Pohorská dedina

Palova rana, ktorú dostal pri ruvačke, nebola nepatrná. Keď matka k nemu do srubenej komôrky vošla, lomcovala chlapcom zimnica; oči mal krvou podbehnuté, tvár namodralú a hlavu ako v ohni.

„Oh, syn môj, ktože ťa tak ubil!“ zaúpela matka.

„Nedeste sa, mama, veď je nie tak zle; zastavili sme sa v bavorskej krčme, boli tam opití sedliaci, dopálili ma, a to viete, ako to ide ďalej. Keby nebolo Petra, boli by ste ma už sotva živého videli.“

„Nedarmo sa mi prisnilo, že mi zub vypadol. Ja neviem, čo je to s tebou, ako na droždiach, si len hore, kam ťa to povedie, chlapče?“ nariekala matka.

„Ja viem, že som sa nemúdre dal zachvátiť hnevom, odpusťte, to viete, človek je nie vždy sám svoj!“

„Odpusť ti Pán Boh, chlapče; ja viem, že by si ty nebol taký, keby nebolo strýca. Ten ťa má na svedomí. — Ale ukáž mi hlavu, aby som obzrela tú ranu.“

„Ale mama, veď vy nemôžete vidieť rany, prídu vám mrákoty.“

„Ach, to len u cudzieho, ale u teba sa premôžem,“ uistila matka a chcela mu hlavu odhaliť. Pavel si nedal.

„Nebuď blázon, veď musím babe povedať, ako ti je.“

„Prosím vás, mamička, ak mi chcete dačo k vôli urobiť, prejdite mi pre žbán dobrej vody, ale nezmieňte sa o tom ani duši, čo mi je.“

„Matička Klatovská, ako že sa chceš vyhojiť, keď babe o tom nepovieme?“ desila sa matka.

„Či musí ona o všetkom vedieť, veď je ešte viac múdrych ľudí na svete. Radšej pôjdem do mesta k felčiarovi, aspoň nebude hneď klebiet po dedine,“ hovoril Pavel.

Matka, čo i nerada, urobila mu po vôli a prikladala len dobrú vodu na hlavu; ale ustavične opakovala, že keby len baba prišla, že by to všetko bolo inakšie, že by ona len dajakú masť dala a rana by sa hneď zahojila. Pavel ale o tom nechcel ani počuť.

Druhého dňa, keď prišiel Peter, aby videl, čo Pavel robí — a keď videl pri dennom svetle Pavlovu tvár, zhrozil sa pri tom pohľade.

„I aby z čista jasna do toho chlapa! Ten ťa zriadil! Veď máš líce ani dúha!“

Pavlovi dosiaľ ani nenapadlo pozrieť sa do zrkadla, ale keď mu Peter takto vravel, vzal zrkadielko s okna a pozrel sa do neho; ale aj on sa tak naľakal a pri tom aj nahneval, že praštil zrkadlom o zem.

„Pre pána kráľa!“ zvolal, „veď takto ani za týždeň nebudem môcť ísť medzi ľudí.“

„S tou tvárou ani za tri týždne, ak nechceš, aby sa ťa spýtali, že čia päsť ťa tak pohladila.“

„Len aby sa to neroznieslo, ja by nerád,“ bál sa Pavel a pri tých slovách myslel len na Dorku.

„Ja nepoviem nič, to dobre vieš. Naši sa ma spýtali, kde som prišiel k úrazu s tou rukou, ale ja som sa vyhovoril; tí nevedia nič. Strýkovi nosičia tí sú nie od nás, či ale strýko mlčať bude, za to ručiť nemôžem.“

Nemýlil sa. Sršeň nebol ten človek, ktorý by od svojho zámeru tak ľahko upustil. Vedel dobre, že jeho bratranec má takú tvrdú hlavu ako on sám, že po zlostky u neho nič nevykoná, prišiel po dobrotky, hovoril, ako by zlata ukrajoval a ako by sa vôbec nič nebolo stalo a keď videl Pavlove rany, prehodil:

„Keby som bol vedel, že to príde medzi vami tak do opravdy, bol by som ti pomohol, ale som si myslel, že si len tak trochu krv ochladíte.“

Pavel mu ani neodpovedal, ani sa s ním do reči pustiť nechcel, z čoho mala matka najväčšiu radosť. Sršeň si z toho nič nerobil, len si to myslel: „Však mi on príde!“

Na Veľkonočný pondelok počkal Peter schválne na Dorku, aby sa dozvedel, či je to pravda, že má drotára rada. Vyskúmal to a objasnil Pavlovo konanie pred Dorkou — a myslel, že takto pomôže najlepšie obom stránkam.

