Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

10. Boj na „ohnivom koni“

Robotníci v Sheridane boli väčšinou Nemci a Irčania. Oni nevedeli o spomenutých prípravách, netušiac, čo sa okolo nich chystá. Old Firehand a jeho pomocníci dávali si bedlivý pozor, aby robotníctvo ničoho nezbadalo, lebo mohlo sa stáť, že Cornel pošle vyzvedačov do Sheridanu, ktorí by hneď boli spozorovali prípadné podozrivé chovanie sa robotníctva a boli by to svojmu vodcovi hlásili. Podvečer však, keď sa prestalo pracovať, inženier rozpovedal všetko dozorcovi — foremanovi — s tým, aby nenápadným spôsobom oznámil robotníctvu, čo sa chystá.

Dozorca bol rodákom z New-Hampshire a mal za sebou pestrú minulosť. Pôvodne učil sa staviteľstvu a niekoľko rokov bol činný v tomto obore, keď sa mu však nepodarilo osamostatniť sa, zanechal toto povolanie a chopil sa iného remesla, čo je pre yankeeho nie hanbou. Šťastie mu však ani teraz neprialo; preto vzal do ruky vandrovnú palicu a pustil sa na západ. Zašiel až za rieku Mississippi, hľadajúc príhodného zamestnania a zárobku, ale ani tu sa mu nepoviedlo lepšie. Napokon prichýlil sa k železnici v Sheridane, snažiac sa upotrebiť tu dosiaľ nadobudnuté zkúsenosti svojho oboru práce, jeho ambícia nebola však ukojená ani teraz. Kto hoc i len za krátky čas dýchal povetrie prairie a pralesa, pre toho je už ťažko včleniť sa do sporiadanej, usadlej spoločnosti a vžiť sa do takzvaných občianskych pomerov.

Tento človek, ktorého meno bolo Watson, mimoriadne potešil sa, keď počul, čo sa stroji. „Chvalabohu,“ povedal, „že sa už napokon dožijeme aj nejakej zmeny v tomto nudnom a jednotvárnom živote! Moja stará flinta už dávno hrdzavie v kúte a túži už po nejakej zábave a práci. Všetko sa mi zdá, že jej túžbe bude dnes v noci vyhovené. Zdá sa mi však, Sir, že som ja už počul kdesi spomínať meno, ktoré ste pred chvíľkou vyslovili. Červený Cornel? A Brinkley má byť jeho pravé meno? Áno, áno, pamätám sa, že som sa raz stretol s istým Brinkleyom, ktorý mal falošné červené vlasy, pleť jeho však bola prirodzenej hnedej farby. Toto stretnutie som vtedy bezmála životom zaplatil.“

„Kde to bolo?“ spýtal sa Old Firehand, „a kedy?“

„Pred dvoma rokmi, tam na Grand River. Bol som s jedným kamarátom Nemcom, ktorého meno bolo Engel, na Striebornom jazere; chceli sme ísť do Puebla a potom arkansaskou cestou na východ, aby sme si zaopatrili potrebné nástroje k podujatiu, ktoré by nás bolo miliardármi učinilo.“

Old Firehand napjal pozorne sluch.

„Hovoríte, že sa Engelom menoval váš druh?“ spýtal sa pomaly a dôrazne. „Hovoríte tiež o nejakom podujatí, ktoré by vám bolo vynieslo miliony? Bol by som rád, keby ste mi povedali i niečo bližšieho o týchto veciach.“

„Prečo nie? Vďačne. My dvaja sme si sľúbili, že budeme mlčať o veci ako hrob, ale naše plány sa stroskotaly, miliony sa nám nepodarilo shrabnúť, preto nazdávam sa, že ma už neviaže sľub mlčať o veci. Išlo totiž o to, ako zdvihnúť nesmierny poklad, ktorý je ponorený na dne jazera Strieborného. Ten poklad sme chceli dostať von!“

Inženier sa zasmial na tieto slová, preto Watson riekol, obrátiac sa k nemu:

„Znie to azda neuveriteľne alebo dobrodružne, jednako je to pravda, Sir; vy, Mr. Old Firehand ste slávnym westmanom a zaiste zažili ste už mnoho divných, zdánlive nemožných vecí, ktoré keď rozpoviete, nikto vám neuverí. Preto myslím, že aspoň vy sa nebudete smiať mojim slovám, lebo čo som zkúsil, to budem rozprávať.“

„Smiať sa tejto veci vôbec nebudem,“ riekol Old Firehand veľmi vážnym hlasom. „Ja som i sám počul z hodnoverných úst, že na dne Strieborného jazera leží pradávny poklad, preto len hovorte, čo viete o tom, ja vám verím.“

„Naozaj ste počuli aj vy o tom poklade? No vidíte!“ zvolal Watson so žiariacim zrakom. „To ma nado všetku pochybnosť znova upevňuje v presvedčení, že je to pravda. Povedal mi to ináče taký človek, ktorému verím, ako vlastnej matke.“

„Kto to bol?“

„Indián. Nikdy v živote nestretol som sa s človekom tak pra-pra-prastarým. Chudý bol až na kosť a sám hovoril, že prežil už vyše sto liet. Pred ľuďmi hovorieval, že sa menuje Hauey-kolakakho, nám však dôverne povedal, že jeho pravé meno je Ikhači-tatli. Čo znamenajú tieto indiánske slová, veru neviem.“

„Ja viem,“ riekol Old Firehand. „Prvé pomenovanie patrí k jazyku Tonkava a druhé k aztéckemu, oboje však značia to isté, totiž „veľký otec“. Hovorte len ďalej, Master Watson! Ja som mimoriadne zvedavý, ako ste sa spoznali s týmto starým Indiánom, ktorého som i ja dobre znal.“

„Nuž, nebolo v tom nič zvláštneho alebo dobrodružného. Ja som sa akosi prerátal a zostal som medzi vrchmi pridlho, tak že ma prvý sneh prekvapil a tam prikváčil. Musel som teda hore zostať a obzrieť sa po nejakej osade; kde by som mohol prezimovať, aby som tam niekde hladom a zimou nezahynul. Sám a sám, brodiac sa v hlbokom snehu: to veru nebol žart. Čo to znamená v Rocky Mountains, to si môžete domyslieť. Zápasiac so snehovými víchricami a závejmi jednako dostal som sa horko-ťažko až k Striebornému jazeru, kde som zbadal na brehu kamennú búdu. Z búdy sa dymilo: bol som zachránený. Ach, aký príjemný pocit to bol! V búde som našiel spomenutého starého Indiána. Mal vnuka a pravnuka, ktorí sa volali ,veľký‘ a ,malý Medveď‘…“

„Ach! Nintropan-hauey a nintropan-homoš?“ spýtal sa Old Firehand.

„Áno, áno, tak sa volali indiánsky. Znáte ich azda, Sir?“

„Áno, poznám ich. Ale rozprávajte len ďalej!“

„Oba ,Medvedi‘ boli vo Wasačských horách a museli tam zostať do jari, lebo ich tiež zima prikvačila nenazdajky a nebolo možné prebrodiť sa odtiaľ cez hlboký sneh až k Striebornému jazeru. Starý Indián zostal teda sám, ale našiel som v búde ešte niekoho. Bol tam ten Engel, ktorého som už predtým spomenul a ktorého tiež zima prikváčila v horách tak ako mňa. Nuž, čo by som mal rozprávať o svojom zimovaní na Striebornom jazere? Spomeniem len nakrátko, že nám trom bolo tam veselo. Nehladovali sme, lebo diviny bolo dosť. Ale tuhá zima veľmi narušila zdravie starého Indiána, tak že keď zavialy prvé teplejšie vánky, umrel chudák a my sme ho pochovali. Obľúbil si nás a z vďaky na smrteľnej posteli rozpovedal nám tajnosť o skrytom poklade v jazere. Mal on kúsok starodávnej kože, na ktorej bol presný nákres miesta, kde poklad ležal a on nám dovolil, aby sme ho odkreslili. Engel mal pri sebe kúsok papiera, bez ktorého by sme neboli mohli odkresliť polohu pokladu, lebo starý nám kožu nechcel dať, hovoriac, že tá patrí obom ,Medveďom‘. Dňom pred svojou smrťou vyliezol kamsi a zakopal kožu. Kde, neviem, ani sme sa nesnažili zvedieť, lebo sme mali radi chudáka starčeka a uctili sme si jeho poslednú vôľu. Keď sme ho potom pochovali, vybrali sme sa ďalej, lebo sneh už väčšinou zmizol. Engel zašil papier, na ktorom bol nákres, do svojich šiat.“

„Nečakali ste teda, kým sa oba ,Medvedi‘ vrátia?“ spýtal sa Old Firehand so záujmom.

