Pohorská dedina

Na Veľký Piatok pred východom slnka ponáhľaly sa všetky dievky ku kostolu poumývať sa, aby udržaly krásu a zdravie po celý rok; na bielu sobotu gazdovia vykropovali polia a sady svätenou vodou, aby boly hojné úrody; gazdiny boly po celý týždeň ako v kolovrate — a vo Veľkonočnú nedeľu — alebo v prvý červený sviatok, — leskla sa celá dedina. Ženy odložily modré zástery i biele šnúrky, znaky to smútku, ktoré nosily počas celého pôstu a na omši sa v kostole všetko pestrilo; dievčence akoby vyskočily z pivoniek, v nových šnúrovačkách, a chlapci si tiež s vysoka vykračovali.

V pondelok dynovačka;^[3] úzkostlive vychodily dievčence z domov a ktorá šla ulicou, len sa tak mihla, ako plachá srna a idúc do kostola i z kostola, schovávaly buclaté ramená pod zástery pred šibajúcimi chlapcami. Od svitu už bolo kriku a reči po dedine i v zámku dosť. Jediný Mičo svoju ženu nešibal, ale podľa svojho obyčaja vylial na ňu ročku vody.

Ráno, akonáhle Jano ku šafárovcom prišiel, hneď mu malý Janík rozprával, čo tata mame urobil — a ten sa smial a povedal: „Ej, veď na Veľkú noc musí byť oblievačka. Keby som bou doma, bou by som Ilenu a Marišu hodiu do rieky.“

„Prečo? Do rieky?“ divila sa Manka, „to by človek mohol od ľaku do choroby upadnúť.“

„Ale nie, veď ony, dievky, chytro vyskáču von, ale keď ich, utekajúce, šuhajci ulapia a druhý raz do vody hodia, už potom zubami drkocú, trasú sa a dobre sa nezajdú. Jaj, tak sa hnevajú na šuhajov a nejedna volá: ,Bodaj vás zrádca metala!‘“

„Ako že by sa netriasly a nehrešily, veď je to nie žart, hodiť do ľadovej vody — a u vás je ešte väčšia zima, ako tu! Maly by im to odplatiť, ako u nás. Zajtra sa ja Mičovi odplatím,“ sľubovala šafárka.

„Nuž, veď zajtrá aj u nás dievčence oblievajú chlapcov — ale, hej, vtedy každý šuhaj bočí od dievky ako čert od kríža, aby ho neobliala, a predsa, čo by na buk vyliezou, každého najdú a oblejú.“ Smial sa Jano.

Dorku hneď zavčas ráno Jozef vyšibal, potom prišiel Mičo a Jano koledovať, a keď šla z kostola, pritočil sa k nej aj Peter.

„Buď milosrdný!“ prosila, keď videla, že vyťahuje zpod kamizoly z vrbových prútikov upletený bičík — dynovačku, okrášlenú na konci červenou mašličkou.

„Veď ja len zľahka, aby ťa blšky neštípaly,“ a dotkol sa holého ramienka, ktoré ukazovalo už niekoľko červených pruhov.

„Keby bolo možno hnevať sa na teba, mal by som príčinu, ty zlá dievčina, ty!“ povedal Peter.

„A prečo? Čím som ti ublížila?“

„Pozri, hen tam, na chlapcov, každý má novú kamizolu — a len ja som na Sviatky v starej, tým si ty na vine. Povedz pravdu, prečo si mi ju nechcela vyšiť?“

„Mala som veľa roboty pre dievčence, všetky chcely mať nové šnúrovačky. Veď som ti to povedala.“

„Dobre tedy; teraz si ich uspokojila, nemáš výhovorky; — vyšiješ mi ju, áno? Lebo ja ju chcem mať len od teba vyšitú.“

„Keď to tedy musí byť, trebárs. Azda sa len nebudeš ženiť, že sa tak ponáhľaš?“

„Inu, ja mám pred svadbou, to je pravda, ale mladucha ešte kdesi huby pasie. Radšej by som bol, keby ma pozval na veselie ten, kto má k nej bližšie, ako ja,“ prehodil Peter.

Pri Petrových slovách uletel z Dorkinej tvári ružový nádych; ona si tie slová inakšie vykládala. Rozpačite začala si zahrávať s kytkou, ktorú mala za šnúrovačkou, vytiahla si ju a povoniavala k nej. Peter si toho dobre povšimnul.