Od Dorky bežal domov a akonáhle odložil lyžicu, ponáhlal sa priamo ku Pavlovi; dal mu kytku a kraslicu a povedal vesele: „Tu máš: jedno je k obveseleniu srdca, druhé koleda od dievčaťa, ktoré je v tvojich očiach najkrajšie na svete. To vajíčko je svätené, to zjedz, aby si nezablúdil na inú cestičku,^[4] len ktorá vedie do babinho domu. Rozumieš? Nehľaď na mňa, ako by si mi neveril, hovorím ti pravdu sväto-svätú; vždy som ti hovoril, že to nebude tak, ako ľudia vravia, ale ty si nechcel zatočiť hlavu nazpäť.“

Pavel stál okamih v radostnom prekvapení, ale hneď mu napadla pochybná myšlienka a dary prijať nechcel. Povedal: „Nechaj si ich, Petre, ja ich tebe prajem, ale že by ich bola komu inému dala, ako tebe, tomu neverím.“

„Inu, ona mi to tak zrejme, ako ja tebe, nepovedala, ale niekedy oči viac prezradia, ako ústa, a ja som jej dobre rozumel. Len si to ponechaj, čo ti dávam a k tomu tu máš tento konárik rozmajrínu k zaštepeniu, ja si nechám muškát. A keď sa s ňou sídeš, pekne sa jej poďakuj, veď uvidíš, či som ti lhal. Keby si už len inakšie vyzeral! Musím ja zase ísť k tomu doktorovi sa ho opýtať, čo robiť, aby si zase mohol von. To je veselý človek, ten sa smial, keď som mu to všetko vyrozprával. Keď ti síde s líca niekoľko farieb, musíš sám ísť k nemu. Každý sa ma spytuje, že čo ti je, ja im odpovedám, že najskôr dostaneš tyfus, aby sa ľudia báli k tebe prísť. Józa ťa chce navštíviť, ale ten nevidí — a keby videl a vedel, ten neprezradí.“

„A Jano už odišiel?“ opýtal sa Pavel.

„Nie, až na pozajtrá; ide i šafár a pán gróf ide do Prahy; ej, keby som ja tak mohol s nimi, vážil by som si toho, neviem ako. Ale nemožno, je mnoho práce, až dá Pán Boh v lete; to musíš ale aj ty so mnou.“

„Čo len to, do Prahy som chcel ísť už po dva roky, ale nikdy nebolo toľko zbytočných peňazí, čo treba na cestu, aby bolo možno i tam žiť, lebo žalúdok sa tým nenakŕmi, čím sa oko napasie. Mohol som, pravda, už mať pekných pár zlatých na hŕbke, čo som ich márne premrhal v krčme, a nemal som žiadnu radosť z toho. Myslel som už neraz, ba umienil som si, že už viac nepôjdem do krčmy a tie peniaze si radšej odložím, ale to máš tak, človek býva sám svojim škoditeľom.“

„Pavle, ty hovoríš niekedy ako z kancľa, ja ti dávam za pravdu. — No, a prečo by sme sebe škodili? Nechajme tie krčmy, mne sa dávno zprotivily; ale k vôli tebe som vždy zase šiel, teraz ich ale mám zrovna dosť!“

„A ja tiež,“ dodal Pavel veľmi opravdive.

