ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho istého dňa, keď sa v tábore Utahov spomenuté zápasy dialy, údolím toho istého potoka, popri ktorom včera Utahovia viedli svojich zajatých, tlupa jazdcov tiahla nahor do vrchov. Popredku jazdil Old Firehand a teta Droll. Za nimi Humply-Bill s Gunstick-uncleom a lordom. Krátko rečeno, boli to všetci belosi, ktorí mali účasť na dobrodružstve v Eagle-tail a ktorí tiahli teraz do vrchov k Striebornému jazeru. V Denveri pridružil sa im inženier Buttler so svojou dcérou Helenou. Inženier šiel do Denveru priamo s farmy, kde si nechal ženu, ktorá po dobrodružstve s pardalom na lodi a po bojoch s trampy trocha chorľavela a potrebovala oddychu. — Ellen, dcéra inženierova, nechcela ostať na farme, radšej volila ísť s otcom do divokých krajov.

Winnetouho nebolo vidieť medzi nimi, lebo šiel vopred ako vyzvedač. Old Firehand viedol svojich spoločníkov náhodou práve tade, kde sa Old Shatterhand a jeho spoločníci stretli s utahskými Indiánmi. Lovci hneď preskúmali stopy a zistili, že Indiáni zajali bielych a odvliekli ich so sebou. Rozhodli sa teda, že pojdú za nimi a prípadne vyslobodia zajatých.

Netušili, že Utahovia vyhrabali vojennú sekeru. Tak Winnetou, ako i Old Firehand žili už oddávna v najlepšom priateľstve s Utahmi, preto presvedčení boli, že ich prijmú pokojne a že sa im pekným slovom podarí vyslobodiť zajatých belochov.

Nevedeli, kde táboria červení. Znali však jazero a vedeli, že okolie jazera je veľmi vhodným miestom na táborenie, preto boli si istí, že tam najdú Indiánov kmeňa Utah. Predpokladali síce priateľské prijatie so strany Indiánov, bolo by to však celkom proti zvykom Západu, prísť k nim bez toho, že by ich skôr pozorovali. Preto šiel Winnetou vopred na výzvedy.

Práve na mieste, kde sa brehy potoka rozchádzaly a dolina šírila, vracal sa Winnetou. Prichádzal cvalom a už z ďaleka kýval rukou, aby zastali.

To nebol práve dobrý znak, preto Old Firehand zavolal na neho: „Môj brat nás napomína byť opatrnými. Videl azda Utahov?“ — „Videl som ich v tábore.“ — „A Winnetou sa im nemohol ukázať?“ — „Nemohol, lebo vyhrabali sekeru boja.“ — „Z čoho bolo to vidieť?“ — „Z farby, ktorou mali tváre zafarbené, ako i z toho, že boli spolu veľmi mnohí. Červení bojovníci schádzajú sa v takom veľkom počte len keď je vojna alebo keď sú veľké poľovačky. Keďže v tejto čiastke roku netiahnu hajná byvolov, len sekera boja môže to byť, k vôli ktorej sa toľkí shŕkli.“

„Koľko ich je?“

„Winnetou to nemohol tak dobre odhadnúť. Pri jazere ich bolo asi tristo ale v tábore ich bolo oveľa viac.“

„Pri jazere by ich bolo tak veľa? Čože tam mohlo byť? Azda len nie veľký rybolov?“

„Nie. Pri lovení sa ľudia pohybujú a idú ustavične do predu, Utahovia však stáli nehybne a pokojne hľadeli do vody. Winnetou hovorí, že sa tam pláva o život.“

„Či máš dajaký dôvod, ktorý by to potvrdzoval?“

„Mám. Utahovia nafarbili svoje telá vojennými farbami a každého belocha považujú za svojho nepriateľa. Každý beloch musí byť usmrtený. Indián však svojmu nepriateľovi nedopraje rýchlu smrť, ale ho utrápi pomaly na umretie; často ho necháva s dobre vybraným protivníkom zápasiť o život. Často ho nechávajú plávať o závod s protivníkom, víťazstvo ktorého je isté, len preto, aby predĺžili jeho smrteľné úzkosti.“

„Pravdu máš. Našli sme stopy najprv štyroch a potom dvoch belochov; to je dohromady šesť. Dozaista nie všetkých prinútia plávať, ale každého nechajú iným spôsobom zápasiť. Musíme sa poponáhľať, aby sme ich zachránili, kým nie je neskoro.“

Apač sa usmial dobrácky:

„Ale medzi týmito šiestimi bielymi zajatcami je muž, ktorý nepripustí tak ľahko, aby jeho druhov pokántrili.“

„Kto je to?“

„Old Shatterhand.“

„Ako!“ vykríkol lovec prekvapene. „Old Shatterhand, s ktorým sa chceš stretnúť pri Striebornom jazere? Bol by tu naozaj?“

„Old Shatterhand je presný jako slnce na nebi.“

„Videl si ho?“

„Nevidel.“

„Ako môžeš takto tvrdiť, že je tuná?“

„Viem to už od včerajška.“

„Prečo si mi to nepovedal?“

„Často je mlčať lepšie než rozprávať. Keby som ti bol včera povedal, čia karabina prehovorila na lúčke, nebol by si mal pokoja a bol by si sa ponáhľal vpred oveľa rýchlejšie a hádam do svojej záhuby.“

„Jeho karabina prehovorila? Odkiaľ to vieš?“

„Keď sme tam na lúčke hľadali stopy, našiel som mladý javorček, kmeň ktorého bol prevŕtaný desiatimi guľkami. Tie guľky mohly vyletieť len zo zázračnej karabíny Old Shatterhanda. Viem to iste. Chcel len postrašiť rudých bojovníkov, ktorí sa teraz boja jeho zbrane.“

„Mal si mi ukázať ten stromček! Hm! Ak je Old Shatterhand naozaj s týmito belochmi, nemáme sa čo o nich tak veľmi strachovať. Čo by sme mohli robiť?“

„Nech ma moji priatelia teraz nasledujú, jazdec za jazdcom, tak, aby Utahovia, ak aj našli naše stopy, nemohli spočítať, koľko nás je. Howgh!“

A Winnetou obrátil svojho koňa, a uháňal vpred neobzerajúc sa, či ho nasledujú.

Brehy potoka, jako sme už povedali, sa pomaly rozširovaly a ohraničovaly za mierneho stúpania pôdy stále sa šíriacu rovinu. Rovina bola bez stromov, ale temená výšin vôkol obrastené boly lesom, ktorý sa spúšťal po svahoch a na niektorých miestach obruboval brehy kríkmi. Winnetou, skrývajúci sa za týmito kríkmi a stromami, šiel vpred ustavične vyššie a vyššie po pravom pobreží, ktoré ohraničovalo severný kraj roviny a smerovalo na západ k horskému uzlu, v lone ktorého bolo jazierko.

Belosi týmto spôsobom obišli rovinu od východného ústia až k západnému kraju, kde došli k potoku, ktorý o pár sto krokov ďalej vtekal do jazera. Boli na mieste, odkiaľ mohli pozorovať tábor Utahov. Tu pososkakovali so sedál, priviazali svoje kone o stromy a odpočívali na mäkkom machu. To miesto bolo jako stvorené na pohodlné a bezpečné pozorovanie tábora Utahov.

Utahov bolo vidieť na južnej strane roviny pred táborom. Potom sa pred celým zástupom objavili dvaja muži, ktorí sa od ostatných oddelili a utekali k južnej strane. Old Firehand priložil k očiam svoj ďalekohľad a zvolal:

„Je to beh o závod medzi belochom a rudochom. Indián hodne predbehol belocha a je isté, že zvíťazí. Beloch je nízkym chlapom.“

Po týchto slovách Old Firehand podal ďalekohľad Apačovi, ktorý len čo nakukol doň,zvolal:

„Uff! To je Hobble-Frank. Ten malý hrdina uteká o život a nie je možné, že by Indiána predbehol.“

„Je to naozaj Hobble-Frank?“ spytoval sa Old Firehand. „Nesmieme tu stáť so založenými rukami, musíme sa k dačomu odhodlať!“

„Ešte nie,“ povedal Apač. Ešte mu nehrozí nebezpečie. Veď Old Shatterhand je pri ňom.“

Stromy na niektorých miestach boly tak husté, že nebolo cez ne vidieť na celú rovinu. Bežci zrazu zmizli a všetci pozorovatelia boli presvedčení, že Indián sa objaví prvý. Aké veľké bolo však ich prekvapenie a úžas, keď videli prvého sa vracať Hobble-Franka, utekajúceho celkom pohodlne, jako by šlo len o dáku prechádzku.

„Frank je prvý!“ zvolal Old Firehand. „Ako je to možné!“

„Použil dákej lsti,“ odpovedal Winnetou. „Zvíťazil a dozvieme sa ešte čo vyhútal. Počujte, jako nahnevane kričia Utahovia. Rozchádzajú sa, vracajú sa do tábora. Pozrite sa, tam stoja štyria belosi; poznám ich.“

„Ja tiež,“ zvolal Droll. „Je to Old Shatterhand, dlhý Davy, tlstý Jemmy a malý Hobble-Frank.“

Tieto mená vyvolaly všeobecné vzrušenie. Mnohí lovci a drevorubači poznali týchto štyroch hrdinov Západu osobne a mnohí z nich zase počuli o nich toľko, že sa o nich veľmi zaujímali. So všetkých strán sa ozývaly rôzne poznámky, kým Winnetou nepovedal Old Firehandovi:

„Naši priatelia ešte majú svoje zbrane: nemôže to s nimi byť čo najhoršie. Len zostaňte tu, ja sa pokúsim dozvedieť sa, čo sa stalo.“

A ponechajúc si ďalekohľad, zmizol medzi stromami. O dobrú polhodinu sa vrátil a oznamoval:

„Uprostred tábora sa odbýva ťažký súboj. Utahovia stoja pri sebe tak tesne, že zápasiacich som nemohol vidieť; ale Hobble-Franka som videl. Štyri kone vyviedol opatrne za stány, osedlal ich. Belosi sa stroja tábor opustiť.“

„A tajne? Teda chcú zutekať?“ spytoval sa Old Firehand. „Tak sa rozostavme tu na ceste a počkajme ich, alebo poďme im v ústrety.“

„Ani to, ani ono,“ odpovedal Apač s veľmi živým posunkom. „Old Firehand by mohol myslieť na to, čo urobia Indiáni, keď spozorujú útek belochov?“

„Budú ich prenasledovať.“

„A keď treba prenasledovať štyroch belochov, koľko bojovníkov sa pustí za nimi?“

„Dvadsať-tridsať.“

„Tak je! A toľkých ľahko premôžeme. Keby sme sa však všetci ukázali Utahom, poštvali by sme na seba celý kmeň a potom by sa prelialo veľa krvi.“

„Pravdu máš Winnetou. Ale Indiáni z našich stôp uhádnu náš počet.“

„Budú počítať stopy, ktoré sú pred nimi, nebudú však môcť vidieť stopy, čo budú za nimi.“

„Ah, radíš, aby sme sa pustili za nimi?… Počuj, čo je to?“

Z tábora zaznel hrozný rev a čochvíľa bolo vidieť vybiehať z neho štyroch jazdcov. Boli to belosi. Mali namierené k hornému koncu jazera, lebo dozaista zamýšľali čím skôr dobehnúť k bystrému potoku a potom podľa neho raziť si cestu do hôr.“

„Old Firehand nech ide teraz so mnou,“ povedal Winnetou. „Ostatní bieli bratia však nech zajdú rýchle i s koňmi hlbšie do lesa a nech tam počkajú, kým sa nevrátime.“

Pritom chytil Old Firehanda za ruku a ťahal ho za sebou pozdĺž zvýšeného brehu potoka na miesto, ktoré nebolo z tábora vidieť a kde ich nemohli spozorovať. Tam postáli.

Old Shatterhand sa rýchle približoval. So svojimi sprievodcami uháňal dolu pri samom potoku, kým Apač s Old Firehandom stál hore.

Ako utekajúci dobehli na toto miesto, zaznelo shora:

„Uff! Postojte na chvíľu, bieli bratia!“

Štyria utekajúci zastavili svoje kone a radostne zvolali:

„Winnetou, Winnetou!“

„Áno, Winnetou, náčelník Apačov,“ odpovedal Winnetou. „A je tu ešte dakto, ktorý je priateľom mojich bielych bratov.“ A pri Indiánovi objavila sa zrazu mohutná postava lovca.

