ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako keď matičku jej drobné dietky obstanú a ona si na ne milostne pozerá, tak je Likavský zámok zôkol-vôkol obtočený horami zelenými, poľami zlatoklasými, a tak si on z výšavy svojej pozerá na mnohonásobné pod sebou rozostreté dietky a dary prírody tatranskej. Likava, zámok pamätný, sedí ako na stráži Liptova, a tu si báňami svojich veží vyhliada tam dakde na Ľupču, tu sem na Ružomberok. Pod ním si nejeden sedliak vzdychával, na ňom nejeden pán múdrosťou krajinskou sa preslávil. A teraz je Likava zasa pamätnou, bo sa dejú v jej palotách a medzi obrovskými jej múrmi pamätné veci.

Umrel kráľ Matiáš, zapadla, povädla s ním sláva Uhorskej krajiny. Za jeho života slávne stavy v Budíne síce sľúbili, že si po Matiášovej smrti vyvolia za kráľa jeho syna, ktorý bol naozaj dedičom i zmužilosti, i múdrosti a všetkých otca svojho duchovných darov; ale ľudia sú nevďační, zabúdajú dosť často na sľuby dané rodičom, keď ich mali deťom naplňovať. A najmä panovníci mocní a vyznačení veľkými dielami sú takí šťastní, že im ľudia všetko sľubujú, a zas takí nešťastní, že pri deťoch na všetko zabúdajú. Človek nechce silného dobrodinca. Páni sa po Matiášovej smrti o tom radili, čo za života jeho urobiť jednomyseľne zasľúbili, radili sa - šeptali si a schádzali sa - písali si - koho by za kráľa zvoliť mali, bárs čerstvá haluz zo stromu hunyadiovského, Matiášov junácky syn Ján Korvín bol nažive, bárs jemu už dávno bola sľúbená koruna svätého Štefana. Ale ako to býva pri takýchto poradách, hádkach a dorozumievaniach sa, stalo sa i tu, že jeden toho, druhý iného za kráľa narádzal, alebo jedného z nadvrhujúcich a ponúkajúcich sa stranu lapal, až z toho povstali hádky a mrzutosti medzi pánmi krajiny. Čo teda neurobili? Nemajúc jednomyseľnosť, dali svoju rozopru o budúceho kráľa na rozhodnutie Zápoľovi, vtedajšiemu rakúskemu gubernátorovi. Zaradoval sa tento nad takým obratom! Keď sám bol v chyži, trel si ruky od radosti, div že sa mu plameňom nelapili, vykrúcal si fúzy, a jeho postava sťa obra vytiahla sa v povedomosti svojej moci dohora, ako čo by uhly nebeské bol chcel dolu na zem strhnúť. A čo by aj nie? Celá Uhorská krajina, koruna svätého Štefana ležala v jeho rukách, on mohol tieto poklady slobodne rozdávať; a čo ja viem, či sám si na ne nemyslel? Keď je človek len veľmi lakomý na slávu, vládu, panstvo! - Nuž ale medzitým si len takto myslel Zápoľa: Dobre je myšiam, keď niet kocúra doma; dobre je pánom, keď je kráľ nespôsobný! A vyhlásil za uhorského kráľa Vladislava, kráľa českého. Jánovi Korvínovi chceli zaslepiť oči tak, že mu darovali veľa zeme a zámkov v Sliezsku a Slavónii, v Chorvátsku a v Uhorsku, celé to pásmo stolíc od Liptova po Prešporok, a aby aj titul mal, teda urobili Liptov kniežatstvom, po ktorom sa i on menoval. Mysleli si páni, že Korvín, ktorý i právo na korunu, i spôsobnosť na panovanie mal v hojnej miere, len tak ľahko hocakou škvarkou dá sa uspokojiť a oči si zalepiť.

Korvín videl svoju vlasť letieť do záhuby, zaumienil si teda slúžiť jej celkom tak, ako mu len koľvek povesti o starom otcovi jeho cnosť túto maľovali. „Čo sa stalo, to sa už neodstane,“ myslel si vo svojom, láskou k vlasti plnom srdci a prijal dary, ktorými ho páni v Budíne nadelili.

