Zlatý fond > Diela > Poklad v Striebornom jazere


E-mail (povinné):

Karl May:
Poklad v Striebornom jazere

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Darina Kotlárová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

3. Nočné boje

Na vysokom brehu rieky Black-bear horel veľký oheň. Mesiac bol síce na oblohe, ale jeho svetlo nevládalo preniknúť cez husté koruny stromov; keby nie spomenutého ohňa, bola by všade úplná tma. Plamene ohňa ožiarovaly trámový dom (blockhaus), ktorý, odlišne od iných podobných drevených domov, neskladal sa z trámov vodorovne pospájaných, ale stavaný bol inakším spôsobom. Štyrom, v uhloch pravidelného štvorca stojacím stromom odpílili vrchol a na pne pripevnili krížne brvná, ktoré držaly strechu. Strecha bola z takzvaných „clapboards“, z dosák, ktoré štiepajú z bezkonárovitých cyprusov alebo z červeného duba. Na prednej stene boly tri otvory: jeden väčší slúžil za dvere a dva po bokoch dverí ako obloky. Pred týmto domom horel spomenutý oheň, okolo ktorého ležalo so dvadsať chlapov divého zovňajšku, na ktorých bolo dobre vidieť, že od dlhšieho času nestýkali sa s takzvanou civilizáciou. Ich šatstvo bolo otrhané a ich tváre boly slnkom opálené a vetrom i dážďom tužené. Okrem nožov nemali inej zbrane pri sebe; iných zbraní mali zaiste v chalupe.

Nad ohňom visel s mohutného konára veľký železný kotol, v ktorom sa varily veľké kusy mäsa. Pri ohni stály dve obrovské vyškrabané tekvice s medovou vodou, medovinou. Komu sa zachcelo, načrel si z toho nápoja, alebo z kotla polievky.

Pritom sa chlapi živo shovárali. Cítili sa asi veľmi bezpečnými, lebo nikomu neprišlo ani na rozum ticho hovoriť. Keby boli tušili blízkosť nejakého nepriateľa, iste boli by stlumili oheň na toľko, len práve aby nevyhasol, ako to Indiáni robievajú, aby plameň nebolo ďaleko vidieť. O stenu domu opieraly sa sekery rozličnej veľkosti, veľké píly a iné nástroje, ktoré ukazovaly, že to boli rafters, teda drevorubači a pltníci.

Rafteri sú zvláštnou triedou obyvateľov hôr divého amerického západu. Ich miesto je medzi farmermi (roľníkmi) a stavačmi pascí. Kým farmer má viac stykov s civilizáciou a žije na stálom mieste, stavač pascí, trapper, žije temer celkom divo, ako Indiáni. Ani rafteri nie sú viazaní k jednému miestu a žijú si voľne, samostatne. Sťahujú sa ako vtáci z jedného kraju do druhého, z jedného štátu do druhého. Neradi vyhľadávajú ľudí a ich príbytky, lebo ich remeslo je vlastne nezákonné. Hora, v ktorej rúbu drevo, nie je ich majetkom. Pravda, ani na rozum im nepríde spytovať sa, čím majetkom je. Keď najdú primeranú horu a nejakú na splavovanie spôsobnú vodu, riečku v blízkosti, chytia sa do roboty, nestarajúc sa, či je zem, na ktorej pracujú, štátna, alebo patrí už nejakému súkromnému majiteľovi. Rúbajú, pília a spracúvajú pne, vyhľadávajú tým cieľom najpodarenejšie stromy, spoja ich v plte a plte spúšťajú dolu vodou, aby svoju korisť niekde dobre predali.

Rafterov farmeri neradi vidia. Je síce pravda, že nejeden nový osadlík netrápi sa s hustou horou, kým ju trocha preriedi a bol by rád, keby mu ju niekto preriedil, ale rafteri horu neriedia. Ako sme už spomenuli, oni si vyberú len najlepšie stromy, odpília korunu, peň vezmú, ale korunu, konáre nechajú tam. Pod týmito korunami a medzi nimi potom vyrastajú nové výhonky, všetko to pozapletajú rastliny úponkovité a divá réva v jediný celok, proti ktorému nielen sekera, ale ani oheň nestačí.

Jednako nechávajú rafterov zväčša na pokoji, lebo rafteri sú tvrdí a neohrožení chlapi, s ktorými v lesnej divočine, ďaleko od akejkoľvek pomoci, nie je radno za prsty sa ťahať. Obyčajne spoja sa najmenej štyria až ôsmi, desiati v družinu. Často je ich i viacej a vtedy sa rafter ešte bezpečnejším cíti, lebo s toľkými chlapmi, ktorí kvôli jednému stromu hotoví sú svoj život na kocku položiť, ani jeden farmer sa nepustí do naťahovačky.

Život rafterov je, pravda, ťažký, namáhavý a plný zriekania, ich zárobok je však hodný, lebo materiál ich nestojí nič. Kým ostatní pracujú, jeden, dvaja alebo i traja z nich, podľa toho, koľko ich je spolu v družine, starajú sa o výživu. To sú poľovníci, ktorí denne, ba často i nocou sliedia hore-dolu po horách za zverou, aby bolo mäsa do kotla. V krajoch, bohatých na zver, je to nie ťažká úloha. Kde je však diviny málo, tam je poľovka veľká starosť, ktorej musí poľovník všetok svoj čas a úsilie venovať a nezbýva mu času hľadať med a iné pochúťky. V takýchto prípadoch rafteri musia sa uspokojiť i s menej chutnými kusmi mäsa, ba musia jesť i črevá.

Družina na rieke Black-bear, súdiac podľa plného kotla, netrpela núdzu. Preto boli všetci dobrej vôle a večer, po robote, mnoho žartovali. Rozprávali si veselé, ale ináč pútavé poviedky a zkúsenosti.

„To ste mali vidieť toho, ktorého som ja stretol tam hore vo Fort Niobrara,“ rozprával jeden starý, bradatý rafter. „Ten vám bol chlap, a jednako ho tetou volali.“

„Mieniš tetu Droll?“ spýtal sa druhý.

„Áno, práve toho, nie iného; ty si ho azda tiež poznal?“

„Raz som sa stretol s ním. Bolo to v Desmoines, v hostinci, kde jeho zjav bol stredom všeobecnej pozornosti a mnohí sa zabávali na ňom. Menovite bol tam jeden, ktorý stále dodieval na neho, až ho Droll ulapil za driek a vyšmaril oblokom. Ten vám neprišiel viac dnu.“

„Áno, to uverím o tete Droll. Tá čudná teta rada žartuje a nepozastavuje sa, keď sa smejú na nej; ale vyše miery tropiť žarty nestrpí, vycerí zuby. Ináče ja sám by som srazil každého, kto by chcel Drolla vážne uraziť.“

„Ty, Blenter, a prečo?“

„Lebo mi zachránil život. Oboch nás zajali Indiáni kmenu Sioux. Je isté, že bez jeho pomoci tí červení kamaráti boli by ma poslali na druhý svet, alebo ako sa po indiánsky vraví, do večného poľovníckeho kraju. Ja nie som ten, čo by sa niekoľkých Indiánov zľakol, ani nefňučím, keď je so mnou zle; vtedy však nebolo nijakej nádeje na záchranu a ozaj nevedel som nijaké východisko z kalamajky. Ale ten Droll, to vám je vybíjaný chlap, stará šelma. Ten vám vtedy namydlil hlávky milých Indiánov, že sa im len tak iskrilo v očiach. My sme sa zachránili.“

„Ako sa to stalo? Ako to bolo? Rozprávaj, rozprávaj!“

„Ech, budem radšej držať jazyk za zubami. Nie je to pôžitok rozprávať o udalosti, v ktorej človek nehrá slávnu úlohu. Dosť, keď vám poviem, že Drollovi môžem ďakovať, že dnes tu sedím a pochutnávam si na tejto srňacej pečienke.“

