Zlatý fond > Diela > Knieža liptovské


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Knieža liptovské

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov


 

VII

Smutné oblaky ležia nad Liptovom, hmla zakryla okolie, nevidieť vŕšok, nevidieť rovinu a dediny a stromy; vtáča nešteboce na poli, lebo sa utiekalo pod strechy domov, utieklo medzi stromy a otriasa si tam od hmly ovlažené percia z krídeliec. Človeku sa nechce z izby, lebo mu akási tmavá, neznáma clivosť zasadla na prsia, takže nevie, prečo netúži za lícom prírody, nesmúti za utopenou tvárou slnca v hustých hmlách; ale sa tisne k prsiam druhého človeka, hľadá potechu, hľadá veselosť u svojich domácich a počúva, ako srdce jeho milených oproti nemu bije.

Ej, smutno je to všade, všetko sa zdá zahrúžené v tuhej ochablosti, lebo podľa toho, akým okom hľadí slniečko na prírodu, i táto sa správa, kvietok otvára očká a volá k slncu, svojmu kochankovi, aby prišlo, aby nahliadlo do jeho nebeských očiek i pobozkalo jeho líčka umorené túžbami, alebo ich zatvára, plače samo v sebe, i sníva o pekných chvíľach, keď sa so svojím obľúbencom, neobzerajúc sa na budúce hodiny, ako motýlik s motýlikom zahrávalo. Len človek, pyšný, dumný človek, zmŕšti vo svojej vysokomyseľnosti obrvami a akoby celej prírode navzdory myslí na nepriateľstvá, kuje spôsoby, ktorými by mohol uhovieť svojim náruživostiam; lebo človeka, ak len sám to chce, nič nepretrhne v jeho konaní, nič neukrotí jeho úmysly, okrem dosiahnutia toho, čo si žiadal.

Aj okolo Likavského zámku hmly sa len tak chmária, je nimi obvitý ako starec šedinami, ako mesiac slnečnou žiarou; a predsa keď pohliadneme dnu, uvidíme, že sa ľudia nesprávajú podľa tmavého stavu prírody, ale žiari na ich tvári oheň, ktorý hýbe celou ich prirodzenosťou.

A pán knieža sa zdá byť najväčšmi pohnutý, nehovorí mnoho, ale jeho tvár je zamračená, oko horí čudným ohňom, akoby sa bálo, že by všetko, čo stojí okolo neho, mohlo zapáliť, pozerá dolu na jedno miesto, akoby ho chcelo prepichnúť, zahryzuje do gámb a len počúva, čo hovorí pán Štiavnický. Potom Mráz vezme slovo:

„Ale vaša milosť, neodsudzujte ho a nedávajte toľko na naše slová, kým ste jeho samého nevypočúvali, môžbyť, že sa my v tom mýlime, a okrem toho vám vravím, že sú to len pletky; lebo kto to slýchal, aby kedy sa Korvín mohol zniesť so Zápoľom?“

„Dosť je na tom, čo hovoríte!“ povie knieža, „viem, ako to býva, keď človek upadne do osídel lásky, viem, že taký človek sebou nevládne; ale preto, čo by tisíc ráz prisahal, never mu, lebo prídu okamihy, keď prekľaje svoje prísahy. A čo Zápoľa, či ten to nespozoroval?“

„V prvší večer,“ vraví Štiavnický, „zdá sa, že všetko spozoroval - viete, ako sa to nedá ukryť - lebo o tajomnostiach vravel, ktoré oni spolu vraj za taký krátky čas medzi sebou majú - a on nič na to neodpovedal!“

Štiavnický prestal a dlho sa díval na knieža, akoby pozoroval, či jeho slová naň účinkujú; potom, keď knieža len mlčal, ako čo by s akousi zvedavosťou ďalej viac a viac chcel počúvať, ako čo by mu tieto, preňho také horké správy prichádzali vhod - začal hovoriť ďalej: „Potom, ako odišli Mráz s Bodickým, zostal s palatínom sám a sám. - Čo medzi sebou hovorili, neviem; len to vám môžem ešte povedať, že keď sme odchodili, nuž Zápoľa hovoril: ,Zdraví choďte, aj vám všetko dobré vinšujem - a nezabudnite,‘ hovoril so smiechom, ,pozdraviť vášho brata tak, ako som vám povedal‘.“

