Zlatý fond > Diela > Knieža liptovské


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Knieža liptovské

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov


 

XI

Pod Kriváňom na Hoválde, vyvýšenej to rovine, ležiacej vyššie ešte nad Poludnicu i Choč, stojí široká veľká zemianska dedina Šovdovo. V nej bývajú sami rodní bratia, páni Šovdovci de eadem. Neraz si to i Liptáci, i Spišiaci na tom hlavy lámali, ako to komu mohlo na rozum prísť, kedy tuto sa osadiť v tejto zime, v tomto opustenom kraji, kde často i v lete, keď sa inde ľudia skrývajú pred horúčosťou, Martin na svojom koni príde navštíviť pánov Šovdovcov, alebo poliak cez vrchy Karpát sa prevaliaci im zaskočí, zahudie, šupky po domoch čím hore, tým dolu poprevracia, ba často i celý dach domu so sebou odnesie a postaví ho, ako rajtára na koňa, na dom druhého pána brata. Ale páni Šovdovci boli pyšní na svoje bytoviská. Otcovia rozprávali svojim synom a títo zas ich vnukom až po časy tieto, že sú najstarší obyvatelia týchto krajov, najstarší zemania v stolici, lebo ešte vraj vtedy ani Slovákov, ani Uhrov v krajine nebolo, keď ich predkovia, ktorí neboli ľudia, ale obri, prišli sem z ďalekých končín a jedni tam pri Parížovciach, druhí zas na Hoválde sa osadili. Oni síce nevedeli, čo to boli za obri, ale tu bezpochyby mysleli starých Gótov, čo sa za Valensa, cisára rímskeho, pod Edinrichom (Athanarichom) utiahli do Tatier. A keď im zas dakto predkladal neúrodnosť ich zeme, pyšne odpovedali: „Hm, nuž či sa vy nazdávate, že to vždycky tak bude, ako je teraz? - Keď naši predkovia sem prišli, tu rástlo najlepšie červené víno, a keď sa zas svet naruby obráti, budete nám závidieť,“ hovorili to ako v predtuche toho, čo o pár storočí náš liptovský básnik vypovedal:


Kriváň aula Jovis, Kriváň erit alter Olympus,
saecula post aliquot vinea Kriváň erit.

A tak sa tešili páni Šovdovci svojím starým pôvodom, svojou silou a čakali v dobrej nádeji, kým sa svet naruby obráti. O zajtrajší deň sa nikdy nestarali. Mlieka a syra dosť, i kože na čižmy a krpce, i ľanu na plátno, i ovsa pre koníky, i jačmeňa na chlieb; iné, čo potrebovali, to si vždy vedeli zaopatriť. Starší a nedospelá mládež zrábala v lete poľany v horách a role okolo Šovdova i na Švoňavách, ktoré im prislúchali, a dospelí šuhaji a muži, nikdy sa na domácu prácu neohliadnuc, starali sa, odkiaľ by čo do domu doniesť mohli, a keď tu i tu trma-vrma medzi hádajúcimi sa pánmi vznikla, to vyliezli páni Šovdovci z dier ako sysle, pozerajúc, na ktorej strane by sa viac šťastia, ako oni lupy a korisť menovali, pre nich otváralo. Na všetko boli hotoví, nikdy sa nespytovali, kto má pravdu, kto nie, ale išli za tým, kto viac sľuboval, odkiaľ mysleli viac domov odniesť. Ale práve preto ich veľkí páni radi videli a kde len prišli, pekne sa im usmiali. Dorastený Šovda by nikdy nebol pluh alebo kosu do ruky chytil, akoby to nebolo preňho dosť dobré zaneprázdnenie; ale zato keď prišlo na pračku, na bitku, na vojnu, to sa nikto lepšie nevedel sem-tam obracať ako „goliaši zo Šovdova“, ako ich svet pre ich veľký udatný vzrast volával.

