ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čudne sa to pletie na tomto svete. Naše náchylnosti sa často určujú malichernými vecami a okolnosťami. Daktorý mládenec počuje rozprávať o krásnej panne, ktorú nikdy nevidel, že jej nieto páru pod nebom, že sa skveje na tomto božom svete ako ruža vo svojich čarovných končinách, že tak ako slniečko, dýchajúc rozširuje blaženstvo okolo seba - a jeho prsia zahoria neznámou túžbou, stisne mu to srdce i dych zastaví, a v ňom povstane neukrotená žiadosť vidieť čudný ten kvet kedy skúpej, kedy márnotratnej prírody a ak možno, i odtrhnúť ho a presadiť do svojej záhrady. Z druhej strany zas prezradia mládenca blesky očí, nepokojné ohliadanie sa, chýry a povesti o ňom sa nesúce, že jeho duša sa sklonila pred krásou nebolícej panny, pred jej nežným, mäkkým srdcom - a táto, zbadajúc alebo počujúc to, začne si najprv pochlebovať, že nevinným spôsobom sklonila mužskú dušu, a oveje ju akosi účastenstvo za tú osobu tak, ako ovieva dýchajúca vnútornosť raňajšej prírody stolistú ružu na pustom poli tenkým, skoro neviditeľným rúškom svojho dychu. Potom, lahodiac svojej samoláske, začína myslieť, ba nemôže sa zbaviť myšlienky o tom, ako na ňu ustavične myslieva; a tak ani nevie ako, vkradne sa jej obraz do jej duše, srdiečko zatrepoce mocnejšie, tvárička sa zapáli pri myšlienke naňho posvätným ohňom srdca a pomaly vzbudí sa v mladej duši nevídaná túžba, i prenesie ju do krajov nebolíceho raja. Cit môže splodiť len súcit.

Predstavte si pannu, ktorá je podobná väčšmi bytosti nadzemskej ako človeku, ktorú ovievajú všetky moci nežnosti a sviežosti čarovnej mladosti - ktorej oči sú poslom neba, aby spojili studenú zem s horúcim, skvelým ohňom nebeskej vysokosti, lebo na koho blesk ich padne, ten zabúda na svet, hoc musí na ňom stáť, a ide do nepokojnej samotnosti; ktorej líce je sen ruže o svojej kráse, je zornicou krásy, je odleskom rodiacej sa, ale ešte nikdy nevídanej božskosti v podobe krásy; ktorej ústočká sú dva pramene, z ktorých vyteká v bujarej čistote harmónia neslýchaných ešte piesní od sveta v podobe slov, sú dychom ružovej červenosti, s ktorým sa potichu zhovára hlas slávika - a máte Marienku.

Keby bola pohliadla na to božie slnce, bolo by sklonilo k jej nohám svoje ohnivé líce, hviezdičky by si boli očká vyhľadeli a mesiac vo svojej tichej zamyslenosti bol by plakal krvavé slzy, že ju nemôže pobozkať, a bola by sa červenala od nich jeho bledá tvár, vzbudila v srdci jeho desaťnásobnú túžbu, večerné vetríky, bozkávajúc potajomky jej utešenú tvár, pohrávajúc si v jej čiernych vláskoch, boli by zabudli na svoju púť a opojené nebeským pôžitkom boli by samy seba zničili, zhynuli naveky, aby aspoň o nej, o svojom pôžitku mohli snívať, snívať večne, aby druhé výjavy neskalili, nezašpinili ich pamiatku o najkrajšej chvíli ich dlhého života, za ktorou sa od mnoho, mnoho rokov zháňali a ju len teraz našli.

Taká bola Marienka.

Keď sa pohla, zašumelo povetrie a vítalo ju svojím pokorením; keď sa zohla ku kvietku, zaplakal, že nemôže letieť na jej prsia a ozdobiť svojou peknosťou tú korunu krásy, ktorú Boh na zahanbenie alebo radšej na ovenčenie všetkých namáhaní prírody, najdokonalejšiu peknosť chtiac utvoriť, svojou utešenosťou poslal na tento svet. Trávka sa uhybovala pod jej nôžkami a stlala mäkké koberce jej krokom, skalka sa uhybovala z cesty, aby si nôžku neurazila; slávik umĺkol v krovine, keď sa ju uvidel blížiť, a počúval šumenie, ktoré spôsobil jej pohyb, pozerá na oblak žiary, ktorá ju obtáča svojím rúchom, i zatrepotá srdiečko v jeho prsiach, lebo práve takú postavu si predstavoval, keď sníval o svojich piesňach, i zarmútil sa, že jeho pieseň nevie osláviť tú dokonalosť krásy, i zaplakal v piesni žiaľnej, v piesni poslednej sám nad sebou, že nemôže osláviť naveky jej vďaky a zahynúť, spievajúc o nej, žeby jeho posledná pieseň bola ona, len ona.

Taká bola Marienka.

Ale ona nevedela o tom pokorení sveta, ona sa netešila z toho, lebo sama nevedela o svojej kráse. Túžila za dačím a nevedela, čo to bolo, klonila hlávku do bielej, útlej rúčky ako makový kvet, a nevedela, čo ťaží jej hlávku.

Sedela, ako zvyčajne, pri svojom obloku na Spišskom zámku.

Pán Zápoľa vstúpil dnu, jeho prudký krok vyjadruje neočakávané pohnutie, jeho vlasy zahrnuté za uši ukazujú jeho tvár v celej sile. „Dobrý deň, Marienka! - Čo porábaš? - Čo uletel z tvojich líc úsmev, že ma nevítaš ako zvyčajne?“

„Dobrý deň! - Myslela som na vás, že nás tak samých nechávate. - Však, otec môj, to nie je pekné od vás?“

„Hm - a predsa i vtedy točia sa naše myšlienky a práce okolo teba!“

„Okolo mňa?“ so začudovaním povie Marína, a potom s ľahkým úsmevom poznamená: „Ba veru to tak nevyzerá, ako by ste s nami spolucítili; tí cudzí páni vám od pár dní viac ležia na srdci ako vaše vlastné deti!“

„Keby si nebola mojím dieťaťom, povedal by som, že nemáš pravdu; ale takto ti poviem, že si uhádla moje myšlienky. - Ale daj predsa pokoj všetkému, ty si predsa bola predmetom nášho rozhovoru.“

Ale Marienke sa to tak nevidelo, lebo krútila pomaly hlávkou a zboku pohliadla s polovičným úsmevom na svojho otca.

Zápoľa zastal, ruky skrížil na prsiach, pozeral so zaľúbením na svoju dcéru, i videlo sa, akoby sa bola jeho tvár zbavila odtlačku predtým pošmútrnych myšlienok. Prehovorí: „Pamätáš sa na tých pánov z Liptova, čo boli pred pár týždňami u nás?“

„A potom?“

„Či sa ti tí lepšie páčili ako terajší moji spoločníci?“

„A nač sa ma to spytujete?“

„Nač sa ťa to spytujeme? Podívajmeže sa, ako pyšne, ako pansky. - Vieš, dieťa moje - na to ti nič neodpoviem - Ale ktorý z nich sa ti asi najlepšie páčil?“

Pohliadla naň veľkým okom.