Kráľ Vladislav sa pokonal s Maximiliánom rakúskym i s Albrechtom, svojím bratom, a teraz po prvý raz za jeho panovania zaligotala sa hviezda pokoja nad Uhorskou krajinou. Čo sa za čias vojny nahromadilo pravôt a kadejakých rozoprí, to sa teraz všetko má skoncovať a vyrovnať na ceste práva. Páni zemania stavajú pušky do kútov vo svojich kúriách, povesujú šable na klinky pod címermi famílií, pištole nad nimi visia pokojne. Ľahké dolomány zaujímajú miesto ťažkých mentiečok a v rukách miesto ťažkej zbroje nachodia sa pisárske perá - lebo píšu svoje pravoty a vedú vojnu nie svojou krvou, ale atramentom. Dary vodcovské ostarievajú a nikto sa po nich nepýta, na to ale miesto vyhľadávajú sa dobrí papulisti, chýreční advokáti. Veľa, preveľa je tých, čo sa stroja perom a hubou, alebo keď na to príde, aj päsťou vyhľadávať svoje právo; lebo také je to stvorenie, ten uhorský zeman, pokým ti je vojna, nuž trpí len a trpí všetky krivdy od suseda, hej! Lež keď je raz koniec pračkám vonku, v poli, po zámkoch a baštách, a keď si raz zasadne pokojne vo svojej kúrii a úrek svoj zrábať začne starým pluhom, to nemáš nad neho lepšieho advokáta ani v Nemecku, ani v Anglicku; on tu zreže rováš odrazu, a to, keď na to príde, i bez sudcov, i bez svedkov. Ale veď Matiášove časy sú nie tak veľmi ďaleko a poriadok, čas pre pravdy uhorského zemana, je už ako-tak do krajiny uvedený. Takto si myslí a tajde na Likavu teraz i náš slovenský zeman.

Na Likave v súdnej palote sedia páni a radia sa. Za vrchom zeleného stola, na povýšenom stolci vidieť krásneho mladého muža. Čierne, mäkké fúziky ako hádence sa vinú a skrúcajú dolu ku karmínovým pekným ústam, veľké čierne oči ako dva havrany sedia mu pod vydutým, sklepitým čelom, a keď nimi pohne a keď hodí nimi po pánoch tu slávne sediacich, sťaby havrany krídlami zaveslovali, tak ich blesky nesú vysoko, tak hľadia, tak vrážajú sa do duší hlboko, že im nemožno odolať; a keď si peknou bielou rukou pohladí čelo, alebo ten fúzik vykrúti, alebo vlasy narovná, nuž tu kto sa vtedy naňho zahľadí, nič sa mu inak nevidí, len akoby celé nebo hviezd sa otváralo a hľadelo dolu na ľudí. - Na jeho rúk pokývnutie stoja všetci, čítajú na peknej tvári, čo asi leží v jeho vôli, a každý sa usiluje driev, než to z úst vyjde, poznať a naplniť, čo v slovách vypovie. A keď šabľa pri boku zaštrngoce, nuž tu, nedajbože! akoby už trúba do bitky zajačala, v každom sa čosi hýbe, každý známym vojenským zvukom preniknutý sa obzerá, či knieža nepovie: Hore sa, chlapci, na bašty a zámky! Ešte mladý knieža neprebehol dvadsaťpäť rokov, a už toľká sila leží v jeho postave, v jeho posunku! Ej, bolže by to za kráľa v Uhorskej krajine! Pri postave Jána Korvína myslí každý na Hunyadiho, každý na Matiáša! A knieža liptovský panuje úplne nad týmito mocami jemu od Boha danými, on im vie rozkazovať, a ony mu slúžia. Liptovskí páni žijú i umierajú s Korvínom.

Pri kniežati po pravej ruke sedí starý korvínovský priateľ pán Pankrác; ani jeden tu prítomný gróf, ani barón mu to miesto nemôže odoprieť, lebo všetci dobre vedia, že on je najprednejší priateľ kniežaťa. Jeho vlasy sú ako strieborné a jeho tvár od starostí je celá dooraná, dobrý život chcel síce brázdy čo najlepšie povyplňovať, ale sa mu to predsa len sčiastky podarilo; starosti, doľahnuvšie na neho v službe krajiny a rodu Hunyadiovského, hlboko zbrázdili Pankrácovu tvár.

Žilám a svalom jeho mocného tela predsa však nemohli nič urobiť; starý pán sedí ako na koni, telo má ako vojak, keď sa pred vodcu stavia, vystreté. Cíti úplne to veľké vyznačenie sedieť na Korvínovej pravici. Z ľavého boku kniežaťa sedí Červeň, kastelán podľa mena a vlastne majetník a pán Sklabinského zámku, kniežaťov brat. Driev však, kým sa takto do poriadku uviedli, pán Pankrác predstavoval jedného každého kniežaťovi, a každý s vrúcnosťou vítal pána Jána Korvína.

