Zlatý fond > Diela > Knieža liptovské


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Knieža liptovské

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov


 

IX

Pán knieža liptovský dostal veľmi milých hostí.

Od tých čias na Likave sa mnoho robí, mnoho premýšľa, ba ani na zábavky sa nezabúda. - Prišli sem švagrovia kniežaťa páni Frankopanovci, silní v dolných Uhrách, ale mocnejší v Chorvátsku - potom pán Geréb, pán Székely a iní. Rovno z Budína sem prišli.

Kňažná, mladá pekná Beatrix Frankopanovna, pozerá na Liptov a jej synáčik, ešte malý chlapec, prehŕňa sa v otcovej brade, poťahuje ho za vlasy a túli sa k jeho prsiam. Z druhej strany dobrí priatelia obveseľujú knieža svojou prítomnosťou, správami, čo doniesli, a najmä svojou radou, ktorej tak teraz treba.

Ale knieža počúva a nič alebo málo odpovedá; keď druhí horlia, i jemu zahorí plameň v čiernom oku, a skoro zas uhasne ako hviezda spadnutá z nebeskej vysokosti, keď sa druhí smejú, robia si veľké nádeje do budúcnosti, pán knieža zvesí hlavu a myslí a sníva.

Čudne to prichodí pánom hosťom, krútia hlavou, šepcú si do ucha, a pán knieža nič nepozoruje.

Ale zato je na Likave veselo, a preto i pre knieža svitajú tu i tu veselšie hodiny.

Je pekný letný deň. Niže zámku po rovine ako po ceste k Ružomberku kráča dakoľko pánov. To je knieža, dvaja Frankopanovci, Geréb a Székely. Zďaleka možno vidieť, že dačo dôležité musia hovoriť, lebo sa všetci tisnú ku kniežaťu, akoby každý chcel odpovedať čím skôr.

Pán Jakub Székely hovorí: „Pán knieža, posledný raz sa obraciame k vám, odhodlajte sa alebo tak, alebo tak. Tú vašu svedomitosť musíte raz zanechať, nedajú sa skutky vášho otca teraz nasledovať, druhé časy, druhé prostriedky. Váš otec sa obmedzil na právo a pravdu, lebo bol kráľom a mohol robiť, čo chcel; čože však vy teraz urobíte? Musíte byť na každý spôsob pánom sám pre seba, keď chcete dačo začínať -“

„Vy ste predsa len zostali taký, aký ste bývali, a nepremenili ste svoje myšlienky,“ prehovoril knieža.

„A nazdáte sa,“ pokračuje Székely, „že s každým dňom nevzniká vo mne väčšia nevrlosť nad panovaním Vladislava? - Nejde tu len, pán knieža, o nenávisť k Zápoľovi; bo čo tento desať ráz padne, druhý, čo na jeho miesto príde, nebude lepší od neho. - Vladislav je teraz na vašej strane; nech mu zajtra Zápoľa pohrozí, nuž ho na kolenách bude odpytovať. A čo sa mňa týka, ja som raz dal sľub vášmu otcovi, že druhého okrem vás v Uhrách za kráľa neuznám; tak som robil dosiaľ, tak budem robiť i budúcne. Už som vás raz nechal -“

„A či som sa mohol ďalej vzpierať a len myslieť na povýšenie, keď naše sily boli zlámané, poklady naše odobrané?“

„Nemali ste pristať na slovo Zápoľovi vtedy, ani na rady biskupov. I vtedy vás to len vaše myšlienky zaviedli, ktoré sa celkom do sveta nehodia. Vy ste si napredstavovali, pánbohvie akých rajov o svete, o pravde, práve a nazdali ste sa, že to hneď svet na to tak, ako vaša mladá duša, pristane. Svet musíme tak považovať, aký je -“

„I svet je, priateľ môj“, odhovorí knieža; „nie tak vyšších cieľov neschopný, ako sa nazdávate, to vám preukážem tým, že sa Liptov a druhé stolice prehlásili proti Zápoľovi.“

„A čo mienite so Zápoľom?“ spýta sa Székely.

