Pohorská dedina

Neďaleko bavorských hraníc v Šumave, ohradená temer do okola čiernymi horami, leží pohorská dedina. Na mene nezáleží, nech sa už menuje tak alebo tak. Je dosť veľká, má kostolík a školu; gazdovské domy a chalupy sú len drevené, ale s malou výnimkou sú všetky čisté a usporiadané. Štíty a okenice na budovách sú maľované; na okeniciach sú ruže a srdiečka červené a žlté — a na štítoch pomedzi divnými ozdobami sú vtáčky a kvietky. Pri každom stavaní je ovocný sad, pred oblokami niekoľko hriadok na kvety a zeleninu a okolo celého gruntu je lesa, plot z brezových prútov upletený. Pri samej dedine je zámok a panský dvor, pri ňom pekná záhrada, ktorej ohrada hraničí s ohriadou dedinských sadov. Okolo dediny rozprestierajú sa panské a gazdovské lúky a polia; lúčinami tečie široký potok, ktorý sa vinie zelenými brehami z hory von, do rozsiahlejšieho kraja, kam sa dedinčanom otvára výhľad medzi dvoma vrchami, stojacími z oboch strán doliny, ako dva piliere pri bráne. Medzi nimi v diaľke vidno vežu mestečka, patriaceho už do Bavorska. Z jednej strany tejto prirodzenej brány tiahne sa rovný hrebeň vrchu, jedlinou zarastený, z druhej strany vypína sa pahorok nad pahorok až ku štítu vysokého Osera. Na jar, keď sa polia a lúky rozzelenajú, keď sa rozvíja hora a háj, býva okolo dediny radosť; v zime, keď umrzne, takže sa zem svieti, keď ľadový vietor zamieša sa s chumelicou, je zase milo v teplých a útulných izbičkách. Ľudské príbytky, chránené pred zimou a mrazom ohradou dreva, machu a suchého listia, neprepúšťajú ľadový severák do svojich priestorov.

Bolo to na štedrý večer, temer už za mraku, keď cestou k dedine letely sane, v ktorých sedeli dvaja muži. Jeden z nich mal drotársky odev. Napred sedel kočiš a praskal bičom, až sa to na ďaleko rozliehalo. Ako sa praskot biča ozval po dedine, nechávali ľudia svoju prácu stáť, sbehli sa k oblôčkom alebo predo dvere, aby videli, že kto to teraz ide; chlapci a za nimi psi, vybehli na ulicu a sprevádzali sane na hodnom kuse cesty. Starší ale vrátili sa ku svojmu zamestnaniu a poznamenali medzi sebou: „Pán gróf ide z Prahy domov.“

V najposlednejšej chalupe, pri samej zámockej záhrade postavenej, v tom okamihu, keď sane popred oblokami preletely, ukázaly sa v okne dve dievčenské hlávky. Okolo počerného čela jednej dievčiny vinul sa biely venček, snehobiele čielko druhého dievčaťa venčené bolo krásnymi gaštanovými vrkočami.

„To je brat!“ zvolala táto, keď videla záprah.

„A — podívajte sa: v saniach sedí drotár,“ poznamenala tá s venčekom.

„Prečo ti je to divné? Brat iste trafil na neho niekde na ceste a vzal ho k sebe, aby mal Míča viac hostí. Vieš; že má drotárov rád,“ odpovedala tá bielušká v panské šaty oblečená a brala na seba teplý odev a zamatový čepiec na hlavu.

„Svätá pravda,“ ozvala sa od ohníska stará mať, ktorá práve ešte niečo dodávala. „Pán gróf majú každého človeka v láske, či je to drotár, sedliak, žobrák, alebo ktokoľvek. Však sa mali na koho udať, pani grófka sú stelesnená dobrota; ktože to kedy slýchal, aby sa toľkým drotárom dávala strava každú nedeľu, každé sviatky a ešte k tomu práca na celý rok.“

„Ach, ani nehovorte o tom,“ pretrhla slečna prúd reči babkinej. „Keby nebolo drotára, nemala by som už brata; je len slušná vec, za dobré odmieňať sa dobrým.“

„I čo je to platné, slečinka moja; mnohý človek urobí dosť dobrého a nemá za to ani len ,pán Boh zaplať‘, nie každý vie, ako má na dobrodenia pamätať. Tak je to, dievčička moja. No, a teraz si vezmem kožuch a pôjdem so slečinkou; musím ísť pozreť k Manke (Marke), aby som videla, ako sa jej koláče podarily. Chytro, Dorka, dones ešte krákoriek (jedlové šušky) na oheň, kým sa oblečiem.“

To platilo vnučke; kým to hovorila, potisla ešte hrnce ku pahrabe, aby všetko ostalo teplé.

