Zlatý fond > Diela > Knieža liptovské


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Knieža liptovské

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov


 

XIV

Spišská Sobota je jedno mesto z trinástich spišských, ktoré kráľ Žigmund zastavil Poľsku. Hoci teda majetok Poľska, predsa ako na hranici, ba v lone Uhorskej krajiny ležiaca, bola často, tak ako i druhé mestá, navštevovaná od susedných pánov, ktorí sa sem-tam z jedného chotára do druhého, k Uhorsku prislúchajúceho museli premávať, lebo tieto mestá sú len akoby sihote pomedzi dedinami Spišskej stolice. A tak sa často i to stávalo, že bez všetkých okolkov páni v týchto mestách i súdy, i porady držali, hoc i neprislúchali k Uhorsku.

Pán Zápoľa, chtiac obzvlášť byť blízko dejov, ktoré mali rozhodnúť nad osudom, nad jeho budúcnosťou, hoc i dobre vedel, že ako palatín len na zemi prislúchajúcej Uhorsku má právo a moc, rozložil sa a zastal v Spišskej Sobote. Starý radný dom bol jeho stánok a odtiaľto rozosielal rozkazy sčiastky k Liptovu, sčiastky k hranici Poľska, kde už dochádzali Korvínove vojská.

A pyšný palatín, pyšnejší nad všetkých pánov pyšnej Uhorskej krajiny, rozkazoval teraz ako kráľ, ba väčšmi ako sám kráľ, to, čo chcel, to obsiahol, za čím túžil, to sa mu teraz splnilo. Jeho priatelia v Budíne vymohli u kráľa s tureckou pomocou nové plnomocenstvá, ktoré zničili predošlé Vladislavove úmysly a spolu i všetkých palatínových protivníkov, idúcich za Vladislavovými predošlými rozkazmi.

A tak si zasadol v Sobote a tu očakáva v hrdosti a povedomí svojho víťazstva znivočenie svojich nepriateľov.

Odrazu nastane po meste hluk. Palatín sa spýtal na príčinu a dostal odpoveď, že to Šovdovci vrazili do meštianskych domov; usmial sa teda a povedal: „Nechajte ich, nech sa poihrajú, kým ešte majú čas -“ ďalej nedopovedal, ale si tuším pomyslel, že za jeho panovania by sa to iste nesmelo stať, a prišlo mu na um, že s príchodom tej divej tlupy prichádza súčasne jeho víťazstvo.

A preto mu zahoreli rozihrané prsia a ich bujné vydychovanie chcel odkryť, odhaliť.

Roztvoria sa dvere. Verböczy vstúpi dnu a vyrečie chytro bez pozdravenia: „Zbroj v ruke, v boji proti nám a kráľovi!“

Palatín porozumel jeho slovám a preto povedal: „Tým lepšie pre nás, tým horšie preňho!“

A vtom sa roztvoria dvere nanovo. Na prahu sa ukáže Korvín, knieža liptovský, odzbrojený, bez sprievodu priateľov, bez moci a sily, hoci neďaleko sa blýska tisíce mečov, ktoré by na jeho jedno slovo hotové boli vyrovnať terajšiu nerovnosť medzi ním a jeho úhlavným nepriateľom.

Zápoľa nevstal hore, neprivítal príchodzieho s takou slušnosťou, ako by to i rod, i stav, i zásluhy jeho požadovali; vie, že on je teraz pánom, a Korvín v jeho rukách. A preto neobzrúc sa ani na knieža, spýta sa Verböczyho:

„Pán Verböczy, vykonali ste posolstvo jeho milosti kráľa Vladislava pánu kniežaťu liptovskému?“

„Vykonal!“ odpovie Verböczy.

„Pán knieža bezpochyby zložil zbroj na kráľovský rozkaz?“ spýtal sa znova Zápoľa.

