Zlatý fond > Diela > Knieža liptovské


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Knieža liptovské

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov


 

VI

Keď slniečko na nebi vstáva, to sa celá krajina trasie, akási velebná vážnosť vstúpi na tvár zeme, akýsi tajomný cit sadne na srdce človeka, lebo život premohol v tmavej noci tvár smrti a každé stvorenie ide s novou silou v ústrety dňu, ktorý preňho hotuje mnoho zlého, mnoho dobrého. Pekné je to srdce človeka za času vychádzania slnca, bo všetky city i žiadosti podávajú si ruky v bratskej harmónii a človeku, ktorý ani nevie prečo, tak je dobre na srdci, tak je ľahko na duši, že by objal v tichom zápale celý rod ľudský, celé stvorenie.

A predsa keď človek hlbšie pohliadne dookola, môže uvidieť, že tu i tu sa nájdu ľudia, ktorí tak s vychádzajúcim, ako aj zachádzajúcim slncom nedostávajú úľavu srdca, že nevstupuje do ich duše ten tajný súzvuk všetkých síl a moci, nebývajú občerstvení tajomným pôsobením noci, a to všetko preto, že duša trpí, že cíti, a sama sa vzpiera proti všetkej pomoci, že sama sebe pomáhať nedopúšťa. Takéto noci radšej rozdierajú rany srdca, ako by ich mali liečiť. Svitanie je ešte bolestnejšie ako mrkanie, lebo od mrkania mnoho bolestných pocitov preletelo srdcom a každý nechal trčať svoje žihadlo v jednom mieste, ktoré je najútlejšie pre človeka. - Poznám ja také noci.

Vyšlo to pekné krásne slniečko nad Spišským zámkom a osvietilo celé okolie, že to vyzeralo ako panna, ktorá sa práve na sobáš vyobliekala. Vyšlo, pohliadlo do oblokov zámku ako do zrkadla a našlo v jednom z nich mládenca, ktorý upretým okom pozeral na okolnú krajinu a nepohnute premýšľajúc, zdal sa byť zamorený v myšlienkach.

To bol Červeň. Od včera cez celú noc až do bieleho rána stojí pri obloku, oka nezažmuruje, na odpočinok sa nekladie, na spanie nemyslí, lebo iné jeho dušu zaujíma, iné zabáva jeho myseľ. - Slniečko ho privítalo svojím horúcim bozkom, a on to necíti, len oko spozorovalo, len oko, nemôžuc vydržať silnú žiaru, sa odvrátilo, na čo sa strhol a zbadal po prvý raz, že je už ráno.

Ako zo sna prebudený poobzeral sa dookola, pomyslel si a sadol ku stolu, kde ležali porozhádzané písma. Začal písať, ukladať všetko do poriadku, ale to akosi nešlo.

Oprel hlavu na dlane a sedel.

Zaklopalo to na dvere raz, druhý, a len na tretí raz sa ohlásil. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil pán Mráz už celkom vyobliekaný, ako čo by mal predstúpiť pred samého pána palatína.

„Dobré ráno! - Ako ste spali?“

Červeň odpovedal „dobré ráno“, a na druhú otázku len hlavou pokýval.

„No, ale ste museli tiež dobre nespať, tak ako ja, lebo ste tak zavčasu vstali ako ja. Mne v tomto diabolskom hniezde akosi nič nechutí. - Prišiel som k vám na poradu a sa vás spýtať, čo máme robiť. Palatín nám tu chce svojimi hostinami ústa a svojou prívetivosťou oči zapchať, aby sme nevideli, čo robí, aby sme sa čím skôr s ním odbavili.“

„Musíme sa všetci o tom pozhovárať, a tak počkajme, kým sa druhí pozobúdzajú.“

„Ej, prvšia im je ich práca ako spanie,“ povedal a poberajúc sa išiel do susedných izieb, kde ostatní dvaja vyslanci nocovali. Červeň zostal sám. Sadol k stolu a začal teraz papiere usporadúvať, lebo na to ešte nemal kedy pozor obrátiť, a ako hlava vyslanstva musel všetko mať v poriadku. Pri včerajšom chytrom presťahovaní na zámok mnoho sa sem a tam pohádzalo - a priviedlo do neporiadku.