„Ej, pán brat,“ zasa prehovorí Mráz, „viete, ja by Zápoľu v lyžici vody utopil, keby mohol, a tak ja jemu nič neverím. Môžbyť, že aj chcel Červeňa len jedovať, alebo ho u nás v podozrivosť uvádzať.“

„Čo Zápoľa myslel, to nemôžem povedať, ale čo som videl a počul, to rozprávam. - A viete, že sa mu zo Spiša tiež nechcelo?“

„Veď je pravda,“ odpovedá Mráz, „že sa mne pri ňom to jeho tiché konanie tiež nepáči; viete, ja by som ako hrom rád uderiť na nepriateľa a v prvom ohni roztrieskať jeho hlavu, ale či on môže za to, že na Spiši inak myslel ako ja?“

„Dosť na tom,“ zas vezme slovo knieža, „kto ľúbi Zápoľovu dcéru, ten nemôže jeho nenávidieť, a on večnú nenávisť proti nemu prisahal; ten nemôže milovať jeho nepriateľov, a on nám sľuboval večnú vieru, on bol mojím spojencom. A ako v mojich žilách vrie krv veľkého Matiáša, tak chcem a budem a musím pracovať proti všetkým, ktorí škvrnia Matiášovu slávu. A tak zahyň každá myšlienka, ktorá napomáha Zápoľove úmysly, umĺkni a zmrzni každý cit, ktorý vedome či nevedome sa nespája s naším cítením; nech je zničený každý skutok, ktorý napomáha to, proti čomu ja bojujem, proti čomu vystupujeme my všetci.“

I starý Pankrác, ako zvyčajne, keď sa dačo na Likave stať alebo o dačom sa radiť malo, bol tu a počúval rozhovor bez miešania sa doňho; teraz však prehovoril s akousi jemu nezvyčajnou vážnosťou: „Či to vaša milosť proti Červeňovi hovorí?“

„Áno, áno, lebo on teraz môže podkopať všetky základy našich veľkých úmyslov, on, ktorý - hoc by i myslenie, i presvedčenosť sa k nám obrátila, predsa vždy ta ťahaný bude, za to zaujatý bude, čo my zatracujeme.“

„Ej, pán knieža,“ zas hovorí Mráz, „dajte pokoj. Hoc by sa mu aj dačo bolo stalo, či on ranu šabľou nevyreže a ju nepripáli ohňom našich pušiek? - Ej, pravdu máte, je to hriech chovať v srdci len tú najmenšiu náklonnosť k Zápoľovcom; ale to pravdu nemáte, keď na slová druhých toľko dávate, nespýtajúc sa ho sám o tom.“

„Nespýtam? Spýtal som sa ho, a on povedal: ,Áno, tebe ako bratovi poviem, áno, rád ju vidím, neviem prečo a začo.‘ A keď som ho mal k tomu, aby sa odriekol všetkého, nuž sa na mňa oboril s výpoveďou: ,A či myslíš, že je ľudské srdce nie dosť veľké, aby objalo i tri svety? Či človek nemôže i milovať a pri svojej láske zastávať i svoje sväté presvedčenie?' A keď som sa ho spýtal, či chce so mnou večne zostávať, či chce všetko moje konanie podporovať, odpovedal: ,Nakoľko je ono čisté, nakoľko odo mňa môžeš požadovať - áno!'“

„Teraz vám už verím, pán knieža,“ vypovie Mráz, „to je primnoho, to neznesie nijaký statočný človek z korvínskej strany.“

„A na čomže ste sa uzniesli, pán knieža?“ spýtal sa Štiavnický.

„Na ničom. Nuž ako mu mám zveriť vedenie mojej strany, národ za mňa zaväzovať, sľub vernosti prijímať v mojom mene, keď on prísahám svojim neverí alebo aspoň na ne nič nedáva? - Do Turca pôjde iný. - A on, kde sa obráti, do toho mňa nič; aspoň večne nech sa odo mňa vzdiali, keď mu je Zápoľa milší ako ja, nech jeho prítomnosť nekalí naše spolky, ktoré sú založené na čistom základe. - Nech sa nikdy sem neukáže pred moje oči, lebo pohľad na moju krv v ňom len vzbúri krv moju vo mne. Nech ide a zradí všetko, čo vie, všetko, čo odo mňa počul, ja sa ho naveky zriekam, neuznávam ho za moju krv, lebo keby bola v ňom len kvapka podobnosti alebo pokrvnosti, nikdy by sa nemohol nakloniť mne nepriateľskej strane; alebo tá krv, ktorá v ňom vrie, je taká odrodená, taká pokazená, že nevidí vlastnú hanbu vo svojom znížení, že Zápoľa i jemu je úhlavný nepriateľ. - A tak večná nech je medzi nami priepasť, večne nech sa od nás vzdiali, aby ani jeho dych nenakazil povetrie, v ktorom dýcha Korvín!“

