Zlatý fond > Diela > Knieža liptovské


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Knieža liptovské

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov


 

XIII

Pán knieža sa dnes usadil na Šovdove a chce tu prenocovať. Jeho priatelia ho obstúpili u pána Samuela, ktorý je pyšný na vysokú návštevu. Pankrác je dnes neveľmi zhovorčivý, rúško smútku a starosti zastrelo jeho dušu. Korvín zakázal čo len slovom pripomínať Červeňa alebo dneskajšiu príhodu na poľovačke. Pankrác teda nemal prístup na osvetlenie celej záležitosti, ktorá sa bez všetkých istých príčin prihodila, ale i rozhodla. Prišla reč na výpravu. Pán knieža povie, že svoje ľudstvo poslal popredku a on že ostatný pôjde aspoň deň za druhými, aby sa tak premávka a výchova toľkého ľudstva uľahčila. S úsmevom sa obrátiac k direktorovi zo Šovdova, teraz domácemu pánovi, povie: „Vaša slávna família je mi známa pevným srdcom a železným ramenom, a tak mojím sprievodom budú páni bratia zo Šovdova!“

Samuel sa poklonil a ďakoval za úctu, ktorú knieža preukázal jeho famílii.

Pankrác skočil zo svojho sedadla, studený pot sedel na jeho čele. Postaví sa potom pred knieža, zmŕšti obrvy a nevediac skrývať svoj hnev za sladkú tvár, ani rozbúrenie mysli odievať v pekné slová, zvolá:

„Pán knieža, to sa nesmie stať!“

Všetci prítomní sa tomu čudovali.

Knieža zostal ticho, vážne, lebo sa nezvykol nikdy klátiť, kedykoľvek sa na dačom ustanovil, a tak i celkom obyčajne povie:

„A prečo, pán Pankrác?“

„Preto,“ odpovie tento, „že nedôjdete do Spiša a že to obanujete.“

„A prečo?“

„Šovdovci sú podplatení proti vám!“

Všetci prítomní stŕpli nevediac, či veriť človeku, ktorý sa nikdy nepretvaroval a nikdy nepravdu nehovoril, a či zas to len majú pripisovať jeho prepiatej horlivosti; Šovda Samuel zmŕštil tvár, pozrel divým okom na Pankráca a chcel hovoriť na obranu svojej famílie, lebo všetko, čo sa tejto týkalo, nanajviac sa jeho týkalo ako direktora. Ale knieža kázal byť ticho, a tak mlčal, ale strieľanie jeho očí prezrádzalo hnev a horkosť. Korvín sa zas ticho spýta: „A odkiaľ to viete, pán Pankrác?“

„Od toho,“ bola odpoveď, „ktorého meno vy s pokojom počuť nemôžete!“

„Ako to?“ s trpkosťou sa ozve knieža. „Teraz viem, odkiaľ to viete, a len to vám vravím, priateľ môj, že ak chcete Korvínovi dačím byť nápomocný, aby ste, výslovným rozkazom vodcu sa vzpierajúc a o veciach hovoriac, ktoré tento zakázal pripomínať, nedávali príklad neriadu a neposlušnosti vo vojenskej výprave.“

„Tak, pán knieža,“ náruživo povie Pankrác, „teda váš otec musel byť každodenný človek, a nie vojenský vodca, keď počúval na hlas svojich priateľov i v krvavých bitkách; ale, prisahám Bohu, on neraz počúval starého Pankráca, a prisahám Bohu, neraz to k jeho dobru vypadlo.“

Knieža vzal na seba obraz odhodlaného vodcu, nedajúceho sa miasť ani výbuchom náruživej starostlivosti priateľov, ani sa zas neľakajúc sily nepriateľa. Pozrie teda na Pankráca priateľským síce, ale pevným pohľadom, ktorý zrejme hovoril, že sa knieža pripomienkami svojho otca nedá mútiť.