Ale Šovdovci sa tak i dobre mali, vo vojnách sa nikdy nehanbili mŕtvym vrecká poohliadať, prstene na rukách popátrať, svoje otrhané mentiečky s peknými kabátmi popremieňať. Keď zas do nepriateľského kraja prišli, to najlepšie vedeli, kde perly, kde náušnice, kde zlaté reťaze majú hľadať, a keď sa takto k dukátikom dostali, to sa, pekne sa usmejúc, poklonili ich vlastníkovi a pekne zdvorile mu povedali: „Nechže vaša milosť dovolí troška pre moju ženu,“ i neočakávajúc odpovede, načreli si z nich, koľko sa im páčilo; a zas keď sa dakde do mesta medzi kupcov dostali, to zas, „žene na mentiečku, deťom na ručníky“ si súkna a plátna i bez miery odmerali. Oni síce hovorievali, že oni, pánbohzachovaj, nikomu ani na živote, ani na majetku neubližujú, ale sa ich predsa najmä chudobní ľudia báli ako čertov. A mali to neraz Šovdovci pekné časy. Najradšej si spomínajú na pána Talafúsa na Likave a Aksamita, ktorý pod Jiskrom Spišským zámkom vládol. Ej, boli to časy, takých už viac nikdy nebude! Ej, boli to páni, čo im páru pod slnkom nebolo; vtedy Šovda len dačo na svete platil! Ale to vidieť podnes, že mali pravdu, takto si vzdychajúc, lebo neraz v nedeľu stretneš chudobného ináč zemana, čo pri úzkych nohaviciach, z doma tkaného súkna, pýši sa ošumelým aksamietovým kepienkom; zas tam vidíš človeka, čo sa mu na neučesanej hlave vznáša kalpak z najdrahších koží. Tu zas vidíš zavčas rána pani sestru kravičky na pašu vyháňajúcu, čo má zašubraný čepiec, ale zato bielučké drahé perly okolo krku; tam zas ide panenka s hrabľami na pole, s plachtou opásanou okolo pliec, ale jej prsty sa blyštia prsteňmi vykladanými drahými kameňmi a okolo hrdla cengajú dukáty ponastýkané na šnúru. I tie mentiečky, i tie kalpaky, perly, prstene, dukáty nevyrástli na Šovdove. Páni Šovdovci nenávideli Zápoľu najviac preto, že on pod Matiášom kráľom i so svojím bratom hrozne kváril tých pánov, s ktorými oni držali, a hoc by to boli i Matiášovi odpustili ako kráľovi, nemohli to Zápoľovi zabudnúť naveky. A potom, Matiáš kráľ rád videl Šovdovcov a ich dobrodružný, pohyblivý, na všetko hotový život, a preto, hoc daktorý z nich dačo zaprášil, čo bolo proti jeho doslovným rozkazom, príduc na horné stránky, postavil vinníka pred seba, držal nad ním súd, nasmial sa jeho prostým znamenitým odpovediam. A potom, keď mu naostatok: „Ale vedže nebuďte taký, vaša milosť pán kráľ! Veď keby ste na Šovdove bývali, nuž by ste tiež horší od nás neboli,“ v dôvere svojho srdca povedal, to mu nasúdil za pokutu alebo za dve hodiny hlavou kývať, alebo očami žmurkať, alebo hvízdať na rozveselenie celej poľovníckej spoločnosti, lebo poľujúc, najradšej takéto súdy držiaval. A potom Matiáš uctil vinníka, poslal dačo na dar jeho žene a deťom, a dal mu dobré naučenie pre budúcnosť. A zas, chtiac ich silu, ich zmužilosť, ich podujímavosť použiť, dal ich dorastkov postrkať do Čierneho pluku, kde sa nejeden na peknú hodnosť dostal, by už len tam slúžiť bola česť. Tak sa páni Šovdovci s ním zmierili, lebo ten brata, ten syna mal v Čiernom pluku, tento zas sám v ňom slúžil, až kým (1492), ho nerozpustili. Zápoľa zas sa málo na nich obzrel, on nimi radšej opovrhoval, ako by bol hľadel obrátiť ich sily na svoj osoh. A veru, stálo to za to. Tristo hláv zemianskych sa zo Šovdova vyrútilo na krajinské zhromaždenie alebo do vojny, a oni iste mali dobré pľúca, keď bolo kričať, dlhé ruky, keď sa biť bolo treba. A okrem toho všetci boli z jednej famílie a vždy držali spolu. Vo svojej dedine doma mal však každý svoje zvláštne osobitné meno. Ten sa volal „Kokrháč“ zato, že ako kohút okolo sliepok obchádzal pánov bratov, keď ich chcel na tú stranu priviesť; ten zas „Zuzkin Mišo“ zato, že sa ho žena vždy útle spytovala „Miško, čí si“, a on jej odpovedal „Zuzkin“, čo sa sprvu vždy útle stávalo, naostatok však na to navykli, že často Miško i s kyslou tvárou „Zuzkin“ musel opakovať. Ten nosil meno „Mamľasa“, že sa nikdy nemohol naučiť ani mlátiť, ani kosiť; ten sa zval zas po žene „Marčiakom“ zato, že nie on, ale ona v dome bola pánom. Toho volali „Dlháňom“ pre jeho suchú, dohora vytiahnutú postavu; toho zas „Janko za päť prstov“, lebo hovorieval, že najstatočnejší človek na svete, čo sa mu len zapáči, za päť prstov nakúpi, a predsa sa nikdy nedá dosalápiť. Ten sa volal „Falhaj“, ten zas „Filip z konopí“, ten „Čakan“, „Medveď“, „Praženica“, „Kabáč“, „Krahulec“, a bohvie aké sa ešte na Šovdove vynachádzali mená, o čom každý vedel vyprávať, prečo sa ten tak, prečo tak menoval.