„Počkajte, počkajte, pyšný knieža,“ náruživo hovorí Pankrác, ktorý odrazu vyskočil a stal si pred knieža, „počkajte a zadržte tie ohnivé slová vo svojich najhlbších prsiach, lebo ak ich ďalej vypustíte, spália všetko, čo je okolo vás, a hádam i vy nevstanete viacej z pohoreniska. - Pamätáte na svoj sľub, keď ste povedali, že ten, ktorý by alebo zväzku, alebo jednému z nás zostal neverný, zaslúži smrť! - Ak Červeň zaslúžil, to mu sám pošepnem do ucha jeho sľub; ale ak ho vy len pre jeho lásku odsudzujete - stojte a zodpovedajte sa pred starým Pankrácom, lebo Pankrác hovorí, že vy na taký spôsob Červeňa opúšťate - a pyšný knieža, čo tým zasluhujete?“

Knieža jedným krokom postúpil nazad nevediac, čo má odpovedať, lebo na taký odpor nebol pripravený; zapálil sa potom a do tváre mu udrela všetka krv, jeho mladé rameno sa pozdvihlo akoby k hrozbe. Ale ako sa jeho oko zišlo s Pankrácovým okom, upadlo rameno a celá jeho postava vzala na seba čudnú tvárnosť. Mráz sa na to díval nevediac, čo sa robí, nevediac, komu má chytiť stranu, lebo o prísahách, sľuboch, ktoré Pankrác a knieža spomínali, nevedel nič, a tak vlastne nevedel, čo je medzi nimi; len Štiavnický, ktorý vedel, čo prečo robí, vystúpil a vyvýšeným hlasom povedal:

„Pán knieža, či si dovolíte takéto reči hovoriť, či sa opováži dakto tak spupne vystupovať proti vašej veľkosti?“

„Mlč, mlč, ty nástroj pekla, ktorý sväté zväzky pokrvnosti a sľubov chce boriť,“ zakričí Pankrác, „ja chcem dostať počet zo skutkov a slov od kniežaťa, a nie od teba!“

„Počet odo mňa?“ s príkrym smiechom odpovie knieža. „Vy počet odo mňa, od svojho kniežaťa?“

„Od ktorého závisíte ako poddaný od pána,“ priloží k tomu Štiavnický.

Ale sotva to dopovedal, tu sa Mráz zastarie do reči a povie: „Hej, odpusťte, pán knieža, ja vás mám rád a umriem za vás, keď na to príde, ale to si vyprosím, aby v mojej prítomnosti dakto uhorského zemana menoval poddaným. Zeman nemá pána okrem Boha, lebo i sám kráľ je mu len bratom. Ja vás rád vidím a urobím za vás čokoľvek, ale nech Štiavnický odvolá, lebo dnes mne, zajtra tebe; - a zato je tiež nič, že dakto desať a ja len jednu brázdu oriem, zato sme my všetci jednakí i pred Bohom, i pred svetom.“

„No len, no, veď sa to len Pankráca týka, ktorý sa vyhráža kniežaťu!“ odpovie Štiavnický; na čo knieža:

„Práve preto, že bojujem za vaše slobody, a on nepristáva na naše dobré úmysly. Ja to nebudem a nemôžem trpieť - nech, komu sa nepáči, odo mňa odstúpi. Ja nikoho nasilu k sebe nemôžem priťahovať, práve preto zriekam sa i Červeňa, že je náchylný k strane, ktorá sebevoľne podľa vlastnej ľúbosti podkopáva naše slobody.“

„Ja proti slobode, ja proti právu?“ s trpkosťou povie starý Pankrác. „Vedzte, pán knieža, že skôr tisíc Korvínovcov vystúpi proti zemianskym právam ako ja, že skôr tisíc ráz sa Váh hore Tatrami obráti, ako ja pristanem k Zápoľovi!“

„Teda, čo zastávate Červeňa?“ spýta sa knieža.