„Nie.“

„To bola veru veľká chyba!“

„Možno; vžite sa však do nášho položenia: niekoľko mesiacov sme boli tam zaviati a túžili sme po ľuďoch. Nemali sme teda pokoja a trpelivosti. Onedlho potom dostali sme sa medzi ľudí, jaj, ale medzi akých! Indiáni kmeňu Utah napadli nás a celkom vylúpili. Boli by nás istotne zabili, na šťastie však povedali sme im, že sme sa ujali starého Indiána na Striebornom jazere a že sme ho pekne pochovali. Toho staríka mali oni vo veľkej úcte, preto darovali nám život a dali nám zpät aspoň šaty. Naše zbrane si však podržali, čo pre nás bolo veru veľkým úderom, keď povážime, že bez zbrane vystavení sme boli nielen všelijakému nebezpečenstvu, ale i hladovej smrti. Na šťastie, a či lepšie rečeno na nešťastie na tretí deň stretli sme sa s lovcom, ktorý nám dal najesť sa. Keď počul, že sa chceme dostať do Puebla, hovoril, že aj on sa ta vybral a dovolil, aby sme sa mu pridružili.“

„To bol červený Brinkley?“ spýtal sa Old Firehand.

„Áno, to bol on. On si povedal síce akési iné meno, ale ja som sa pozdejšie dozvedel, že sa menoval Brinkley. On sa nás vypytoval a my sme mu hovorili o všetkom, ale o poklade a o nákrese na papieriku sme mlčali, lebo necítili sme voči nemu veľa dôvery. Nemôžem za to, ale mám prirodzený odpor voči červeným ľuďom, hoci vďačne uznám, že môže byť medzi nimi i mnoho statočných ľudí práve tak, ako čo je mnoho zločincov a kujonov medzi ľuďmi nečervenými. Hja, lenže naša mlčanlivosť nám nepomohla. Keďže zbraň mal len on sám, často odchádzal zastreliť niečo pod zuby a my sme vtedy sedávali s Englerom pri ohníku a temer o ničom inom sme sa neshovárali, len o poklade. Raz sa však lotor vrátil nepozorovane, priplychtil sa poza náš chrbát a vypočul všetok náš rozhovor. Keď potom najbližšie šiel zas na poľovačku, vyzval ma, aby som šiel s ním, lebo vraj štyri oči viac vidia ako dve. Asi o hodinu, keď sme boli už dosť ďaleko od Englera, razom povedal mi, že vypočul náš rozhovor o poklade a že za trest, že sme chceli vec pred nim utajiť, vezme nám nákres. Súčasne vytiahol svoj nôž a vrhol sa na mňa. Ja som sa bránil celou silou, ale márne. Pichol ma do pŕs, na šťastie však nezasiahol mi srdce. Nazdajúc sa, že som mrtvý, nechal ma tam a odišiel. Keď som potom prišiel k sebe, našiel som sa medzi niekoľkými prisťahovalcami, ktorí ma našli a moju ranu ošetrili. Rozpovedal som im, čo sa stalo, oni sa však, ako takí jednoduchí, nezkúsení ľudia, neodvážili stopovať Brinkleyho. Ja sám potreboval som dlhšieho času na vyliečenie. Akonáhle som sa mohol odlúčiť od svojich dobrosrdečných záchrancov, pustil som sa hľadať Englera, keďže som však nemohol nájsť ani jeho mrtvolu ani hrob, predpokladal som, že sa nejakým činom zachránil a unikol tomu zbojníkovi.“

„Áno, unikol mu z drápov!“ kývol hlavou Old Firehand.

„Ako? Nože mi povedzte! Vy o tom viete, Sir?“ naliehal dozorca netrpelive.

„Áno viem o všetkom, teraz však rozprávajte ďalej, ja vám svoje poviem až potom.“

„Prišiel som zatým na jednu farmu, kde sa mi dostalo priateľského prijatia a dobrej opatery. Zostal som tam robiť asi pol roka, tak že som si zarobil na ďalšiu cestu. Netrpelive som čakal moment, keď budem môcť putovať ďalej na západ.“

„Kam ste chceli ísť?“

„K Engelovi. Vedel som, že mal brata v Russelville, v štáte Kentucky, a my sme sa dohovorili, že pôjdeme ta a tam sa poradíme o výprave k Striebornému jazeru vyzdvihnúť poklad z hlbín. Keď som prišiel do Russelville, povedali mi tam, že Engelov brat odsťahoval sa do štátu Arkansas, ale že kde sa tam osadil, to mi už nikto nevedel povedať. U svojho súseda nechal list pre svojho brata, môjho kamaráta, ak by ho hľadal. Engel aj prišiel, list prevzal a zaiste z listu dozvedel sa o novom bydlišti svojho brata. Engel odišiel z Russelville a ten súsed medzičasom umrel. Engel však rozprával ľuďom v Russelville o našom dobrodružstve a zmienil sa o Brinkleyovi ako o mojom vrahovi. Ako sa dozvedel o pravom mene Brinkleyovom, to neviem… Nuž, ľudkovia moji, to je kus mojej životnej historie a jestli je to ten istý Brinkley, tak sa nesmierne teším, že sa sídem s tým lotrom, aby som mohol s ním konečne vyúčtovať. Ej, ale otvorí oči, keď ma zazre! Bude si asi myslieť v prvom ohromení, že som z hrobu vstal.“

„Mnohí sa chystajú na neho tak ako vy,“ poznamenal Old Firehand. „Jednému však nerozumiem úplne. Povedali ste totiž pred chvíľou, že Brinkleyho červené vlasy sú falošné. Odkiaľ to viete?“

„Keď sme spolu žili, ako som vám rozprával, zbadal som, že mu pod červenými vlasmi vykúkajú čierne vlasy. Pravdepodobne nemal už červenej farby na vlasy alebo, túlajúc sa stále po horách, myslel si azda, že nie mu je potrebné tak svedomite farbiť si vlasy ako inokedy.“

Well, z toho vidím, že vás osud naozaj s červeným Cornelom splietol. Celý život toho človeka zdá sa byť čiročistým zločinstvom a darebáctvom. Úfajme sa, že sa nám dnes podarí koniec urobiť jeho temnej kariére.“

„I ja si to žiadam z úprimného srdca. Nepovedali ste mi však, ako sa budeme brániť proti útoku trampov. Myslím, že by som mal vedieť o obrannom pláne.“

„Teraz to ešte nepotrebujete vedieť. Keď príde tomu čas, dozviete sa i o tom. Predovšetkým potrebné je, aby robotníci zachovali úplný pokoj. Nech sa neukazujú mimo svojich príbytkov po hromade a nech neprezradzujú svojím chovaním sa nijakú nervozitu, hoci môžu byť pripravení, že dnes v noci oka nezažmúria. Nech si pripravia zbrane. Ešte pred polnocou vystúpia na vlak, ktorý ich zavezie na určité miesto, kde ich pomoc potrebovať budeme.“

„Well, keď vy to hovoríte, zaiste bude najlepšie podľa vášho pokynu konať, hoci ešte nevidím jasne vývin vecí pred sebou. Stane sa podľa vášho rozkazu.“

Keď dozorca odišiel, Old Firehand spýtal sa inženiera, či by bolo medzi robotníkmi dvoch, ktorých postavy a ťahy tváre sa podobajú postave a ťahom dvoch zajatých trampov. Old Firehand chcel totiž miesto dvoch trampov dvoch robotníkov postaviť na lokomotívu, aby Cornel a jeho kamaráti mysleli, že sú to dvaja vyzvedači trampov. Inženier za chvíľku rozmýšľal, potom poslal svojho černocha po dvoch robotníkov. Keď prišli, ukázalo sa, že voľba bola dosť dobrá. Ich postava bola temer celkom taká ako postava trampov a čo sa tvárí týče, bolo možné predpokladať, že v šere nočnom nebude možné zbadať rozdiel.

Išlo len o to, aby hlasy neboly príliš odlišné. Preto Old Firehand zaviedol oboch robotníkov do Hartleyovej izby, kde ležali poviazaní trampi a vyslúchal ich za chvíľku, aby si robotníci zapamätali ich hlasy a aby ich potom vedeli napodobniť.

Keď to všetko bolo už takto zariadené, Old Firehand ako pravý westman vybral sa ešte na výzvedy. Pozorne opustil dom a poobzeral sa po okolí, aby vyskúmal, kde treba hľadať špehúnov.

Práve neďaleko inženierovho domu bol kopček, ktorý pri stavbe trati museli cez poly prekopať, aby trať nemusela kopec ďaleko obchádzať. Na tomto kopci bolo niekoľko stromov a nízkych krov, poskytujúcich dobrú skrýšu a keďže kopec stál priam nad osadou, tak že bolo možné odtiaľ celkom pohodlne pozorovať celú osadu, Old Firehand bol presvedčený, že špehúnov trampov tam musí najskôr hľadať, ak vôbec prišiel niekto z trampov špehovať. Znajúc však opatrné spôsoby Cornelove, lovec predpokladal, že vodca trampov iste vyslal špehúnov, aby bol na všetky možnosti pripravený a vopred informovaný.

Old Firehand obišiel teda návršie, stále dávajúc si dobrý pozor, aby ho nikto nevidel, a druhou stranou kopca liezol hore. Keď sa dostal na samý vrch, videl, že sa vo svojich výpočtoch nemýlil. Pod stromami sedeli dvaja chlapi, ktorých nízke krovie zakrývalo od osadnej strany a ticho sa shovárali. Smelý lovec priblížil sa k nim tak blízo, že mohol rukou dosiahnuť strom, pod ktorým boli učupení. Tak blízo dostať sa k nim bolo mu umožnené jednak pomocou krovia, jednak tým, že jeho robotnícky oblek sa veľmi málo líšil svojou farbou od zeme. Okrem toho trampi boli tak pohrúžení do rozhovoru a do pozorovania osady, že im ani na um neprišlo obzerať sa okolo seba.

