ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po tomto výjave ubehlo ešte len pár dní, a už mnohé veci sa stali. Korvín sa staral o svojich a nechtiac, aby i krajine, i sebe zle narobili, dal im, navzdory zápoľovským kŕdľom, ktoré celkom odsekli Korvínovo vojsko od Uhorskej krajiny, na známosť, aby sa vrátili späť, a to na výslovný kráľovský rozkaz. Zápoľovi mnoho na tom záležalo, aby tieto vojská prišli do Poľskej, po prvé preto, že Korvín tým samým od kráľa musel byť odsúdený, po druhé preto, že Turci Vladislava napadnúť a jeho na jeho miesto, ako sa nazdával, museli posadiť. A pán Zápoľa viac o ničom menšom nemyslel.

Ale jeho dobre vyrátané, ale úskočné plány sa mu pokazili.

Korvínovci sa vrátili späť a rozohnali slabšie Zápoľove zástupy. V spišských mestách padli Šovdovci ich rukou ako zradcovia na kniežati a jeho celej strane, a zas v Liptove to milé Šovdovo, stará zemianska dedina, bolo vyvrátené, vypálené a uvedené vnivoč. Len starého Samuela vzal Pankrác so sebou, a len ten jediný bol zachránený od smrti.

Nenávisť proti Zápoľovi sa ako hučiaci potok rozliala po Horných Uhrách, a tisíc ráz väčšia ako predtým.

Ale čo palatínovi po tom? On nestojí o lásku a hnevu sa nebojí, ale sa hnevá, že sa mu tak dobre nastrojené plány s korvínovskou výpravou pokazili. A kedykoľvek si pomyslí na to, nuž škrípe zubom, ako to vždy zvykol, kedykoľvek sa v jeho prsiach rozlial hnev, a hrozí pôvodcovi toho všetkého, Červeňovi. Ale zas nestratil všetku nádej, že svoje ciele uskutoční. Teraz je Vladislav pozbavený všetkej podpory v krajine, lebo Korvín mu nebude pomáhať, a Turci sú radi z jeho mdloby, a tak Zápoľa s ním urobí, čo sa mu len zapáči. - Preto sa musí čím skôr ponáhľať do Budína, kým nestáleho kráľa zas korvínovci nezaobídu; aby týmto však ukázal svoju moc a svoju pomstu naplnil - Červeň musí umrieť.

Týmito myšlienkami sa zaoberá palatín: Verböczy, ako zvyčajne, tak i teraz, je jeho spoločníkom. Mnoho jeden s druhým premýšľa, mnoho hovorí, takže palatín sotva privíta svoju dcéru Marienku a sestru Annu, ktoré sa vrátili z Muráňa domov.

Verböczy držal dlhý súd v mene kráľa a palatína na Spišskom zámku nad Červeňom, Korvínovým bratom, lebo Zápoľa bol pyšný sám súdiť človeka menšieho od seba dôstojnosťou a nižšieho slávou mena a zásluh. Ako Zápoľa chcel, tak sa stalo. Červeň bol odsúdený pre velezradu na smrť.

A smutný to bol pohľad na Spišskom zámku. Naprostred dvora bolo vystavené vyvýšené miesto; okoliu sa rozhlásilo, že budú stínať slávneho pána, úda slávnej rodiny korvínovskej Červeňa, a zišla sa kopa ľudu z okolia, najviac však pánov zemanov zo zápoľovskej strany. Na povýšenejšie miesto vyviedli mladého pekného mládenca. Čierny vlas splýva po obnaženom krku, ako keď sliepka svojimi krídlami prikrýva svoje dietky pred nebezpečenstvom, tvár jeho je bledá, lebo mnoho krvi mu ušlo z rán utržených v Spišskej Sobote, a jeho čierne oko sa blyští nie ako žiara slnca alebo ligotanie sa drahého kameňa, ale skôr ako zhasínajúci oheň lampy, ktorej už dochádza olej. Okolo jeho úst obletuje ľahký úsmev ako vetríky za pekného, tichého májového dňa, čo povstali z pasovania sa chladna a noci s raňajším teplom; a jeho postava sa vypäla dohora a jeho pekný švihlý vzrast, nehrdý, ale vážny a jasný pohľad očarúva prítomných, takže si nejeden vzdychne, že taký pekný mládenec, taký chýrny a zmužilý zeman musí zahynúť.

Kat vystúpi na vyvýšené miesto, a keď zdvihne široký meč, Zápoľa, stojac na okne zámku, zavolá: „Poďte, deti sem - pozrite, tak sa Zápoľa pomstí nad svojimi nepriateľmi.“

Kat švihol mečom, prúd červenej krvi vystrekol z mládencovho tela; na Zápoľovom boku sa ozve bolestný výkrik, a keď sa z takého krásneho, švihlého hrdla taký výkrik ozve, to buď presvedčený, že v jeho ohlase sa ozvala posledná bolesť, že to srdce viacej ani bolesťou, ani rozkošou nebude trápiť. Marienka ležala pri nohách svojho otca. - V jej hlave ozvalo sa posledné žitie; prišla chudinka na Spiš umrieť so svojím milencom -

A keď nastalo všeobecné ustrnutie, priblížil sa k lešeniu bielovlasý starec; jeho fúzy sa potriasajú bolesťou, jeho oči sú zaliate slzou a na tvári vidieť mnoho rokov, vidieť mnoho bolestí, ale vidieť i to, že nikdy jeho rozbúrená duša nezacítila viacej ako teraz. Bol to Pankrác, čo Červeňa tak miloval ako zrenicu svojho oka. Dopočujúc sa o odprave Červeňa, utekal na Spiš ho oslobodiť, alebo s ním umrieť. Teraz prišiel - ach, škoda, že prišiel neskoro. Pristúpil k lešeniu, zamočil biely ručník do krvi svojho priateľa, schoval ho pod pazuchy, pozrel hore do neba a mlčky, bez slova, bez vzdychnutia odišiel.