„Poďte, slečinka, so mnou, dačo vám ukážem,“ pokývla Dorka na slečnu, vzala zpod lavice kôš a obe vyšly von. Rýchle prebehly dvorom a zastavily sa u dvier maštalne. Dorka odhodila drevenú zámočku, otvorila dvere a volala, slečnu dnu. Niekoľko bielych zajačkov placho rozutekalo sa do svojich dier. Plávka a Lysinka obrátily hlavy ku dverom, ako by sa tázaly, že kto a na čo sem ide. Slečna ich pohladila. Dorka ale hodila kôš na hromadu suchého listia, prichystaného na podstielanie, vystúpila na stolček, siahla hore na poličku, na ktorej uložené boly rozličné nádoby a veci a sňala hrnček, v ktorom bola rozkvitnutá halúzka víšňová.

„Oh, tá je krásna, kto ti ju dal?“ zvolala slečna.

„Sama som si ju vypestovala. Na svätú Barboru odreže si dievča, keď je už tak veľké ako ja, višňovú alebo čerešňovú halúzku, dá do vody a na teplé miesto, najlepšie do maštalne, lebo tu je najteplejšie, každý deň dáva čerstvú vodu a na Vianoce to vykvitne.“

„A načo to robíte?“

„Tie konáriky nesú si dievčence na utiereň do kostola, majú ich zastrčené za šnorovačkou — a ktorý mládenec to uchytí, za toho to dievča musí ísť.“

„A čo potom, keby to chmatnul taký, za ktorého by dievča ísť nemalo vôle?“

„Vôľa, nevôľa, tak jej na svete nič nepomôže,“ uhla Dorka plecom, zasmiala sa, postavila hrnček na poličku — a skočila so stoličky na zem. Potom rýchlo posbierala „krákorky“ a hádzala do kôša.

„Načo si teda robíte zbytočné starosti?“

„Všetky moje vrstovnice pestujú si takéto prútiky, prečo by som to i ja nezkúsila? — Stará mať hovoria, že čo má človeka stihnúť, že ho stihne a čoby sa tomu rukama nohama zpieral,“ doložila Dorka, keď obe vyšly na dvor a Dorka zaprela dvere.

„Ale zajtrá mi povieš, kto ti vzal kvietok?“ opýtala sa slečna — a pritiahla tesnejšie teplú šatu k sebe.

„Veď vy dobre viete, slečinka moja, že vám všetko všecíčko poviem,“ prisvedčila Dorka.

Z domových dvier sa práve vyhrnula stará mať v kožuchu, obtiahnutom belasým súknom a dlhom po kolená. Babka držala sa múdrej rady: „Do svätého Ducha, nespusť sa kožucha a po svätom duchu, pridrž sa kožuchu.“ Na hlave mala šatku, na prsoch pod šnorovačkou malú podiešku, ale za to bolo hrdlo nezakryté. Sukňu mala čiernu, zástera bola modrá, červené punčochy a črievice s podkovkami. Okolo tela mala široký, kožený, hodvábom a zlatými nitkami vyšívaný pás, ako staré „bulky“^[1] nosievaly. Zpod zástery vykukávala objemná remenná kapsička, v ktorej babka mávala vecí od výmyslu sveta.

„No, dievča, daj pozor na oheň, vrátim sa čo nevidieť,“ napomenula vnučku, potom vyšla za slečnou von vrátkami a malými dvierkami vkĺzly obe do panskej záhrady a ponáhľaly sa záhradnou cestou do zámockého dvora.

Medzitým došiel i mladý gróf po dlhej ceste domov a keď vchádzaly sane do dvora, plesknul kočiš bičom, takže sa všetka čeľaď zo všetkých kútov hospodárskych stavísk posbehúvala. Najprvší bol tu šafár Miča, bývalý drotár a verný sluha svojho pána.