Šovdovo bolo však aj ako dáka krajina usporiadané. Na čele stál pán „dilechtor“, najmúdrejšia hlava v dedine, ktorého si každý rok všetci dorastení Šovdovci volievali a ktorý domáce záležitosti spravoval a súdy držal, už či to obrázky osobné, či krivda na majetku, a či keď sa pani sestry čepcami pobili, dalo na to príležitosť. Teraz bol takým „dilechtorom“ pán Samuel alebo ináčej, ako za svojich mladých čias sa sám volal, „Samo Čarbaj“, jediná to osoba, čo vedela čítať a písať v dedine, čo odtiaľ pochádzalo, že bol dakedy za kňaza vychovávaný, odkiaľ ho však preto preč poslali, že namiesto modlitby sa radšej po dievčatách obzeral. Ostatne bol pán Samuel Šovda už starý, prísny a statočný človek; už od dvadsať rokov je „dilechtorom“, a nik sa neopováži, kým on žije, ani len slova ceknúť o voľbe nového „dilechtora“, čo sa zas tiež i zato stávalo, že on i troška po latinsky vedel, a tak bol pýchou a slncom celej dediny, takže keď po ulici išiel, dlhou palicou sa podopierajúc, matky k oknu svoje dietky strkali, aby sa šli podívať na pána Samuela, čo sa aj hen s arcibiskupom ostrihomským po latinsky zhováral. Biť sa vedel na Šovdove každý, ale po latinsky viac ani predtým, ani potom ani jeden.

Druhá chýrečná osoba na Šovdove bol pán Šimko Kokrhaj, ešte ináčej Kuruc a Korteš zvaný, známy tým, že zvyčajne vodieval pánov Šovdovcov ako do vojny, tak aj inde, kde sa im „šťastie otváralo“. Bol asi štyridsaťročný muž vysokej postavy; jeho dlhé čierne fúzy a tmavé a chlpaté obrvy dodávali mu výraz bezočivosti, najmä keď stiahol obrvami, čo mu donieslo meno „Kuruc“. Jeho známosť s pánmi horných stolíc bola veľká, a keď daktorý z nich potreboval pomoc proti svojmu susedovi, poslal k Šimkovi na Šovdovo a tento mu doviedol ľudí, pravda, nie zadarmo, koľko len potreboval, odkiaľ ho páni „Kortešom“ nazývali; keď sa zas Šovdovci s dákym do hádok zaplietli, a tento sa chcel s pomstychtivými a tvrdošijnými Šovdovcami vyrovnať a pokoj uzavrieť, to sa zas len na Šimka obrátil, pravda, zas len nie s prázdnou rukou, a Šimko tak obskakoval okolo pánov bratov, tak ich zaobchodil, tak im pekne vykladal, že naostatok na jeho prehovorky pristali a nazvali ho zato „Kokrhajom“! Šimko Kokrhaj sa však i dobre mal. Jeho domec na konci dediny bol najporiadnejší na Šovdove, jeho kone najkrajšie, predsa sa ľudia tomu čudovali. On im to vysvetlil takto: „Hľaďteže, páni! Keď vy toliar alebo dukát do ruky dostanete, nuž vás dotiaľ gágor svrbí, kým to cezeň nepreženiete; ja však mám krčmu a nik, čo sem príde, nebude taký hrubý, aby mi zo svojho neponúkal, a tak sa ja, keď sa mi chce, napijem z cudzieho a svoje peniažky si odložím na stranu.“ Každý to súce uznal a rád by bol tiež nasledoval Kokrhaja, ale sa bál obraziť ho odberaním mu chleba. Ale to Kokrhaj držal krčmu i z druhých ohľadov. Do jeho domu mohol prísť ako do krčmy ktokoľvek bez toho, že by to vzbudilo pozornosť, a tak mohol i s priateľom, i s nepriateľom kovať pletky, za ktoré by sa bol iný hanbil; toto Kokrhajovi najviac donášalo.