Náhodou však trampi prestali shovárať sa práve v tom momente, keď sa im lovec dostal poza chrbát. Za chvíľu dívali sa mlčky na osadu, pohrúžení do myšlienok. O dobrú chvíľu ozval sa napokon jeden z nich:

„Počul si už, čo sa chystá, keď budeme tu hotoví a keď sa nám peniaze dostanú do rúk?“

„Povráva sa medzi kamarátmi všeličo, ale máloktorý má presnej vedomosti o veci.“

„Hja, Cornel mlčí ako ryba a má len málo dôverníkov. O jeho konečnom pláne vedia len tí, ktorí boli s nim ešte skorej, než sme sa stretli všetci v Osage-nook.“

„Myslíš azda na Woodwarda, ktorý sa spolu s ním zachránil po srážke s raftermi? Zdá sa mi však, že je Woodward práve voči tebe veľmi priateľský a dôverčivý. Nepovedal ti niečo o plánoch Cornelových?“

„Nuž hovoril mi čosi, ale len tak vo všeobecnosti. Z jeho slov vyrozumel som, že Cornel nepomýšľa vziať nás všetkých so sebou. Teraz nás je primnoho; pre jeho plán je dostatočný i menší počet. A ja vravím, že má pravdu. Toľký kŕdeľ by len kazil naše podujatie. Najmä uvážiť treba, že čím viac nás bude, tým menšia bude čiastka, ktorá sa dostane každému z koristi. Takýmto činom by sa ozaj nevyplatilo púšťať sa do nebezpečných kúskov. Preto ja myslím, že Cornel vyberie si tých najschopnejších a najspoľahlivejších a razom zmizne s nimi.“

„Do paroma! Chcel by teda oklamať ostatných a proste nechať ich v blate?“

„Prečo oklamať? V akom blate by ich nechal?“

„Nuž ja myslím, že sa to nemôže inakšie pomenovať, keby povedzme zajtra ráno ušiel spolu s niekoľkými a ostatných by ponechal osudu.“

„To by nemohlo vôbec škodiť. Mňa by to len tešilo. Rozumie sa samo sebou, že my dvaja neboli by sme medzi tými, čo budú oklamaní.“

„Vedel by si mi to dokázať? Ak nie, budem na pozore, a v príhodnej chvíli urobím poplach.“

„Tu dokazovať nie je ťažko. Neposlal ťa so mnou sem on sám?“

„No a?“

„Podobné poverenia dostávajú len súci a spoľahliví ľudia. A tým, že nám sveril stráž nad týmto dôležitým miestom, dokázal, že nám dôveruje. Čo vyplýva z toho? Ak naozaj zamýšľa odtrhnúť sa od mnohých našincov, iste nebudeme medzi týmito, ale medzi tými, ktorých vezme sebou.“

„Hm, to rád počúvam; presvedčil si ma a úplne uspokojil. Ale, keď si myslíš, že aj ja som medzi vyvolenými, prečo držíš jazyk za zubami a nepovieš mi, čo ti sdelil Woodward?“

„Preto, že celá vec ani mne nie je dosť jasná. Ale čo viem, to ti poviem. Ide o výpravu do hôr. Tam kdesi vysoko v horách v starodávnych časoch býval ľud, meno ktorého som si nezapamätal. Tento ľud, ktorý sa presťahoval na juh, alebo bol vyničený, v hlbinách jazera skryl poklady.“

„Nesmysel! Kto má poklady, pri sťahovaní berie ich so sebou.“

„Ale, veď ti vravím, že mohol byť aj vyničený!“

„A čo sú to za poklady? Je to zlato?“

„Neviem. Nie som učencom a preto ti neviem povedať, či staré národy razily peniaze. Woodward povedal, že to bol pohanský národ, ktorý mal skvelé chrámy so spústou sôch a obrazov, bohov z ťažkého zlata a striebra. Celé to bohatstvo ponorené je v hlbinách jazera, ktoré od neho dostalo svoje meno. Cornel má vraj akýsi nákres, pomocou ktorého miesto, kde sú poklady ponorené, ľahko možno najsť.“

„Tak! A kdeže je to Strieborné jazero?“

„Neviem. Ale iste bude o tom rozprávať, keď rozhodne, koho vezme do výpravy. Je samozrejmé, že svoje tajomstvo a plány nemôže prv prezradiť.“

„Samozrejmé! Ale je to rozhodne nebezpečné podniknutie!“

„Prečo?“

„Pre Indiánov…“

„Pshaw! Tam pri jazere bývajú len dvaja Indiáni: vnuk a pravnuk Indiána, od ktorého pochodí Cornelov nákres. A na ich odstránenie postačia dva výstrely…“

„Ak je tomu naozaj tak. Cornelovo podniknutie môžem len schvaľovať. Ešte som nebol v Rocky Montains, preto sa musím spoliehať na tých, ktorí sa vo veci lepšie vyznajú. A myslím si, bolo by treba venovať nášmu dnešnému podniknutiu celú pozornosť. Nazdávaš sa, že sa to podarí?“

„Rozhodne. Len pozri, jaké ticho je v osade! V celej osade nikto netuší našu prítomnosť a predsavzatie. A dvaja z našich najlepších a najšikovnejších ľudí sú v osade a pracujú za naše podniknutie. Kto by myslel na nezdar? Vlak sa tu zastaví, zdrží sa päť minút a pôjde ďalej. Na hodinu cesty odtiaľto horí pri železnici veľká vatra. Tam dvaja naši druhovia, ktorí sú na lokomotíve, otŕčia na strojvodcu revolver a prinútia ho zastaviť vlak. Potom obkľúčime vlak; Cornel vystúpi…“

„Oho!“ prerušil ho jeho druh, „Kto vystúpi? Či Cornel len sám? Alebo len s niekoľkými dôverníkmi, s ktorými si potom pekne odfujazdí? Neskôr však zastaví, sostúpi s vlaku, vezme pol miliona a zmizne? A druhí si zatiaľ môžu sedieť tuná a hľadieť si cez prsty? Nie, u nás sa to takto nerobí!“

„Čo si myslíš!“ ozval sa úzkostlive. „Už som ti povedal, že ak by Cornel naozaj dačo takého zamýšľal, my obaja budeme medzi tými, čo s ním naraz vystúpia na vlak. Ak sú v Striebornom jazere naozaj tak veľké poklady, netreba nám tak nečestne sa zachovať voči tunajším našim priateľom. Rozdelíme sa; nech si potom Cornel z nás povyberá tých, s ktorými by sa chcel pustiť na výpravu do vrchov. A dosť už! Netárajme viac o tom! Teraz by som rád vedel, čo je to za lokomotíva, ktorá stojí tam dolu. Oheň horí pod kotlom; je teda pripravená odísť. Kam?“

„Je to asi zkúšobný stroj, ktorý pôjde pre istotu pred vlakom s peniazmi.“

„Nie. To by nečakal už teraz. Veď vlak príde až okolo tretej v noci. Táto lokomotíva je mi podozrivá a chcel by som sa dozvedieť, čo s ňou zamýšľajú.“

Vyslovil podozrenie, ktoré bolo treba dobre uvážiť. Old Firehand uznal, že ten stroj tu nesmie zostať. Bola to lokomotíva, ktorá ťahala vozne so zemou a štrkom, vykopaným na úpravu železnice a mala odviezť robotníkov na miesto očakávanej bitky s lupičmi. S tým sa teraz nemohlo čakať až do polnoci, ale muselo sa to stať ihneď, aby sa podozrenie vyzvedača rozptýlilo. Old Firehand sa preto rozhodol opatrne vrátiť sa do inženierovho domu a povedať mu, čo počul.

„Well,“ povedal inženier, „tak musíme dať robotníkov hneď odviezť. Ale tí vyzvedači ich budú vidieť nastupovať.“

„Nebudú ich vidieť. Rozkážeme robotníkom, aby sa nenápadne vykradli z osady, šli asi štvrť hodiny peši a tam potom počkali, kým nedojde prázdny vlak; potom nech nastúpia až tam, kde sa železnica zatáča za vrch, aby ich vyzvedači nevideli a nepočuli, že vlak zastavil.“

„A koľko ľudí tu zadržím?“

„Na ochranu vášho domu a na stráženie vašich zajatcov stačí ich dvadsať. Všetky prípravy môžu byť za pol hodiny hotové; potom vlak odíde. Ja sa prikradnem k vyzvedačom zas, aby som vypočul, čo povedia.“

O chvíľu bol zase za vyzvedačmi, ktorí teraz ustavične mlčali. Lovec mohol celé okolie pozorovať práve tak dobre, jako vyzvedači, a všelijako sa namáhal, aby uvidel robotníkov, ako odchádzajú. Ale márne. Nevidel nič. Robotníci odchádzali tak tajne a opatrne, že vyzvedači nemali o tom ani tušenia. A ináč svetlá v osade a chatrčiach boly tak slabé, že ani medzi domkami, ani na voľnej železnici nebolo možné rozoznať nijaké postavy.