„No, tak čert ich vzal — nepôjdeme! Budeme odkladať peniaze a v lete pojacháme do Prahy. Veď nás to nebude tak mnoho stáť, to vieš, že kto z našej dediny do Prahy príde, dostane nocľah v grófskom dome.“

Tu sa ozval z pitvora hlas Pavlovej matky, ktorá vítala Jozefa a dvere mu otvárala. Pavel ležal na lavici, Peter ale prechádzal po izbe, vzal hneď Józu za ruku a viedol ho ďalej; matka ponúkla, aby si ukrojili veľkonočnej bochníčky, ktorá na stole ležala a potom išla po svojej práci a nechala chlapcov samotných. Chlapci začali hneď rozprávku tam, kde ju bol Jozef pretrhol a on sám im sveril, že majú ísť v školských prázdninách s grófskou rodinou do Prahy: učiteľ, Dorka a on. „Neviem, čo na to povie stará mať,“ dodal.

Keď Dorku spomenul, Pavel sa strhol.

„A čo tam bude Dorka robiť?“ ozval sa.

„Ako že sa tak opytuješ? Ju môže všetko tešiť, môže vidieť i počuť; skorej by si sa mňa mohol tak spýtať. Ale ja tešil by som sa len hudbou, najmä chrámovou, to by bola moja jediná rozkoš — a vtedy by som sa zaiste mnohému priučil,“ vykladal slepec.

Tak sa bavili ďalej, až do samého nešporu. Pavel ale bol málomluvný. Józa, keď odchádzal, dohováral Pavlovi, aby sa čím skorej uzdravil, že bude spievať. — Peter odišiel s Jozefom do kostola — a Pavel by bol najradšej bežal za nimi, aby zase videl Dorku, s ňou prehovoril a sa presvedčil, či mu Peter pravdu povedal. Ale stud ho zdržoval.

„Čo by povedala, keby ma takto videla?“ povedal sám sebe a ako tak rozmýšľal, že pre tú pračku by sa Dorka ešte nemusela na neho horšiť, ale že previedol už ľahkomyseľnejších kúskov, ktoré mal príčinu pred Dorkou zatajiť; v tom okamihu by bol mnoho za to dal, keby si žiadne výčitky robiť nemusel. Hneval sa sám na seba a bolo mu do plaču. Ale čo sa stalo, už nemohlo sa odčiniť. Ale to si umienil, že sa stane lepším, že nebude rečiam strýcovým veriť, odriekal sa flinty i tuláctva a sľuboval si, že bude všetko to robiť, čím by si mohol lásku Dorkinu získať.

Sršeň videl ísť Petra s Dorkou, vedel, že Jozef k Pavlovi chodí, i myslel si: „To je nič; keby sa tým dostal do rúk, je pre mňa ztratený.“ Preto striehol jeden deň na babu, keď išla na pole a že dobre o tom vedel, že by sa baba inakšie pri ňom nezastavila, začal sa ponosovať, že má lámku vo všetkých údoch.

„U čerta, čože ti treba túlať sa hen po horách; pracuj si vo dne na poli, v noci si odpočiň — a nebudeš mať lámku v údoch. Veď si už nie mladý chlap — a nedáš si pokoja,“ hnevala sa baba, keď si sťažoval na bolesť, ktorej ani necítil.

„Veď máte pravdu, kmotra, — ale je to taký zatratený zvyk, že sa mu človek neubráni. Vy nemohli by ste bez toho byť, aby ste sa netmolili po staväní a ja sa musím po hraniciach, každý po svojom. Za to ma ešte Pán Bôh predsa posilňuje, že som obstojne zdravý a vždy mi šťastie slúžilo, že som všade šťastne prešiel. Človek musí byť zchytralý.“

„Keby si svojej zchytralosti užíval na niečo dobrého — a nie na takéto remeslo! Ja som nikdy nekúpila pašovanú soľ, ani plátno, ani čokoľvek iného, je to o babku lacnejšie, a o dve drahšie, ako pri všetkom lacnom tovare býva najväčšia drahota. Keby nebolo bláznov, čo kupujú od vás, bolo by lepšie. A toho chlapca, Pavla, tiež vábiš k tomu, toho máš na svedomí, Srna!“

„Ale kmotra, pre to sa vyspím! Ja ho nevábim, sám sa ženie do toho, až ma to mrzí. Kto ho vábil na škaredú stredu do bavorskej krčmy? Dievča ho tam vábilo. Kto mu kázal, aby sa tam pral do úpadu? Boli tam s Petrom, veď mu pomáhal a oba dostali výprask. Pavel má rozbitú hlavu a Peter ruku. Ale to máte takú prudkú náturu, len to srší a povedať si nedá. A Peter je tiež nie lepšie, no, veselého otca, veselý syn!“

