ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán knieža dáva slávnu hostinu a páni si gazdujú ako doma.

Po dokončenom obede sa povedalo, že sa to všetkým, čo pán knieža vzhľadom na Zápoľu ráči uzavrieť, odkáže a uvedie na známosť. S tým sú spokojní a tak jedni si myslia: Dobre, však sa to vás viac týka ako mňa, a tak, ako si urobíte, tak budete mať - a pekne sa porúčajúc pánu kniežaťu i pánom bratom, odchádzajú domov; druhí sa nestarajú o dom, o rodinu, ale sú radšej v kompánii, lebo vraj to doma za pecou len baby sedia, a tak poostávajú na Likave, pijú, šturmujú a hádajú sa. Tretí sa stroja na poľovačku a štvrtí odchodia k priateľom po stolici, aby sa tak mohli za dakoľko dní ešte poveseliť.

Pán knieža necháva trošička hostí a uchádza do svojej izby, kde zvyčajne písava a čítava, kde papiere ležia na stole a knihy po policiach. Za ním prichádza pán Červeň a podá ruku svojmu bratovi. Knieža mu ju stisne a povie: „No braček, predsa sme už raz na pokoji a môžeme sa srdce k srdcu pritisnúť a prehovoriť priateľské slovo.“

„Darmo je, človek musí mnoho ráz na seba zabudnúť, keď má dačo inšie pred sebou.“

„No nič to,“ odpovie na to knieža, „teraz po práci sa pozhovárame.“

„O čomže sa pozhovárame? Či nie zas len o tom, o čom sme v zhromaždení hovorili? - Lebo ako sa nám a čo sa nám vodilo, to sme si už odpravili: lež, braček, teraz ťa prosím, vysvetli mi, čo ste tak všetci proti Zápoľovi? A čo si ty svoje práva predložil, kde neprislúchali?“

„Dobre, odpoviem ti. Pamätáš sa na ostatné slová nášho otca? Nie, ty si tam nebol, ty nevieš, čo hovoril: ale ti poviem. Jeho oko už stávalo stĺpkom, tvár sa triasla a z pŕs sa mu bolestne ohlasovali dákesi zvuky - čo málokto porozumel: len jeho pravica sa dvíhala a my sme videli, že žehná dakoho, bo dvoma prstami robil svätý kríž. Všetko učúchlo a on si položil ruku na srdce a z oka, ktoré sa začalo pohybovať, začali prúdiť slzy. Potom sa zdvihol a slabým hlasom pýtal prítomných, aby sa odstránili. Ja som pri ňom zostal.

,Urobil som, čo som mohol,‘ hovoril potichu, ,Boh mi svedok, pre moju vlasť a mnoho ráz sa slnce okolo zeme obráti, kým sa zjaví človek v Uhorskej krajine, čo tak vrúcne bude žiť a umierať svojej vlasti ako ja. Syn môj, umieram, žehnajúc svoju vlasť, ach, umieram so slzami, lebo ju musím opustiť a treba som jej. Ach, povstanú náruživosti, vyzdvihnú svoje zástavy sebevoľníci a zničia moje dielo, dielo moje, dielo veľké - ale nedokončené. Syn môj, či nastúpiš za mnou vladársky stolec, či nie, udúšaj náruživosti, kde budeš môcť, protiv sa sebevôli a stoj na tom, aby platil zákon. - Ach, vidím ťa, ako ťa trhajú, ako povstáva nespravodlivosť, zlosť proti dobrote, nevinnosti a hriechu - a to všetko v mojej vlasti. - Viem, ťažké vám je bremeno mojej vlády, lebo ste navykli živými byť bez poriadku, bez zákona. - Budete sa vymáhať spod železnej berly a robiť úklady i sebe, i vlasti. - Syn môj, prisahaj, že vo všetkom budeš nasledovať svojho otca!‘

Dohovoril, ja som so slzami prisahal, on požehnával i mňa, i dačo inšie; ucho to však nepočulo, to len šeptal a šeptal, mračil obrvy, hrozil i požehnával - komu, koho, nevedno - a zosnul.“