„Old Firehand!“ zvolal Old Shatterhand. „Ty si tuná? Ako sa teším! A ste samotní?“

„Nie. Je s nami asi 40 lovcov a drevorubačov. Je medzi nimi veľa tvojich dobrých známych. Ale teraz niet času na rozprávanie. Kam chceš teraz ísť?“

„K Striebornému jazeru.“

„My tiež ta ideme. Len zájdite teraz preč. Len čo prebehnú okolo nás vaši prenasledovatelia, pustíme sa za nimi a obkľúčime ich.“

„Výborne!“ zvolal Old Shatterhand. „Aké šťastie, že sme sa s vami tu stretli. Vidíte odtiaľ do tábora?“

„Áno.“

„Dávajte pozor, aby nás nezaskočili. Poviem vám najpotrebnejšie veci.“

Nedalo sa obšírne rozprávať v tak vážnej situácii. Winnetou Old Shatterhandovi ihneď skočil do reči:

„Môj biely brat iste pozná hlbokú priepasť, ktorú belosi nazývajú Night-Caňon. Asi za päť minút možno ta dobehnúť na koni. Priepasť sa v prostriedku rozširuje v okrúhle koryto, steny ktorého sa vyvyšujú jakoby k samej oblohe. Pamätá sa Old Shatterhand na toto miesto?“

„Iste.“

„Nech moji bieli bratia dobehnú až ta. Keď ta dôjdu, nech sa rozložia v jeho hornej rokline, ktorá je taká úzka, že dvaja jazdci sotva môžu ňou prebehnúť vedľa seba. Tam Old Shatterhand svojou kúzelnou karabínou sám bude môcť zadržať viac sto Utahov. Utahovia nebudú môcť ísť vpred, ale ani zpiatky nie, lebo za chrbtom im budeme my. Dajú sa postrieľať do posledného, alebo sa poddajú.“

„Dobre, poslúchneme tvoju radu. Ale povedzte mi ešte to, prečo vás ide tak veľa k Striebornému jazeru?“

„Poviem ti to,“ hovoril Old Firehand. „Sú tam v tom suchom kraji bohaté ložiská striebra, vyčerpanie ktorých sa zdá byť nemožnosťou, ak sa ta nepodarí priviesť vodu. Prišiel som na myšlienku previesť ta vodu Strieborného jazera. Ak sa to podarí, viacmilionový zisk je istý. Je so mnou inženier, ktorý všetko vyšetrí a poradí nám, čo sa dá robiť.“

Na tvári Old Shatterhanda sa objavil úsmev a spýtal sa:

„Ložiská striebra? A kto ich objavil?“

„Ja sám!“

„Hm! Vyčerpaj vodu z jazera hocikam, hoci rovno do tých strieborných ložísk a naďabíš na bohatstvo, pri ktorom tvoje strieborné ložiská sú púhou almužnou.“

„Ah! Myslíš na poklad v Striebornom jazere? Čo vieš o ňom?“

„Viac ako sa nazdávaš. Neskôr sa to dozvieš. Ale aj ty si spomínal ten poklad. Od koho si sa o ňom dozvedel?“

„Od… ale aj o tomto len neskôr. Indiáni už vybiehajú z tábora.“

„Koľkí sú?“

„Piati.“

„Pshaw! Nemáme sa ich čo obávať. Je to len predvoj, ktorý nás má pozorovať; hlavný húf pôjde za nimi. Poďme! Do videnia v Night-Caňone!“

Old Shatterhand pohnal svojho koňa a odbiehal so svojími troma druhmi. Old Firehand a Winnetou zašli troška medzi kríky, skrčili sa a pozorovali Utahov. Piati Utahovia prechádzali okolo nich so zrakmi upretými na zem, aby pozorovali stopy prenasledovaných.

Old Firehand a Winnetou sa vrátili ku svojim ľuďom, ktorí sa rozložili hlboko v lese neďaleko vtoku potoka do jazera. Old Firehand im chcel povedať, o čom sa shováral s Old Shatterhandom, ale tu spozoroval niekoľko Indiánskych žien, ktoré sa ponáhľaly po brehu jazera. V rukách maly rôzne nádoby, do ktorých na vhodnom mieste chceli načerpať vody. Upozornil na ne svojho druha a povedal mu:

„Winnetou sa pokúsi o to, len nech prídu trošku bližšie,“ odpovedal Apač.

Ženy prišly dosť blízko. Zastavily sa pri potoku, a začaly tam loviť ryby. Pohádzali svoje udice do vody, posadaly si a hoci nie je to zvykom rybárov, začaly sa rozprávať. Nedbali o to, že zkúsenosť radí tým, ktorí lovia ryby udicou, mlčať. Winnetou sa k ním doplazil ako had a učupil sa za kríčkom, pred ktorým sedely. Bolo to veľmi zábavné, pozorovať Apača, ako sa tváril na výzvedách. Winnetou počúval ženy asi štvrť hodiny, potom sa vrátil a hovoril Old Firehandovi:

Ak sa tieto ženy nenaučia lepšie mlčať, neulovia ani jedinej rybičky. Povedaly všetko, čo sme chceli vedieť. Piati bojovníci, ktorí prebehli okolo nás, majú rozkaz robiť stopu Old Shatterhanda tak znateľnou, aby ju aj v noci bolo možné spozorovať. Za nimi sa pustí čochvíľa päťdesiat jazdcov. Povedie ich sám „Veľký Vlk“.

„Tak nebol poranený?“

„Bol. Old Shatterhandov úder ovalil mu rameno a zastavil mu dych. Dych sa mu už vrátil a ruku nemá dodrúzganú tak, že by nemohol viesť prenasledovateľov. Utahovia sa dnes rozbehnú po celom okolí na lov, lebo zajtra celý kmeň opustí tunajší tábor.“

„A kam ho preložia?“

„Ženy a deti pôjdu k starcom do hôr, kde budú iste v bezpečí; bojovníci však pôjdu za „Veľkým Vlkom“ na veľké shromaždište všetkých utahských kmeňov.“

„A kde je to shromaždište?“

„Zdá sa mi, že ženy to nevedia. Viac som sa nedozvedel; ale to nám stačí.“

„Nič nemôžeme podniknúť dotiaľ, kým neprejde tadeto „Veľký Vlk“ so svojou tlupou.“

Old Firehand a Winnetou si sadli ku svojej družine a čakali príchod „Veľkého Vlka“. Stalo sa to až o hodinu. Indiáni prešli tichúčko bez najmenšieho podozrenia. Vyzerali naozaj veľmi bojovne. Všetci boli ozbrojení puškami a mali dobré kone. Náčelník mal pravicu obviazanú a jeho tvár bola teraz ešte hroznejšie pomaľovaná než ráno. S pliec mu visí perím ozdobený vojenný plášť, ktorý pokrýva i chrbát jeho koňa; ale na hlave už nemal orlie perá. Premohli ho v závode, preto nebol hoden nosiť náčelnícku ozdobu, kým sa nepomstil nad svojím víťazom.

O desať minút pustil sa za Utahmi Winnetou a o nových desať minút šli za ním aj ostatní.

O dajakej poriadnej ceste nemohlo byť prirodzene ani reči. Išlo sa podľa potoka ustavične vyššie do hôr, po brehu, ktorý bol prudkou jarnou riekou rozrytý. Podmyté skaly sa jazdcom všade stavaly do cesty tak, že len pomaly mohli napredovať. Zvlášť keď bolo treba často prenášať nosítka, v ktorých sedela Buttlerova dcéruška. Lepšie sa šlo až potom, keď sa svahy snižovaly. Najväčšie stúpanie bolo už prekonané a čím slabší bol spád vody, tým menej bol breh rozrytý a tým lepšie sa po ňom kráčalo.

Cesta k Night-Caňonu viedla roklinou medzi Elk-Mountains cez pohorie. Keď jazdci došli na náhornú rovinu, potok opustili a pustili sa do pralesa, ktorý nemal nijakého podrastu. Mohutné kmene starých stromov široko od seba vzdialené, spojovaly svoje koruny v tak hustú vetvovú pokrývku, že slnečné papršleky mohly prenikať len na niektorých miestach. Pôda bola mašnatá, vlhká a stopy kopýt zostávaly v nej hlboko vryté.

Lovci sa k Apačovi často priblížili tak, že ho videli. Jeho spravovanie sa bolo veľmi bezstarostné. Vedel, že tlupa Utahov nemá ani najmenšej starosti o to, čo je za ňou.

Bolo asi 10 hodín, keď sa Old Firehand pobral so svojou družinou od jazera. Do jednej išlo sa ustavične lesom, potom hustými kríkmi porastlou präriou, čo bolo belochom veľmi vhod, lebo keby präria bola bývala pustá, boli by bývali nútení byť za Indiánmi v diaľke oveľa väčšej. Trávnatý kraj sa často snižoval v údolie, aby sa potom znovu vyvýšil, potom sa zase objavil les, ale už nie hlboký, lebo jazdci ním za pár minút prešli až k zovňajšiemu okraju, kde Winnetou zastavil svojho koňa, aby počkal na svojich druhov.

A belosi mali pred sebou naozaj veľmi zvláštny výhľad. Celé územie Elk-Mountainské mali za sebou a objavovalo sa pred nimi pohorie Veľkej Rieky so svojimi caňonmi. S prava i s ľava i odtiaľ, kade jazdci práve prešli, snižovaly sa tri tmavé, ploské skalnaté stráne jako ohromné, dolu sa srážajúce bridlicové tabule. Ich sklon bol tak silný a plocha tak hladká, že nebolo možné udržať sa v sedle. S obidvoch strán, kde sa naklonené steny srážaly v koryto, stekala voda, ale nebolo tu vidieť vzrastať ani stromca, ani kríčka, ba ani len stebielka. Vody sa v koryte spájaly v potok, ktorý zmizol v úzkej skalnej pukline.

„To je Night-Caňon,“ vysvetľoval Old Firehand, keď sa poriadne obzrel. „Takto je pomenovaný preto, že je tak úzky a hlboký, že slnečné svetlo nemôže na dno preniknúť a v koryte potoka je preto ustavičná noc. A pozrite ta dolu!“

Ukazoval ta, kde sa voda ztrácala v skalnej pukline. Pohybovaly sa tam malé postavy; boli to jazdci „Veľkého Vlka“, ktorí sa zdali byť smiešne maličkými. Práve sa ztrácali v skalnej rozsadline.

Táto rozsadlina delila od seba dve ohromné skaly, nad ktorými sa rozkladala široká rovina, ohraničená v diaľke hmlistými horskými obriskami, nazvanými Book-Mountains. Teta Droll pozrel do hĺbavy a povedal Čiernemu Tomovi:

„A my tadeto by sme mali ísť dolu? To by sa sotva podarilo i najlepšiemu pokrývačovi. To by si človek tu pohrával so svojím životom. Keby ste sa tu tak posadili, a ja by som vás len trošku šťopol do boka, leteli by ste dolu jako vrece múky.“

„Dolu sa jednako len musíme dostať,“ povedal Old Firehand. „Sostúpme s koní a vezmime ich za úzdy, ale na krátko. Nemôžeme urobiť iné, jako počínať si, ani čo by sme bruslili s kopca dolu. Keďže tu nemáme potrebných nástrojov, musíme sa skĺzať do údolia kľukate. Tak poďme, kĺžme sa s prava na ľavo, s ľava na pravo, lebo len takto môžeme hamovať.“

Jeho radu poslúchli. Po hladkej bridlici pustiť sa dolu rovno, bolo by znamenalo istú smrť. Sostupovanie trvalo vyše polhodiny. Napokon celá družina sa dostala šťastne dolu do tmavej priepasti, kde sa sriadila, jako to len úzky priestor dovoľoval, a pomaly napredovala. Viedol ju prirodzene Winnetou. Za ním šiel Old Firehand, vedľa neho lord, potom lovci, drevorubači, ktorí mali medzi sebou inženiera Buttlera a jeho dcéru Helenu. Na konci šli ostatní lovci s Watsonom, ktorý sa bol k ním pridal, túžiac po nových dobrodružstvách na Západe.

Rozprávať sa nesmeli, lebo odtiaľto sa každý zvuk ozýval viacnásobnou ozvenou, ktorú bolo počuť do ďaleka. Z diaľky doznieval k ním dupot koňských kopýt a Winnetou, aby nebolo počuť jeho koňa, soskočil s neho, odovzdal ho drevorubačom a ľahko utekal do predu vo svojich mäkkých mokkasinoch.

Cítili sa, jakoby jazdili v podsvetí. Pred nimi i za nimi úzka roklina, obklopená strmými skalnatými stenami, pod nohami zurkotala im tmavá voda potoka a nad svojimi hlavami videli len úzky pruh oblohy. Vzduch, ktorý vnikal do rokliny, bol ustavične chladnejší a hustejší, a pomaly sa smrákalo.

A dlhý, nekonečne dlhý bol tento kaňon! Na niektorých miestach sa síce rozširoval tak, že až päť-šesť jazdcov mohlo prejsť popri sebe, ale potom sa zúžil zase tak veľmi, že sotva sa ním pretlačil jediný jazdec. I kone tu boly jakési úzkostlivé; frkaly a bez nútenia sa hnaly vpred, len aby sa čím skôr dostaly odtiaľto.

Takto prešla štvrťhodina, prešla ešte jedna a zrazu všetci jazdci zastavili svoje kone a stáli jako ohromení. Pred nimi čosi úžasne zahrmelo, jakoby boli vystrelili naraz z desiatich diel.

„Preboha, čo to?“ zvolal inženier Buttler. „Nepadajú to skaly?“

„To vystrelili z pušky,“ odpovedal Old Firehand. „Chvíľa boja sa už blíži! Každý štvrtý podrží štyri kone; ostatní napred! Sostupovať s koní!“

Za krátku chvíľu asi tridsať chlapov s puškami v rukách kráčalo za Old Firehandom. Len čo urobili pár krokov, uvideli náčelníka Apačov, ktorý stál obrátený k lovcom chrbtom a pušku mal namierenú k výstrelu.

„Zbrane složiť, lebo prehovorí moja zázračná karabína!“ ozýval sa mohutný hlas, o ktorom sa v prvej chvíli nedalo uhádnuť, či prichodí s hora, alebo z vnútra zeme.

„Dolu zbrane!“ zahrmel aj druhý hlas v nárečí Utahov tak mohutne, že jednotlivé slabiky sa odrážaly od skál mohutnou ozvenou.

Potom zahrmely rýchle tri výstrely, na ktorých bolo poznať, že vyletely z jednej hlavne. To mohla byť len karabína Old Shatterhanda, hrmot ktorej bol tu silný jako výstrel z dela. Čochvíľa sa zablýskalo aj zo striebornej karabíny náčelníka Apačov. Trafení Utahovia vykríkli a potom sa strhlo revanie, jako by sa boly zrazu všetky obludy pekla rozrevaly.