„A ako to vyvediete? Či to vykonáte, kým je on palatínom?“

„Môže zostať tým, čím je, len nech sa nevypína nad hranice svojej moci a svojho úradu.“

„Ale čože má robiť,“ zvolá Székely, „keď v Budíne sa nik o nič nestará? Či sa v ňom nemusí vzbudiť tá myšlienka, ktorá v nás, a to strhnúť na seba vládu?“

„To sa nesmie stať, pre výsosť nebeskú,“ trhnúc sebou, zvolá Korvín, „to sa nesmie stať nikdy!“

„Keď sa nesmie stať,“ horlivo odpovedá Székely, „teda vy musíte, áno, musíte čiahnuť po kráľovskej moci. Vy musíte, pán knieža,“ ďalej horlivo vraví, ako čo by len teraz bol zvedel, od ktorej strany sa kniežaťa najlepšie dotkne, „bo ináčej je zle s nami. Zápoľa sa už teraz viac na Vladislava mnoho neobzerá, z Matiášových skutkov sa vysmieva, a pánom lahodí, len aby pri ňom zostali. A či on vec už dávno nenaviedol? A či to nemá značiť, že nedávno na budínskom sneme tam zhromaždených len na to doviedol, aby ho vyslali pokárať kráľa z jeho lenivosti? - Hej, Zápoľa dobre vie, že mu je tým stupeň k trónu urobený, lebo čím viacej sa Vladislav ponižuje, tým viacej sa on výši. - Uvidíte, pán knieža, či vám Zápoľa neprejde cez rozum.“

„Čo všetko vynaložím, čo zhyniem,“ po krátkom odmlčaní sa ozve knieža, „to sa nesmie stať.“

„Tak je dobre, pán knieža, tak,“ zas prerečie Székely. - „Ja by som sa radšej bol s Nemcami spojil, proti svojej vlasti, ako by som sa bol mal hlásiť k týmto slabým ľuďom, ktorí sú stvorenia Zápoľove; a tak môžem smelo a slobodne hovoriť. Zápoľa nesmie zostať palatínom - Vladislav nesmie zostať kráľom, lebo obaja spolu stoja, spolu padajú.“

Páni pokývajú hlavou a jednomyseľne zvolajú: „Tak je.“

Knieža sa strhne a poobzerá sa po všetkých i hovorí: „To nemôže byť!“

„A čože teda chcete, pán knieža?“ - zas sa dôrazne ozve Székely. „Čože chcete so Zápoľom? - Mne sa všetko tak vidí, že sami ešte neviete, na čom stojíte -“

„Ja chcem všetko dobré s mojou vlasťou, chcem podľa síl zachovať otcov príkaz a sľub jemu daný; a tak vystupujem proti všetkým, ktorí ničia základy budúcej uhorskej slávy, ktoré môj otec vytýčil. Domácu vojnu však nechcem vzbudiť, nechcem - tým by som si zhrnul na hlavu otcovskú kliatbu,“ povedal a zamyslel sa.

Pán knieža bol mladý človek, nadchnutý ohnivou mysľou; jeho plamenná duša snívala jedine o sláve Uhorskej krajiny. Matiáš kráľ, jeho otec, ho vychoval pod svojím dozorstvom a ukázal mu cestu, po ktorej má kráčať, vštepil mu do srdca čistotu citu; a starý Bonfini, jeho vychovávateľ, prehŕňajúc sa v dejoch Uhorska, spomínajúc staré hrdinské časy našich kráľov, vlieval do jeho duše blaženie a túženie za slávou krajiny. Matiáš hovoril: „Stíhaj neprávosť, celým životom podopieraj zákon a právo, ľúb otčinu a hľaď jej jednotu udržať akýmikoľvek obeťami.“ - Bonfini zasa, nezaneprázdňujúc sa jednotlivými výjavmi terajších čias, hovoril, ako pekne to bývalo predtým, ako krásne teraz, keď si naši králi svoje meno a krajiny svoje vznášali až k slncu v skutkoch vojenských. Korvín spájal v seba oba tieto živly a myslel si: „Rozšír slávu krajiny, a predsa urob jednotu, tak urobíš, čo máš urobiť, tak vyhovieš i Matiášovmu naučeniu, i skvelým Bonfiniovým myšlienkam.“ - Po otcovej smrti zdvihol šabľu a chcel prísť na trón, ale vidiac, že tým by sa roztrhali reťaze jednoty, ktorými Matiáš zviazal krajinu, odstúpil od svojich nárokov a pristal na vôli pánov stavov volením sa zaneprázdňujúcich. Ale keď bol vodcom vojska, keď bojoval proti nepriateľom Uhorska, to išiel prvý do bitky a ostatný z nej odchádzal. - Preto mu mnohí nadhadzovali, že on, čo sa vyvedenia veci daktorej týka, je hádam zo všetkých najspôsobilejší; ale sám, že nič nemôže začať, nevie, neosmelí sa. - Málo sa nájde čistých duší v našom živote, ktoré by nasledovali bez ohľadu na vlastné prospechy jedine vnútorný hlas svojej duše; a knieža po smrti otcovej bol taký. On sa nechcel púšťať nie z neodhodlanosti, z bázne do sporov, ktoré by mohli rozdvojiť krajinu, ale skôr preto, že sa to jeho mladej duši, ktorá bola od mladi napájaná vyššími náhľadmi o svete, o pospolitom dobre, protivilo. - Kedy-tedy vyšľahol v ňom i oheň samoľúbosti a túžby za vlastným povýšením, ale sotva trval dakoľko okamihov, len čo ho začal knieža porovnávať s cieľom, ktorý vystavil svojmu životu, už ustúpil, bol vyhasený a zahnaný zas na dlhé časy. A takýto boj dodával kniežaťu ten čarodejný výraz, ktorý obletoval jeho tvár, v oku sa zrkadlil a všetko jeho konanie nasledoval.