Knieža dohováral - a hoc ešte nedokonal, nemohol dohovoriť, bo rozpomienka zaslzila mu oko, zarmútila dušu, obťažila srdce - a slovo uviazlo v prsiach, akoby sa bálo budiť smutné city, smutnejšie myšlienky. I pán Červeň uprel zrak do zeme, muselo to tiež prelietnuť jeho dušu; oko však neslzí, prsia nevzdychajú, ktovie, čo cíti, čo myslí. Potom sa knieža ozve: „Preto vystupujem proti Zápoľovi, preto nechávam proti nemu búriť i druhých, že sa plnia slová umierajúceho Matiáša a Zápoľa je ten, ktorý všetko borí, čo vystavil môj otec, ktorý ma z celej duše nenávidí a chce zničiť preto, aby ani pamiatky nezostalo po veľkom kráľovi, ktorý ho pozdvihol; ktorý mi teraz odníma i moju majetnosť, ktorý i predtým z otcovho pokladu si nabral, čo chcel. Pred ním neplatí ani zákon, ani právo, a predsa je oboch najvyšší ochranca. Vlk zachraňuje ovce - a všetko veľké a sväté, čo Matiáš vystavil, vychádza v nič.“

„Pravdu máš, pravdu,“ povie Červeň, „lež či sa mu nevieš vzoprieť?“

„Veľká je jeho moc a je - palatín; ja som knieža, ale osoba nie panujúca. Ach, a či zdvihnúť zástavu proti nemu a tak na strany roztrhať celú krajinu?“

„Teda sa pomer s ním a rob tak ako on.“

„Voda sa nikdy s ohňom nezmieri a nebude krkavec hrdličkou, ani holub jastrabom. Zápoľa sa pozdvihol z nízkosti, a je i vo svojej výsosti len nízky, lebo nič svojho povýšenia na srdci nenosí; je naučený na ustavičnú premenu času, pozerať na šťastie, lebo ho šťastie a čas tým urobili, čím je - ale inšie nepozná, ba sa nazdáva, že všetko, čo sa na svete stáva, je len pre uspokojenie našich žiadostí.“

Červeň zas vraví: „Teda dolu s ním, ako to páni kričali.“

„Ľahko to povedať, ale ťažko vykonať.“

„Daj si chuti a spoj s ňou nezvratnú vôľu, nuž zatemníš i slnce nebeské, i hviezdy nočné. Však ak máš nenávisti svojej pustiť slobodnú uzdu, nuž choď za ňou, a kráčaj ta, kde ťa srdce vedie.“

„Ach, áno, on je všetkým a ja ničím, on bol hajtmanom drabantov a ja syn kráľovský, on stojí vysoko a úspešne strhuje po jednom blesky, ktorými ma až posiaľ okrýva otcova sláva - a ja na to musím pozerať; on ničí všetky ustanovenia môjho otca - a ja sa rozpamätám na prísahu, ktorú som zložil umierajúcemu kráľovi, on hubí vlasť - a ja jej nemôžem pomáhať.“

„To si ty len tak myslíš; neľakaj sa však sily, keď máš silu, ale ak ju nemáš, nežaluj, lebo ti to nič nepomôže. Len udri, kde môžeš. Vie to Zápoľa, čo a ako má si začínať.“

Kniežaťu sa zaligotali oči po Červeňových slovách, jeho postava sa vystrela ako prút a tvár sa mu vyhladila ako to nebo, keď slniečko zaženie z neho oblaky. Knieža zdvihne ruku, položí ju rýchle Červeňovi na plece a zavolá: „A naozaj ty tak myslíš, ako hovoríš?“

Červeň sa pousmial, kývol hlavou a povedal: „Načože by vravel, keby som tak nemyslel? - Počuj, to viem, že Zápoľa túži za trónom, že keď sa ho prišli slávne stavy spýtať do Viedne, vyzdvihol svojho syna Jána i zvolal vo svojej pýche: ,Keby si len o toľkoto bol väčší, nuž by sa jagala koruna na tvojej hlave!' To viem, že on je všetkého zlého pôvodca, a preto i ja vravím: Vystupuj, kde môžeš, proti nemu, trhaj siete jeho úmyslov, lebo ináčej zbohom krajina, zbohom spravodlivosť!“

A pán knieža len počúva bratove slová, počúva tak, že ani nedýchne, lebo by rád, aby ani to dýchanie mu neprekážalo loviť bratove slová, také sú mu milé, taký je na ne zvedavý. Keď však ten dohovorí, zvolá: „A bol by si ty v stave vystupovať proti Zápoľovi?“

„Daj mi moc, daj mi silu - a uvidíš, čo sa stane. Ale čože ja? - Keby ja mal tvoje meno, tvoje bohatstvo, tú dôveru, ktorú k tebe má pol krajiny, nuž by sa nepýtal ani na Vladislava, ani na palatína, ale by som aspoň na svojich zemiach vládol ako pán a vystupoval by som proti každému nespravodlivému kroku.“

„A chceš sa so mnou deliť o moju moc?“ zvedavo zavolal knieža.

