vám ochotne oddávam tieto tri doláre a prajem, aby vám boly na dobrý úžitok.“

„Tri doláre? Ach, aký ste roztomilý!“ zasmial sa Cornel. „Čo si myslíte, že sme my k vôli trom mizerným dolárom konali toľkú cestu za vami? Drahý priateľu, musíme vás vyliečiť z toho omylu! Nejde tu len o dnešný zárobok, my žiadame svoju čiastku z celej sumy, ktorú ste doteraz svojím klamstvom nashŕňali. Predpokladám totiž, že máte poriadnu sumičku pri sebe.“

„Pane, mýlite sa, rozhodne sa mýlite!“ zvolal Hartley preľaknutý.

„Presvedčíme sa! Keďže tajíte, musíme vás prekutať. Úfam sa, že nám v tom nebudete prekážať, ale sa nám dáte pekne, pokojne ohmatať, ako krotká ovečka, lebo moji kamaráti veru nežartujú svojimi puškami. Život jedného biedneho hráča na harmonike pre nás nemá ani toľko ceny, ako deravý groš.“

Skočil s koňa a pristúpil k yankeemu. Hartley pokúsil sa všelijako vyhovárať a pretvárať sa, všetko jeho namáhanie bolo však marné. Musel uznať, že stojí pred nezmeniteľným osudom a napokon chopil sa aspoň nádeje, že Cornel nenajde peniaze, lebo si myslel, že ich má dobre skryté. Medzitým zbrane dvoch druhých trampov hrozive sledovaly každý jeho pohyb a to ho napĺňalo nemalým strachom.

Z červeného na čierneho prefarbený Cornel prezeral mu všetky vrecká, ale nemohol najsť viac ako niekoľko dolárov. Potom ohmatal každý kúsok Hartleyových šiat, či nemá peniaze niekde zašité. Zas nenašiel ničoho. Hartley sa už začal tešiť v duchu, že je von z nebezpečenstva, ale Cornel bol vybíjaný lotor. Rozkázal otvoriť skriňku a pozorne ju prezeral. Krútil ju sem i ta, skúmal ju zo všetkých strán a potom riekol:

„Hm, táto skriňka je taká hlboká, že priehradky nesiahajú až do dna. Probujme len, či ich nemožno vybrať.“

Hartley zbledol, lebo lotor bol na správnej stope. Oboma rukami chytil priečne steny priehradok a ťahal ich nahor… a tu hľa, lekárničku bolo možné vytiahnuť zo skriňky a pod ňou ukázala sa celá hŕba dolárov. Cornelove oči zažiarily. „Aha, tu je skrytý poklad! A že vraj nemá viac peňazí, iba tri mizerné doláre: Hneď som si to myslel! Taký obratný a mazaný doktor že by nezarobil celú fúru peňazí! Tak, pán doktor, jednako len prešli sme vám cez rozum!“

Vystrel ruku, aby poshŕňal bankovky. Yankeemu však už nebolo treba viac. Už sa nemohol ovládať a strach sem, strach ta, zúrivé vrhol sa na Cornela; guľka by ho bola istotne prevŕtala, keby nie jeho rýchleho pohybu. Takto mu trafila len rameno a rozdrtila mu v ňom kosť. Hartley skríkol, lapil sa druhou rukou za ranené rameno a svalil sa do trávy.

„Tak ti treba, ty oplan kadejaký! Opováž sa len vstať alebo muknúť! Druhá guľka by ťa zaiste lepšie zasiahla, ako prvá a ty necháš tu svoje biedne zuby. A teraz preskúmame aj Master famulusa. Možno, že aj u neho najde sa niečo.“

Postrkal peniaze do vrecka a pristúpil k pisárovi.

„Ja nie som jeho pomocníkom. Len práve pred farmou sme sa stretli,“ riekol Haller ustráchaný.

Haller v krátkosti rozpovedal, aký osud ho vyhnal do sveta, ba ukázal mu i odporúčajúci list, aby dokázal pravdivosť svojich slov. Cornel mu vrátil list a riekol opovržlivým tónom:

„Verím vám. Kto pozre na vás, uhádne hneď na prvý pohľad, že ste do kosti statočným chlapom, ale i to, že ste pušný prach nevynašli a tým menej ho môžete voňať. Berte si nohy na plecia a utekajte do toho Sheridanu, nechce sa mi paprať s vami.“

Potom obrátil sa zase k Hartleyovi a povedal mu úsečne:

„Povedal som, že sa budeme deliť na zárobku. Ty si nás však chcel oklamať; preto nemôžeš sa ponosovať, že ti všetky peniaze soberieme. Len sa usiluj i ďalej čím najviac dolárikov nahrabať od sprostých farmárov, keď sa zas stretneme, nezabudneme si vziať svoj podiel i potom.“

Hartley začal prosiť, aby mu ponechali aspoň čiastku peňazí, ale trampi ho iba vysmiali. Cornel vysadol na koňa a odcválal i so svojimi kamarátmi severným smerom, čím dokázal znova, že nie je trapperom, a že nemal v úmysle ísť do vrchov za zverou.