Old Firehand dobehol k Winnetouovi, aby sa obzrel, čo sa to vlastne robí. Od miesta, kde stál Winnetou sa kaňon rozširoval vajcovite a tvoril priestor, ktorý bolo možné nazvať skalnatou posteľou, alebo skalnou izbou. Zmestilo sa v ňom sotva sto jazdcov. Potok tiekol po jeho ľavom boku. Aj tu sa už silne stmievalo, ale Utahov ešte bolo vidieť.

Piati Utahovia, vyslaní jako predvoj tlupy prenasledovateľov, urobili osudnú chybu. Tu sa zastavili, aby vyčkali príchod „Veľkého Vlka“. Keby to neboli urobili, boli by belochov uvideli a boli by mali čas vystríhať svojich spolubojovníkov. Keďže však čakali, kým nedojdú, obkľúčili ich. Pri druhom konci rozšíreného miesta na brale stál Old Shatterhand so svojou zázračnou karabínou, pripravenou k výstrelu. Pri ňom kľačal Hobble-Frank a za ním stál Dawy a Jemmy, všetci s puškou, pripravenou k výstrelu. Utahovia nesložili svoje zbrane na prvú výzvu. Zaplatili to svojimi životmi. Ležali na zemi mŕtvi a ostatní už ani nepomýšľali na obranu. Mali dosť roboty so svojimi koňmi, ktoré sa vzpínaly, poplašené hromovým hlasom pušiek.

„Odhoďte zbrane, lebo vypálim znovu!“ ozýval sa hlas Old Shatterhanda.

S druhej strany zaznelo:

„Tu stojí Old Firehand a Winnetou, náčelník Apačov. Poddajte sa, ak sú vám životy drahé!“

Z Utahov sa nikto neodvážil siahnuť ku zbrani. Len sa pozerali bezradne vôkol; nevedeli čo si počať. Tu Droll pribehol až k samému náčelníkovi Utahov, hlaveň svojej pušky oprel mu o hruď a zvolal:

„Odhoď svoje zbrane, lebo vystrelím!“

„Veľký Vlk“ shodil svoju pušku, siahol do opaska, vytiahol tomahawk a poľovnícky nôž a tieto zbrane tiež odhodil.

„Odopni aj svoje lasso!“

„Veľký Vlk“ poslúchol aj tento rozkaz. Droll vzal jeho lasso a jeho nohy sviazal ním pevne pod bruchom koňa. Potom chytil jeho koňa za úzdu, odviedol ho na bok a zvolal na Gunstick-Uncla, ktorý stál za Old Firehandom:

„Poď sem, Uncle, a sviaž mu ruky!“

Uncle kráčal k „Veľkému Vlkovi“ rovný jako svieca, postál pri ňom a zadeklamoval:

Potom vyskočil za chrbát „Veľkého Vlka“, sviazal mu ruky koncom lassa, ktoré mu Droll podal a soskočil na zem. Bolo to, jako by si náčelník vôbec nebol vedomý, čo sa s ním robí; bol ako vo sne. Jeho príklad účinkoval. Jeho bojovníci sa oddali svojmu osudu: dali sa odzbrojiť a sviazať práve tak ľahko, jako ich náčelník. Stalo sa to všetko neobyčajne rýchle, lebo najpotrebnejšie bolo čím skôr sa dostať von z priepasti. Preto, sotva bol sviazaný posledný Indián, vydaný bol rozkaz k odchodu. Napredku šli lovci; potom Indiáni a na konci drevorubači.

Winnetou, Old Firehand a Old Shatterhand šli na samom predku. Podali si ruky bez slova, lebo nebolo času na prejavovanie priateľstva. Tesne pred zajatcami šli dvaja belosi, ktorí si v tú chvíľu boli bližší, než si mohli myslieť. Bola to tetička Droll a Hobble-Frank. Nepovedali ani slova. O chvíľu Droll na sedlovej hruške prekrížil nohy, rukami sa oprel o koňskú šiju, hodil zadkom a už aj bol obrátený tvárou k Indiánom, ktorí vyvaľovali oči od údivu nad týmto podivným telocvikom.

„Heavens! Čože to robíte?“ spytoval sa Frank. „Chcete hrať komédiu, sir? Neboli ste zamestnaný azda v cirku jako clown?“

„Nebol, master,“ odvetil Droll. „Posadil som sa takto preto, lebo by sme mohli nedobre pochodiť. Len si pomyslite, že za nami ide päťdesiat Indiánov; ľahko by sa mohlo prihodiť také dačo, s čím nikto z nás nepočítal. Takto ich môžem dobre pozorovať a mám pri ruke revolver, aby som daktorému, ak to bude treba, dal olovenú pilulku!“

„Hm! Čo vravíte, je celkom správne! I ja to urobím, len aby sa môj kôň nenahneval, že sa k nemu obraciam chrbtom.“

O chvíľu už aj on sedel v sedle obrátene, aby mohol Indiánov pozorovať. Teraz to už nijako nebolo možné, aby títo podivní jazdci nepozreli občas na seba. A ustavične priateľskejšie sa usmievali. Bolo vidieť, že sa obľubujú. Mlčali však dlho a prvý sa ozval Hobble-Frank, ktorý už nevedel držať jazyk za zubami. Začal:

„Nezazlievajte mi to, že sa spytujem, ako sa voláte. Takto, ako tu pri mne sedíte, som vás už videl.“

„A kdeže?“

„Vo svojej fantázii!“

„Sto hromov! Kto by si to bol pomyslel, že som žil vo vašej fantázii. Koľko nájomného som vám za to dlžen a jako je to s termínom výpovedi?“

„Úplne podľa vašej vôle; ale dnes je už fantázii koniec, lebo teraz vás už naozaj vidím. Ak ste tým, za čo vás považujem, počul som o vás už veľa žartovných historiek.“

„No, a čo si myslíte, kto som?“

„Teta Droll.“

„A kde ste o mne počuli?“

„Všelikde, na rôznych miestach, kde som sa s Old Shatterhandom a s Winnetouom potĺkal: v národnom parku i v Estakado.“

„Tak, hm! Ale i ja som už počul o vás, Mr. Hobble-Frank. Apač mi rozprával o vás a dnes, keď sme táborili nad táborom Utahov, nazval vás malým hrdinom.“

„Malým hrdinom!“ opakoval Hobble-Frank a jeho ústa sa rozšírily ohromným smiechom. „Malým hrdinom! Che-che-che! To si musím zapísať! Uhádli ste kto som; a či ja som neuhádol, kto ste vy?“

„Uhádli ste. Ale jako ste prišli na to, že ja som teta Droll?“

„Váš oblek mi to povedal a vaše chovanie. Často som počul, že teta Droll je veľmi odvážna dáma, a keď som vás videl, ako ste priskočili k „Veľkému Vlkovi“, hneď som si myslel: to môže byť len teta Droll!“

„Je to pre mňa veľké vyznamenanie. Nepochodíte vy z Nemecka?“

„Áno. A práve z jeho stredu. Som totiž Sas.“

„Kýho čerta? Z ktorého? Altenburg? Kráľovstvo? Weimar? Koburg, Meiningen, Hildburg?…“

„Z kráľovstva! Ako je to, že poznáte všetky tie mená? Nie ste aj vy od nás?“

„To sa vie, že som! A som tiež zo Saska, z Altenburgu.“

„Íchu-chú!“ zvrieskol radostne Hobble-Frank a pokračoval vo svojom nárečí: „Herjemeršnéé! Tiež Sas a práve z Altenburgu! Bolo by to možné? Z mesta Altenburgu, alebo s vidieku?“

„Z rezidencie nie, ale z Langenleube.“

„Z Langenleube? pýtal sa Hobble-Frank a ústa mal otvorené dokorán. „Z Langenleube-Niederhain?“

„Áno. Vyznáte sa tam?“

„Čo by som sa nevyznal? Mám tam príbuzných, u ktorých som ako chlapec dva razy bol na hodoch. Ej, ale tam vám bývajú hody! Tam štrnásť dní pečú na hody. A keď je po hodoch, to sa ide do druhej dediny, kde sa hody práve začínajú. Nenazýva sa Altenburg len tak podaromme krajinskou žranicou.“

„Tak je!“ prisvedčil Droll. „A vy že by ste mali u nás príbuzných? Ako sa volajú tí ľudia a odkiaľ pochodia?“

„Sú mi to celkom blízki príbuzní. Je to totiž takto: Môj otec mal kmotra, snacha ktorého sa bola vydala do Langenleube. Potom zomrela, ale jej nevlastný syn mal sváka, a to je práve ten, o ktorom chcem rozprávať. Bol to prefíkaný chlap, ktorý sa hodil na všetko a všetko vedel. Tu bol čiašnikom, tam kostolníkom a hneď zase hrobárom…“

„Stoj!“ prerušil ho Droll, natiahol sa v sedle a chytil Franka za ruku. „Mal deti?“

„Mal veru, plnú pec!“

„A neviete, jako sa volali?“

„Nie, už sa nepamätám. Ale na najväčšieho sa ešte viem rozpamätať, lebo som ho mal rád. Bol to Sebastian, ktorého po altenbursky volali len Bastlom. A myslím, že ho volali aj Melchiorom, lebo toto meno dávajú v Altenburgu každému faganovi.“

„Tak je! Tak je! Všetko súhlasí, na vlas súhlasí. A viete, čo sa s týmto Bastlom Melchiorom stalo?“

„Nie, bohužiaľ neviem.“

„Tak sa mi dobre, ale veľmi dobre prizrite! To som ja: Sebastian Melchior Droll!“

„Vy, — vy?“ koktal Frank prekvapený.

„Áno, ja! Bol som Bastl a som Bastl a celkom dobre sa pamätám, kto chodieval k nám na hody; bol to môj bratranček Frank z Moritzburgu, ktorý sa neskôr stal lesným asistentom.“

„To som ja, to som ja! Tu na tejto púšti sa človek stretá s vlastnou krvou! Kto by si to bol pomyslel! Poď na moje prsá, bratranče! Musím ťa pritisnúť ku svojej hrudi!“

„Aj ja. Tu ma máš!“

Obidvaja sa natiahli v sedle a srdečne sa objali. Nebolo to tak ľahké, ale núdza železo láme a dobrým zálesákom je všetko nemožné možnosťou. Vôbec si nevšímali údivu, ktorý sa rozprestieral po pomaľovaných tvárach Indiánov, len šli ruka v ruke, chrbátmi obrátení ku predu, a rozprávali sa o časoch svojej mladosti. Tento rozhovor by neboli tak ľahko zakončili, keby sa im nebola postavila do cesty prekážka. Došli už totiž k východu rokliny a našli sa v kaňone oveľa väčšom a širšom, kde bolo oveľa jasnejšie.

Slnce na západe bolo už ponorené tak hlboko, že jeho papršleky nemohly preniknúť na dno rokliny, ale svetlo sem jednako len vnikalo shora a vzduch tu bol už teplejší. Jazdci si oddýchli veselo, keď sa dostali na toto voľnejšie miesto. Tento kaňon bol asi dvesto krokov široký a jeho úpätím pretekala riečka, ktorou sa dalo prebrodiť. Pri vode rástla tráva a kríky, a bolo tam aj pár vysokých stromov.

Indiánov odviazali s koní, a potom keď ich s nich postŕhali, nohy im znovu poviazali. Až teraz nadišla chvíľa všeobecného pozdravovania a soznamovania sa. Poriadne ju využili.

Družina Old Firehanda bola hojne zásobená pokrmom a začalo sa hodovanie. Bolo treba rozhodnúť aj nad osudom zajatých Indiánov. Winnetou, Old Firehand a Old Shatterhand boli hotoví pustiť ich na slobodu, ale ostatní žiadali ich prísne potrestanie. Lord hovoril:

„Až dotiaľ, kým neboly súboje odbyté, nechovali sa tak, že by si zasluhovali trest; ale po súbojoch mali vás pustiť na slobodu. Oni vás prenasledovali, aby vás povraždili. Tento úmysel je trestuhodný!“

„A jako by ste ich chceli potrestať za ich zlý úmysel? Azda len nie smrťou?“

„Nie.“

„Azda väzením, žalárom, robotárňou?“

„Pshaw! Pomasťte im dobre chrbáty!“

„To by bolo najhoršie, čo by sme im len mohli urobiť, lebo pre Indiána bitie je najpotupnejším trestom. Prenasledovali by nás celým americkým kontinentom…“

„Tak im poberte kone a zbrane!“

„To by bolo ukrutné. Bez koní a zbraní pomreli by hladom, alebo padli by do rúk svojim nepriateľom.“

„Nechápem vás, sir! Práve vy by ste nemali byť tak mierny, lebo proti vám sa tak vážne previnili.“

„A práve preto, že sa previnili proti mne a tu proti Frankovi, Jemmymu a Davymu, len my štyria máme právo rozhodovať o ich osude.“

„Robte si, čo sa vám páči,“ povedal lord a znechutene sa odvrátil. Ale hneď sa ozval znova:

„Chceli by ste sa so mnou staviť?“

„O čo?“

„Že sa vám títo chlapi odplatia nevďačnosťou, ak ich pustíte bez trestu.“

„Nie.“

„Stavím sa o desať dolárov.“

„Ja sa nestavím.“

Bolo rozhodnuté, aby štyria lovci sa usniesli na súdnom výroku, a bolo im prikázané, aby vynútili od Indiánov záväzný sľub, že sa vzdajú nepriateľstva voči bielym. A k tomu nestačilo vyjednávať len s náčelníkom; jeho bojovníci sa tiež museli zúčastniť porady a počuť čo náčelník sľúbi a zaviaže sa splniť.