„Je na pokoji, Srna, nevrav zle o ňom; Petrov otec bol veselý chlapec, ale dokonalý muž.“

„Keď sa pivo ustojí, čap nevyrazí, to viete, kmotra; však to u tých chlapcov tiež tak bude. Poprajme im tú radosť; nech sa to teraz dobre vybúri. Keď sa oženia, nebudú ploty preskakovať. Hana-Líza je dievča ako iskra, Pavel ju má rád zrovna dosť, preto bola aj tá pračka, jeden sedliak mu ju chcel bozkať. Keď budú svoji, on ju tam nenechá, privedie ju do svojho. Dostane pár tisíc, môžu si živnosť poriadne založiť; potom sa vyrovná každému, rozum má na to dobrý. Potom bude u ľudí v inom svetle a na Hody si pripijeme, kmotra, na dobrú vôľu.“

„Nekrsti, ešte sa nenarodilo. Jazykom ľudí odbudneš, ale svedomia nepozbudneš. Ostatne, čo ma do toho, každý kedy-tedy za seba zodpovie. Pošli ku mne, dám ti kúsok masti, daj si natrieť boľavé údy, vezmi na potenie a ostaň ležať na peci.“

Po týchto slovách obrátila sa baba omrzlá ako málokedy a šla svojou cestou. Srna sa škľabil.

„Milá baba, keby si ty vedela, čo ja viem, ešte by si viacej dudrala. Počkaj, dievča, budeš sa dívať, keď ti bude stará mať rozprávať o Pavlovi. A ty, Pavle, ty sa tiež podivíš, ako ťa príjmu, však ťa ja predsa dostanem na svoju stranu a mňa budeš poslúchať.“ Zalusknul prstami a šiel tiež svojou cestou.

Keď sa baba s poľa vrátila, natrafila Jelenku; Dorka sedela pri obloku a vyšívala, Józa mal na stole rozloženú klaviatúru za starého klavíra, ktorú opravoval. Jelenkina ručná práca ležala na jej kolenách. Často dívala sa na Józefove ruky, keď pracoval, ale nikdy sa nemohla dosť vynadívať jeho šikovnosti, ako on nožíčkom obratne zaobchodiť vedel, a ako on to vie, kde ktorá klapka, alebo ktorý kolík patrí. Vždy sa prizerala a obdivovala tie ruky i myslela, že by ona so svojím zdravým zrakom nevedela taký nástroj rozobrať a zase do poriadku uviesť tak, ako tento nevidomý to robí.

Baba privítala slečnu, pozrela na stôl — a že nevidela tam chlieb, pokarhala Dorku, že ako to hosťa uctila.

„Dorka mi hneď chcela priniesť chlieb, pomazánku a k tomu i med, ona vie, že mi u vás vždy chutná; ale dnes som sama nechcela. Považujte to tak, ako by sa bolo stalo, babka!“

„Ej, čo tam, to by bolo, aby hosť odišiel z izby a nepožil u mňa ani kúsok chleba.“

A nedbajúc na Jelenkino zdráhanie, vyňala zo zásuvky v čistej šate zakrútený chlieb, položila na stôl a slečinka si musela odkrojiť.

„To už naša matka od svojich starých zvykov ani za mak neupustí, musíte mať s ňou ztrpenie, milostivá slečna,“ poznamenal Jozef, keď starká šla doniesť ešte maslo a med.

„Nemyslite si, milý Jozef, že by mi zvyky vašej matky boly nepríjemné; myslím len to, že by sa k vôli mne toľko ustávať nemusela, keďže som u vás vždy ako doma.“

„Ale predsa nie domáca; a to je už taký starý obyčaj, podať ak príde hosť častý, ale aj zriedkavý. I keď deti prídu, podá im matka smidku chleba.“

„Ktorý gazda zatvára pred hosťom dvere, ani chlieb so soľou mu nepodá, tomu Pán Boh daru nepožehnáva,“ povedala baba, keď počula ostatné slová.