„Musel si byť teda v poriadnej omáčke, lebo veď my starého Missouri-Blentera všetci tak známe, že vie ufrknúť z každej pasce, ak je len vôbec možné ufrknúť.“

„Vtedy som sa však nemohol vymotať z toho. Už ma bezmála viazali k mučeníckemu stĺpu.“

„Naozaj? Nuž, to musela byť trpká chvíľa. Čertovský výmysel je ten mučenícky stĺp! Ja dvojnásobne nenávidím tých červených holomkov, keď pomyslím na to slovo!“

„Teda nevieš, čo vravíš a čo robíš. Kto nenávidí Indiánov, mýlne ich posudzuje a nerozmýšľal o veci, ako sa svedčí. Treba si len všimnúť, čo vytrpeli Indiáni! Keby teraz niekto prišiel a chcel by nás odohnať ztadeto, čo by si robil?“

„Chytil by som zbraň a bránil by som sa, hoc by to stálo život môj alebo jeho.“

„A je toto miesto tvoj majetok?“

„Vôbec neviem, komu patrí, ale to je isté, že som neplatil zaň.“

„Vidíš teda; Indiánom patrila všetka zem, my sme im ju však násilne vzali a keď sa bránia, k čomu zaiste majú viacej práva, ako ty, nuž im to zazlievaš a nenávidíš ich preto?“

„Hm, pravda je, čo vravíš, ale červený musí preč, musí vymreť, to je jeho osud.“

„Áno, vymre, lebo ho my vraždíme. Povie sa, že je vraj neschopný na kultúru, preto musí zmiznúť s povrchu zeme. Kultúru však nemožno len tak vystreliť ako guľku z cievy; na to treba času, mnoho času; nerozumiem sa do toho, ale si myslím, že na to sú i storočia krátky čas. A či dávajú Indiánom času a možnosti prispôsobiť sa? Keď pošleš šesťročného chlapca do školy, budeš ho hneď byť po hlave, ak za štvrťhodinu nebude z neho profesor? S Indiánmi sa však tak robí. Ja ich nejdem brániť, lebo nemám nič z toho, ale ja som našiel medzi nimi práve tak dobrých ľudí, ako medzi bielymi, ba ešte viac. Komuže mám na príklad ja ďakovať, že nemám doma, v mojej milej vlasti svoju rodinku a tichú domácnosť, ale musím sa potĺkať tu na divokom západe, či červeným alebo bielym?“

„To nemôžem vedieť. O tom si nám nikdy nehovoril!“

„Nehovoril, áno, lebo poriadny človek si také veci radšej zahrabe hlboko do srdca, než aby mal o tom hovoriť. Len ešte jedného by som chcel dostať do svojich rúk, toho posledného, ktorý mi unikol a ktorý z nich zostal, a to bol práve vodca, ten najhorší z nich!“

Starý rafter povedal tieto slová zubami škrípajúc, pomaly, akoby na každé slovo ťažké bremeno kládol. To vzbudilo zaujatosť ostatných. Shrnuli sa bližšie okolo neho a dívali sa na neho bez slova, ale pohľadmi žiadajúc ho, aby rozprával. On díval sa za chvíľku meravo do ohňa, kopol medzi horiace polená a začal rozprávať, ako keby len sám sebe hovoril: „Ja som ich nepostrieľal, ani nepozabíjal, ale na smrť došľahal, jedného po druhom. Živých som ich musel dostať, aby umreli celkom tak, ako moja rodinka, moja žena a moji dvaja synovia. Šiesti boli; piatich som už poslal do pekla v krátkom čase, ale šiesty mi ušiel. Prenasledoval som ho cez všetky štáty, napokon sa mu však podarilo ztratiť sa predo mnou. Neprišiel som ešte na jeho stopu, ale žije ešte, lebo bol mladý, omnoho mladší ako ja a preto myslím, že moje staré oči ho ešte uzrú prvej, než sa na večnosť prichlopia.“

Nastalo hlboké ticho. Všetci cítili, že tu ide o celkom mimoriadnu vec. Len po dlhej pauze odvážil sa jeden z nich spýtať sa: „Blenter, kto bol ten chlap?“

Starému nadmuly sa prsá a hlboko vzdýchol, hovoriac: „Že kto bol? Veru nie Indián, ale biely, zločinec a podliak, akých niet medzi červenými. Áno, chlapci, poviem vám, že bol rafter i on, ako ja a vy všetci.“

„Čo? Rafteri vyvraždili tvoju rodinu?“

„Áno, rafteri! Veru nemáte príčiny byť hrdými na svoje remeslo a hádam len tak zvysoka pozerať na úbohých červených. Tak ako tu sedíme, všetci sme zlodeji a holomci.“

Tieto slová, pravda, vyvolaly živé protirečenie. Blenter však pokračoval nemýlene: „Táto rieka, pri ktorej sedíme, táto hora, ktorej drevo rúbame a predávame, nie je naším majetkom. My by sme zastrelili každého, i samého právneho majiteľa, keď by nás chcel zahnať ztadeto. Nie je to krádež, ba viac, zločin?“

Pozrel dookola po svojich druhoch a keďže nedostal hneď odpovedi, pokračoval: „A s takýmito zločincami som mal ja vtedy do činenia. Prešiel som od Missouri a mal som v rukách právoplatný dokument o kúpe. Moja žena a moji synovia boli so mnou. Mali sme statok so sebou, kravy, niekoľko koní, svine a jeden veľký voz domáceho náradia, lebo ja som sa, žiaľbohu, dobre mal. Osadlíka nebolo nikde na blízku, ale nebolo ho ani treba, lebo našich šesť ramien znamenalo usilovnú, ochotnú prácu. V krátkom čase postavili sme si domček. Vyklčili sme hodný kus lesa a premenili sme ho na roľu a začali sme siať. Jedného pekného dňa ztratila sa nám krava a ja som ju šiel hľadať v hore. V tom počul som údery sekery a šiel som za zvukom. Narazil som na šiestich rafterov, ktorí rúbali moje stromy. Pri nich ležala moja krava; zastrelili ju, aby mali mäsa. Nuž, ľudia boží, čo by ste boli robili na mojom mieste?“

„Postrieľal by som holomkov!“ povedal jeden. „A to úplným právom, lebo podľa zákonov západu smrť je odplata za ukradnutie koňa alebo kravy.“

„To je správne povedané; ja som to však neurobil. Pekne po priateľsky som sa im prihovoril a žiadal som od nich len toľko, aby opustili môj pozemok a aby mi zaplatili za kravu. Vysmiali ma. A na druhý deň chybovala mi aj druhá krava. Rafteri ju ukradli a keď som k nim zas prišiel, mali ju už na kúsky pokrájanú a kúsky vešali po stromoch, aby mali sušené mäso, pemmikan[21] zvané. Ja som im pohrozil, že sa postarám o zákonitú obranu a žiadal som, aby mi za škodu zaplatili. Jeden z nich, ich vodca a rečvedúci, zdvihol svoju zbraň proti mne. Ja som mu ju rozdrtil svojou guľkou. Nechcel som ho poraniť, len na zbraň som cielil. Potom som sa ponáhľal domov synov si privolať. My traja sme sa vôbec nebáli tých šiestich, keď sme sa však vrátili, už boli preč. Samozrejme museli sme byť teraz už opatrní a za niekoľko dní nešli sme ďaleko od domu. Na štvrtý deň sa nám však minuly zásoby živnosti, preto ja s jedným synom vybral som sa na poľovačku. Samozrejme dávali sme veľký pozor, ale po rafteroch nebolo stopy. Keď sme sa tak pomaly a pozorne plazili horou, razom zbadal som vodcu rafterov za jedným stromom. On ma nevidel, ale môjho syna zbadal a zdvihol svoju pušku proti nemu. Nie je mojim zvykom vyhasiť ľudský život bez vážnej príčiny, preto skočil som k nemu, vytrhol som mu pušku z ruky, i revolver a nôž z opaska a dal som mu poriadne zaucho, že sa svalil na zem. Neztratil však duchaprítomnosť, ba bol rýchlejší ako ja. Bleskurýchle vyskočil a utiekol prvej, než by som bol mohol ruku vystrieť po ňom.“