Urobili veľký kruh, do ktorého si zasadli všetci belosi a Indiáni. Len dvaja drevorubači boli postavení na dvoch koncoch kaňonu, aby oznámili, keby sa dajaký nepriateľ približoval.

„Veľký Vlk“ sedel práve pred Winnetouom a Old Shatterhandom, ale sa na nich ani len neobzrel, jednak z hanby a jednak zo zatvrdilosti.

„Čo myslí „Veľký Vlk“, čo s ním asi urobíme? Spýtal sa ho Old Shatterhand rečou Utahov.

Neodpovedal.

„Náčelník Utahov sa bojí, preto mlčí.“

Tu „Veľký Vlk“ pozdvihol zrak, zabodol ho v tvár lovca a povedal ostre:

„Old Shatterhand je lhárom, ak tvrdí, že by som sa bál.“

„Tak prečo mi neodpovedáš? A ináč, nemáš mi čo vytýkať lož, lebo ty si sa dopustil lži.“

„To nie je pravda.“

„Je to pravda. Keď sme boli v tábore Utahov, spýtal som sa ťa, či budeme pustení na slobodu, ak zvíťazíme v súbojoch. Čo si mi na to odpovedal?“

„Že môžete odísť.“

„A nebola to lož?“

„Nebola, lebo ste odišli.“

„Ale vy ste nás prenasledovali. Chceš to odtajiť?“

„Áno, tajím to. Chceli sme prísť čím skôr na shromaždište utahských kmeňov, a nie vás prenasledovať.“

„Tak prečo si vyslal päť bojovníkov napred, aby sledovali naše stopy?“

„To som neurobil. Vyhrabali sme tomahawky a keď sme to urobili, musíme byť opatrní. Sľúbili sme vám, že môžete odísť a sľub svoj sme neporušili. Vy ste nás však prepadli, zajali, olúpili a zabili ste nám päť bojovníkov.“

Prečo strieľali na nás vaši strážcovia, keď sme odjazdili z vášho tábora, a prečo ste urobili vojenný poplach?“

„Strážcovia nevedeli, čo som sľúbil a poplach sme urobili preto, aby nestrieľali.“

„Dobre vieš vykrúcať sa, ale dnes sa ti nepodarí dokázať svoju nevinu. Prikradli sme sa k vášmu táboru a vypočuli sme rozhovor tvojich ľudí. Vieme, že ste nás chceli povraždiť. Aký trest si zato zasluhuješ?“

Náčelník neodpovedal.

„Nič sme vám neurobili a vy ste nás chceli pozbaviť života. Zasluhujete si trest horší jako je smrť. Sme však kresťania a chceme vám odpustiť. Dostanete svoje zbrane, kone a slobodu, ale musíte sa zaviazať, že nikomu z nás neskrívite ani vlasu.“

„Hovorí to tvoj jazyk, alebo tvoje srdce?“ spytoval sa náčelník a vrhol na Old Shatterhanda skúmavý, pochybovačný pohľad.

„Na jazyku som mal vždy to, čo na srdci. Si ochotný dať mi takýto záväzný sľub?“

„Áno.“

„A si ochotný potvrdiť mi tento sľub fajkou pokoja?“

„Som.“ Odpovedal rýchle a bez rozmýšľania. Z toho sa dalo usudzovať, že to so sľubom myslí vážne.

„Nech teda fajka mieru koluje,“ rozhodol Old Shatterhand. „Ja budem predriekavať a ty budeš každé slovo opakovať.“

„Hovor len, a ja budem opakovať tvoje slová.“

Táto ochota bola dobrým znakom a dobromyseľný lovec sa tomu veľmi tešil; napriek tomu nezabudol dať Indiánovi poslednú výstrahu:

„Verím, že smýšľaš poctive. Bol som vždy dobrým priateľom Indiánov a nezabúdam, že teraz úrady a lupiči Indiánom ublížili. Nebyť tohoto, neobišiel by si tak ľahko po takej nepoctivosti.“

Náčelník len hľadel pred seba a na Old Shatterhanda ani len nepozrel. Old Shatterhand sňal kalumet s hrdla a napchal ho tabakom. Keď ho zapálil, rozviazal putá náčelníka. „Veľký Vlk“ vstal, a vypúšťal dym známymi šiestimi smermi, pri čom v nárečí Utahov opakoval nahlas, čo mu Old Shatterhand predriekal.

„Som „Veľký Vlk“, náčelník Jamba-Utahov: prisahám za seba a za všetkých mojich bojovníkov. Hovorím k belochom, ktorých vidím pred sebou, k Old Shatterhandovi, ktorého poznám, k Old Firehandovi, ktorého poznám, k ostatným, z ktorých tiež poznám mnohých, hovorím i k Winnetouovi, náčelníkovi Apačov. Všetci tu prítomní bojovníci, bieli i rudý muž, sú mojimi priateľmi a bratmi. Nikto z nás im nesmie ublížiť, a radšej zahynieme, ako by sme pripustili, aby nás považovali za svojich nepriateľov. To je moja prísaha. Dovohoril som. Howgh!“

A „Veľký Vlk“ si sadol. Teraz aj ostatných Indiánov oslobodili z pút, fajka kolovala z úst do úst, kým si každý z nej nezafajčil. I malá Helena Butlerová si z nej musela šesť ráz bafnúť, kašľala pritom; ale, keďže bola prítomná, nemohli s ňou urobiť výnimku. Potom dostali Indiáni aj svoje zbrane. To už nebolo nebezpečné, lebo ich prísahe sa dalo dôverovať. Ale i napriek tomu belosi stáli pohotove so zbraňou v ruke a neprestávali si dávať pozor na prepustených Indiánov. Náčelník priviedol svojho koňa a potom povedal Old Shatterhandovi:

„Vrátime sa do svojho tábora.“

„Ej, veď si povedal, že ste sa ponáhľali na shromazdište Utahov. Uznávaš teda, že ste jazdili len za nami?“

„Nie. Olúpili ste nás o drahý čas tak, že teraz by sme ta prišli veľmi neskoro. Radšej sa vrátime.“

„Touto roklinou?“

„Áno.“

„Veľký Vlk“ podal Old Shatterhandovi ruku a vyskočil do sedla. Potom odbehol tak, že sa ani neobzrel. Jeho bojovníci šli za ním, prv sa však belochom priateľsky pozdravili.

„Tento chlap je jednako len ničomník!“ zamrmľal Blenter. „Keby nemal na tvári farieb na dva prsty, boli by sme na nej videli celú jeho falošnosť. Guľku sme mu mali vpáliť do hlavy, zaslúžil si ju!“

Winnetou počul tieto slová a povedal mu:

„Môj brat má pravdu, ale lepšie je robiť dobre než zle. Cez noc zostaneme tuná a ja sa vyberiem za Utahmi, aby som sa presvedčil o ich smýšľaní.“ Rozbehol sa a čochvíľa zmizol v rokline.

Všetci sa teraz cítili ľahšie a voľnejšie a spokojne si oddychovali. Čo mali vlastne urobiť s Utahmi? Povraždiť ich? Nemožné! Odvliecť ich so sebou jako zajatcov? Tiež nemožné! Teraz však mali ich sľub, že Indiáni zachovajú priateľstvo a pokoj a tým belosi boli pozbavení všelijakých obáv. Takto to bolo najlepšie.

Čím ďalej, tým väčšmi sa stmievalo. Niekoľkí odišli, aby nasbierali drevo na vatru. Old Firehand rozbehol sa kaňonom na juh, Old Shatterhand na sever, aby sa presvedčili, či im nehrozí nebezpečie. Taká opatrnosť bola potrebná. Obidvaja odbehli na hodný kus a potom sa vrátili: nespozorovali nikde nič podozrivého.

Neskoršie sa vrátil aj Winnetou, ktorý sa vyznal aj v najnebezpečných miestach okolitých skalnatých stien. Rozprával, že Utahovia sobrali svojich mrtvých, odniesli ich a potom šli smerom k svojmu táboru. Stopoval ich až po východ z rokliny, a videl jasne, jako sa vyšplhali obratne po príkrom bridlicovom svahu a zmizli v pralese.

Napriek týmto chýrom postavili stráž hlboko do rokliny, aby ich nemohli v noci prepadnúť. Iní dvaja strážcovia stáli sto krokov od seba s obidvoch strán kaňonu, takto sa teda o bezpečnosť poriadne postarali.

Keďže mali veľa látky na rozhovor, bola už polnoc, keď začali myslieť na spánok. Old Firehand navštívil stráže, prikázal im, aby si dávaly dobrý pozor a nezaspaly a tých zase, ktorí ich mali vymeniť, napomenul aby svojich priateľov včas vymenili. Potom si ľahol do trávy. A ostatní, zahasiac vatru, ľahli si tiež a v kaňone sa rozprestrelo nočné ticho. — — —

Winnetou videl dobre. Utahovia zmizli v lese, ale — — — sa tam zastavili a odpočívali. Mrtví im neboli veľmi na ťarchu, lebo vzali so sebou aj kone padlých. Veľký Vlk kázal bojovníkom, aby složili mrtvých, potom si zašiel peší na samý kraj lesa a skrytý za stromom striehol. Keď sa vrátil ku svojim bojovníkom, povedal: „Pozorovali nás. Tam dolu iste stojí biely pes, ktorý sa chce presvedčiť, či sme sa naozaj vrátili do svojho tábora.“

„A či to neurobíme?“ spýtal sa jedon z podnáčelníkov.

„V hlave nemáš ani toľko modzgu, čo šakal prärie,“ povedal mu „Veľký Vlk“. „Veď sa musíme pomstiť tým bielym ropuchám!“

„Ale teraz sú našimi priateľmi a bratmi! Vyfajčili sme s nimi fajku pokoja!“

„Čia bola tá fajka?“

„Old Shatterhandova.“

„Tak, prísaha platí teda pre neho a nie pre nás. Prečo bol tak hlúpy, že nežiadal moju fajku? Neuznávaš to?“

„Veľký Vlk“ hovorí vždy pravdu,“ prisvedčil bojovník, ktorého náčelníkova sofistika úplne presvedčila.

„Zajtra ráno duše belochov budú už na večne zelených poliach loveckých,“ povedal náčelník.

„Musíme si zvoliť inú cestu a vziať si toľko bojovníkov, koľko budeme potrebovať. Či ich netáborí dosť v P’-a-mov (Les vodstva)? A či nevedie trošku ďalej hore cesta cez kaňon, ktorú, jako sa zdá, belosi nepoznajú? Mrtví a ich kone zostanú tuná a dvaja bojovníci budú pri nich na stráži. Ostatní pôjdu so mnou.“

Tak sa stalo. Les bol síce úzky, ale tiahol sa do diaľky viac ako na hodinu cesty. Utahovia sa pustili tadeto cvalom a potom sostúpili s návršia po svahu do úzkej rokliny, ktorá sa tiahla krížom cez skaly. Touto roklinou dobehol „Veľký Vlk“ do veľkého kaňonu, v ktorom sa utáborili belosi, ale na vzdialenosť najmenej troch anglických míľ. Proti rokline ústil do hlavného kaňonu pobočný kaňon, ktorý však nebol taký tesný, jako roklina, v ktorej boli Indiáni predvečerom obkľúčení. „Veľký Vlk“ sa so svojimi ľuďmi pustil do tohoto bočného kaňonu. Bolo vidieť, že túto cestu dobre pozná, a hoci bola hustá tma, ani raz sa nepomýlil. Svojho koňa viedol tak iste, jako by šiel po rovnej hradskej.

V tomto kaňone nebolo nijakej vody a vystupoval k návršiu. Indiáni čochvíľa došli na temeno vrchu až k širokej skalnej terase, do ktorej ústilo niekoľko rozvetvených úžľabín. Bolo tu jasno: mesiac plával po čistej nočnej oblohe a po kraji rozlieval svetlo. Indiáni prejazdili terasou cvalom a asi o polhodinu boli pri svahu, ktorý sa neskôr zmenil v širokú úžľabinu ľahkého spádu. Na pravo i na ľavo strmely skaly ako ochranné múry, ustavične vzrastajúce, čím viac pôda klesala a potom sa vynorily pred jazdcami končeky tmavých stromov, v úpätí ktorých horelo veľa ohňov. Bol tu les, ozajstný les uprostred roviny, búrkami na hladko zametenej, slncom vysušenej a premenenej v kamennú púšť. Toto miesto nazývali Indiáni P’-a-mov, lesom vodstva, a „Veľký Vlk“ mal práve ta namierené.

Nepotreboval mesačného svetla, aby sa vyznal v tomto kraji a okrem toho bolo tu toľko ohňov, že sa tu nikto nemohol zmýliť. Bol tu život veľmi čulý, naozaj táborový a nebolo tu ani stánov, ani chyžiek. Množstvo rudých bojovníkov, ktorých tu bolo vidieť, ležalo okolo ohňa na holej zemi, alebo na koňských pokrývkach a medzi ohňami stály alebo sa váľaly kone. To bolo miesto, kde sa maly sísť všetky utahské kmeny, ktoré prisahaly pomstu proti belochom.