„Braček,“ odpovie Červeň, „silu a moc netreba deliť, lebo ona je len dotiaľ silou, kým sa nerozpadne na kúsky. Sila nech vystúpi sama a potiahne za tebou všetko, čo je slabé; tak vystúp ty a my pôjdeme za tebou. Darmo je, keď sa má dačo stať, tam musí jedna osoba ťahať za sebou všetko. Sila, ktorú my môžeme postaviť proti Zápoľovi, musí mať skutočné a pevné základy, musí mať osobu, v ktorej sa zakotví; a ty si jediný, ktorý môžeš dačo začať, lebo vlastne len ty máš na to právo, druhému by sa svet vysmial.“

Pán knieža chytro odpovie: „Braček, noc a deň sa ustavične hľadajú, a predsa sa nenájdu, ruky si podávajú, a nemôžu sa objať! Ale myšlienka nájde myšlienku. Počuj, počuj! Neotvoril som ešte nikomu prsia, neodhalil pred zrakom človeka svoju dušu, však ty ma pochopíš, ty mi nevezmeš za zlé úmysly a moje slová. Čo si ty hovoril, to myslím i ja, to cítim i ja, tak i ja chcem robiť. Viem dobre, že len moc v jednej osobe predstavená pomôže nám všetkým. Vladislav je nie tá osoba. Zápoľa tiež nie, hoci on má moc, on je kráľom vskutku, hoc aj to meno nenosí. Ak má byť dobre v krajine, ak sa má navrátiť starý poriadok, musí dakto lapiť uzdu do ruky, ktorý všetko povedie. Však k tej moci nepríde nikto len skrz Zápoľov pád, a preto dobre, udriem na Zápoľu, keď bude moje dielo dokonané; on má za sebou národ, musíme mu priazeň u národa odňať, prečo som schválne predložil zhromaždeniu svoje žaloby proti nemu. Vladislav sa ho bojí, a preto musíme na každý spôsob prekaziť, aby sa s ním nezišiel, lebo kráľa určuje len okamih, k čomu som tiež už urobil kroky - čo Zápoľa šípi, a preto sa sám chce ustanoviť na prvé slovo do Levoče. On je bohatý, a vieš, za bohatstvom sa celý svet tiahne, a tak musíme duše našich následníkov naplniť svätou láskou k vlasti, aby sa pod nijakými sľubmi nezohli; a potom, potom, keď tieto tri veci dáko sme vyviedli, udriem naňho, pomstím sa za potupu a vydobyjem si dedičské právo.“

Knieža sa rozhovoril a povýšeným hlasom odhaľoval svoje myšlienky. Poznať, že mu to dávno ležalo na srdci a teraz, keď raz smel odkryť svoju dušu, so zápalom prednášal slová; ale poznať bolo z toho i to, že jeho duša, hoc sa zdala spokojná, hoc sa nevidelo, že by bol banoval za utratenými nádejami, ktoré mu sľubovali uhorský trón, hlboko cítila stratu, veľmi smútila za tým, že jej moc bola odňatá, hodnosť odoprená. Darmo je to, keď sa človek k dačomu spôsobný byť cíti a nevyplnia sa mu žiadosti, to čo by akokoľvek tajil, čo by akokoľvek hovoril, že je spokojný, predsa zostane na dne duše trpká bolesť, nezahojiteľná rana. - A ešte keď človek cíti, že horší, nespôsobnejší obsiahli to, čo si on žiadal!