„Do čerta, túto hlúposť si musel pozdejšie odpykať!“ zvolal jeden z poslucháčov. „Je jasné, že ten chlap chcel sa pomstiť za ten úder.“

„Veru pomstil sa,“ povedal starý, zdvihnúc sa a kráčajúc sem i ta pri ohni. Vzrušenie ho pohlo. Potom si sadol zas a pokračoval: „Mali sme šťastie, lov sa nám výborne daril. Keď sme sa vrátili, šiel som za dom, aby som tam složil korisť. Zdalo sa mi, akoby som bol počul prestrašený výkrik svojho syna, ale žiaľbohu, nevšímal som si ho. Vstúpiac do izby, videl som svojich sviazaných a sputnaných na zemi ležať a v tom momente schrapili i mňa a svalili ma. Kým sme my dvaja so synom boli preč, rafteri vkradli sa do domu, premohli môjho mladšieho syna a ženu a potom čakali nás. Môj starší syn vkročil dnu skôr než ja a lotri zmocnili sa ho tak rýchlo, že ledva stačil vydať spomenutý výstražný výkrik. So mnou to šlo tak isto. Prvej, než by som sa mohol spamätať a na obranu myslieť, chmatli a sviazali ma. Potom vopchali i mne akúsi handru do úst, aby som nemohol kričať. Čo potom nasledovalo, nemožno slovami opísať. Zasadli súdiť nás. Vypovedali smrť na mňa preto, že som strieľal. Okrem toho však holomci dostali sa k mojej pálenke a tak sa ochlastali, že ani ľuďom neboli podobní. Rozhodli, že musíme umrieť. Ako osobitný trest za to, že som náčelníka udrel po hlave, on požadoval, aby sme aj my boli bití, totiž korbáčom na smrť ušľahaní. Dvaja súhlasili s nim, traja boli proti, on však rozhodol. Vyvliekli nás k plotu a tam priviazali. Prvá prišla na rad žena. Bili, tĺkli ju. Jeden sa napokon jednako smiloval nad ňou a strelil jej guľkou do hlavy. Synom sa viedlo horšie ako jej. Na smrť ich ubičovali. Ja som ležal tam a musel som sa dívať na to všetko. Ja som mal byť posledný. Bol som už ako šialený. Ľudia, vravím vám, tá štvrťhodinka bola pre mňa večnosťou. Nemohol som sa ani len pohnúť. Napokon prišiel rad na mňa. Postavili ma a priviazali k plotu. Údery, ktoré som dostal, necítil som. Moja duša bola v takom stave, keď telesný bôľ nemožno už všímať si. Len toľko viem, že razom zaznel ostrý výkrik od kukuričnej roli a keďže si toho rafteri hneď nepovšimli, nasledoval výstrel. Ja som zamdlel.“

„Prišli ľudia, ktorí ťa zachránili?“

„Ľudia? Nie, bol to len jeden človek. Z držania mojej hlavy videl už zďaleka, že môj život visí už na vlásku, preto sa poponáhľal a už zďaleka zasiahol do veci. Preto ten výkrik a výstrel. Vystrelil len do povetria na výstrahu, lebo si nemyslel, že narazil na zbojníkov. Keď potom rýchlo prichádzal, poznal ho jeden z lotrov a vykríkol prestrašene jeho meno. Zbabele vraždiť vedeli, ale aby sa boli smeli pustiť do boja s tým jedným, na to nemali odvahy. Utekali preč ako z jašení, používajúc dom ako krytie, kým sa dostali do hory.“

„Prichádzajúci, musel byť teda chýrny a obávaný westman.“

„Westman? Pshaw! Indián to bol. Áno, priatelia, hovorím vám, jeden červený ma zachránil.“

„Červený? A tak obávaný, že šiesti rafteri utekali pred ním? Nemožné!“

„To bol Winnetou!“

„Apač Winnetou? Good lack![22] Tak to už uveríme. Nuž ale bol on už vtedy taký slávny?“

„Samozrejme, on bol vtedy len na začiatku svojej slávy; ale ten rafter, ktorý jeho meno vyslovil, musel ho už nejakým spôsobom poznať a zaiste nemal chuti stretnúť sa s nim znova. Ostatne, kto Winnetou-a videl čo i len raz, vie, akým dojmom pôsobí jeho pustý zjav.“

„Ale prečože ich nechal ufrknúť?“

„Ty by si to bol azda inakšie urobil? Až z ich úteku videl, že majú zlé svedomie, ale okolnosti neznal. Až potom videl mrtvoly na zemi, ktoré predtým nemohol zbadať. Potom mu už bolo, pravda, jasné, že sa stal zločin. Jednako nemohol sa pustiť za utekajúcimi, lebo musel sa predovšetkým o mňa starať. Keď som prišiel, k sebe, kľačal pri mne práve tak, ako milosrdný samaritán v Písme. Vyslobodil ma z povrazov a pút. Necítil som nijakého bôľu a chcel som razom utekať za lotrami, aby som sa pomstil. On neprivolil k tomu, ale zaniesol ma i mrtvoly do domu, aby som sa mohol brániť, jestli by sa rafteri náhodou rozhodli vrátiť sa. On sám odjazdil k môjmu najbližšiemu súsedovi priviesť nejakého opatrovníka a pomocníka. Musíte vedieť, dobrí ľudia, že ten môj najbližší súsed na tridsať míľ bol vzdialený odo mňa a Winnetou predtým nikdy nebol v tom kraji. Jednak našiel ho, prijdúc ta až podvečer a druhý deň ráno priviedol ho i s jedným sluhom. Potom ma opustil, aby sledoval stopy vrahov. Za týždeň bol preč. Medzitým ja pochoval som svojich mrtvých a poveril som súseda predať môj majetok. Moje ubité údy neboly ešte úplne zahojené, jednako pravou bolesťou čakal som na návrat Apačov. Sledoval rafterov, vypočul večerom ich rozhovor a dozvedel sa, že sa stroja do Smoky-hill-fort. Neukázal sa im, ani im neublížil, lebo pomsta bola len moja. Keď sa rozlúčil so mnou, vzal som pušku, sadol na koňa a dal som sa na cestu. Ostatné už viete, alebo si môžete domyslieť.“

„Nevieme, nevieme! Rozprávaj len ďalej, rozprávaj!“

„Môžete si predstaviť, že nie je to pre mňa zvláštnym pôžitkom. Piatich som odbavil, jedného za druhým; šiesty, ten najhorší, mi ušiel. Bol rafterom, a možno, že sa ešte vždy drží tohoto remesla. Preto som sa stal aj ja rafterom, lebo sa úfam, že takýmto spôsobom ho dostanem najskôr. A teraz — behold! Kto je tu na blízku?“

Vyskočil, ostatní tiež, lebo práve vtedy vynorily sa z temnosti lesnej dve, do strakatých prikrývok zahalené postavy. Boli to dvaja Indiáni, mladý a starý. Starý zdvihol uspokojive ruku a povedal: „Nemať starosti, my nie nepriatelia! Pracujú tu rafteri, ktorí znať čierneho Toma?“

„Áno, známe ho,“ odpovedal starý Blenter.