Cestou sa darebáci smiali nad vydareným dobrodružstvom a dohodli sa, že si peniaze podelia bez toho, že by ostatným dali z nich niečo. Ba sľúbili si, že ani nespomenú pred nimi túto vec. Keď potom po dlhšom jazdení našli miesto, odkiaľ mohli vidieť celé okolie a kde sa teda nemuseli obávať, že ich niekto môže vidieť alebo počuť, sadli si na zem, aby spočítali korisť. Keď si potom každý vstrčil svoj podiel do vrecka, povedal jeden z nich Cornelovi:

„Mohol si veru prekutať i toho druhého. Čert ho vie, či bol naozaj pisárom a či povedal pravdu. Čo bolo napísané v liste, ktorý ti ukázal?“

„Bolo to akési odporúčanie, adresované inženierovi Charoyovi v Sheridane.“

„Čo? Naozaj? skočil chlap so zeme. „A ty si mu to vrátil?“

„Pravdaže som mu vrátil. A načo by nám bol ten zdrap papiera?“

„Ej, ten kúsok papiera by sa nám bol veľmi, ale veľmi zišiel! A ty sa ešte divíš tomu! Je jasné, a divím sa, že ti to nejde do hlavy, že ten papier by nám bol býval na veľkej pomoci vo vykonaní nášho plánu. My sme zanechali svojich kamarátov a šli sme vopred, aby sme okolnosti vopred dobre preskúmali. My musíme všetko dobre vyšpehovať, musíme zvedieť, ako je to s kasou, a to je nie maličkosť, keďže musíme byť veľmi opatrní a nikto nesmie mať ani najmenšieho podozrenia. Teraz však počúvaj: keby sme boli vzali ten list od pisára, jeden z nás mohol by bol ísť k inženierovi s tým listom, inženier by nebol tušil, koho má pred sebou a patričný by bol mohol všetko pohodlne vyskúmať a vyšpehovať, lebo by ho inženier vzal do služby. Bol by pisárom a tak by bol mohol nazrieť do kníh a hádam už na druhý deň by nám bol mohol podrobne oznámiť všetko, čo pre svoj plán potrebujeme.“

„Sto hromov! To je pravda! Ako sa len mohlo stať, že som neprišiel na túto myšlienku! Práve ty vieš narábať perom a bol by si mohol prevziať túto úlohu. Ako som len mohol byť taký nerozumný!“

„Ja by som to bol výborne vykonal; ubezpečujem vás, že by som si bol zahral na toho pisára až radosť. Tým by boly všetky ťažkosti odstránené a šlo by nám všetko ako po masle. Ale počuj, Cornel, nemohlo by sa to ešte napraviť? Nie je ešte pozde zmeniť túto vec?“

„Pravdaže je ešte času na to! Musíme to nejako napraviť! Veď vieme, v ktorom smere idú tí dvaja. Pamätáte sa, že im farmer dával pokyny, kade ísť a ich cesta vedie práve tadeto. Potrebujeme len zostať tu a čakať, kým prídu. To nebude dlho trvať.“

„Tak je! Zostaňme tu a čakajme. Myslím však, že nie je dosť len odobrať list pisárovi. On by totiž šiel do Sheridanu a mohol by nám tam všetky naše plány zmariť. Musíme to prekaziť, aby sa on a zázračný doktor dostali do Sheridanu.“

„To je samozrejmé! Oni sa nesmú dostať do Sheridanu. Vpustíme obom guľku do hlavy a bude vec zariadená. Potom ty pôjdeš s listom do Sheridanu, vstúpiš tam do služby, vyšpehuješ a vyskúmaš všetko a oznámiš nám, čo si zkúsil.“

„Hm, ale ako vám to oznamovať a kedy?“

„My dvaja sa vrátime a privedieme ostatných. Ty, keď už budeš hotový so svojím špehovaním, najdeš nás tam, kde dráha prechodí cez Eagle-tail. Celkom presne ti nemôžem určiť miesto vopred. Smerom k Sheridanu postavím chlapov na stráž, ktorí ťa potom privedú k nám do tábora. Ja myslím, že toľko postačí vedieť vopred.“

„Myslím však, že nesmieme na jedno zabudnúť. Keď sa zo Sheridanu vzdialim, aby som vám podal zprávu, to ľahko môže vzbudiť podozrenie.“

„Hm, veru máš pravdu. Na to musíme byť tiež pripravení. Môžeme si však pomôcť tak, že nepôjdeš ta sám, ale pôjdete obaja. Ty inženierovi povieš, že si Dugbya stretol cestou a on povie, že si hľadá prácu pri železnici. Myslím, že tak to bude najlepšie.“

„Výborne!“ súhlasil druhý tramp. „Pousilujem sa, aby som hneď dostal zamestnanie, a jestli nie, nebude chyba, ba budem ešte radšej, lebo budem mať času a možnosti zaniesť vám zprávu k Eagle tailu. Plán by bol teda hotový, len ho treba teraz obratne uskutočniť.“

Za chvíľku sa ešte rozprávali o podrobnostiach svojho zamýšľaného lotrovstva a boli so všetkým veľmi spokojní. Potom sa roztiahli po tráve a čakali na zázračného doktora a jeho druha. Ale prešly celé hodiny a o tých dvoch ani chýru ani slychu. Predpokladali teda, že dvaja pútnici zmenili pôvodný smer svojej cesty, aby sa prípadne nedostali zas trampom do rúk. Cornel a jeho druhovia rozhodli sa teda vrátiť sa tou istou cestou a po novej stope sledovať svoje obete. Keďže oni jazdili a tí dvaja museli len peší konať cestu, presvedčení boli, že ich o krátky čas dohonia.

Keď traja trampi opustili raneného yankeeho a Hallera, pisár ako vedel, tak zaviazal ranu svojho spoločníka. Jeho rameno bolo silne dokaličené, takže yankee uznal za potrebné predovšetkým uchýliť sa na nejakú farmu, kde by sa mu dostalo primeraného ošetrenia aspoň na niekoľko dní. Zpočiatku mysleli na farmu, ktorú chceli pôvodne vyhľadať. Ale opatrný yankee hneď zmenil svoj úmysel a riekol:

„Vari by sme chceli ešte raz upadnúť do rúk tých zbojníkov? Je možné, že obanujú, že nás neusmrtili a preto ak sa ešte raz dostaneme do ich blízkosti, bez váhania odbavia nás, aby mali od nás na večné veky pokoj. Moje peniaze už majú, ale život svoj im nechcem sám zaniesť k nohám. Pôjdeme na inú farmu! Neztratíme tým ničoho a vyhneme prípadnému nebezpečenstvu.“