„No, Miča, vediem ti hosťa,“ povedal pán s úsmevom, ukazujúc na mladého drotára, ktorý bol už vyliezol zo saní ale ostal nesmelo stáť na boku, akoby nevedel, čo mu ďalej rozkážu.

Miča sa bystro obzrel na drotárika, potom ho tľapnul po pleci a radostne zvolal:

„Janko, bodaj ťa parom metav, kde si sa tu vzav?“

„Pán osvietený ma vezú až hen z Prahy,“ odpovedal mládenček a celá tvár mu žiarila radosťou.

„Ako vidím, vy dvaja sa poznáte?“ opytuje sa gróf.

„Akože by sme sa nepoznali, veď je to mojej materi krstný syn,“ vysvetľuje Miča; on mal ten zvyk, že si plietol svoju materinskú reč s tunajším nárečím.

„Tak!? Nuž to ma dvojnásobne teší, že som ho priviezol. Vezmi si ho tedy so sebou a dobre mi ho opatruj. Keď bude na to čas, rozpoviem ti, ako sme sa našli.“

Po tých slovách obrátil sa gróf ku bráne, ktorá viedla do zámku, tam sišiel sa so slečnou a Dorkinou starou matkou. „Hanuš!“ „Jelenka!“ znelo to z dvojich úst a babka pridala svojím silným hlasom: „Pekne vítame s cesty, milosťpane!“

„Ďakujem, babka. Ako sa vám tu všetkým vodilo?“ prívetive oslovil gróf starú ženu, keď bol Jelenku k sebe privinul.

„Inu, keď pán Boh dá zdravia, tak vždy rovnako. A tam, v tej Prahe, čo robia?“

„Každý to, čo musí, lenže pri tom jeden skáče a druhý plače.“

„Práve tak, ako aj tu,“ prikývla babka. „Ja som tam nikdy nebula, ale môj nebožtíček, pán Boh mu daj večnú slávu, ten vždy vravieval: ,V Praze blaze, kto má peniaze.‘ Moc rozprával o tej Prahe, ako je tam pekne a aké sú tam veselé kostoly. To on všetko vedel tak, ako je to skutočne. Ale ja tu držím výklady a milosťpan sa bude ponáhlať ku pani maminke. No, nech sa dobre majú, ja idem ku Manke, vidieť, ako sa jej tie calty podarily.“ A ani sa už neobzrela po mladom panstve, ktoré ju už dobre poznalo — a kráčala dlhými krokami ku ratajni, kde bol šafárov príbytok. Šafár Miča bol jej zať.

V pitvore sa stretla s Mankou, svojou dcérou, ktorá niesla v ruke hrsť žitných klasov.

„Poďte, mama, poďte, už som myslela, že prečo neidete,“ privítala Manka svoju matku.

„Ale volali ma do Sýkorov, dieťa im drhne kašeľ, je od neho už celé opuchnuté; tak som ho obviazala do lopúchových listov. Potom som trocha tej večeri chystala a to ma zdržalo. Slečna buli u nás, prišli sme práve, keď i mladý pán gróf, hore.“

„Sú už doma?“

„Či nevieš? Veď ti priviezli hosťa.“

„Ja som bola na podvrchu, chystala som po troche jabĺk a orechov pre chasu a tak nič neviem, čo sa tu dolu robilo.“

„No — a koláče sa ti podarily?“

„Ako maľované, veď vám ich ukážem.“

S tými slovami otvorila dvere na izbe a pustila matku prvú dnu. — Hneď pri dveroch visela svätenička; babka, ako sa priklonila, siahla do nej, striekla svätenou vodou do kúta, kde stál stôl a pri ňom, v samom rohu, almárka starej práce na lavici a na nej soška Panny Márie; pri tom sa starká prežehnala a v tú stranu i poklonila. To už bol zvyk starých ľudí, ale zo všetkých ona, babka, najviac na to dbala a kde našla suchú sväteničku, hneď poznamenala: „Akí že ste to ľudia, ani kvapky svätenej vody nemáte, aby človek mohol vzdať poctu pánu Bohu a samému domu.“