Ako „Veľký Vlk“ dobehol k prvému ohňu, dal znak, zastavil koňa, skočil na zem, kývol svojim bojovníkom, aby tu počkali a na rudocha, sediaceho pri ohni zavolal len „napav neam“, čo znamená asi toľko, jako „starý náčelník“. Myslel tým dozaista hlavného vodcu všetkých Utahov. Oslovený rudoch vstal a viedol „Veľkého Vlka“ k jazierku, pri ktorom horela veľká vatra, oddelená od ostatných. Okolo nej sedeli len štyria Indiáni, všetci orlými perami vyzdobení, medzi ktorými jedon zvlášť vynikal. Jeho tvár nebola nafarbená, ak zbrázdená bola hlbokými vráskami. Vlasy jeho boly belšie jako sneh a v hustých vrkočoch splývaly na plecia. Bol najmenej 80-ročný, ale sedel rovno a pružne, jako by nemal na svojich pleciach ani pol storočia. Oprel svoj zrak na prichodiaceho, nepovedal ani slova a ani hlavou nekývol na pozdrav. Mlčali aj ostatní náčelníci.

„Veľký Vlk“ si prisadol k vatre a hľadel pred seba mlčky. Takto prešla dlhá chvíľa; potom sa starý ozval:

„Strom odhadzuje svoje lístie až na jeseň, a ak ho skôr ztráca, nič nie je hoden a zasluhuje, aby bol vyťatý a porúbaný. Pred troma dňami sa nimi ešte pýšil. Kde ich má teraz?“

Táto otázka sa vzťahovala na orlie perá, ktoré „Veľký Vlk“ už nesmel nosiť, lebo ho v boji premohli. V otázke starca bola trpká výčitka, za ktorú sa každý rudý bojovník musel hanbiť.

„Zajtra sa ozdoba zase bude skvieť na hlave „Veľkého Vlka“ a na jeho opasku visieť bude desať-dvadsať skalpov belochov,“ odpovedal „Veľký Vlk“.

„Či „Veľkého Vlka“ belosi premohli, že sa nesmie ozdobovať znakom svojej smelosti a náčelníckej hodnosti?“

„Len jediný beloch ma premohol, a to beloch, päsť ktorého je tak ťažká, ako sto pästí iných belochov.“

„To mohol byť len Old Shatterhand.“

„Tak je!“

„Uff!“ povedal starec a „uff!“ zaznelo aj z úst ostatných. Na tvári starca sa zračilo také napjatie, že vrásky na chvíľu skoro ani nebolo vidieť.

„,Veľký Vlk‘ nech rozpráva!“ povedal.

„Veľký Vlk“ poslúchol. Ale čo rozprával, nebola pravda. Načrtával veci tak, aby sa postavil do peknejšieho svetla. Náčelníci ho počúvali ani okom nemihnúc, aby im neušlo ani slovko. „Veľký Vlk“ svoje rozprávanie dovŕšil takto:

„Chcel by som od teba päťdesiat bojovníkov, aby som mohol tých bielych psov prepadnúť. Ich skalpy ešte pred svitaním musia visieť na našich opaskoch.“

Na tvári starca sa vrásky znova objavily; jeho obočie sa za mračilo a jeho orličí nos sa pretiahol až k ústam.

„Ešte pred svitaním?“ spýtal sa. „Sú to slová rudého bojovníka? Belosi nás prepadli, olúpili a povraždili našich dobrých chlapov. Teraz sa vystrojili proti nám, aby prelievali našu krv a volajú si proti nám na pomoc Navajských psov. Chcú nás vyničiť a keď nám ,Veľký Duch‘ dáva do ruky najchýrnejších a najstatočnejších z nich, majú títo rýchle zahynúť ako nemocné dieťa v náručí svojej matky. Čo odvetia moji rudí bratia na slová ,Veľkého Vlka‘?“

„Belosi musia zomrieť na mučeníckych koloch,“ povedal jedon z náčelníkov.

„Musíme sa ich zmocniť živých,“ povedal druhý.

„Čím slávnejší je z nich daktorý, tým väčšie muky musí pretrpieť,“ povedal tretí.

„Nech veľký náčelník nezabúda, jakí ľudia sú medzi nimi,“ napomínal ho „Veľký Vlk“. „V ich zbraniach sa skrývajú všetci zlí duchovia. — — —“

„Dosť!“ prerušil ho starec nahnevane. „Viem, aké sily a zdatnosť boly dané týmto ľuďom, ale máme dosť bojovníkov, aby sme ich premohli. Dám ti tristo bojovníkov a prinesieš mi belochov živých. Ty máš päťdesiat bojovníkov, teda na každého belocha pôjde sedem rudochov. Musí sa vám podariť obkľúčiť ich a poviazať prv, než by mohli pomyslieť na obranu. Vezmite so sebou nadostač remeňov! A teraz poď; ja rozhodnem, kto ťa má sprevádzať.“

Vstali a kráčali od ohňa k ohňu. Čochvíľa bolo ich spolu so tri sto a okrem toho päťdesiati na stráženie koní, ktoré nemohli pojať celkom blízko k bielym. „Veľký Vlk“ vysvetlil svojim bojovníkom o čo ide, podrobne rozpovedal im polohu a zasvätil ich do útočného plánu, ním vymysleného. Potom Indiáni vysadli na svoje kone.

Šli tou istou cestou, ktorou prišiel „Veľký Vlk“, ale len po hlavný kaňon. Tam sosadli a nechali kone na starosť päťdesiatich. Pri toľkej presile nebolo treba počítať so značnými ťažkosťami a útok mohol byť podniknutý celkom bezpečne. Len v tom ohľade hrozilo nebezpečenstvo, že kone bielych zaňuchajú blížiaceho sa nepriateľa a fŕkaním i nepokojom svojím upozornia bielych na nebezpečenstvo. „Veľký Vlk“ zastal, rozmýšľal a povedal nahlas: „Čo máme robiť, aby nás kone bielych neprezradily?“

Z okolo stojacích bojovníkov jeden sa sohol, odtrhol akúsi rastlinku, podal ju náčelníkovi a riekol: „Tu je istý prostriedok oklamať čuch koní.“

„Náčelník poznal rastlinku po vôni. Bola to šalvia. Na ďalekom americkom západe šalvia rastie niekde v obrovskom množstve, takže pokrýva plochy viac štvorcových míľ veľké. I v tomto kaňone, ktorého spodok slnko svojimi lúčami osvetľovať mohlo, rástla šalvia vo veľkom množstve. Rada bola teda dobrá a hneď sa zariadili podľa nej. Natrhali šalvie a ponatierali si ňou ruky a šaty. To zapríčinilo takú silnú šalviovú vôňu v povetrí, že to muselo kone pomýliť. Okrem toho „Veľký Vlk“ poznamenal, že badateľný slabý vetrík duje práve zhora, teda pre Indiánov priaznivým smerom.

Teraz už napredovali peší. Od bielych boli asi na tri míle vzdialení. Dve tretiny cesty prekonali dosť tuho kráčajúc, ale potom bolo už treba opatrne napredovať. Kráčali ticho a opatrne ako hadi. Tak prešli asi šesť sto stôp, nebolo však badať nijakého pohybu, ani najmenšieho šramotu. Razom však „Veľký Vlk“ zastal a za nim ostatní. Zbadal ohník strážcov. Old Firehand práve v tom čase obišiel rozostavených strážcov, pozrieť, či je všetko v poriadku. Náčelník ešte na svojich výzvedoch, pri dennom svetle konaných, bol zistil, kde stoja strážcovia. Ich museli odpratať predovšetkým.

Mlčky kývol ostatným, aby tam dočkali; dvoch vzal so sebou. Ľahli si na zem a plazili sa ďalej. Čochvíľa prišli do blízkosti prvého strážcu, ktorý bol Indiánom chrbtom obrátený, lebo sa práve díval za odchádzajúcim Old Firehandom. Razom chmatly ho dve silné ruky za krk a štyri iné ruky mu chytily nohy a ruky. Nemohol dýchať. Ztratil vedomie a keď sa zo svojej mdloby prebral, ležal tuho sviazaný a v ústach mal šatku. Pri ňom sedel Indián s nožom v ruke, proti jeho srdcu obráteným. Druhý Indián stál tam trochu ďalej na stráži.

Medzitým „Veľký Vlk“ zahasil ohník a ešte dvoch bojovníkov si dal privolať. Teraz bolo treba neškodným urobiť druhého strážcu, ktorý stál na hornom konci tábora. Museli teda prejsť popri tábore. Pozorne prebrodili cez potok a plazili sa druhým brehom nahor, lebo na tej strane nebolo bielych ľudí. Vedeli, že strážcov postavili asi rovnako ďaleko od tábora po oboch stranách, preto nebolo im ťažko odhadnúť, kde je asi druhý strážnik. Povrch vody sa však fosforeskujúc blýskal a čľapotanie vody by ich tiež mohlo prezradiť, preto šli ešte na nejakom kuse nahor, potom prešli na druhý breh potoka a plazili sa k strážcovi. O chvíľku ho zazrel „Veľký Vlk“. Bol od nich len na šesť krokov, hlavu majúc nabok obrátenú. Ešte krátka minútka, skok, tiché, krátke dupotanie a už bol i druhý strážca v moci Indiánov. Dvaja Indiáni zostali pri ňom a „Veľký Vlk“ vrátil sa druhým brehom sám, aby viedol svojich teraz už vykonať hlavný, rozhodujúci úder.

Kone belochov boly rozdelené do dvoch grúp a stály po oboch stranách medzi táborom a medzi dvoma strážcami. Dosiaľ boly úplne pokojné. „Veľký Vlk“ sa však obával, že keď Indiáni prídu blízko, hoci sa natreli šalviou, kone ich jednako zaňuchajú a prezradia. Preto „Veľký Vlk" rozhodol sa svojich bojovníkov previesť tiež cez potok. To sa stalo bez najmenšieho hluku alebo šramotu. Plazili sa asi sto krokov, kým sa dostali do jednej čiary s táborom bielych a s koňmi. Najhoršie bolo, že toľko ľudí muselo sa pohybovať na pomerne veľmi malom priestore, a to úplne nehlučne. Keď prišli na určené miesto, políhali si na zem tesne jedon popri druhom.

Kone bielych však jednak zaňuchaly prítomnosť cudzích ľudí a začaly dvíhať hlavy fŕkajúc. Ďalej už nebolo možné čakať. „Napred!“ velil „Veľký Vlk“ polohlasne.

Rýchlo popreskakovali a prebehli cez potok. Bieli spali ešte všetci. Spali tuhým, prvým spánkom a tak blízko jedon k druhému, že tých tristo Indiánov nemalo ani miesta pohybovať sa medzi nimi. Na jedného bieleho vrhlo sa i päť-šesť Indiánov, chmatli ho spánkom omámeného a hodili nazad za seba druhým Indiánom, ktorí ho potom rýchlo sviazali. Tak to išlo rad-radom a tak rýchle, že rozospatí belosi nemohli sa vôbec prebrať zo sna skôr, len keď už boli v rukách Indiánov. Prekvapenie im za čas stislo hrdlo tak, že ani kričať nemohli, nevediac pochopiť, čo sa s nimi deje a ako sa to všetko mohlo stať.

Indiáni proti svojmu odvekému zvyku tentoraz pracovali bez slova, bez kriku; len keď sa už belosi začali ohlášať, spustili aj oni pekelný rev, ktorý sa v tichej noci široko-ďaleko ozýval a od skalnatých, strmých stien kaňonu ozvenou odrážal. Pritom sa telá, ruky, nohy hemžily v tme, priateľ a nepriateľ nemohli sa rozoznať, trhalo, mykalo a skrúcalo sa to všetko na jednej hŕbe.

Len Old Firehand, Old Shatterhand, Winnetou a ešte niekoľkí mohli zavčasu vyskočiť. Od chrbta chránení stenou kaňonu chrabre vytrvali a začali sa brániť svojimi nožmi a revolverami proti presile nepriateľov, ktorí nemohli použiť svojich zbraní a nožov, lebo rozkaz bol belochov živých pozajímať. Napokon však i na nich oborilo sa toľko červených, že takrečeno ruku nemohli zdvihnúť a tak podľahli presile. Indiáni ich sviazali tiež, ako všetkých ostatných. Prenikavý rev zvestoval hneď na to, že dielo je dokončené a že sú belosi premožení.

„Veľký Vlk“ rozkázal oheň zapáliť. Keď plamene osvietily miesto zápasu, vysvitlo, že so dvadsať Indiánov poranili alebo zabili. „Zato sa vám, psi, desaťnásobným trápením odslúžime!“ kričal „Veľký Vlk“, zatínajúc päste. „Remence vám budeme rezať z chrbta a zomrete všetci hroznou smrťou. Soberte mrtvých, pochytajte kone a poberte zbrane bielych tvárí, musíme sa už vracať!“

„Ktorý z nás sa má dotknúť zázračnej pušky bieleho lovca?“ spýtal sa jedon. „Je nebezpečná pre toho, kto sa jej dotkne.“

„Necháme ju tam, kde leží, a nahádžeme na ňu hŕbu kamenia, aby nijaký červený človek nepoložil na ňu ruku. Kdeže je?“

Hľadali ju na všetky strany pomocou horiacich kusov dreva, ale ako čo by ju zem bola zhltla, nikde ani stopy po nej. Keď sa Old Shatterhand pred chvíľou zobudil a vyskočil, aby sa bránil proti Indiánom, vytrhli mu pušku z ruky a ktorýsi z Indiánov šmaril ju stranou. Samozrejmá vec, neponáhľal sa prezradiť to náčelníkovi. Utahovia videli za bieleho dňa pušku v rukách lovca, preto nemohli si vysvetliť, kde mohla teraz zmiznúť. Pôverčivým Indiánom nebolo viac treba: boli presvedčení, že kým sú tam, tajomná zbraň môže sa na nich pomstiť a pomocou zlých duchov zmariť im víťazstvo, ba i o životy ich pripraviť. „Veľký Vlk“ sa začal obávať a preto chytro vydal rozkaz: „Priviažte zajatých o kone a potom preč ztadeto! Tá puška je dielom zlého ducha. Nesmieme tu zostať, lebo začne chŕliť do nás svoje besné strely!“

Indiánom nebolo treba vraveť dva razy, aby sa rýchle schystali na odchod. Zimničnou rýchlosťou popriväzovali zajatých na kone, pobrali čo sa dalo a ponáhľali sa za svojim vodcom čím ďalej od prekliateho miesta…

„Veľký Vlk“ nevedel, že Old Firehand postavil i tretieho chlapa na stráž, ktorý bol utiahnutý v pukline skaly a odtiaľ mal dávať pozor. A to bol — Droll, ktorý mal byť zamenený až o dve hodiny. Hobble-Frank sa mu pridružil dobrovoľne, aby si mohol s ním nemýlene poklebetiť o „milej domovine“. Sedeli po tme a ticho si šeptali, zabávajúc sa. S času na čas načúvali, či nepočuť ničoho podozrivého.