„Ale kto vie, kde najdeme inú farmu a dokedy budeme musieť ísť. Myslíte, že vydržíte prípadne i dlhšiu cestu? Čo si počneme, ak nebudete vládať a noc nás niekde prikváči?“

„Ja myslím, že vyvládzem. Cítim sa byť dosť silným, krvi som neztratil mnoho a nešťastie mi obyčajne dodáva sily a húževnatosti. Verím, že najdeme si nejaké prístrešie ľudské prv, než dostanem horúčku od rany. Mám však nádej, že ma skôr neopustíte.“

„Zaiste nie! Jestli cestou nebudete už vládať ďalej a budete musieť zostať ležať niekde, pôjdem ďalej a vyhľadám ľudí, pomocou ktorých vás zanesieme na bezpečné miesto. Teraz však nestrácajme už času. V ktorom smere máme ísť?“

„Na sever, ako predtým, len trocha ďalej v pravo. Horizont je tam temný; bude tam pravdepodobne krovie alebo hora, a kde sú stromy, tam istotne bude i voda, na ochladzovanie mojej rany tak veľmi potrebná.“

Haller vzal kasničku na plece a opustili nešťastné miesto. Tušenie yankeeho sa dokázalo byť správnym. O krátky čas prišli ku kroviu, kde bolo i vody. Tam obnovili prvý obväzok na rane. Hartley povylieval všetku zafarbenú tekutinu zo svojich sklienok a naplnil ich čerstvou, čistou vodou, aby cestou mohol ovlažovať obväzok na rane. Potom šli ďalej.

Kade kráčali, rástla veľmi nízka tráva, tak že zanechané šľapaje bolo veľmi ťažko rozoznať. Len zkúsený a bystrozraký westman by bol mohol povedať, či sú to šľapaje jedného alebo dvoch ľudí. O nejaký čas zbadali znova, že je horizont temnejší, z čoho uzavierali, že sa zas blížia k nejakej hore alebo aspoň stromovím zarastenému miestu. Idúcky yankee náhodou obzrel sa a videl na obzore niekoľko punktíkov pohybovať sa. Ostrejšie pozorujúc nový zjav, presvedčil sa, že sú to tri ledva viditeľné postavy, z čoho mu bolo hneď jasné, že sa trampi obrátili a jazdia za nimi. Ich život bol teda ohrožený. Keby bol statočnejším, bol by upozornil Hallera na nebezpečenstvo; on to však neurobil, len zrýchlil svoje kroky. Pisár sa ho udivene spýtal, prečo sa začal razom tak náhliť. Hartley sa vyhováral, že začína cítiť pálčivý bôľ v rane a že rýchlejšia chôdza akosi odťahuje jeho pozornosť od bôľu.

Samozrejmé je, že jazdcov možno na väčšiu vzdialenosť zbadať, než pešiakov. Preto Hartley predpokladal, že trampi ich ešte nespozorovali. Na tomto založil plán svojej záchrany. Uznal, že brániť sa proti trom trampom by bolo daromné; ak ich dohonia, obaja sú ztratení. V najlepšom prípade jeden z nich mohol byť zachránený, zároveň však druhý musel byť obetovaný. Hartley nemal pochybnosti ani za okamih, že tým druhým len pisár môže byť. Haller teda nesmel zvedieť, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Preto mlčal lstivý yankee.

Tak sa náhlili ďalej a ďalej až napokon dosiahli krovím zarastené miesto, z ktorého tu i tam stromy vyčnievaly. Pásmo tohoto krovia nebolo široké a o krátky čas dosiahli druhú stranu pásma, kde sa krovie už končilo a začínala sa zasa trávnatá step. Tu yankee zastal a riekol Hallerovi:

„Master Haller, je mi velmi ľúto, že som vám takto na ťarchu. Vy sa chcete dostať do Sheridanu a mne k vôli odbočujete s priamej cesty. Je mi vás úprimne ľúto, lebo čím ďalej ideme, tým väčšmi pochybujem, že by sme v tomto smere naďabili na nejakú farmu. Takýmto spôsobom je možné, že by sme i viac dní museli sa potĺkať sem i tam, bez toho, že by sme našli nejakého prístrešia ľudského. Preto ja vidím vo veci jediné riešenie, ktoré bude i vám na osoh i mne.“

„Na aké riešenie myslíte?“ spýtal sa Haller nič zlého netušiac.

„Vy by ste šli v Božom mene ďalej, ja však vrátil by som sa na farmu, kde som bol prv, než som sa stretol s vami.“

„Nemôžem s tým súhlasiť, lebo by to bolo pre vás priďaleko.“

„Vôbec nie. Pozrite len: ja som šiel zpočiatku západným smerom a potom, keď sme sa stretli, spolu šli sme priamo severným smerom. To je teda uhol. Keď sa pustím teda najkratším smerom, priamo smerom k farme, tak potrebujem najviac tri hodiny chôdze a toľko už len iste vyvládzem.“

„Myslíte? No dobre. Ja však idem s vami, lebo som vám bol sľúbil, že vás neopustím,“ horlil úbohý Haller ďalej.