Mičo a Jano boli už v izbe, v ktorej bolo všetko čisté a biele ako krieda; ešte i podlaha bola vydrhnutá a pieskom posypaná. Okolo veľkej posteli boly čisté záclony; obrázky a všetky tie hrniečky, žbánky a taniere, čo boly z čiastky povešané na stene, z čiastky na polici poukladané, leskly sa ako kryštál. Izba bola vybielená, povala zo smrekových trámov složená — bola hladká a svietila sa ako politírovaná. Na kozúbku praskalo jedľové parutie a rudá žiara osvetľovala celú sviatočne ozdobenú izbu. Keď babka vkročila, podal jej zať ruku, zároveň predstavil aj žene svojho hosťa a povedal:

„Pozri len, koho nám milosťpán z Prahy priviezli. To je z mojej dediny, z Korálovíc, mojej nebohej materi krstný syn.“

„No, čo škodí. Pozdrav ťa pán Boh, chlapče. Ak ti je zima, sadni si hen tam na lávku a zohrej sa. Veď je dnes treskutá zima,“ hovorila Manka a položila klasy na stôl.

„Eh, mne je nie zima, veď som mal huňu,“ odhŕňal sa drotárik a sadol si ku posteli na nízky stolček.

„Čoby tam zima, vari sme my na zimu nie privyknutí. U nás v horách býva tuhšia zima ako tadiaľto,“ podotknul Miča.

Medzitým babka složila kožuch a šatku s hlavy a popošla pozrieť malého vnúčka, ktorý spal vo visiacej kolíske vedľa posteli.

„Pán Boh ho požehnaj, ako by mu tie líčka namaľoval,“ prehovorila si pre seba a ľahúčko zakolísala dieťa. „A kde máte Janíčka?“

„Pán Boh vie, kde behá, celý deň je tam von,“ odpovedala matka a ponúkla matku a Jana, aby si odkrojili chleba, ktorý bol na stole i so soľou.

„No, vezmem si ako maku do úst, aby som vás neurazila, veď viete, že postím od svitu do mraku,“ povedala starká a odkrojila si malinkú smidočku chleba. Jano tiež tak, aby domovskému právu urobil zadosť, hovoriac, že sa aj on postí.

„No, syn môj, povedz že mi, povedz, ako sa má tvoja mať, sestra a brat a či je zdravá tá naša rodina?“ Opytuje sa Miča, sadajúc oproti Janovi na lavicu.

„Všetci sú zdraví, len moja mať umreli,“ vzdychol si chlapec z hlboka a obláček smútku zatemnil jeho jasnú a peknú tvár.

„Tvoja mať umreli?“ divil sa Miča. „Taká dobrá, statočná žena. A čo jej bulo?“

„Nuž len ochoreli, ľudia vraveli, že je to tá horúca nemoc, ja neviem, či bola, či nebola — —.“

„A kedy že umreli?“

„V sečných mesiacoch rok minul.“

„A tatíka nemáš?“ opytuje sa babka so sústrasťou.

„Takô drobnô chlapiatko som bol, keď ma otec odumreli,“ odpovedal Jano a ukázal rukou nevysoko od zemi.

„No, škovránok je ešte menší a pán Boh sa stará o neho; čo On stvorí, neumorí,“ poznamenala babka.

„A brat čo robí?“ znovu opytuje sa Miča.

„Oženil sa, vzal si Ulišu Janšíkovíc.“

„Od ktorých že to Janšíkov?“

„Nuž toho, čo ho Papučou prezývajú, dcéru.“

„Ej, nože, no! Tak to od tých. To je horenosná rodina, iste bohatá?“ čuduje sa Miča.

„Veru bohatá. Uliša dohnala bratovi kŕdel oviec, kravu a ešte dostal 200 zlatých v striebre a trávu (kus lúky).“

„A je robotná?“

„Hej, poriadna to žena, robotná ako mravka,“ prisvedčil Jano s výrazom veľkej úcty.

„Hm, veru sa divím, že mu ju Janšíkovci dali. Veď sa od jakživa hore niesli nad našu rodinu a to len preto, že majú veľa statku a role a naša rodina len biedne úvrate a kopanice.“

„Veď zprvu nechceli ani počuť — a keď prišiel brat do Janšíkov, i bitka sa strhla, ale to nič nespomohlo: Uliša nechcela za inšieho ísť a tak sa predsa aj rodičia dali uprosiť.“

„Ej, veď je aj Jurik pekný chlap! A vie rúbať. Hoj, veď ten nejeden raz Hlinčanov a Zahoranov nabil. S tými bol na veky pokoj,“ rozpomínal sa Miča a oči mu zableskly pri spomienke na časy jeho mládenectva.