O krátky čas prišiel i Štiavnický, i Bodický s Mrázom, ktorí pozdravili Červeňa. Ten povedal s úsmevom: „No, však by ste ešte radšej spali? - Vidíte, taký je ten náš pán,“ - ukazujúc na Mráza, „nemilosrdný, že keď on nemôže spať, ani druhým sna nechce dožičiť.“

„No, pán brat, len nevyskočte z kože,“ prerečie Bodický.

„Nič nám je po daromných rečiach,“ odpovie Mráz, „dajte tomu pokoj. Ja myslím, aby sa čím skôr u palatína odbavili, a tak si pýtajme k nemu prístup. - Čo tu máme darmo tráviť čas, a viete, že nám je drahý, že knieža musí zvedieť čím skôr, ako stoja veci.“

„Ale to tiež bude vedieť, že nemožnosti nesmie od nás očakávať, a krem toho vybrali sme sa na týždeň. Palatín povedal, že nás dnes nemôže vypočúvať,“ hovoril pán Červeň, na čo Mráz zavolal:

„Akokoľvek, mne je tu ako v pekle, lebo ma tá palatínova prívetivosť páli na duši; dosť chcel som s ním včera tvrdo zachádzať, ale on ma tak pekne zaobišiel, že som ani nezvedel, iba keď sme pánbohviekde zasa boli. - Ja tu nemôžem obstáť.“

Štiavnický sa pousmial, hodil okom na Červeňa a povedal, ukazujúc naňho: „Ale Červeňovi sa bezpochyby ešte nebude chcieť!“

Ten naňho pozrel i spýtal sa, prečo to vraví.

„No len daj pokoj, ako čo by sme to všetci včera neboli zbadali - a tak sa mi zdá, že si celú noc nespal.“

Trhlo to Červeňom, ktorý potom, sklopiac oči, nič neodpovedal. Štiavnický zas hovorí: „Zápoľa to tiež zbadal, a preto nás tu tak zdržuje. Braček, nebolo by to zle. Preto sa tebe nechce odtiaľto.“ - Štiavnický len hovoril takéto slová Červeňovi, ktorý sa tu i tu nasilu usmial a nesmel pohliadnuť dohora, lebo hoc to predtým cítil, predsa hádam ani sám nevedel, že sa v jeho prsiach stala akási zmena. Ale ostatným slovám dobre porozumel, ba sa zľakol; lebo hoc celú noc ani oka nezažmúril, hoc ustavične myslel, predsa nevedel prečo, nevedel, na čo myslel, samo to slovko „ona“ sa mu vynášalo pred jeho celou dušou. Ale kto, to mu nezišlo na um.

Teraz sa mu všetko vysvetlilo, i pocítil, na koho myslel, i rozpamätal sa, prečo ho sen neobvil svojím rúškom.

Zľakol sa sám nad sebou.

Štiavnický tým uštipačnejšie naň dorážal, až naostatok Mráz povedal: „Dajte raz tomu pokoj. Ja by som myslel, že mu alebo závidíte, alebo, že chcete, aby vás dakto tiež nakáral. - Ale čo potom? Hoc by bola kráľovnou všetkej zemskej krásy, je Zápoľovou dcérou - a tak so všetkým koniec. - No, pán brat,“ obrátiac sa k Červeňovi, hovorí, „robteže raz poriadok a povedzte, čo máme začínať.“

„Ja myslím, aby sme dnes dali pokoj, ale zajtra musí palatín vec s nami dokonať.“