Zápoľa sa usmial: „No nič po tom - ty, ako sa mi zdá,“ úsmešne povie palatín, „si už na nich celkom zabudla. Vidíš, Marienka, tí páni sa o teba hádajú, a ten čiernooký, vieš, čo bol u nás, je preč vyhnaný od svojho brata do sveta. Bohviekde sa túla -“ A potom, po malej prestávke dopovie: „A to všetko pre teba.“

Marienka stŕpla, nevedela, či má brať otcove slová naozaj, a či len žartovne, ale predsa sa zdá, akoby otcovým slovám dávala vieru, i vzniesla k nemu veľké čierne oči, ktoré sa ho zdali spytovať o dačom, o čom sa hlas nechce dať počuť. Zápoľa je nie človek, ktorý dáva dač na útlosť ľudského srdca; on je od svojej mladosti prísny vojak i nenahliada, nepozoruje strunky a nite oku neviditeľné, rozumu nepochopiteľné, ale celkom odhalené ľudskému srdcu, ktoré tak často obtáčajú celú dušu mladosti. „Čuduješ sa, Marienka? Nečuduj sa tomu. A vieš, ja tebe kvôli všetko urobím; ty sa mi zdáš orodovať za neho a vidíš, tebe kvôli všetko urobím, ako som povedal. - Teda, vidíš, uzavrieme spolu, že ten nevďačný brat za to musí zaplatiť.“ Palatín hovoril s polovičným smiechom, ale jeho reč, ako zvyčajne tak i teraz, nebola bez významu. Marienka, hoc zvyčajne vždy hotová k reči, teraz ani neodpovedá, ani sa nič nespytuje.

Vtom sa otvoria dvere - a ukáže sa šedivá hlava starého Verböczyho. Zápoľa pokývol a jeho priateľ vstúpil dnu, nesúc listy. Pán palatín ho pozdravil, spýtal sa, čo je nového. Verböczy ukázal listy a povedal: „Z Budína!“

Palatín podal Marienke ruku, sľúbil, že zas k nej príde. - Mladé dievča sklonilo hlávku do rúčky a premýšľalo, či o svojich citoch, či o otcových rečiach, či o čom inom, to Boh sám vie, ale muselo sa jedno s druhým miešať, keď ani len hore nepozrie, ani zo svojho snívajúceho položenia sa nepreberá. Ale jej zamyslenie netrvalo dlho.

Jej brat Ján ju chytí za rúčku, potrasie ju pomaly a povie: „Či spíš, Marienka, či snívaš? Poď, otec ťa volá!“

„Otec ma volá? A čo hovorí? Posmieva sa zo mňa?“

„Neposmieva - nemá na to ani chuť. Prišli správy z Budína, a otec dupá nohou, hľadí na všetkých a volá: Korvín musí umrieť, musí umrieť.“

„A čo teda chce so mnou?“

„Neviem - len keď sa trochu utíšil a rozdával rozkazy, aby jedni od tých čias Korvína z oka nepustili, druhí aby chodili z dediny na dedinu po zemanoch a nabrali zlata, odrazu ho napadlo teba dať zavolať.“

Marienka myslela trochu, myslela - povzdychla, hodila očami nadol, vzala brata za ruku a išla s ním po palotách ticho, nemo, až kým prišli k dverám otcovej izby.

Pán palatín bol už sám, stál naprostred izby, ruky na prsiach skrížené, hlavu dohora vypnutú. Na čele mu sedel roj myšlienok.

Prišli dnu jeho deti; uprel na ne svoje prísne oko, akoby teraz rodinné záležitosti neboli predmetom jeho pyšnej mysle. A v takýchto okamihoch jeho deti sa nezvykli spytovať na jeho úmysly, ale čakali, kým ich on osloví. Palatín zostal vo svojom postoji i prehovorí: „Marienka, pôjdeš na Muráň!“

„Dobre, otče, keď tak vaša vôľa.“

„Hneď zajtra sa rozlúčiš s nami.“

„Už zajtra?“ spýta sa začudovaný brat. „A prečo tak skoro?“

„Preto, že to tak chce otec, synku,“ odpovie otec. „Ty zostaneš tu, aby si videl, ako sa Zápoľa má správať voči svojim nepriateľom!“ potom dal znamenie na odchod. Marienka odišla i s bratom.

Pán Zápoľa bol správcom celej krajiny skutkom: mal okolo seba svojich priateľov, ktorí tvorili jeho radu, a ich uznesenie platilo zvyčajne za zákon, lebo palatín mal takú moc, také bohatstvo, že čo chcel, i uskutočnil. Ale jeho hlavným radcom bol Verböczy, s ktorým zvyčajne všetko popredku uvaril. Verböczy zas sedí s palatínom sám a sám, ktorý, prepustiac svoje deti, je zas celkom zaneprázdnený verejnými záležitosťami, alebo radšej svojou ctižiadosťou. Človek povýšený na taký vysoký stupeň z nízkosti, opierajúc sa o silu ducha, ktorá ho viedla životom, nemôže zostať pri tom, čo už dosiahol; musí, či chce, či nechce, ísť ďalej a svojej neúnavnej činnosti podávať prácu, ktorá iste premôže alebo všetky prekážky, alebo sa sama zmorí svojou usilovnosťou. Pán Zápoľa pokračuje, hľadiac na spisy ležiace na stole: „A tak Verböczy, na tom zostaneme. Ty budeš obstarávať Budín, Harhovský vezme na oko zemianstvo, ktoré nielen tu, ale i v Liptove musí za dva týždne byť na našej strane, Berzevický zdvihne našich spojencov po okolných stoliciach - a Korvín sa nespojí s Poľskou.“

„Ale Korvín sa už začal dvíhať - a Liptov s ním, a môže nám byť krátky čas na krku.“

Palatín sa usmial: „Liptov s ním, teda dobre; ale kto je to ten Liptov? - Či sa hádam nazdáš, že sa môže spustiť na tých hladových pánov bratov, ktorí len preto vyliezajú zo svojich dier, že vačky prázdne a niet za čo piť víno. Daj im ty viacej, a daj im skutočne, čo im Korvín sľubuje, nuž pôjdu za tebou až na koniec sveta. Teda vieš, čo máš s týmito robiť. Pošli daktorých ta s plným mešcom, nech im dajú dobre jesť a piť, nuž zabudnú i na Švoňavy, i na bezprávie, i na celý svet. A keď sa bojíš Korvína,“ usmievajúc sa ďalej hovorí, „teda, aby sme viac času získali, pošli na Švoňavy zas pár ľudí, nech ho čakajú, keď tam bude putovať, a vieš, čo majú potom s ním urobiť.“

Obaja zostali ticho, každý rozumie, čo tie reči znamenajú. Zas len Zápoľa prevezme reč: „A tak konečne všetko, čo začneme, na tomto spočíva. Kráľ sa hodil nášmu nepriateľovi do náručia. Musíme zničiť najprv tohto, či tajomne a či na poli bitky; Poliaci sa s Vladislavom rozdvoja a tak oslabnú, že mu nebudú môcť prísť na pomoc - a potom zvoláme snem, ukážeme v pravom svetle kráľovo pokračovanie - on iste musí odstúpiť, a potom vieš, ja a ty -“

Okolo Muránskeho zámku sa rozprestierajú pekné husté hory, medzi ktorými sám priestranný zámok sa vyvyšuje ako panovník nad svojimi poddanými. Keď sa slnce zablyští nad týmito horami, nazdal by si sa, že chce nabrať z mladej zelenavý nový život, aby tým viacej osvieželo, oľúbeznelo. Vysoké smreky a široké buky zakrývajú svojimi listnatými kobercami sem a tam sa rozprestierajúce doliny, a tu i tam na konci, na východe dolín vykúkajú chatrné dedinky, belejúce sa len tu i tu zemianskymi dvormi.

Ale okolo samého Muráňa, v jeho blízkosti nemáš nijaké dediny; pôjdeš i hodinu, i dve, kým z jedného alebo druhého nájdeš takú dedinu. Ale by si sa hrozne oklamal mysliac, že je okolo zámku alebo v susedných horách ticho, pusto. Počuť tu často štekot psov, zvukot trúb, ozývanie sa ľudských hlasov, lebo páni zo susedstva si zachádzajú hlboko do hôr a zabávajú sa poľovačkou až do dobrej vôle, a k tomu zas je Muráň zámok pripevný, primohutný, aby tu mohol stáť taký osihotený, a preto vídať tu každodenne hore a dolu idúcich ľudí, i pánov zemanov, i chudobárov sedliakov. Z Muráňa zámku sa drží Gemerská stolica a hrozí krajom nižším od nej, takže odtiaľto moc, odtiaľto sila sa nadol rozprestiera a zas horné kraje svojou mocou podopiera; mnoho teda musí každému záležať na tom, aby si toto miesto zaistil a jeho pánov si priateľskými udržal, lebo často sám Muráň v domácich rozbrojoch viac stojí ako druhých sedemdesiatsedem zámkov.