Zrazu objavil sa jasný lampáš, ktorý od inženierovho domu k železnici niesol chlap a kričal tak, že to bolo ďaleko počuť. Rýchle preč s prázdnym vlakom do Wallace! Potrebujeme tam vozne! To bol inženierov hlas. Bol sa už dohovoril s vlakvedúcim, preto dostal od neho tiež práve tak hlasitú odpoveď: „Well, Sir! Som rád, že sa už môžme pohnúť, a že nemusím uhlie zbytočne márniť. Nemohol by som vo Wallace dačo vykonať pre vás?“

„Nič, len povedzte za mňa ,dobrú noc‘ tamojšiemu inženierovi, ktorého, keď ta dofučíte, iste najdete sedieť pri partách. Good road!“

„Good night, Sir!“

Ostré hvizdnutie a vlak sa pohol. Keď už rachot jeho kolies nebolo počuť, jedon z vyzvedačov povedal:

„Či už vieš, načo je tá lokomotíva?“

„Áno, už som sa uspokojil. Odváža prázdne vozne do Wallace, ktoré tam potrebujú. Moje podozrenie bolo bezzákladné. Tu je vlastne každé podozrenie nesmyslom. Plán Cornelov je tak dôkladne uvážený, že sa rozhodne musí podariť.“

„A my by sme sa už aj mohli vrátiť do tábora.“

„Ale Cornel nám kázal zostať tu do polnoci; musíme ho poslúchať.“

„Nuž dobre. Ale, keď tu už nemusíme byť tak dlho, neviem, načo si v tejto tme oči tak namáhať. Ľahnem si a pospím si.“

„Ja tiež; to je najrozumnejšie. Neskôr nebude na to času a ani chuti nebudeme mať odpočívať.“

Old Firehand sa odplazil chytro, lebo vyzvedači vstali so svojich miest a obzerali sa, kde by si mohli ľahnúť najpohodlnejšie. Vrátil sa k inženierovi a vošiel s ním do domu, kde pri víne a cigarách čakali hodinu odchodu. V celej osade zostalo len dvadsať robotníkov, ale to úplne stačilo. Ostatní robotníci poslúchli rozkaz vo všetkom. Za Sheridanom na ushovorenom mieste sa poschádzali a keď prišiel vlak, ponastupovali do vozňov a viezli sa až k Eagle-tailu, kde sostúpili. Že by toto všetko trampi boli mohli pozorovať, bolo nemožné, lebo boli už dozaista na ceste.

Old Firehand vyvolil miesto naozaj neobyčajne vhodné. Železnica šla tu cez rieku, ktorá tu s obidvoch strán bola spiata vysokým pobrežím. Cez rieku bol postavený dočasný skladací most, a koľaje, ktoré ním viedly, vbiehaly do tunelu, dlhého asi 70 metrov. Na niekoľko krokov pred týmto mostom postál vlak, ktorý nemal prázdne vozne, jako sa lupiči domnievali; posledné dva vozne boly nabité uhlím a drevom. Len čo vlak postál, z tmy noci, rozprestierajúcej sa zôkol-vôkol, vynoril sa malý tlstý chlapík, ktorý sa podobal žene, zašiel k lokomotíve a spýtal sa strojvodcu vysokým piskľavým hlasom: „Sir, čo tu zase chcete? Veziete azda robotníkov?“

„Áno,“ odpovedal vlakvedúci a s úžasom pozeral na podivné stvorenie, ktoré stálo práve v svetle lampy. „A ktože ste?“

„Ja?“ smial sa tlstáčik. „Som teta Droll. No len sa tak hrozne neľakajte! Mohlo by to uškodiť vašim nervom. Tetou som len tak mimochodom; neskôr sa vám to vysvetlí. Teda prečo ste prišli?“

„Na rozkaz Old Firehanda, ktorý vypočul dvoch trampami vyslaných vyzvedačov. Vzkrslo v nich podozrenie, prečo vlak stojí na stanici, preto dobre bolo odísť ihneď, aby nevyšlo všetko na zmar. Aj vy patríte do družiny chýrneho lovca?“

„Ale netraste sa strachom predo mnou; sú tu samí strýkovia a ja som jedinou tetou medzi všetkými.“

„Ani mi na um nepríde, stráchať sa pred vami, mis, alebo mistress. A kde sú trampi?“

„Preč. Odišli odtiaľto asi pred hodinou.“

„Teda môžeme uhlie a drevo poskladať?“

„Áno. Nech robotníci nastúpia do vozňa. Ja vyjdem k vám a dám vám niekoľko rád.“

„Vy? Mne chcete radiť? Azda vás len neurobili generálom tohoto vojenného sboru?“

„Ba áno, som generálom, s vaším láskavým dovolením. Tak, tu som. A teraz nechajte svojho koníka pekne pomaly kráčať — po moste a zastavte potom práve tak, aby vozeň, naložený uhlím, postál práve pri vchode do tunelu.“

Robotníci, ktorí boli vystúpili, keď vlak postál, museli znova nastúpiť. Strojvodca si tlstáčka premeral ešte raz pohľadom, ktorý prezradzoval, že vôbec nie je mu ľahko poslúchať rozkazy tejto záhadnej tetičky.

„No, začneme?“ pýtal sa Droll.

„A či ste naozaj mužom, ktorého mám poslúchať?“

„Veru. A keby ste to neurobili, okamžite by som vám pomohol. Nemám ani trocha chuti trčať na tomto moste do súdneho dňa.“

Vytiahol svoj lovecký nôž a oprel ho o Watsonov žalúdok.

„Sto hromov! To ste naozaj ostrá a pichľavá teta.“ — zvolal strojvodca. „Ale práve preto, že nožom idete na mňa, musím vás miesto nášho spojenca považovať za trampa. Nevedeli by ste sa mi dačím legitimovať?“

„Nerobte hlúposti,“ odpovedal Droll vážnym hlasom a strčil svoj nôž za opasok. „Zastavíme hneď za tunelom. Tým, že som vám prišiel cez most v ústrety, som vám, myslím, dokázal, že som vedel o vašom príchode, a tak nemôžem patriť k trampom.“

„No, tak poďme.“

Vlak prešiel mostom a vliezol do tunelu len práve natoľko, aby dva posledné vozne boly pred vchodom. Robotníci teraz zase povyskakovali a vysypali uhlie a drevo. Vlak potom zatiahol ďalej, postál za tunelom a robotníci pri východe zase nasypali uhlia a dreva, ale tak, aby koľaje neboly zatarasené. Kopy uhlia a dreva upravili potom tak, aby ľahko bolo zapáliť ich. Strojvodca potom pohnal vlak na kuse, zastavil ho a zase sa vrátil k tunelu.

Jeho nedôvera voči Drollovi úplne zmizla. Všetko to, čo videl, muselo ho presvedčiť, že je medzi pravými spojencami. Tunel bol prerazený cez vysoké skalisko, za ktorým blkotal oheň, neviditeľný z údolia rieky, kde táborili trampi. Okolo tohoto ohňa táborili drevorubači a lovci, ktorí prišli sem s Old Firehandom. Pri ohni s prava i ľava stály dva vysoké duby, spodné haluzy ktorých sa vidlicovite rozbiehaly. Drevorubači tieto vidlice spojili silným drúkom a navešali naň kusiská byvolieho mäsa.

Drevorubači povolali robotníkov na túto hostinu. Čochvíľa sedeli všetci pri ohni a jedli chutné mäso. Mnohí z nich, ktorí nevedeli obsedieť v blízkosti ohňa, posadili sa ďalej vo väčších-menších skupinách a dali sa obsluhovať drevorubačmi, ktorí sa považovali za hostiteľov. Okrem byvolieho mäsa mali aj drobnejšiu zverinu, tak že sa poriadne mohli nasýtiť všetci železniční robotníci, ktorých veru bolo dosť. Droll si odrezal z byvolieho stehna kusisko, odkrajoval z neho horlive kus za kusom a žuval bezmyšlienkovite a zbožne. Tu sa Watson obrátil k nemu:

„Počujte, sir: Old Firehand ma odkázal na vás, aby som sa od vás dozvedel, čo sa stalo s vašim krajanom Engelom.“

„Engel? Ktorého Engela myslíte?“

„Lovca, ktorý bol tam hore pri Striebornom jazere.“

„Toho, toho vy myslíte?“ zvolal Droll. „A kde ste sa s ním spoznali?“

„Práve tam pri Striebornom jazere. Museli sme tam stráviť celú zimu, lebo sme boli snehom odrezaní od sveta — —“

„Voláte sa Watsonom?“ zvolal Droll.

„Áno, sir; tak sa volám.“

„Watson, Watson. Heavens! Master, ja vás poznám ako svoje vrecko, a ešte som vás nevidel.“

„Tak vám už o mne dakto rozprával? Kto?“

„Brat vášho priateľa Engela. Pozrite! Tento chlapec sa volá Fred Engel; je synovcom vášho priateľa od Strieborného jazera a blúdi so mnou po svete, aby našiel vraha svojho otca.“

„Jeho otca zavraždili?“ spytoval sa Watson, a podával ruku chlapcovi, ktorý sa bol zatiaľ priblížil k Drollovi.