Preto i teraz, ako Székely zas začal rozduchovať potrebu zmarených túžob v jeho srdci, ako začal svojím dávnym spôsobom narážať, aby knieža zas vyzdvihol zástavu a zdrapil korunu z nepovolanej hlavy na svoje sluchy, prirodzeným spôsobom, nie z pretvarovania sa vyhlásil, že jednotu rušiť nechce.

Po Matiášovej smrti bol Székely jeden z najvernejších Korvínových prívržencov, ešte i po stratenej bitke, kde Korvínova strana bola celkom porazená, radil kniežaťu, ba zaklínal ho, aby dobrovoľne sa neodriekol svojho práva; keď sa však toto stalo a Korvín popustil, nasledujúc svoje presvedčenie, Székely zaškrípal zubami, zahrozil sa i jemu, i všetkým, ktorí zlomili sľub daný Matiášovi, a spojil sa s Maximiliánom rakúskym proti Uhorskej z tej príčiny, že chcel zostať stály svojmu sľubu. On bol muž železný, a tak mnoho Rakúšanom pomohol. Proti samému Korvínovi predtým bojujúc, lebo si pomyslel: „Čo mňa do teba; hoc si ty sám sebe neverný zostaneš, ja predsa sebe a skrz to aj tebe verný zostanem,“ počul skrz pánov Frankopanovcov, ktorí v Chorvátsku a Slavónsku tajne a potichu mysle svojich známych k novým veciam, k budúcim prevratom pripravovali, že pán knieža sa odhodlal vystúpiť proti stránke panujúcej v krajine; svitla teda v jeho duši myšlienka, že čo sa predtým nestalo, teraz sa stať môže. A tak prišiel po druhý raz, vyhľadal Korvína a vzbudzoval v ňom zahasnuté hádam už túžby po korune, predostierajúc mu, čo knieža do tých čias vykonal, čo z jeho začiatkov môže nasledovať, čo iní robia, porovnávajúc jeho konanie so Zápoľovým, a že čokoľvek kto robiť bude, predpovedajúc pád Vladislavovho panovania.

I knieža hovoril z duše a presvedčenia, i Székely. I jeden mal pravdu, i druhý mal pravdu.

Székely zas vzal slovo: „Pán knieža, buďteže úprimný, hovorte, čo cítite - lebo hádam ostatný raz spolu hovoríme.“

„Ja ako myslím, tak hovorím. Domácu vojnu viac nechcem, lebo viete, Turek je v Poľskej - je blízko Uhorska.“

Székely hodil zrak na knieža, meral ho dlho a potom ťahavým vážnym hlasom povedal: „A či viete, pán knieža, že vy vtedy, keď sa zdráhate prijať moje návrhy, len nesvornosť rozduchujete, národ dvojíte a domácu vojnu pripravujete?“

„Dokážem vám, keď dovolíte. Vy ste urobili prvé kroky proti Zápoľovi, ktorý iste za korunou čiaha, utvorili ste stranu pre seba, a tak ste sami začali roztržky, ktoré, keď zas sám neprivediete do prístavu pokoja a zanecháte ich len slepej náhode - prídu do trenia medzi sebou a znivočia seba, vydajú sa Turkovi, ktorý zas na nás čiaha.“