Verböczy zas odpovedá: „Ja som jeho milosť oslovil, aby rozpustil svojich ľudí, zložil zbroj a zodpovedal sa zo zdvihnutia insurekcie po našich stoliciach, a dostal som za odpoveď gule a šable. Päťdesiat našich padlo pri tom mŕtvych.“

„Pán Korvín,“ spýta sa po prvý raz, ku Korvínovi sa obrátiac, Zápoľa. „Čo zasluhuje ten, čo sa ozbrojenou rukou dvíha proti kráľovským rozkazom?“

„Pán palatín,“ odpovie vážne Korvín, „kto vám dáva právo hovoriť ku mne v kráľovom mene?“

„Smiešna otázka,“ povie s úsmevom Zápoľa, „ktože má v kráľovom mene väčšie právo hovoriť ako palatín? A skrz koho sa tlmočí jeho vôľa v otázkach vojny a pokoja, ak nie skrz palatína?“

„Moje podujatie je kráľova vôľa,“ povie Korvín, „a vy nemáte práva ho hatať a ničiť vyššiu vôľu od vašej.“

„A kde je tá vyššia vôľa od mojej? - Viem ja, viem, čo mienite. - Vy ste boli potajme vyslaný do Poľska, neurčil to ani krajinský snem, ako sa to vždy musí stať, keď Uhorská krajina ide pomáhať susedovi, ani palatín o tom nič nevedel, a to vie len celý svet, že ani zmluvy robiť so susednými mocnármi, ani pomoc na ľuďoch posielať sa nesmie bez zrozumenia palatína, lebo kto zodpovie za to, že sa nepriateľ potom nepomstí nad krajinou? - No ale,“ pokračuje Zápoľa, „aby ste nemysleli, že je Zápoľa v stave tak konať ako Korvín, tu máte kráľovský rozkaz.“ A vytiahnuc zo záprsia papier, oddá ho Verböczymu, ktorý číta:

„My Vladislav II., kráľ uhorský, český atď. týmto naším písmom nariaďujeme a rozkazujeme Štefanovi Zápoľovi, ako palatínovi milej našej Uhorskej krajiny, aby vojská tiahnuce na pomoc Poľsku oproti spojencovi nášmu sultánovi tureckému, v každom páde zadržal, ich vodcov, ktorého by stavu i mena boli, na rozpustenie svojho ľudu, na zloženie zbrane a na zodpovedanie sa predvolal, v páde ale neposlušnosti ozbrojenou rukou ich úmysly prekazil a v mene kráľovskom súdil. Dané v Budíne vo sviatok Narodenia blahoslavenej Panny Márie, roku po narodení Spasiteľa tisíc štyristo deväťdesiatdeväť. Vladislav.“

Knieža skamenel. Verböczy položil papier na stôl, a kráľovskú pečať i kráľovský podpis nik nemôže zatajiť. Ťažko je duši statočného človeka, keď vidí nielen svoje úmysly zmarené vinou ľudí nestálych v slove, nepevných vôľou a zároveň i hanou nepriateľa, pášuceho svoje oči na jeho tvári pokrytej i hnevom, i bolesťou, i ľútosťou. Korvín pozerá dokola, nikde človeka, čo by mu vysvetlil túto strašnú zmenu; Zápoľa však uhádol, čo myslí knieža, čo hľadá očami, a preto povie:

„Pán Korvín, chcete mať vysvetlenie vecí od vašich priateľov - lebo, škoda, Zápoľa nemá česť sa k týmto počítať, však viete,“ na to s ľahkým úsmevom, narážajúc na spojenie svojej dcéry s Korvínom, ktoré dakedy si tak želal, pokračuje: „Váš vlastný otec to nechcel dopustiť - teda dobre, i tu vám poslúžim. Dnes práve za vami akýsi Štiavnický s posolstvami od pánov Frankopanovcov pospiechal, ale, ľutujem, vy ste už boli vytiahli meč a v rukách mojich ľudí nachádzali sa, a tak i tohto zastavili moji ľudia - teraz však vám predsa Zápoľa dovolí posolstvá Štiavnického vypočuť.“

Kývol rukou a bol dnu dovedený Štiavnický. Vidiac pred sebou stáť dvoch nepriateľov, Korvína a Zápoľu, zarazil sa a zostal stáť pri dverách; ale Zápoľa, akoby ho nikdy nebol videl, zavolá: „Pane, len bližšie a rozpovedzte, čo povedať máte pánu Korvínovi.“

Štiavnický mu podal list od Frankopana.

Korvín čítal a jeho tvár sa kabonila.