„Ja vás však oslobodzujem od tohoto sľubu, lebo nemôžem žiadať, aby ste k vôli mne prišli do nebezpečenstva. Teraz mi prichodí na um, že žena farmárova, kam sa práve strojím vrátiť, ako mi to ona sama rozprávala, je sestrou policajného komisára v Kinsley. Jestli vás teda z Kinsley prenasledujú, tak je temer celkom isté, že sa šerif zastaví na farme a vy by ste mu teda vletel priamo do náručia.“

„To je veru svätá pravda!“ vzdychol si Haller preľaknutý. „Chcete sa teda naozaj vrátiť ta?“

„Áno, priateľu drahý. Nemôže byť nič výhodnejšieho pre mňa a pre vás. Ja vám za vašu pozornosť a obetavosť veľmi ďakujem, ale nemožnosť nesmiem žiadať od vás.“

Výhodu takéhoto rozhodnutia predstavoval mu takým dôrazným spôsobom a toľkou výmluvnosťou, že úbohý pisár napokon dal sa prehovoriť a uznal za najlepšie rozísť sa s lekárom. Hartley prevzal od neho svoju apatieku, podali si ruky, srdečne želali si vzájomného šťastia a zdaru v živote a potom sa rozišli. Haller šiel ďalej voľnou stepou. Hartley díval sa za chvíľku za nim a povedal polohlasne:

„Ľúto mi je úbožiaka, ale nevidím inej záchrany pre seba. Keby sme boli zostali spolu, i tak by musel umrieť a ja s ním. Načo zmárniť dva životy zbytočne, keď je možné jeden zachrániť? Teraz však je rad na mne, aby som chytil rozum do hrsti a neztrácal ani minútky, lebo tí lotri môžu byť už každú chvíľu tu. Keď ho dohonia a spýtajú sa ho, kde som, povie im v ktorom smere som šiel, totiž tadeto v pravo. Ja sa teda skrútnem v ľavo a vyhľadám nejaké príhodné miesto, kde sa skryjem.“

Nebol lovcom ani trapperom, toľko však dobre vedel, že nesmie zanechať za sebou nijakej šľapaje. Na šťastie počul bol kedysi, ako to treba robiť, aby za človekom zmizly stopy. Keď vnikol medzi krovie, pozorne vyhľadával len také miesta, kde bola tvrdá zem alebo na zemi ležiace konáre, na ktorých nebolo vidieť jeho šľapají. Ak sa však jednako ukázala za ním nejaká stopa, opatrne ju zahladzoval rukou. Pritom mu, pravda, veľmi prekážala skriňka a rana. Táto práca bola teda pre neho hodne namáhavá, na šťastie však onedlho prišiel na také miesto, kde bolo krovie veľmi husté a pohľadom nepreniknuteľné. Horko-ťažko vliezol pod krovie, plaziac sa na bruchu vyhľadal v prostriedku príhodnú skrýšu, položil na zem svoju apatieku a sadol si na ňu. Len čo sa posadil, už i počul hlas troch jazdcov a dupot ich koní. Trampi uháňali ďalej, nezbadajúc, že na voľnej stepi je stopa už len po jednom človekovi.

Yankee rozhrnul rukami konáre krovia v patričnom smere; zo svojej skrýše videl ďaleko na voľnú step. Tam, hľa kráča Haller. Trampi ho tiež zazreli a pustili sa za ním cvalom. Haller začul dupot kopýt, obrátil sa a zostal stáť ako skamenelý. Trampi zastali pred nim a najprv sa ho čosi vypytovali. On ukázal rukou na východ; pravdepodobne povedal im, že Hartley odišiel v tom smere, aby sa vrátil na farmu. Potom zarachotil výstrel z pištoli a Haller svalil sa na zem.

„Už je tam chudák!“ mrmľal si Hartley potichu. „Počkajte len, darebáci, veď sa mi ešte sídeme v živote a potom vás stihne pomsta za tento výstrel! Teraz som však zvedavý, čo budú robiť ďalej!“

Videl, že sostúpili s koní a skloniac sa nad Hallera, paprali tam čosi.

„Hľa, zbojníci, nemajú dosť mojich peňazí! Nedalo im pokoja, či aj u pisára nebude nejaký ten mizerný groš. A k vôli tomu, tak sa zdá, neťažilo sa im vrátiť sa s toľkej cesty! Krvožížnivci!“

Pozoroval ďalej. Za chvíľku stáli tam nad mrtvolou pisárovou a radili sa. Potom vysadli na kone, Cornel vzal mrtvolu k sebe a položil ju pred seba krížom na sedlo. Avšak jako sa yankee zadivil, keď videl, že len sám Cornel sa vracal zpiatočnou cestou, a druhí dvaja jazdili ďalej na step! Keď sa Cornel priblížil ku kroviu, pohnal svojho koňa trocha do krovia a shodil mŕtvolu tak, že ju zvonku vôbec nebolo možné vidieť. To všetko dialo sa neďaleko skrýše Hartleyovej. Doktorovi zastával dych a srdce mu prudko bilo. Cítil, že je toto osudná chvíľa jeho života a v prvom strachu myslel si, že sa Cornel len preto vrátil, aby jeho vystopoval a zmárnil. Cornel však, keď sa zbavil mrtvoly, jazdil preč, ale že v ktorom smere, to už Hartley nemohol vidieť. Za chvíľku ešte počul dupot kopýt jeho koňa, a potom nastalo všade ticho.

Yankeeho prechádzala hrôza. Už-už ľutoval, že neupozornil pisára na nebezpečenstvo. Cítil čosi ako hryzenie svedomia. A teraz, že bol tu po hroznom divadle sám a neďaleko mrtvola nešťastného spoločníka: naplňovalo ho hrôzou ako predtým. Rád by bol utekal s prekliateho miesta, ale sa neopovážil, lebo sa nazdával, že Cornel kdesi sliedi za nim. Rozmýšľal a hádal všelijak, čo je asi úmysel Cornelov a mal silné podozrenie, že keď ho Cornel na nejakom kuse cesty nenajde, vráti sa, aby ho tu vystopoval.

Čakal teda asi štvrťhodinku a potom ešte chvíľku. Potom rozhodol sa opustiť strašné miesto. Prvej však pozrel ešte raz na step, rozhrnúc konáre krovia, či nevidí na okolí ničoho podozrivého. Zazrel však čosi, čo ho primälo, aby ešte zostal vo svojej skrýši.