„On pre vás preč, doniesť peniaze?“

„Áno, on má inkasovať peniaze a za jeden týždeň môže byť zas tu.“

„On prísť ešte skorej. My byť teda pri rafteroch, ktorých hľadáme. Oheň malý urobiť, aby nevidieť ho ďaleko. I ticho hovoriť, ináč ďaleko počuť vaše hlasy.“

Shodil prikrývku, stupil na oheň, rozhádzal horiace kusy dreva a nechal len niektoré ďalej horieť. Mladý Indián mu pomáhal pritom. Keď sa to stalo, pozrel do kotla, sadol si a povedal: „Dať nám kus mäsa, lebo my veľa jazdiť a nič nejesť.“

Samozrejme, rafteri sa náramne divili jeho samostatnému počínaniu. Starý Blenter spýtal sa trocha podráždeným tónom: „Ale, človeče, čo sa nazdávaš? Prídeš sem medzi nás, ako keby to miesto len tebe patrilo!“

„Nie sme dotieraví!“ znela odpoveď. „Červený človek nemusieť byť práve zlý človek. Červený človek dobrý človek. Bledá tvár zvedieť hneď všetko.“

„Kto si však? Ty zaiste nepatríš k riečnemu alebo rovinovému kmenu. Podľa tvojho výzoru súdiac hádam, že si prišiel z Nového Mexika a si azda z Pueblovcov.“

„Z Nového Mexika prichádzame, ale my nie Pueblo. Ja som náčelník kmenu Tonkawa, moje meno ,Veľký Medveď‘ a toto môj syn.“

„Čo? Veľký Medveď?“ zvolalo viacej rafterov odrazu, vyvaliac oči prekvapene a starý Blenter doložil: „Tento mladík je teda ,Malý Medveď?‘“

„Tak je“, prikývol starý Indián.

„Tak je to už niečo inšie! Obaja Medvedi kmenu Tonkava sú všade vítaní. Berte si mäsa a medoviny podľa ľúbosti a zostaňte medzi nami, pokiaľ sa vám len bude páčiť. Čo vás však priviedlo sem do tohoto kraju?“

„Prišli sme upozorniť rafterov pred nebezpečenstvom.“

„Prečo? Hrozí nám azda nejaké nebezpečenstvo?“

„Veľké.“

„Aké? Čo? Hovor teda!“

„Tonkava prvej jesť a kone opatriť, potom hovoriť.“

Kývol rukou na syna, na čo Mladý Medveď odišiel do lesa a starý si vzal z kotla kus mäsa a začal ho jesť tak pokojne, ako keby sedel doma vo svojom bezpečnom wigwame.

„Kone máte so sebou?“ spýtal sa starý Blenter. „V noci a tu v hore! A jednako našli ste nás. Darmo je, ste majstri!“

„Tonkava mať oči a uši. On vie, že rafteri vždy sú pri vode, pri rieke. Vy veľmi hlasno hovorili a veľký oheň urobili, ktorý my ďaleko vidieť a ešte ďalej zavoňať. Rafteri veľmi neopatrní, nepriateľ ich ľahko nájsť.“

„Tu niet nijakých nepriateľov. My sme v tomto kraji celkom sami a je nás dosť, aby sme sa obránili, keď by sa i prihodilo niečo.“

„Missouri-Blenter mýliť sa.“

„Ako ty znáš moje meno?“

„Tonkava stál tu za stromom dlhý čas a počul všetko, čo bledá tvár rozprávať; i tvoje meno tu počul. Keď sú nepriatelia i nie tu ešte, ale môžu prísť v každej chvíli. A keď rafteri byť nepozorní, i málo nepriateľov ich premôže.“

V tejto chvíli počuť bolo dupot konských kopýt po mäkkej pôde. Mladý Tonkava priviedol dva kone, priviazal ich ku stromu, vzal si kus mäsa a sadol si k svojmu otcovi jesť. Starý Indián sa už najedol, vstrčil nôž za opasok a povedal: „Teraz Tonkava rozprávať a rafteri potom zaiste vyfajčia si s ním dýmku pokoja. Čierny Tom má so sebou veľa peňazí. Trampi idú, z úkrytu napadnúť a peniaze vziať.“

„Trampi? Tu na rieke Black-bear? To sa, kamarát, iste mýliš!“

„Tonkava nemýliť sa, ale istotne vedieť a podľa toho rozprávať.“

Potom rozpovedal svojou zlou angličtinou príhodu na lodi, pritom bol však príliš hrdý spomenúť i hrdinský kúsok svojho syna. Vypočuli ho, pravda, napnutou pozornosťou. Rozpovedal i to, čo sa stalo po úteku trampov. Hneď za trampy dosiahol brehu Arkansasu i so svojim synom na malom člnku, ale sledovať ich hneď nemohli, lebo v noci nemohli vidieť ich stopy, preto si tam ľahli spať. Druhý deň ráno sledovali stopy trampov, ktoré boly celkom jasne viditeľné a obídením Fort Gibsonu viedly na západ, aby sa onedlho zas na sever obrátily. V jednej z nasledujúcich nocí trampi napadli osadu Creek-Indiánov a ukradli si tam kone. Na poludnie nasledujúceho dňa dvaja Tonkavovci stretli kočovných Choktov-bojovníkov, od ktorých si kúpili kone. Kým však odbavili pri kúpe koní obvyklé ceremonie, trampi získali kus celodennej cesty. Prešli cez Red-Fork a vyjdúc na otvorenú prairie (rovinu trávnatú), jazdili k rieke Black-bear. Tam, na malej čistinke nad riekou rozložili svoj tábor. Keď Tonkavovci to všetko zistili, predovšetkým vyhľadali rafterov, aby ich o všetkom upovedomili.

Dojem slov Tonkavových bol hneď viditeľný na všetkých členoch družiny rafterskej. Odteraz hovorili len ticho a oheň úplne zahasili.

„Ako ďaleko táboria tí trampi odtiaľto?“ — spýtal sa starý Blenter.

„Tak ďaleko, na koľko bledé tváre povedia polhodina.“

„Sto hromov! Tak hoc by náš oheň i neboli videli, ale zaňuchať ho mohli. My sme boli naozaj trocha ľahostajní. A odkedy sú tam?“

„Asi hodinou pred večerom boli už tam.“

„Tak zaiste sliedili po vás, nevieš o tom?“

„Tonkava nemohol pozorovať trampov, lebo jasný deň a potom hneď ďalej upozorniť rafterov, lebo…“

Zastal a načúval. Potom pokračoval ešte tichšie: „Veľký Medveď vidieť niečo pohybovať pri rohu domu. Ticho sedieť a nehovoriť! Tonkava odplaziť a prizrieť sa.“

Ľahol si na zem a plazil sa smerom k domu, pušku nechajúc tam. Rafteri priostrili uši. Prešlo asi desať minút, keď razom zaznel krátky výkrik, výkrik ktorý zná každý vestman, — smrteľný výkrik človeka. O chvíľku náčelník vrátil sa.

„Špehún trampov,“ povedal. „Tonkava mu dal nožom. Ale možno, že je tu i druhý. Ten vráti sa a oznámi. Preto rýchlo treba konať, jestli bieli ľudia chcú tajne vyslúchať trampov.“

„To je pravda,“ šeptal starý Blenter. „Ja pôjdem s tebou a ty ma budeš viesť, lebo vieš, kde sú. Teraz ešte nemajú ani tušenia, že vieme o nich. Cítia sa tu bezpečnými a budú hovoriť o svojich plánoch.“

„Áno, ale celkom potichu a tajne, aby druhý špehún, jestli je ozaj tu niekde, nevidel, že odchodíme. Pušku nebrať so sebou, to hatiť nás, len nôž.“

Podľa tejto rady sa konalo. Rafteri vtiahli do domu, kde ich nemohli pozorovať. Blenter plazil sa s Indiánom k táboru trampov.