„Áno, a to pre nákres, ktorý — — —“

„Zase ten nákres!“ zvolal strojvodca. „A poznáte vraha? Je ním rozhodne Cornel!“

„Tak je, sir, Cornel je jeho vrahom. Ale — — — on vraj vás zavraždil!“

„Len poranil, sir, len poranil. Jeho nôž na šťastie netrafil do srdca. A, master, nevedeli by ste mi povedať, čo sa stalo s mojím priateľom?“

„Áno, to by som vedel,“ odvetil Droll. „Stal sa mrtvolou. Cornel ho zranil práve tak ako vás a úbožiak rane podľahol.“

„Rozprávajte, sir, rozprávajte!“

„Netreba k tomu veľa slov. Keď vás Cornel vylákal na lov, v Engelovi vzkrsla nedôverivosť. Načože vás bezbranného vzal so sebou? Musel mať čosi za ľubom, čo ničoho nemalo do činenia s poľovačkou. Vy obidvaja ste Cornelovi nedôverovali, preto sa začal o vás obávať. Jeho obavy nedaly mu pokoja, preto sa odhodlal sledovať vás. Starosť o vás zrýchľovala jeho kroky a o hodinu došiel už tak ďaleko, že vás mohol uvidieť. Prišiel práve k húšťave, keď vás zazrel. Ale ako vás spozoroval, postál zarazene: videl pred sebou nerovný zápas ozbrojeného s bezbranným. Videl, že vás premohol, že vám vráža nôž do pŕs, že na vás kľačí a obzerá sa. Čo mohol Engel robiť? Mal napadnúť dôkladne ozbrojeného vraha, on, ktorý nemal nijakej zbrane? To by bolo bývalo nesmyslom. Engel videl, že by sotrvať tam bolo nerozumné, preto sa odhodlal vrátiť sa ta, odkiaľ prišiel. Ale čochvíľa spozoroval, že vrah je mu za pätami. Vyšiel na kopec, odkiaľ mal rozhľad na všetky strany. Na jednej strane videl vraha, o ktorom ani chvíľu nepochyboval, že je odhodlaný k novému zločinu, a na druhej strane rovinu. Sbehol s kopca a utekal po rovine jako mu len dych stačil. Keď tak utekal asi hodinu, uvidel pred sebou kríky, dobehol k ním, ale sa ihneď presvedčil, že tu sa nemôže ukryť, lebo kríčky sú ďaleko od seba a pôda medzi nimi je veľmi vlhká a jeho stopy veľmi zreteľne prezrádza. Engel bol síce dobrým chodcom, ale dlhá zima ho zoslabila a k tomu ešte bol aj hladný. A vrah ho doháňal. Keď sa zase obzrel, vrah bol od neho už len najviac na sto krokov. Tu napjal zbytky svojich síl. Dobehol až k akejsi rieke. Bol to Orfork, ktorý vteká do Veľkej Rieky. Tu zaznel výstrel, a Engel sa zacítil, ako by ho bol dakto po pleci ovalil palicou. Skočil do vody a plával, aby sa zachránil na druhom brehu. Rieka bola jarnými prúdmi dosť rozvodnená a ťažko sa mu plávalo. Ale túha po živote ho posilňovala. Doplával k druhému brehu, k ústiu menšieho potoka, ktorý bol s obidvoch strán obrastený húšťavou. Sem sa doplazil a držiac sa koreňov triasol sa na celom tele od vzrušenia, úzkosti, zimy a hladu. Cornel stál už na brehu a skúmavým zrakom pátral po svojej obeti. Nevidel nič, ale jednako sa odhodlal vojsť do vody a preplávať na druhý breh. Musel to robiť opatrne, aby jeho ručnica a náboje nepremokly. Preto držiac ručnicu a náboje nad sebou, plával pomaly horeznačky k druhému brehu. Potom tam chodil hore-dolu a hľadal Engela. I dva razy prešiel okolo miesta, kde bol Engel skrytý, nespozoroval ho. Engel potom ešte dlho počul jeho kroky i zbadal ho tu i tam zo svojho dobrého úkrytu. Vrah napokon úplne zmizol. Ale Engel sa jednako neodvážil opustiť svoj úkryt; urobil to až za večerného šera. A potom plával po prúde rieky, len preč, preč, čím ďalej od toho miesta…“

„A nebol ranený?“

„Bol. Guľka mu vletela pod pravú lopatku, ale vo veľkom rozčulení to nepozoroval veľmi a rana sa mu v chladnej vode nezapálila. Ale len čo vyšiel z vody a začal pochodovať, rana ho začala páliť. Sbieral všakové liečivé byliny, prikladal si ich na ranu, hlad svoj ukojoval všelijakými korienkami a len šiel, šiel ustavične ťažšie a bolestnejšie. Neskoro večer dovliekol sa k osamelému kompu. Obyvateľ kompu ho prijal prívetive, ale Engel bol už tak zoslablý, že mu ani vyrozprávať nevedel, čo prežil. Zamdlel a keď sa z mdlôb prebral, našiel sa na starej posteli a ani netušil, ako sa ta dostal. Potom sa dozvedel, že celé dva týždne ležal v horúčke a blúznil ustavične len o vražde, krvi, úteku a rieke. Až teraz rozpovedal svojmu hostiteľovi svoje dobrodružstvo a dozvedel sa, že cowboy sa v Colorado Springse stretol s akýmsi červenovlasým chlapom, ktorý sa ho spytoval, či ho dajaký cudzinec nepoprosil o prístrešie v kampe. Tento chlap svojím zovňajškom prebudil v ňom nedôveru, preto mu dal zápornú odpoveď. Cowboy počul, že ho tam na trhu ktosi menoval Brinkleyom. Tak sa Engel dozvedel, ako sa vrah volá; ale nebol by sa stavil, že je to jeho pravé meno. Rana Engelova sa zahojila a po štrnástich dňoch, keď sa covboy vybral do Las Animas, vzal ho so sebou…“

„Teda nešiel do Puebla!“ zvolal Watson. „Teraz sa už nedivím, že som neskôr, keď som ta prišiel, nenatrafil na jeho stopu. A čo urobil potom.“

„Pridružil sa k istej obchodnej expedícii, ktorá podľa starých zvykov v Arkansase, bola vypravená do Kansas City. Keď tam dostal svoju mzdu, mohol ísť vyhľadať svojho brata. Došiel do Russeville a tam počul, že jeho brat sa odsťahoval. U súseda nechal pre neho list, v ktorom mu napísal, že jeho novým sídlom je teraz Benton, Arkansas.“

„Ah, Benton! A práve Benton je jedným z miest, v ktorých som ho nehľadal!“ povedal Watson. „A čo sa stalo s nákresom, ktorý nosil so sebou?“

„Nákres, s ktorým sa tak dlho brodil v Orfoku sa veľmi poškodil a musel si urobiť jeho kópiu. Prirodzene svojmu bratovi všetko rozpovedal a nahováral ho, aby sa zúčastnil jeho podniknutia. Bohužiaľ, po krátkom čase sa ukázalo, že jeho zážitky na Orfoku majú vážne následky. Dlhý namáhavý útek pred vrahom a skoro celodenné brodenie v chladnej jarnej vode, urobilo ho kandidátom smrti.“