Červeň počúval, zdalo sa mu to i nezdalo, a hoc to knieža vo svojom zápale nepozoroval, hoc Červeň nevravel, čo si myslí, predsa nebol so všetkým spokojný, aspoň jeho tvár to vyjadrovala, lebo pri konci slov kniežaťa dákosi stiahol obrvy a odvrátil sa. Knieža hovorí ďalej:

„Ty si, braček, hovoril, že moc netreba deliť, to máš pravdu; avšak v tom nemáš pravdu, keď hovoríš, aby som ja na svojich zemiach vládol podľa vlastného myslenia. Jedna moc musí sa pozdvihnúť nad celou krajinou a odtiaľ, ako zo srdca krv po žilách, musí sa prelievať po celej krajine. Tak, ak chcem dačo vykonať, musím sa postaviť na čelo celej krajiny.“ A potom dačo tichším hlasom vraví: „Trón, ten je stratený - však moc a vláda, kým Vladislav žije, ostane vždy rozpadnutá s trónom, lebo Vladislav tak bude robiť, ako mu povedia. Len Zápoľa musí dolu, tak bude všetko dobre.“ - Dohovorí knieža, popozerá zvedavým okom po celom Červeňovi - a spýta sa: „A či ty budeš robiť proti Zápoľovi?“

Červeň sa usmial a odpovedal: „Ja mu ani jeho hodnosť, ani bohatstvo, ani moc a vládu nezávidím, ale že je nespravodlivý a robí proti právu, nuž sa, kde len budem môcť, budem opierať proti nemu.“

Knieža nevie, ako má rozumieť tie reči, ale mnoho nemyslí, mnoho slová nerozoberá a len zvolá vyvýšeným hlasom: „A urobil by si základ spojenia proti nemu so svojím bratom?“

„Ak na mene toľko záleží, vďačne.“

„Záleží, záleží - ty si môj brat, a tak tvoja prirodzenosť viaže ťa ku mne, ty môžeš najviac urobiť, lebo ty zostaneš verný; ty máš tie isté myšlienky, a tak budeš všetko konať z presvedčenia, ty si rozvažitý, a tak sa v ničom neprenáhliš, všetko vykonáš najlepšie. A tak sem ruku, nech nás zaviaže svätá prísaha, že si zostaneme verní až do smrti, že živí i mŕtvi budeme pracovať proti Zápoľovi!“

Sotva začína Červeň podávať kniežaťu ruku, tu dakto spoza chrbta zavolá: „Ej, vezmite i mňa do vášho spolku!“ Bratia trhli sebou, obzreli sa, uvideli za sebou pána Pankráca, ktorý s dákymsi vážnym usmievaním podával ruku. - Knieža poznal Pankráca, vedel, že je človek jemu najoddanejší a Zápoľov najväčší nepriateľ; ale predsa mu nebolo milé, že vypočúval dôvernú rozprávku s jeho bratom. To Pankrác zbadal a poloveselým a polovážnym hlasom povedal: „Už som vás raz vypočúval a viem, čo kujete; už je darmo, vezmite i mňa do vášho spolku, ja vám takú prísahu zložím, že sa nám všetkým v očiach zaiskrí a Zápoľovi najväčšmi.“

Knieža odpovie: „Keď ste počuli začiatok, môžete vedieť i koniec, však som povedal, aby sme my bratia začiatok urobili a potom, že to ďalej rozprestrieme!“

„Ej, ale ja chcem byť hneď pri začiatku,“ hovorí Pankrác, „vy máte právo hnevať sa na Zápoľu, lebo sľúbil v Rakúsach a v Budíne vášmu otcovi, že bude trvať na tom, aby ste vy ostali kráľom, a hľa - pekne napomáhal vašu stranu; aj ja mám právo sa naňho hnevať.“

„Nechajme hnev tak,“ dákymsi úzkostným hlasom povie knieža, „čo robíme, to robíme z čistej lásky k vlasti.“

„Ej, nechajte vy troška tú lásku tak, lebo sú to mnoho ráz len prázdne slová, pod ktorými sa dačo inšie ukrýva. Čo by ste Zápoľovi oči nevytreli a neukázali: ,Chlape, ty si oklamal môjho otca‘, a keď chcete: ,Zradil vlasť!‘ - Čo? Či človek už nemá právo ani oheň od seba odfukovať, keď ho opaľuje? - Ja, preč s tým ustavičným trpením. Kto tebe fukne, udri ho aj ty. - On vás pozbavil trónu - pozbavte ho aj vy, čoho ho môžete pozbaviť.“

„Nejde to tak, nejde,“ odpovie Červeň, krútiac hlavou, „lebo čo sa trónu týka, tam len sám Zápoľa nebol - a dobre, kráľ či ten, či ten, o osobu tak nejde, len nech je dobre krajine!“