Kráľ Vladislav bol človek nečinný, slabý; ktorá bola stránka mocnejšia, tej sa pridŕžal, tej nadržoval, v posledných časoch Zápoľovej, ktorá mu vyrástla nad hlavu. Preto urobil so svojím bratom tajnú zmluvu v Levoči, kde si sľúbili vospolnú pomoc; potom zas vystrojil Korvína na pomoc bratovi Jánovi Albrechtovi proti Turkom, ktorí vpadli do Poľskej. Zápoľa mlčal, keď sa toto posledné dialo; ale zato neodpočíval, neprestal nasledovať svoje úmysly. Vladislav sa nazdal, že Zápoľa je celkom zarazený, neozvúc sa v tak dôležitej prípadnosti, pri ktorej vlastne ako palatín mal brať najväčší podiel. Ale sa prerátal. Zápoľa vedel o každom kroku i Vladislava, i Korvína, a nemiešal sa do toho, chtiac i jednému, i druhému podraziť nohy, i myslel si: Počkajte, i pomoc do Poľskej nepošlete, i obidvaja padnete; Vladislav preto, že by krajina sama potrebovala pokoj, a on jej sám na krk privoláva hrozného nepriateľa, Korvín preto, že sám chce občiahnuť kráľovský prestol a sám vzbudiť domácu vojnu. Medzitým dal Zápoľa na zrozumenie Turkom, s ktorými oddávna stál v tajnom spojení, o Korvínovej výprave do Poľskej, a kde sa vzali, tu sa vzali tureckí vyslanci v Budíne, hroziaci Vladislavovi vojnou, ak ich nepriateľov bude napomáhať, a sľubujúci jemu a jeho krajine pokoj, ak odtiahne svoje ruky od všetkého. Tak sa stalo, ako si to Zápoľa žiadal. Vladislav radšej chcel urobiť a potvrdiť pokoj s Turkami ako bratovi poslať pomoc, lebo bližšia košeľa ako kabát. Ale tým samým padol zas do Zápoľovho náručia, ktorého priatelia, teraz podporovaní Turkami, stali sa jedinými radcami Vladislava; a Frankopanovci, Székely, Geréb a druhí Korvínovi priatelia, ktorí predtým vývodili v Budíne, dostali rozkazy svojich spojencov, tiahnucich do Poľskej, povolať nazad, rozpustiť a tak sa utiahnuť, žeby sa nik nedozvedel o ich predošlých úmysloch. Tak pomoc, idúca za Korvínom z Dolných Uhier a Chorvátska, bola prv rozpustená, ako by došla na hranice Uhorskej. Druhých zastihla správa o týchto veciach tiež v Sliezsku - a len Korvín o tom nevedel. Boh sám to vie, či mu tak neskoro písali, či Zápoľa Štiavnického na ceste zdržal a mu až do posledného okamihu nedovolil Frankopanove listy odovzdať Korvínovi, aby tým Korvína zničili i Vladislava, slovo Turkom dané nedržiaceho, keby Korvínovo vojsko prekročilo poľské hranice, pokoril.

Zápoľa bol pyšný, dumný, ale zároveň sa rozumel i do všelijakých hier, a tak pánbohsámvie, nakoľko mal prsty v tomto oneskorení správy Korvínovho švagra.

Teraz pozerá po tvári kniežaťa skamenenej, udivenej, nepohnutej a pasie svoje zraky na jeho hneve, rozpaku, žiali. A keď sa dosť po ňom nahľadel, povie:

„No, pán Korvín, azda ste sa dozvedeli o vašom sprotivení proti kráľovským rozkazom, a tak uznáte, že palatín Uhorskej krajiny nemá teraz pilnejšiu povinnosť ako vás postaviť pred súd, že ste doviedli krajinu až nad najväčšiu priepasť, protiviac sa kráľovi a na krk krajiny privaliac hrozný vpád turecký! - Teraz sa vám bude páčiť hore na Spišský zámok, lebo sa nesluší na palatína Uhorskej krajiny, aby na cudzej zemi moc svoju vykonával.“

Jeho posledné slová prednesené s takou pýchou a určitosťou, že i jeho najbližší priatelia sklonili pred ním hlavy; sám Korvín stojí pred dlhým stolom bez pohnutia, zadumaný. Zápoľa vstal zo svojej stolice, kývol rukou a kázal odísť a vziať so sebou Korvína; ale nik sa nepohol zo svojho miesta, lebo vedel, čo u Zápoľu tie slová značili.