„Teda Cornel má jednako len i jeho život na svedomí.“

„Keby okrem týchto zločinov ničoho nemal na svedomí, ľahko by sa mu chodilo po svete! Ale len tu medzi nami sú mnohí, ktorí majú čo účtovať s týmto viacnásobným vrahom. Len počúvajte, čo sa stalo potom! Druhý Engel, brat zomrelého, bol človekom dosť zámožným, mal pekné pozemky a poriadny plodinový obchod. Mal dvoje detí: chlapca a dievča. Rodina pozostávala z rodičov, týchto dvoch detí a sluhu, ktorý vykonával všetko, i ženské roboty, keď to bolo treba. Raz prišiel k Engelovi jakýsi cudzinec a ponúkol mu tak výnosný obchod, že Engel bol celý nadšený. Cudzinec sa vydával za podnikateľa stavieb parníkov a parných člnov a tvrdil, že svoje šťastie našiel ako zlatokop. Za reči o zlatokopoch, cudzinec spomenul, že sa kdesi na západe soznámil s lovcom, ktorý sa tiež Engelom volal a bol Nemcom. Vysvitlo samozrejme, že to bol farmárov brat. Ich rozprávanie nemalo konca. Bolo už odpoludnie, prišiel večer a cudzinec sa jakosi nepoberal. Samozrejme, farmár ho poprosil, aby prenocoval u neho. Cudzinec po malom zdráhaní sa odhodlal prenocovať u Engela. Engel mu ešte rozpovedal, čo a jako zomrel jeho brat a ukázal mu napokon aj nákres, ktorý skrýval v malej nástennej skriňke. Rodina si ľahla na odpočinok dosť neskoro. Rodina mala spoločnú spálňu na poschodí, kde mal aj sluha svoju komôrku. Cudzincovi ustlali na prízemí v príjemnej izbici. Všetko bolo pozavierané a Engel, ako vždy, mal kľúče hore pri sebe. Len nedávno Engelov syn Fred mal narodeniny, na ktoré dostal od svojho otca do daru dvojročné žriebä. Chlapec bol celý deň vo vytržení nad všelijakými dobrodružstvami, o ktorých sa rozprávalo, a hodne neskoro, keď už rodičia i sestra spali, spomenul si, že večer zabudol svoje žriebä nakŕmiť. Preto vstal a tichúčko, aby nikoho nezobudil, vyšiel zo spálne. Dolu na dverách odtiahol závoru a šiel cez dvor do stajne. Vziať so sebou svetlo nepovažoval za potrebné a kuchyňa bola i tak zavretá. Musel teda kŕmiť potme; preto mu to trvalo trošku dlhšie. Ešte ani nebol hotový, keď sa mu zazdalo, že vonku zaznel akýsi výkrik. Vyšiel zo stajne na dvor a videl že v spálni je svetlo, ktoré zrazu zmizlo a objavilo sa hneď v komôrke sluhu. A strhol sa tam krik a lomoz. Sluha kričal a nábytok praskal; chlapec s hrúzou počul, že sa tam hore strhol zúfalý zápas. V tú chvíľu sa cudzinec objavil pri okne; pištol, z ktorej sa ešte kadilo, shodil a soskočil, aby sa vrhol na chlapca. Pri tom mu padol nôž, ktorý mal práve prichystaný k pichnutiu. V najväčšom nebezpečí sa podarilo chlapcovi nôž zdrapnúť a vraziť cudzincovi do stehna. Cudzinec zareval od vzteku a bolesti a odskočil. Fred sa schopil ako blesk a utekal. Cudzinec ho pre svoju ranu nebol schopný prenasledovať. Chlapec v smrteľnej úzkosti letel k najbližším súsedom. Títo počuli jeho volanie o pomoc a boli už na nohách a vychádzali z domov. Keď počuli, čo sa stalo, ozbrojili sa a šli za Fredom. Ešte ani nedošli k Engelovmu domu, keď z oblokov poschodia vyšľahly plamene a ožiarily príšerne dom a celý dvor. Cudzinec tam pred svojim útekom založil oheň, ktorý sa veľmi rýchle vzmáhal. Len z prízemia sa dalo dačo zachrániť. Malú nástennú skriňku našli otvorenú a prázdnu. Mŕtvoly, ku ktorým sa nevedeli dostať, museli nechať zhorieť na poschodí…“

„To je príšerné — to je hrozné!“ ozývalo sa vôkol, keď rozprávajúci na chvíľu zmĺkol. Fred Engel sedel pri ohni a s hlavou, vnorenou do dlaní, plakal…

„Veru je to hrozné,“ prisviedčal im Droll. „Prípad ten vyvolal veľké vzrušenie. Pátralo sa na všetky strany, ale márne. Bratia Engelovci mali v St. Louis sestru, vydatú za bohatého drevára. Táto vypísala desaťtisícdolárovú odmenu na polapenie vraha a podpaľača. I to bolo márne. Tu sa odhodlala poveriť vypátraním vraha súkromný detektívny ústav Harris a Blother. A to malo výsledok.“

„Aký výsledok?“ Spýtal sa Watson. „Veď vrah je na slobode! Som totiž presvedčený, že je ním Cornel.“

„Áno, vrah je ešte na slobode,“ odpovedal Droll, „ale už čochvíľa doskáče. Vybral som sa do Bentonu, kde som oči lepšie otvoril ako iní a — —“

„Vy ste sa vybrali? Prečo vy?“

„Aby som si zarobil päťtisíc dolárov!“

„Veď bolo vypísané desaťtisíc dolárov odmeny!“

„Odmena sa rozdelí,“ poznamenal Droll. „Polovicu dostane firma Harris a Blother a polovicu detektív.“

„A čím ste vy vlastne, sir, detektívom?“

„Hm! Myslím si, že som tu medzi samými poriadnymi ľuďmi a že medzi vami niet človeka, ktorému by som raz musel byť v pätách, preto vám prezradím, čo som vám dosiaľ zamlčoval: som súkromným detektívom a pridelené sú mi rozsiahle kraje ďalekého západu. Už som veľa chlapov, ktorí si mysleli, že sú tu v úplnej istote, odvliekol odtiaľto k majstrovi katovi — a myslím, že toto svoje remeslo budem i ďalej so zdarom prevádzať. No, teraz to už aspoň viete a poznáte i príčinu, prečo tak nerád rozprávam o sebe. Starý Droll, čo by sa aj mnohým zdal smiešnym, veru nie je tak veľmi smiešny. Ale to nepatrí sem; mám vám rozprávať o vražde.“

Teraz už všetci inakšie pozerali na Drolla. Priznanie, že je detektívom, vrhalo objasňujúce svetlo na celú jeho osobnosť a mnoho záhad odokrylo tým, ktorí ho už dávnejšie poznali. Teda svoju minulosť utajoval len preto, aby čím istejšie mohly jeho ruky dopadnúť na tých, ktorých mal odovzdať spravodlivosti.

„A potom,“ pokračoval Droll, „držal som sa Freda a vypytoval som sa ho na všetky okolnosti. Dozvedel som sa, o čom všetkom sa onoho osudného dňa u nich rozprávalo. Vzal nástennú skriňku a vypáčil ju. Nebolo by sa mu ju podarilo vypáčiť tak, aby neprebudil celú rodinu; preto povraždil všetkých obyvateľov domu, aby sa mohol zmocniť cenného nákresu. Z toho vyplýva, že bol odhodlaný vyhľadať Strieborné jazero. Stopoval som ho a vzal som so sebou aj Freda, ktorý ho videl a spoznal by ho. Už na Arkansaskom parníku som mal Cornela v podozrení. Moje podozrenie bolo ustavične väčšie, a keď ho Fred spoznal medzi trampami, už ma to ani neprekvapilo. A dnes už toho lotra dostanem do ruky!“

„Ty?“ spýtal sa starý Blenter. „Oho! A čo by si s ním urobil?“

„Uvidím. Do Bentonu ho netreba dopravovať. Prinesiem dôkaz jeho smrti a moja odmena je istá. Ale už sme sa dosť nahovorili. Pospím si trošku. A zobuďte ma, keď príde pravá chvíľa.“

Vstal od ohňa a vyhľadal si obďaleč tmavšie miestečko na spánok. O veciach, ktoré práve počuli, sa živo rozprávali a očakávaná srážka s trampami dodávala im novú bohatú látku k hovoru.

Winnetou sa nemiešal do týchto rečí. Oprel sa o skalisko a zažmúril oči; ale neusnul a chvíľami do hustej tmy vrhal ostrý prenikavý pohľad ako blesk.

Bola práve polnoc, keď sa Old Firehand pobral k inženierovi a povedal mu, že už ide vlaku v ústrety. Potom zavolal dvoch robotníkov, ktorí mali stáť na mieste dvoch trampov na lokomotíve, a šiel s nimi na železnicu, opatrne, aby ich vyzvedači nezbadali.

Bola úplná tma. Nepozorovane došli na miesto, telegraficky ushovorené, tam si posadali a očakávali príchod vlaku. Ešte neboly ani tri hodiny, vlak už prichádzal a postál pri nich. Vlak pozostával z lokomotívy a zo šiestich osobných vozňov. Old Firehand vstúpil do vlaku a prešiel všetkými veľkými vozňami. Boly prázdne. V prvom z nich však bol kamením naplnený, zavretý kufor. Pri ňom stál strojvodca, ktorý sa dal uprosiť, aby viedol vlak, kým kurič mal v Sheridane vystúpiť, aby jeho miesto zaujal sám Old Firehand. Old Firehand kývol strojvodcovi priateľsky a vystúpil s obidvoma robotníkmi; potom si tvár začiernil sadzami. Teraz už vo svojom ľnenom obleku vyzeral naozaj ako kurič. Vlak sa pohol.

Vozne boly stavané podľa amerického spôsobu. Vystupovalo sa do nich len zadnými dvermi, kde boly schodky ku koľajniciam a odkiaľ sa dalo prejsť celým vlakom, lebo vozne spojené boly železnými môstkami. Lokomotíva bola strojom tendrovým a opatrená bola plášťom, zo železného bľachu, ktorý bol hotovým požehnaním strojníka a kuriča, lebo vzdoroval zlému povetriu práve tak, ako útokom Indiánov a lupičov.

Vlak po krátkom čase došiel do Sheridanu, kde kurič soskočil. Na stanici bol inženier, ktorý udelil strojvodcovi niekoľko obyčajných rozkazov a pustil vlak ďalej.

Zatiaľ aj vyzvedači, rozhovor ktorých Old Firehand bol vypočul, došli do tábora trampov, kde ich Cornel netrpelive očakával. Oznámili mu, že v Sheridane o chystaných veciach nemá nikto ani len tušenia. Potom si ho zavolali na bok a sdelili mu svoje obavy, o ktorých sa boli rozprávali. Vypočul ich pokojne a potom povedal:

„To mi naozaj nepasuje do krámu, podnikať výpravu s toľkými hlupákmi a nemám ani trošku chuti deliť sa s nimi o tento pol miliona dolárov. Nedám im ani dolára.“

„Tak si potom sami vezmú, čo im patrí!“

„To sa ešte nevie. Mám dobrý plán.“

„Ale všetci nastúpia na vlak!“

„Viem, že sa ta všetci budú tlačiť; ja budem stáť vonku a počkám, kým nenajdú a nevynesú pokladnicu. Keď vlak odíde, uvidíme, čo sa dá robiť.“

„A čo sa stane s nami dvoma?“

„Vy zostanete pri mne. Tým, že som vás vyslal do Sheridanu, som vám dokázal, že vám dôverujem. Teraz iďte k Woodwardovi. On pozná môj plán a povie vám mená tých, ktorých si podržím.“

Poslúchli a vyhľadali Woodwarda, ktorý si v Cornelovej družine získal názov podporučíka. Teraz bolo ešte všetko ponorené do hustej tmy; neskôr, keď sa hodina príchodu vlaku približovala, pri železnici zapálili vatru.