Ale Pankrác, ktorý dakedy jedným mrzkým pohľadom bol odstrašený alebo zvrátený z cesty, ktorú nastúpil, vidiac teraz, že knieža jeho slová si ani najmenej nevšíma, nespúšťa myseľ, neodchádza od neho, netratí ani najmenej zo svojej starostlivosti, ale pokračuje ďalej:

„Počujte, vaša milosť pán knieža! Pankrác neodíde teraz od vás ani na krok, a keď tvrdošijne zavriete svoje uši jeho slovám, to sa ako had okolo vás obvije a vo dne v noci bude pozerať na vašich ľudí, ktorým veríte, na ktorých sa spúšťate, lebo to chce ten, ktorého Pankrác má rád ako svetlo svojich očí, ktorého meno vy nechcete počuť, a ktorý predsa zlomil nezlomnú dušu starého Pankráca a jeho tvrdošijnosť a urobil ho dieťaťom i vtedy, keď vy jeho slová zavrhujete od vás sa neodstraňujúcim, a to je váš brat Ján Červeň!“

Prítomní páni popozerali jeden po druhom, čakajúc odhodlanú odpoveď kniežaťa proti Pankrácovej smelosti; ale knieža sa vztýčil dohora a ako čo by nič nepočul, povie: „Páni, je čas, hýbme sa! Zbohom, pán direktor!“ A podajúc ruku starému Samuelovi, odišiel.

Pred direktorovým domom stoja vo vojenských radoch páni Šovdovci. Tristo bojovníkov, sčiastky peších, sčiastky na koňoch, ukázalo sa očiam kniežaťa a jeho sprievodu. Muž opiera plecia o muža, kôň stojí pri koňovi tak, akoby to bol múr; Šovdovci sa postavili pekne, pravidelne, po vojensky, a práve preto oko ani nevidí ich rozličný odev, ich mnohofarebné šaty, ich rozličnú zbroj a celé ubratie. Kniežaťu sa zablyšťali oči, keď videl tú kopu svalovitého, mužného chlapstva. Ale Šovdovci nezavolali tak ako zvyčajne insurekcia, keď uvidí svojho vodcu, Korvínovi na slávu, len jedna iskra preletela po ich očiach a slabé pomknutie hláv dosvedčovalo, že by chcel jeden na druhého pozrieť a tak susedovi oznámiť svoje myšlienky.

Kniežaťu sa práve tichosť páčila, čo pokladal za vojenský cvik. Pankrác vyšiel na koni v sprievode kniežaťa a jeho oko sa zamračilo, vidiace silu i mlčanlivosť Šovdovcov. Vzdychol - a zas pozeral ako jastrab očami po radoch mužstva, a kde padlo jeho oko, spozoroval kaboniť tváre. Pán knieža vytiahol šabľu a dal vodcovi Šovdovcov, Šimkovi Kokrhajovi, pokyn. Ten behá na koni dookola ako šialený, pyšne sa na ňom vzpína, akoby cítil svoju závažnosť a znamenitosť, dáva rozkazy, ukazuje spôsobnosť svojich podriadených vo všelijakých vojenských vývinoch; ale zas keď sa blíži ku kniežaťu, najväčšmi spokojnému, tu hovorí a dáva krátke odpovede, líca sa mu začervenajú, ako sa gúľa sem i tam, a len keď jeho zrak padne na Pankráca, vystrelí z neho oheň plný nenávisti a odhodlanej zdurnosti. Pán knieža káže trúbiť na odchod, podá ešte raz ruku starému direktorovi, trasúcemu sa a požehnávajúcemu výpravu kniežaťa, pokloní sa k zhromaždeným tu starcom, ženám, deťom, čo sa zbehli dať domácim ostatné požehnanie.

A tak sa pohli Korvínove vojská. Šovdovci robili teraz jeho sprievod, lebo ostatní, čo tiahli Liptovom, už dňom popredku sa vystrojovali. Druhý oddiel na Oravu, a tretí Trenčínom na Sliezsko. Všetky tri oddiely sa mali v Poľskej spojiť, bo Turek hospodáril v Bukovine a hraničných okoliach Poľska.

Korvín prešiel hranice Liptova a pred jeho očami sa otvorila Spišská stolica, úrodná, klasonosná, a spišské mestá, teraz prislúchajúce k Poľskej, belejú sa po vŕškoch a rovinách medzi žltým poľom ako hŕbky snehu na jar v okopnenej krajine. Tam Veľká, tam Sobota, tam Stráže, tam Poprad.

Oko Korvínovo a jeho družiny si pyšne zaveslovalo po týchto pekných krajinách a po vysokých Tatrách, ako strážnikoch rozostavaných nad týmito údoliami. Starý Pankrác pozerá nemo na Korvína, jeho neláka ani velebnosť karpatských vrchov, ani krásota okolia, on sa obzerá dookola po sprievode kniežaťa, po bojovníkoch ich sprevádzajúcich, a kedykoľvek padne jeho oko po Šovdovcoch, ktorí sa hlavne okolo kniežaťa nachádzajú, a na ich tmavé, naňho gániace zraky, pyšne sa s opovrhnutím od nich odvráti, a zas pozerá po nich a pozoruje každý ich pohyb. A vskutku voľačo vypátral. Šovda Šimko, náčelník svojej famílie, často upiera oči k Popradu a zabúda mnoho ráz, že Pankrác je blízko neho.