„Už keď je tak, dobre,“ odpovie Mráz, „ale zajtra nechže dačo z toho bude, lebo ja odtiaľto zutekám a celý Liptov proti vám pobúrim.“

„Všetko jedno,“ zas so smiechom prehodí Štiavnický, „celý svet sa môže pobúriť, on na to dbať nebude, a len keď mu čierne oči zasvietia, to mu viacej zaškodí.“ Červeň sa akoby nahneval, i odpovedal: „Môže byť, že si ty taký, ale ja ti ukážem, že sa človek nemá báť ani búrky, ani čiernych očí.“

„Dobre máte,“ odpovie Bodický, „lebo ten, čo sa bojí, už popredku prehral bitku.“

„Vy hovoríte po vojensky,“ zas sa ozval Štiavnický, „ale medzi vojnou a čiernymi očami je veľký rozdiel, lebo pri týchto je výhra len tam možná, kde obidve stránky prehrali. - Či by si nepristal, aby aj ona tak ako ty prehrala?“ povedal Červeňovi a odišiel za druhými.

Zostal zasa sám a sám. Priateľove slová mu začínajú jedno po druhom prichodiť na um, a on je rád, že ich počul, i nerád, že ich druhí počuli. Ale teraz už celkom inak cíti, inak myslí ako predtým. Predtým to bol akýsi nepoznaný, tmavý, hlboký pocit, ktorý ťahá jeho srdce, čo je vlastne príčina jeho nepokoja. Tak to zvyčajne býva, často robíme, myslíme a cítime to, o čom sami nevieme, čo nám len potom zrejmým ostane, keď nám to druhí osvietia, alebo príčinu zadajú, aby sme sami si to hľadeli osvetliť.

Ale málo času sa minulo, čo zostal sám, lebo zasa vstúpil pán Verböczy, a ako predtým, tak i teraz veľmi prívetivo sa prihováral.

„Práve ste príhodne nadišli, práve som si žiadal prehovoriť s vami pár slov, lebo viem, že vy nám najskôr môžete pomôcť.“

„Veľmi vďačne,“ povie Verböczy, „čo len budem môcť; ale mnoho nesmiete očakávať,“ hovorí ďalej s úsmevom, „lebo i ja som tu len hosť.“

„To je nie ťažká vec.“ A tu ho pýtal, aby im čím skôr vyjednal prístup a dohovorenie s palatínom. Verböczy prisľúbil a čudoval sa, čo je pánom tak náhlo, prečo sú takí nespokojní. Červeň odpovedal obyčajnými rečami, ako sa prednášajú výhovorky vtedy, keď dostatočné príčiny alebo nemáme, alebo keď sa nám s opravdivými nechce na svetlo.

„A obzvlášť vám sa čudujem,“ povedá Verböczy, „vám, ktorý ste tak dobre u palatína zapísaný. - Neviem, čo vás tak domov naháňa.“

„Viete, pane, my sme vyslanci môjho brata a ako nám je naložené, tak musíme konať.“

„Ej, veď o deň o dva je nič. - A krem toho neviem, či vám má byť viac brat, ktorý pre vás nič nerobí, a či pán Zápoľa, ktorý vás tak miluje ako vlastného syna. Ej, keby ste vedeli, ako pán palatín onehdy o vás hovoril, keď bola o vašom bratovi reč, nuž neviem, čo by ste potom povedali.“

Červeňovi sa to všetko zdalo čudné, ale sčiastky nechcel nič odpovedať, a tak mlčal. Verböczy čakal na odpoveď, a keď ju nedostával, ďalej pokračuje. „A škoda, že Korvínovci a Zápoľovci tak krivo pozerajú jeden na druhého: ale vidí Pán Boh, Zápoľa je nie na príčine. Však on nič proti tomu nemal, aby knieža liptovský s jeho dcérou bol spojený, a tak keď mu chcel jeho dieťa dať za manželku, iste ho nemusel nenávidieť.“

