ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad Šovdovom sa zjavilo nové slnce a s novým ránom nové myšlienky kolotajú v ľudských hlavách, v srdciach sa rodia nové úmysly a nové výjavy, zjavivšie sa oku, zatemňujú koniec a žiadosti včerajšieho dňa, takže málokto myslí, čo sa včera stalo.

Ako Šovdovcom „dilechtor“ kázal, aby šli k Zápoľovi, to len preto, že im to povedal, utíchli, rozišli sa domov a neopovážili sa viac, hoc im to ako v hlave vŕtalo, slova vypovedať, čo by ho mohlo nahnevať. K tomu Zápoľa bol ďaleko, a pán Korvín, knieža liptovský, objavil sa na Šovdove. Každý zabudol na včerajší deň a hrnul sa pozrieť na knieža, zoznámiť sa s príchodzími pánmi, pohliadnuť na pekné vystrojenie insurekcie, tiahnúcej v mene jeho milosti pána kráľa do Poľska proti Turkom, a k tomu bolo doma čo robiť a strojiť sa na cestu, bo sa Šovdovo len teraz malo pripojiť k výprave.

Kým sa korvínovské vojsko obživilo a prešlo do Spiša - už na poľskej zemi, t. j. do spišských miest, ktoré kráľ Žigmund, potrebujúc na vojnu proti Benátčanom peniaze, kráľovi poľskému Jagelovi za 155 400 dukátov bol roku 1412 založil -, za ten čas pán knieža stanovil poľovačku po Tatrách, vlastne ale chtiac sa tu s pánom Zajaczekom, vojvodom poľských miest na Spiši, zísť a v ďalšom počínaní a výprave poradiť. Ale práve preto sa len málo ľudí malo zúčastniť na poľovačke.

Páni sa zišli z oboch strán; nik neznepokojoval rozhovory kniežaťa a Zajaczeka, až sa rozišli, lebo každý, a obzvlášť posledný mal mnoho práce, mnoho starostí.

A potom len nastala skutočná poľovačka, potom len páni zafúkli do trúb, rozpustili kopovy a ozval sa jakot a hluk. Išlo to veselo, hrmotne. Pán knieža teraz na spôsob iných poľovníkov pustil sa hlbšie do hôr a voľne vydychujúc na slobodnom povetrí po dlhých starostiach, ktoré pri usporiadaní výpravy musel znášať, celkom sa oddal veselosti, ktorú jeho otec tak náruživo miloval. Ale jeho dobrá vôľa netrvala dlho. Práve na hraniciach medzi Spišom a Liptovom sa ozvali z húštia dva výstrely a gule zašvihli okolo hlavy kniežaťa.

Knieža zastane, poobzerá sa a spozorujúc, že to bolo namierené na jeho život, zatrúbi, zavolá a vidiac, že je osamotený, pustí sa nazad ku Šovdovu. Sotva išiel pár krokov, pribehli páni a počujúc, čo sa stalo, veľmi sa rozjatrili. Prvé bolo pustiť sa v tú stranu, odkiaľ sa ozvali výstrely, druhé bolo pátrať po tom, kto by to asi mohol byť, lebo z priateľských nik to neurobil, a kto ten nepriateľ, nevedno. Hneď sa myslelo na zápoľovských spojencov, ale kde by sa tu vzali, kde sa hemžilo Korvínovo vojsko, nik nemohol pochopiť. Naostatok sa začali páni spytovať a pátrať, či kto cudzích ľudí nespozoroval. Po mnohých vystúpil Kokrhaj a povie:

„Páni, ja neviem, kto by tu cudzí mohol byť medzi nami, okrem hádam ak pána Červeňa za takého držíte, ktorý nie v rade slávneho zemianstva s pánom kniežaťom, ale sám jediný ako poľovník, nie však ako človek do vojny sa uberajúci, u mňa prenocoval.“

Páni si nedôverovali preriecť slova, ale v očiach kniežaťa sa skrižoval blesk, ktorý bol dostatočným znakom, že sa mu celá vec zdala byť vysvetlená. Po dlhšom mlčaní jeden z pánov prerečie:

„To nemôže byť, to je neprirodzené, a pán Červeň vždy bol statočný človek a ozdoba korvínovského rodu.“

Ale knieža horko sa usmejúc, povie: „Hádam vtedy pán môj, keď sa vydal za ochrancu Zápoľovej dcéry a bol hotový zabíjať za ňu prsia ľudí oddané Korvínovi!“

„Pán knieža,“ odvetí pán Oško, „to sme boli my, ale žeby sa on takto proti svojej krvi mohol obrátiť, nie je možné.“