A preto tento zhrždí čelom a hostí svojím dumným zrakom dookola i zavolá: „No či vás má palatín uhorský prosiť, aby ste plnili jeho rozkazy?“

A všetci poskáču, či od strachu, či z úcty, či z povinnosti, a hrnú sa ku Korvínovi.

Ale vtom nastane krik a hrkot v pitvore; dvere sa otvoria a na ich prahu sa zjaví Červeň.

Sotva Verböczy dal Šovdovcom znamenie o tom, čo im je v mene Zápoľovom sľúbené, t. j. poprehľadúvať truhlice a kasne spišských mešťanov, tu sa rozpŕchli na všetky strany ako šášky. Prišla ich kopa i do Soboty, lebo si medzi sebou podelili mestá, aby jeden druhému neliezol do ohrady, a tým istejšie mohol vykonávať remeslo na svoju ruku - okrem toho by sa ani nesvedčalo pánom bratom z jednej famílie pošlým byť na prekážke tam, kde išlo o ich obecné obohatenie a zárobok. A tak prišla ich čiastka v poriadku do Soboty. Tu poskákali z koní, dvoch-troch nechali na stráži a rozliezli sa po návštevách v meste.

Ale tieto návštevy neboli Soboťanom milé; lež čo Šovdovcov do toho? Oni zemania od koreňa, a tu mešťania, čo nevedeli ani, čo boli harmáles, čo nevedeli o rákoši, ani o vojenských výpravách až hen na turecké hranice, čo nikdy nevideli tvár kráľa tak ako oni a nikdy s ním po poľovačkách nechodili, a čo i tomu najväčšiemu pánovi na svete nehovorievali „pán brat“ - čo teda v takýchto nerovných vzťahoch mohlo povstať z ich novej známosti? Najprv začali veľkomyseľne pekne zachádzať so Soboťanmi, akoby si títo za zvláštnu milosť mali držať, že sa páni Šovdovci ráčili uponížiť nahliadnuť do ich truhiel a kasní; keď však ich milosť za milosť nik nechcel uznávať, ale ich začínali nazývať zlodejmi, tu sa stavali do panovníckej pozitúry, ježili fúzy, hádzali zraky, a keď bolo treba naháňať strach, štrngali šabľami, až sa celá Sobota ozývala. Mužovia síce boli ozbrojení, lebo každé mesto muselo zastávať samo seba, obhajovať svoje múry, hoci von z mesta nikdy zbroj nepoužívali; ale predsa teraz, očakávajúc priateľov v Korvínových plukoch, a tak strašne oklamaní vo svojich očakávaniach, potratili hlavy a nevedeli, čo sa im robí, nevedeli vzoprieť sa pánom bratom zo Šovdova po mužsky. Ženy zas len kričali, hľadali mužov a zháňali pomoc, kde mohli proti nevítaným hosťom.

Medzi najväčším hlukom a krikom priletí z kežmarskej strany koník; šedivý fúz má ovisnutý, hlavu zvesenú a oko, sa zdá, ani nepozoruje, čo sa okolo neho stáva. Na konský dupot vystúpi z prvého domku v meste mladý muž s osmahlou tvárou, tmavým okom, vysokej postavy a kričí na príchodzieho: „Apko, čo je, čo je?!“

„Tam sme, syn môj, tam sme!“ ozve sa pán Pankrác trasľavým, smutným hlasom. „Však som vám obom hovoril, dajte pokoj všetkým pletkám, všetkým Poľskám. Bo tlč Zápoľu, a potom rob, čo sa ti zachce; ale čože, vy ste múdrejší, hoc sa vám brady sotva zabroneli, a ja som bol neumný, nemúdry, keď som vám radil, hoc čas vybielil i vlas, i fúzy moje. A hľa, tu si máte, tu vidíte!“

„Ale, apko, apko, či ste dohonili naše vojská?“

Starý Pankrác pokrčil plecami, pokýval hlavou a smutne, váhavo odpovedal: „Ach, dajte mi pokoj! Medzi nami a našimi vojskami stoja Zápoľove kŕdle a k nim sa prebiť nemožno!“