Teraz je Šovdovo plné života. Pán „dilechtor“ dal zvolať pánov bratov a vyložil im pekne-rúče, že pán Korvín, knieža liptovský, ustanovil ísť Poliakom na pomoc proti Turkom, spoločným to nepriateľom, a tak aby čistili zbroje, česali kone, hotovili sa na cestu za tri dni, lebo pán knieža má prísť už sem zajtra s čiastkou svojho vojska, a kým sa to do Spiša prehrnie, chce sa s pánmi Šovdovcami zabaviť poľovačkou. Páni bratia obživli síce, lebo ide vojna, a už svojmu vydobytému majetku prišli na dno; ale sa im nepáčilo, že to zas hen až do Poľskej musia, lebo by najradšej išli na Zápoľu vediac, že dvory a domy jeho prívržencov by potom boli pre nich hojnou komorou. A okrem toho ešte pán „dilechtor“ vydal rozkaz pod pokutou smrti sa ničoho nedotýkať ani v mestách spišských, ani v Poľskej, okrem tábora tureckého, ktorý už Šovdovci akoby mali v hrsti. Kokrhaj dostal zvláštne rozkazy ako náčelník slávnej famílie Šovda de eadem na vojenských výpravách.

Ale už buď, ako buď - Šovdovci sa hotovali. Kokrhajova krčma dostávala návštevy ako ani raz od ôsmich rokov, keď proti Poliakom tiahli. Každý sa chcel potúžiť, každý vystrájal teraz kúsky, akých by sa predtým už aspoň pre domáci pokoj nebol dopustil; krčma bola plná, a hoc nikomu ani na rozum nezíde platiť, načo sa však Kokrhaj neohliada, lebo si to stiahne, predsa poháriky sem-tam križujú. Medzitým vstúpia do poctivého Kokrhajovho domu dvaja dobre oblečení ľudia, zemania museli byť od koreňa, lebo majú fúzy dobre vysúkané, mentieky drahou kožou vyprámované a na čižmách štrngajú strieborné ostrohy. Sotva sa dnu zjavili, celá spoločnosť utíchla, každý hľadí na príchodzích, každý ich očami meria a premýšľa, kto by to asi mohol byť. Ale príchodzí sa na nich ani neohliadnu, sadnú si k stolu, ako čo by nikoho v izbe nebolo, porozkladajú svoje veci po laviciach a rozprávajú sa medzi sebou.

Šovdovcom to nešlo do hlavy, pozerali jeden po druhom a chtiac vyzvedieť, kto by boli príchodzí, šli sa spýtať kočiša, kto sú jeho páni, kde idú, odkiaľ prišli. Ale tento len krúti hlavou a neodpovedá ani slova. Musel byť Nemec, keď Šovdovcov nerozumel.

Páni príchodzí si sedia pri stole, dali si doniesť vína a zhovárajú sa medzi sebou; Šovdovci si šeptajú do ucha, potom hovoria hlasnejšie, až naostatok sa celkom zblížia s príchodzími, ale pijú svoje víno ako predtým, i nestarajú sa tiež do ľudí, čo o nich nedbajú. Ale títo sa do nich zastareli.

Miško Talhaj uchytil plný pohár príchodzieho miesto svojho prázdneho a sotva milenec svoju milenku s takou prudkosťou na prsia túli vo svojom rozohnení, ako on pohár k ústam.

Príchodzí pán ho chytí za ruku a zvolá: „Hej, Miško, to môj pohár!“

„Váš pohár?“ spýta sa Talhaj, akoby to nebol spozoroval. „No nič to nerobí, vaša milosť, nalejte ešte jeden a vypijem ho vám na zdravie!“

„Nie tak, nie tak, fúzatý panáčko!“ odvetí príchodzí.

„Vy by ste si, ako vidím, najradšej celý súdok v rukách na ústa nadvihli a prv ho nepustili, kým by ste na ňom zvoniť nemohli!“

„Čo, vaša milosť? Vari sa nazdáte, že ja piť neviem?“ odpovie Miško Talhaj. „Alebo si hádam myslíte, že by ja dvojokovnú bočku nevedel nad hlavu vyzdvihnúť a z nej sa napiť? - No poprobujte, pán brat, poprobujete! - Hej, Kokrhaj!“ zakričí na hostinského, „tuto jeho milosť si rozkázala bočku vína vyvaliť - len sem naprostred izby! - hej, či sa hýbeš?“

Príchodzí popozerali jeden po druhom, akoby sa jeden druhého spytovali, odkiaľ odrazu to kamarátstvo pochodí, a potom prvý z nich, chtiac sa dozvedieť, čo Talhaj ďalej myslí, prehovorí:

„Hej, pán Šovda Talhaj, čože to hovoríte? Ja že som si kázal vína priniesť?“

„Nuž a či nie?“ spýta sa Talhaj. „Či nie, páni bratia? Vy ste svedkovia,“ obrátiac sa k druhým prítomným, pokračuje vo svojej reči: „Či tento cudzí pán nepovedal, že dá bočku vína, ak ju v rukách hore vyzdvihnem a z nej sa napijem?“

„Tak je, tak je,“ zavrešťali druhí.

