ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pyšný je ten Spišský zámok - ale pyšnejší jeho pán. Ale akože by aj pyšní neboli? - Matúš Trenčiansky, pán Váhu a Tatier, býval tu dakedy a rozkazoval, neohliadajúc sa na nijakého človeka, po celej Hornej uhorskej krajine; on pomyslel a stalo sa, zmŕštil obrvy a všetko sa okolo triaslo, povedal slovo a vykonalo sa, kývol rukou a vyplnilo sa. Jiskra mal silný rozum a silnejšie rameno; krotil krajiny a kráľov, mieril Čechy, Poľskú i Uhorskú medzi sebou, vládol srdcami i mysľou Horných Uhier a aj on býval na Spiši. A teraz pán Zápoľa? - Či je nie skutočným kráľom v Uhrách? - Ej, akože by nebol pyšný ten Spišský zámok, keď vie o svojich pánoch rozprávať takéto veci? - A ten pán Zápoľa, či tiež nemá byť pyšný? Bol synom chudobných rodičov, zostal hajtmanom drabantov; i šiel na vojnu. Matiáš kráľ ho urobil hlavným vodcom, lebo nachádzala sa v ňom smelá duša, silné rameno mal od prírody - a naposledok gubernátorom celých Rakús. Pán Zápoľa si pomyslel: „Dobre, keď už mám dačím byť, teda musím byť alebo všetkým, alebo ničím;“ - a s troškou rozumu, troškou šťastia doviedol pánov v krajine na to, že ho po smrti jeho brata Imricha vyvolili za palatína krajiny. A keď už bol palatínom: „Čo by som si nerobil nároky i na moc kráľovskú, však beztoho od palatína ku kráľovi je len jeden stupeň -“ A hneď od prvšieho počiatku, ako bol zvolený, začal všetko v krajine riadiť; začal sa starať o vojsko, bojoval proti Poliakom, mnoho ráz i na vlastné náklady, lebo v krajine nik nechcel platiť, nik nechcel ani len grajciara dávať do krajinskej kasy, lebo pán nič neplatieva, a čím mali prispievať sedliaci, to páni sami pre seba pobrali a potom povedali, že sú zlé časy, že sú zlé roky a že tak ich poddaní nemôžu platiť. Čo bolo teda robiť? Dobré priateľstvo si s pánmi bratmi nechcel pokaziť, a zas ak si chcel svoje meno zadržať, ak si chcel vyzískať najväčšiu moc, musel predsa len dačo začínať. Páni zemania zvyčajne len vtedy pripasovali šable, vykrúcali fúzy, sadali na kone, keď im Poliak alebo Turek stúpal už na krk; z Budína chodili len rozkazy a prosby, a o peniazoch ani vidu, ani slychu, a tak čože mal ten biedny, bolestný palatín robiť? - Zmŕštil obrvy, nahneval sa, dupal nohou, napísal škaredé listy do Budína, otvoril meštek a vystavil za pár dní dakoľko tisíc vojska na nohy, ktoré bolo v stave pozrieť do očí i Poliakovi, i Turkovi. Ale čože by aj nie? Veď nebolo v krajine bohatšieho pána ako on, a okrem toho sa všakové chýry po krajine o ňom roznášajú, že vraj poklady, čo Matiáš kráľ i synovi, i krajine zanechal, on pobral a sebe privlastnil - Tak sa stalo, že sám, pokiaľ v Budíne Vladislav na všetky návrhy, prosby a otázky, ležiac na mäkkom stolci, „Dobre! Dobre!“ vravel, všetko obstarával a kraľoval vskutku, hoc aj nie podľa mena - Ej, akože by nebol taký pyšný pán Zápoľa, keď si na všetko toto pomyslí?

Aj teraz si o tom myslí.

Na tom Spišskom zámku, ktorému v Horných Uhrách nieto páru, bo je trojakými múrmi obohnatý, teraz si v pokoji býva pán palatín; najradšej však sedáva v jednej izbe, kde obyčajne písava a čítava, kde sa všetko, čo sa má stať v krajine, musí prevariť. A pekná je to izba. Málo je tu obrazov, ako to u veľkých pánov, ktorí obrazy svojich predkov zachovávajú ako oko v hlave, nijaké zbytočné cifry. Jedna stena, ktorá je prikrytá drahými kožami, skoro sa černie, iba keď tu i tu zablysne zlatá alebo strieborná rukoväť šable. Vo všelijakých figúrach a podobách sú tu povešané zbroje, cifry pušiek, vykladanie drahými kameňmi, krása nožov, čistota trúb a ich ozdobnosť zo zlata a striebra, k tomu všelijaké šnúry, ktoré spojujú jednotlivé kusy, dodávajú okrasu celej izbe, že sa až tak od zlata blyští. V kúte pri obloku stojí drahým zeleným súknom pokrytý stôl, kde pán palatín písava, a pri stole červeným aksamietom obtiahnutá leňoška, kde sedáva. Nad leňoškou visí obraz predstavujúci tvárnosť to nebožkého pána Imricha Zápoľu, palatína; okolo neho z oboch strán visí címer Uhorskej krajiny a Zápoľovskej famílie. Oproti stolíku stoja dvere do druhých zámockých izieb, a nad tými dverami je vymaľovaný červený vankúšik so zlatými čipkami a kystkami, na ktorom leží berla, meč, zlaté jablko a koruna Uhorskej krajiny.