„Hej,“ prikývnul Jano rovnodušne, „veď aj bol už za päť razy zatvorený preto, že sa s Hlinčanmi do krvi rúbal. Teraz ale nesmie ísť do bitky, žena mu nedovolí.“

„Dobre má,“ ozvala sa Manka prechádzajúc z izby do komory, lebo komora bola hneď pri izbe. „Dobre má, že mu bráni; ja tiež nerozumiem tomu zvyku, že sa chlapi o každú pletku bijú a tlčú.“

„A už ti ja zase len to poviem, žena moja sladká, že pre pletku sa biť chlapom ani nepristane, ale keď ma dakto pohaní, ej, vtedy tomu statočne natrepem.“

„Už to tí chlapi majú inú krv, horúcu a nakvasenú. Z porady hneď aj do zvady,“ ozvala sa aj babka, lámajúc cez koleno parutie a kladúc na oheň. Miča sa usmial a obrátil sa k Janovi. I vypytuje sa ďalej: „A kde ti je sestra Ilena?“

„Slúži u brata,“ znela odpoveď. „I ja som slúživ, kým mi mať žili, ale ako sa brat oženil, išiel som do sveta.“

„Doma sedíš, nič nezkúsiš, svetom chodíš, sa vybrúsiš. Dobre si urobil. A kde ste sa sišli s naším milosťpánom?“ opytuje sa Miča.

„Chodil som po tej Prahe, po uliciach a keď som tak chodiv, tak som prišou do jedného hrdého domu; kričím ,dajte hrnce drótovať!‘ A nikto sa neohlási. Idem hore na schody, tichúčko otvorím prvé dvere, ale tam nikoho; zatvorím ich a kričím ďalej: ,drótovať!‘ A idem ku druhým dverom, ale tie boly zamknuté. Vrátim sa k tým prvým dverom a prosto idem do izby; tu ani živej duši. Všade je pekne, krásne — a na stole hŕba popísaných kartičiek a strieborných peňazí. Ako by mi bol dakto pošepol: ,hop, Jano, čakaj tuná, dokiaľ pán nepríde; ešte by mohol prísť dáky naničhodný človek a tie peniaze pobrať.‘“

„To veru bula múdra myšlienka,“ prisvedčila polohlasite starena.

„Vyšiev som predo dvere a čakám, a tak asi za pov hodiny prišli ten pán, čo ma sem doviezli a s ním aj ich kočiš. ,Čuo tu robíš?‘ opýtali sa ma strmo a pozreli mi do očú.

,Ech, nuž čuože robím? Vartujem, kým ten pán neprídu, lebo si izbu nezatvorili, reku. ,Tu ti pán zrazu skočili ku dverom, roztvorili ich a hneď pozreli na stôl a keď videli, že všetko tak leží, ako ležalo, prišli ko mne, vzali ma za ruku a viedli do izby. Musev som i všetko rozprávať, ako som prišov do domu, spytovali sa, ako sa volám a zkade som — a keď som im všetko vyrozprávav, povedali mi, aby som šjou s nimi do hôr, že mi dajú robotu na celý rok. Pôjdem, reku, ak ma vezmete, prečo by som nešjov, veď som chlap slobodný, ako to vtáča v povetrí, môžem ísť aj na kraj sveta, a keď sa mi ľúbiť nebude, môžem aj odísť.‘“

„Však sa ti tu ver’ bude ľúbiť; milosťpán je dobrý pán, ani mu páru niet v celej stolici a pani grófka, aj slečna, daj ti mi, Bože, to je milota, že nemôže byť ani inakšia.“ Chválil Miča — a oči mu pri tom svietily a Manka s babkou prisvedčily jednomyselne.

V tom vstúpil mladý sluha do izby a zavolal šafára von a Jano ostal so ženami sám.