Starý Pankrác zdvihne sa v strmeni a nasleduje Kokrhajove zraky.

Od Popradu vidieť pohybovať sa kopu ľudstva, vychádzajúceho prosto proti korvínovcom, a druhá zas sa poberá k Veľkej. Pankrác má staré, ale bystré oko, a pozorlivosť, ktorá dnes tým viacej uňho vzrástla, mu dodáva sily, že teraz lepšie dovidí ako mladý človek zrakom celkom mladobystrým.

A uvidiac ten nový výjav, popozerá po sprievode kniežaťa a vidí tváre pošmúrené starostlivosťou a akýmsi pocitom zmätenia. Zaklopalo srdce poctivého starca a obočie sa pomŕštilo, akoby zhliadlo pred sebou mátohu vytvorenú obrazotvornosťou zlého svedomia.

Skočí ku kniežaťu, povie: „Pán knieža, pán knieža, pozrite ku Popradu, čo to tam za ľudstvo? Či i odtiaľ očakávate pomoc?“

Knieža sa zdvihne v strmeni a pozerá v stranu, na ktorú bol upozornený. „To budú poľské vojská, ktoré sa majú pridať k nám!“ povie.

„Pán knieža, pán knieža, ale Poliaci nemajú tu iné vojsko okrem spišských mešťanov, a tí nemajú kone, nechodia na pochody na koňoch a nespúšťajú sa preč od hraníc, ale radšej sa blížia k nim!“

„No teda, kto je ten prichádzajúci môj priateľ?“ spýtal sa knieža.

„Zápoľa, Zápoľa!“

„A kto vám to povedal?“

„Hm, neslobodno mi to povedať pred vami. - Ha, Zápoľa, ha, Korvín,“ ďalej si mrmle pod šedivým fúzom Pankrác, keď knieža mŕšti tvárou a obracia sa nabok. - Starému Pankrácovi vrie krv v žilách pri myšlienke zahrať Zápoľovi nôtu do skoku, a prsia sa mu zas idú rozpuknúť, že musí ako ryba mlčať pred „chlapčiskom nemúdrym“, ako menoval Korvína vo svojej myšlienke.

Korvín pozeral dookola a jeho tvár oblietol dych pýchy, lebo je presvedčený o svojej sile, a beztoho hŕbka príchodzích, hoc by to bol sám Zápoľa, mu neodolá. A preto sa obráti k Pankrácovi:

„A vedeli ste vy, že nás Zápoľa predstane?“

„Chcel som hovoriť, ale ste mi nedovolili, pán knieža; teraz si popozerajte, kto je okolo vás a v koho sme rukách. Počujte, pán knieža! Červeň prišiel na Šovdovo, aby mi povedal, že zo Spiša, Gemera a druhých stolíc Zápoľa zhŕňa okolo seba zemianstvo, aby ste sa mali na pozore; Červeň nebol vpustený do direktorovho domu, keď predtým vzbúrenie Šovdovcov osnované proti vám starý Samuel rozohnal, a išiel, kde najviac, ba celé Šovdovo sa zišlo, kde títo holomci strkali dovedna hlavy, pili a na zdravie Zápoľovi pokrikovali. Poznal medzi nimi i Zápoľových ľudí a nespozorovaný vypočúval i tajné rozhovory zápoľovských poslov a Kokrhaja. - A preto ma zas, ako predtým, viete, keď som sa k vám vrátil, pre všetko, čo mi je sväté, zaklínal od vás neodchádzať, a pretože som mu to sľúbil na pamiatku vášho otca, je ešte až posiaľ starý Pankrác pri vás -“

Korvín teraz vypočul starcove reči nachytro prednesené, neodpovedal mu nič, ale vidieť, že zas nemilo pôsobilo meno jeho brata na jeho myseľ, zvlášť počujúc, že tento i vzdialený od neho vedie oňho dákusi starosť; a preto pri posledných Pankrácových slovách sa obráti a zavolá: „Šimko Šovda!“

Kokrhaj pristúpi a urobí poklonu.

„Pán Šovda, do radu sa, pozor!“

Kokrhaj kričí na svojich: „Do radu, pozor!“

Korvín ho zas volá k sebe a povie: „A viete, pán Šovda, čí sú to ľudia, čo sa k nám blížia?“

Kokrhaj zvesí hlavu a povie: „Viem.“

„A stojíte mi za vašich ľudí?“

„Stojím pod jednou výmienkou!“ odpovie Kokrhaj.