„No teda dobre, pán Talhaj,“ odpovie so smiechom príchodzí, čo predtým s ním hovoril, „ale len tak ju zaplatím, ak ju na zdravie toho vypijete, koho vám poviem, hoc by to bol sám Zápoľa.“

„A hoc by to sám čert bol z pekla, vypijeme mu na zdravie,“ zavolá pán Šovda Medveď, „veď už beztoho chudobnému zemanovi skoro vlasy na hlave od smädu šedivejú, tak málo poctivého zárobku, a naše šable ako blázni od samých suchotín v pošve hrdzavejú.“

„Ba hádam vaše gágory,“ odvetí druhý z príchodzích.

„Ba načo by tak táral,“ ozve sa zas Medveď, „akože by šabľa nezhrdzavela, keď jej pán ju z pošvy neťahá? A akože ju tento má z pošvy ťahať, keď mu žilky v tele nezahrajú? A ako mu budú žilky v tele zahrávať, keď musí z roka na rok i líhať, i vstávať triezvy ako blázon?“

„Ale teraz hádam taký nevstávate, bo už len vám dačo dali popredku za pomoc, ktorú idete doniesť Poliakom?“ ozve sa príchodzí.

„Ja, čerta dali!“

„Teda vám nič nedali, a vy sa predsa len tak nič po nič prať idete? No ale však si vy to vynahradíte! Ej, keď prídete do Spiša, ej, vytrháte vy tým Nemcom percia! Už akoby ich videl, že im nezostane ani koža na tele!“ so smiechom pokračuje príchodzí, nahrávajúc tu na trinásť spišských miest, ktoré od Žigmunda kráľa boli Poliakom založené a i teraz k poľskej strane náležali.

„Ja, čerta im vytrháme,“ ozve sa na to Medveď, „pomyslite si, vaša milosť pán brat, pod pokutou smrti nám je rabúnok zakázaný, aspoň ten starý Čarbaj tak hovoril, okrem tureckých táborov.“

„No veď si vy počkáte, kým prídete k tureckým táborom,“ zas len dráždivo hovorí príchodzí pán, „no už vy na to ani na hranice, ako vidím, nedôjdete. - Ale takto keby ste s pánom Zápoľom držali, ten by vám bol dal toľko vína, že by ste sa boli v ňom utopili, a toľko peňazí každému, žeby i vašim ženám i deťom dobre bolo aspoň za pol roka, kým by ste sa domov neboli vrátili -“

„To, že by nám dal pán Zápoľa?“ s počudovaním zvolá pán Kabáč.

„Tak, ako že som statočný človek, bol by vám dal! - A ešte okrem toho každý rabúnok za hranicami krajiny - už hneď vo Spiši, bo spišské mestá sú už von z našej krajiny, a odtiaľ by ste ešte mohli všetko domov poslať!“

„Na môj hriešnu dušu dobre by to bolo,“ pozdvihne reč pán Čakan zo Šovdova, „už to človek, nech som dobrý, lepšie rozumie ako tie ich lásky k vlasti, tie ich práva, tú ich spravodlivosť.“

„Práva? - Hm,“ prerečie príchodzí, „a akéže sú tie vaše práva? Načože ste zeman, keď nemôžete ani len vo vojne robiť, čo sa vám páči? A že vraj Zápoľa práva utláča? Nuž či sa každý zeman, čo s ním drží, nemá lepšie ako vy všetci? - Nuž či by to Zápoľa trpel, žeby chudobný zeman, tak ako tu neborák pán Šovda Talhaj, musel od pohára cudzieho vína tak oslepnúť, že by nevedel rozoznať svoj prázdny od cudzieho plného?“

„A naozaj je pán Zápoľa taký dobrý pán?“ pýta sa obmäkčený Talhaj.

„Môžbyť, že je taký,“ ozve sa Šovda Fuzoň, muž to veľký s dlhými fúzmi, odkiaľ svoje názvisko dostal, „ale nám predsa Švoňavy odobral!“