„Neboj sa chlapče, zle ti tu nebude, budeš u nás ako doma. Veď sa ťa milosťpán iste opýtajú, akého remesla sa chceš chytiť a či budeš radšej u nás pracovať; oni sa každého opýtajú a ak by si chcel len drótovať, môžeš chodiť po okolí. Každú nedeľu sídu sa drotári, čo na okolí drótujú a to ich býva desať, i viac, na obed. Majú tu pre seba komoru, kde nocujú. V nedeľu a vo sviatok preoblečú sa do čistého a idú na omšu. To sa ti naši chlapci na nich nadívajú!“

„Ale ja sa nemôžem preobliecť, keď nemám len tieto háby,“ povedal chlapec a ukázal na svoj drotársky odev.

„I, o to sa ty nestaraj; v komore visí oblekov dosť, na veľkých, na malých, aký kto potrebuje. Milosťpán to dal našiť a to má najväčšiu radosť, keď sa mu pekne oblečú. Aj milosťpani a slečinka dívajú sa v kostole vždy na tú stranu, kde chlapci stoja; ono im to ale naozaj pekne pristane. Koľko razy sme už o tom hovorily, že ako sme sa, dievčatá, čudovaly, ba i smialy, keď Miča po prvý raz prišiel vo svojom kroji do kostola,“ povedala Manka a na okamih ustala v práci.

„Smialy ste sa mu — a predsa sa ti zapáčil, viac ako hocktorý z domácich chlapcov,“ prehodila babka.

„Keď som počula, že zachránil milosťpánovi život, tak som ho chcela poznať. Dotedy som sa obzerala po ňom, kým sa mi nezapáčil.“

„A ty jemu,“ babka na to.

„A ja jemu, tak to malo byť,“ prisvedčila Manka. „Ako by mi len dakedy bolo prišlo na um, že pre mňa rastie muž až z Trenčianskej — Pán Boh vie, kde to asi leží, — že by som ja išla za cudzieho človeka — a teraz si myslím, že by som iného nemohla mať ráda a keby on chcel, išla by som s ním aj na kraj sveta.“

„Však on nepôjde, má tu všetko tak, ako doma mával,“ povedala starká a postavila na stôl misu oblátok a misu medu.

„Ej, vari, že aj tu tak, ako u nás v Koralovciach?“ divil sa Jano, keď videl oblátky a med.

„Hľa, čuduješ sa tomu?“ usmiala sa Manka. „No, u nás sa pečú dolky medom poliate a makom posypané, ale to je nie veľký rozdiel; a kapustu, hrach, varené ovocia máme tu tak, ako i vy u vás.“

„Ale tak, ako tu, hľa, klasy pod obrusom a na každom rohu bochník chleba, to je tiež náš zvyk, u nás sa to nerobí,“ ozvala sa stará mať.

„Hej, to sa u nás tiež tak prikryje a ostane zakryté cez celé sviatky. To sa preto tak robí, aby požehnanie božie bolo po celý rok v gazdovstve,“ rozprával Jano.

„Ešte jedno robí Miča, čo je u nás nie známo. Keď sa čeľaď síde, rozlomí Miča oblátku, každú polovicu natre medom a to musí každý zjesť. Potom omočí dva prsty pravej ruky do medu, každému urobí na čelo krížik a hovorí: „Pán Boh ti daj šťastného štedrého večera, šťastia, zdravia, božieho požehnania po celý rok! A len potom si každý sadne ku stolu,“ vyprávala Manka.

„Aj u nás gazdovia domácich tak prežehnávajú. Komu ten kríž najskorej uschne, ten, vraj, do roka umrie.“

„I naši vlani o tom hovorili, ale nedali sme pozor na to, komu najskorej uschnul.“

V tom vošla do izby slúžka a doniesla na núške horúce opekance.

„Scedila som ti, gazdinka, tie púčky, či ako sa to volá,“ oznamovala, keď postavila misu na lavicu.

„Ej, púčky (inde opekance),“ usmial sa chlapec. „U nás, keď sa púčky na stôl donesú, striehnu dievky, aby tomu, kto je najmladší, prvú lyžičku púčkov uchytily.“

„A prečo to robia?“ zvedave opytuje sa slúžka.

„Nuž, ktorá ju, vraj, dostane, tá sa ešte toho roku vydá.“

„A je to pravda?“

„Božiť sa nebudem, či je pravda, ale dievky tak vravia,“ odpovedal Jano a pohnul plecom.

„Zkusíme to. Pri našom stole je najmladší malý Janík; počkaj, ja mu chňapnem prvú lyžicu púčkov; uvidíme, či sa vydám,“ zasmiala sa stará slúžka.