O štvrť na tri čakajúci začuli z diaľky rachot vlaku a čochvíľa sa zablyšťaly v diaľke ostré lampy lokomotívy. Old Firehand z opatrnosti výheň zavrel, aby strojvodcu a dvoch robotníkov nebolo možné dobre rozoznať. Asi na sto krokov od hranice, strojvodca, jako na dáky náhly rozkaz pustil zpiatočnú paru. Píšťala zahučala, kolesá zovŕzgaly a vlak pomaly zastavoval. Trampi výskali od radosti a hnali sa k poslednému vozňu. Každý z nich chcel byť hore prvý. Ale Cornel vedel, čo treba teraz. Pribehol k lokomotíve, cez okraj ochranného plášťa vrhol dnu skúmavý pohľad a spýtal sa:

„Všetko je v poriadku, boys?“

„Well!“ odpovedal jedon z robotníkov, ktorý opieral o prsá strojvodcu revolver. „Museli sa poddať. Pozri, Cornel, nech sa len trošku pohne, stisnem…“

Old Firehand bol opretý o vodnú nádrž a pred ním stál druhý robotník s namiereným revolverom. Cornela poriadne dostali. Povedal:

„Som s vami spokojný, dobre ste vykonali svoju povinnosť a dostanete za to zvláštnu odmenu. Zostaňte tam, kým nebudeme hotoví. Keď vám dám znak, sostúpite, aby títo dobrí ľudia nezomreli od strachu a mohli ísť ďalej.“

A Cornel odišiel od lokomotívy a uchýlil sa v tieni. Len čo odišiel, Old Firehand sa vyhol z okna, aby sa obzrel. Vonku nebolo nikoho, ale vo vlaku sa to hemžilo ľuďmi. Bolo počuť, že sa perú o kufor.

„Pohnime sa!“ zašeptal Old Firehand strojvodcovi. „A nie pomaly, ale rýchle, čím rýchlejšie. Zdá sa mi, že aj Cornel je vo vlaku. Nemôžeme meškať, lebo by nám povyskakovali.“

Vlak sa pohol bez hvízdnutia a rozbiehal sa.

„Zastaviť, zastaviť!“ ozývalo sa zrazu. „Postrieľajte tých psov. Strieľajte, strieľajte!“

Trampi, ktorí boli na vlaku, sa náramne zdesili, keď spozorovali, že vlak sa hýbe. Chceli povyskakovať, ale pre rýchlosť, akou vlak letel, bolo to nemožné. Old Firehand musel oheň rozhrabávať. Plamene ožiarily jeho i spoločníkov. Tu sa predné dvere prvého vozňa k lokomotíve rozletely a objavil sa v nich Woodward. Videl pred sebou ožiarenú tvár lovca, pri ktorom domnelí trampi stáli celkom priateľsky.

„Old Firehand!“ zareval tak silne, že prekričal hrmot lokomotívy i rachot kolies. „Zase ten pes! Cestuj do pekla!“ A bleskurýchle vydrapil zo svojho opasku revolver a strelil. Old Firehand sa však ešte rýchlejšie sohol pod ochranný plášť a guľka ho netrafila. A ihneď sa zablyšťal i jeho revolver a Woodward, trafený do srdca, srútil sa do vozňa. Vo dverách sa potom objavoval tramp za trampom a padali rad radom, trafení guľkami Old Firehanda. Zatiaľ sa dvom robotníkom podarilo bočnú časť ochranného plášťa postaviť medzi lokomotívu a prvý vozeň. Trampi teraz už mohli strieľať…

A vlak zatiaľ letel do predu. Strojvodca ustavične pozoroval dráhu, ožiarenú lampami lokomotívy. Asi o štvrť hodiny uzrel v diaľke svetlo. Tu rozzvučaly sa píšťaly, ale nie v krátke, trhané zapísknutie, ale v dlhé, nekonečné hučanie. Vlak sa približoval k mostu a tí, ktorí tam naň čakali, mali byť dlhým pískaním upozornení na jeho príchod.

Lovci a drevorubači stáli už dávno na svojich miestach. Krátko pred polnocou prišli sem aj dragúni z pevnosti Wallace, títo sa rozostavili na obidvoch brehoch rieky pod mostom, aby chytili každého trampa, ktorý by chcel zutekať. Tam, kde sa most začínal, stál Winnetou s drevorubačmi a lovcami a pri východe z tunelu očakávali ozbrojení robotníci. Pri týchto bol strojvodca Watson, ktorý sa odobral k nebezpečnej veci, v tuneli oddeliť rušeň od vlaku. Ako začul pískanie, rozkázal svojim ľuďom:

„Zapálte vatru!“

Kým robotníci zapaľovali dve pripravené kopy uhlia a dreva, Watson vošiel do tunelu a pritlačený ku stene, očakával vlak, ktorý už prebiehal mostom a zmenšujúc svoju rýchlosť vchádzal do tunelu. Old Firehand uvidel ľudí, ktorí boli na stráži a zavolal:

„Zapáľte za nami!“

O chvíľu vlak zastavil. Lokomotíva postála práve tam, kde ju strojvodca Watson čakal. Skočil rýchle medzi stroj a prvý vozeň, rozopnul chytro spojovacie reťazy a rútil sa von z tunelu. Lokomotíva šla hneď za ním; vozne zostaly v tuneli, na dvoch koncoch ktorého robotníci horiace vatry prevalili naprostred koľajníc; predtým však nahádzali na ne kamenia, aby ich oheň nepoškodil.

Toto všetko sa stalo rýchlejšie, jako sa to dá porozprávať a trampi sa v tej veľkej rýchlosti nevedeli ani len vzpamätať a uvedomiť si, čo sa s nimi stalo. To sa už boli dozvedeli, že na lokomotíve je Old Firehand a že ich plán vyšiel na zmar; a boli si istí, že tam, kde vlak zastaví, čo by to bola i najrušnejšia stanica, podarí sa im oslobodiť sa. Boli dobre ozbrojení a bolo ich toľko, že by sa ich nikto nebol odvážil zdržať.

Teraz vlak už stál; len na to boli čakali. Ale keď pozreli von oblokmi, videli pred sebou nepreniknuteľnú tmu. Tí, ktorí sa pritlačili k dverám posledného vozňa, videli pred sebou dlhú, úzku, podzemnú chodbu, na konci ktorej blkoce oheň. A tí, ktorí pososkakovali s prvého vozňa, videli, že lokomotíva zmizla a vzblkotal za ňou oheň. Tu jednému z nich svitlo v hlave:

„Sme v tuneli. Sme v tuneli!“ zakričal zdesene. „Tunel! Tunel!“ kričali s ním ostatní. „Čo robiť? Musíme ztadiaľto von!“

Strhla sa tu zúfalá trma-vrma. Trampi sypali sa s vozňov a tí, ktorí vychádzali dvermi predného a zadného vozňa boli bezhlavým tlakom z vnútra shadzovaní na koľajnice. O malú chvíľu bolo na koľajniciach zúfalé klbko tiel, ramien a nôh a do všeobecného zmätku, v ktorom si trampi za hrozných kliatob aj nožami razili cestu, vnikal aj dym s obidvoch koncov tunelu.

V tuneli bola tma, ktorú ani svetlo z dvoch ohňov žiariacich, ani lampy vagonov nevedely premôcť a ranný vietor ustavične prudkejšie vovieval dnu hustý a ťažký dym uhlia.

„Sto hromov! Chcú nás pozadúšať!“ kričali niektorí. „Von, len von ztadiaľto!“

Desať, dvadsať, päťdesiat, sto hrdiel opakovalo tento výkrik. A trampi so smrteľným strachom, kľajúc a potkýňajúc sa hnali sa k obidvom východom. Ale tam sa im postavili v cestu mohutné plamene. Kto chcel vyjsť z tunelu, musel sa odhodlať ku skoku cez oheň, o šírke ktorého nemal ani tušenia. Tí, čo prví dobehli k východom, vidiac to, zarazene postáli, tlačili sa zpät. Ale tí, čo boli nazadku, vytlačovali ich k východom. A tu sa strhol strašný boj medzi ľuďmi, ktorí len pred chvíľou boli ešte priatelia a odhodlaní k spoločným výbojom. Tunel ich revanie a besnenie odrážal desaťnásobnou ozvenou tak, že sa to vonku ozývalo, jako by boli sem posháňali všetky divoké šelmy sveta, aby sa tu potrhaly.

Old Firehand obišiel skalu, aby sa mohol dostať na druhý koniec tunelu.