Rozblyšťalo sa slnce nad Muráňom a oblialo svojím svetlom najprv jeho starú vežu, jeho šedivé múry. Po vrcholkoch hôr pobozkalo zelené bučiny, a po dolinách ešte tma, ešte hlucho a len šepotanie zelených lístkov a šumot vstávajúceho rána, ktorý pomaly, pomaly budí zo sna i hory, i doly a potajme zašumieva nové zmŕtvychvstanie každému lístku, každému konáriku, každému kvietku, rozšíril sa po dolinách a tiahol sa sťa bublajúce vlnky potôčka po ich korytách dolu, dolu, až kým nezamĺkol, neohluchol.

A po tých dolinách si kráča sticha, povoľne bystrý srnec; krepké jeho nôžky, švihlý jeho krk, jasné jeho oko, hladké jeho rožky - ide si, ide, zhýba svoj krk, i obzerá sa dookola po lesnej tôňave, utiera si i hlávkou, i nôžkami zo seba chladnú rosu, škrabe sa po chrbte končitým rožkom a skŕča sa, vystiera sa ako lenivý človek, ktorý si za rána hovie ešte v posteli, keď sa už slniečko dobre rozhľadelo ponad ľudskými bytoviskami. Odrazu vystrčí dohora švihlý krk, mykne hlavou i naľavo i napravo, pozerá temným okom dokola a odrazu dupne nohami a uteká preč, akoby ho tu nikdy nebolo bývalo. Ale vtom zďaleka zajačia psy - jaj, jaj, jaj - a ich hlas sa rozlieha po horách, po bučinách, i utíchne, i zas sa ozve, bo hneď psy stratia šľak, hneď ho nájdu, a tak to ide dlho, až v ďalekosti počuť hlas psov, až naostatok zahasne, zmizne.

A za týmto divadlom prebúdzajúceho sa rána vystupuje lesnými cestami, hore stranami, dolinami mladý strelec, počerné jeho líce, štíhla jeho postava. Na pleci mu visí kožená kapsa, na zelenej šnúre trúba so žltou lisnúcou sa čutorou a otvorom, obíjaným takýmže plechom, a zas na ľavom pleci krátka pevná puška. Poľovník kráčal pokojne; jeho psy zaštekotali, zajajkali, ale zdá sa, že ho to neteší, že musel vyjsť na poľovanie bez toho, že by ho lovenie zveri bolo vylákalo z pokojného odpočívania ešte za nočnej tmy, a musel za tvrdej noci opustiť svoj dom, alebo tárať sa už celú noc po postriežkach, keď už zavčas rána blúdi tak hlboko v horách. Umĺkol štekot psov a poľovník vyšiel práve na vrch, najvyšší to bod medzi horami, ktoré ležia na ceste medzi Muráňom a Telgártom, a tu zatrúbi raz, druhý raz a psy sa zas ozvú v ďalekosti a prešla dosť dlhá chvíľa, čo zadychčané, vyparené sa vrátili k svojmu pánovi. Ale vetrík, strhnuvší sa na vrcholoch hôr, donáša z rozličných strán nové hlasy, lebo v ďalekosti, takže to len skúsený strelec, čo je navyknutý viac počúvať zvuky poľovných trúb ako plač a krik svojich vlastných detí doma, môže spozorovať, tu i tu sa dá počuť tu štekot kopova, tam zavýjanie trúby, tam pukot pušiek. A náš mladý poľovník zdvihne hlavu a zdá sa očami chcieť prehliadnuť diaľne ďalekosti, nekonečné more hôr a lesov. Nato vypovie sám pre seba: „Ešte sú ďaleko!“ a pustí svoje psy znovu do lesa a stratí sa medzi hustým stromovím.

Nad cestou v lesoch prislúchajúcich k Muránskemu zámku rozprestiera sa medzi stromovím pekná poľana, široká, vyhladená; uhliari si na nej dorábajú seno a pocestní pri nej zvyčajne zastávajú. Teraz prišlo poludnie a na poľane sa začnú schádzať poľovníci i z jednej i z druhej strany; pušky pukajú a trúby sa ozývajú v horách na znak, že ešte viac poľovníkov sa schádza. Páni z Korvínovej stránky i z Gemera, i z Liptova, i zo Spiša sa zriekli, že sa tu zídu, bo nie tak ľahko sa teraz, keď sa všetko hýbe, môže zísť ľudí z viac stolíc spoločne, a potom sa to páni i zabaviť spolu zvykli, i zas sa pozhovárať, čo začínať majú. Na hraniciach skoro troch stolíc jeden druhému prišli oproti, aby sa ani jednému, ani druhému nestala krivda; lebo keď ma uctíš ty, uctím ja teba, keď ty zašanuješ mňa, zašanujem ja teba. A hoc páni prislúchali k jednej stránke, lebo by sa ináč ani nezhodli, predsa každý žiadal od druhého peknú poklonu, pekné zaobídenie. A nie je to nič nové, že si poľovníci z viac stolíc dávajú dakde spoločnú poľovačku.

Chlapi, sluhovia znášajú zver na hŕbu, skladali z chrbta tanistry, v ktorých je víno, chlieb a iná živnosť, lebo poľovačka trvá viac dní a páni nocúvajú v horách.

„Vitajte, vaša milosť, pán brat, vitajte,“ ozýva sa zo všetkých strán a príchodzí vystrelí z pušky, i prítomní strieľajú na znak uvítania, na znak priateľstva, a haraš, krik, rozhovor sa rozprestiera okolo vatry ohňa. Ale najväčší sa strhne krik, keď sa zjaví náš mladý poľovník idúci od Muráňa. Tu páni hľadia na tú stranu, odkiaľ najprv psy sa zjavia, a potom, keď sa sama postava ukázala, sedliaci poskákali hore, iní vyhadzovali čiapky dohora a vreskot „vivat Červeň, vivat Červeň!“ sa ozval a trúby zavrešťali, hvizdot sa ozval, pušky zapukali zo všetkých strán.

„Nuž ale ozaj ste to vy, Janíčko?“ hovorí jeden. „Ale prepánaboha, kdeže ste sa tu vzali?“ ozve sa druhý. „No to nás teší, to nás teší,“ víta ho tretí, „len vy ste tu chýbali, vy; vivat, vivat!“ kričí štvrtý a „vivat“ odpovedali hory.

A pán Červeň sa klania, podáva ruky, tisne pánov bratov na svoje prsia.

A páni bratia si vysukujú fúzy, ako čo by už všetko dobre bolo, oči im blýskajú, ako čo by boli už všetko žiadané šťastie občiahli, a pomykajú si čiapky na hlavách, ako čo by boli pyšní na dneskajší deň.

„No zlož sa, Janíčko, zlož sa!“ volá pán Lužinský. „Ej, ale sme sa dávno nevideli, a škoda toho, kdeže si sa utiahol, že o tebe ani vidu ani slychu?“

„Na lúku do mojej kúrie,“ odpovie pán Červeň.

„Čo? A čože tam hľadáte? Veď sa my nazdávame, že vy na Sklabini tak pekne sedíte, ako váš brat na Likave,“ povie pán Kráľ, Spišiak z Mengusoviec.

Pán Červeň neodpovie na to nič, len hlavou kývne, oprie pušku o strom, zavesí i kapsu, i trúbu na konár a sadne si medzi druhých pánov a spytuje sa, čo u nich nového.