Razom začuli zo svojej skrýše podozrivý šuchot a šramot, hoci veľmi nepatrný. „Počuj, kamarát! Čo je to? Či počuješ?“ zašeptal Hobble-Frank.

„Áno, počul som,“ odpovedal Droll. „Čo to mohlo byť?“

„Zdá sa mi, že viac našich ľudí vstalo a chodí sem-tam.“

„Nie veru. Ten zvuk pochádza od veľa, veľa ľudí. Muselo ich tadeto prejsť najmenej so dve sto…“

Preľaknutý zastal v reči, lebo začali sa ohlášať napadnutí belosi.

„Sto hromov a jedny hrable, veď je to boj!“ zvolal potichu Hobble-Frank. Zdá sa mi, že nás napadlo akési hajno nepriateľov!“

„Veru tak!“ prisviedčal Droll. „Pravdepodobne tí červení kujoni nám zahryzli do päty, aby im čert hlavy odral!“

Hneď na to ozval sa i bojovný rev Indiánov.

„Naozaj sú to oni — Pánboh nás zbav zlého!“ zvolal Frank. „Poď von chytro, poďme na nich!“

Chytil Drolla za rameno, ťahajúc ho so sebou z úkrytu. Ale Droll ho zdržiaval, rečiac: „Zostaň tu! Nesmieme vyjsť len tak voslep. Zkúsenosť nás učí, že keď Indiáni nocou podniknú útok, tak ich je veľa spolu, preto musíme byť opatrní ako mačky. Musíme si pekne ľahnúť na zem a plaziť sa.“

Kolenačky a na rukách opatrne priliezli k otvoru skalnej pukliny a pozreli v tú stranu, kde zúril boj. Pre tmu nevideli síce dobre, toľko však rozoznali, že ich druhovia sú premožení. Prevaha Indiánov bola priveľká. Výstrely Firehandove, Shatterhandove a Winnetouove trieskaly síce, ale nie dlho, potom zavznel všeobecný víťazný rev Indiánov, čo značilo rozhodnutie boja v prospech Indiánov.

„Chytro za mnou, prejdeme cez potok na druhý breh!“ šeptal Droll svojmu druhovi. Plazili sa po zemi tak rýchlo a opatrne, ako len mohli. Pritom Frank naďabil rukou na akýsi tvrdý predmet. Ohmatal to a presvedčil sa, že je to puška. Po zvláštnej výrobe zbrane tejto poznal hneď, že je to puška Old Shatterhandova. Vzal ju so sebou.

Prešli šťastne cez potok a potom na druhý breh. Tam Droll chytil Franka za ruku a viedol ho za sebou nadol popri potoku, južným smerom. Útek sa im daril, lebo bola tma a pre stály krik a rev Indiánov nebolo počuť šuchot ich krokov.

O chvílu však priestor medzi vodou a medzi skalnou stenou kaňonu zúžil sa natoľko, že bolo veľmi nepohodlne kráčať. „Poďme zas na ľavý breh. Tam je viac miesta pre chôdzu,“ riekol Droll.

Prebrodili potokom. Na šťastie boli už hodne nižšie od miesta, kde stáli dvaja Indiáni so sviazaným bielym. Ponáhľali sa ako len vládali, zavše naraziac telom na bralo alebo potkýnajúc sa o skaly. Nedbajúc však na prekážky utekali, kým neprešli toľký kus, že už nebolo počuť Indiánov. Vtedy Frank chytil Drolla za rameno a povedal vyčítavým tónom:

„Veď už zastaň raz a nebež, ako čo by ťa všetci čerti naháňali! Prečo si vlastne ušiel od svojich druhov a zvábil si i mňa, aby som im nešiel na pomoc? Necítiš, že sme sa nečestne zachovali?“

„Nečestne? Je v tom niečo nečestného, keď si človek zachráni život?“

„To však nemalo tak byť a my sme nemali utekať, trasúc sa o svoj biedny život.“

„Triasť som sa síce netriasol pri tom, a myslím, že ani ty, ale keď je už reč o tom, tak mi povedz láskave, čo sme mali teda robiť?“

„Našou povinnosťou bolo zachrániť svojich druhov!“

„Teda! Nuž a ako by si si to trúfal vykonať?“

„Mali sme sa vrhnúť na tých červených dravcov a všetkých ich tam na kopu porúbať a posekať!“

„Hihihi! Porúbať a posekať! Len tak, všakže, ako kapustu do suda! Hihihi!“ smial sa Droll svojím originálnym spôsobom. „Nuž, braček, tým by si bol len to dosiahol, že by aj nás boli pekne zlapali a sviazali.“

„Zlapali? Myslíš azda, že našich druhov len zlapali, a nepozabíjali?“

„Nie, nezabili ich. To je isté. Počul si výstrely?“

„Počul.“

„A kto strieľal? Indiáni azda?“

„Sotva. Lebo ak som dobre počul, boly to výstrely z revolverov.“

„Tak teda! Indiáni vôbec nepoužili svojich zbraní. Oni chceli našich stoj čo stoj živých polapať, nie preto síce, že by ich boli šanovali, ale len preto, aby ich pozdejšie tým ukrutnejšie mohli mučiť. Dobre sme urobili teda, že sme utiekli. Teraz sme aspoň my dvaja na slobode a takto môžeme zaiste viac urobiť za svojich druhov, ako keby sme sa boli dali lapiť spolu s nimi.“

„Pravdu máš, braček, pravdu máš! Ach, ťažký kameň mi spadol so srdca. To by ma bolo umorilo, ak by bola zostala na mne hanba, že kým moji druhovia vykrvácali, ja som ufujazdil kade ľahšie na zajačích nôžkach. Takto však ešte môžeme niečo urobiť na ich zachránenie. Ináče by som sa bol radšej vrhol do zápasu, hoc i beznádejného a aspoň niekoľkým z tých hrdzavých divochov pomohol na ich večné lovecké polia, kým by mňa boli odpravili na druhý svet! Ťažko mi je veru ovládať sa i teraz, aby som sa nešiel na fľaku pomstiť na nich!“

„Vzrušený som i ja, ale rozum držím v hrsti a nedám sa citmi omámiť, kamarát. Musíme vyčkať a vybadať, čo môžeme ďalej podniknúť v záujme svojich druhov.“

„To sa ľahko povie, ale srdce bije na poplach! Akí sú to Indiáni?“

„Utahovia, to je isté. ,Veľký Vlk‘ nevrátil sa do svojho tábora, lebo vedel, že sú tu na blízku aj iní Indiáni kmeňa Utah. Tých potom priviedol na nás. Keďže nevieme, ktorým smerom pôjde nazad, nesmieme tu zostať, ale musíme ísť ďalej, kým si nenájdeme primeraný úkryt.“

„A čo potom?“

„Potom? Nuž, dočkáme rána, preskúmame stopy a sledujúc šľapaje Indiánov, pobežíme si za nimi tak dlho, kým sa nám nenaskytne dobrá príležitosť podniknúť niečo na záchranu svojich druhov. Poď, nemeškajme!“

Ulapil ho za rameno, pritom však dotkol sa pušky Old Shatterhandovej. „Čo? Ty máš dve pušky?“ spýtal sa prekvapene.

„Áno. Náhodou našiel som Old Shatterhandovu Henry-pušku, keď sme liezli k potoku.“

„To je výborná, znamenitá vec! Tá puška nám prinesie šťastia. Otázka je však, či vieš ňou strieľať?“

„Pravdaže viem. Už tak dávno chodím s Old Shatterhandom, že sa dosť dobre vyznám v jeho zbrani. Beda Indiánom a beda celému divému Západu, ak sa našim druhom i len falošný vlások skrívi na hlave! Ja som dobrý človek a krotký ako holubička, ale keď sa rozčertím, tak pomlátim celú svetovú históriu na caparty! So mnou nech si nikto nezahráva!“ Zaťal pästi a hrozil, zdvíhajúc ruky.

Vodu majúc na pravej strane, bralo na ľavej, ponáhľali sa stále južným smerom. Asi po hodinovej chôdzi kaňon skrúcal sa južným smerom. Na tomto bode do hlavného kaňonu ústil užší, bočný kaňon. V tomto smere bolo vidieť i mesiac na oblohe, ktorý cez škáru, menším kaňonom tvorenú, vyžiaroval svoje jemné, striebristé svetlo.

„Hop! Tu musíme postáť a rozmyslieť si, v ktorom smere môžeme ísť ďalej,“ riekol Droll.

„Nad tým si nemusíme azda hlavy lámať!“ odpovedal Frank. „Zabočíme do menšieho kaňona, lebo pravdepodobné je, že Indiáni zostanú v hlavnom kaňone. Skryjeme sa v bočnom kaňone, necháme ich pekne prejsť popri sebe a potom ráno pôjdeme ďalej za nimi podľa šľapají. Nemyslíš?“

„Hm, to nie je zlá rada a k tomu, ako vidieť, i mesiac pekne osvetľuje užší kaňon. Súhlasím, poďme teda!“

„Poďme veru za lúčami milého mesiačika. V jeho svetle ľahšie si nájdeme vhodnú skrýšu, hoci mňa ešte stále hryzie svedomie, keď pomyslím, že my sa tu sháňame po bezpečných úkrytoch, kým naši úbohí druhovia stenú v rukách divochov.“

„Vyhoď si už z hlavy sentimentálne myšlienky a rozkáž tomu svojmu srdcu; to nám ani tak nepomôže.“

Preskočili vodu a vnikli do bočného kaňona, na dne ktorého teraz netiekla voda. Dno však jasne dokazovalo, že v dáždivom období roka celé dno je zaplavené vodou. Šli už asi polhodinku, keď razom zastali príjemne prekvapení. Na pravej strane tiahnúce sa strmé bralo razom skončilo sa a za nim na miernom svahu bol les, ozajstný, hustý, pekný les. Nikomu by sa ani len prisniť nebolo mohlo, že tu naďabí na les. Pôda lesa nebola veľmi zarastená a hore koruny a konáre stromov tvorily husté tkanivo, cez ktoré len kde-tu prenikaly lúče mesiaca, aj to veľmi slabo. To bol „Les Vodstva“, kde Utahovia táborili.

Údolie, ktoré spomenutá hora zapĺňala, tiahlo sa od severa k juhu, teda práve rovnobežne s hlavným kaňonom, ktorý použil „Veľký Vlk“ a jedon južný, ktorým práve prišli dvaja zachránenci, Droll a Frank. Oba bočné kaňony tiahly sa od východu na západ a spolu s hlavným kaňonom i horou tvorily hranice vysokej, skalnatej planiny, do ktorej sa vody hlboko zažraly, utvoriac tak spomenuté kaňony.

„Pozrimeže, veď je to horička, usmievavá, lákavá horička, ako v pohádke,“ zvolal Frank natešený. „Už sme si ani žiadať nemohli lepšieho úkrytu. Čo myslíš, kamarát?“

„Pozor bračku! Ja sa tejto hory bojím. To ti je veľmi podozrivá horička. Ja jej neverím. Lebo pováž len: kto vie lepšie, že je tu hora, my alebo Indiáni?“

„Nuž, isteže Indiáni.“

„Tak je. Oni to vedia práve tak dobre ako my, že táto hora môže slúžiť za výbornú skrýšu. Pozor teda, aby sme im do náručia nevleteli! Či som ti nepovedal, že na blízku sú Indiáni?“

„Veru mal si pravdu; tu na okolí museli byť Indiáni, ktorých si potom ,Veľký Vlk‘ pozval na pomoc proti nám.“

„Nuž tak vidíš, ľahko je domyslieť si, že aj oni radšej volili skryť sa v pohodlnej horičke ako zostať v otvorenom kaňone, kde by boli vystavení oku i zbraniam nepriateľov. Som presvedčený, že máme tisíc príčin byť veľmi opatrnými. Chytro prejdime na druhú stranu, utiahnime sa pod kry a načúvajme, či sa nehýbe niečo!“

Chytro sa prešmykli cez miesto, kam padalo svetlo mesiaca. Prijdúc pod stromy, učupili sa a načúvali. Bolo všade hrobové ticho, ani lístok na strome sa nehnul; Droll však vdýchol do seba povetrie a riekol potichu:

„Frank, nože ňuchaj! Slabo síce, ale jednako páchne to ako dym. Nezdá sa ti?“

„Tak je,“ riekol Frank o chvíľku, „cítiť to však veľmi slabo, tak že je to asi polovica zdania štvrtiny stopy po dyme.“

„To preto, že prichádza z ďaleka. Poďme ďalej, hneď sa presvedčíme.“

Chytili sa za ruky a kráčali ticho, opatrne napred. Pod stromami bola úplná tma, spoliehali sa teda viac na svoj hmat ako na zrak. Čím ďalej kráčali, tým citeľnejší bol zápach dymu. Plazili sa ďalej, kým zazreli slabučký záblesk ohňa. Ba počuli i neurčité zvuky, ktoré sa podobaly ľudskému hlasu. Zdalo sa, že sa hora preťahuje viac na pravo. Šli týmto smerom a čoskoro zbadali mnoho ohňov.