Zápoľa pozrel dolu so skríženými rukami pyšne, dumne - a tak uvidel smrť jedného z korvínovskej rodiny; ale z druhej strany počujúc výkrik svojho dieťaťa, pozrel po svojej sestre a po ženských stojacich dookola, i povedal: „Opatrujte to šialené dievča, čo nemá dosť zápoľovskej krvi vo svojich žilách tešiť sa z pádu nepriateľov jeho rodiny!“

Ach, nepoznal on krásnu dušu svojho dieťaťa - a on tvrdý vojak - nevedel, čo je útle pohnutie srdca. Tajomstvá lásky a čarodejné ich pohyby sú zahalené oku každodenného, tvrdého človeka.

A potom, hodiac dumným okom po Verböczym, povie: „Teraz na Budín - Verböczy - ty a ja.“

Odišli z izby. A keď sa v Zápoľovej izbe radili, tam, kde palatín zvykol pracovať - otvoria sa pozvoľna dvere a na prahu sa zjaví starý Pankrác, ktorý ako mátoha nepohne okom, tvárou, postavou, ale sa ako stĺp díva po Zápoľovi, svojom nepriateľovi, a pozerá naňho, ako čo by pásol oko nad pôsobením svojho príchodu na palatínovu dušu.

Zápoľa zdvihne hlavu, začuduje sa, vyskočí, dupne nohou i zavolá: „Čo to?“

A Pankrác povoľne, ako čo by to nebol ten starý búrlivý človek, povie: „To je pomsta božia, Zápoľa! Dnes si cedil nevinnú krv, a tá žiada zadosťučinenie u Boha! - Zápoľa, hotuj sa na smrť!“

Zápoľa sa potupne smial.

„Zápoľa, hotuj sa na smrť,“ zas vypovie Pankrác, „hoc tvoja čierna krv nezmyje nevinnú krv môjho priateľa!“

A s tým vytiahol spoza pŕs bodák; Verböczy naňho skočí, ale neskoro - lebo sa železo zabodlo do palatínových pŕs.

Pankrác chladne zamrmle: „Ako robil, tak sa mal, čertu slúžil, čert ho vzal -“ a pokojným krokom odišiel zo Spiša.

Stalo sa to koncom septembra 1499, v siedmom roku Zápoľovho palatínstva.

Po Zápoľovej smrti korvínovci zas začali dvíhať hlavy. V januári 1500 bol prikrytý široký Rákoš bielym snehom a páni zemania z celej krajiny zišli sa voliť palatína. Za takého zvolili Petra Geréba, priateľa korvínovskej strany. Na sneme vyriešili sa všetky spory medzi pánmi Horných Uhier.

Starý Šovda Samuel, sám pozostalý zo svojej rodiny, dostal Švoňavy nazad; ale omrzený nad hanebným pádom svojej rodiny, utiahol sa do kláštora a svoj majetok daroval kapitule.

Mráz bol potvrdený za kastelána na Sklabini.

Zombor bol prinavrátený Korvínovi.

Zápoľova moc bola obmedzená. Po nebohom palatínovi zostali tri dietky: Ján, Jur a Barbora. A Marienka? Tá sa zišla so svojím milencom v krajinách večnosti.

Korvín žil v Chorvátsku. Geréb, Frankopanovci, Székely a iní jeho priatelia ho nasilu nútili, aby teraz vystúpil a jedno súc s palatínom, stal sa najprv neodvislým kniežaťom Liptova a potom pánom celej krajiny; ale jeho duša bola pokrytá smútkom, Červeňove slová: „Iď, brat môj, iď a ži!“ mu ustavične zneli v ušiach a jeho postava sa mu vždy stavala pred oči, ako sa veľkomyseľne zaňho obetoval, a tak vždy odpravil svojich priateľov svojím neodvolateľným výrokom, že to dielo nemá požehnanie. Do Liptova sa nikdy viac nevrátil, ale urobiac starého Pankráca kapitánom Liptova, umrel v tridsiatom piatom roku v Lepoglave vo Varaždinskej stolici 12. októbra 1504, v Lepoglave, odkiaľ pochádzali chýrni Kružiči. A starý Pankrác, ten dlho ešte spomínal časy kráľa Matiáša a ustavične napomínal svojich priateľov a obzvlášť, keď povstali medzi rodnými bratmi spory: „Ver jeden druhému, nedaj sa pletkami zavádzať a Boh ťa bude požehnávať, lebo nesvornosť len skazu a zhubu donáša!“