Po všetkom tom povedal knieža prítomným krásnu reč, otvoriac tak porady slávnych liptovských stavov.

Stoličný notár vstal, poobzeral sa po prítomných a na pokývnutie pána Pankráca siahol rukou po hŕbe papierov a písem a začal čítať. Čítanie trvalo dlho, až tak ustával pán notár. Nejeden raz si musel pot ručníkom z čela zotierať, zavše, čo jednu pravotu dočítal, sadol si a rukami si tvár mydlil. - Páni už potom hovorili pro et contra, ako sa ktorému videlo, a rečníci jeden na druhého sa usilovali získať si ľúbosť a pochvalu kniežaťa. Až keď sa už slov dosť nanaťahovali, jazykov namerali, dvíhal sa nanovo pán notár zo svojho miesta a začal čítať: „Joannes Corvinus princeps Liptoviensis contra Perillustrem Dominum Stephanum Zápola, Palatinum Indlyti Regni Hungariae“ atď., čo značí po slovensky: „Ján Korvín, knieža liptovský, oproti urodzenému pánu Štefanovi Zápoľovi, palatínovi slávnej Krajiny uhorskej“ atď. A ledvaže to notár prečítal, všetci páni poľakaní a stŕpnutí pozerali prepodivne jeden na druhého, zatíchli tak, že by si bol mohol počuť muchu bzučať. Notár sa poobzeral, ale na tú čudnú zmenu nemal smelosť ďalej čítať, jedno sám dobre vedel, že takéto pravoty a podobné žaloby nepatria na tento, ale na vyšší súd; druhé, čo ho mýlilo, bolo to všeobecné stŕpnutie múdrych pánov. „Neľakajte sa, páni moji, mojej pravoty,“ preriekol sám knieža, „nejdem vás vari zamotávať do krajinských procesov, nechcem, aby ste vy právo mne prisudzovali! Moja pravota so Zápoľom môže byť dokonaná iba pred celou krajinou. Nie, nechcem od vás formu práva, ani jeho výrok; chcem len to, aby ste vy, páni moji drahí, vedeli, čo je medzi mnou a Zápoľom. Vy ste rodení sudcovia krajinskí, váš rod, vaše postavenie v našej krajine dáva vám nesmierny vplyv na krajinské veci; a ja nechcem, aby ste popredku nevedeli, čo príde nezadlho na verejnosť, kde i vy, akožto stavy našej krajiny, budete musieť súdiť. Čo je medzi mnou a Zápoľom, to je vec krajinská, a nádejem sa, že neopustíte právo, česť a chválu našej krajiny!“

„Vivat knieža liptovský! Vivat Uhorská krajina! My pri oboch večne stojíme!“ Takéto hlasy sa niesli zo zhromaždenia, keď Korvín svoje reči dokončil. Knieža sa vľúdne poklonil na všetky strany a notár, odkašlúc si a utrúc bielym ručníkom fúzy, zasa čítal ďalej:

„Ja Ján Korvín, knieža liptovský, vystupujem týmto svojím osvedčením proti jeho milosti pánu palatínovi Štefanovi Zápoľovi a obžalúvam ho pred tvárou celej krajiny z nasledujúcich, ako mňa, tak aj celej krajiny sa týkajúcich previnení:

Po prvé: Ako som ja s jeho milosťou pánom Laurencom Ujlakym bol vyslaný za vodcu proti Maximiliánovi rakúskemu, tým časom pán palatín Zápoľa Čierny pluk Matiáša kráľa, ktorý ležal v Trenčianskej stolici, skrz svojich poslov, padnuvších neskôr do rúk pána Ujlakyho, na to doviedol, aby sa k nám nielen nepripojili, ale aby sa ani na krok proti spoločnému nášmu nepriateľovi nepohli, a aby príčinu tohto svojho vzpierania sa tomu pripísali, že im plat na viac mesiacov nevyplatili.“

„Nuž ale to urobil Zápoľa?“ zavolá pán Oško a všetci sa vzbúrili, začudovanie bolo všeobecné, každý sa chcel dopytovať, každý v duchu hrozil, dej ten bol síce známy, ale jeho príčiny len teraz sa dostali na svetlo verejnosti. A to vieme, že v takom zasadnutí pánov nejeden zeman veru zabúda i na to, že sa nachodí v slávnom zhromaždení, a pustí si svoj hnev alebo svoje začudovanie nič inak, ako čo by bol len dakde na hostine pri pohári vína. - Tak sa i tu stalo. Za Oškom skríkol Štiavnický, za týmto Tácy a za týmto zasa druhý, každý svojím spôsobom vyjadrujúc svoj hnev, svoju mrzutosť nad Zápoľovou zradnosťou.