„Odpusťte mi, starká, už sa nikdy zdráhať nebudem a príjmem od vás, čo mi podáte,“ odpovedala slečna, vstala a odkrojila si chleba, potrela maslom a pokvapkala medom.

„Dobrý je, ako ikry, ani pán farár nemajú lepší,“ chválila baba med svojich včeličiek. Potom šla do komory, priniesla malú obviazanú baničku, postavila ju na múrik a povedala: „Musím si ju dať na oči, aby som nezabudla.“

„Komu chystáte tú masť, stará mať?“

„Eh, Srnovi; že má lámku v údoch!“

„Ktorému Srnovi, mladému, či starému?“ opýtal sa Józa a Dorka sa zarazila.

„Čože by už mladý mal mať lámku v údoch. Starý mi vbehol do cesty. Mladý že má rozbitú hlavu, bil sa v bavorskej krčme — a Peter mu pomáhal. Čistí sú to chlapci, — a ten Peter mlčí ako pena, ani sa nepochváli. Aj ty, Józa, nepovedal si pravdu,“ dohodila baba ostro na Jozefa.

„Tak to bolo,“ myslela si Dorka, rozpomenula sa na Petrove slová a na ranenú ruku, ale mlčala.

Jozef sa troška usmial a prehovoril: „Ja som sám pravdu, ak je to vôbec pravda, čo Sršeň hovorí, — nevedel. Vedel som len to, že má Pavel hlavu obviazanú a Peter povedal, že bol v meste u doktora a že Pavel azda tyfus dostane. Zo všetkého vidno, že chlapci nechcú, aby sa to roznieslo a dosť ošklivé je to od Pavlovho strýca, že to roznáša. Pomyslite, matka, že sú mladí!“

„No, nie sú tak mladí, aby nemali mať z takých vecí rozum. Pavlovi bude v žatve devätnásť rokov; keď sa narodil, boly veľké horúčavy a žatva sa počínala už okolo svätej Margity. Matka jeho bola na poli a tam ma k nej volali — nuž tam sa Pavlík narodil. Vtedy povedal jeho nebohý starý otec, keď sme Pavla krstili: Bude z teba, chlapče, horár, narodil si sa na znamenia strelca a to v šírom poli.“ „Len aby nebol z neho tulák,“ poznamenal druhý kmotor. „Bude, čo Pán Boh dá, ale daktorý človek prinesie si svoj stav i povahu so sebou na svet, a v tom ho nikto neprevráti,“ na to zase starý otec a možno, že mal pravdu, lebo s tým chlapcom ťažko vládnuť, ani vo vankúšiku neposlúchal. — Peter sa narodil o sedliackom posvícení (o Havle), vtedy mu bol otec rychtárom; bude tomu dvaadvadsať rokov a tomu na krstiny prišiel gajdoš pod obloky zadudať — a rychtár mal takú radosť, že mu dal za tú poctu tvrdý toliar a velikú výsluhu. Kmotry si vravely: ,To bude veselý chlapec.‘ A bol od mala vždy dobrý chlapec, veselý, ale od pár rokov svetáči, škoda ho je. Starý Sršeň svádza Pavla a Petra tiež svedie; mal by toho tovaryšstva s nimi nechať.“

„Peter je dosť múdry, ten sa nedá od Sršňa sviesť a Pavel, verte mi, mama, je nie tak zlý, ako si myslíte,“ zastával sa Jozef Pavla a začal vychvaľovať jeho dobré vlastnosti, pripomínal, ako Horákovej nielen chlapca, ale i kravu zachránil, ako chodil s gajdami, aby gajdošova žena nemala biedu a rozprával i o ostatnom, s čím by sa Pavel nikdy nebol pochválil, keby to nebol Peter vyzradil. „Veď bez chyby sme ani jeden, mama,“ doložil.

„No, no, veď ja ho nezavrhujem, Božechráň; ale keď je na jednej strane poriadny, prečo nie i na druhej, prečo sa zaoberá s takými doramnosťami, prečo pytlačí?“

„Tomu je azda nie tak,“ pretrhla slečna reč babe.