„A vy to neviete, pán brat? Nuž ideme do Poľskej na pomoc proti Turkom, a teraz, kým dôjdu naši zdola, krátime si čas poľovačkou.“

„To je zle, páni - a či sa nebojíte, že vás Zápoľa predíde a zapáli strechy nad vašimi domami?“

„Ja, vaša milosť, pán brat, kto by na to myslel,“ odvetí Kráľ, „nuž nechže zapáli, keď sa mu páči, ale to mu povedám, že sa ja s ním ani procesovať, ani hádať nejdem, lebo nech sa potom celá jeho háveď, čo s ním drží, má na pozore, aby jej tiež červený kohút na streche nezakikiríkal, lebo nech som nie statočný človek, ak mu tak nezakúrim, že ho to i v jeho vlčom hniezde zadusí. - Ale beťah nás po tom. Mišo, sem tie sklenice, napime sa, a to na zdravie Korvína: vivat Korvín!“

A tu len ešte páni oživli. Varechy na kapsy popriväzované kolujú dokola, ten pije stojačky, ten sediačky, starý, mladý, a vidieť, že sa páni dobre prešli, lebo ich smäd je veľký a dá sa dobre hasiť. Medzitým i honci, i sluhovia porobili prípravy na pečenie zveriny, a za krátky čas pripravili hostinu, že jej od dvadsať rokov hory a doly nevídali, alebo aspoň od tých čias nie, čo Matiáš kráľ prestal poľúvať po Kráľovej holi a okolo Muráňa. A keď si páni k obedu a či olovrantu zasadli a nastala všeobecná veselosť, tu zo spišskej strany začnú sa ozývať konské dupoty, hŕkanie voza a praskot biča; a hoc si poľovníci veľmi veselo začínali a panoval smiech a krik a všeobecný haraš, predsa, začujúc to, akoby nevoľky na tú stranu obrátili svoje zraky, odkiaľ prichádzal konský dupot, a smiech zahasoval na ich lícach, vravot umĺkol na ich ústach a krik zmizol z ich kola, i sediaci poskákali hore, hodujúci nechali jedenie a pitie a o krátky čas namiesto pohárov vidieť v ich rukách pušky.

Vtom z neďaleka vidieť vystupovať zo zeleňavy po ceste štyroch koníkov pekne pripravených, dobre ozbrojených. Zelené dolomány a na nich biele šnúry ukazujú, čí sú to ľudia, lebo každý dobre vie, že Zápoľa tak oblieka svojich sluhov. Za nimi ide vozík, sedia v ňom dve ženské ináč zakuklené, takže ich do tváre dobre nevidieť, a pri kočišovi ešte jeden dobre ozbrojený muž. Vidieť, že sú títo muži daní ženám na ochranu nielen pred nepredvídaným nebezpečenstvom, ale najmä pred túlajúcimi sa po týchto horách odjakživa „dobrými chlapcami,“ ktorí ľakajú a strašia nielen salaše a košiare tu i tu svojím „Bača, bisťubohu, rež jalovice, daj syra a žinčice!“, ale i na cestách spoza bučkov pocestných svojím „Daj Bohu dušu a sem peniaze!“.

„To sú Zápoľovi, to sú Zápoľovi!“ zavolajú daktorí z poľovníkov.

„Dolu s nimi, dolu s nimi!“ ozve sa jeden hlas medzi poľovníkmi, spolovice žartom, spolovice naozaj; ale pán Červeň zavolá: „Páni, dajte pokoj; ináč nedbám, robte čokoľvek, ale v horách na ceste dakoho prepadávať je hanba!“

„Hanba, nehanba! - A či by nám zápoľskí tiež odpustili?“

„Ba pozrite, čo to tam za lastovičky so sebou vezú, nie tak ľahko uvidíte v horách červené líčka a iskriace oči!“ prehovorí zas jeden.

„Ale načo,“ odpovie na to druhý, „lebo ak sa vám miesto červených líčkok dáka šesťdesiatročná kobza ukáže, v ktorej tvári namiesto iskriacich očí len zatmenie slnca uvidíte, to vám iba gamby ovisnú, akoby ste miesto medu blen okúsili.“

„Ba netárajte, vy bezfúze holíčatá,“ odsekne pán Kráľ z Mengusoviec, ktorému zišli teraz na um Červeňove slová, „tárate do sveta, a neviete, či vám to Zápoľa, pokiaľ vy po horách daromníkujete, dcéry, ženy alebo sestry tak ako vtákom mladé z hniezda nevybral a teraz ich preč pánbohviekde, na koniec sveta neposiela, aby ste si vlasy na hlave trhali a zuby škrípaním povylamúvali, keď prídete domov a nájdete dom prázdny!“

Tieto slová preleteli ako iskra celé kolo poľovníkov, a akoby už tak bolo, ako to pán Kráľ povedal, začali sa im prsia dvíhať, daktorí z mladších hneď, akoby sa o tej pravde presvedčiť chceli, poskočili k ceste.

Prichádzajúci koniari videli to všetko, i ako poskákali, i ako pušky polapali, i ako daktorí proti nim sa rozbehli; ale ani jeden zato ani okom nemihol, ani najmenej sa nepohol, a tak ako predtým, akoby poľovníkov neboli ani spozorovali, išli hopkom ďalej a predchádzať začali k nim sa blížiacich poľovníkov. Ale týchto to práve ešte viac dopálilo, a tak skočili ako levy pred príchodzích a zakričali: „Stoj!“

„No a čože je,“ odpovedali celkom chladne príchodzí.

„Kto ste?“

„Čo vás do toho!“

„Čí ste?“

„To sa vás ešte menej týka,“ odpovedali Zápoľovci.

„Nuž či ty tak budeš odpovedať statočným ľuďom?“ zakričí mladý pán Karas, šuhaj vysoký, so širokými plecami a žltkastým fúzom. „Nuž, ty holomok, či ty vieš, komu tak odpovedáš?“

„Chlapci, ďalej, napred!“ zavolá vodca hajdúchov na svojich ľudí beztoho, že by sa bol najmenej obzrel po pánu Karasovi; a kone sa začali hýbať.

Ale to bol len olej na oheň. Poľovníkov sa medzitým viac a viac priblížilo k príchodzím, hoc sa to všetko v okamihnutí stalo, a pán Karas sa tým viacej pobúril, čím chladnejšie sa konníci držali, a uchytil uzdu jazdcovi, ktorý sa zdal byť vodcom hajdúchov, trhol ním a zavolal v hneve: „Nuž či odpovieš, ty šelma okovaná! Kde idete? Čo veziete?“

Vodca hajdúchov sa poobzeral nazad, po kočiari, ktorý za ním stál pokojne, a len prestrašené ženské sa jedna k druhej túlili, a tým väčšmi tváre svoje zakrývali, a zas len pokojne odpovie: „Do toho ťa ešte najmenej! - Hybajte ďalej - kočiš pohni!“ zavolal a zaryl ostrohu koňovi do boka. Kôň sa strhol, vyskočil prednými nohami dohora a strhol Karasa na zem, ktorý padol taký dlhý, ako bol narástol.