„Teda poručenobohu, ešte sme dvaja,“ hovorí Červeň, ktorý teraz až do Soboty nasledoval Korvínov sprievod, aby tak skrz Pankráca, s ktorým sa ustavične z dediny na dedinu schádzal, aspoň svojou radou, čo možno, mohol prispievať k dobru výpravy. „Teraz, apko, sme dvaja, a my dvaja nesmieme dať Zápoľovi odsúdiť Korvína!“

„Tak je, syn môj! Ja pôjdem a sám zahudiem Zápoľovi, keď ste sa vy dvaja zdráhali to urobiť!“

„Nie tak, apko, nie tak. Ja pôjdem dnu, a vy vyvediete Korvína zo Soboty, lebo sa lepšie vyznáte v týchto krajoch ako ja!“

A s tým sa vybrali. Urobiac málo krokov, uvidia hejná žien, sem-tam behajúcich mužov, vykrikujúcich žien a plačúcich detí. Červeň sa spýta, čo im je, a dostáva odpoveď, že Soboťania vpustili do mesta Korvínových sprievodcov ako priateľov a teraz že ich rabujú, prenasledujú.

„Nuž, či ste vy mužovia? Polapajte ich, zviažte a pohádžte ich do pivníc, poposielajte i po susedstve poslov, aby i tam to isté s nimi urobili, a nebojte sa Zápoľu, lebo má tu len pár ľudí, a korvínovské vojská sa skoro vrátia, aby vás oslobodili a potrestali zradcov!“

„Múdra rada, múdra rada!“ zavolá pár mešťanov a všetko sa to hrnie domov. O krátky čas nastalo v Sobote ticho.

Červeň a Pankrác idú k radnici, nik ich na ceste nezastavuje, lebo sa každý nazdáva, že tak smelo môže ísť k Zápoľovi len jeho priateľ; nik ich nepoznal, a okrem toho mužovia na stráži mali naložené bez všetkého zdržovania vpustiť dnu každého posla prichádzajúceho od hranice, kde stáli i Korvínove, i Zápoľove vojská. Červeňa i Pankráca pokladali za takýchto poslov. Až v pitvore pred hlavnou palotou Pankráca poznajúci zápoľovci strhnú krik a hrkot, ktorý až dnu bolo počuť.

Ale práve Zápoľa vstáva, Korvína so sebou odviesť na Spiš a tam nad ním chtiac držať súd - keď sa objaví vo dverách Červeň. Zápoľa pozrel naňho jastrabím, Korvín začudovaným okom, a celé zhromaždenie nevie, čo má o tom myslieť; lebo bolo všeobecne známe, že Červeň s Korvínom žije v nepriateľstve, a tak nevedia, či sa tento náhly príchod stáva im, či Korvínovi kvôli.

Červeň, vidiac všetky osoby okolo seba, zatrasie sa. Ticho, žalosť ovieva jeho tvár, oko sťa strela sa upne na tvár Korvínovu a tichý, prenikavý, prekypením citu sa trasúci jeho hlas vypovie: „Iď, brat môj, iď a ži!“

Pankrác lapí Korvína za ruky a silou ho vedie von zo dverí.

To sa všetko stalo v okamihu.

Zápoľa zmŕšti čelo, hromovým hlasom zavolá na svojich ľudí: „A vy sa na to dívate?“

A všetci sa začali hýbať k dverám. Ale Červeň si stane medzi dvere a volá: „Ani na krok! - Len cez moje mŕtve telo.“

Páni povyťahovali šable a všetci sa rútili proti jednému; ale tento jeden vydrží všetky nápady, všetky mierenia nepriateľskej ocele, až kým nemyslel, že je jeho brat oslobodený.

Korvín sadol s Pankrácom na prihotovené už kone a cvalom uháňal preč.

Červeň je zmorený, postriekaný krvou vlastnou i cudzou, a padne naostatok do moci svojich nepriateľov, ale cíti, že oslobodil brata, že ho dal nazad svetu, korvínovskej rodine a preukázal mu obetovaním seba svoju oddanosť - a preto ľahko mu je na srdci.

Zápoľa škrípe zubami, mŕšti obrvou a volá na svojich: „No ešte i tento vám ujde! A prisahámbohu, desať hláv padne, ak sa to stane!“ S tým odišiel preč, nedajúc ďalšie rozkazy; a jeho páni sami na svoju ruku vzali Červeňa na Spiš.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.