Knieža sa vzniesol nad búrku, čo diaľ, to viac sa vzmáhajúcu, a povýšeným hlasom prosí slávne stavy, svojich pánov bratov, aby sa utíšili. - Týmto sa to, pravda, nepáči; lebo zvyčajne ľahšie býva rozbúriť myseľ ako ju upokojiť. - Nuž ale predsa sa pomaly poriadok navracia, knieža má veľkú moc v hlase, vo svojom posunku, jemu je ťažko sa vzpierať i v najvyššom hneve; a tak tíchlo aj naozaj všetko, a notár zasa čítal ďalej:

„Po druhé: Jeho milosť pán palatín Štefan Zápoľa doviedol Jakuba Székelyho k tomu, aby, odpadnúc od jeho milosti Vladislava, hodil sa do náručia Maximiliánovi. Jakub Székely, ktorý dakedy bol jeden z mojich najvernejších prívržencov, teraz však, čo som ja vyvolený vodca proti Rakúsom, bojuje proti mne, vyjavil mi to odkazom, aby som sa proti Maximiliánovi neustával, lebo že čo by som aké prednosti vybojoval, Zápoľa má vo svojej moci všetko to znivočiť a pokaziť. Zápoľa sa vraj preto nemieša do rakúskej vojny, že to Maximiliánovi prisľúbil. Ostatne, ako som ja medzi Hronom a Ipľom stál, Zápoľa vojská, ktoré ku mne mali a chceli priraziť, zadržal a zo všetkého, čo robí, vidieť, že by rád moju osobu skazil.“

„Už je to raz posmech!“ zakríkol sám starý Pankrác.

„Páni bratia, či my to tak máme nechať? Či to budeme trpieť?“

„Nebudeme, nebudeme!“ jednohlasne skríkli všetci páni; a starému Pankrácovi len tak oči iskrili. Narovnal sa ešte lepšie a zvolal zvýšeným hlasom:

„No keď nebudeme, teda dolu s ním!“ Po palote sa už nič inšie neozývalo ako štrngot šablí a hlas: „Dolu s ním, dolu s ním!“

Pán Korvín sa usiloval prísť ku slovu, ale búrka bola veľká, prosil naposledok pána Pankráca, aby sa umiernil i sám, i aby utíšil ten náramný hluk. Ale Pankrác bol rozjarený a rozohnený. „Vaša milosť, knieža náš najdrahší, najmilostivejší, rozkážte a my poslednú kvapku krvi vycedíme za vás a za rod váš, ale nežiadajte, prosíme vás všetci, aby sme mlčali tu, kde vidíme, ako i o vaše šťastie, i o naše práva a pekné slobody vec ide! Ja som vášho rodu priateľ až do skonania, a či vie vaša milosť, čo i mne najvernejšiemu vykonal Zápoľa?“

Tu pretrhne Pankrácovi reč pán Oško a odsekne: „Mýto dal od neho pýtať, a to sa opovážil nášmu Pankrácovi vykonať, čo stojí za desať takých Zápoľov; čože by sa ešte nám neopovážil urobiť?“

„Ten si ani z kráľa, ani zo zemana nič nerobí,“ kričali druhí, spomedzi ktorých hlas pána Samuela Šovdu de eadem znel najvýraznejšie. Ten odpovie: „Hej, a či viete, čo i nám vykázal? Náš slávny úrek, ktorým naša família od nepamäti svetu vládla, dal nám do exekúcie a všetko iba zato, že sme sa všetci pánov Hunyadiovcov pridŕžali! Ó - ja budem- kričať, kýmkoľvek budem vládať a kým ma nepočujú až do sedemdesiatej siedmej krajiny, a to vždy iba proti prekliatemu Zápoľovi!“