„Vlastne som to nemala pred slečinkou povedať, ale už sa stalo. Pravdu zaručiť nemôžem, či chodí s flintou, či nechodí, ale povráva sa. No, ono to bývalo, že si z toho daktorý svedomie nerobil, zastreliť zajaca, zjesť ho, alebo predať. A tiež tá zver bola na škodu na poliach — a sedliaci mali zlosť a nepovažovali pytláctvo za zločin. Ale čo sú mladý pán gróf, je to všetko inakšie. Pán gróf nedajú škodu robiť od zveri a keď sú poľovačky, dostaneme darom zajacov dosť na pečienku. Keď to ale dobre rozvážime, musíme uznať, že krádež je krádež, či dakto vezme pánovi či žobrákovi, ako hovorí pán farár. Ak si chce Pavel pár grajciarov pre seba zarobiť, mal by si ich zahľadať na poctivý spôsob, ale nie takto.“

„Veď nieto ani hlasu, že by kde dáku zverinu predal,“ povedal Józa.

„On ju odnesie zase horárovi, brat o tom zná,“ zamiešala sa Jelenka, lebo chcela Pavla brániť.

„To je iné!“ čudovala sa baba. „Ale prečo ten chlapec nepovie a nechá sa hrešiť a ohovárať.“

Slečna pokrčila pleciami, Dorka, ktorá dosiaľ dívala sa uprene len do šitia, zdvihla ku slečne oči s výrazom vďačnosti, ale mlčala.

Józa začal si mädliť ruky a pľasol si do dlani; potom povedal s radosťou: „Vidíte, mama, že je nie taký zlý chlapec; veď je to iste nie pravda, čo o ňom ten naničhodný chlap Sršeň roztrusuje. A tá bitka, kto zná prečo bola; Pavel je prudký, možno, že ho daktorý z tých chlapov urazil.“

„Chcel mu vraj jeden bozkať jeho nevestu.“

„Nevestu?“ opýtali sa Jozef i slečna odrazu, Dorka ale zbledla ako stena.

„Vari tá príbuzná Michlova, netrafím jej nijak na meno.“

„Hanu-Lízu myslíte mama?“ povedal Józa. „To je iste len žart; Pavel si rád dievčatá naberá.“

„Povedal Srna, že ju Pavel má rád až dosť, že s ňou dostane peniaze, že si s nimi začnú gazdovať — a že snáď bude z neho poriadny gazda. To mi sdelil starý: vezmite si z toho čo chcete, ja predávam ako som kúpila.“

„Ja si z toho nevezmem nič, lebo je to všetko vymyslená lož,“ rozhodne povedal Jozef. „Ja verím Petrovi, ten ho pozná najlepšie a keby to bolo tak isté, on by musel o tom vedeť samý prvý. Veď sú ako jedna ruka.“

„Preto sa nemusíš durdiť, chlapče, — nech si vezme tú — akože jej je meno — no, nech si je pre mňa Margita, — tú alebo inú. Pán Boh mu daj šťastia, my s ním žiť nebudeme, aby sme sa o to starali. Práve mi napadlo, že musím ísť k Margitinej Haničke.“

„Bola som u nej, už jej je lepšie, dá Pán Boh, že neumrie.“

„Veru, slečinka, to nemôže nikto povedať, ale zdá sa, že sa uzdravuje. Zúbky jej idú. No, ak si prídu pre masť, tamto stojí, daj im ju, Dorka. Ja sa hneď vrátim, ak by ma dakto hľadal. S Pánom Bohom!“ Potom si vzala na seba obrúsok a šla von dvermi, netušiac akú bolesť pôsobila Dorke, ktorej bledá tvárička ju i tak znepokojovala.

„Naničhodný jeden chlap, ten Sršeň,“ podotknul Józa. „Ja som ho nikdy rád nemal; keď hovorí, ako by pilou rezal. To je všetko lož, ja to viem, samé cigánstvo, Pavel na to dievča ani nepomyslí.“

Tu sa vyvinul z Dorkinho stiesneného srdca hlboký vzdych a z očí vyhrnuly sa slzy. Slečna ju uchopila za ruku a pohliadla na ňu dôverne, položila prst na ústa. Potom sa obrátila k Józovi a naložila mu, aby Pavlovi dohovoril, že by sa poradil s lekárom, keď je rana vážna.

