ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hore vŕškom, dolu dolinami, hore-dolu Tatrou a hore-dolu liptovskou dolinou ide pocestný, ktorý sa zdá umdlievať, lebo smutne pozerá pred seba, na okolné vŕšky, hoci sú ako krásne, ani len nepohliadne, ako čo by ich za hodné nedržal svojho pohľadu, ako čo by jeho vnútorný svet, v ktorom sa teraz zdal prežívať, bol tisíc ráz ohromnejší ako tie vŕšky. Ide, ide ten pútnik liptovskou dolinou, dookola sa neohliadne, nepozrie dohora, akoby ani okolie, ani to hore nepotreboval. - Príde na peknú lúčku, ktorá sa rozprestierala na vŕšku medzi krovím nad Váhom, sadne si, zakryje si tvár dlaňami a či myslí, či popočúva žblnkotanie Váhu, nevedno, len hlboké vzdychnutie, ktoré sa mu z pŕs tu i tu vykradne, oznamuje, že ho dačo bolí, že to v jeho vnútornostiach nevyzerá najsvetlejšie.

Pocestný vzdychol a Váh zahučal, zaplakal vo svojom brehu. Zbudí sa, pozrie pocestný pred seba i povie: „Či mi pozdravenie donášaš od mojich milých, a či plačeš nado mnou? - Ach, nedonášaš pozdravenie, lebo tvoje vlny až tam nedočahujú, kde milí prebývajú; a tí, ktorí by mi mohli poslať od teba dobré slovo, rodinné požehnanie - tí ho iste nepošlú.“ - Zakryl si tvár a nejaký čas sedel, potom vstal a zas išiel chytrým krokom hore brehom hučiaceho Váhu.

V Mikuláši v jednom z najkrajších domov býva na tento čas pán Michal Pankrác, pán starý, ale známy po okolí živosťou ducha a vernosťou k domu Korvínovskému zemianskou vysokomyseľnosťou, ale aj spravodlivosťou a zaujatosťou za všetko, čo sa menuje právom.

K pánu Pankrácovi sa zvyčajne hrnulo mnoho sveta, hostí prichádzalo; lebo nielenže sa tu najlepšie spoločnosti v stolici schádzali, že sa tu mnoho konalo a radilo, keď sa dačo malo začať robiť, ale starý Pankrác vedel najlepšie uctiť pánov bratov, lebo nemajúc ženy, detí, ničoho neľutoval. I teraz prichádzajú mnohí; ale ako prídu, tak musia odísť, lebo pán Pankrác nikoho k sebe nepúšťa. Daktorí chcú dnu nasilu, ale sluhovia povedia, že je pán chorý, že lekár zakázal všetky rozhovory, každé silnejšie napnutie ducha.

Už je večer. Sluhovia u pána Pankráca sa rozchádzajú po svojich miestach, všetko mení dennú službu s večerným odpočinkom. Medzitým práve v tento čas prišiel dáky cudzí človek a ide prosto k izbám pána Pankráca. Sluhovia mu zastanú cestu a povedia, že ich pán návštevy, ale najmä v takýto čas, neprijíma.

„Mne je to však jedno,“ odpovie neznámy, „len mi povedzte, či je doma.“

„To vám veľmi málo spomôže, hoci sa to dozviete, lebo náš pán od dakoľko dní nikoho k sebe nepúšťa.“

„Choďte a povedzte mu, že je tu neznámy, ktorého sám k sebe zavolal, ktorý s ním musí hovoriť!“

Sluha ďalej neodporoval, ale išiel povedať pánovi cudzincove slová. Vrátil sa a povedal, aby sa páčilo dnu.

Cudzinec otvoril dvere. Pán Pankrác sedí za stolom na veľkej starej stolici, hlavu má opretú o dlaň, ktorou si zakrýva oči. Slabé svetlo osvecuje izbu. Príchodzí sa ukloní, povie „dobrý večer“, Pankrác pozrie, hľadí, skočí od stola, ide k príchodziemu, podá mu ruku a povie so živosťou: „Vitajte, Janíčko! Teda predsa len prichodíte na moje volanie! Skoro som vás nepoznal.“

Prichodiaci bol Červeň. Stisol tiež starému priateľovi ruku a povedal: „Prichádzam, áno, ale sa nad tým nemáte čudovať, lebo celý môj život je večná púť; a tak nie je div, keď inde slnce nad hlavou mojou vstáva a inde zapadá. K tomu však na vaše slovo som vždy hotový sa tu ustanoviť.“