Ale čo sa takto len skoro v čistej samopaši začalo, vzalo smutný zvrat. Pán Karas ležal na zemi, a druhý hajdúch, počúvajúc rozkazy svojho náčelníka, dal koňovi ostrohu, a ten sa vzopäl a skočil na človeka ležiaceho na zemi. Ale to nebolo ešte dosť; kočiš tiež pohol svoje kone zapriahnuté v kočiari a už mal i s koňmi, i s vozíkom prejsť Karasa. Tu zavreštia poľovníci ako besní, a z tejto peknej spoločnosti, z toho veselého kola žartov nevidíš nič, len hejno pobúrených ľudí, ktorí sa rozpajedili na smelé odpovede prostého hajdúcha, čo sa opovážil tak hovoriť pánu zemanovi, a potom i nad nebezpečenstvom, ktoré tomuto hrozilo. Poľovníci vyťahujú nože, nabíjajú pušky, druhí obtočia príchodzích tak, že teraz už mohli prejsť len cez ľudí. Zápoľovci zas vyťahujú šable a začínajú nimi dookola švihať. Ale to neodstrašilo poľovníkov. Pán Karas sa zdvihol a hoc mal pochrámané nohy, skočil a začal dolu trhať z koní konníkov, a jedni poľovníci mu pomáhali, druhí zas na všetko, čo videli, rozpajedení začali šturmovať kočiar. Ozbrojený človek, čo sedel pri kočišovi a akoby riadil celý sprievod, vstal a medzi krikom, hukotom zavolal: „Páni, čo robíte? My ideme zo Spišského zámku, a ja zeman ako vy, v mene palatína Uhorskej krajiny vám rozkazujem: Rozíďte sa a dajte nám pokoj!“

„Hej, mal si ty rozkázať v mene palatína tvojim holomkom, aby, keď sa ich statočný človek dač pekne spýta, tiež tak odpovedali, a keď si zeman, nedať tvojim koňom po zemanoch ako mršinách sa vláčiť, dolu s ním, dolu s ním!“

A poľovníci začali trhať i na voze sediacich mužských i ženské. Tieto sa triasli ako libačky a tak sa túlili jedna ku druhej, že by si povedal, že to jedno telo, jeden človek, a len temné hlasy, ktoré vydávali, dávajú svedectvo, že sú dve osoby. Ale ako sa jeden z poľovníkov k nim priblížil a jednej z nich strhol šatku z hlavy, a táto vykríkne, tu pán Červeň, ktorý sa priblížil k zápoľovcom najposlednejší zo všetkých, očervenie, oči mu zaiskria, spodná gamba sa začne otriasať, a mocnou rukou odstrčiac predtým svojich priateľov, vyskočí bez všetkých okolkov hore na kočiar, zakričí hlasom vysokým: „Páni, nabok, bo prvý, čo sa ešte ku kočiaru priblíži, padne mojou guľkou; kočiš ďalej, ďalej napred!“

Páni poľovníci zvesia ruky, prestanú od nehodnej ich roboty, ktorú z rozbúrenia náruživosti začali, nevedia, čo si majú o tom všetkom myslieť. Kočiš pohol koňa, hajdúsi dali koňom ostrohy, kým páni bratia, jeden na druhého pozerajúc, ako čo by nevedeli, čo sa im robí, čo si o tom všetkom majú myslieť, na to pozerali. Medzitým zmizli i konníci, i kočiar, i Červeň ako sen, o ktorom sa nám vidí, že sme ho kedysi mali, a predsa sa nám pritom zdá, že sa nám to teraz v stave bdenia len tak na um mätie. Karas vypovie:

„I to taký, ako druhý, never nikomu.“

„Odrodená krv, odrodená krv,“ smutne si vzdychnúc, hovorí ako sám pre seba Lužinský.

Ale pán Červeň na to nemyslí; čo mu po jeho predošlých spoločníkoch! Jeho zjav spôsobil síce všeobecné začudovanie pre pocestných, takže tí nevedeli, koho odrazu dostali za obrancu, buď však, čo buď, on ich vlastne chránil od nepríjemného nápadu, z čoho pánbohvie, čo pojsť mohlo, a tak sa pomaly upokojili, a pán Hrabovský, čo sedel pri kočišovi a bol vlastne sprievodcom pocestných, ďakoval mu pekne za jeho prostredníctvo, spomínajúc, že mu to pán Zápoľa nikdy nezabudne. Potom sa spýtal na meno a vlasť Červeňa.

Tento sa však pekne vyhováral odvetiac: „Odpusťte, pán môj, preceňujete moju zásluhu, lebo som sa ja medzi to hodiť musel, aby aspoň svet nepovedal, že moji známi, s ktorými som sa spriatelil, sú horší ľudia, ako sú skutočne. Tu sa oni len vo svojej rozpustilosti pustili do hádok a nikomu nenapadlo, že by vec mohla prísť tak ďaleko.“ A po malej prestávke, keď bezpochyby premýšľal, aké konanie káže teraz slušnosť, prehovorí: „Ale už ste bezpeční, páni moji, pred každou nepríjemnosťou, už sa môžem vzdialiť. - Zbohom, panna Mária, zbohom, panna Anna, zbohom i vy, pane!“

Ženy sa ešte sotva zo strachu prebrali, teraz však čo Červeň sa odobral, ozvala sa Marienka, Zápoľova dcéra, svojím pekným, ale ešte trasúcim sa hlasom: „Nie, preboha, nie, pán Červeň, len teraz nie, vy nás musíte odprevadiť až na Muráň!“

Červeňove i uši, i oči hltajú tieto slová a líce ukazuje, aký účinok urobili v jeho duši, lebo sa odrazu na ňom miešal smútok s radosťou, červenosť s bledosťou; ale hoc vypovedané slová priam očarovali i jeho srdce i dušu, predsa sa neopováži prijať také milé mu ponúknutie.

Panna Anna, Marienkina tetka, spozorovala to dobre, ale spočiatku tiež stratila hlavu a tak nezačala rozhovor, ako by sa bolo svedčalo; teraz však povie: „Ej, pane, ešte sme sa vám ani nepoďakovali, a to viete, že sa to tu nesvedčí.“

„Však, tetička, nech ide pán Červeň s nami - lebo sa ja bojím, a jeho poslúchnu všetci; volajte ho, tetička, volajte.“

„Dobre, dieťa moje, dobre,“ odpovie panna Anna s úsmevom. „On je pekný hladký pán a vie dobre, že nás teraz nesmie zanechať, lebo keď bola jeho vôľa nás zastávať, teraz je zaviazaný nás nasledovať, kdekoľvek ho zavedieme. Však mám pravdu, pán Červeň?“

Červeň je rád, že môže tak nablízko so známymi mu cestovať ďalej, ale radšej je, že môže jedno povetrie dýchať a zoči-voči hľadieť na dievča, ktoré dakedy zaujalo dušu, omámilo zmysly, naplnilo jeho srdce. A na iné teraz nemyslí, lebo akýsi cit rozkoše ho naplnil a i to povetrie, čo do seba vsaje, dáva mu dvojaký život, radosť, rozkoš. Ale práve preto i jeho postava, i jeho výraz tváre, i celé jeho držanie si oblieklo na seba šatu skvelosti tak, ako keď po dlhých hmlách prvé jarné slnce obleje svojím ohňom vŕšky našich hôr, a to oko predtým zatemnené všelijakými starosťami, záväzkami a povinnosťami, čo na ňom ležali, zahorelo teraz ohňom sily a moci mužskej, lebo nemá starosti, nemá viacej záväzky ani povinnosti; a tak načo zadržiavať vo svojom behu dušu, načo utláčať vo svojom klopaní srdce? A jeho líce zahorelo plameňom síce ľahkým, ale dávajúcim tú najkrajšiu živosť, a jeho hlas - ten hlas, i sila mužská v ňom, i útlosť a mäkkosť nekonečná, ktorá nikdy nechybí nakloniť ženské srdce, keď ono vie, že tie zvuky sú jemu obecané, zadychoval lahodným súzvukom. Neborká Marienka! Ona to všetko cíti, ona uhádla pohyby srdca svojho priateľa, jej je tak dobre, a predsa tak zle, teší sa z jeho blízkosti, a predsa nemôže byť veselá; keď on hovorí, načúva jeho slová ako hlasy spasenia, a predsa keď ona odpovedá, jej hlas je neistý, slová často nespojené, a keď naňho pozrie, na tú tvár, keď sa zhliadne v teraz oživenom jeho oku, to je, sama nevediac prečo, pyšná, že je taký krásny, taký, aspoň ako si ona myslí, utešený, že mu mládenca nieto páru pod slncom. Predsa však preč obráti oko, keď sa ich zraky zídu, a zas len znovu, hoc ta nechce pozerať, nevedomky naňho pohliadne, ako čo by to bolo slnce, okolo ktorého sa jej život má točiť.

Vieš, čo ti je, Marienka?