„Ja pána Zápoľu poznám viacej len z chýru ako osobne, a tak by mi bolo milé čím skôr sa s ním osobne zoznámiť.“

„A chcete to? To bude palatína veľmi tešiť.“

„Ja rozumiem, aby sme mohli predniesť naše veci.“

„Tak? - teda dobre. Majte len strpenie a azda sa vaše žiadosti vyplnia.“

S tým odišiel. - Čo to boli za reči? Zápoľa ho miluje ako syna. - Prečo? A začo? - Či to sám Zápoľa Verböczyho nenastrojil? - Že by mal viac Zápoľu nasledovať? - Ej, čudné sú to reči - ťažké uhádnutie. Čo hovoril Štiavnický? Či nie, že palatín voľačo pri ňom zbadal, čo sa jeho druhom nepáčilo? A či on to pri ňom nechcel použiť? - Ale taký malicherný a nízky ani nie je, ani byť nemôže. Však svet si môže všeličo myslieť a od výroku, ktorý svet nad nami vynáša, závisí naša viera u pospolitosti. Hej, preč, preč odtiaľto.

Verböczy sa zas vrátil. „Ej, ale ste šťastný, tak sa mi vidí,“ povedá Červeňovi, „akoby sa všetkým vašim žiadostiam a vinšom už prv ešte, ako v duši vašej vzniknú, vyhovelo. - Pomyslite si, z práce, ktorú dnes pán palatín mal mať so Spišskou stolicou, je už na dnes nič; lebo sú páni stoliční a deputácia, čo sem mala prísť, takí zaneprázdnení, že pýtajú pána palatína o pozhovenie. - A tak, ak sa vám páči, ráčte predniesť vaše veci jeho milosti.“

Pán Čeveň bol so všetkým hotový, poďakoval sa Verböczymu, zavolal so sebou Mráza a išiel k palatínovi. Verböczy, len čo zostal sám, pobral sa k Štiavnickému, ktorý nechcel tak zanechať milú mu návštevu. Bodického dosť prehovárali, aby zostal doma, lebo si včera pán palatín pre ľahšie rokovanie vyprosil, aby len dvaja predniesli žiadosti kniežaťa liptovského; ale pán Bodický povedal, že je on vyslanec ako druhý, a tak tiež ide za svojou povinnosťou pred palatína.

Za zeleným stolom na červenom stolci v peknom čiernom aksamietovom kabáte sedí pán palatín, a hoc je len jednoducho oblečený, predsa už z vonkajšej podoby jeho vidieť, že je nie obyčajný človek, že moc a vláda spočíva v jeho rukách.

Všetci traja vyslanci vošli dnu. Palatín sa ľahko uklonil a pýtal, aby sa páčilo sadnúť, hovoriac k tomu: „Prosím vás, prednášajte slobodne, bez papiera, potom mi to tu, čo mi máte povedať, môžete zanechať. Ostatne, povedzte mi, či sú to verejné záležitosti, o ktorých vám pán knieža prikázal vyjednávať, a či viacej moje osobné? Lebo by, ak sú verejné, musel zavolať pisára -“

„Netreba tu nikoho,“ odpovedá nakrátko Mráz.

Červeň začne hovoriť: „Pán knieža dá pýtať vašu milosť, aby ste v nasledujúcich punktoch ráčili porovnať:

Po prvé: Aby ste pánom Šovdovcom, a tak Liptovskej stolici, Švoňavy nazad vydali.“

„Na to vám odpoviem,“ hovorí Zápoľa, „že je to celkom nemožné, lebo podľa listov a dokumentov Švoňavy sú nie úrekom Šovdovcov, ale majetnosťou spišskej kapituly, a tak čo sa Liptovu odobralo, to sa stalo podľa práva.“

„Ale tie listy by sme museli vidieť,“ odpovie Červeň, „tak by sme to mohli prijať ako istotu; lebo čo sa od koľko rokov vedie proces, o týchto listoch sme nič nepočuli.“

„Už akokoľvek, páni moji, ja som ich videl a mne hádam len uveríte?“

„Kedy ako,“ odpovie Mráz.