„Už vy veru s vašou horlivosťou mnoho nevykonáte,“ prehovorí Pankrác, „pekné sú to reči, pekné, a zaujmú človeka tak, že by sa v prvom ohni i do pekla rútil, ale keď sa z toho vyspí, nuž si pomyslí: ,Čo ťa nepáli, nehas,‘ s tým si ty ani len jednu šnúrku na dolomán nevyzískaš. Ale nech sa vaša milosť postaví na čelo našich ľudí, povie im: ,Hľaďteže, Zápoľa vám odníma právo, dolu s ním, ja budem palatínom alebo kráľom!‘ - už vidíte, že to pôjde.“

„Vy si robte po svojom, ja po svojom,“ odpovie na to s úsmevom knieža, „i tak je dobre. Mládež rada vidí to, starší vek zas to. My sme mladí, vaša milosť je už vo veku.“

„To sem neprislúcha,“ zvolá Pankrác. „Čo? Hej, viem i ja, ako si treba človeku začínať, a keď príde šabľu vziať do ruky, nuž uvidíte, kto sa lepšie tomu rozumie, či ja, či hockto z vašich mladých.“

„Nepochybujem, nepochybujem.“

„No veď tak. - Ale už by sme sa boli stratili v druhých veciach. Nože vráťme sa teda zas k Zápoľovi. Pán knieža, vaša milosť- či ma vezmete medzi seba?“

Knieža potľapká po pleci poctivého starca, podá bratovi jednu a Pankrácovi druhú ruku i povie: „Teda dobre, drahí moji - prisahajme si, že Zápoľu večne budeme stíhať, že vyzveme národ proti nemu, že neodpočinieme, kým neoslobodíme krajinu od jarma, ktorým je tlačená!“

„Prisaháme, prisaháme!“

„Že si verní zostaneme!“

„Prisaháme, prisaháme!“

A pán knieža stisol ešte obidvom ruky, bozkal obidvoch, aj títo medzi sebou sa bozkali - a povedal: „Dobre, dobre - teraz sa už uzjednotíme, ako si budeme počínať.“

„Počkajte, počkajte, pán knieža!“ zvolá starý Pankrác, „ešte je nie koniec s našou prísahou. Ja som sa vám vtisol do spolku a chcem sa vám zaviazať, že by som sa viac vymotať nemohol; ale sa to aj vám zíde. Čo ten z nás zaslúži, ktorý by alebo zväzku alebo jednému z nás neverný zostal, ktorý by, napríklad, prestal robiť na našom cieli?“

Knieža povedal: „Smrť.“

„Dobre, dobre, pán knieža,“ zavolá zasa Pankrác, „smrť, tomu smrť; a starý Pankrác vám prisahá, že sám roztrieska o prvý múr svoju hlavu, ak by mu len dakedy na um zišlo zmierenie so Zápoľom. - Hej, pán knieža, a vy, pán brat Červeň, či vy tiež dovolíte starému Pankrácovi, aby takto šabľou alebo čím pošepol do ucha váš sľub, keby ste sa jeden druhému a zväzku tomuto stali neverní?“

„Čo myslíte?“ ohlási sa knieža.

„Nič nemyslím, nič; ale viete, ja sa chcem na všetok spôsob urobiť bezpečným. Veľkí páni mávajú dakedy smiešne obyčaje - a mladí ľudia sľubúvajú dakedy veľmi mnoho, čo ich potom omrzí. Hej, beda tomu, kto sa s nimi do hry púšťa, lebo sa oni z tých alebo tých ohľadov ľahšie vyrovnajú s nepriateľom, a tomu padnúť dajú, ktorý najhorlivejšie bol podporoval ich úmysly!“

„Teda nám neveríte?“

„Verím, neverím, to je všetko jedno; keby vám neveril, to by som nič nebol s vami začínal, ale ja len chcem, aby náš zväzok bola reťaz, ktorú nikto nemôže preťať, pokým jedno ohnivo druhé silne k sebe viaže.“

„Keď tak chcete,“ odpovie knieža, „teda nech sa stane. Ja stojím za seba - a môj brat tiež. Ten z nás, kto druhého z nás napomínať nebude v potrebe a na každom mieste, kto by ochladol a nenasledoval spoločný cieľ - prepadne smrti.“

„Tak je dobre, tak - to som chcel. Teraz si ďalej robme, čo máme, lebo ak železo v prvom ohni kovať nebudeme, nič nevykonanie,“ hovoril Pankrác.