A tak došli na Muráň. Vítaniu ani konca, ani kraja. Pán Tornallya a jeho pani prijali s radosťou svoju rodinu. Pán Harhovský zas odišiel späť na Spiš a Červeň chtiac-nechtiac musel zostať na Muráni, bo panna Anna ho vychválila ako starého známeho na Spišskom zámku, ku ktorému sa i Zápoľa tak prívetivo mal, i zas spomínala, z akého ich nebezpečenstva vyslobodil, a opísala to takými svetlými farbami, že keby to všetko bola pravda, nebolo by bývalo pod slncom väčšieho hrdinu, čo kedy pocestným ženským priniesol pomoc v nebezpečenstve. Červeň síce vyhovoril svojich spoločníkov, všetku vinu celej tej príhody zvaliac na spupnosť a nemotornosť odpovedí hajdúskych a potom na výtržnosť daktorých mladých ľudí, že ešte i Harhovskému bolo naložené, aby to už aspoň pre svoju poctivosť na Spiši nespomínal. Ale Marienka to nechcela veriť a podporovala svoju tetku v jej tvrdeniach, ináč však jej slovám len pohľadom prisviedčajúc a zvyčajne zvesiac hlavičku, keď bola reč o Červeňovi. A keď poprosila jej tetka pána domáceho, aby im Červeňa tu málo zadržal, a keď zas domáca pani tohto pýtala, aby pre vyrazenie ich hostí sa tu dakoľko dní zabavil, tu Marienka na ne strmo pozrela a chcela sa usmiať, ale sotvaže úsmev okolo rtíkov začal obletovať, tak ako sen dieťaťa o jeho budúcich činoch, už zahasol, než by sa bol začal, akoby sa tým prezradiť malo bohviečo, a na líčka vystúpila červenosť a obliala ich priezračný povrch. Či to dobrý, či zlý znak pre mládenca, neviem.

Červeň zostal na Muráni už či domácim pánom, či čomu inému kvôli, nevedno; ale čo? Starosť nemal nijakú a mohol so svojím časom hospodáriť podľa dobrej vôle. Na Muráni ho od malička poznali. Rodina Červeňovcov pochádzala vraj z Červenej Skalky, malej to, nepatrnej dedinky pod Kráľovou hoľou, odkiaľ vzala svoje meno. Hovorilo sa, že táto dedina za tatárskych čias bola tu založená v odlúčenosti od druhého sveta. Keď totiž po osudnej bitke pri Šajave, kde zbitý Bela dal sa na útek, a Tatári všade plienili a krv ľudskú ako vodu prelievali, vtedy predok červeňovskej rodiny zobral svojich poddaných a tu v hlbokých horách sa skryl pred krvavými psohlavcami, ako Tatárov nazývali, ba samého kráľa Belu tu skrýval, a v krátkom čase z prvotných kolíb povstali domy, ba sám Červeň, neveriac neistým časom, si tu vystavil pohodlný domček, trebárs hneď, ako Tatári z týchto strán odišli a kráľ Bela viac nepotreboval jeho prítulok, i on sa preniesol do úrodnejšieho kraja. Tak povstala dedina Červená Skalka a od nej sa i Červeňovci Červeňovcami nazývali. Ale hoc tu viac rodina táto nebývala, predsa na pamiatku, že kráľ Bela našiel tu útočište, vždy sa v lete jeden alebo druhý z nej sem na pár týždňov preniesol, kde nasledovali poľovačky a iné zábavky. Kráľ Matiáš ľúbil horné hornaté kraje svojej krajiny a začasto strávil celé týždne po našich horách, zabávajúc sa poľovačkou. Kráľova hoľa bývala jeho milým miestom, takže i od neho dostala pomenovanie. Svet hovoril, že to kráľa nie tak poľovanie, ani dobré porozumenie a dobrodružstvá pánov bratov zemanov, s ktorými sa po horách, po lesoch túlaval, tak mocne k týmto krajom pútavajú, ako čierne oči panny Kataríny, dcéry Jozefa Červeňa, ktorý dal, ako sa mal Matiáš prvý raz v tomto kraji zjaviť, svoj dom na Červenej Skalke pekne vybieliť, dobre pokryť, dobre vyčistiť a z pýchy sa sem vysťahoval s celou svojou rodinou, aby svetu mohol povedať, že on samého kráľa vo svojom dome učastoval tak, ako predok jeho kedysi Belu, lebo dobre vedel, že sa tu musí zastaviť. Ale mu i jeho pýcha, i častovanie prišlo veľmi draho. Matiáš veľmi rád videl dobrodružstvá, a nežijúc dobre ani s prvou svojou ženou Katarínou Poděbradovou, ani neskôr s druhou Beatrix Neapolskou, ktoré viacej z pobočných ohľadov ako z osobnej náchylnosti vzal si za ženy, tým usilovnejšie pozeral do očí mladým pekným dievčatám, a často sa i hlbšie do nich zapozeral, ako to bolo treba. Katinka Červeňová bola krásne dievčatko a Matiáš pekný, ohnivý muž; a tak, príduc na Červenú Skalku, uhniezdil sa tu ako doma. To spočiatku hrozne pochlebovalo pánu Jozefovi, ale pomaly, keď zbadal, že v najhorúcejšej poľovke sa kráľ odrazu stratil, a páni ho najprv dlho čakali, natrúbili sa a, darmo sa nahľadajúc po horách, k Červeňovi sa ponavracovali, a tu ho celkom bezstarostne našli sedieť, a dozvedujúc sa dozvedeli sa od sluhov, že tu s Katinkou dlho spoveď držal, to sa mu začalo nepáčiť. Páni boli hladní, a dlho neprichádzala večera, a hoc prišla, bolo to všetko zle pripravené; otec mŕštil obrvy a páni hostia pozerali jeden po druhom, len Matiáš chutne jedol istiac, že to veľmi dobre pripravené, a hostia, či chceli, či nechceli, museli byť s tým spokojní. To sa stalo i na druhý, i na tretí deň, až to naostatok začalo pánu Jozefovi vŕtať v hlave, a preto sa od tých čias od kráľovho boku nepohol ani na krok; tento však, prehliadnuc jeho myšlienky, natiahol iné struny. Začal sa okolo neho obracať a spytovať sa na jeho rodinu a predkov, a pán Jozef, príduc raz k slovu, rozprával, ako jeho predok bol s kráľom Ondrejom vo Svätej zemi, i všetko to ešte ušlo; ale keď raz začal, ako to bolo pod Belom pri Šajave proti Tatárom, to už jeho rozprávka nemala ani konca ani kraja. Tak bol síce pán Jozef uspokojený, bo mu na srdci odľahlo, keď sa mohol pred samým kráľom vyhovoriť až do dobrej vôle; ale predsa sa mu nepáčili Matiášove pohľady hádzané na jeho dcéru a jej pomútenosť, keď bezpochyby viacej načúvala sladké slová tohto ohnivého mladého muža, ako bolo treba. A tak po skončených poľovačkách sa odobral preč z Červenej Skalky a nikdy viac nechcel sprevádzať svojich priateľov po horách, keď počul, že kráľ prišiel do horných stolíc a tu si poľovačkou kráti čas, lebo poznal jeho slabosti a vedel, že ženská, na ktorú Matiáš siete očí svojich zahodí, viac z nich nevybŕdne. Ale hoc akokoľvek bol pán Jozef múdry, predsa mu prešli cez rozum. Ľudia vídali často poľovníka v zelenom kabáte, nosiaceho za klobúkom biele pero, vchádzať do jeho domu dnu a von, práve keď nebol doma, a často ho odprevádzala ženská postava, potom samotná sa vracajúca so zvesenou hlavou. Zlí ľudia šepotali si do uší o Katinke všelijaké veci, až sa to naostatok viacej ani tajiť nedalo. Panna Katarína porodila syna. Starý Červeň škrípal zubami, klial, hromoval; ale čo si mal počať? Poľovník v zelenom kabáte prišiel do jeho domu, netajil sa byť otcom Červeňovho vnuka a sľuboval mu, že sa kráľovsky bude starať o narodené dieťa. Ale Červeň krútil hlavou, slzy mu padali z očí a ani nepozrúc na svojho hosťa, odpovedal: „Nie, nie, vaša milosť pán kráľ! Keď ste takto moju poctivú rodinu, čo i pod Ondrejom, i pod Belom tak poctivo kráľom svojim slúžila, zhanili, ja nechcem nič od vás, a to dieťa nech bude Červeňom ako ja.“ A potom temnejším hlasom povedal: „A nech bude poctivým človekom tak ako ja.“ A nič, nič viac nechcel urobiť kvôli Matiášovi, krem že dal to dieťa krstiť na meno jeho otca Jánom, čo sa ale skôr preto stalo, že sám pán Jozef bojovával pod nebožkým Jánom Korvínom, gubernátorom uhorskej krajiny.