Palatín zahryzol do gamby a povedal, aby sa ďalej prednášalo.

Červeň začne:

„Po druhé: V Žibritove gruntovné panstvo svojim poddaným poodnímalo všetky majetky bez všetkej príčiny a vyhnalo ich preč, keď títo ale proces vyzdvihli, pán palatín lapil stranu zemanom a poddaní, hoc mali pravdu, museli vyjsť navnivoč. Pán knieža liptovský prosí teda a pýta jeho milosť pána palatína, aby túto vec ešte raz vzal hore a žibritovskému poddanstvu učinil zadosť.“

Palatín sa usmial i povedal: „Páni moji, ja nevidím, začo sa tu pán knieža má a môže zaujímať. Čo sa gruntov sedliackych týka, viete, že prislúchajú gruntovnému panstvu, a tak keď si ich pán vezme, nuž vezme len svoju vlastnosť.“

„Dobre, dobre, pán palatín,“ zavolá Mráz, „ale tu sa inak majú veci. Sedliaci poplatia svoje dane a poplatky, gruntovné panstvo si to zdrží a potom, keď stolica pýta dane, nuž dá pán svojho sedliaka obrať zo všetkého a vyženie ho preč, a pán palatín mu potom ešte stranu chytí, to je to, nad čím sa pán knieža zastavuje. Hej, inak to bolo za Matiáša! Ba nech som dobrý, celý svet by bol videl, či by sedliak nebol našiel pravdu.“

„Hm, ja za to nemôžem, že Matiáša viac nieto, ja som ho neusmrtil,“ s akousi trpkosťou vyriekol Zápoľa; „a čo sa tejto veci týka, tu som ja inak nemohol robiť, lebo pán má právo na grunty svojho poddaného a celá vec prislúcha pred panskú stolicu a nie ku mne.“

„Ale nemá právo ho oklamať. Ja nedbám, keď si nevyplní svoje povinnosti, nech robí s ním, čo chce, ale keď svoje veci poplatí, nechže mu dá pokoj. Ej, pán palatín,“ ďalej hovorí Mráz, „keď sa nám zdá, že máme v dačom právo, neprehliadajmeže cez prsty i právo druhého, a tak sa to robí od tých čias, ako umrel Matiáš; hej, nieto už viac spravodlivosti.“

„Pán Mráz,“ s pýchou povedá palatín, „držte si jazyk za zubami, lebo vám nemusím odpovedať na vaše otázky; a takým ľuďom, ktorí sa dotýkajú mojej osoby, viem na ľahký spôsob zapchať ústa -“

„Ej, viete, viete, pyšný palatín, viete. I pravde ústa zapchávate, i kniežaťu liptovskému by ste radi ústa zapchali; i kráľovi by ste radi ústa zapchať, a len tým by ste dovolili hovoriť, ktorí by tak ako vy kvákali. Hej, poznáte Székelyho? Poznáte Čierny pluk? Dobre, dobre, odchodím od vás preč, aby ste mi ešte ústa nezapchali, ale budem rozprávať, ale budem kričať, na čo to palatíni Uhorskej krajiny vyšli, ako s nepriateľom držia proti Uhorskej krajine, ako proti Korvínovi z malicherných príčin, pre svoje osobnosti potajme pracujú! Ej, budem kričať, kričať, kým to pánu palatínovi nezahudie v ušiach!“ - A s tým sa vyrútil von.

Pán Bodický vyšiel za ním. Z akého úmyslu? Či tiež tak myslel ako Mráz, či chcel ho upokojiť? To my nevieme.