Pán palatín sedí v tejto izbe sám a sám. V hlave sa mu musia rojiť všelijaké myšlienky, lebo nepokojne sa sem tam obzerá a jeho čierne oko hneď do akýchsi papierov, ktoré číta, hneď na korunu nad dverami vymaľovanú sa obzerá, a jeho veľké čierne oko horí takým prenikavým svetlom, akoby sa celá hrdosť, celá náruživosť duše človeka chcela na ňom vyobraziť. Ale aj jeho tvár je taká a dlhá čierna brada jej dodáva obraz zvláštneho významu.

Po chvíli sa otvoria dvere a z nich vystúpi mladý, asi pätnásťročný šuhaj; bol to jediný palatínov syn Ján. Palatín sa zdvihol a jeho syn skackajúc pribehol k nemu a bozkal mu ruku, otec bozkal jeho tvár a pozeral naňho so zaľúbením.

„Čo robíte, otec môj?“

Otec sa usmial a odpovedal: „Čítam tu o tebe - no ale ty tomu ešte nerozumieš.“

„Nehovorte, otec môj, nehovorte, čo by som nerozumel? - Len mi povedzte, čo robíte.“ A sadol si na leňošku k otcovi.

„Dosť máš ešte na to času. - Či vidíš, čo tamto nado dvermi namaľované?“

„Akože by som nevedel, veď to každý deň vídavam. Je to krajinská koruna.“

„Či sa ti ten obraz páči?“

„Hm, načo sa ma to spytujete?“

„Nuž,“ zasmejúc sa hovorí palatín, „či sa ťa otec nesmie spýtať na tvoj úsudok? - No len mi povedz, či sa ti to páči.“

Palatín sa usmial a potľapkal syna po pleci. „Dobre, syn môj, dobre, i mne sa páči; ale čo robí Marienka?“

„Vyšíva zástavu. - Poďte len, poďte, otče, uvidíte, ako to krásne vyzerá. Címer Uhorskej krajiny s címerom Zápoľským spolu, pekným vencom obtočený, čistým zlatom vyšíva, a nad nimi nápis: Vivat Palatinus Regni Hungariae. Ale nevyzraďte, bo ona to nechce nikomu povedať a ukázať, kým to nebude hotové.“

„A načo si mi to povedal?“

„Nuž viete, ona ma ustavične prekára a keď dačo chcem urobiť, ona tiež vyzradí. A neviem, prečo ma len ustavične malým kráľom nazýva.“

Palatín sa zasmial, pokýval hlavou a povedal: „Nuž vidíš - to meno som ti ja sám dal - či sa i na mňa zato budeš hnevať?“

„Veď by som sa nehneval, keby dačo bolo vo veci; ale to sa mi zdá byť posmech, keď ma tým nazývate, čo som ja nie.“

„Hm, ale môžeš byť - keby si bol pred dakoľko rokmi len taký býval, ako si teraz, nuž by si bol uvidel. Vidíš, ja som syn chudobných rodičov, a predsa čím som teraz? Ján Korvín z ničoho gubernátorom a jeho syn Matiáš kráľom; - čo by si ty tiež ako Matiáš hore nevyšiel, keď sa tvojmu otcovi tak vodí ako jeho otcovi?“

„A predsa Matiášov syn kráľom neostal -“

„Tak je, tak, syn môj, a keď ty máš byť dačím, nuž ten musí zo sveta; lebo dve slncia na nebi nemôžu svietiť, tak nemôže panovať Korvín a Zápoľa v Uhorskej krajine.“

„Pravdu máte, otče! Korvínovci sa už dosť napanovali; čas je už raz, aby sa Zápoľovci pozdvihli.“