„Preto,“ odpovie Pankrác, „že odsudzujete dobrú dušu a príčiny na to nemáte.“

„Veď sa vám ukáže, či som mal príčinu, či som nemal; vy sa nestarajte do vecí, ktoré sa vás netýkajú, lebo vy nie ste Matiášov syn ako Červeň. Nik sa tak nemôže previniť náklonnosťou k zápoľovskému rodu ako Korvín. Teraz, pán Mráz, vy pôjdete do Turca, sadnete na Sklabiňu, Červeňovi vypoviete i bratstvo, i priateľstvo s nami a budete tam mojím námestníkom; vy, pán Štiavnický, pôjdete do Budína a poviete Frankopanovi, na čom sme so Zápoľom zostali.“

Knieža hovoril pevným odhodlaným hlasom; Štiavnický i Mráz prijali sebe udelené povinnosti a povolania, len starý Pankrác sa akoby žiaľom premožený hodil na stolicu, zakryl si rukami tvár, akoby plakal, potom vyskočil a tichým, vážnym hlasom povedal: „Zostaňte teda pri tom! - Odsudzujte najlepších, najbližších svojich priateľov. Starý Pankrác zostane sám a bude spomínať časy uhorskej slávy, časy kráľa Matiáša a bude plakať nad odrodenosťou jeho synov!“ Potom skočí, dupne nohou, šedivú hlavu vydvihne dohora, že jeho biele vlasy sa ako živé rozlietnu dookola, i pevným hlasom povie: „Nie, nie, dosť je na tom, čo som teraz sĺz v prvšom okamihu vyronil - muselo to mnoho byť, lebo starého Pankráca nik ešte slziaceho nevidel; nebudem plakať, ale si budem myslieť, ako treba Zápoľu zničiť i ako istým ľuďom do ucha šeptať!“

Hodil na knieža začervenalým okom, chytro sa obrátil, a kým to páni spozorovali - už ho tu viacej nebolo...

Ako sa tí páni vyslanci zo Spiša vrátili, Korvínovi všetko, čo sa ako stalo, čo Zápoľa myslí, povedali, umienil si pán knieža hneď a hneď poslať posla do Budína. Radil sa s Červeňom i s druhými, ktorí náhlili a na Zápoľu zle hovorili. Červeň bol jednoslovný, keď sa ho knieža dačo spýtal, odpovedal na otázku, a viacej veľmi málokedy; utekal od ľudskej spoločnosti, najradšej sa sám so sebou bavieval a blúdil po pustom poli, po širokých horách, po tmavej noci sám a sám. Červeň je šuhaj v najlepšom kvete, keď mladosť je hotová škriabať sa vo svojej sile do neba, a predsa je bez všetkého zápalu na všetky reči, ktoré mu hovorí knieža. On ich vypočúva, ale ako čo by sa do jeho duše nevmestili, ako čo by jeho srdce druhý raz také mäkké, bolo zmrznuté, ani sa len na ne nepohne, ani slova neodpovie; a keď sa knieža o dačom spytuje, keď pýta od neho radu, to zvyčajne kývne hlavou, mrdne plecom a povie, že chce to nasledovať, čo rozmyslí knieža.

Kniežaťu sa to hneď zdalo čudné, spytoval sa ho, čo mu chybí, či sa mu stalo dačo nepríjemné, či nie je chorý; ale Červeň zvyčajne odpovedal „nič mi nechybí“ a zas len po predošlom myslel a mlčal. Knieža sa zas spytoval, či mu on dačo neurobil, či je on nie príčina jeho nevôle; ale zas len „ach nie“ odpoveď dostával.

Naostatok to začalo Korvína mrzieť, začal premýšľať a pozastavovať sa na svojom bratovi. Všelijako myslel a cítil, lebo mu prišlo na rozum, že to môže byť akási nedávno povstavšia nenávisť alebo aspoň nenáchylnosť k nemu. Začal si uvádzať na myseľ časy jeho premeny i zoznal, že od toho času, ako sa zo Spiša vrátil, stal sa celkom inakším človekom. Či sa mu nezapáčil Zápoľa? - Ba čo je najhoršie, či sa nemohol so Zápoľom, ktorý má zvláštny spôsob zachádzať s ľuďmi a priťahovať ich k sebe, spriateliť? A môj brat? Tak si myslel knieža a stislo mu to srdce, zastavilo mu dych prv ešte, ako si to dokonale rozmyslel.