V diaľke, z ľava, blížil sa jazdec, ktorý viedol popri sebe ešte jedného voľného koňa. Hartley so zatajeným dychom pozoroval neznámeho jazdca a videl, ako razom zastal, skočil s koňa a skúmal čosi na zemi. Zaiste stopy dvoch trampov. Potom podľa šľapají kráčal nazad, kým ho kone ako poslušní psi sledovaly, až na miesto, kde sa stala vražda. Tam zas zostal stáť, aby si všetko podrobne preskúmal. Len po hodnej chvíľke zdvihol sa znova a opatrne blížil sa ku kroviu, sledujúc šlapaje Cornelove. Asi na päťdesiat krokov od krovia zastal, čosi zavolal zvláštnym hrdelným tónom a vystrel ruku smerom ku kroviu. Bolo vidieť, že toto vyzvanie bolo určené pre koňa, na ktorom predtým sedel, lebo kôň zastrihal ušima, zdvihol hlavu a odišiel od svojho gazdu. Krátkym oblúkom priblížil sa ku kroviu, zdvihol hlavu a široko otvorenými nozdrami dýchal do seba povetrie, sem i ta krútiac hlavou. Jazdec ho pozoroval a keď nevidel v jeho chovaní nijakého znaku nepokojnosti, kročil vopred a priblížil sa i on ku kroviu.

Teraz už yankee mohol rozoznať, že má Indiána pred sebou. Indián mal na sebe kožené, pozdĺž švíkov vystrapcované nohavice, zvané leggins, podobne šitú loveckú košeľu. Na malých nohách mal indiánske krpčeky, zvané mokassins. Jeho dlhé čierne vlasy spojené boly na vrchu hlavy ako nejaký chochol, orlie pero však nevytŕčalo z nich. Okolo krku visela mu trojnásobná reťaz z medvedích pazúrov, dýmka pokoja a vrecúško s liekmi. V ruke mal dvojcievnu pušku, ktorej hlaveň vybíjaná bola mnohými striebornými klinčekami. Jeho tvár mala temer rimanskú podobu, pleť bola jasno-hnedá s bronzovým nádychom a nebyť na jeho tvári trocha vyčnievajúcich lícnych kostí, ani by nebol upomínal na americkú rasu.

Yankee nemal v žilách hrdinskej krvi, preto stačilo mu zazrieť Indiána, aby dostal hrozný strach. To bol však len prvý dojem doktorov, lebo čím ďalej sa díval do tvári zvláštneho Indiána, tým väčšmi sa mu zdalo, že sa tohoto človeka nemusí obávať. Indián priblížil sa k jeho skrýši asi na dvadsať krokov; voľný kôň kráčal za nim obďaleč, jeho vlastný kôň však kráčal tesne za svojím gazdom. Už zdvihol kopyto, že kročí ďalej, v tom však náhle zdvihol hlavu, rozšíril nozdry a okamžite sa vrhol nazad v sprievode hlasného fŕkania. Zaňuchal alebo mŕtvolu alebo yankeeho. Indián sa v tom momente skrčil a pardálovým skokom zmizol v kroví. Kôň za nim, a o moment i druhý kôň.

Hartley dlho, dlho čušal vo svojom úkryte, neopovážiac sa ani pohnúť alebo dýchať hlasnejšie, až začul polotlumený výkrik Indiánov: „Uff!“ Zdvihnúc hlavu a opatrne rozhrnúc trocha krovie, podíval sa v tú stranu, odkiaľ hlas prišiel. Zazrel Indiána kľačať nad mrtvolou pisárovou. Indián vytiahol mrtvolu z krovia a pozorne ju skúmal očami i rukami. Potom zmizol zas, opatrne sa plaziac medzi krovím. Prešla nejaká štvrťhodinka. Bolo ticho dookola ako v hrobe. Až razom Hartley prestrašený strhol sa, lebo celkom blízko pri ňom zaznel hlas Indiánov:

„Prečo sedí bledá tvár tu skrytá? Prečo nevystúpi, ukázať sa červenému bojovníkovi? Mohol by som azda zvedieť, kam ušli traja vrahovia druhej bledej tvári?“

Keď sa Hartley obzrel, videl pri sebe Indiána, ako drží v ruke krivý indiánsky nôž. Jeho slová prezradzovaly, že správne čítal zo šľapají a že vie o všetkom, čo sa prihodilo.

Bolo vidieť, že Indián nepovažuje yankeeho za vraha; to posmelilo doktora a odpovedal:

Ja som sa skryl pred nimi. Dvaja jazdili preč na step, tretí hodil mrtvolu do krovia a ja som zostal tu stále, lebo som nemohol vedieť, či je tu alebo nie a či ma nemieni prenasledovať.“

„Je už preč. Jeho stopa vedie cez krovie von na step východným smerom.“

„Šiel teda smerom na farmu, aby ma dohonil a zabil. Otázka je však, či sa už nevrátil, vidiac, že v tom smere niet stopy po mne?“

„Nie. Ja a môj biely brat sme jediní ľudia na celom okolí. Už som sa o tom presvedčil. Môže vyjsť zo svojho úkrytu a vyrozprávať mi všetko, čo sa prihodilo a prečo sa stala druhá biela tvár obeťou vraždy.“

Indián hovoril veľmi dobrou angličtinou. Jeho slová a celý jeho zjav vzbudily dôveru v Hartleyovi. Vyliezol z huštiny a vyjdúc na priestrannejšie miesto, videl, že sú oba kone priviazané o malý kolík do zeme vbitý, aký každý Indián a westman so sebou máva. Indián obzeral zázračného doktora pohľadom, ktorý sa snažil všetko preniknúť a všetko si objasniť a potom riekol:

„Od juhu prišli sem dvaja chlapi peší; jeden z nich sa skryl tu a ten si ty; druhý šiel ďalej na šíru step. Potom prišli dvaja jazdci, ktorí ho prenasledovali. Strelili mu do hlavy guľku z pištoli. Dvaja z vrahov jazdili preč po prairie. Tretí vzal mrtvolu na svojho koňa, vjazdil do krovia, hodil tam mrtvolu a potom uháňal preč východným smerom. Či sa všetko takto stalo?“

„Áno, celkom tak,“ prikývol Hartley, diviac sa ostrovtipu a bystrému pozorovaniu Indiána.