„Kto že ti dal to pekné pierko, či je to z panskej záhrady?“ opýtal sa jej.

„Kto by dal? Bazaličku mám za oblokom, fialky som natrhala v sade. Na, privoň si.“

„Rád mám tie fialky,“ zamyslel sa Peter a podržal v ruke kytičku; „ale dávno som ich netrhal.“

„Keď bola ešte Anežka zo školy doma, tá mi často kyticu dala, tam ich majú v sade dosť a dosť! Tá mávala krásne kvety.“

Ako bola Dorka zbledla, tak pri Dorkiných Peter zčervenal. Ale po chvíli sa usmial a povedal:

„Či sú fialky a bazalky dobré pre chorobu? Ja sa, dievčička, chcem pustiť do kurovania.“

„No, to nebudeš s našou starou mamou koláče jedávať,“ usmiala sa Dorka.

„To, čo ja viem, to nevie ani baba. Ja uhádnem nemoci, ktorým baba ani na meno nepríde — a na tom vlastne všetko záleží. No, tak mi povedz, pre akú nemoc sú fialky dobré a ja ti poviem, že kto je nemocný!“

„Tie sú len pre obveselenie srdca,“ usmiala sa Dorka.

„No, to ako by som napred vedel, práve ten liek potrebujem. Daj mi ho, áno?“ žiadal Peter a ukázal na kytku, ktorú z ruky viac dať nechcel.

V tom ich došiel Jozef, slovom Božím ich pozdravil a opýtal sa Petra, že kde je Pavel.

„Nebol už dávno v kostole. Čo sa robí s tým chlapcom?“ čudoval sa Józa.

„S ním sa nedobre robí, je chorľavý.“

„Chorlavý? A stará mať aby o tom nevedeli? Ty žartuješ.“

„Veď si nebudem robiť z huby holinku, zvlášte na Boží hod. Naozaj je chorý; ale nechce sa priznať, stydí sa povedať a nechce žiadneho doktora. Ty vieš, my, chlapi, sa radi chvatáme, že nás nič nezdrtí.“

„Kto o sebe mnoho, o tom ľudia málo,“ posmešne sa usmiala Dorka.

Peter jej chcel tiež odseknúť, ale Józa sa zase opytoval, načo sa Pavel ponosuje.

„Hlavu a srdce má v neporiadku,“ povedal Peter veľmi opravdove, takže sa Dorka úzkostlive na neho obzrela.

„No, ak nerobíš žarty, to by sa mal predsa s dakým poradiť. Mne sa bez toho už dávno nevidel, kto vie, či tá nemoc v ňom neväzela,“ povedal Józa.

„Veď ja som už hovoril s doktorom a nesiem mu liek, od ktorého zaiste okreje,“ odpovedal Peter, pozrel na Dorku a skryl kyticu za vestu.

Dievča bolo v najväčších rozpakoch, sklopilo oči a tvár, ako by ju šarlátom pokryl.

Boly pri chalupe — a Peter musel s nimi ísť do izby pre koledu. Na stole ležal mazanec, pri ňom nôž — a baba hneď núkala Petra, aby si zo sväteného ukrojil, a Dorka hneď priniesla tri červené vajíčka, medzi ktorými bolo jedno pekne vyrezávané — a podala Petrovi ako koledu.

Okno do záhradky bolo otvorené. Peter vyzrel von.

„To vidieť, čo je dievčenská ruka,“ povedal. „A čo by som sa ja na hlavu postavil, tak pekne si nemôžem upraviť záhradku. A aký máš krásny rozmajrín a muškát!“

„Mala som ich v srubu cez zimu, ale teraz ich nechám cez deň, v záhradke, azda už neprídu mrazy, veď sme už vyniesly zimu a priniesly jar,“ povedala Dorka.

„Jar zvestuje Zvestovanie, ale zimu ešte nevyháňa,“ ozvala sa baba od ohniska.

„Ale kúsok muškátu mi musíš dať, to ti ani pán Bôh nepomôže,“ obrátil sa Peter k Dorke.

„Ach, áno, kúsok muškátu je nie celý svet, počkaj,“ odvetila Dorka a chcela ísť poň.

„Ja pojdem s tebou, je čas k obedu, aby som nedostal od švägerinej jazykovej polievky, že ruším domáci poriadok.“

„Eh, ten musí byť, gazda je čeliadke zrkadlom,“ prisvedčila baba.

„Pozdrav Pavla, že ho navštívim,“ hovoril Jozef.