„Ale milosťslečna, to si naši chlapci trocha prebitej hlavy ani nevšimnú. Peter mi povedal, že bol u doktora v meste, že sa s ním poradil, a že Pavel onedlho pôjde do práce.“

„Nuž potom nech sa háji sám proti zlým jazykom a úfam sa, že sa všetko ostatné vyrovná,“ povedala slečna a stisla Dorkinu ruku; potom obrátila reč na Jana a na Miču, a Jozef rozprával, ako sa Manka bojí, že sa jej mužovi doma príliš zapáči — a že sa bude chceť domov odsťahovať.

Ešte si trochu porozprávali, potom slečna odišla. Dorka ju šla vyprevadiť.

„Prečo si sa tak rozplakala, Dorka?“ opýtala sa Jelenka, keď už boly v sade, kde ich nikto počuť nemohol.

„Ako by som nemala plakať, keď mám srdce plné žiaľu. Nič ma na tom svete neteší, ani tá práca, ani spev, ani zábava, ani tá muzika; keď si chcem zaspievať, pustím sa do plaču. Myslím len na neho, kade chodím, — a keď sa modlím, prosím Pána Boha len za neho. Srdce mi často žiaľom trasie, keď ho ľudia tak ohovárajú.“

„Ale ako môžeš veriť a dbať na to, keď ho rada máš? Ver len svojmu srdcu!“

„Oh, slečinka moja, srdce o ňom nikdy nepochybuje, to mi šepce, že ma on rád vidí; ale verte, keď so všetkých strán počúvate inšie. Veď ste sama počuli, čo hovorila stará mať.“

„Ona opakovala po iných, čo sama neverí.“

„Neverí? Kto že ho tam vie, či neverí? Ona má tiež na Pavla zlosť — že vraj nemá nič príjemného v sebe, že je hrubý — a neviem čo všetko, až mi je to u nej ľúto.“

„Ale babkine oči nie sú tvoje, to si pomysli, a keď sa ona presvedčí, že je Pavel statočný človek, je isté, že si ho aj ona obľúbi.“

„Ale k nám chodiť mu predsa nedovolí,“ smutne odtušila Dorka.

„Prečo by nedovolila?“

„Preto, že má zlý chýr.“

„Zlú povesť môže napraviť poriadnym životom.“

„To áno, ale predsa budú ľudia o tom rozprávať. Stará mať by radšej bola, keby som si Petra získala. Manka mi to sdelila; že je z poriadnej rodiny a gazdovský syn.“

„Čože, vari je gazdovský syn lepší, ako domkárov?“ opýtala sa Jelenka.

„To sa tak vidí, že je domkár menej ako gazdovský, preto, že má gazdovský viac majetku. Pavel si ale z toho málo robí — a všetci sa ho báli, ešte i ten pyšný Ondro. To sa mi u neho páči, že sa nikoho nebojí. Ale je to všetko darmo, stará mať by predsa chcela, aby som šla za iného; Pavel sa jej zdá príliš chudobný oproti Petrovi.“

„Veď je mladý, môže si dosť peňazí zahľadať a potom si ťa môže vziať.“

„To áno, ja by som na neho čakala, čo aj desať rokov, i viac, a keby iný dával neviem aký majetok — a keby on povedal: ,Dorka, ja ťa rád vidím, ale nemám ani šindel svoj!‘ Predsa by som mu povedala: ,Ja pôjdem s tebou.‘“

„To si mi ani nepovedala, že ho máš tak veľmi rada,“ povedala slečna a chytila ju za ruku.

„Oh, slečinka, ja to ani povedať nemôžem, ako ho rada mám. — Ja som sa len takou robila, ako by mi na ňom pranič nezáležalo.“

„A to prečo?“

„Prečo? Ako že mám ukázať, že ho rada mám, keď neviem, či on mňa miluje? Čo by si o mne pomyslel — a čo by mi povedala stará mať, keby to na mne poznala? Že som šialená; a všetci ľudia by sa mi vysmiali. Musela by som skapať od hanby?“

„Ale Peter ti sveril, že sa Pavel trápi pre teba?“

„Povedal mi to, a ja som uverila — a keby som nemusela myslieť na jeho nemoc, bola by som celá šťastná bývala; ale teraz vidíte, ako je to vlastne. Oh, pane Bože, čím som sa previnila, že si takéto trápenie poslal na mňa!“ vzdychla si Dorka a pustila sa znovu do plaču.