Od tých čias nemal knieža pokoj, odpočinok, lebo ako jedom napustená rana jatrilo sa mu to v srdci. Tá myšlienka nechcela ho viacej ani zanechať. Keď začal premýšľať o svojich priateľoch, vždy mu prišiel na um brat - či všetci priatelia nemôžu byť takí? - Keď o nepriateľoch, to mu na um prišiel zas Červeň - či je horší nepriateľ, a či taký, ktorý nás zapredáva pod zásterou priateľstva? - Čo ušla hodina, to sa knieža väčšmi vzďaľoval od brata; čo jedna myšlienka sa v ňom zrodila, tým prebehúvala proti nemu jeho dušou dakási nevôľa. - Ale to nemohlo tak dlho trvať, lebo ešte ani to nevedel, na čom stojí, prečo sa hnevá, čo ho rmúti. Začal sa teda spytovať najprv Mráza, ale ten mu odpovedal, že jemu je všetko jedno, nech je človek, aký chce, len nech si koná svoje veci a nenávidí Zápoľu; s tým však vedel knieža toľko ako prv. Obrátil sa potom ku Štiavnickému, a ten mu povedal, že je to bezpochyby náchylnosť ku palatínovej dcére, a rozprával o najmenšom pohnutí, o najmenšom slove, ktoré povedal Červeň, ktoré jemu hovorili.

Knieža vedel, čo chcel vedieť. Najprv len zďaleka začal bratovi hovoriť o Márii, o jeho mlčanlivosti a chladnosti k nemu; keď však Červeň sám sa mu zveril a nič netajil, začal knieža silnejšie naňho dobíjať, predkladať mu, načo si má robiť daromné myšlienky, že mu druhí, ak sa to dozvedia, nebudú dôverovať, a mal ho k tomu, aby sa odriekol všetkého. Červeň sa zľahka pousmial a smiech, riedky to hosť na jeho líci, dodával výraz slovám: „Vy slabí ľudia, čo sa bojíte cítiť, aby ste milosť ľudí neutratili, ktorí nie sú spôsobní vyššieho citu, vyššej myšlienky; slabí ľudia, ktorí hneď padajú, len čo sa dakto usmeje, ktorých úmysly sú založené na takom slabom základe, že len čo oni za dačím inším zatúžia, len čo sa im najmenšie slovko postaví do cesty, už sa hneď boja pádu a stroskotania svojich myšlienok.“

Potom Červeň odišiel z Likavy preč, nik nevie prečo; len ktorísi sluhovia hovoria, že v ostatnom okamihu jeho prebývania na Likave počuli tuhý hovor medzi pánom kniežaťom a jeho bratom, že hovorili hlasne zvýšeným a náruživým hlasom, ale o čom hovorili, to nevedeli udať.

Nato dal pán knieža zavolať Štiavnického, Pankráca, Mráza a dlho sa s nimi radil o vážnych veciach. Mali poslať vyslanstvo do Budína, ktoré malo Frankopanovi a jeho milosti pánu kráľovi dať na známosť, ako stoja veci so Zápoľom, všetci radia, aby sa poslal ta Červeň, len pán knieža zmŕšti obrvy a odporuje tomu. Zo slova k slovu prišlo k rozhovoru, ktorý sme vyložili vyššie, a nato, ako sme počuli, k rozchodu Pankráca s kniežaťom.

Štiavnický ešte ten deň písal voľajaké listy.

Pán knieža je rozbúrený, všetko v ňom vrie, lebo sa rozišiel so svojimi spojencami, a to ho prenasleduje ako zlý duch. Hľadá uspokojenie v rodine, ide k svojej mladej, krásnej žene, berie akoby nasilu na lono svojho synka; ale všade sa mu ukazuje odsúdený brat, plačúci a hneď meč v ruke držiaci Pankrác, ako čo by sa chcel pomstiť. - Dá sedlať koňa, lieta po okolí a zas len prichádza taký nespokojný naspäť, ako vyšiel von. Hodil sa na stolicu, dupol nohou a sám sebe povedal: „Dobre! Keď sa i teba zbavím, potom len budem slobodný.“ Na druhý deň odišiel Mráz do Turca, Štiavnický do Budína.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.