„Teraz mi však povedz, prečo zastrelili tí traja jazdci tvojho spoločníka. Kto si ty, čo hľadáš v tomto kraji a kam ideš? Povedz mi i to, či tí traja jazdci zranili i tvoju ruku?“

Prívetivý, priateľský spôsob reči Indiánovej a jeho dôveru vzbudzujúci pohľad dodával yankeemu stále viac smelosti; presvedčil sa, že Indián neprechováva voči nemu nijakého podozrenia. Odpovedal teda na otázky Indiánove, ktorý sa cez celý čas ani nepodíval na neho, ale keď skončil svoje slová, zdvihol hlavu a uprúc na zázračného doktora svoj prenikavý pohľad, ako keby sa mu bol chcel ním do najtajnejších záhybov duše prevŕtať, povedal rýchlo:

„Tvoj druh teda musel svojím vlastným životom vykúpiť i tvoj život, všakže?“

Yankee sklopil oči a odpovedal temer koktajúc, pričom mu vysadol studený pot na čelo:

„Nie, ja som mu radil, aby sa skryl spolu so mnou, ale on nechcel. Povedal, že peňazí mu nemôžu vziať, keď nijakých nemá a jeho život že nemá pre tých lotrov nijakej ceny. Preto mal nádej, že mu neublížia.“

„Ty si mu teda povedal, že jazdci idú za vami? Upozornil si ho vopred na to?“

„Áno,“ povedal Hartley trocha neistým hlasom.

„A povedal si mu i to, že ty sa skryješ?“

„Áno,“ riekol samozvaný doktor, premáhajúc svoj strach pod dojmom tohoto prísneho výsluchu. Mal pocit, ako keď odsúdencovi slučku kladú okolo krku. Avšak hnaný pudom samozáchrany, jeho lstivý rozum pracoval bystro.

„Ak to všetko naozaj tak bolo, ako hovoríš, povedz mi teda, prečo riekol tvoj spoločník vrahom, keď sa po tebe spytovali, že si šiel na farmu východným smerom?“ vypytoval sa ďalej Indián.

„Preto, aby ich pomýlil.“

„Hm, on ťa chcel teda zachrániť a bol pravým, verným kamarátom. Bol si hoden takého dobrého druha? Len veľký Manitou vie všetko; môj zrak nemôže vniknúť do tvojich vnútorností. Keby to bolo možné, snáď by si sa teraz musel hanbiť predo mnou. Ja budem mlčať, tvoj Boh nech ti je svedkom. Poznáš ma?“

„Nie,“ odpovedal Hartley zronený.

„Ja som Winnetou, náčelník Apačov. Moja ruka stíha zlých ľudí a chráni každého, kto má dobré svedomie. Ja ti opatrím ranu a znova ju poobväzujem. Povedz mi však ešte, prečo sa vrátili traja jazdci a prečo vás prenasledovali znova? Nevedel by si mi to povedať?“

Hartley už často počul o slávnom náčelníkovi Apačov. Zčiastky radosť a zčiastky úctivá bázeň ho pojala, vidiac pred sebou hrdinu Západu. Usiloval sa odpovedať čím najzdvorilejšie:

„Myslím, že som sa o tom už pred chvíľou zmienil. Chceli nás odpratať s tohoto sveta, aby sme nemohli prezradiť, že nás vyrabovali a aby sme ich preto nestíhali.“

„To nie je pravda. Keby sa oni toho obávali, boli by vás hneď usmrtili. Ty, možno, o tom nevieš, ale mne sa zdá, že im muselo prísť niečo na um, na čo pri rabovaní zabudli a preto sa potom vrátili za vami. Prehliadli ťa dobre?“

„Áno.“

„A vzali ti všetko? I tvojmu spoločníkovi?“

„Nie. Toho chudáka neprezerali, lebo im povedal, že peňazí nemá, že je následkom nešťastnej príhody na úteku a svoje tvrdenie dokázal listom, ktorý pri sebe mal.“

„Listom? A podržali si ho?“

„Nie. Vrátili mu ho hneď po prečítaní.“

„Kam si ho zastrčil?“

„Do vrecka na kabáte.“

„Ten list je už nie tam. Ja som prekutal všetky vrecká mrtvoly, ale nenašiel som tam nijakého listu. Teraz už viem, prečo vás prenasledovali. Ten list bol príčinou toho, že sa vrátili. Chceli ho mať stoj čo stoj.“

„Sotva. Tomu nemôžem veriť,“ riekol Hartley, krútiac hlavou.

Indián mu neodpovedal. Vytiahol pisárovu mrtvolu z krovia a popozeral všetky vrecká. Hartley mal teraz príležitosti bližšie si obzrieť mrtvolu svojho spoločníka. Tvár nešťastníkova poskytovala úžasný obraz, nie pre ranu od guľky, ale preto, že bola nožom krížom-krážom porozrezávaná, aby ju nebolo možné poznať. Vrecká boly prázdne. Trampi odobrali mu i jeho dlhú flintu.