„Ani slova!“ zavolá knieža. „Kto môže jedno, môže i druhé, a tak na každý spôsob, keď uvidíte Červeňa, chyťte ho a urobte ho neškodným! - Teraz nazad k poľovačke, páni, koniec!“

Vtom prišiel starý Pankrác a dozvediac sa, čo sa tu robí, postaví sa proti kniežaťu a prerečie: „Pán knieža, ja vám práve donášam dobré rady od Červeňa, a vy naňho vyslovujete smrť!“

„Mne od neho? - Porozprávame sa o tom neskôr, teraz, starý pán, pokoj, ticho, teraz sme na výprave a tu ja, vodca váš, rozkazujem, hoc som v čase pokoja každú radu hotový prijať.“ - To pyšne vysloviac, knieža odchádza bez toho, že by sa ďalej na Pankráca čo len obzrel.

A statočný starec zostane stáť, vlasy si z hlavy trhá a smutným hlasom plným náruživosti volá: „Teda ty prichádzaš sem, aby si mu povedal, že ho Zápoľa na ceste predstane, že ho zničí, že spustoší naše domy, naše dediny, keď nebudeme doma, prichádzaš mu povedať, aké sa zrady medzi jeho vlastnými ľuďmi kujú, a on ťa odsudzuje - na smrť!“

Ale rozčúlenie kniežaťa nikdy netrvá dlho; tak aj teraz nemyslí viac na prekypujúce city svojich pŕs, ale ako zvyčajne vezme si pred seba radšej dačo konať, ako sa ponorovať vo svojich myšlienkach. Jeho sluhovia stoja okolo neho a s nimi Šovdovci, ktorí sa ako domáci nechcú vzdialiť z poľa dnešnej zábavy prv, kým by všetci cudzí nepoodchádzali, obzvlášť Kokrhaj. Na tohto padlo najprv Pankrácovo oko a zahorelo hrozne. Pankrác prekypujúci hnevom chytí ho za krk: „A to tys’ zas podpálil bratskú nenávisť?“

„Čo robíte, vaša milosť?“ zavolá Kokrhaj, „však ja za to nemôžem, že Červeň ku mne prišiel na nocľah.“

„Počkaj, zradca prekliaty, počkaj, to si ty zavolal zápoľovcov do domu a tí ti dali radu, a vieš ty, prekliaty človek, dobre, kto to strieľal - Mišo, chyť ho!“

Mišo, Pankrácov sluha, sa pohol, ale dvaja Šovdovci mu zastali cestu; jeden zvolal: „Čože sa vám robí, vaša milosť, veď je to Šovda, a tak zeman, dať ho chytať značí toľko, ako práva naše ničiť a hanobiť ľudí, ktorým je každý dlžen dať ich poctivosť.“

„Čert, nie zeman,“ odpovie Pankrác, „zapredaný Zápoľov zradca je on, a nie zeman, a vy, ak ste poctiví ľudia, na stranu - Mišo, Jano,“ volá na svojich ľudí, „lapte ho a dolu s ním!“

Sluhovia sa prichytili k práci, Šovdovci sa bránili a Kokrhaj začrajchol ramenom, zavesloval rukou, nik k nemu nemohol pristúpiť; ale naostatok prevaha zvíťazila. Dvaja Šovdovci sú hodení nabok; Kokrhajovi skočil Pankrácov sluha na chrbát, chytil ho za golier, strhol ho dolu, keď sa spredku najlepšie bránil, a ostatní sa potom naňho privalili.

„Vytni mu štyriadvadsať!“ zavolá Pankrác.

Šovdovci sa zas ako levy, chtiac Kokrhaja oslobodiť, vrhli na sluhov, lebo najväčšie pohanenie zemana je urobiť s ním to, čo pán Pankrác kázal, a beda tej famílii, ktorej synovi sa dačo také prihodilo, lebo je na dlhé časy vystavená posmechu.

Kokrhaj nadul pľúca, aby tým väčšej sily dodal ramenu, a zvíjal sa ako had, chtiac radšej smrť, ako si dať vylepiť štyriadvadsať. Ale Pankrácovi sluhovia boli udatní ľudia. Kokrhaj sa nemohol vyslobodiť a Šovdovci tiež nemohli nič spraviť. Jeden z nich nadvihol pušku a chcel streliť do kopy sluhov držiacich Kokrhaja, ale Pankrác skočil a vytrhol mu ju z ruky, ako čo by to bol prútik býval.

Sluhovia vyťali Kokrhajovi štyriadvadsať, stoličnú to porciu. Pankrác, neobzerajúc sa viac naňho, odišiel. Ale Kokrhaj zamrmlal pod fúzom: „Ďakujem pekne, pán Pankrác - dobre si poslúžil Korvínovi, dobre – “