„No, musela by si byť troška bystrejšia, aby si toho previedla, ten púčkov prežrie aj päť lyžíc, pokým ty len pomyslíš na to,“ usmiala sa stará mať.

„A už aj ide, burič, radšej odpracem pašu s cesty,“ žartovala šafárka a obrátila sa s misou od dverí, kadiaľ vchodil Miča so svojím malým synkom. Chlapček mal na hlave otcovu barančiu čiapku, krátku košieľku a biele súkenné nohavičky; krk a prsičká mal obnažené, ruky červené, zimou temer skrehnuté a okrúhle líčka, ako by vyštípané.

„Tu ho máte, huncúta, bol vám — odpusťce — v stajni medzi kravami,“ uviedol tata svojho syna a ukazoval ho babke.

Stará mať ho chcela poľutovať, že je taký uzimený, ale chlapec veselo dvíhal nohavičky a ukazoval jej, že má nové, novučičké krpčeky.

„I na môj’ dušu, to je krása!“ zhýkla babka a spráskla ruky. „Len si ich hneď nezamaž, aby si ich mal pekné, keď prídeš ku starej materi na koledu. Nachystala som ti už z jabĺk a orechov, len či budeš vedieť zaspievať?“

„Šak ja to budem vedieť, mati ma naučí,“ odpovedal Honzíček, sadol si na zem a rukávom utieral krpce, aby boly pekné.

„Ale choď, ty neposeda, už ťa učím celý týždeň: ,Koleda, Štefane‘ — a predsa nevieš ešte nič,“ povedala mať, idúc von dvermi; otec upozornil chlapca na Jana a povedal: „Pozri, tu nám prišiel nový braček.“

Chlapec zadíval sa uprene na drotárika, ale nepopošiel k nemu, len keď ho Jano k sebe pritiahol; len potom mu ruku podal a keď sa ho Jano pýtal, kto mu ušil krpce, tu sa mu jazýček rozviazal a on rozprával, že krpce ušil otec a že má ešte jedne, a že má i kazajku — a tú že vyšila Dorka.

„To je moja vnučka po najstaršej dcéri,“ vysvetľovala babka. „Matka a otec zomreli jej pod niekoľkými dňami, vtedy, keď to tá zlá nemoc panovala. Ono vie, to dievča, krásne vyšívať, trochu ju naučila Manka, trochu slečínka, tak pekne vyšije chlapcom kazajku, že by ju ani krajčír inak nevyšil. No, veď ju poznáš.“

„Ej, Dorka je bystrá a pekná dievčina, bude raz poriadna gazdina z nej; nebodaj ju prídu čoskoro aj pýtať,“ zastaral sa Miča.

„Nedbám. Ale dievča je ešte mladé, ešte sa mi síde aj doma, bolo by mi clivo, keby jej doma nebolo. Ani neviem, komu by som ju dopriala.“

„Čo len to, — o to sa Dorka sama postará,“ zasmial sa Miča potutelne, ako by on už vedel o poriadnom ženíchovi.

Ešte si niečo porozprávali, Manka dochystala večeru, babka sa medzitým obliekla do svojho kožucha, potom dala všetkým „šťastný štedrý večer a dobrú noc“, pozvala ich na posiedky a vyšla s Mankou von. Miča šiel za nimi a v izbe ostal Jano s Honzíčkom, ktorý sa tak hlasno rozkrákoril, že sa malý Ondrík v kolíske začal mrviť a mrnkať.

„Čuškaj!“ rozkázal Jano a rozkolísal hojdu; potom príjemným hlasom začal prespevovať uspávajúcu pieseň, ktorú ho bola mať naučila, keď musel sestričku uspávať.

„Nie tak,“ skríkol malý Janík, „veď sa to tak nespieva.“

„A akože? ak vieš lepšie, zaspievaj ty.“

A malé chlapčisko začalo:

Potom doložil, že je to tak dobre, lebo že to otec tak spieva a otec, ktorý práve šiel dvermi dnu, musel dosvedčiť. Ale ani jedna pieseň chlapčeka uspať nevedela, musela prísť mamka a vziať Ondrika na ruky. Miča volal svojho krstného syna, aby šiel s ním, že ho zavedie ku krajanom, ktorí sa na sviatky do zámku už schádzali.