„My už nebudeme mať čo robiť!“ povedal mu tam jedon z drevorubačov. „Tie beštie sa tam požerú. Len počúvajte, sir!“

„Áno, tvrdo sa poprali,“ hovoril lovec, „ale sú to jednako len ľudia a musíme ich šetriť. Uvoľnite mi trošku vchod!“

„Azda len nechcete vojsť?“

„Chcem.“

„Preboha, nerobte to! Vrhnú sa na vás a zahrdúsia vás, sir!“

„Nie, povďační budú za to, že im ukážem cestu k záchrane.“

A sám pomáhal oheň odtískať tak, že o chvíľu medzi vatrou a vchodom do tunelu povstal priestor, cez ktorý sa dalo skákať. Pomaly vchádzať, alebo vychádzať bolo by bývalo nebezpečné. Old Firehand skočil a bol v tuneli, sám proti toľkým zúfalcom. Jeho smelosť sa nikdy nedokázala tak výrazne, jako teraz, ale ani jeho svedomie nebolo ešte v jeho živote mäkšie, než v tejto chvíli. Často bol zkúsil, ako vie podobná odvaha jediného človeka ohromiť a ovládať celý dav.

„Hallo, silence!“ zvolal svojím mohutným hlasom. Prekričal rev sto hrdiel a zrazu všetko zmĺklo. „Počúvajte, čo vám chcem povedať:“

„Old Firehand!“ zašepkali prekvapene tí, čo stáli napredku.

„Áno, som Old Firehand!“ odpovedal. „A už iste viete, že tam, kde som ja, márny je odpor. Ak sa nechcete podusiť, poďte za mnou, ale po jednom. Ja budem stáť vonku pri ohni a veliť. Kto vyskočí bez môjho poveľu, bude ihneď zastrelený. A u koho nájdem dáku zbraň, tiež dostane guľku. Nás je viac, ako vás. Na to, aby sa moja hrozba mohla splniť, je tu dosť drevorubačov, lovcov a vojakov. Rozvážte si to! A potom vyhoďte z tunelu čiapku, alebo klobúk: to bude znakom, že sa chcete poddať. Ak to neurobíte, sto spoľahlivých pušiek sa namieri k ohňu a nikto nebude môcť vyjsť živý!“

Posledné slová pre hrozný dym mohol povedať len s veľkou námahou a vyskočil z tunelu, aby sa nestal terčom dákej zradnej guľky. Táto opatrnosť bola vlastne zbytočná, lebo dojem, ktorý urobil na trampov, bol tak silný, že sa nikto z nich neodvážil zdvihnúť zbraň proti nemu.

Bolo počuť, že sa radia. Mnoho hlasov zaznievalo. Ale okolnosti nedovoľovaly dlhé reči, lebo dym, ktorý napĺňal tunel, bol ustavične hustejší a hustejší, a ustavične ťažšie a ťažšie sa dýchalo. Ztratili odvahu postaviť sa proti takému človekovi, jakým bol Old Firehand; vedeli, že by svoju hrozbu splnil. Videli, že k záchrane vedie len jedna cesta: poddať sa. Za chvíľu vyletel z tunelu klobúk a Old Firehand dal trampom výkrikom znak, že jeden z nich môže vyskočiť. Prvý tramp, ktorý vyskočil, musel prejsť bez meškania mostom, na konci ktorého ho drevorubači a lovci zajali a poviazali. Povrazov, šnôr a remeňov mali nadostač. To isté sa stalo aj s ostatnými trampmi, ktorých Old Firehand vypúšťal po malých prestávkach, aby ich jeho ľudia stačili posväzovať. A robilo sa to tak rýchle, že sotva za štvrť hodiny boli všetci trampi v moci víťazov. Cornel nebol medzi nimi. Zajatci, ktorých sa spytoval, kde je, mu odpovedali, že ich vodca asi s dvadsiatimi chlapmi nevystúpil na vlak. V rýchlosti prezreli celý tunel a všetky vozne, ale Cornela nenašli: Old Firehand musel tvrdenie trampov považovať za pravdivé.

A práve tento lotor, na ktorého mal najväčšiu chuť, by mu mal uniknúť? Nie. Zajatci boli sverení vojakom a robotníkom, a potom Old Firehand s drevorubačmi jazdil zpät, aby na mieste, kde vlak prvý raz postál, vypátral stopu zmizlého Cornela. Šiel s nimi aj Winnetou. Keď ta dobehli, Old Firehand poslal štyroch drevorubačov do Sheridanu, aby priviedli jeho koňa a priniesli i jeho jazdecké šaty, a aby obidvoch trampov, ktorí sú tam ešte, odviedli k tunelu. Old Firehand sa už nechcel vrátiť do Sheridanu, ale chcel ísť do Wallace, kam mal odviesť aj trampov, ktorí by tam vojenskou strážou boli strážení bezpečnejšie, než hocikde inde.

Miesto, kde trampi táborili a očakávali vlak, sa našlo. Po dlhšom hľadaní a starostlivom skúmaní stôp, po nohách a kopytách sa presvedčili, že ušlo naozaj asi dvadsať chlapov. Vzali si práve toľko koní; vybrali si prirodzene kone čo najlepšie a ostatné rozohnali na všetky strany.

„Cornel to urobil veľmi ľstive,“ povedal Old Firehand. „Keby bol sobral všetky kone, na svoju malú tlupu by bol uvalil veľké bremeno, lebo kone by boly po sebe zanechali takú znateľnú stopu, že aj decko by ich vedelo vypátrať. Tým, že zabudlé kone porozháňal, pátranie nám veľmi obťažil a získal veľa času.“

„Môj biely brat sa tuším mýli,“ odpovedal Winnetou. „Tento padúch iste neodišiel odtiaľto tak, aby sa aspoň neobzrel, čo sa stalo s jeho ľuďmi. Ak teraz budeme sledovať jeho stopy, zavedú nás iste do Eagle-tailu.“

„Som presvedčený, že môj rudý brat má pravdu. Cornel odišiel odtiaľto, aby nás z úkrytu pozoroval. Teraz však už asi vie, čo sa stalo a už sa iste vrátil.“

„Ak sa vrátime rýchle, ešte ho azda dohoníme!“

„Nie. Môj brat nesmie zabúdať na to, že sa nemôžeme za Cornelom pustiť hneď. Musíme sa vybrať najprv do pevnosti Wallace, aby sme tam složili svoje svedectvo. To nám zaberie asi celý deň, tak, že za dvadsiatimi trampami sa budeme môcť pustiť až zajtra.“

„Ale potom budú o celý deň pred nami.“

„Áno. Ale my vieme, kde majú namierené a tak nepotrebujeme mrhať čas sledovaním ich stôp. Pôjdeme rovno k Striebornému jazeru.“

„Môj brat sa domnieva, že sa ta hádam ešte i teraz odvážia?“

„Rozhodne. Chcú mať peniaze, aby si mohli nakúpiť rôzne veci. Toto nakupovanie však nebolo nevyhnuteľné. Živiť sa mohli zverinou, ktorej si môžu hocikoľko nastrieľať. I zbraní a streliva majú dosť. Na to, či si strelivo obstarajú poctivým, alebo nepoctivým spôsobom, im naozaj nezáleží. Som presvedčený, že pôjdu k Striebornému jazeru.“

„To by sme mohli ísť po ich stope aspoň dotiaľ, kým sa nedozvieme, kam odjazdili odtiaľto.“

Stopu uprchlíkov čochvíľa aj našli; viedla k rieke a potom po brehu rieky proti prúdu.

V Eagle-taile, neďaleko mostu sa trampi zastavili. Jedon z nich, asi Cornel, sa potom plúžil medzi kríkmi a stromami až k samej železnici, kde iste videl, ako zajali celú jeho družinu. Po jeho návrate trampi šli smerom k Bush-Creek, čo bolo istým znakom toho, že zamierili na Colorado a odtiaľ rozhodne k Striebornému jazeru.“

Zatiaľ sa drevorubači boli vrátili zo Sheridanu. Priviedli so sebou aj Hartleya a inženiera Charoya, ktorí tiež chceli ísť do pevnosti Wallace, kde ich svedoctvo bolo dôležité. Robotníci sa vybrali peši do Sheridanu, za odmenu vzali zbrane, ktoré pobrali trampom. Na dopravu trampov bolo vozňov nadostač. Bol tu vlak, ktorý priviezol robotníkov, i „vlak so zlatom“. Drevorubači naložili na ne zajatcov a potom, keď aj oni ponastupovali, vlaky sa pohly. Dragúni sa do pevnosti Wallace vracali na koňoch.

Vo Wallace sa zatiaľ o tejto udalosti všade rozprávalo, a keď prišly vlaky s trampami a víťazmi, všetko sa tlačilo na stanicu; trampov tu prijali spôsobom, ktorý im dal vytušiť, čo ich očakáva po odsúdení.

Trampi mali už ztrát napokon dosť, lebo dobrá ich štvrtina v tuneli našla svoju smrť. Ešte i dnes sa rozpráva po celom vidieku, ako poriadne vykadili trampov z tunelu v Eagle-taile a mená Winnetou a Old Firehand s obdivom sa spomínajú.




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.