Medzi týmto rozhovorom si mladý Ján sadol k svojmu otcovi a tak vážne, tak prísne si počínal, že poznať na prvé pohliadnutie, že jeho otec prvý raz s ním takúto rozprávku nevedie. Nehovorí s ním o veciach a hračkách detinských, lebo by rád z neho vychovať človeka, ustavične za tým, čo i on túžiaceho, a tak rozduchuje v ňom ustavične oheň slávybažnosti. Ako sa rozhovor chýlil ku koncu, vstúpil pán Verböczy, Zápoľov priateľ, do izby a poklonil sa; palatín mu podal ruku hovoriac: „Dobré ráno, čo máš nové, braček?“

„Nesiem ti novinu,“ odpovedá Verböczy, „zasa prišlo vyslanectvo od Korvína z Liptova!“

„Tušil som to hneď, že Korvín neprestane na mňa dotierať. No však vieš, že sa susedia nikdy neznášajú. - A kto prišiel?“

„Hovorí sa, že Červeň, Korvínov brat -“

Palatín si rukou po čele potieral, akoby premýšľal, a potom povedal: „Či to nie ten, čo v Rakúsach bojoval, taký mladý a tak zmužile si počínal?“

„Akúže máš dobrú pamäť,“ odpovedá Verböczy, „ten istý - bol v Čiernom pluku, dosť sa namáhal, a predsa nemohol prísť k ničomu. Mne sa všetko tak videlo, že Matiáš proti nemu dákusi tajnú nevôľu choval v srdci.“

„Hm, pravdu máš, a viem prečo. Matiáš Korvínovu matku videl najradšej zo všetkých žien, s ktorými mal obcovanie, a lásku svoju preniesol i na jej syna. Tomu všade predok dával, všade ho vyznačoval. Medzitým prišiel Červeň, chudobný, od otca zanedbaný, od matky osirotený šuhaj k vojsku do Rakús, tam sa i svojím rozumom, i svojou zmužilosťou vyznačoval; keď medzitým Korvín v otcovom šiatri odpočíval -“

„Ej, otče,“ zavolá mladý Ján, „veď som počul, že Korvín odjakživa prezradzoval smelosť a zmužilosť a že prislúcha medzi najhodnejších ľudí v krajine.“

Otec sa zmŕštil na toto poznamenanie a odpovedal: „Môžbyť, že ti dakto povedal - ale je to nie pravda.“

Ján chytro prehovoril: „Veď to zato nič, že je naším nepriateľom; ba ja by som rád, aby bol čím najhodnejší, aspoň by víťazstvo Zápoľovi bolo potom tým väčšie a krajšie, čím by jeho odporník bol väčší a silnejší.“

Tak sa zdalo, že palatín tieto reči ani nepočúva, lebo obrátiac sa k Verböczymu, ďalej pokračuje: „Ako Matiáš na to pánov potajme prehováral, aby ho uistili, že si po jeho smrti jeho syna za kráľa vyvolia, nuž daktorí predhadzovali, že sa o svojho druhého syna málo stará, tým sa dáko vyhovárajúc, keď nemali vôľu povýšiť jeho syna na trón! Od tých čias zanevrel na Červeňa.“

„Ba ja som počul,“ hovoril Verböczy, „že to urobil preto, aby mu nik nemohol nadvrhovať, že je nespravodlivý, aby mu nik nemohol nadvrhovať, že len svojich synov všade pozdvihuje.“

„Ha, ha, ha,“ trpko sa zasmeje Zápoľa, „vy páni teraz už všetko, čo Matiáš urobil, vyhlasujete za spravodlivosť. A predtým? Čo za jeho života bolo len utlačovanie slobody a práva, ha, ha, ha, to je teraz všetko spravodlivosťou.“

„No, no,“ ozve sa Verböczy, „veď ja hovorím len to, čo som počul.“

„Dobre, dobre,“ zas vezme slovo palatín, „keď bol taký spravodlivý, keď tak ani náchylnosť otcovskú nepoznal pre samú lásku k spravodlivosti, čože teda Korvína vyvyšoval, čo mu dal i meno svojej famílie? No dobre, dobre, nech je, ako chce. - Počúvaš, Verböczy, kde zosadli tí vyslanci?“

„V Podhradí!“

„Skoro urob poriadky, aby prišli sem i s príležitosťami; staraj sa, aby boli čím najlepšie uhostení, povedz im, že sú mi najvítanejší hostia v dome a zaobchoď s nimi ako s najlepšími priateľmi.“

Verböczy pokrútil hlavou, troška sa aj usmial, a bolo na ňom poznať, že sa čuduje nad palatínovou hotovosťou a pohostinnosťou; tento to zbadal a povedal:

„Čuduješ sa nad mojím počínaním? No ty si môj starý priateľ, vieš, čo chceme vychovať z našich detí, a tak ti poviem - Syn môj,“ obrátiac sa k Jánovi, hovorí palatín, „choď von sestre povedať, že dostaneme hostí.“

Mladý Ján bol veľmi zvedavý na otcovu rozprávku, a vedel, že je to len zástera na jeho odstránenie; lež otec hovorí, on musí poslúchať - a odíde.