„Švoňavy,“ zas len prerečie príchodzí, „nuž a či vy viete, čo s vašimi Švoňavami? Hľaďteže, vidíte, páni bratia, to je takto, len počúvajte, lebo ste vy múdri páni a keď ma vypočujete, iste mi pravdu dáte. Pán Zápoľa si vašu slávnu famíliu nad všetky ctí a váži; ach, a neraz to jeho oko krvavé slzy plakalo, nejednu noc nespal, mysliac na vás, neraz smutne hovoril: Ach, keby to len tí premilení Šovdovci so mnou chceli držať, to by som bol vstave celý svet zboriť, bo tristo hláv zemianskych, krásnych ako paničky, vysokých ako jedle, pevných ako duby, vždy drží spolu! - Hľa, tak Zápoľa s vami zmýšľa - a vy nevďační, čo robíte? Vy sa dujete proti nemu, a on, chudák, čo by ako chcel, nemôže sa vám ani ničím zavďačiť. No teda, páni bratia moji, keď ste vy takí jeho nepriatelia, musel vám Švoňavy odňať, aby ste nemali čo jesť, čo piť, aby ste schudli, aby ste utratili vládu, lebo vie, že by mu vaša slávna família mnoho pomôcť mohla, ale tiež že mu i mnoho škodiť môže. Keď vás chce uštipnúť včela alebo komár, to mu vytrhnete žihadlo, alebo pes vás uhryznúť, to mu vylámete zuby; či je nie pravda? Tak vám tiež vzal Zápoľa Švoňavy, aby ste mu škodiť nemohli. Hej, ale keby ste s ním držali, to by ste sa nemuseli s ním pravotiť nadarmo, ako teraz, keď nič nevykonáte, to by ste uvideli, že sú Švoňavy ešte dnes vaše, a ešte koľko takých dedín by ste dostali! Hej, potom by on hľadel, aby ste stučneli, aby ste čím viac vlády nadobudli, aby ste a vaša slávna família prekvitali až na veky vekov amen!“

„Už je to veru pravda!“ zakričí jeden.

„Tak je, tak je!“ zavolajú druhí.

„No keď vy všetci tak uznávate, prečo nejdete ta, kde sa vám šťastie otvára, a prečo držíte s tými, ktorí sú vám ani len sadla na kapustu nie v stave dať?“

Medzitým sa otvoria dvere a bočka vína sa gúľa naprostred izby. Šovdovci ako strela obskočili bočku, a ani priateľ k dávno nevidenému priateľovi sa tak netisne, ako sa oni hrnuli k nej a vidieť každému z nich z očí, že by čím skôr chcel svoj gágor zoznámiť s jej obsahom, nerobiac si z toho najmenšie svedomie, že to víno zápoľovské. Kokrhaj priložil trúbku na súdok a táto nestačila točiť, obzvlášť Zuzkin Mišo dal na vedomie svojim domácim, čo sa tu robí, a pani sestry po jednej prichádzali s krhlami a deti s krčahmi, aby si zadarmo i domov mohli odniesť. Ale spozoroval to príchodzí pán, čo mal platiť víno, s potechou sa doteraz dívajúci na šovdovskú horlivosť: „Hej páni bratia, čože to za móres? Vy pijete ako dúhy, a na vaše ženy, pani sestry som chcel povedať, ani nemyslíte, tak ako ste ešte ani nezapili na zdravie, ako ste sľúbili, pánu Zápoľovi!“

„Teda, nech ho pánboh živí!“ zavolajú daktorí.

„A vás s ním,“ odpovie príchodzí pán, pozdvihnúc čiapku a pekne sa kloniac, lebo vie, že páni bratia majú radi, keď im kto ich poctivosť dáva, ako oni poklony menovali - a potom pokračuje: „A nech vaše priateľstvo so Zápoľom tak prekvitá ako zornica za rána na nebi, vaše šable nech tak tancujú po hlavách nepriateľov ako vaše kosy po tatranskej tráve, a nech sa všetky vaše želania vyplnia, aby ste Švoňavy nazad dostali, aby ste mali rabúnok, že by to až vaši potomci spomínali, že by vaše hrdlá dlho mohli vyvolávať: vivat Zápoľa, dolu s Korvínom!“

„Vivat Zápoľa!“ zavolali páni bratia Šovdovci.

A vtom sa vystrčí dohora Šovda Medveď so svojou chlpatou bradou, rukami dovôkola zamácha, takže jeho čelo vyzerá ako búrka, dvoje oči jeho zablyštia sa ako blesky a hlas sa ozve ako hrom: „Nuž či tak, páni bratia? Teda ste vy taká čeliadka? Odkedyže to Šovdovci dávajú slovo Korvínovi a kričia ,vivat Zápoľa‘? Nuž keď sa vám nepáči s Korvínom držať, či sa nemáte o tom poradiť u dilechtora, a nie v krčme, a pekne mu priateľstvo vypovedať? A keď ste sa tu vína zápoľovského napili, či sa nemáte ísť dilechtora spýtať, či vám ho Korvín tiež nezaplatí? A keď sa vám chce rabúnok, nuž či vám ho dilechtor a Korvín tiež vykonať nemôže? - Nuž či vy budete takto nič po nič nové poriadky v našej slávnej famílii uvádzať, aby svet o nej povedal, že niet pod slncom takých pľuhavých ľudí, čo za jeden deň i trojakých pánov majú, ako sme my? Nuž a načože vám je dilechtor? - A tak mlčte so Zápoľom, kým ste sa neporadili, lebo sa to nielen vás, ale celej famílie týka. Mne je všetko jedno, keď vám dilechtor odpovie, že Korvín rabúnok nedopustí, že nám nič nedá ani na odev - lebo je uhorský zeman na slovo kráľa len vo svojej krajine zadarmo bojovať povinný - teda nedbám, ostaňte doma, alebo sa zmierte so Zápoľom, keď sa vám páči - ale prv to urobiť nesmiete, kým ste Korvínovi od dilechtora neodkázali, že s ním viac držať nechcete.“