„Veľký, velikánsky tábor je pred nami,“ šeptal Droll. „To sú pravdepodobne bojovníci kmeňa Utah, ktorí sa tu shromaždili proti Navajom. Je ich tu akiste viac sto na hŕbe.“

„Čo tam po ich počte! Musíme bližšie! Ja chcem vedieť, čo bude s Old Shatterhandom a s ostatnými. Ja musím…“

Zastal, lebo v tom zavznel víťazný rev z veľmi mnohých hrdál.

„Ach, teraz vedú zajatých,“ poznamenal Droll. „,Veľký Vlk‘ ide od severa, a my sme prišli od juhu. Teraz už musíme bezpodmienečne rozhodnúť sa, čo podnikneme ďalej.“

Ľahli si zas na zem a plazili sa bližšie k táboru Indiánov. O krátky čas zazreli do mohutnej výšky strmo vyčnievajúce bralo, ktoré tvorilo východnú hranicu hory. Bezprostredne v úpätí brala plazili sa ďalej. Ohne Indiánov boly im teraz po ľavej strane a čoskoro zazreli južný koniec jazierka, na brehu ktorého boly ohne náčelníkov. V tom smere sa plazili ďalej, až naďabili na strom, ktorého spodné konáre boly celkom nízko nad zemou.

Indiáni hodili zas drevo na oheň, ktorý na to zbĺkol do vysoka, dobre osvetliac zajatých bielych ľudí, ktorých práve priviedli do tábora.

„Teraz si musíme dobrý pozor dávať,“ riekol Droll. „Či sa vieš škriabať na strom, krajanko môj?“

„Ako veverička.“

„Teda hore sa na strom. Shora budeme mať lepší výhľad ako tu dolu.“

Za minútu už boli hore, učupení v hustej korune stromu.

Zajatí museli ísť peší popri koňoch, nohy mali teda voľné. Zaviedli ich rovno k ohňu náčelníkov, medzi ktorých sa, samozrejmá vec, i „Veľký Vlk“ zas usadil. Keďže sa mu útok na bielych lovcov skvele vydaril, tým si znova vydobil úctu a hodnosť náčelnícku. Preto vytiahol si zpoza opaska i orlie perá, znak svojej náčelníckej hodnosti a zastrčil si ich do vlasov. Podľa zvyku Indiánov teraz už mal úplné právo nosiť ich. Zrakom žížnivého pardála premeriaval bielych, mlčal však, lebo najstaršiemu náčelníkovi patrilo právo najprv prehovoriť.

Starý náčelník Nanap neav pozeral po všetkých zajatých, obzeral si jedného za druhým, až napokon jeho oči spočinuly na Winnetouovi. „Kto si?“ spýtal sa ho. „Máš vôbec mena a ako sa volá ten všivavý pes, ktorého svojím otcom menuješ?“

S istotou očakával, že mu hrdý Apač ani neodpovie. Winnetou však odvetil pokojným hlasom: „Kto mňa nepozná, je slepým červíkom, ktorý sa špinou živí. Ja som Winnetou, náčelník Apačov.“

„Ty nie si náčelník, ani bojovník, ale len mrcina zdochnutého potkana,“ posmieval sa mu starý. „Tieto biele tváre do jedného zomrú čestnou smrťou pri mučeníckom stĺpe; teba však hodíme tu do vody, aby ťa žaby a raky zožraly.“

„Nanap neav je starý človek. Jeho oči videly už mnoho zím a liet a zaiste zkúsil už mnoho všeličoho, dobrého i zlého; jednako zdá sa, že nevie ešte, že Winnetouho nikto nemôže beztrestne urážať a vysmievať. Náčelník Apačov je hotový strpieť i najhroznejšie muky, ale jedným Utahom urážať sa nedá.“

„Čo mi ty môžeš urobiť?“ smial sa starý. „Tvoje údy sú spútané.“

„Nanap neav by mohol uznať, že voľnému človekovi je ľahko urážať sviazaného, ktorý sa brániť nemôže. Ale je to špatná, nečestná vec. Hrdý bojovník by sa hanbil také slová povedať a jestli si Nanap neav nedá povedať, nech si to sebe pripíše, ak sa mu niečo prihodí.“

„Čo? Ty opovážiš sa vyhrážať sa mi? Myslíš si azda, že si aj o mňa môžeš otrieť svoj špinavý nos, keď si si ho vopchal do smradľavej mrciny zdochnutého šakala?! Taký šakal si ty! Smrad, ktorý ty…“

Nemohol dohovoriť. Okolo stojací indiánski bojovníci skríkli nahlas. Winnetou mohutným skokom rozohnal sa proti nemu, sotil ho svojím telom, potom skočil na neho a pätou zasadil mu niekoľko tvrdých úderov do hlavy a do pŕs. Zatým vrátil sa na svoje miesto.

Po všeobecnom skríknutí nastalo momentánne ticho, tak že všetci počuli ostrý hlas Apačov:

„Winnetou ho napomenul, aby neurážal bez príčiny. Nanap neav neposlúchol, preto teraz už nikdy viac neublíži Apačovi.“

Ostatní náčelníci skočili, aby pozreli, čo sa stalo so starým. Jeho lebka na pravej strane bola vrazená do mozgu, rebrá na jednej strane zlámané a pľúca zgniavené. Bol mrtvý. Utahovia siahli k svojim nožom a tisli sa k predu, krvožížnivým pohľadom zazerajúc na náčelníka Apačov. Človek by sa bol nazdal, že čin Apačov ich rozzúri v najväčšej miere. To sa však nestalo. Nepovedali ani slova, hoci vrelo to v nich. „Veľký Vlk“ zdvihol ruku a velil:

„Nazad!! Apač zabil starého, lebo si myslel, že sa my rozzúrení hodíme na neho, že ho na fľaku usmrtíme a tým že príde k ľahkej, rýchlej smrti. Ale sa prerátal. Zomre smrťou, akej sa dosiaľ ešte nikomu nedostalo. My sa o tom ešte poradíme. Odpracte starca v jeho prikrývke ztadeto, aby sa na jeho mrtvole nemohly pásť oči týchto bielych psov! Všetkých obetujeme na jeho hrobe. Howgh!“

Zajatých potom zaviedli na malú čistinku v hore, kde horel ohník. Sviazali im aj nohy a položili ich na zem. Šiestich ozbrojených Utahov postavili dookola strážiť to miesto. Vyslobodenie zdalo sa byť úplne nemožným.

Droll a Frank videli všetko dobre zpomedzi konárov vysokého stromu. Strom, na ktorom ukrytí čupeli, bol asi na sto krokov od ohňa náčelníkov, tak že väčšinou počuli a vyrozumeli, o čom sa tam náčelníci shovárali.

Teraz ešte museli zvedieť, kam zaviedli zajatých. Práve keď sa so stromu spúšťali, priniesli k ohňu náčelníkov ukoristené zbrane a iné veci bielych lovcov. Pri ohni zostali už len náčelníci. Kde zmizli ostatní Indiáni? Musela byť nejaká príčina, ktorá ich odtiahla kamsi. O chvíľku bolo počuť zvláštne, bedákajúce zvuky. Potom sa ozval hlas jedného speváka, na ktorý nasledoval zas chor. Tak sa to opakovalo monotónnym, tiahlym, bedákajúcim hlasom.

„Vieš, čo je to?“ spýtal sa Droll Franka.

„To bude asi pohrebná ária nad mrtvolou nebožtíka-náčelníka,“ odvetil Frank. — „Tak je.“ — „To je pre nás výborná vec, lebo takto nás nebudú počuť pre svoje vlastné zavýjanie. Musíme čím najskôr vyhľadať svojich druhov a pokúsiť sa vyslobodiť ich. Hlavná vec je, aby sme im remence na rukách i na nohách porozrezávali. Jestli je miesto, kde ležia, nie ďaleko od ohňa náčelníkov, kde sú složené ukoristené zbrane, tak je vec vyhratá. Naozaj je šťastím pre nás, že je taká tma tu pod stromami. Ohne sú nám tiež len na osoh, lebo pri ich svetle ľahko môžeme rozoznať postavy Indiánov a keď treba, ľahko im vyhneme z cesty.“ — „Dobre vravíš. Teraz teda ľahnime si zas na zem a plazme sa ďalej. Ja pôjdem popredku.“ — „A, prečo ty, há?“ — „Lebo som dávnejšie na Západe a lepšie sa vyznám v plazení ako ty.“ — „No, len sa nechvasci toľko! Aby ti len rohy nenarástly od toľkej samochvály! Nuž, dobre, choď si len teda popredku, ale ak ťa ktorýsi z tých červených pichne, prv než dušu vypustíš zapískaj mi ešte, aby som ti prišiel na pomoc.“

Plaziac sa popod stromy a popred oheň náčelníkov na jednom mieste neboli ďalej od spomenutého ohňa ako na päťdesiat krokov. Nepozorovane dostali sa k najbližšiemu ohňu, kde ležali zajatí. Niekoľko ráz zdalo sa im, že nejaký Indián prešmykol sa popri nich. Raz sa musel Frank bleskurýchle hodiť stranou, aby sa nedostal priamo pod nohy tade sa náhliaceho Indiána. Pozdejšie však prestalo toto behanie sem i ta. Tí, na ktorých bol rad bdieť a spievať nad mrtvolou starca, posadali si tam, ostatní však si políhali, aby si zdriemli za nejakú tú hodinku.

Tak sa dostali Droll a Frank celkom blízko poza strážcov, ktorí stáli okolo zajatých. Droll ležal za jedným stromom a Frank pri ňom za druhým. Plameň ohňa bol slabý, len práve že sliepňal, tak že slabo videli pred seba. Postavy ležiacich zajatých ledva mohli rozoznať. Droll zašiel trocha na pravo, potom na ľavo, ale nevidel nikde strážcu. Vrátil sa k Frankovi a ticho mu pošepol: „Zdá sa mi, že tu je priaznivý moment. Videl si Old Shatterhanda?“ — „Áno. On je s tejto strany hneď prvý.“ — „Prikradni sa k nemu a vystri sa pri ňom meravo, ako keby si bol i ty sputnaný.“ — „A ty?“ — „Ja sa dostanem k Old Firehandovi a k Winnetouovi, ktorí ležia tam na druhej strane.“ — „To je nebezpečné, braček.“ — „Nie o veľa nebezpečnejšie ako tu. Ach, ako sa Old Shatterhand poteší, keď bude mať svoju pušku zas v hrsti! Poponáhľaj sa, kamarát!“

Oheň len-len že horel. Bolo dookola tak temno, že už ani postavy zajatých nemohli rozoznať. Jedon zo strážcov prikročil k ohňu aby nakládol dreva. Kým sa čerstvo priložené drevo rozhorelo, Droll a Frank použili temna a o chvíľku už ležal každý na ushovorenom mieste.

Frank vystrel sa popri Old Shatterhandovi, potisol mu pušku a potom stiahol ruky pod seba, aby sa strážcovia nazdali, že i on je sviazaný.

„Frank, to si ty?“ spýtal sa Old Shatterhand ticho. „Kde je Droll?“ — „Tam leží na druhej strane pri Old Firehandovi.“ — „Chvalabohu, len keď ste našli šľapaje a prišli ešte pred svitaním.“ — „Tušili ste azda, že prídeme?“ — „To sa rozumie! Keď tí odroni rozložili ohňa, videl som, že nie ste medzi zajatými. Červení hladali moju pušku. Mal som strach, že vás najdú; ale prišli bez vás a moja puška zmizla; to mi bolo dosť, aby som vedel o všetkom.“ — „Nuž veru, bez nás by vám už tiež mohli zavýjať, ako tomu starcovi, čo tam leží.“ — „No, to ešte nie. Pozri sem!“

Frank pozrel v tú stranu a videl, že mu Old Shatterhand ukázal svoju voľnú pravicu.

„Túto ruku už mám von; tá druhá by bola o nejakú štvrťhodinku tiež voľná. V malom, tajnom vrecku mám vreckový nožíček, ktorý by bol koloval od chlapa k chlapovi, kým by sme sa všetci boli remencov zbavili. Potom by sme rýchle poskákali a k zbraniam utekali, ktoré sú tam pri ohni náčelníkov. Lepšie je však, že ste nás našli. Sledovali ste červených?“ — „Nie. Šli sme stále nadol vo veľkom kaňone, kým sme sa nedostali k bočnému kaňonu, do ktorého sme zabočili. Tam sme sa chceli skryť a vyčkať rána, aby sme potom pri dennom svetle mohli vyhľadať a sledovať stopy červených.“ — „Je to teda vlastne ani nie vašou zásluhou, že ste našli túto horu?“ — „Nie, túto peknú horičku sme si vlastne nezaslúžili, ale keďže osud bol taký laskavý a priviedol nás sem za nosom, zaiste nebudete sa horšiť nad tým, keď vám teraz srdečne zavinšujeme šťastlivý nový rok.“ — „To ma teší, starý môj. Teraz však nechajme už rečičky, pritiahni si pušku bližšie pod seba, ľahko by ju mohli zbadať. A podaj mi svoj nôž, aby som vyslobodil z remencov svojho súseda; ten to isté urobí tretiemu a tak ďalej.“ — „A potom, keď všetci budú mať ruky, nohy voľné, skočíme, zabehneme k zbraniam a hneď na to ku koňom, všakže?“ — „Nie, to by sa nám nevydarilo tak, ako povedáš. Na to nie je dosť času. Predstav si, že zbrane ležia tam na hŕbe a kým by si každý našiel a sobral svoju pušku i nôž, červení by nám boli na krku, prv než by sme sa dostali k svojim koňom. Okrem toho otázka je, či sú kone ešte osedlané. Nie tak. My sa musíme hneď postaviť za náčelníkov, aby nás oni kryli.“

„Hm, to je veru nádherná myšlienka!“ — „Zmocníme sa náčelníkov, a tým budeme zabezpečení, že sa nám nemôže nič stať. Teraz ticho. Oheň je zas slabý, tak že strážcovia nebudú vidieť pohyb našich rúk.“

Prerezal si remence a to isté urobil u svojho súseda. Ten urobil to isté svojmu súsedovi. Drollov nôž už tiež chodil z ruky do ruky. Potom šlo heslo Shatterhandovo od ucha do ucha, že sa všetci majú ponáhľať k náčelníkom, akonáhle on zahasí oheň.