Indián díval sa zamyslene do diaľky; potom riekol hlasom pevného presvedčenia:

„Tvoj kamarát chcel sa dostať do Sheridanu; dvaja z vrahov odjazdili na sever, teda smerom k tomuto miestu, cieľom ich cesty je teda tiež Sheridan. Prečo mu vzali list? Nie je ťažko to uhádnuť. Lebo ho potrebujú, chcú ho využiť nejakým spôsobom, pravdepodobne majúc nejaké tajné zámery. Prečo zohavili tvár svojej obeti takým zverským spôsobom? Lebo im záležalo na tom, aby ho nikto nemohol poznať. Nikto nesmie vedieť, že je Haller mrtvý; z toho nasleduje, že jeden z vrahov chce vystupovať pod jeho menom.“

„Ale k vôli čomu?“

„To ešte neviem, dozviem sa však i o tom.“

„Pôjdeš teda za nimi, budeš ich sledovať a pátrať po ich úmysle?“

„Áno. Cieľom mojej cesty je vlastne rieka Smoky-hill, nakoľko však Sheridan nie je ďaleko od tejto rieky, neztratím veľa času, keď skôr zabočím do Sheridanu. Presvedčený som, že tie bledé tváre majú nejaké nedobré plány. Pokúsim sa celú vec vystopovať, lepšie odhaliť, a jestli sa s ich strany naozaj niečo zlého chystá, prekaziť ich úmysel. Pôjde i môj biely brat so mnou?“

„Ja som sa chcel dostať vlastne na nejakú blízku farmu, aby som si dal ranu ošetriť. Ale milšie mi bude ísť tiež do Sheridanu. Možno, že sa mi tam podarí dostať i svoje peniaze nazad.“

„Sadni si teda na druhého koňa a poď so mnou.“

„Ale čo bude s mojou ranou? Robí mi už trocha starosti.“

„Ja ju preskúmam. Na farme by si mohol dostať prípadne dobrú opateru, ale lekára nie. Winnetou sa rozumie i ranhojičstvu; on vie roztrepanú kosť složiť tak, že sa iste srastie a okrem toho má pri sebe výborný prostriedok proti horúčke, ranou vyvolanej. Môj biely brat môže sa úplne spoľahnúť a dôverovať mi. Ukáž mi ranu!“

Už pisár bol odsunul rukáv kabáta s ruky a obviazal ranu ako-tak. Indián teda ľahko obnažil ranu a preskúmajúc ju riekol:

„Rana nie je tak nebezpečná, ako sa zdá. Guľka neroztrieskala kosť, ale ju len hladko prevŕtala, lebo bola vystrelená z bezprostrednej blízkosti. Indián vybral potom zo sedlového vrecka akúsi suchú zelinku, ovlažil ju a priložil na ranu. Z košele Hartleyovej natrhal pásky, a rameno slabúčko obviazal. Potom z dreva ustrúhal dve latky, priložil ich s dvoch strán na rameno a tuho posväzoval. Hartley so záujmom sa prizeral obratnému Indiánovi a v duchu konštatoval, že tak dobre a rýchlo by to nebol ani lekár urobil svojimi hotovými a danými pomôckami.

„Môj biely brat môže teraz smelo jazdiť so mnou. Horúčka nenastane, alebo až len vtedy, keď budeme dávno v Sheridane. Poďme teda, aby sme boli čím skôr tam.“

„Som vďačný svojmu červenému bratovi za pomoc, ktorú mi práve poskytol a pôjdem s ním ochotne, ale či by nebolo lepšie zvedieť skorej, kde je a čo robí tretí vrah?“ spýtal sa Hartley.

„Nie, nepotrebujeme sliediť za nim. On teba hľadá, ale nenajde ťa. Potom pravdepodobne vráti sa k svojim dvom druhom, ale je možné, že vyhľadá iných svojich spoločníkov, ak sú tu niekde a pôjde spolu s nimi do Sheridanu. Prichádzam z obydlených krajov a tam som počul, že v Kansase shromaždil sa veľký počet bielych tvárí, ktoré menujú trampami. Je možné, že traja vrahovia patria k týmto trampom a že trampi zamýšľajú podniknúť nejaké zbojstvo v Sheridane. My nesmieme ztratiť už ani minútky, ale musíme rýchlo jazdiť do Sheridanu, aby sme upozornili tamojších ľudí, čo sa proti nim chystá. Winnetou nemusí sledovať šľapaje bielych vrahov, on zná aj inú, kratšiu cestu.“

„A kedy prídeme do Sheridanu?“

„Neviem, ako jazdí môj biely brat. Všetko závisí od toho, či vie pevne sedieť v sedle i v tuhej jazde.“

„Nuž, nie som práve majstrom v jazdení. Nevedel som mnoho v sedle, ale shodiť sa jednako nedám.“

„Nepôjdeme teda ako víchor, ale doženieme to rovnomernou jazdou. Budeme jazdiť celú noc a ráno budeme v Sheridane. Dvaja vrahovia, ktorých sledujeme, cez noc budú niekde táboriť a len ráno pojdú ďalej. My budeme teda skorej v Sheridane.“

„A čo sa stane tu s mrtvolou úbohého Hallera? Máme ho len tak nechať tu za pokrm divej zveri?“

„Pochováme ho jednoduchým spôsobom a môj brat nech sa pomodlí nad hrobom.“

Zem bola kyprá, preto nebolo ťažko vykopať dosť hlboký hrob, hoci ho len svojimi nožmi museli kopať. Napokon položili mrtvého do jamy a zahrabali ho vykopanou zemou. Potom yankee strhol klobúk s hlavy, složil ruky a pomodlil sa. To je však ťažko povedať, či sa naozaj modlil. Náčelník Apačov díval sa vážnym zrakom do zapadajúceho slnka. Zdalo sa, akoby jeho ostrý zrak prenikal ďaleko na západ na večné lovecké polia, kam mieri posmrtná túžba každého Indiána. Bol pohanom, ale istotne sa modlil. Potom prikročili ku koňom.