Šovda Medveď sa zadychčal, lebo horlivo prednášal svoje slová, z ktorých páni bratia porozumeli, že by síce nedbal si už na akýkoľvek spôsob troška obživy domov doniesť, ale nechcel, aby sa to stalo s hanbou jeho famílie. Slovo família, jej česť alebo hanbu vždy krotkými urobilo Šovdovcov ako barancov; ale teraz víno už bolo pod čiapkami a tak sa nazdali, že nikdy odtiaľ vychádzať nebude, ak sa k Zápoľovi obrátia, lebo dobre vedeli, že sa teraz všetkým zemianskym rodinám, čo so Zápoľom držia, lepšie viedlo ako im od daktorého času. A preto sa všetci jednohlasne ozvali:

„K dilechtorovi, k dilechtorovi!“

Pán Samuel Šovda, od dvadsať rokov „dilechtor“ slávnej famílie Šovda de eadem, býval naprostred dediny, kde sa ulica z oboch strán dačo rozširovala, a na prostriedku tohto voľnejšieho miestiska stála zvonica, t. j. dva hrubé do zeme vbité sochory, na ktorých visel zvonec asi taký veľký, ako keby si tri-štyri zvonce volské zlial spolu, na ktorom sa pre slávnu famíliu napoludnie, navečer a naráno zvonievalo. Pri zvonici nevidieť ani trlice, ako v dedinách nezemianskych býva. Oproti zvonici stojí starý drevený dom, ktorý dovôkola obtočuje pavlač; drevená brána vedie do dvora a vŕzgajúc, koľko ráz len vietor do nej zaduje, zdá sa upomínať na pominuteľnosť svetskú, na pustotu domu a na starobu pána domáceho, ktorý, nemajúc potomka, nestaral sa o opravu domu. V samom dome boli dve izby, prvá predná bola široká, palotou nazvaná, priestranná a slúžievala zvyčajne na zhromaždenia slávnej famílie, pri ktorej príležitosti si pán Samuel za vrchstolom sadal na starootcovskú remennú, žltými klincami dovôkola vybíjanú stolicu a odtiaľ, ako kráľ v krajinskej rade, svoje múdre slová k údom slávnej famílie prednášaval. Teraz je táto izba troška uvedená do poriadku, oprášená, staré stolice a postele, čo ešte po jej milosti, nebohej matke pána Samuela pozostali, vyutierané. Česť uvítať Korvína v tomto starobylom dome mala sa dostať už na druhý deň pánu Samuelovi. Ale že sa to tak nachytro stalo a k tomu na vojenský pochod sa nijaké iné prípravy nerobili, ako že u suseda sa dali biť voly a víno sa kopilo pre hostí, čo mali prísť, a chlieb sa piekol v celej dedine, bolo u pána Samuela všetko ticho ako v hrobe. Povraz na zvone je dolu sňatý, staré krídla brány „dilechtorovho“ domu zachlopené, okná pozatvárané.

Odrazu počuť hukot a krik. Páni bratia sa hrnú od Kokrhaja k pustému „dilechtorovmu“ domu. Chcú zazvoniť, aby sa i druhí neprítomní na schôdzku upozornili, ale povraza na zvone niet, chcú ísť na dvor, ale brána zapretá, chcú oknom pozrieť, ale okno zachlopené. Šovdovci sa všetkým týmto veciam začudovali, lebo to ešte neskúsili, žeby „dilechtorov“ dom kedy bol zatarasený, lebo dom tento mal výsadu na bezpečnosť, takže keby kto celú dedinu bol vykradol, to by „dilechtorov“ dom vždy ako dáku svätosť nedotknutý vynechal, a preto dom tento od pamäti sveta nebol zavretý. Ale prvé počudovanie vzalo skoro koniec; mladší zo slávnej famílie začali kričať: „Otvorte, otvorte!“ A keď sa to nestalo, začali búchať na bránu, takže sa pod ich treskom začala klátiť, a skalami do zvona hádzať, že až tak od bolesti zavýjal. Na surmu povybehúvali ľudia z domov a obzvlášť zo susedstva, kde sa robili prípravy na prijatie hostí a zaopatrenie tuto prejsť majúcej insurekcie, idúcej do Poľskej. Medzi ostatnými vybehne i stará Katrena, dievka a jediná opatrovnica pána Samuela, ktorá vidiac, čo sa robí, vrhne sa medzi šturmujúcich a priduseným, ale predsa silným hlasom kričí: „Ľudia, dajte pokoj! Čo robíte? Pán dilechtor chce mať ticho!“