„Oheň má byť zahasený?“ mrmlal si pod nos Frank. „Ako si to trúfate urobiť?“ — „Veď uvidíš. Oheň musíme zahasiť, lebo by nás trafily guľky strážcov.“

Remence boly všade porozrezávané. Ležali nehybne, pohotove. Old Shatterhand čakal, kým strážca zas priloží drevo na oheň, čím sa plameň stlumil na krátky čas. Vtedy Old Shatterhand vyskočil, vrhol sa k nemu, päsťou ovalil ho po hlave a sotil ho do ohňa. Jeho telom potom dva-tri razy povaľkal po ohni a oheň tým spôsobom zahasil. To stalo sa tak rýchle, že kým sa ostatní strážcovia spamätali, už bolo po ohni. Začali kričať, ale zajatí sa už rútili cez horu k ohňu pri jazierku.

„Veľký Vlk“ sa bol práve vybral k svojim bojovníkom. Len ostatní traja náčelníci sedeli pri ohni. Počuli síce volanie strážcov na poplach, súčasne však videli utekať zajatých proti sebe; o niekoľko okamihov pozdejšie boli už odzbrojení a sviazaní. Bieli siahli bez výberu po zbraniach a každý si vzal čo najskôr pochytil. Keď sa strážcovia zjavili pod najbližšími stromami, videli svojich náčelníkov na zemi ležať a nad nimi kľačali niekoľkí bieli s vytiahnutými nožmi. Za touto gruppou stáli ostatní bieli pripravení strieľať.

Červení sa zháčili, zúrive zrevali, čo privolalo aj ostatných Indiánov. Stáli tam pod ochranou stromov, bielych ožiaroval oheň. O tom však nemohol pochybovať ani jedon bojovník, že pri prvom výstreli nože vrazia do sŕdc náčelníkov.

Old Shatterhand, ktorý bol zdrapil najstaršieho náčelníka, spýtal sa ho rozkazujúcim tónom, ako sa volá. On odpovedal: „Kunpuj (ohnivé srdce) je moje meno. Pusťte ma, uvoľnite mi ruky, nohy, tak sa poshováram s vami.“

„Uvoľníme ti remene len tak, ako skôr pristaneš na to, čo budeme žiadať.“

„Čo si žiadate? Slobodu?“

„Nie, veď slobodu už máme, ale…“ Pretrhol ho krik z hory. Keď sa totiž obrátili na náčelníkov a sviazali ich, Old Shatterhand si na čas spustil pušku na zem. Teraz ju zdvihol, shovárajúc sa s náčelníkom. „Veľký Vlk“ sa skrýval v hore za stromom, lebo múdre tušil, že nie je radno ukazovať sa mu, zazrel pušku v Old Shatterhandovej ruke a zvolal preniknutý hrôzou: „Zázračná puška! Zázračná puška! Už je zas tu! Zlí duchovia mu ju doniesli cez povetrie!“

„Zázračná puška, zázračná puška!“ kričali zdesení Indiáni pod stromami.

Old Shatterhand sa obrátil zas k „Ohnivému Srdcu“: „Požadujeme, aby nás vaši bojovníci nechali v pokoji odísť. Na svitaní odjazdíme ztadeto a vás vezmeme sviazaných so sebou ako rukojemcov. Akonáhle sa potom presvedčíme, že nám z vašej strany nehrozí nijaké nebezpečenstvo, bez úrazu vás pustíme na slobodu.“

„Oh, to je hanba, hanba,“ stenal „Ohnivé Srdce“. „Vy ste boli v našich rukách. Ráno mali byť postavené mučenícke stĺpy. Všetko bolo už prichystané a tu, hľa, teraz sme my sputnaní a vy nám rozkazujete svoje podmienky.“

„Váhanie a odťahovanie vám nepomôže! Pomysli na moju zázračnú pušku!“

Toto posledné napomenutie zdalo sa byť nadovšetko účinným, lebo „Ohnivé Srdce“ sa spýtal: „Kam vás máme odprevadiť? Ktorým smerom pôjdete ďalej?“

„Ja by som ti z opatrnosti mohol lhať,“ odpovedal Old Shatterhand. „To však neurobím. Ideme do vrchov Book, hore k Striebornému jazeru. Jestli budeme vidieť, že sa chováte čestne, zadržíme vás pri sebe len jeden deň. Dávam vám teraz štvrť hodinku času na rozmyslenie. Ak budete i ďalej váhať, naše zbrane sa ozvú hneď, ako lehota vyprší. Povedal som svoje.“

„Ohnivé srdce“ sklonil hlavu. Jeho pozornosť obrátená bola razom k hore, lebo odtiaľ zavznel polotlumený hlas: „Maj ive!“

Tieto slová znamenaly: „Pozri sem.“ Neboly volané nahlas, ale pomerne ticho, tak že nikomu by nebolo napadlo, že sú určené pre spútaného náčelníka a že majú nejakého zvláštneho určenia. Jednako Old Shatferhand, Firehand a Winmetou hneď pozreli v tú stranu, pravda, nenápadne. Zvláštne to bolo, čo tam videli. Stáli tam dvaja Indiáni, ktorí držali za dva konce koberec, kolmo a pohybovali ním hore-dolu. Za ním bolo vidieť žiaru ohňa. Títo dvaja Indiáni dorozumievali sa s náčelníkom pomocou znakov.

Indiáni totiž majú znakovú reč, ktorá sa líši podľa kmeňov. V noci používajú na ten cieľ horiacich šípov. Cez deň zapália oheň a prikrývajú ho kožami alebo mokrými kobercami. Kedykoľvek zdvihnú prikrývku s ohňa, zdvihne sa chumáč dymu. Tento dym je znakom a podľa toho v akom poriadku a po akých prestávkach sa dvíha dym, podľa toho sa dorozumievajú. Je to istý druh telegrafovania, podobný nášmu, lebo prestávky medzi jednotlivými oblakmi dymu majú to isté značenie, ako pri našom telegrafovaní punktíky a čiarky. Pripomenúť treba však, že jednotlivé kmeny nepridŕžajú sa stále tých istých znakov. Naopak, často ich menia, aby im cudzí a nepriatelia nerozumeli.

Len čo začali dvaja Indiáni pohybovať prikrývkou, Winnetou kročil niekoľko krokov stranou, tak že bol priamo za „Ohnivým Srdcom“, pre ktorého boly znaky určené. Telegrafovanie trvalo asi päť minút, za ktorý čas „Ohnivé Srdce“ nespustil oka s oboch Indiánov. Potom dvaja znakári odstúpili, netušiac, že boli pozorovaní svojimi protivníkmi. „Ohnivé Srdce“ až teraz zbadal, že Winnetou stál za nim. To mu napadlo, preto rýchlym pohybom hlavy obrátil sa, aby videl, kam pozeral Apač. Winnetou sa však tváril, ako by ho nič na svete nezaujímalo tak veľmi, ako striebristými lúčami ožiarený povrch jazera. „Ohnivé Srdce“ sa upokojil v presvedčení, že Winnetou ničoho nezbadal.

Náčelník Apačov však pristúpil pomaly k Old Firehandovi a k Old Shatterhandovi. Všetci traja odišli trocha ďalej a Old Firehand spýtal sa potichu:

„Indiáni dávali znaky náčelníkovi. Videl môj brat ich znaky a porozumel im?“

„Všetko som videl, ale nemohol som rozumieť všetkému. Jednako však viem asi, o čo ide. Oba červení bojovníci, ktorí posielali znaky, sú mladí náčelníci iného spriateleného kmeňa, ktorého členovia sdružili sa s Utahmi a sú tu. Odkazovali „Ohnivému Srdcu“, aby len pokojne šiel s nami. Jestli pôjdeme k Striebornému jazeru, tak naša cesta musí viesť cez rieku Grand River a do doliny Tejvipah (jelenia dolina). Tam táboria mnohí Indiáni kmeňa Taš, Kapote a Viminuče-Utah, shromaždiac sa tiež proti Navajom a čakajúc tam na tu shromaždených Indiánov kmeňa Utah. Na tých Indiánov vraj musíme naraziť a oni nás vraj pobijú všetkých a rukojemcov vyslobodia. Tým cieľom vraj hneď teraz vyšlú ta niekoľkých poslov, aby svojich spojencov o veci upovedomili. A aby nás úplne zničiť mohli, tunajší Indiáni soberú sa vraj hneď za nami, aby nás potom s tamtými dostali do krížového ohňa.“

„Sto hrmených! Plán tento nie je práve zlý. Čo povie na to môj červený brat?“

„Myslím tiež, že ho dobre vymysleli, ale je v ňom jedna chyba. A to tá, že som ich rozhovor postriehol a teraz môžeme sa podľa toho zariadiť.“

„Hm, lenže my do Jelenej doliny musíme, jestli nechceme obchádzať a tak si predĺžiť cestu aspoň štvordennou chôdzou.“

„Nemusíme obchádzať dolinu a ani neupadneme do rúk Utahov. Spýtaj sa len môjho brata Old Shatterhanda. Ja som bol s ním v Jelenej doline. Naháňalo nás vtedy veľké množstvo Elk-Utahov. My sme im ušli, lebo sme objavili cestičku medzi bralami, ktorou pred nami hádam ešte nikdy nikto nekráčal.“

„To je dobre. Pôjdeme teda touto cestou a svojich rukojemcov nepustíme skôr na slobodu, kým nebudeme mať nebezpečnú Jeleniu dolinu za sebou.“

Prešla štvrťhodinka, daná sviazaným náčelníkom na rozmyslenie. Old Shatterhand sa teda spýtal „Ohnivého Srdca“: „Čas je odpovedať, ako sa rozhodol náčelník Utahov?“

„Prv než by som odpovedal, musím presne vedieť, až kam chcete zavliecť svojich rukojemcov?“ odpovedal náčelník.

„Pôjdu s nami až do doliny Jelenej. Jestli sa nám do tých čias nič nestane, budeme to považovať za zachovanie daného slova a vás prepustíme.“

„Na potvrdenie týchto podmienok chcete s nami vyfajčiť dýmku pokoja?“

„Len s tebou, s druhým nie, lebo ty hovoríš a fajčíš v mene ostatných.“

„Ber teda svoj kalumet a zapáľ ho.“

„Fajčme radšej z tvojho.“

„Prečo? Tvoja dýmka nie je taká ako moja? Alebo si mám myslieť azda, že z tvojej fajky sa len kotúče nepravdy kudlia?“

„Môj kalumet hovorí vždy len pravdu. Fajka „Veľkého Vlka“ nás oklamala a ty si sa stal spoluúčastníkom tohoto podvodu tým, že si mu dal svojich bojovníkov, aby nás napadol. Nie veru. Len z tvojho kalumetu budeme fajčiť. Ak nepristaneš, musím to považovať za znak, že tvoj úmysel nie je čestný. Rozhodni sa rýchle!“

„Rozviažte mi teda remence, aby som mohol pripraviť fajku.“

„To nie je potrebné. Ty si a musíš byť stále rukojemcom, kýmkoľvek neprídeme do Jelenej doliny. Ja sám napchám tvoj kalumet a podám ti ho k ústam.“

„Ohnivé Srdce“ uznal za najlepšie čušať už. Old Sharterhand strhol mu fajku s krku, napchal ju a vstrčil do žeravej pahreby. Potom vyfúkol zo seba dym nahor, nadol, a vo všetkých štyroch smeroch obzoru, povediac, že zachováva dohovor, uzavretý medzi nim a medzi náčelníkom Utahov, jestli Utahovia nepodniknú nijakého nepriateľstva proti bielym. „Ohnivé Srdce“ postavili na nohy a podávajúc mu fajku krútili ho vo všetky štyri strany sveta, pričom on potiahol tiež šesť ráz z fajky pokoja a potvrdil dohovor svojimi slovami.

Zatým priviedli kone bielych a kone náčelníkov-rukojemcov. Vtedy už začalo svitať na východe. Bieli nečakali dlhšie, dobre vediac, že čím skôr pôjdu preč, tým lepšie pre nich. Náčelníkov priviazali na kone a po oboch stranách každého postavili sa dvaja belosi. Potom sa sprievod pohol do bočného kaňonu, ktorým prešiel Droll s Hobble-Frankom. Utahovia sa zachovali pokojne a dôstojne; len temné pohľady, ktorými sprevádzali bledé tváre, prezradzovaly, aké city sa výrily v ich srdciach.