„Vykonám; zdraví skončili hody,“ prial Peter a vyšiel dvermi.

Dorka šla za ním.

„Tuto je moja koleda,“ povedal Peter na podstienke, ukryl dve červené vajíčka do kamizoly; „ale toto, s tým srdiečkom — dám Pavlovi, keď si nemôže sám pre koledu prísť. Viď Dorka, že tak bude dobre?“

„Kto si pre koledu príde, tomu ju dám, nech si s ňou robí, čo je mu ľúbo, ale mojím menom ju nesmie dávať nikto,“ ohradilo sa dievča s celou určitosťou.

„A inak mu málo na nej záleží.“

„Nerob mi, Petre, zelenô pred očima, keď vidím, že je bielo,“ zaškaredila sa Dorka a otvárala dverká do záhrady vedúce. „Mne oči nezamydlíš.“

„Kto ti ich chce zamydlovať? Čo som tvrdil, to je pravda, bez všetkého prifarbenia.“

Dorka obrátila k nemu svoje čierne oči a že videla v jeho jasných očiach výraz opravdovosti a úprimnosti, uviazla jej posmešná odpoveď, ktorú mala na jazyku, v hrdle. Shýbla sa dolu k muškátu.

„Chceš si ho zaštepiť, alebo len na voňanie?“ opýtala sa Petra.

„Môže byť oboje, po ceste si privoniam a doma si ho zasadím; pridaj i kúsok rozmajrínu, veď ti ho dosť ostane ku svadbe.“

„To máš pravdu, do tých čias narastie vysoký ako topol.“

„Uhýba, ako rybka vodou. Ale nezaprieš, dievčatko, o čom už i lastovičky štebotajú.“

„Ak ich reči rozumieš, tak vieš viac ako ja, ktorá o ženíchovi nechýrujem.“

„Ja poviem tak ako ty, aby si mi belmo na oči nedávala; ja som to v tŕni nenašiel a predsa, chvála Bohu, mám zdravé oči.“

„To by si musel mať oči pána Boha, aby si chcel vidieť toho, ktorý mi je súdený; to vie len On,“ hovorilo dievča a podalo Petrovi muškát.

„A Jano, kto je to?“

„To je Mičovej materin krstný syn,“ usmiala sa Dorka.

„A tvoj snúbenec, nie?“

Dorka sa dala do hlasitého smiechu, že to bolo počuť až do izby a baba sa čudovala, čo je tomu dievčaťu „tak s maslom“, že ju už dávno nepočula tak úprimne sa zasmiať.

„To viete, že Peter zase rozhadzuje špačky,“ poznamenal Józa.

Ale Dorka v záhradke povedala Petrovi: „Ty si tomu dal, braček, ďaleko päta od oka! Ak na tú svadbu čakáš, môžeš čakať po smrti v ten piatok.“

Dorkina tvárka, nebola lhárka, preto sa Peter rozradoval, keď videl, že sa nemýlil.

„Dorka!“ zvolal. „Dievčatko, keby som smel, ako nesmiem, vzal by som ťa na ruky a skočil by som cez plot od samej radosti za to slovo. A čo ešte povie na to Pavel!“

„Pavel?“ opýtalo sa dievča a úsmev zmizol z jej tvári, ako by jej ho bol studený vietor sfúkol. „Pavel, tomu tuším takéto veci nepotrebujú na mysli ležať.“

„Len sa tak nerob, ako by si bola dnešná, však si rozumela, kam som bil.“

„Vyrozumela som, že my kuklu strojíš, ale ja som nie blázon.“

„Ak som hovoril pod pokrývkou, bolo to preto, aby som ťa vyskúmal, ale teraz ti poviem čistú, jasnú pravdu: že je Pavel chorý, a že sa len pre teba trápi.“

„A Anna-Líza?“ opýtala sa Dorka a sklopila oči.

„To je príbuzná krčmára Michla v bavorskej krčme,“ usmial sa Peter.

„A Pavlova mladucha — —“

„Ty si tomu dala! Ďaleko päta od oka!“ vysmial sa Peter zase jej.

„Veď to rozprávala jeho vlastná sesternica našej starej matke,“ odpovedala Dorka a hrala si s rozmajrínom.