„Ja, braček môj, by som sa rád s vami pozhováral o veciach, ktoré sa mi nezdajú byť jasné a na ktorých mnoho záleží. - Ale dosť času, zložte sa - kde je vám príležitosť?“

„Ja príležitosť viac nemám,“ trpkým hlasom hovorí príchodzí; a potom dodá: „A ktovie, či jej kedy mať budem, lebo svet dal a svet vzal.“

„Teda predsa len váš brat uskutočnil, čo sa tak vyhrážal urobiť. Teda predsa sám oheň na vlastnú hlavu sypeš a privolávaš zaslúženú pomstu na seba? - No ale potichu. Keď si na to pomyslím, krv vo mne vrie varom; ale ticho, teraz treba nám pokoj, lebo máme o mnohom hovoriť medzi sebou.“ Prednášal Pankrác, ostatné slová s tichosťou, ale pritom zahryzol do gamby, zmŕštil sa tak, že bolo poznať na jeho tvári veľké premáhanie sa. „Sadnite si teda,“ hovorí zasa Pankrác, „a rozprávajte mi najsamprv, ako ste sem prišli, ako sa vám v ostatných časoch vodilo.“

„Dobre teda,“ sadnúc si rozpráva príchodzí, „už vtedy povedal mi brat, ako sme sa spolu rozišli, že ak sa Zápoľovej Marienky neodrečiem, aby som ho nikdy bratom nevolal. - Prišiel Mráz do Turca, oznámil mi nariadenie kniežaťa, a ja zasmejúc sa som vyriekol: ,Čo, blázon, čakáš odo mňa a požaduješ nemožnosť? Čohože sa mám odriecť, keď nič nemám?' - a zanechal som Turiec naveky. Nech si má svoje dary, ja od neho nič viac nepožadujem.“

Pankrác si oprel hlavu do dlaní a počúval slová príchodzieho, ktorý dohovoriac sa zamlčal, očakávajúc ďalšie poznamenanie domového pána, ktorý bol známy nepriateľ mužov, ktorí sa dávali upútať krásou a ženskou nežnosťou.

„Hm!“ v predošlom postavení hovorí Pankrác, ani nepozrúc na Červeňa, „a či by to predsa pravda bola, že milujete Zápoľovu dcéru?“

„Áno, áno, to netajím, ale načo sa to spytujete?“

„Tak vám teda pomôcť nemôžem. Sami ste si príčina!“

„Nepotrebujem pomoc, ani zľutovanie, ale prosím vás, povedzte mi, čoho som príčina? Či toho, že Korvín na mňa zanevrel? - Dajte pokoj, to bola len malá príležitosť, v ktorej sa ma chcel zbaviť. Poznám ho, on keď dačo začína, zdôveruje sa druhému; potom však, keď sa vec začína akosi hýbať, keď už je v behu, hneď myslí na to, ako by mohol prvších svojich dôverníkov odstrániť a všetku zásluhu pripísať a zadržať potom sebe. - Neverte vždy slovám, lebo za ich najkrajšou tvárnosťou sa často ukrýva ctižiadosť, ktorú len potom neskoršie poznávame!“

„Akokoľvek, ja o tom teraz nemyslím,“ hore pohliadnuc, prerečie Pankrác. „Keby ste vy neboli začiatok urobili, on by nebol dokonal. V našich časoch treba nám inakších ľudí, nie takých, čo na ženy myslia, lebo oni tým už viac ako polovicu svojho času zapredávajú; a potom Korvín i v tom má pravdu, že kto rád vidí Zápoľovu dcéru, nemôže nenávidieť jeho skutky. Kto však má stáť s ním, ten musí z celej duše nenávidieť palatína, lebo tiahneme z nenávisti proti nemu.“

„Nie tak, nie tak, pán Pankrác. Proti palatínovi sme si predsavzali pracovať, že právo šliape nohami a krajinu do záhuby vedie -“

„A preto ho nenávidíme a z nenávisti proti nemu ideme. - Ja som sa síce s Korvínom rozišiel, a čo by ma ohnivým mečom šľahali, nikdy sa s ním viac nespojím, ale čo je pravda, to je pravda. On moju osobu a moje zemianstvo a právo urazil, čo sa vás týka, nemôžem mu mať za zlé -“

„Teda i vy proti mne?“ žalobne zvolá Červeň, „i vy ma nevypočúvate, a hneď ma odsudzujete? I vy neuznáte, že ľudské srdce môže objať päť svetov a za každý i umierať?“