Rieka Black-bear (čierny medveď) je akoby hranicou toho zvláštneho, kopcovitého kraja, ktorý menujú rolling-prairie, vlniaca sa rovina. Tu sa dvíha kopec za kopcom, bezmála jeden ako druhý, a delia ich dolinky tiež úplne podobné. Taká je celá východná čiastka štátu Kansas. Táto rolling-priarie je vodnatá a zalesnená. Z istej výšky tieto kopce podobajú sa vlniacemu, na zeleno zafarbenému moru. Odtiaľ i meno, z čoho vidieť, že menom „prairie“ neoznačujú vždy len trávnaté roviny. Do mäkkej, veľmi úrodnej pôdy týchto kopcov rieka Black-bear zažrala sa hlboko, tak že jej brehy až potiaľ, kde rieka opúšťa rolling-prairie, sú väčšinou veľmi strmé a okrem toho až po samú vodu stromami husto zarastené. Tento kraj bol kedysi veľmi bohatý na všelijakú divinu, dnes však je už pomerne husto obydlený a zverina vypustošená.

Tam, kde rafteri založili svoj tábor, breh bol strmý a neďaleký domu. Strmosť brehu bola práve výhodou pre rafterov, lebo po takom brehu drevo ľahko spúšťalo sa po primeraných spúšťadlách. Hoci hora šťastnou náhodou nebola porastená krami a iným rastlinstvom, jednako nebolo ľahko chodiť tade v noci. Starý Blenter bol zkúsený a obratný westman, jednako divil sa zručnosti náčelníka, ktorý ho vzal za ruku a bez najmenšieho hluku bezpečne viedol pomedzi stromy a vyvalené pne, ako čo by ani nebola noc, ale jasný deň. Dolu bolo počuť hukot rieky, čo zahlušovalo šuchot ich krokov. Asi o štvrťhodinku sostúpili do údolia potoka, ktorý vtekal do rieky. I toto údolie bolo stromami husto zarastené a na spodku ticho čľapotal potôčik. Kde tento potok vtekal do rieky, bola čistinka, na ktorej vyrástlo len niekoľko kríkov. Tam sa usalašili trampi a rozložili si ohňa, ktorého žiaru obaja vyzvedači zbadali ešte keď v hore boli.

„Trampi tak isto neopatrní, ako rafteri,“ šepkal náčelník Tonkavovcov svojmu druhoví. „Pália oheň, ani čo by chceli celého byvola upiecť. Červení bojovníci vždy len maličký oheň robiť. Plameň nevidieť a je z toho málo dymu. My sa im ľahko priblížime a oni nás nebudú vidieť.“

„Priblížiť sa hádam môžeme, áno, ale či tak blízko, aby sme mohli aj ich rozhovor počuť, to je už iná otázka.“

„My celkom blízo; my počuť istotne. Jeden druhému však pomáhať, akby nás trampi zbadali. Napadnúť, pichnúť a rýchlo do hory.“

Pošli až ku krajným stromom a odtiaľ jasne videli oheň i tých, čo okolo neho boli. Tu dolu, bližšie k vode, bolo viac komárov, ako hore v tábore rafterov. Komáre sú obvyklou pliagou riečnych údolí v týchto krajoch. Pravdepodobne pre komáre nakládli trampi toľký oheň. Stranou stály kone. Nebolo ich vidieť, ale počuť áno. Komáre ich ukrutne trápily, aby sa teda nejako proti nim obránily, stále sa pohybovaly. Blenter počul dupot ich kopýt.

Teraz si ľahli na zem a plazili sa k ohňu. Pritom sa skrývali za kríčky, ktoré boly na čistinke. Trampi sedeli celkom blízo potoka, ktorého breh husto zarastený bol rákosím, ktoré siahalo až ku táboru trampov a bolo veľmi vhodné na zakrytie vyzvedačov. Po predku sa plaziaci Indián dokázal sa byť pravým majstrom v takomto položení. Išlo o to, ako sa dostať ku predu medzi suchými byľami rákosia bez najmenšieho hluku a šuchotu, čo zdalo sa byť nemožným. Ani konce býľ nesmely sa hýbať, lebo to by mohli trampi spozorovať. Starý Medveď vyhol tomuto nebezpečenstvu takým spôsobom, že si jednoducho rezal cestu pomedzi rákosie. Tíško žal rákosie nožom svojím pred sebou a pritom pomáhal ešte i starému Blenterovi za sebou. Indián žal rákosie tak tíško, že to ani za ním sa plaziaci Blenter nemohol počuť.

Tak sa približovali k ohňu a zostali ležať iba vtedy, keď boli k trampom natoľko blízo, že mohli ich rozhovor vypočuť. Samozrejme trampi vôbec netíšili svoj hlas. Blenter prebehol očami pred nim sediace postavy a spýtal sa šeptom Indiána: „Ktorýže je Cornel, o ktorom si nám rozprával?“

„Cornel nie tu; on preč,“ odpovedal Indián tíško.

„Pravdepodobne špehovať nás šiel?“

„Myslím tiež.“

„Tak je to iste ten, ktorého si preklal?“

„Nie, to nebyť on.“

„To si však nemohol vidieť?“

„Bledá tvár dívať sa len očami, ale Indiáni vidia aj rukami. Moje prsty by boly Cornela istotne poznaly.“

„Teda nebol sám, ale s druhým spolu a toho druhého si ty prepichol.“

„Áno, tak je. Teraz len čakať tu, kým sa Cornel vráti.“

Trampi sa zabávali veľmi živo. Žvatlali o všeličom, len nie o tom, čo by načúvajúcich zaujímalo, až napokon povedal jeden z nich:

„Zvedavý som, či Cornel dobre hádal. Bolo by protivné, keby rafteri už neboli tu.“

„Tí sú tu a to celkom blízo,“ odpovedal druhý. „Triesky, ktoré tu voda vyhodila na breh, sú celkom čerstvé; sú alebo zo včerajška alebo z predvčerajška.“

„Ak je to pravda, tak musíme zas nazad, lebo jestli sme k ním príliš blízo, mohli by nás zbadať. A vidieť nás nesmú. Nuž ale čo nás do nich, my číhame len na čierneho Toma a na jeho peniaze.“

„Stavím sa, že sa my k tým peniazom nedostaneme!“ povedal tretí. „Myslíte si azda, že nás rafteri nespozorujú, keď sa na kus vrátime? My zanecháme tu stopy, ktoré nebude možno zničiť ani ukryť. A keď nás zbadajú, už bude po našom peknom pláne!“

„Vôbec nie! Postrieľame tých chumajov!“

„Aha! Tuším si myslíš, že sa ti pekne postavia pred pušku a budú čakať, kým ich postrieľaš? Ja som dobre radil Cornelovi, ale on nechcel prijať moju radu. Na východe, vo veľkých mestách, ide okradnutý na policiu a sverí svoju vec na policajtov. Tu na západe každý vezme svoju vec do vlastnej ruky. Ja som presvedčený, že nás aspoň na hodnom kúsku prenasledovali. A kto sú tí, čo šli za našimi stopami? Istotne v prvom rade tí z cestovateľov, ktorí sa tomu dobre rozumejú, teda Old Firehand, čierny Tom a možno ešte i tá čudesná teta Droll. Mali sme si počkať na nich a bolo by ľahko bývalo vziať Tomovi peniaze. Miesto toho však, pustili sme sa na túto dlhočiznú jazdu a sedíme tu nad riekou, nevediac, či sa k peniazom vôbec dostaneme. A to je tiež blbosť, čo Cornel robí, behať teraz nocou po hore za raftermi. Mohol aspoň do rána počkať a potom…“

Zastal vo svojom mudrovaní, lebo ten, o ktorom hovoril, v tom momente vystúpil zpomedzi stromov a šiel priamo k ohňu. Videl zvedavé zraky svojich kamarátov na seba upreté, strhol klobúk s hlavy, hodil ho na zem a povedal:

„Nenesiem dobrú novinu, chlapci. Nehoda nás stihla.“

„Aká? Čo sa stalo?“ spytovali sa so všetkých strán. „A kde je Bruns? Prečo sa nevrátil?“