„Na stranu, stará baba, na stranu,“ zavolá jeden z pánov bratov, „a radšej otváraj bránu, a nemrmoc daromné reči!“

„Ja bránu otvárať! Ja?“ odpovie starenka. „A pán dilechtor mi povedal: ,Choď, Katrena, z domu, pozatváraj bránu, sním povraz zo zvona, aby sem ani hláska nedoletelo, bo sa ja musím učiť reč, ktorou mám prijať knieža, a je to reč latinská, akej knieža ani od Bonfiniho nepočul.‘ - A ja mám vám dvere otvárať?“

Ale ďalšiu odpoveď zamedzil pán Samuel, lebo otvoriac okno, pozerá dovôkola a spytuje sa, akoby sa nič nebolo stalo: „Čo chcete, páni bratia?“

A všetci prítomní zamĺkli, nik nepreriekol ani slova.

„Čo chcete, páni bratia?“ znovu sa spýtal „dilechtor“.

„Radi by sme sesiu držať, vaša milosť pán dilechtor“! vypovie Šovda Medveď. „A to nevieme ešte doteraz, zač dať kone podkovať, zač si ostrôh nakúpiť - zač -“

„No,“ pretrhne mu vážne reč Samuel, „za peniaze!“

„Ale keď ich niet,“ ozvú sa vedno traja.

„Ha,“ prevezme reč Samuel, „darmo je, uhorský zeman musí bojovať zadarmo, lebo zato je zeman, a nespytovať sa, odkiaľ to, odkiaľ druhé!“

„Hej, pán dilechtor, vaša milosť,“ zavolá Krahulec, „veď pravdu máte! My sme zemania ako druhí a musíme to robiť, čo druhí; ale tu ideme z krajiny a tu sme nie povinní ani na krok bez výživy, a tak, pán dilechtor, vaša milosť, my nemôžeme ani na krok, kým dopredku neviem, čo dostaneme a čo máme čakať v cudzej krajine!“

„Vy nemôžete na krok?“ ozve sa hnevlivo pán Samuel. „A vy ste Šovdovci, čo majú tú slávu na svete, že vyvedú, čo sa im páči?“

„Ale nám sa nepáči,“ zas prevezme reč Krahulec, „ kým nevieme, čo dostaneme, a keby sme nič dostať nemali, teda kým nevieme, čo a ako ináčej dostať možno, ako to zvyčajne vo vojnách býva.“

„Aha, vy pijavice! Aha, vy naničhodníci, hoc ste zemania, teda sa vám môj zákaz rabovať nepáči? No to teda rozumiem! Vy si teda tú malú službu chcete dať zaplatiť? Aha, vy zamotané, nedozreté, neučesané pijavice, hanbite sa, hanbite!“

„Hm, čo by sme sa mali hanbiť,“ povie pán Macko Šovda zo zadnej izby, „keď sa nehanbíme jesť každý deň, čo by sme sa hanbili starať sa o jedlo a pitie, keď nám ho pole naše nedonáša?“

„Múdro si riekol, Macko!“ zavolá viac hlasov. „No to dávno už, čo do Šovdova ani babky neprišlo, a keby naše ženy a dcéry neboli mali na hrdle visiace dukátiky, to by sa boli už biele kosti slávnej famílie Šovda od hladu po Hoválde presúšali!“

„Hej, keby sme sa my s pánom Zápoľom boli radšej už dávno spojili!“ zavolajú daktorí.


„Zápoľa, to dobrý pán -
Dá on chleba, vína nám!“

zaspievajú si mladší.

Ale Samuel to viacej nemohol zniesť. Udrela mu krv i na tvár pomraštenú starobou, i na čelo, i do očí, i postava jeho sa teraz vztýčila dohora a hnev, zlosť, hanba, všetko to sa odrazu zrkadlilo na líci, čele, očiach, postave jeho. Nato od zlosti trasľavým hlasom zavolá: „Hybajte, vy kujoni!“ vystrie ruku a prstom im ukazuje cestu, kde majú ísť. „A tisíc paromov jarabých, okovaných, vy holomci, sa do vás uderilo; nuž či tak? Nuž či, vy holomci, dnes tak, a zajtra inak? - No bodaj ste krky polámali, kým len desať krokov urobíte!“ A potom, vyvýšiac hlas, vystrúc dohora postavu, hovorí: „Teda choďte k vášmu Zápoľovi, choďte mi z očí, choďte si k nemu a nepovedzte nikdy, že sa vaši otcovia Šovdovci menovali!“ Potom sa odtiahne nazad, trepne oknom, až sa jeho starý dom zatriasol - a neukázal sa viacej.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.