„Do toho ma nič. - Ja som vás dal volať v tej nádeji, že všetko, čo Korvín proti vám hovoril, za nepravdu uznáte, a že ja tak sľub, ktorý som tam urobil, budem môcť splniť. - Teraz však musím čušať a sám seba zožierať, keď na vaše ospravedlnenie nemôžete nič preriecť; lebo musím uznať, že by som ja tiež ináč v Korvínovom stave nebol robil. Kto Zápoľu nie z celej duše nenávidí, toho ja za priateľa neuznávam. - Len škoda, že teraz i Korvína musím nenávidieť!“

„To nerobte, preboha, držte s ním, lebo sa všetko rozpadne!“

Pankrác zdvihne hlavu, pohliadne na Červeňa, vyskočí zo stoličky, zdvihne pravicu, chytí ho za plece, meria ho okom i povie: „A vy to hovoríte? Vy to môžete povedať!“

„A či sa nazdávate, že som natoľko slabý, že by som i teraz, hoc som sa i s Korvínom rozišiel, nestál pri tom, čo som predtým za dobré uznal? - Ja i teraz som tým, čím som bol predtým, hoc ma on viacej neuvidí, hoc ani vetry mu viac odo mňa chýr nedonesú, predsa, kde budem môcť, všade budem jeho vec napomáhať, nie tak pre jeho osobu, lebo ma do tej viac nič, ale pre dielo, na ktorom pracuje.“

Pankrác stojí v izbe, počúva slová, a nič nemôže hovoriť, nevie, čo má odpovedať, a len zas: „Teda vy to vravíte?“ prerečie.

„On mi odobral, čo mi bol dal,“ pokračuje ďalej Červeň, „a tak sa naňho preto nesmiem sťažovať, lebo vzal len svoje; ale to ma bolí, že mi pre nič i bratstvo odňal a roztrhal rodinné zväzky. On sa ma spýtal, či milujem Zápoľovu dcéru - prosím, čože som mal odpovedať? Či som smel a mohol zapierať? Nemohol som, lebo to bola pravda. Ja som si lásku nedal, a nemal som právo sa za ňu hanbiť. - On sa mi kázal odriecť Zápoľovej dcéry, ale akože som to mohol urobiť, keď som ju nikdy nemal, a vidiac nemožnosť, nikdy som mať nežiadal. Keby sa ma bol ďalej v bratskej dôvere spýtal, čo a ako s tým zamýšľam, bol by som odpovedal na všetko, bol by mu predstavil, že ju jej otec človeku z korvínovskej krvi, o ktorom vie, že proti nemu brojí, nikdy nedá, že som ja jej rodom taký nerovný ako zem a slnce. - Teraz však -“

Ale Pankrác mu nedal dohovoriť, lebo sotvaže posledné slová vyriekol, hodil sa mu šedivý starec okolo krku, bozkával ho i volal: „Pravdu máš, syn môj, pravdu; veď som ja to hneď vedel, že ty nemôžeš so Zápoľom cítiť, veď som ťa ja chcel len skúmať svojimi rečami.“ - A potom, odrazu sa vytrhnúc z jeho objatia, zostal naprostred izby, zdvihol dva prsty dohora, oči sa mu zablyšťali, tvár sa mu akýmsi nezvyčajným významom obtočila, čelo pokrkvalo a pery si dačo šomrali, čo príchodzí nerozumel. Tento sa spýta:

„Čože to robíte, čo to hovoríte?“

„Nič, nič,“ odpovie Pankrác, „pripomínal som si bolesti svojho srdca, ktoré sa hrozne oklamalo, lež dočkaj - prisahal si, že smrť zaslúži, kto by jedného z nás odrazil a zahnal!“

A tak čudne prednášal tieto slová, že kto by ho bol videl, nebol by v ňom poznal starého Pankráca, ktorý zvyčajne ako búrka hrmieval, ale ktoré slová predsa nemali význam vnútornej pohnutosti, vnútorného bôľu.