„Bruns?“ odpovedal Cornel, sadnúc si. „Ten sa už nevráti; je mrtvý.“

„Mrtvý? Do čerta! Ako sa to stalo?“

„Nôž, nôž ho poslal na druhý svet. Tam ten vypustil dušu.“

Táto zvesť vyvolala veľké zdesenie medzi trampy. Každý sypal zo seba otázky a pre veľkú trma-vrmu Cornel nemohol ani k slovu prísť. Preto zdvihol ruku, na znak, aby bolo ticho. Keď sa trampi utíšili, začal vysvetľovať: „Bruns a ja tušili sme, že rafteri budú hore vodou od nás, pustili sme sa teda týmto smerom. Pritom museli sme byť veľmi opatrní, lebo nás rafteri ľahko mohli spozorovať. Preto len pomaly sme napredovali a medzitým nastala noc. Ja som sa chcel vrátiť, ale Bruns nástojil, aby sme len šli ďalej na výzvedy. Videli sme totiž niekoľko stôp, z ktorých Bruns uzavieral, že nie sme už ďaleko do tábora rafterov. Hovoril, že musíme zaňuchať oheň rafterov, lebo už i pre komáre museli mať nejakého ohňa. To sa dokázalo byť pravdou, lebo o chvíľku páchlo dymom a my zbadali sme hore na výšine brežnej odblesk ohňa medzi stromami. Vyškriabali sme sa bližšie k ohňu a videli sme, že vatra horí pred jedným trámovým domom a okolo vatry sedeli rafteri, počtom dvadsať, práve toľko, koľko i nás. Priplazili sme sa bližšie. Ja som zostal ležať pod jedným stromom a Bruns plazil sa poza dom. Nemali sme času ani len rozhovor vypočuť, keď razom zbadali nás dvaja, nie rafteri, ale cudzí. A — do všetkých čertov — to vám boli tí dvaja Indiáni z lodi „Dogfish“.

Trampov táto zvesť náramne prekvapila; zarazenosť najvyššej miery ich však opanovala, keď Cornel rozpovedal ďalej, čo sa stalo. Cornel hovoril: „Videl som, že červený náčelník zahasil oheň a potom začali hovoriť už tak ticho, že som ani slova nemohol rozumieť. Chcel som sa hneď preč poberať, samozrejme musel som však čakať Brunsa. Razom počul som výkrik, taký strašný, hrozný, že mi až špik zamrzol v kostiach. Hlas prichodil zpoza domu, kde bol Bruns. Obával som sa o neho, preto plazil som sa pomaly okolo tábora ku chalupe. Taká tma bola, že som len hmatajúc mohol napredovať. Pritom rukou naďabil som na zakrvavené telo. Po šatách som vybadal, že je to Bruns; zľakol som sa, až sa mi nohy triasly. V chrbte mal ranu, ktorá zaiste siahala až k srdcu. Čo som mohol robiť? Vyprázdnil som jeho vrecká, vzal som mu revolver i nôž a nechal som ho ležať tam kde bol. Keď som potom prišiel zas pred chalupu, videl som, že sa rafteri utiahli do domu. Vzal som teda nohy na plecia a ponáhľal som sa odtiaľ. — A teraz nesmieme ztratiť ani minútky, musíme hneď preč odtiaľto.“

„Prečo?“ spýtali sa ho.

„Že prečo? Nuž či ste nepočuli, čo som vám povedal, že tí dvaja Indiáni znajú, že sme na blízku? Je isté, že nás budú chcieť napadnúť. A pravdepodobné je, že o chvíľku už budú tu, lebo si domyslia, že následkom zmiznutia nášho vyzvedača vzbudí sa v nás podozrenie. Jestli sa necháme prekvapiť, sme ztratení. My musíme teda hneď preč ztadeto a peniaze rafterov nech berie čert. Teraz by to už nešlo hladko. Najmúdrejšie bude…“

Zastal a pohol rukou na znak prekvapenia.

„Čo je? Čo sa stalo? Hovor ďalej!“ povedal jeden.

Cornel však neodpovedal, ale vstal. Sedel blízo k miestu, kde vyzvedači ležali. Indián však už nebol pri Blenterovi, ako predtým. Keď totiž Blenterov zrak padol na Cornela, zmocnilo sa ho nevysloviteľné rozochvenie, ktoré sa pri počutí hlasu Cornelovho ešte stupňovalo. Nemal už trpelivosti pokojne ležať, ale šúchal sa vždy bližšie a bližšie k ohňu. Jeho oči horely, akoby mu chcely vyskočiť z dutín očných. V takomto rozčulení zabudol na potrebnú opatrnosť; nedbal na to, že jeho hlava temer úplne vyčnieva z rákosia.

„Nenechať vidieť sa!“ hromžil na neho Indián, ťahajúc ho zpät.

Bolo však už pozde, lebo Cornel videl jeho hlavu. Preto pretrhol svoj hovor, chytro vstal, aby napadol vyzvedača. Postupoval pritom veľmi lstive, hovoriac: „Práve mi prišlo na um, že som tam pri koňoch čosi — — ale poďte vy dvaja radšej so mnou!“

Kývol hlavou dvom, ktorí sedeli s prava i s ľava pri ňom. Tí vstali tiež a on im pošepol: „Ja som sa len pretvaroval, lebo tu za nami leží ktosi, pravdepodobne rafter; tam je v rákosí, ale pozor! neprezraďte sa. Ak zbadá, že som ho spozoroval, ujde nám. Akonáhle sa hodím na neho, lapte ho aj vy. Takým spôsobom chmatneme ho hneď tak silno, že sa nebude môcť brániť ani ma poraniť. Teda — napred!“

Obrátil sa bleskurýchle a skočil v smere, kde videl hlavu v rákosí.

Náčelník Tonkavovcov bol mimoriadne opatrný, zkúsený a dôvtipný človek. Videl, že Cornel vstal a že čosi šepce dvom svojim druhom. Zbadal i to, že jeden z nich mimovoľne obrátil hlavu trocha nazad. Hoci bol tento pohyb celkom nepatrný a temer nebadateľný, starému Medveďovi postačil. Hneď vedel, že Cornel zbadal Blentera. Dotkol sa rukou starého Missourčana a rýchlo mu pošepol: „Rýchlo preč! Cornel ťa videl a chytí ťa! Rýchlo! rýchlo!“

On sám hneď sa obrátil a rezko ako mačka liezol nazad pod jeden krík. To trvalo najviac dve sekundy; ale v tom okamihu už zaznel za jeho chrbtom povel Cornelov „napred“ a keď sa obzrel, videl, že sa Cornel vrhol na Blentera a druhí dvaja trampi hneď za nim.

Starý Blenter bol chýrny svojou duchaprítomnosťou, ale teraz ho to seklo nečakane. Tí traja kľačali na ňom a pevne mu držali ruky i nohy. Trampi povyskakovali od ohňa a pribehli. Indián vytiahol svoj nôž, že skočí Blenterovi na pomoc; musel však uznať, že proti takej presile on sám nič nezmôže. Nepozostávalo mu iné, ako vyčkať trocha, čo sa bude diať so starým Missourčanom a potom zaniesť zvesť rafterom. Aby sa však i sám neprezradil nejak, odplazil sa s cestičky, do rákosia vyrezanej, a zabočil za jeden krík, obďaleč od pôvodného miesta.

Trampi, keď zazreli zajatého, rozkrákorili sa, ale Cornel im kývol: „Ticho! Nevieme, či nie je tu i druhý. Držte ho pevne, ja sa trochu poobzerám.“

Obišiel okolie ohňa a uspokojil sa, keď nikoho nevidel. Kým štyria chlapi tisli Blentera k zemi, Cornel sohol sa nad jeho tvár, aby sa mu prizrel. Dlho, dlho, skúmavo a zamyslene díval sa do tvári starého Missourčana. Potom riekol: „Chlape! ja som ťa musel znať! Kde som ťa len videl vlastne?“

Starý sa veru neponáhľal pomôcť mu uhádnuť. Nenávisť vrela v jeho hrudi, ale podľa možnosti usiloval sa robiť ľahostajnú tvár.