„Nie je to tak, nie, vy už ďalej idete od mojich úmyslov a to vyhlasujete za moje konanie, čo som ja nikdy ani nemyslel.“

„Počkajte len, pán knieža,“ trpko sa usmievajúc, pokračuje Székely. „Vy ste si predsavzali, ako vravíte, Zápoľu len pokárať alebo, slovom, ľudí, ktorí všetko boria, čo Matiáš vystavil, ktorí sa neohliadajú na budúcnosť, rušiac poriadky, a mysleli ste si, že to všetko pôjde, ako ste si predstavovali, že vám svet mnoho dá na vaše slová. - Sklamali ste ma. Umrel kráľ Matiáš, tam je spravodlivosť, a kým alebo on sám nevstane z hrobu, alebo kým jemu podobný nesadne na trón, darmo sa úfame, že pravda zvíťazí. - Pán knieža, vy ste mladý, nazdáte sa, že vo svete musí zvíťaziť dobré srdce a úprimná vôľa; ale mýlite sa. Keď sa teraz dačo spýtate slovom, to vás alebo vysmejú, alebo vám odpovedia mečom. My sa nesmieme obzerať len na seba, ale aj na tých, proti ktorým bojujeme. - Mňa do toho nič, z akých pohnútok ste vy v Budíne urobili kroky proti Zápoľovi; ale svet a, slovom, my všetci, si to inak vykladáme. My sme sa postavili proti Zápoľovi, kráľ v nádeji, že ho zbavíte Zápoľovej moci, ktorá mu je taká ťažká, tiež sa postavil proti nemu. Teraz sa Zápoľa musí brániť a ak je statočný človek, musí zastávať svoje právo a neustúpiť pre svoju časť ani na krok.“

„Tak je,“ ozve sa Frankopan, „my tiež musíme urobiť to isté, i my viac nesmieme ustupovať, a ani Vladislav.“

„Dobre, dobre, oprieme sa teda proti nemu všetci ešte prv, kým by on vojensky vystúpil proti nám. Ostatne, majte vieru,“ pokračuje knieža, „že sa krajina za nás musí prehlásiť.“

Székely pokrútil hlavou a odpovedal: „Nemyslím - lebo my práve proti tomu vystupujeme, čomu on lahodí, a to sebavôli pánov. My chceme prinavrátiť Matiášove časy, a na tieto si práve mnohí vzdychajú. - Ale čo nás po tom, vráťme sa zas ta, kde sme prestali. Zápoľa teda bude stáť na svojom, my tiež, lebo nazad sa vrátiť nesmieme, nemôžeme; tak teda sú už strany u nás utvorené. Zápoľa si dobre zapamätá, lebo má dobrú pamäť, on sa dozvie, kto je proti nemu, lebo má bystré oko. My i kráľ sme sa spoliehali na vás - a vy nás teraz chcete tak nechať; Zápoľa sa bude mstiť, a my sa musíme vzoprieť, lebo raz sme začali, dokonať musíme.“

„Dobre, dobre, vzoprieme sa mu, i ja to chcem,“ hovorí horlivo Korvín, „zničme jeho osobu a vyhráme všetko, upevníme právo a našu slávu.“

„Neverte,“ zas prehovorí Székely, „my tým zničíme len hlavu jeho strany, ale nie samu stranu, keď tak chcete, nepráva, nepravdy, sebevôle; táto si potom zas nájde druhého vodcu, a vystúpi proti strane, ktorá chce zadržať Matiášove časy, Zápoľa vyslovuje len vôľu svojich prívržencov, ktorí už za čias vášho otca boli nespokojní s jeho vládou. - Ak Vladislav zostane na tróne, musíme s nimi prísť do trenia - kráľ sa bude na to dívať - mlčať, a zhynieme obaja; ak druhý príde na trón, vezme zas ako Matiáš popustenú uzdu vlády, vyviazneme z nebezpečenstva. I proti Matiášovi stála poľská, česká a pánbohvieaká strana, ale on ich jedným razom zničil a viete, ako panoval. Vladislav to nikdy neurobí, hoc vie, že sú v Uhrách strany. - My chceme teda vás na miesto vášho otca; ešte je nič nie stratené.“

Székely prichádzal vždy do väčšieho a väčšieho ohňa, fúkajúci vietor pozdvihol jeho šedivé vlasy dohora, a tým dostávala jeho tvár vážny výraz, lebo nič nieto krajšieho, ako keď dačo starca v horlivosti a ohni upomína na jeho starosť. Šedivý vlas a mladé srdce v spojení dávajú ten najobľúbenejší obraz, ktorý si len človek môže myslieť.