„V krčme a na hostinách býva najviac klebiet, to je vec dávno známa.“

„A keby i tohoto nebolo, veď riekol sám na Boží hod vianočný, túto pri dverách, že ide k Hane-Líze, tak je to nie klebeta.“

„Pletky; možno, že sa dačím napálil a povedal to naschvál. Toho často muška na stene mýli, a ak ťa videl s Janom, bol oheň na streche. To vieš, čo v srdci nosíme, o to sa bojíme. Ja ti ale úprimne hovorím a na svoje svedomie sa zakladám, že ťa Pavel má veľmi rád. Nechaj si to za ňadrami; ale za to ťa prosím, dopraj mu aspoň láskavého slovíčka a nerob ho ešte nešťastnejším, ako je; od láskavého slova jazyk nezabolí.“

„A prečo by bol nešťastný,“ opýtala sa o chvíľu Dorka, zatým čo viac razy barvu zmenila.

Peter začal jej v krátkosti rozprávať o Pavlovi toľko, čo jej vedieť bolo treba, aby nestál v jej očiach ako špatný človek; o jeho náklonnosti k horárskemu stavu, čo ho pokúša k pytláctvu a o Sršňovej zlomyseľnosti; toho ostatného, myslel, nech sa dovtípi.

„Ono je málo tých hláv, na ktoré by sa utrháčova kukla nehodila,“ doložil. „Človek musí jedno minúť, druhé svinúť — a k tretiemu pomlčať,“ hovorievala moja matka.

„Ja rada verím, ale kto zná, či naša baba tak povie.“

„Ona je múdra, veď ona dobre vie, ako to chodí, a múdre ucho neposlúcha, čo hlúpa huba tlachá, rozumieš. No, daj mi ruku, že nebudeš Pavla trápiť. Teraz už idem, aby som mu srdce obveselil: pierkom a koledou.“

„Rob s tým čo chceš, ale nevrav, že mu to ja posielam, za to ťa prosím,“ žiadala Dorka a položila svoju ruku do Petrovej, spolu i zelené halúzky.

V tom zazrela ranu, dosť značnú, na Petrovej ruke.

„Pre pána Boha, čo si to robil?“

„Poleno ma udrelo,“ zasmial sa Peter.

„Prečo si nepovedal, keď si si to spravil, stará mať by ti boli dali masť; chudák, ľutujem ťa, musel si mať veľkú bolesť!“ poľutovala Dorka.

„Vy, ženské, ste divné plemeno, pre takú pletku, ktorá sa za pár hodín zahojí, sháňate masti a ľutujete; ale bolesť, ktorá zlomí silu chlapa, ako steblo, zožiera srdce ako hrdza, to vám je na smiech.“

„Ty mi robíš krivdu, mne je Pavla veľmi ľúto.“

„O to on neprosí; poľutovať potrafí hocikto: milovať ho musíš, ak mu chceš pomôcť. Rozumieš. A teraz s pánom Bohom, ponáhľam sa k Pavlovi, ale poviem pravdu.“

S tými slovami vykĺzol z dvieriec a rýchlymi krokami ponáhľal sa do dediny.

„Peter, Peter!“ volala za ním Dorka; ale on schválne sa ani neobzrel. „Oh, ja sprostá dievka,“ zvolala, on to iste na mne poznal! A čo si Pavel o mne pomyslí? — Že sa mu ponúkam. Bože, že som len o ňom hovorila! A ak ma Peter klamal — a ak je nie chorý, — a ak predsa Annu-Lízu miluje! Oh, že som si ho ja len do srdca brala!“

Zakryla si oboma rukami tvár, vzdychla si zhlboka a chvíľku ostala stáť. To srdce ľudské často podobá sa mori: je bohaté, hlboké, nevyzpytateľné a klamné ako ono; plné krás a divov, ale plné i hrúzy. Kto by povedal, keď nahliadol do jasného oka Dorkinho, že je to nie kryštálové zrkadlo tichej, hôrskej studienky, ktorým vidno až na samé dno? Kto by bol pomyslel, že to srdiečko má tiež svoje hlbiny! Nikto nevedel, za kým poletujú jej myšlienky, keď tak sedí za krosnami a člnok prebehuje z ruky do ruky; keď vyšíva kvietky na hodvábe a na súkne, komu by rada živé kvietky do pierka viazala? Za koho sa modlieva prvý a posledný Otčenášok; nikto nevedel, ani by neuhádol, komu to dáva v duchu dobrú noc, keď hlavičku na podušku ukladá.