„Áno, ja som ťa musel kdesi vidieť,“ opakoval Cornel. „Kto si? Si, z tých rafterov, ktorí tam hore pracujú?“

„Áno,“ odpovedal opýtaný.

„A čo si tu hľadal? Prečo si nás špehoval?“

„Divná otázka! Je tu na západe azda zakázané obzrieť si ľudí? Ja myslím, že práve naopak, potrebné je všimnúť si ľudí, ktorí sa dostanú do blízkosti. Potuluje sa tu dosť lapajov, voči ktorým je opatrnosť nevyhnutne potrebná.“

„Ty si počul, čo sme hovorili, vieš teda, kto sme, čo sme.“

„Nepočul som ani slova. Bol som dolu pri rieke a chcel som sa dostať do nášho tábora; cestou zbadal som váš oheň, nuž samozrejme priplazil som sa vidieť, kto sa sem usalašil. Vôbec nemal som času počuť, o čom sa shovárate, lebo som bol natoľko neopatrný, že ste ma hneď zbadali a lapili.“

Úfal sa, že ho Cornel nevidel tam hore pri chalupe rafterskej. Ale mýlil sa, lebo červenovlasý povedal mu posmešne: „Ej, starý, ale vieš pekne cigániť, ani čoby si z knihy čítal. Veď som ťa ja len pred chvíľou videl medzi raftermi a nielen videl, ale i počul, tak že ťa naisto poznávam! Priznáš sa teraz?“

„Nepotrebujem sa priznať. Čo som hovoril, je pravda.“

„Bol si tu teda naozaj sám?“

„Áno.“

„A tvrdíš, že si z nášho rozhovoru nič nepočul?“

„Ani slova.“

„Ako sa voláš?“

„Adams,“ cigánil Missourčan, ktorý vedel veľmi dobre, prečo musí odtajiť svoje pravé meno.

„Adams,“ opakoval Cornel zamyslene. „Adams! Nikdy som nepoznal nejakého Adamsa, ktorý by sa bol tebe podobal. A jednako mám dojem, že sme sa my už stretli v živote.“

„Nie,“ odmietol starý. „Teraz ma však pusťte už. Ja som sa neprevinil proti vám a úfam sa, že ste statoční westmani, ktorí dajú pokoj druhým statočným ľuďom.“

„Ó, áno, my sme statoční ľudia, lenže vy ste pred chvíľkou zavraždili jedného nášho druha a podľa zákona západu preliata krv volá o pomstu. Krv za krv, život za život. Môžeš byť ktokoľvek, už je po tebe!“

„Čo? Chcete ma zavraždiť?“

„Áno, celkom tak, ako ste vy zavraždili nášho kamaráta. Ide len o to, či máš i ty od noža zahynúť, alebo či ťa máme utopiť v rieke. Veľké ceremonie však nebudeme robiť s tebou. Nemáme mnoho času. Chytro hlasujme teda. Zaviažte mu ústa, aby nemohol kričať. Kto je z vás za to, aby sme ho hodili do vody, nech zdvihne ruku!“

Väčšina trampov zdvihla ruku.

„Teda utopiť!“ velil Cornel. „Sviažte mu ruky a nohy, aby nemohol plávať, potom chytro s ním do vody a utekajme ztadeto, aby nás jeho ľudia tu nepristihli!“

Starého Missourčana medzitým niekoľkí chlapi stále pevne držali. Teraz mu mali ústa zaviazať. Vedel dobre, že Indián nemohol ešte priniesť pomoc, na záchranu teda nebolo ani myslieť. Jednako urobil, čo na jeho mieste a v jeho položení každý robieva: bránil sa celou silou a kričal o pomoc. Jeho krik bolo počuť ďaleko do tichej noci.

„Sto hromov!“ zlostil sa Cornel. „Veďže ho nenechajte tak revať! Keď si vy neviete s nim rady, utíšim ho ja. Dívajte sa sem!“

Pochytil svoju pušku a rozohnal sa, že ovalí starého po hlave. V tomto okamihu však obrovská postava vynorila sa z húšťavy a na Cornela dopadol mohutný úder, pod ktorým sa zvalil hore-značky na zem…

Podvečer štyria jazdci sledovali stopy trampov hore riekou, totiž Old Firehand, čierny Tom, teta Droll a mladý Fred. Stopy viedly pomedzi stromy. Dosť ľahko ich síce poznávali, ale ťažko bolo určiť, od kedy sú tam tie stopy. Až napokon, keď viedly cez hôrnu čistinku trávou zarastenú, Old Firehand sišiel s koňa, aby ju skúmal, lebo prišliapnuté byle sa lepšie držaly k zemi, ako nízky mach v hore. Keď za chvíľku bedlive prezeral stopy, povedal: „Chlapíci sú asi na anglickú míľu pred nami, lebo stopa je asi polhodinová. Musíme teda svoje kone lepšie popchnúť.“

„Prečo?“ spýtal sa Tom.

„Aby sme ešte pred nocou tak blízo prišli k trampom, že by sme určite znali polohu ich tábora.“

„Nie je to nebezpečné pre nás? Tábor rozložia istotne ešte pred zvečerením a my musíme byť pripravení, že im vletíme priam do náručia.“

„Toho sa nebojím. Ešte i keby tak bolo, ako vravíte, pred večerom ich nedohoníme. Z rozličných znakov uzavieram, že sme blízo rafterov, ktorých máme upozorniť. V tomto prípade bude veľkou výhodou pre nás vedieť, kde táboria trampi. A práve preto musíme sa náhliť. Ináče prikváči nás noc, v ktorej sa až do rána všeličo môže stať, čo prípadne nebudeme môcť prekaziť. Čo je vaša mienka, Droll?“

Obaja hovorili nemecky, Droll odpovedal teda svojím nárečím: „Se habe da ganz meine eegne Meenung ausgesproche — Vy ste vyslovili úplne moju vlastnú mienku. Jestli pojazdíme rýchlejšie, skôr ich dostaneme; ak pojdeme však pomalšie, i tak budú naši, ale pozdejšie. Cválajme teda, páni moji, aby sa vrcholce stromov triasly!“

Keďže stromy nestály husto, mohli jazdiť cvalom. Lenže i trampi úplne využili denného svetla a pristavili sa až vtedy, keď ich tma k tomu prinútila. Keby sa Old Firehand nebol držal stopy trampov, ale radšej rieky, bol by iste narazil na stopy oboch Indiánov, ktorí jazdili len málinko pred nimi.

Keď nastalo temno, tak že stopy kopýt už nebolo rozoznať s koňa, Old Firehand často sostupoval skúmať ich. Výsledok jeho skúmania bol: „Dobre sme uháňali cez pol míle, lenže, žiaľbohu, ani trampi nelenili. Jednako pokúsime sa dostať až k nim. Poďte dolu s koní, musíme pešo ďalej a kone budeme viesť za sebou.“

Žiaľbohu noc nastala tak rýchlo, že už nebolo možno vidieť stopy. Všetci štyria zastali.

„Čo teraz?“ spýtal sa Tom. „Sme temer nútení tu zostať.“

„Nie,“ odpovedal Droll. „My tu nezostaneme, ale pobežíme ďalej, až ich najdeme.“

„Veď nás budú počuť, ako sa blížime!“

„Poďme teda potichu. Mňa veru nebudú počuť, ani ma nedostanú. Nemyslíte tiež, pán Firehand?“

„Áno, to je i moja mienka,“ odpovedal poľovník. „Opatrnosť nám káže však nesledovať ďalej ich stopy. Skrútnime radšej na pravo, trocha preč od rieky; v tom prípade máme ich medzi sebou a medzi vodou a tak musíme ich oheň zbadať bez toho, že by nás spozorovali.“

„A jestli nebudú mať ohňa?“ poznamenal Tom.