„A tá by bola?“ spýta sa knieža, v ktorom Pankrácove slová začali ožívať.

„Odstráňte Pankráca z vašej spoločnosti.“

Ale ďalej nebolo času na rozhovor. Korvín nevedel, čo to majú byť za spory medzi jeho starým priateľom a jeho sprievodcami, ale nebolo viac času to ďalej skúmať a len úprimný prenikavý pohľad, hodený Pankrácovi, označoval, že kniežaťa všetka predošlá nedôvera zmenila sa v ľútosť.

Vtom dobehnú od Popradu idúci ozbrojenci; biela zástava si pohrávala s vetrom. Korvínov sprievod sa zošikoval v rady a zastal.

Tak stáli proti sebe dve nepriateľské strany, zápoľovci a korvínovci, ale ich stretnutie bolo bez všetkej náruživosti, bez všetkých výbuchov rozohnenej nenávisti, takže keby si bol pred pár mesiacmi, a len pred pár týždňami videl týchto ľudí hovoriacich a teraz tu oproti sebe stojacich, nebol by si ich poznal. Obe stránky temne tušili, že je tu rozhodujúca chvíľa, a ani jedna nevedela, prečo sa teraz spolu zišli, ako s druhou stojí.

Vtom vystúpi z radov zápoľovcov starý Verböczy a zblížiac sa ku Korvínovi, prerečie: „V mene jeho milosti kráľa Vladislava a z rozkazu pána Štefana Zápoľu, palatína Uhorskej krajiny, spytujem sa vás, pán Korvín, knieža z Liptova, kde idete s vašimi ozbrojenými spojencami?“

„V mene jeho milosti kráľa Vladislava,“ odpovedá Korvín, „vám, ktokoľvek ste a v kohokoľvek mene prichádzate, ja Ján Korvín, knieža z Liptova, dávam odpoveď, že vy odo mňa počty z mojich krokov požadovať nemáte práva, a radím vám, aby ste išli svojou cestou, kde sa vám koľvek páči, a mňa na mojej ceste nezastavovali!“

„Ja, Štefan Verböczy, splnomocnený vyslanec jeho milosti kráľa Vladislava a pána palatína Uhorskej krajiny Štefana Zápoľu, vás Jána Korvína tu slávne vyzývam v mene kráľa a palatína, aby ste svoj ľud rozpustili, zbroj svoju mne odovzdali a postavili sa pred súd na zodpovedanie sa za ozbrojenie a búrenie našich stolíc!“

A sotva to vyrečie, prv ako Korvín mohol dať odpoveď nevediac, ako sa Verböczy smie a môže menovať kráľovým vyslancom, vyrúti sa starý Pankrác z Korvínových radov, zatočí šabľou nad hlavou a letí na prvých zápoľovcov stojacich mu v ceste. Namiesto Verböczyho padol jeho sprievodca, chcejúci ho zastať.

Zápoľovci, zdá sa, len toto čakali. Biela zástava bola strhnutá a na jej miesto vystavená červená; trúby zavrešťali a celý rad zápoľovských sa zošikoval a ako železná stena rútil sa proti Korvínovmu sprievodu, čo do počtu oveľa silnejšiemu.

Pán knieža volá do útoku, jeho hrdá postava sa vztýči v strmeni, a kôň pyšný na svojho jazdca si poskakuje najprv okolo ľudí svojej strany a potom skokom letí v rady nepriateľa. Šovdovci nabili pušky, vystrelili hore do povetria a vytiahli šable a držali ich v rukách, nepohnúc sa ani jeden.

Nebojovali ani proti Korvínovi, ani proti Zápoľovi. A predsa oni boli hlavným sprievodom kniežaťa.

Boj trval dlho. Priatelia Korvínovi klesali a on sám, obkľúčený nepriateľom, sotvaže stačil povedať Pankrácovi: „Priateľ môj, choďte a volajte naše vojská nazad - dosť máme čo robiť so Zápoľom a so - zradou.“ Padol do zajatia zápoľovských.

Verböczy zvolal: „Teraz, páni Šovdovci, čo vám pán Zápoľa prisľúbil, to je vaše; choďte na spišské mestá!“

A Šovdovci sa rozpŕchli ako kavky rabovať po spišských mestách.

Tak sa pomstil Kokrhaj i na Pankrácovi, i na Korvínovi, ktorý o jeho pohanení ani nevedel.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.