„A či je láska trápením?“

„Oh, to vy neviete o tom, slečinka, vy máte na svete najradšej vašu paniu maminku a vášho pána brata.“

„Veď je on nie mojím bratom,“ povedala Jelenka a začervenala sa.

„Ale vám je predsa len tak, ako brat a to je nie taká láska. Ja mám rada Jozefa aj starú mať, milujem i vás, slečinka moja, ale nado všetko Pavla — on mi je najmilší, najkrajší, najporiadnejší — a len s ním by som rada nažívať. Vám je to jedno, slečinka, či pán gróf má mimo vás ešte inú radšej — a keby si priviedol mladú paniu, milovala by ste ju ako sestru; ale ja by som sa utrápila, keby si Pavel tú Nemkyňu sem priviedol.“

Jelenka mlčala.

„Oh, tá Nemkyňa!“ vzdychla si po chvíli Dorka, „ona musí byť krásna, keď sa mu páči a predsa je pre mňa strašidlo, bojím sa jej. Keď sa mám s Pavlom sísť, neviem, čo by som za to dala, prehovoriť s ním slovíčko, srdce mi k nemu letí, ale tu mi napadne ona — a ako by ma ľadom obkladal, odvrátim oči a idem druhou stranou. A keď sa on pyšne obráti a keď si spieva, plače srdce vo mne. Bojím sa pozreť na neho, aby nepoznal, ako ho mám rada a predsa by som si žiadala, aby to vedel.“

„A keby ti vyznal, že ťa miluje, uverila by si mu úplne?“ opýtala sa Jelenka.

„Ako by som neverila? Keby povedal: ,Mám ťa rád,‘ bude pravda, on by ma nebalamútil,“ tvrdila Dorka s istotou.

„Zapuď tedy tie trapné myšlienky; modli sa, ver a dúfaj; azda sa tak stane, ako si praješ.“

„Ja nikdy neprosím Pána Boha, aby mi ho dal, vymodlený muž nebýva požehnaný; stará mať hovorila, že kto chce na Bohu silou mocou niečo vynútiť, že sám na seba trest uvaľuje. Jedna mala u nás takého vymodleného muža. Dva razy bola na Hôrke na púti a vždy na kolenách do vrchu liezla a div že Pánu Bohu päty neukúsala, ako sa modlila, aby toho, ktorého rada mala, dostala. Dostala ho, ale nežili spolu dobre. On jej to za každým vyhadzoval na oči, že si ho vymodlila. Pán Boh ju potrestal. Ja Pána Boha len o to prosím, aby Pavla ochránil od všetkého zlého a môjmu trápeniu dajako uľahčil,“ vzdychlo si dievča.

„Veď sa ti ono obľahčí, len sa úfaj!“ potešovala slečna a obejmúc Dorku, utrela jej sama zaslzenú tváričku.

Zo dvora sa ozval babin hlas; dievčatá sa rozišly. Dorka bežala ku studni, aby splákla stopy sĺz s tvári a Jelenka vošla malými dvierkami do panskej záhrady. Zamyslená kráčala k zámku.

„Že by som si z toho nič nerobila, keby mal druhú radšej, keby druhú sem priviedol, že by som ju milovala ako sestru!“ opakovala si potichu a zastavila sa pred zámkom. Var ju oblial, stiesnenosť a nepokoj zjavil sa na jej tvári. „Preč, vy čierne mraky, preč, vy nesmiete zahalovať moje slniečko!“ zvolala odhodlane, zašla si bielym ručníčkom na čelo, akoby odplašiť chcela roj ihrajúcich komárov sponad hlavy, vybehla hore schodami na balkón, na ktorý súčasne i grófka zo salónu vychodila — a prudko hodila sa jej okolo hrdla.

„Čo ťa ženie?“ opýtala sa pani s údivom.

„Túžba ma pojala po milujúcom srdci,“ odpovedala Jelenka, oddýchla si a ukryla rozpálenú tváričku na grófkiných prsiach.