„Tak zaňucháme im kone; v hore je omnoho ľahšie zaňuchať blízkosť koní, ako vonku v otvorenom poli. Môj nos ma v tejto veci ešte nikdy neoklamal. Poďme teda len ďalej, trochu vpravo!“

Old Firehand stúpal po predku, vedúc svojho koňa za úzdu, a ostatní kráčali za nim. Rieka tvorila tu hodnú zákrutu vľavo. Následok bol, že ďaleko odbočili od nej. Old Firehand spozoroval to na menšej vlhkosti pôdy a okolia; skrútli teda vľavo. V tom zavoňal dym a zastal. Za nim Droll oňuchával povetrie na všetky. strany a povedal: „To je dym; ide s tamtej strany, musíme teda aj my ta bližšie. Ale radím, dávajme si dobrý pozor, lebo sa mi zdá, ako by na tej strane jasnejšie bolo; to je iste od ohňa.“

Chcel kročiť ďalej, ale sa zadržal, lebo jeho ostré ucho začulo kroky. Old Firehand ich počul tiež, a súčasne rýchlé dýchanie prichádzajúceho. Pustil uzdu svojho koňa a kročil niekoľko krokov vopred. Jeho sluch mu hovoril, že neznámy tade prejde. V temnej noci, cez ktorú ani zkúsené ako chýrneho lovca nemohlo preniknúť, razom vynorila sa pred nim postava, ktorá v tom momente chcela uvrznúť zpred neho. Old Firehand ulapil oboma rukami neznámeho.

„Stoj!“ rozkazoval tlumeným hlasom. „Kto si?“

„Šaj nek-enokh, šaj kopeja — ja neviem, nikto!“ odpovedal tázaný, chcejúc sa vyslobodiť z Firehandových rúk.

I najsmelší chlap musí sa preľaknúť, keď ho schrapia dve silné ruky v temnej hore v noci, keď si myslí, že je sám. V takých momentoch ľaku zaiste každý mimovoľne ozve sa svojou materinskou rečou. Tak i chlap lapený Old Firehandom. Old Firehand však rozumel slovám a prekvapene odpovedal: „To je Tonkava! Veľký Medveď so svojím synom je pred nami. Jednako však — povedz nám, kto si!“

Teraz už prestal sa brániť lapený; poznal hlas veľkého lovca a povedal rýchlo zlou angličtinou: „Ja Nintropan-hauey, ty Old Firehand. To veľmi dobre, veľmi dobre! I viac chlapov byť s tebou?“

„Teda Veľký Medveď! To je šťastná náhoda! Áno, ja som Old Firehand. Sme tu spolu štyria a máme i kone so sebou. Čo tu robíš? Trampi sú blízo, daj si pozor!“

„Videl som ich. Zajali starého Missouri-Blentera. Chcú ho zabiť. Utekám pre rafterov o pomoc, v tom Old Firehand zadržať.“

„Chcú zavraždiť raftera? To musíme prekaziť. Kde sú?“

„V tomto smere, priamo, kde medzi stromami jasne byť.“

„Je červený Cornel medzi nimi?“

„Áno, tam je.“

„Kde majú kone?“

„Keď Old Firehand k nim, tak kone na pravo prvej než k ohňu prísť.“

„A kde sú rafteri?“

„Hore na vrchu. Starý Medveď už byť u nich a hovoriť s nimi.“

Rýchlo rozpovedal niekoľkými slovami, čo sa stalo, na čo Old Firehand odpovedal: „Trampi za zavraždenie svojho človeka iste budú chcieť zabiť starého Blentera. My štyria priviažeme si kone tu a čím najrýchlejšie ponáhľajme sa k ohňu, aby sme prekazili vraždu. Ty však utekaj rýchlo k rafterom a priveď ich na pomoc, ak bude treba!“

Indián utekal ďalej. Tamtí štyria priviazali úzdy svojich koní o stromy a ponáhľali sa ako len vládali smerom k ohňu trampov. Už o chvíľku vyjasnilo sa trocha pred nimi a hneď potom zazreli pomedzi stromy oheň. Vpravo na čistinke videli kone.

Ľahli si a plaziac sa blížili sa k ohňu. Medzitým Old Firehand priklonil sa k chlapcovi Fredovi. Chcel mu povedať, aby šiel ku koňom a zastrelil každého trampa, ktorý by chcel sadnúť na koňa a utiecť. Ale len čo vypovedal prvé slovo, v tom zaznel pred nimi ostrý, zúfalý výkrik. To bol spomenutý už výkrik starého Missourčana o pomoc.

„Vraždia ho!“ povedal Old Firehand, ale ešte vždy tlumeným hlasom. „Na nich sa, priamo medzi nich. Nešetriť ani jedného, ktorý sa bude protiviť!“

Zdvihol sa a skočil k ohňu; troch-štyroch trampov sotil na bok, aby sa mohol čím najskôr dostať k červenému Cornelovi, ktorý sa práve rozohnal puškou proti Blenterovi. Práve v dobrom čase stihol ta a ovalil Cornela hlavňou svojej pušky po hlave. Dvaja, traja trampi, ktorí viazali Blentera, padli pod jeho najbližšími údermi. Potom odhodil ešte nevystrelenú pušku a vytiahnuc svoj revolver, strieľal do najbližších trampov, ktorého kde zachytil. Výstrel za výstrelom rachotil z jeho zbrane a pritom celou silou kričal, aby nahnal trampom väčšieho strachu.

Najlepšie reval však Droll svojím ostrým vysokým hlasom.

Obdivuhodný lovec kričal a „pracoval“ za desiatich. Jeho pohyby boly také rýchlé, že ani jeden z nepriateľov nemohol s istotou strieľať na neho. Ostatne nebolo medzi nimi ani jedného, ktorý by bol na strieľanie pomýšľal. Trampi následkom bleskurýchleho a nečakaného nápadu boli takí zmätení a preľaknutí, že v prvom ohromení ani nepomýšľali na obranu a keď po prvých okamihoch strachu prišli trocha k sebe, videli pred sebou už toľko svojich kamarátov pobitých, ranených alebo ohlušených na zemi ležať, že im odišla chuť sprotiviť sa, ale uznali za najmúdrejšie vziať nohy na plecia a fujazdiť kade ľahšie. Utekali do hory, neznajúc o svo******sleli si, že nepriateľov je tam celá hromada. Od okamihu, ako Old Firehand ovalil Cornela, až po útek neranených sotva prešla minúta.

„Za nimi!“ velil Old Firehand. „Ja dám pozor tu. Nepusťte ich ku koňom!“

Tom, Droll a Fred utekali, kričiac, na miesto, kde boli videli kone. Trampi, ktorí už boli pribehli ku koňom, od strachu nevládali chytro vyhodiť sa do sedla; utekali radšej ďalej do hory.

Medzitým rafteri hore v trámovej chalupe netrpelive čakali návrat náčelníka Tonkavovcov a starého Missourčana. Keď počuli rachot výstrelov zdola od rieky, mysleli si, že sú obaja v nebezpečenstve. Pochytali svoje pušky a utekali, nakoľko im len dovolila temnosť nočná, smerom, odkiaľ znely výstrely. Pritom revali a kričali celou silou, aby trampov zastrašili. Pred nimi utekal mladý Medveď, s času na čas hlasne volajúc, aby rafteri zachovali správny smer.

Ledva prebehli polovicu cesty, keď zaznel pred nimi hlas starého Medveďa:

„Rýchlo, rýchlo na pomoc! Tu je Old Firehand a strieľať na trampov. Oni len traja, pomôcť im!“



[21] usušené, stlčené a v kusy stlačené mäso.

[22] Šťastie




Karl May

— nemecký spisovateľ. Preslávil sa hlavne príbehmi o indiánskom náčelníkovi Winnetuovi a Old Shatterhandovi. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.