Palatín pokračuje: „Vidíš, Verböczy, priateľ môj! Vieš, čo z detí našich chceme vychovať; pekne by to bolo, keby tvoj Štefan zostal dakedy palatínom a ak Boh dožičí života dobre, uvidíš, že sa to stane. Korvín stojí v ceste; viem, že ešte vždy dúfa, aspoň ja by som dúfal, keby som bol na jeho mieste, že krajina, uvidiac Vladislavovu nespôsobnosť, mňa ešte dakedy na trón otcovský povýši. Korvínovu silu teda musíme zlomiť; každého najmenšieho, čo na jeho strane stojí, musíme na akýkoľvek spôsob pritiahnuť k sebe, a potom - uvidíme, čo urobíme. Viem, že Červeňovi sa nemôže páčiť bratova vyvýšenosť, a keď on tak nízko, hoci je kráľovský syn, stojí. Červeň má veľkú vieru a dôveru ľudu, zemianstva, tohto teda na akýkoľvek spôsob musíme získať pre nás, ba i druhých, čo prídu z Liptova.“

„Tých sotva získaš, lebo si všetko s Pankrácom pokazil! A čo si tohto tiež pekne neprijal?“

„Kto raz Zápoľu urazí, kto mu nepovolene pchá prsty do jeho úmyslov a vynasnažuje sa ich roztrhať, tomu on nikdy neodpustí,“ hovoril s dákousi náruživosťou palatín, a potom pokračuje: „Počuj teda, poviem ti i to, veď si do všetkých mojich tajomností zasvätený. - Bojovali sme v Rakúsach, Matiáš držal vo vojsku najväčšiu prísnosť a každý ho počúval, zatože bol kráľ. Ja som, mnoho nehovoriac, zachovával jeho rozkazy, a on ma preto povýšil, že som mu tak slúžil, ako to požadoval, urobiac ma hlavným vodcom. Ja som tiež chcel zadržať prísny poriadok, ale tu hneď vystúpili proti mne, a obzvlášť Pankrác s tou rečou, že to nikdy tak nebývalo, ani nebude, že uhorský zeman je i vo vojne slobodný, lebo on dobrovoľne ide bojovať; čo by som mu ja rozkázal, že však je on zeman ako ja, že ja im odnímam práva i slobody. Ja som chcel udržať poriadok, obmedzil som teda Pankráca; tento sa však ustavične krútil okolo kráľa, ktorý k nemu mal zvláštnu náchylnosť, a mu hovoril: ,Never nemému Zápoľovi, bo to sú nebezpeční ľudia, čo nemajú srdce i na jazyku.‘ Keď som chcel dačo vykonať, Pankrác vždy sa mi staval do cesty. - Ako začal Matiáš premýšľať o Korvínovom ženení, tu on spolovice privolil k spojeniu svojho syna s mojou Marienkou; Pankrác však hovoril a prosil kráľa: ,Nerobte to, nerobte to, lebo si všetko pokazíte; naši zemania nebudú mať v syna vašej milosti nikdy dôveru, keď jeho žena im rovného rodu.‘ Tak sa kráľ za Biancu Mailandskú prehlásil.“ Potom palatín doložil: „A či by mu moja Marienka nebola viacej ku korune dopomohla nado všetky Talianky i Frankopanky?“

„To sa rozumie,“ odpovedal Verböczy.

„No teraz choď, braček, prijmi hostí.“

Verböczy odišiel, palatín sa hodil zas na svoj skvostný stolec a ďalej premýšľal. Bohvie, čo sa to krúti okolo jeho srdca. Bohvie, čo sa mu to za myšlienky snujú v hlave; že však dačo pamätné premýšľa, to je isté, lebo sa mu obrvy tu i tu ľahko stiahnu, ruka vyzdvihne a pery sa pohybujú, ako čo by dačo vraveli.

Naostatok povie: „Hanbili ste sa do rodiny vojsť so Zápoľom, bo sa vám priepasť medzi ním a vami videla veľká, obzrite sa však, vyzdvihnite svoje zraky do výsosti a uvidíte, či let vašich očí doletí ta, kde Zápoľa stavia sebe a svojej rodine obydlie.“