Pán notár nevie, či má ďalej čítať, či nie. Krik, metanie sa, brinkot šablí, šramot so stolicami, okríkanie kričiacich skrz miernejších, všetko hučí, šramoce, až jeden druhého rozumieť nevládze. Knieža sa sám pozdvihne zo svojho stolca a tu sa objavila v sláve celá jeho krásna, rozkazovacia postava, k čomu ešte pristúpil známy Červeňov hlas, napomínajúci k miernosti a pokojnému rokovaniu, a toto oboje bolo už dostatočné navrátenie sa pokoja. „Páni bratia, slávne zemianstvo!“ zvonil po tichej palote Korvínov hlas. „Viem ja všetko, čo sa jednému každému statočnému zemanovi krivdy narobilo a z čoho sme veľa i dnes pri čítaní vašich pravôt počuli, a som za to, i budem za to, aby sa všetko zas vyrovnalo; ale to nie je celkom v poriadku, keď nedáme dokončiť druhé pravoty zato, že sa nám stala krivda!“ Obrátiac sa k Pankrácovi, knieža pokračuje: „A vy, pán Pankrác, zdvihnite ešte raz processum dehonestationis; vám, pán Šovda, všetko sa podľa druhého dekrétu jeho milosti kráľa Vladislava z roku 1495, článku 1, § 2, a to s celoročným úžitkom musí prinavrátiť.“

„Hja, ale kto primusí k tomu mocného Zápoľu?“ ozývali sa hlasy po palote.

„Umrel kráľ Matiáš, už je tam spravodlivosť!“ vykrikovali druhí a nejeden starý pán si utieral slzy.

„Čo tam po Vladislavových dekrétoch, čo ten píše, to je všetko iba na papieri!“

„Hja, páni bratia moji vďační, bývalo to tak odjakživa, a to tak i bude!“

„Ale prosím ešte raz slávne zemianstvo,“ zvýšeným hlasom pokračoval Korvín, „neráčteže ma pretrhovať. Pokiaľ je nám otvorená cesta práva, budeme sa jej držať; keď nám táto nepostačí, potom sa obrátime ku kráľovi! Prosím vás, dajte dočítať pánu notárovi!“ Nastalo ticho a notár zasa čítal:

„Po tretie: Žalujem pána palatína Štefana Zápoľu preto, že nám a našej rodine od slávnej krajiny prisúdený zámok Zombor pred dvoma rokmi mocou a násilnosťou odňal a sebe privlastnil, ani nám ho naprotiveň rozkazom samého kráľa prinavrátiť nechce!“

„Ale na Zápoľu, na Zápoľu! Čo tam po práve, len na Zápoľu, to nech je naše heslo!“ volali najohnivejší zo zhromaždenia a tým prisviedčali i druhí pokojnejší a miernejší. Korvín sa dosť namáhal vyrovnať spor so Zápoľom prostredníctvom pokojného vyjednávania a narádzal vyslať k nemu poslov, a keď vydá, čo poodnímal, uzavrieť s ním pokoj a zabudnúť na osobné urážky.

„Čože, zabudnúť na osobné urážky?“ kypel hnevom Pankrác. „Uhorský zeman nikdy nezabúda na urážky! A načože je život bez práva? A práve právo niet u nás. Kto je mocnejší, ten má právo. Zápoľa má najviacej práva, lebo je najmocnejší. A zato sa nikoho nepýta, ako idú veci vo vlasti, v krajine, robí všetko po svojej vôli, a keď my na to zubami škrípeme, nuž sa nám vysmeje do očí; či je to nie vyvolávanie našej sily do boja? Podobrote sa pokonať?! Vyjednávať?! Nuž ale či tento pyšný palatín vie, čo je dobrota? Či nepohŕda každou deputáciou? Zbíja, pľundruje, nájomníkov svojich odmieňa a právu sa škľabí. Tento Zápoľa nenávidený zlosťou nás mučí, fígľami podrýva, pýchou uráža; nože, ak sme opravdiví zemania, ukážeme mu, že zemana nemožno urážať bez pomsty, nemožno klamať bez hnevu, nemožno trápiť bez trestu! Naše práva sú od Štefana rozšírené a potvrdené Ondrejom; čože je nám za pána Zápoľa? Neprestanem kričať svojím starým hlasom: Dolu so Zápoľom!“

Sadol si celý premožený hnevom. Na jeho reč sa strhol najbúrlivejší hrmot. Páni vstávali zo svojich miest, kládli sobolie čapice na hlavy, štrngali šabľami a volali jedným hlasom: „Dolu so Zápoľom!“ - Rada sa skončila, slávna hostina, pripravená pánom, čakala už na vyhovorené a vyrečnené žalúdky.