Ale tak sa to vodí na tom božom svete. Kráľ Matiáš, či zabudol, či nemohol prísť na tieto kraje, a biedna Katinka, čo ho tak rada mala, čakala ho rok, dva, ale on sa viac jej oku neukázal. A tak vädla, vädla, až uvädla. Starý Červeň zotrel si po jej pohrebe slzy z očí a tešil sa zo svojho vnuka; ale keď jeho hlava obelela ako jabloň na jar a vnuk dorastal, povedal mu: „Syn môj, choď za svojím otcom, ešte si mladý, ja som blízko hrobu, a tak na teba svet zabudne, keď mňa nebude, a škoda by bolo, keby si nemal byť ako tvoji predkovia pod Ondrejom a pod kráľom Belom, no - a aspoň ako tvoj starý otec s Jánom Korvínom.“ I vystrojil ho do Rakús, kde vtedy kráľ Matiáš bojoval. Ján Červeň, hoc mladý, slúžil potom v Matiášovom Čiernom pluku, a jeho starý otec ešte za života mal tú radosť počuť, že nie z kráľovej lásky, ale svojou zmužilosťou vyzískal si čestné miesto v Čiernom pluku. Potom chudák starý Jozef Červeň zložil svoju hlavu do hrobu.

Červeňov pôvod bol teda každému známy a ľudia si až posiaľ ukazovali miesto, kde sa poľovník v zelenom kabáte, sám kráľ Matiáš, lúčieval s krásnou Katinkou. Na Muráni to tiež vedeli ako inde, a preto zadržala pani Tornallyka Červeňa veľmi vďačne na svojom zámku, dobre vediac, že on nielen podľa rodu, ale i podľa svojich zásluh je hosť znamenitý. A Marienka Zápoľová? Tá nepovedala nič, ale vidieť, že je spokojná so svojím terajším stavom. Keď však jeho pani Tornallyka zadŕžala a panna Anna ho k tomu chcela prehovoriť, a on, najprv sa zdráhajúc, naostatok na to privolil, tu sa jej rozviazal jazyk, čelo rozjasnilo a zvyčajný úsmev zjavil sa na jej tvári prvý raz od tých čias, čo na ceste v horách zakúsila tú nemilú príhodu.

Pán Tornallya odišiel na druhý deň z domu a svojich sluhov poposielal po priateľoch v okolí, a preto zostal Muránsky zámok pustý a hluchý, a ženy, súc samy sebe zanechané, samy sa zabávali, ako vedeli. Starší sa rád vinie ku staršiemu, lebo i zmýšľanie, i cítenie ich sú bližšie k sebe, ako keď je vek rozdielny - a mladosť? Tá sa rada baví v spoločnosti starších, ale vidiac okolo seba predmety, ktoré nielen očarúvajú zmysly, napĺňajú srdce, ale za ktorými sa celá podstata, celá duša jej tiahne, tu je rada, keď nemusí počúvať múdre slová starších, a môže sa výlučne zaneprázdňovať myšlienkami, citmi alebo osobami, ku ktorým priľnula ich duša. A tak domáca pani vypráva panne Anne všeličo a hľadí ju zabávať; Marienka s Červeňom ako starí známi, ktorých príhoda v muránskych horách urobila oveľa dôvernejšími, bývajú ustavične spolu, požívajú samotnosť do dobrej vôle a prázdnia dlhým dúškom pohár sladkostí, do tých čias ešte nezažitých. Ale im je dosť spolu v jednom povetrí dýchať, vymieňať obapolne slová, pozerať jeden na druhého; ale slovo nevyrieklo, čo srdce cíti, čo duša žiada, trebárs dobre vie i jeden, i druhý, že si náležia sebe, sebe naveky, lebo zrak jeho zdá sa hovoriť, hoc ústa mlčia: „Tys’ moja,“ a jej pohliadnutie a jej úsmev hovorí: „Tys’ môj!“

Už sa tretí deň Červeň na Muráni bavil a neprišlo mu na um domov sa poberať, lebo pani Tornallyka neprestala mu dávať priateľské slová, ba tak s ním zachádzať, ako s domácim, a keď Marienka k nemu slovo prehovorila, to sa zdalo, že on ani na iné nemyslí, ako na vďačnosť k domácej panej, ktorá mu dáva príležitosť bývať pod jednou strechou s dievčatkom, pred ktorým sa sklonila jeho duša. Na tretí deň zadupotali kone na zámockom dvore. Po zelených mentiečkach s bielymi šnúrami vidieť, že prišli na nich ľudia zo Spiša od pána Zápoľu. Červeň, nechtiac sa miešať do zápoľovských záležitostí, odstúpil do svojej izby. V palote prijala pani Tornallyka Harhovského, ktorý pokloniac sa spytuje sa na pána Tornallyu a dostanúc odpoveď, že ho niet doma, začal sa nespokojne spytovať, kedy príde, a vráska na jeho čele, čo sa zjavila po vypočutej odpovedi, dostatočne prezrádzala, že mu musí mnoho záležať na prítomnosti muránskeho pána.

Pani Tornallyka to dobre spozorovala a preto sa spýtala: „Ej, ej, mladý pánko - teda ste pre nás nič zo Spiša nepriniesli? Ej, ej, vy ste tiež taký ako Zápoľa, čo i na svoju sesternicu, i na dieťa zabúda.“

„Nie tak, vaša milosť, nie tak,“ odpovie Harhovský, „ja musím robiť, čo mi pán Zápoľa rozkáže, a teraz musím čím skôr hovoriť s pánom Tornallyom, musím ešte dnes, lebo to prísny rozkaz pána Zápoľov. Ale i vám som doniesol od neho posolstvo.“

„A to by asi bolo?“ pýta sa pani domáca a potom so smiechom doloží, „áno, áno, aby sme si pripásali šable a išli pána Tornallyu hľadať, aby sa mu nič nestalo, keby ho v hore nepriatelia predstali, a išli by mužov brániť, keď nás oni nevedia!“

Harhovský sa zapálil, lebo vedel, že to narážka na neho, ale potlačiac svoje pohnutie a nútiac sa k úsmevu, odvetil s poklonou: „A nač by sme vás my bránili, keď vám ochrancovia z neba padajú a sám Zápoľa vás radšej týmto ako nám pod opateru dáva.“

„No to by síce nebolo zle povedané,“ poznamená na to domáca pani, „ale či to aj onehdy bola Zápoľova vôľa?“

„To neviem,“ bola odpoveď, „ale teraz bol jeho výslovný rozkaz: Tornallya a jeho pani nech na každý možný spôsob Červeňa u seba hľadia zdržať!“

„No to nám ani Zápoľa nemusí povedať,“ odvetila domáca pani, „lebo keby odišiel, potom by sme najviac na zámockú vežu museli pozerať, a to už len je nám milší čiernooký mládenec, ako také dažďom poobmývané múry - či nie, Marienka?“

Táto sa stavala sprvu, ako čo by nebola počula, potom ale vidiac, že oči všetkých sú upreté na ňu, odpovedala s polovičatým úsmevom: „Nuž akože by nie.“