„Nedivte sa, syn môj,“ hovorí ďalej, „už od koľko dní som sám so sebou robil počty a premýšlal, čo treba začať, lež len teraz som sa uzniesol na tom, že váš brat musí padnúť!“

„Ale nie od vás?“

„Odo mňa, odo mňa, lebo on mňa i vás zahnal - a zanecháme ho aj my!“

„Nieže, nie, starý pán!“ hovorí Červeň, „musím zniesť všetko pre dosiahnutie našich cieľov. - Ja nemám nič na šírej zemi, a predsa ma jeho prenáhlenie od neho neodrazí. Svet vie, že vy a ja sme mu najbližší a že my robíme základ všetkého počínania; a tak ak ani jeden z nás nebude stáť pri ňom, svet sa začne spytovať, prečo a ako sa to stalo, a beda začiatku nášho predsavzatia, keď sa dozvie o príčine. - Ja pôjdem preč odtiaľto, ďaleko, takže vám ani slnečná žiara nedonesie o mne chýru, ale zato vždy budem vás napomáhať i tam; vy zostaňte tu pri ňom, a napomáhajte ho tu.“

„Ja jeho napomáhať?“ zakričí Pankrác, „ja jeho poddaný, on mojím pánom? - Hľaďže, vidíš - počuj, nemám len Boha nad sebou, a on predsa pozerá na mňa ako na svojho človeka, s ktorým sa môže ako s chlapcom zahrávať. - On vraj chce zastávať naše práva? Ha, ha, ha. A moja šedivá hlava, ktorá v službe Korvínovcov zošedivela, ako mlieko bielou zostala, od neho pohanená?! - Pankrác mnoho obetuje pre Korvínovcov, ale pohaniť sa od nich nedá nikdy -“ Za týmito slovami zmŕšti čelo, zahryzne do gamby, a hoc i pre nočnú tmu nemôže vidieť, obráti sa k obloku a pozerá von.

Mladý hosť smutne naňho hľadí. Ich spoločnosť berie na seba akúsi zdĺhavú tvárnosť, lebo starý pán sa nepohýna a mladý hosť, zunovaný cestou, rozličnými obrazmi, ktoré sa na dne duše jeho zjavujú, tým väčšmi do seba zahrúžený, tiež sa neohlasuje. Naostatok predsa prehovorí Červeň: „Hovoríte, že ste v službe Korvínovcov zošediveli, a teraz by ste ich chceli zanechať, keď najväčšiu pomoc potrebujú, keď i vlastnou vinou si škodia? - Dokonajte svoje dielo - a za čo ste obetovali svoj život, tomu zostaňte až do smrti verný -“

„Nehovorte o tom, ja sa od nikoho nedám pohaniť, čo by sám Matiáš vstal z hrobu; a keď poviem Matiáš, to je toľko, ako čo by som sa zaklial na dušné spasenie.“

„Keď je vám Matiáš toľko, teda nenechajte jeho syna pre udržanie jeho slávy, pre udržanie krajiny. - Keď všetci Korvína necháme, zhynie Matiášova sláva; a pretože ste vy svoj život obetovali jeho službám, teda zhynie i váš život a vy zničíte sám seba. Zápoľa chce utlačiť ešte i pamiatku po mojom otcovi.“

„To sa nesmie stať a sa nestane!“ povie s horlivosťou Pankrác.

„Ba stane sa, keď všetci Korvína zanecháme.“

„Hm, a vy prečože sa tiež s ním nezmierite? Prečo i vy nezabúdate na jeho pýchu?“

„To je všetko iné, nás nikdy nemôže uraziť prenáhlenie sa tých, čo ďalej od nás stoja, ako tých, od ktorých pekné zachádzanie právom môžeme požadovať. - Vy ste sa s ním rozišli pre moju osobu - ja mu všetko odpúšťam a vy nemôžete sa ďalej od neho odďaľovať -“

„Čerta nemám,“ zvolá starec, „či je -“

„Už akokoľvek, pre Matiášovu pamiatku ho neopúšťajte. Potrebuje pomoc po celej krajine, lebo sám všade byť nemôže. Vás potrebuje tu. - Rozpamätajte sa na časy jeho otca - a privolajte ich k životu, ktorý začína usychať a rúcať sa do priepasti.“

„Keď to odo mňa závisí,“ hovorí pokojne, sadnúc si a na ruku hlavu opierajúc, ináčej búrlivý starec, „teda dobre! Nie preňho, ale pre jeho slávu.“

Červeňovi sa zablyšťali oči.

Pankrácovi sa z očí vyronili slzy.

Muselo ho to stáť mnoho premáhania.

Potom, podávajúc Červeňovi ruku, hovorí potichu: „Poďte i vy so mnou!“

„Nie, ja pôjdem, pôjdem a bohvie, kde zájdem. V časoch vážnych sa vám objavím - a podáme si ruky, stisneme sa po priateľsky a rozídeme sa po svete, kde budeme víťaziť - alebo umierať.“

Sluha prišiel dnu a volal pánov k večeri.

Nemo, bez slova, bez rozhovoru odchádzajú z izby.