Dýchanie všetkých utíchlo, lebo každý očakával odpoveď kniežaťa, ku ktorému sa všetci tisli.

Knieža nič neodpovedal a zdalo sa, akoby premýšľal, lebo zvesil zraky a oprel ich do zeme. Potom potichu nepevne prehovoril: „Vystupujem proti neprávu, a právom na tróne sediaceho by mal pozbaviť nesprávnou cestou jeho majetku. Čudné!!“

„Ej, pán knieža, veď to nerobíte sami,“ povedá zas Székely, „tu robiť budeme my. Či Václav český, či Oto bavorský boli nesprávne pozbavení trónu, keď nemali spôsobnosť vládnuť? Či je Vladislav kráľom, a či bol ním dakedy? On nekraľuje - nie je teda kráľom. Národ má právo starať sa sám o seba, keď sa jeho hlava oň nestará! My Vladislavovi vezmeme len to, čo nikdy nemal, povieme mu, aby prestal byť kráľom, ktorým nikdy nebol. - A pán knieža,“ zvolal ďalej Székely, „poznám ja prostriedky, pomocou ktorých podaria sa nám naše ciele bez všetkého násilia, bez pohnutia ruky, bez preliatia len jednej kvapky krvi -“

Knieža sebou trhol. Székely povedal ostatné slová tak neočakávane, tak dôrazne, že čudne museli pôsobiť na dušu kniežaťa, sklátenú už vo svojom presvedčení. Ulapil Székelyho za ruku a prudko zvolal: „A tie prostriedky?“

„Hneď vám oznámim. Na to pristávate, aby bol Zápoľa odstránený; musíme ho teda na budúcom sneme obžalovať pred obličajom celej krajiny. Vladislav je na našej strane. Zápoľova moc je silná v Horných, naša v Dolných Uhrách; na snem sa teda zíde viacej prívržencov z našej strany, pomocou ktorých Zápoľa vyvýšil palatínsku hodnosť skoro na moc kráľovskú, budúci palatín teda nebude mať zviazané ruky. - Príde čas, keď sa Vladislav utisne na vašu pomoc: tu žiadajte, aby vás uznal za samostatného kniežaťa Liptova a celých vašich panstiev, stolíc až po Prešporok; Vladimír povie v súre, ,bene, dobre‘ a vy občiahnete, čo žiadate. Medzitým nie ťažko bude nám spozorovať u kráľa zas dáku slabosť, ktorá sa každodenne viac a viac javí; a tu sa pozdvihne náš palatín ta, ako to Zápoľa na budínskom sneme urobil, prednesie, že Vladislav navzdor všetkému napomínaniu hlivie v nečinnosti, a bude sa odvolávať na budínske zhromaždenie, ktoré Vladislavovi, ak sa nepolepší, sľúbilo odstránenie. I Vuk váradský, i Bakács, vesprímsky biskup, budú dôslední. Beatrix, vaša macocha, s jej stranou tiež povstane proti nemu preto, že ju toľko zavádza, a pápež, ktorý jej drží stranu, ľahko pristane na naše úmysly. To sa teda podarí a musí podariť. Potom my hlas zdvihneme, prednesieme vaše právo, budeme sa opierať na to, aby sa vaše kniežatstvo pripojilo ku korune, a vlastnou škodou poučené a zmúdrené stavy, neobracajúc sa k druhým dvorom, musia vás voliť. Cudzím nenecháme čas na robenie strán v našej vlasti. - Pán knieža, ak sa to stane, či sa nevyplnia žiadosti vášho otca? Či sa nezachová zákon? Či sa komu stane pritom krivda? Najviac odplata za zlé skutky, ale krivdou sa to nikdy nesmie menovať!!“

„Pravda je, pravda je!“ ozvú sa všetci ostatní.

Pán knieža mlčí, všetci sa naňho dívajú. On povie: „Dajte mi čas do zajtra rána!“

Páni sa chcú obrátiť, chcú nastúpiť cestu nazad; vtom ich oko sa obráti na jazdca, ktorý sa valí cvalom dolu vŕškom od Ružomberka. Uteká, čím ďalej, tým viac sa blíži ku prechádzajúcim sa pánom.