Baba si myslela, že to dievča ešte na chlapca ani nepomyslelo — a keď jej to ženy do očú pchaly, že ju ten, alebo ten má rád, šomrala na ne a o vydávaní ani počuť nechcela. Dorka bola jej chlúbou a potešením, ona ju mala možno radšej, ako svoju vlastnú dcéru a preto sa o ňu bála — a keď predsa kedy-tedy o tom premýšľať musela, ako to bude ďalej, tu nevedela, koho si má pre Dorku vybrať, či azda rychtárovho vnuka, alebo Petra, či Jána, ktorého jej každý hádal a ktorého i Miča vo svojej mysli pre Dorku pripravoval — nejeden raz pred babou o tom hovoril. Jano bol babe milý; jeho úprimnosť a prítulnosť k nej, ku Jozefovi a Dorke, jeho nábožná myseľ a pri tom aj pekný zovňajšok za neho hovorily a jej srdce bolo mu naklonené. V pohorskej dedine sa mládež zavčasu ženila a vydávala a v Mičovom kraji bol tiež taký zvyk, preto im Janova a Dorkina mladosť ani najmenej neprekážala. Jano bol najkrajší zo všetkých mládencov, ktorých baba poznala; usúdila tedy, že by sa najlepšie hodil ku Dorke, len keby mala istotu, že ostane v dedine. Nechcela, aby sa Dorka z rodného domku vydala, ona jej mala oči zatlačiť a po jej smrti mala byť matkou Jozefovi; preto mal byť Dorkin výdaj dobre uvážený a premyslený — a preto sa bála, že si Dorka zamiluje Jana, kým nebude istota, že v dedine ostane.

Po Janovi najlepšie páčil sa jej Peter; ešte lepšie by sa jej pozdal, keby tak svetom nepáchnul: ale jeho otec, keď bol mladý, bol tiež taký veselý vetroplach a predsa, keď sa oženil, bol k podivu vzorným manželom: i úfala, že to tak bude i s Petrom.

Žeby sa krem Jána i Dorke Peter najlepšie páčil, to bola mienka starej materi. A Miča súdil ako na isto, že Jano a Dorka sú jeden pre druhého stvorení. Že sa Dorkino srdce na babin úsudok neohliadalo, že už volilo, že volilo toho, kto sa málo komu páčil, to nenapadlo ani starej materi, ani Mičovi.

A Jano, čo ten myslel a súdil? Ten sa oddával práci, konal, čo mu konať kázali; keď mal kedy, tak sa učil, vyrezával, kreslil a iné. V nedeľu popoludní po nešporných službách božích, bavieval sa v spoločnosti svojich krajanov, alebo bol pri Jozefovi. Dakedy šiel s Jozefom ku grófovi, keď ich tento k sebe pozval a to mu bol ako veľký sviatok. Nedbal na ľudské povedačky a úsudky, aké o ňom prenášali. V kostole si neuvedomil, že sa na neho obzerajú a kto sa díva na neho a kto ho pozoruje. Vždy stával na jednom a tom istom mieste, pri stĺpe, ako bol z domu navyknutý a vrúcne sa modlil. Keď pozdvihol oči, obrátil ich na prekrásny oltárny obraz najsvätejšej Panny Márie; do jej milosti plnej tvári sa celý ponoril; čím ďalej na ňu hľadel, tým milostnejšou sa mu zdála byť. Svetlá žiara okolo nej skvela sa viac a viac, plamenné papršleky rozchádzaly sa na všetky strany; pred šuhajovým zrakom mizlo klenutie chrámové, pred sebou videl celý šíry obzor ako jediný oltár a na ňom stáť velebnú postavu kráľovnej nebies, nad čelom skvela sa jej koruna z najskvelejších hviezd utkaná. Okolo nej videl vznášať sa na ružových oblakoch húfy anjelov Božích, počul chóry nebeské, ktoré hlásaly jej slávu. Zdálo sa mu, že sa naň milostne usmieva, že mu jej ruka kýva — a s citom úcty, blaženosti, akú vysloviť ľudská mluva je príliš úbohá, padal na kolená, k jej nohám a oddával jej svoju dušu.

Veľmi bol prekvapený, keď mu Miča sdelil, že hneď po sviatkoch pôjdu spolu domov; opytoval sa, že čo sa stalo, že sa tak neočakávane rozmyslel? Miča by bol rád hneď všetko povedal, ale slečne sľúbil mlčať, tak mlčal; ale Manka, keď sa dozvedela, čo a ako sa robí, nemohla odolať srdcu. Nepovedala Janovi, ale nadpovedala.