Palatín zostal ako hromom omráčený, nehneval sa tak na obsah Mrázových rečí ako radšej na to, že sa mu tak dakto opovážil hovoriť; lebo to bolo prvý raz v jeho živote, čo jeho uši počuli také slová. Očervenel i obledol, do očí mu vstúpila krv a brada sa začala triasť. Vstal i pozrel na Červeňa, hodil naňho čudný pohľad, v ktorom sa i opovrhovanie, i nenávisť, i zlosť, i akési tajné úfanie miešalo. Červeň tiež vstal i povedal:

„Odpusťte, vaša milosť, odpusťte, že sa to stalo; pripisujte to viac Mrázovej osobnosti ako nám alebo Liptovu, alebo môjmu bratovi.“

„Vášmu bratovi? - Áno - jeho sú to náuky, z jeho to školy vyšiel Mráz, lebo ho Pankrác vychoval - a Mráz tie slová tiež nenašiel na ulici; ale tu hovorí Zápoľa, že nestrpí pohanenie od nijakého človeka pod širokým slncom a ukáže Korvínovi, čo je to týkať sa jeho mena.“

„Ale nepripisujte to, preboha, pán palatín, Korvínovi!“

„Jemu, jemu! Veď nie tebe, lebo ty ešte nemáš čo Zápoľovi na oči vyhadzovať a Zápoľa, hoc i pochodíš z Korvínovcov, ešte úfa v teba; ale tvojmu bratovi, kde len bude môcť, stúpi na pätu a zrazí ho do priepasti, lebo pohanil Zápoľu.“

„Nie tak, nie, pán palatín, on od vás nič nežiada, len aby ste mu dali istú odpoveď na jeho otázky -“

„Ja jemu odpoveď? Chcel som mu dať, ale teraz ukážem, že som palatín! - Nič mu neodpoviem, nech bude tak, ako je. - A vy, pane, zostaňte tu u mňa a uvidíme, čo sa dá urobiť, môže byť, že ešte vy, od otca i brata opustený, sadnete na stolec kniežatstva, na ktorom sedí váš brat; lebo Zápoľa je mocný a Zápoľa vám to sľubuje.“

„Odpusťte, ja dary neprijímam, najmä keď to má stáť moje presvedčenie, moju slobodu a moju vernosť.“

„Teda aj vy brojíte proti Zápoľovi, aj vy ste nabratý korvínovským duchom? Pravda, i vy ste Korvín, a ako noc so dňom sa zniesť nemôže, ako sa ony požierajú, tak Zápoľa s Korvínom stáť nemôže.“

„Ja, verte mi, ani s vami, ani s mojím bratom ako s osobami nedržím, lebo viem, že obidvaja sa nenávidíte, že obidvaja svojimi slovami a činmi dačo inšie prenasledujete; ale nakoľko môj brat chce zahájiť krajinu od záhuby, musím byť pri ňom, nakoľko vy sebevôľu v krajine napomáhate, stranu ľuďom nesvedomitým neviem prečo, lapáte, som proti vám!“

„Proti mene, slabé páňatko? A čo s tým vyzískaš? - No choď si k svojmu Korvínovi a povedz mu, že Zápoľa odkazuje, že pokiaľ kvapka krvi v jeho žilách koluje, nezabudne na Mrázové slová a že neodpočinie, kým jeho vlastných ľudí na svoju stranu neobráti, takže keď on bude najlepšieho priateľa tískať na prsia, v tie časy tento bude cicať zo srdca jeho krv a odnášať ju Zápoľovi, že sa tak Zápoľa dozvie o jeho myšlienkach ešte prv, než ony dušu jeho prelietnu, že jeho vlastná tôňa bude to zradzovať Zápoľovi. - Tak sa vie Zápoľa pomstiť za jedno jedinké pohanenie!“

Palatín v takej náruživosti dohováral tieto slová, akej Červeň nebol ešte svedkom vo svojom živote. Ale čo počať s ním? Náruživosť je potopa, ktorej sa hate klásť nemôžu, lebo ona i hate, i ľudí, i vrchy, i doly so sebou poberie a zničí vo svojom prúdivom toku. Červeň zanechal izbu a išiel sa hotoviť na cestu.