Jazdec sa blíži, pán knieža zastal a stŕpol. Páni zastali tiež a pozreli naňho. Knieža zvesil dolu oči a zapálil sa. - Prichádzajúci bol starý Pankrác. - Čo len tu chce?

Nedlho trvalo rozmýšľanie. Pankrác dobehol, uklonil sa, skočil z koňa, pribehol ku kniežaťu, podával mu ruku a preriekol: „Starý Pankrác prichádza k vám, lebo zabudol na všetko, čo sa stalo; zabudnite aj vy!“

Knieža mu nedôveroval, pozrel naňho a ihneď zrak zvesil dolu nevediac, čo má urobiť. Pankrác mu sľúbil pomstu; Pankrác bol muž železný a vedel dostáť slovu. Pankrác nemôže prichádzať sem z dobrých úmyslov. Ale starec zas povie: „Nedôverujete mi? Povedal som, že som všetko zabudol - a ja viem držať slovo.“

Knieža mu podal ruku.

Prítomní nevedeli, čo je vo veci, i veľmi sa čudovali. „No, páni,“ prerečie príchodzí, „prišli ste z Budína? - Zabudli ste na mňa? Nepoznáte ma viacej? - Pravda, človek nemá teraz čo robiť a ostarie od dlhej chvíle, od nečinnosti - a okrem toho dávno sa minuli Matiášove časy, keď človek kedy-tedy dostal príležitosť zísť sa s dobrými priateľmi. - Ale nič zato - vitajte mi v Liptove.“

I podával im po poriadku ruku. Székely ho poznal, i Geréb, Frankopanovci, páni pyšní, si nezapamätali tvár „chudobára zemiančeka“, hoc ho predtým i videli.

„No, pán knieža, vaša milosť,“ zas prerečie staručký, „dávno som tu nebol, ale som prišiel, aby som sa nikdy s vami nerozlúčil. - Ale ako veci stoja? - Musíme dač začínať.“ Knieža povedal hosťom s radostnou tvárou, že je Pankrác ako predtým, tak i teraz jeden z jeho najlepších priateľov, a tak aby všetko slobodne hovorili; ale tí nevedeli, čo chce Pankrác, nevedeli, čo mu majú rozprávať.

Pán knieža, trebárs ešte bojazlivo, vzal Pankráca popod ruku, zľahka sa usmial i hovoril: „Poďme k nám domov, pán brat, a tam vám všetko poviem!“

I obrátili sa páni na Likavu.

Kráľ Vladislav cítil dobre, na čom stojí, vedel dobre, že mu jednotliví páni v krajine vyrastajú nad hlavu. On bol človek dobrý, ale nevedel užívať svoju dobrotu, nevedel sa postaviť ničomu na odpor, nevedel nasledovne zastávať ani svoju hodnosť. Radšej znášal a prijímal krivdy, ako by ich sám bol robil a trestal. Dobrota bez sily, kto sa nevie vzoprieť zlému, je slabosť. Kto nevie nenávidieť, nevie ani ľúbiť, kto nevie znivočiť zlosť a proti nej bojovať, nevie si vážiť vysokosť a vznešenosť dobroty. Vladislav sedel v Budíne a bol rád, keď mohol nažívať v pokoji, nestarajúc sa o nič. On nevedel nikoho odsúdiť, nevedel vykonávať a prisluhovať pravdu, nevedel vystúpiť ako pán tam, kde hlas silný, slovo dôrazné mohlo zamedziť tok studnice, z ktorej budúcne všetko zlé vytekalo. - Zbadali to magnáši, uhorskí velikáši, robili, čo chceli, oddychovali si voľnejšie po Matiášovom železnom panovaní. Kto býval na pevnom zámku, osvojil si celú krajinu, bral, čo mohol, utláčal podľa dobrej vôle veľkého i malého, zemana i nezemana. Páni zemania dosť sa hnevali, písali kráľovi, prosili o zastavanie svojich práv - ale odpoveď, ani pomoc nikdy dočkať nemôžuc, hľadeli alebo na svoj hnev zabudnúť, so slabšími sami to robiac, čo s nimi sa stávalo, alebo sa spájali s velikášmi a s nimi na jednu ruku pracovali, s nimi, či to dobré bolo, či zlé, kovali a konali, hľadiac aspoň tak vydobudnúť bezpečnosť pre svoj majetok. Kto z koho mohol byť, potláčal ho. Ale najväčšie nezdoby robili sa v Tatrách, lebo tu sa ešte dávne časy nezabudli, keď Jiskrova a hunyadiovská strana, potom poľská bojovali medzi sebou. Vladislav si mnohých od seba odcudzil, jedni banovali za Korvínovcami, druhí zas za Jánom Albrechtom, kráľom poľským, tretí zas nechceli ani toho, ani toho, ale sa starali viac o seba a svoj majetok, a títo to ešte najhoršie stáli, lebo im ani jeden, ani druhý nedal pokoj. Nikto však nevedel túto roztrhanosť lepšie k svojmu dobrému obrátiť ako Zápoľa.