Červeň bol za celý tento výjav ako nemý bez slova, len počúval, čo sa hovorilo, pozeral, čo sa robilo, a len vtedy, keď všetci prisahali a sľubovali, bral podiel na rozhovore. Knieža pozeral po svojich spojencoch so zaľúbením a naostatok sa spýtal, čo má už teraz začať. - Červeň odpovie: „Teraz rob, čo vieš, predlož nám svoje mienky - a my budeme robiť; avšak skorej, lebo musíme medzi hostí, ktorí nám vezmú za zlé, ak sa im neukážeme - a vieš, že tým ľuďom len málo treba - a už sú ti ako pušný prach.“

Knieža povie: „No začiatky som už urobil, a to preloženými žiadosťami dneskajšiemu zhromaždeniu. Tu som chcel podkopať Zápoľovi u národa dôveru, čo sa, ako sa mi zdá, pošťastilo.“

„Nuž a keby sa i nie,“ skočí do reči Pankrác, „načože je nám rozum? Nám netreba len slovo, dve, už nás má, kto chce, všetkých vo vreci - len nie Zápoľa.“

Knieža hovorí: „Čo je tu, to je nie po celej krajine - ale však sa to roznesie a prídu vyššie súdy. V Chorvátsku môj švagor Frankopan a celá rodina je už zrozumená so mnou, Jakub Székely čaká len, kedy sa postavím proti Zápoľovi; Ujlakyovci sú tiež zrozumení so mnou - len teraz aby sme dákosi mohli vystúpiť. Už dačo len začať musíme, ale len potom, keď Vladislav rozsúdi nad tým, čo mu predložím. Frankopanovci už išli do Budína a robia na kráľovskom dvore proti Zápoľovi. Kráľ, viem, mu je nepriaznivý a netrpel by ho, keby mal na koho rátať v krajine, kto by mu pomáhal zložiť tak obťažného Zápoľu. A keď sa uznajú za pravdy moje žaloby, ktoré ste dnes počuli, nuž Zápoľa musí chtiac-nechtiac dolu. To musíme teda čakať. Z druhej strany však nám treba, aby sa Zápoľa ešte väčšmi do nás zadrel, lebo len potom budeme mať právo naňho uderiť. - Teraz teda musíme poslať do Spiša, kde ho pozveme v mene zákona a kráľovského uzavretia, aby nielen všetkým, ktorí dnes proti nemu žalovali, vyhovel, majetky povypúšťal, tak aj môj zámok Zombor mi prinavrátil, ale podľa druhého dekrétu Vladislava, čo nám je nedávno vydaný, prinavrátil aj ročné úžitky.“

„To on neurobí,“ povie Červeň.

„Radšej sa dá na kúsky porúbať,“ poznamená Pankrác, „akoby mal svoju pyšnú hlavu skloniť pred kráľovskými dekrétmi.“

„Práve to chcem, lebo potom budeme mať zjavnú príčinu naňho sa oboriť. - Ostatne, kráľa na to musíme doviesť, aby držal diétu, a tam vystúpime proti nemu. - Teraz len kto pôjde do Spiša?“

„Keď sa vám tak páči,“ povie Pankrác, „nuž pošlite, hľa, tu pána Červeňa.“

„Dobre, dobre. Braček, ty pôjdeš do Spiša, prednesieš palatínovi naše žiadosti, a to spíšeme všetky krivdy, čo nám porobil. Vy, pán Pankrác, spytujte sa každého, čo má proti Zápoľovi, a povedzte, že posielame poslov na Spiš k palatínovi a pýtame ho o priateľské pokonanie.“

„Ja vám všetko urobím, len mi priateľstvo a pokonanie s ním nespomínajte, lebo keď tie dve slová počujem, nuž sa mi všetka krv valí do hlavy.“

„No, no, vaša milosť,“ odpovie knieža, „to musíme tak povedať. Či sa nepamätáte, že sme našim sľúbili, že čo budeme môcť vykonať podobrotky, že to urobíme? No a však som hovoril, že to len, aby sme dostali príležitosť vzoprieť sa proti nemu -“

„Nedbám - poviem, že sme poslali vyslanstvo na Spiš - ale o priateľstve ani slova.“

„Dobre, dobre. Teraz toto naše uzavretie rozhláste všetkým po stolici. Ty, braček, budeš mi pomáhať rozosielať listy do Chorvátska, Slavónie, za Dunaj a po stoliciach. Potom, keď bude všetko hotové, pôjdeš na Spiš.“

Potom odišli všetci traja do paloty, kde sa nachádzali ostatní z hostí.