Zápoľa zostal sám a sám. Len teraz si popremýšľal, čo pohovoril, len teraz sa mu ukázalo pred zrkadlom jeho duše všetko, čo môže pôjsť z jeho povzbudenia; lebo si predsavzal, čo myslel, čo snoval, držať potajme a s ničím nevychádzať na svetlo, teraz to však vyjavil, a bohvie, čo z toho pôjsť môže. Veď náruživosť zvyčajne sama seba vyhovára, a nikdy neuzná, že sama seba podkopáva.

Ale mŕštil obrvami ten pán palatín, prechádzal sa chytrým, prudkým krokom po izbe. Odrazu zastal i hovoril: „Ale dobre, nech sa dozvie, čo už dávno tušil, nech si myslí celý svet, čo chce, ako chce, ešte je zato Zápoľa dosť silný, aby uskutočnil svoje ciele bez všetkého pretvarovania.“

Ako to dohovára, vstúpi dnu s veselou tvárou Verböczy. Pozastaví sa nad palatínovou premenou, nad výrazom jeho tváre a len na otázku „Čo nové?“ vraví: „Dobre stojíme, hovoril som so Štiavnickým, to je človek, ktorý sa celkom dá nakloniť na našu stranu, len zaobchádzaj s ním pekne!“

„Teraz? Pekne? - No ale dobre, utíšim sa, lebo mi treba takých ľudí. Ak sa dá nakloniť a zradí svojho pána, dobre, budem ho vodiť na zlatej retiazke, kým ho za jeho podlosť nezrútim do priepasti, do ktorej on uviedol svojho pána; budem mu držať pokrm pred očami a dotiaľ mu nedám doňho zahryznúť, pokiaľ svoje kroky nezverí morským hlbinám, zemským priepastiam - a nezhynie.“

„Ej, braček, tak nemyslime s ľuďmi, ktorí nám podávajú pomocné ruky!“

Ale Zápoľa zas zmŕštil čelo i povedal: „Pravda, ja potrebujem takých ľudí, ale oni predsa len zostanú zradcami; a aby so mnou to dakedy neurobili, čo so svojimi predošlými pánmi, nemusíme sa im dať nasýtiť našou priazňou.“

„Len ešte tak nehovor, lebo sme ešte nič nevyhrali. Ja hovorím, že sa dá pre nás nakloniť, lebo vravel, že on to nepochopuje, ako ti svet tak môže ubližovať, že ťa on celkom takým nenašiel, akým ťa jemu predstavovali; to je všetko.“

„Teda ho priveď sem!“

Verböczy odišiel a o krátky čas prišiel so Štiavnickým, ktorý bol celkom premenený, naľakaný. „Ale čože sa robí?“ spytoval sa. „Naši ľudia všetko zberajú, stroja sa domov a akosi zle zazerajú.“

„Nechajte ich zazerať,“ hovorí Zápoľa; „ja by som mal ešte prerieknuť s vami zopár slov, lebo viem, že sa i vy odstránite. Viete, ako som vám hovoril, ja som bol priateľ vášho otca, a tak by som chcel z toho ohľadu urobiť dačo i pre vás. Potrebujeme kastelána na Zomborský zámok, vám by som teda rád toto miesto dožičiť, akožto synovi môjho priateľa; či by ste ho prijali?“

Štiavnický ani sám nevie, čo sa mu robí, nevie, kde a odkiaľ takéto šťastie prichádza, lebo je chudobný zeman, a tak sa mu to mnoho vidí, čo pán palatín dáva. Ale sa rozpomína na dačo, čo mu stojí v ceste na prijatie tak dobrého miesta, i pýta sa: „A či ste sa s Červeňom o Zombore, ktorý pán knieža pýta nazad, pokonali?“