Hrozné to bolo živorenie v krajine. Vladislav si nevedel rady ani pomoci. Až naostatok, keď toho bolo veľa, keď do Budína dochádzali len ustavičné žaloby, že zápoľovci utláčajú všetkých, ktorí sú nie s nimi, keď sa tu i tu ozývalo, že Zápoľa sám čiahne po korune, začal sa Vladislav obávať a napísal palatínovi dôrazný list, v ktorom mu nakladal, aby na poriadok lepšie dával pozor. Palatín hodil hlavou, usmial sa, nepovedal ani slova, ale zvolal do Budína na snem slávne stavy a pomyslel si:

„Počkaj, vynahradím ti desaťnásobne.“ Snem sa začal, Vuk, váradský biskup, ho otvoril slovenskou rečou, v ktorej predstavoval smutný stav a roztrhanosť krajiny, a potom hovoril Bakács, vesprímsky biskup, v maďarskej reči o tom istom predmete. Keď to slávne stavy všetko vypočuli a vyhovorili sa, uzavreli napokon vystrojiť ku kráľovi vyslanstvo, ktoré by ho napomenulo ku väčšej horlivosti.

Usmial sa zasa, oči mu zahoreli a noha hneď a hneď stúpala na budínsky zámok. Vladislav skoro so slzami sľúbil všetku horlivosť, upokoril sa pred pyšne čelo vypínajúcim palatínom a zaviazal sa zachovávať všetky zemianske práva, ba ich ešte rozšíriť –

Ale len čo vyslanstvo odišlo, obanoval kráľ svoju slabosť, keď tu už nikoho nebolo, začal hromžiť a vyhrážať sa. Od tých čias začal tušiť, na akých slabých nohách stojí jeho vážnosť a vláda. Začal teda premýšľať, akým spôsobom by si mohol zabezpečiť trón. - Dohodol sa napokon so svojím bratom Jánom Albrechtom, ktorý si tiež robil nároky na uhorskú korunu, a zavolal ho do Levoče na priateľský rozhovor. Ján Albrecht prišiel so zástupom svojich najlepších dvoranov, Vladislav sa tiež ustanovil tak skvele a skvostne, ako mohol. Vladislav sa odriekol nárokov na poľskú, Ján zasa na uhorskú korunu a sľúbili si vzájomnú pomoc proti Turkovi. Zmluva sa podpísala z oboch strán, len palatín chýbal, bez ktorého podpisu z uhorskej strany nemohla mať platnosť. - Kráľ rozkázal - palatín sa neustanovil; kráľ pýtal, palatín neprišiel - až naostatok na mnohé prosby sa objavil, ale tak skvostne, tak pyšne, že sa obaja králi s celým dvoranstvom tým videli zatemnení, najmä keď palatín dal najavo, že o ich lásku nestojí a hnevu sa nebojí.

Vladislav tým viacej sa začal obávať o svoju hodnosť; urobil teda so svojím bratom tajný dohovor, podľa ktorého obidvaja sa zaviazali podporovať voči spupným pánom svoje osobné záležitosti. Sľúbili si, že budú obmedzovať moc pyšných pánov. Ale aby vo svojom predsavzatí tým bezpečnejšie mohli pokračovať, museli sa pred Turkom, ustavične ku hraniciam Uhorskej a Poľskej sa tisnúcim, zabezpečiť. Vzali teda do svojho tajomného zväzku i Štefana, despotu valašského. - Ten sľúbil, že Turkom nikdy nedovolí slobodný prechod cez svoju krajinu do Uhier a Poľska, keby sa však títo objavili na jeho hraniciach, vystúpi proti nim, a ich pohyb hneď obom kráľom objaví a oznámi; títo zasa mu prisľúbili, že vždy od nich dostane znamenitú pomoc.