„Ej, ty sliepka, ty, neznáš mlčanuo skryť!“ pohrozil Miča žene, keď pozoroval z Janových reči, že už dačo vie. —

„Nevídané!“ bránila sa Manka. „Keby to bolo čosi žalostivého, bola by som to nechala pri sebe zavinuté, ale radosť človeku urobiť, nemá sa odkladať. To by i páni uznali.“

„Čo bolo robiť? Už sa panvička prepiekla.“ Čo Manka napovedala, to Miča dopovedal. Jano stál ako zmámený, keď počul, že bude Ilena bohatšou mlaďuchou ako rychtárova dcéra, že bude mať na Ďura veselie a že komu má ďakovať za to šťastie. Nemohol sa ani spamätať — tancoval od radosti a ako dieťa tešil sa na veľkonočnú stredu, keď sa mali vybrať na cestu s pánom grófom až do Prahy a ďalej sami dvaja ku druhému domovu.

Ubehly sviatky. V utorok večer šiel Jano ešte na faru, aby sa odobral a pobozkal pánu farárovi ruku; potom rozlúčil sa s pánom učiteľom; šiel i k babe, aby im dal s Bohom a ukázal krásnu portu, ktorú mu dala Jelenka pre Ilenu. Dorka ju už videla, ale baba ju obdivovala a veľmi sa jej páčila; rozprávala, že za starých časov nosily dievčatá i v našej dedine také čelenky, len že neboly tak vyšité. Na miesto nich prišly biele venčoky a šatky. Jozefovi museli partu opísať, aj ohmatal ju a prisvedčil, že je krásna. Jano sa všetkej tej chvále len usmieval a pre radosť, ktorú cítil, nemal ani slov.

„A čo ja pošlem tvojej sestre?“ Dorka rozmýšľala, potom zaskočila do komory a odtiaľ priniesla obrázok v pozlatenom rámiku. Bola to krásna rytina. Mária podľa Murillovho originálu. „Dostala som ho vo škole za poctu a je mi milý, tak ho daj Ilene. Má rada obrazy?“

„Akožeby nemala. Jaj, aká to milota, akuo miluo decko, je to Jezuliatko!“ zvolal Jano, chvíľu sa naň díval, potom ho pobozkal a schoval do tašky.

Rozlúčili sa.

Joza stisol ruku Janovi, prikázal mu, aby doniesol nové piesne, baba ho požehnala križíkom. Dorka mu potriasla ruku. Od malého domku dal sa do panskej záhrady, aby sa rozlúčil so záhradníkom, s ktorým nažíval v dobrom priateľstve.

Keď prišiel k zámku, zastavil krok, oprel sa o strom a zamyslený díval sa do osvetlených oblokov. Smútok sadol mu na srdce a snáď nepovedome vyjadril svoje myšlienky v piesni, ktorú si priduseným hlasom začal spievať:

Nebol si vedomý, aký to jasot v duši, aká to radosť časom tají mu dych, aký to ľúbezný tón srdcom rozihráva, že si musí zavýsknuť — a čo to v ňom zase jásave plače?

V myšlienkach pohrúžený stál pri strome; oči mal zatvorené, ale pred jeho vnútorným zrakom vznášal sa obraz jasný, plný svetla, plný vône. V nadšení hľadel na ten anjelský zjav, túžobne roztvoril po ňom svoje náručie, ale ramená klesaly — neopovážil sa ani tiene jeho sa dotknúť. Ale rozkošný ten obraz nebol obraz Dorkin. Pri myšlienke na ňu sa mu ani tvár nepohla, ani oko nezablesklo, hlahol jej hlasu neznel mu ako najkrajší spev; kvietky už uvädnuté, čo ešte schovával, neboly jej rukou trhané. Tá, ktorú — ani sám nevedel, — miloval celou vrúcnosťou mladého, čistého srdca, nepatrila k jeho stavu, tá patrila k rodine, ktorú nad všetkých ľudí, čo ich dosiaľ poznal, vysoko staväl a ako svätých zbožňoval a ctil. Dorku rád videl skoro ako sestru Ilenu, rád sa s ňou bavil, ako so sestrou, bol k nej i dôverný, rád videl i celú jej rodinu; ale želanie, aby sa mu stala bližšou, ako si to Miča prial a mnohí v ňom predpokladali, mu nikdy na myseľ neprišlo.