„Teda i to ešte pýta?“ trpko sa zasmeje palatín: „Počujte, z toho nebude nič, lebo Korvín nemá právo na Zombor, Zombor vždy pripadal palatínovi krajiny, a tak ako palatín mám naň právo. Mňa do toho nič, či mu ho dakto prisúdil, či nie; dosť na tom, ja musím brániť práva môjho úradu - lebo keby dal človek tým štedrým pánom gazdovať tak, ako to vtedy robili, keď Korvínovi toľko statkov nadelili, nuž by dnes-zajtra musel ísť kráľ po žobraní a palatín by ho musel ako slepého vodiť z dom do domu.“

„No to je inšie,“ prehovorí Štiavnický, „tak teda i Vladislav v Levoči falošne súdil, i Korvín sa nemá na vás sťažovať.“

„To on len na to používa, aby ľudské srdcia mohol odvrátiť odo mňa, a to všetko preto, že som ja krajinu na to doviedol, aby Vladislava, a nie jeho za kráľa volila.“

„Pán knieža všetko, čo robí proti vám, robí zo zápalu za svoju vlasť, a preto, že sa všetko v krajine zle robí.“

„Verte vy len tomu. Často človek koná pod zásterou svätých vecí za svoju osoblivosť. - Korvín vám ukazuje na svojho otca, hovorí, že teraz zle krajina stojí, lebo že je kráľ slabý, palatín nespravodlivý, ale len pozrite, čo ste vy uhorskí zemania sami pred dakoľko rokmi hovorili; nuž uvidíte, že ja nič inšie nerobím, len to, čo ste si vy žiadali. Matiáš vám odnímal slobodu, nakladal s vami ako so sedliakmi, robil, čo chcel v krajine, vy ste všetci na to zazerali, lebo sa vám to nepáčilo; a teraz, keď hájim vaše zemianske práva, nakladám s vami ako so zemanmi a na tom stojím, aby Vladislav sa riadil podľa práva, nuž zas len hovoríte, že je všetko zle ako predtým. Povedzte mi, kto vám uhovie? - No ale zostaneme pri tom; pravda, prijmete kastelánstvo na Zombore?“

„Ja vašej milosti môžem len ďakovať.“

„No ale chcete chrániť zemianske práva?“

„Chcem, chcem.“

„Dobre, teda odstúpte od Korvína, ktorý bojuje proti nim.“

„Ak je Korvín taký, ako ste hovorili, musím ho zanechať s dobrým svedomím.“

„Teda neveríte tomu, čo hovorím?“

„Verím, verím,“ odpovedal potichu trasľavým hlasom Štiavnický, akoby cítil slabosť, že pre vlastný zisk zanecháva človeka, ktorému do týchto čias veril. - Čudné je to srdce človeka, vo svojom vytržení sľubuje všetko, chce nasledovať dobré, ale príde sľub, výhľady, pohodlie, povýšenie, majetnosť, a zanechá predmety svojho zápalu. Aspoň zápal, hoc je aký mocný, hoc je zaujatý za akúkoľvek svätú vec, neobráni a neudrží sa tam, kde sa mu dačo skutočného podáva; aspoň nadlho nie, obzvlášť u duší, ktoré nevedia opovrhnúť všetkým, čo chce znivočiť ich úmysly. Len veľkí duchovia nehľadia na zisk a nesledujú svoj zápal.

„Dobre, pane,“ hovorí Zápoľa, „vykonajte svoju službu v Liptove a v Budíne, potom pôjdete na Zombor; ale odo dneška vás považujem za svojho spojenca a aj plat budete dostávať. Vniknite do tajností kniežaťa a oznámte mi to. Najmä ale hľaďte roztrhať s ním Červeňa.“




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.