Stalo sa, že teraz Turek nevedomky, kde sa vzal, tu sa vzal, udrel na Valašskú ešte prv, ako by bol mohol jej despota toto oznámiť svojim spojencom a títo poslať jemu pomoc - i udrel prosto na Bukovinu a Poľskú. - Jánovi Albrechtovi hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, lebo nebol na vojnu pripravený; poľská šľachta sa medzi sebou vadila a hrýzla a hľadela ľahostajným okom na deti Mohameda, keď mohla svoju náruživosť vyliať na daktorom z pánov. - Listy lietali do Budína jeden za druhým, ale Vladislav si nevedel rady, lebo meštek bol prázdny a rozkaz jeho natoľko slabý, že popredku vedel, že jemu kvôli nikto si ani len koňa nedá osedlať. Nič inšie mu nezbývalo, len sa alebo na Zápoľu obrátiť a o jeho milosť prosiť, alebo svojho brata na vlastnú hanbu zanechať v nebezpečenstve. V oboch prípadoch musel Vladislav podkopať sám seba; ak chcel mať dačo od Zápoľu, zaviazal sa mu na budúce časy tak, že tento mohol s ním robiť, čo chcel, a najmä preto, že mu už predtým dal také napomenutie, ktoré narážalo na zbavenie ho hodnosti. Ak však bratovi nepošle pomoc, Zápoľa, ktorý vedel o ich zmluvách, pozná jeho slabosť a môže mu jedným pohnutím prsta zahroziť, a potom, keď nemôžuc rátať s bratom zanechaným v núdzi, zostane opustený zadať mu hádam aj posledný úder. - V takýchto ťažkých okolnostiach prišli do Budína Korvínovi zrozumenci. Vladislav ako zvyčajne povedal „dobre, bene“ a zaradoval sa, lebo sa úfal pomoci pre brata i pomoci proti tak nenávidenému Zápoľovi. Páni Frankopanovci a druhí spojenci mu sľúbili všetko, a zostali na tom, že kráľ na nijaké povinnosti viac Zápoľu nebude potrebovať, že čím skôr dá zvolať snem a tam bude s korvínovcami pracovať na jeho zložení. Vladislav dýchal voľne, hádam po prvý raz za svojho panovania, lebo sa silne spoliehal na Korvínove sily, nebál sa Zápoľu a myslel, že zvíťazil nad všetkými. Korvín mal čím skôr zobrať vojsko - pravda, na vlastné náklady - a pospiechať do Poľskej na pomoc Jánovi Albrechtovi. Na to mal povolať v kráľovskom mene aj celé Horné Uhry, i v tých krajoch, kde vládol Zápoľa. - Takto vyjednali Frankopanovci, rátajúc s tým, že Zápoľa sa iste do nich zaprie - no a v kalnej vode dobre lapať ryby.

Starý Pankrác to všetko vypočul a hrozne sa tešil, že je Zápoľa tak znížený a od kráľa nabok postavený, ale predsa sa obával, lebo na kráľovských pleciach nič, a na Korvínových všetko ležať malo. I to sa mu neľúbilo, že sa do Poľskej najlepšie vojsko odvedie - keď sa okolo chotára túlajú vlci; ale ho zas uspokojil sľub, podľa ktorého sa mala Zápoľovi o krátky čas odňať hodnosť, a to vedel, že dačo za dačo, nič za nič.

Korvín sa hotovil k poľsko-tureckej vojne a porozposielal svojich vyslancov na všetky strany Horných Uhier.

Ale ešte na inom sa uzniesol. Pristal na Székelyove reči a snahy i rozhodol sa zas pracovať, najprv na samostatnosti Liptova, potom na dobytí kráľovskej hodnosti.

Ako to Pankrác počul, radoval sa, jeho tvár kvitla ako mládencovi a jeho šediny vyzerali ako kvet kaliny na jar i dodávali mu akúsi bujarú sviežosť. Ako by sa netešil? Velebil Matiášovho ducha, a keď si pomyslel, že krv tohto zasa zasadne na otcovský stolec, i smial sa, i plakal, blúdil v časoch predošlých, časoch slávy Uhorska, časoch blesku, ktorý zapadol s kráľom Matiášom.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.