„Môj biely brat nech si vezme môjho koňa,“ povedal Indián. „To zviera má velmi ľahký krok a jazdec sa nesie na ňom tak ľahko, ako keby ho v nejakom canoe vlnky jazera kolísaly. Ja si sadnem na druhého.“

Vysadli si a pohli sa zprva západným smerom, potom skrútili sa priamo na sever. Kone istotne prekonaly už dlhšiu cestu, jednako nebolo badať na nich nijakej únavy: uháňaly tak bystro a ľahko, ako keby práve teraz boly prišly s pašienky.

Slnko klesalo vždy nižšie a nižšie, až napokon úplne zapadlo za horizontom; krátke večerné šero prešlo rýchle a potom nastala temná noc. To naplnilo yankeeho obavou.

„Nepoblúdiš v takejto temnej noci, veď ja ledva vidím hlavu svojho koňa,“ riekol neistým hlasom.

„Winnetou nezblúdi nikdy, ani vo dne, ani v noci. Winnetou je ako hviezda, ktorá je vždy na správnom mieste a zná všetky kúty tejto krajiny tak dobre, ako bledá tvár čo pozná miestnosti svojho domu.“

„Veď áno, áno, ale je toľko prekážok v ceste, ktoré nemožno vidieť!“

Winnetouove oči vidia i nocou a čo nezbadá on, to istotne neunikne zraku jeho výborného koňa. Môj biely brat nech nejazdí popri mne, ale za mnou, tak jeho kôň nezmýli ani jeden krok svoj.“

Bolo to naozaj zázračné, akou obratnosťou sa vyznal jazdec i jeho kôň v tmavej noci. Raz krokom, raz klusom, ba i cvalom uháňali vždy ďalej a ďalej, vyhnúc každej prekážke. A tých prekážok bolo veru hodne. Tu močaristé miesto, tam zas potok bolo treba prebrodiť. Prešli popri farmách a Winnetou stále vedel, kade idú a ani na moment nebol v pochybnosti ohľadom správneho smeru. To veľmi upokojilo yankeeho. Prestal sa obávať i o svoju ranu, lebo Indiánom priložená zelina mala znamenitý účinok. Často necítil vôbec nijakého bôľu a jediné, na čo by sa bol mohol ponosovať, bola jazda, jemu trocha nezvyklá a nepohodlná. Niekoľko ráz zastali, aby sa kone napily a aby ranu čerstvou vodou ochladili. Po polnoci Winnetou vytiahol kus mäsa a yankee musel si zajesť z neho. Inokedy by sa zaiste bol zdráhal zahryznúť do takého mäsa, navyknutý súc jemnejším hostinám pri svojich návštevách po farmách, teraz mu však i to chutilo. Ani únava sa ešte nehlásila u neho, lebo nad ránom bolo chladnejšie a to mu dodávalo novej čerstvosti. Na otázku Indiánovu povedal, že ešte vydrží v sedle i dlhší čas.

Na východnej strane sa už brieždilo, ale okolie nebolo možné rozoznať, lebo zem zahaľovala hustá tma.

„To je hmla rieky Smoky-hil,“ riekol náčelník. „Čoskoro budeme pri rieke.“

Zdalo sa, že chcel ešte niečo povedať, miesto toho však zastavil koňa a obrátiac hlavu v ľavo, načúval. Z tej strany totiž bolo počuť zosilnievajúci pravidelný dupot koňských kopýt. To muselo pochádzať od cválajúceho jazdca. A skutočne, o chvíľku preletel blízko nich ako fantom. Nevideli ho, lebo ho zahaľovala hustá hmla, ktorá ležala na zemi ako hrubá prikrývka, ale jeho klobúk na okamih mihol sa pred ich očami, lebo vyčnieval ponad vrstvu hmly. Winnetou rozoznal temný klobúk jazdca, ale v nasledujúcom momente už nebolo vidieť ničoho a o chvíľku nebolo počuť ani dupot kopýt.

„Uff!“ zvolal Winnetou prekvapene. „To je bledá tvár! Tak, ako ten človek jazdí, len málo bielych môže jazdiť! Tak jazdí Old Shatterhand a Old Firehand. Ten prvý je teraz nie v tomto kraji, lebo sa mám stretnúť s ním pri Striebornom jazere. Ale Old Firehand je udajne v Kansase. Či by to bol on?“

„Old Firehand?“ spýtal sa yankee. „To je slávny westman, o ktorom som už mnoho podivného počul.“

„On a Old Shatterhand sú najlepší, najudatnejší a najzkúsenejší bieli ľudia, ktorých Winnetou pozná. Winnetou je ich dobrým priateľom.“

„Bolo mu však akosi veľmi náhlo. Kam uháňal takou bleskovou rýchlosťou?“

„Do Sheridanu, lebo jeho smer jazdy je ten istý, čo náš. V ľavo od nás je Eagle-tail a pred nami brod, ktorým sa prebrodíme cez rieku. O chvíľku budeme už tam. Keď prídeme do Sheridanu, potom sa dozvieme viac o zvláštnom jazdcovi. Zdá sa mi však, že moje tušenie bude správne.“

Onedlho začala hmla miznúť; ranný vetrík ju porozháňal a teplo vstávajúceho slnka rozptýlilo. Po krátkej jazde zazreli pred sebou vlny rieky Smoky-hill. I teraz sa dokázalo, že náčelník Apačov vyznal sa mimoriadnou presnosťou v kraji, lebo dosiahli rieku práve na tom mieste, kde bol brod. Rieka bola tu síce širšia ako inde, ale voda siahala iba po brucho koní, tak že prechod riekou bol celkom ľahký a bez akéhokoľvek nebezpečenstva.

Prejdúc na druhý breh, jazdci museli preniknúť krovím, ktoré sa tiahlo pozdĺž brehu. Potom nasledovala zas trávnatá rovina až po Sheridan, cieľ ich cesty. Hartleyove oči zažiarily radosťou, keď zazrel v rannom svetle sa kúpajúce staviská pred sebou.