„Ale, Marienka, pre teba to všetko nič,“ prehovorí pani Tornallyka, „hádam by si naostatok počula, čo ti počuť netreba - choď a zabav sa s tvojím čiernookým záletníkom, keď si to už i tvoj otec želá.“

Marienka bola rada, že sa môže vzdialiť, lebo ako vidí, jej tetka ju začína prekárať i pred cudzími ľuďmi - a toho sa bojí každé dievča v prvom zanietení svojich citov, nazdávajúc sa, že to nik nevie, nik nemôže spozorovať, čo sa v jeho srdiečku varí. Po jej vzdialení sa začne zas spytovať Harhovského, čo to napadlo Zápoľovi Červeňa zdržiavať, hovoriac: „Či Zápoľa nechce zas s Korvínovcami prísť do rodiny? A keď sa mu to s jedným nepodarilo, teraz hádam chce začínať s druhým.“

„Hm,“ odvetí Harhovský, „sotva, lebo pána Zápoľove slová: povedz pánu Tornallyovi, aby Červeňa na každý spôsob hľadeli zadržať, a keď inak nie, teda mocou’ - dač iné znamenajú; a keď Zápoľa hovorí ,mocou’, to uňho nikdy neznačí priateľstvo. Ale odpustí vaša milosť, že to vám vravím, lebo to som vlastne len pánovi mal oznámiť.“

Ďalší rozhovor pretrhol príchod Tornallyu, pána Muránskeho zámku, ktorý, dostanúc z rúk Zápoľu Muráň, darovaný tomuto kráľom Matiášom, bol teraz jeden z naj čelnejších jeho prívržencov. Tornallya sotvaže prišiel, utiahol sa s Harhovským do bočnej izby a tam rozprávajú dlho, dlho.

Medzitým pani Tornallyka vyhľadala Marienku a Červeňa i povedala: „Choďte, deti moje, dolu, už dosť sedíte medzi týmito múrmi, choďte sa prejsť trochu do doliny; a vy, pán Červeň, vezmite so sebou pušku,“ dodala k tomu, ale už nie s predošlým úsmevom, „mohlo by vám azda dačo na ceste prísť oproti, však viete, Marienka sa ľahko i zajaca zľakne.“

Ako povedala, tak sa stalo. Červeň s Marienkou prešli zámocké brány a zišli do podmuránskeho údolia a rozšírili sa im prsia tu v slobodnej prírode, tu, kde sami dvaja bez iných ľudí boli obtočení zelenými horami a svetlým, nad nimi sa rozprestierajúcim nebom. A vábivé sú také okamihy, keď človek na človeka obmedzený vidí sa byť opustený od celého sveta krem jediného spoločníka.

Ale Červeň je smutný, hoc by len pred hodinou bol dal svety za tento okamih, za túto samotnosť s Marienkou; teraz však, čo ani nevedel, ako k tomu prišiel, skoro ani na ňu nepomyslí, či mu to už tak tie zelené kabáty, či dávne pamiatky, či pokojný život bez všetkého zaneprázdnenia tak myšlienky zajali. Marienka zas naňho pozerá, myslí, čo mu chybí, ale daromne si na tom hlavu lámuc, naostatok preriekne: „Kade vedie cesta na Lúku, pán Červeň, kde teraz bývate?“

„Ta dolu, Marienka, napravo.“

„A či vám je tu nie smutno bývať tak samotnému, keď ste boli naučený od viac rokov tam vo vojsku, tam zas na Sklabini, kde sa páni z celej stolice okolo vás zhromažďovali?“

„Keby som bol teraz na Sklabini, nebol by som na Muráni, a jedna hodina s vami je viac hodná ako Sklabiňa a Turiec.“

Marienka porozumela jeho slovám, zapálila sa, pozrela na svojho spoločníka a vidiac jeho zraky uprené na seba, zvesila hlávku, otrela si zas rúčkou líčka, ako čo by sa jej nič nebolo stalo, alebo jeho slová nebola počula, a chtiac pretrhnúť mlčanie, povie: „Ale nič to nerobí, môj otec v ostatnom rozhovore mi povedal: Počkaj, ten nevďačný brat za to musí zaplatiť - a tak môj otec zas vám -“

„Musí zaplatiť?“ zdĺhavým hlasom prerečie Červeň, pretrhnúc Marienkine slová.

„Áno, áno,“ skočila mu do reči, chudera, zle rozumejúc výrazu slov svojho spoločníka a nazdávajúc sa, že to lahodí jeho duši, „áno, to vás môj otec má rád, a len teraz od Harhovského odkázal ujčekovi a tetičke, aby vás na nijaký spôsob z Muráňa nepúšťali.“ A potom v detinskej radosti, práve tak, ako keď sa deti z dačoho tešia, prerečie: „Áno, áno, a tetička vás nepustí a vy zostanete s nami, s nami!“

Červeňovi to preniklo srdce. Vie on, čo Zápoľove slová, čo jeho náchylnosť značí, vie on, čo to „zaplatiť musí“ znamená; vie, že zadržanie na Muráni ani jemu, ani bratovi nič dobrého neveští, a predsa - jeho dcéra, zrenica jeho duše to vraví a takým hlasom, že v jeho zvuku leží všetka čarovnosť tajnej milosti, a to trojaké „s nami, s nami, s nami“ vraví viac ako suché slová, označujúce jedným výrazom to, čo celú podstatu, celú dušu, celé srdce mladého dievčaťa zaujíma: I pohliada mládenec na mladé nevinné dievča a zabudne i na brata, i na Zápoľu, i na celý svet a privinie k svojmu srdcu chvejúce sa dievča, ktoré cíti, že prišla chvíľa, ktorá je taká sladká, taká čarovná v živote ľudskom, keď duša s dušou sa pojí, i tisne ho k svojim prsiam a ono sa nebráni, i pobozká ho na čelo, na oči, ktoré spolovice sú zavreté, na ústa, a poľúbenie to je dlhé, lebo ho mládenec žiada a dievča ho nebráni, lebo len svetlé nebo je jeho svedkom a Boh sa ho zdá požehnávať. Oko nebeské, jasné slnce zasvietilo nad nimi, pobozkalo ich svojou horúcou žiarou akoby na požehnanie.

Červeň prerečie: „A predsa sa musíme lúčiť, Marienka. - Buď mi zbohom!“ Ale Marienke je plná hlava, ešte sa neprebrala zo sladkého opojenia. Červeň jej len stisol ruku, obrátil kroky k Muráňu, a viac ani slovo medzi nimi sa nepočulo, lebo ona nevie, čo má hovoriť, a on premýšľa, Boh sám vie čo. - Ako sa blížili k Muráňu, prichádzala im v ústrety pani Tornallyka s pannou Annou. Marienka sa bojí pozdvihnúť oči a Červeň, príduc k nim, vyhovára sa z chytrého návratu a vraví, že je na odchode, že sa len prišiel odobrať a že by rád sa i pánu Tornallyovi porúčať.

Marienka zostala stáť, počujúc to medzi Červenom a jej tetkami ako skamenená; ale pani Tornallyka nemá viac pre ňu oči, ona hovorí: „Zbohom, syn môj! Boh vás opatruj, na Muráň nechoďte, môj muž má teraz práce; obráťte sa k Liptovu a neodchádzajte od svojho brata! Zbohom.“

Červeň odišiel. Marienka zaplakala, zalomila rúčkami a jej tetky len teraz vidia, kto pre Marienku odišiel z ich domu. Ale sa na to nehnevajú, že to taký beh sveta, a preto povie pani Tornallyka: „Neborák, i ja som ho mala rada ako vlastné dieťa - dobre, že odišiel; ja som vás naschvál poslala preč z Muráňa, aby viac sem neprišiel, bo Tornallya je verný Zápoľovi a vyplní, čo mu tento káže. - Poď, dieťa moje, poteš sa, Boh ho bude ochraňovať!“