Pohorská dedina

Bolo už pozde; obloha, z večera zaobľáčená, sa medzitým vyjasnila. Mesiac predieral sa cez mraky a kde-tu zaligotala sa hviezda.

„Len nekráčaj tak, ako by si mal mílové boty na nohách, veď nebežíme o závod,“ povedal Peter a zavesil sa Pavlovi pod pazuchu, aby ho zadržal.

„Peter, ty si mi zachránil život; keby teba nebolo, bol by ma ten chlap zabil. Za život ti síce ďakujem, ale za to, že si nedopustil, aby ma to spité hovädo zaklal ako dáke teľa; radšej by som sa dal od medveďa roztrhať, ako by som takto mal so sveta zísť.“

„To sú pletky! Komu sa chce umrieť, tomu sa každá smrť zapáči; ale to je daromné, čo by sme sa i mučili, zomrieť sa nám nechce. Svet neomrzí.“

„Že neomrzí? Rozpomeň sa sám na seba!“

„I ja som bol blázon; však ja to nezapieram; spil som sa boľasťou až ponad hlavu! Keď si na ten čas pomyslím, mráz mi po chrbte supí. — Nikde stania, nikde pokoja; či som bdel, či som spal, myslel som len na žiaľ, ktorý mi ležal ako kameň na srdci — a v ušiach mi znelo ustavične: ,Prečo môže byť druhý šťastný a ty nie?‘ A raz mi napadlo: ,Keď ja nie, nech ani on nie.‘ Vzal som kyjak a u Polianskej skaly, som číhal, keď pôjde tade, aby som mu hlavu rozštiepil. Už som ho videl, už ho chcem udreť, tu akoby mi moja mať zvolala: ,Peter!‘ a za ruku ma chytila. Bol to jej hlas, ja som ho dobre poznal. Zľakol som sa ti, kyjak mi z ruky vypadol, obzerám sa, kde nič, tu nič. Len to v hore zašelestilo. Vlasy mi dupkom vstávaly, triaska ma pochytila a neopustila ma, kým som nebol doma.“

„Tvoja matka bola už vtedy nebohá, áno?“ opýtal sa Pavel miernym hlasom.

„Áno. Keby jej bolo bývalo, nebol by som to svoje nešťastie tak cítil, ona by ma bola tešila. To bola dobrá mať, ako ona nás milovala, opatrovala; azda vedela, keď mala zomreť, že čo to so mnou bude. Pred samou smrťou ma napomínala: ,Syn môj, nezabúdaj na Pána Boha! Keď ti bude najhoršie, modli sa, však On najlepšie vie, čo ti bude k dobrému.‘ Oh, mama, mamička, keby si sa ty bola so mnou modlila! Ale ja som zabudol na všetko, na modlenie, na pána Boha, na všetko! Nevidel som na svete nikoho, len jedno stvorenie, práve to, čo mi nebolo súdené. A preto som chcel i dušu zatratiť. Ale moja mamka si mňa od pána Boha vyprosila, a viedla teba, Pavle, na tú cestu do hory, kade nikto nechodil, aby si ma našiel.“

„Ja často po tých cestách chodím,“ povedal Pavel ako pre seba.

„Ja viem, Pavle, nemusíš mi to vraveť, ani prečo tam chodíš,“ prehodil Peter a pokračoval vo svojich rozpomienkach. „Keď som tak ochorel, ustavične som videl matku, ako sedí pri mojej posteli, počul som, ako sa nado mnou modlí a cítil som jej ruku na mojej hlave. A vtedy som bol tichý, nič ma nebolelo. Ona mi iste pokoj duše vymodlila; veď sa povedá, že matkina modlitba z morského dňa vyníma. Vidíš, ja to verím. Keď som ozdravel, bol som spokojný, i veselosť sa mi navrátila. Teraz mi je, ako by som bol raz dlho spal — a prisnil sa mi krásny sen, ktorý nakoniec bol strašný; ja si ale vždy len myslím na začiatok a nikdy na koniec. Tvoja maminka, chudinka, iste dnes večer na teba myslí; rozprávala mi, keď som sa u vás pred večerom zastavil, že sa bojí o teba, že ťa nerada vidí chodiť so strýcom, prosila ma, aby som za tebou šiel a domov ťa doviedol, že budem mať od nej ,Zaplať pán Bôh!‘ Bude mať radosť, keď nás uvidí; vyzeráme, ako by sme prichodili z francúzskej patálie. Zprepadený chlap, vari mám tú ruku z klúbov vyrazenú. — A čo je s tvojou ranou? Počkaj, omočím ti ručníček, hen v jarčeku.“

„Nechaj len, až doma si ju zaviažem, myslím, že je tá rana dosť hlboká.“

„Čože je tým chlapom, tým je hej, oni sú už na tie bitky pripravení,“ hneval sa Peter, „bi a pi, to ide spolu u nich. Ani by im žalúdok netrovil, keby sa nepoklbčili. Ja ani neviem, prečo som sa do nich tak zahryzol, ako do repy. Bol som dopálený tvojím strýcom, keď hanobil Manku a Dorku.“

„Keby to nebol môj strýc, nebol by živý odišiel z tej izby a čo by ma boli hneď zajtra obesili!“ rozhorlil sa Pavel a pustil sa do strmšieho kroku.

„Keby si veril, že v tom, čo hovoril, je len toľko, ako zrnko maku pravdy, hneď by som sa tu na mieste s tebou pustil do bitky,“ povedal Peter rozhorčene.

„Tak som povedal, keby to nebol môjho otca brat, ja by som mu bol jazyk vytrhol za tie slová!“

„Iste je všetko, čo on vraví, taká pravda, a keby som ja bol tebou, neveril by som mu ani slova. Ale ty hlceš tie jedovaté reči, čo ti podáva, ako by to bol med!“

„A ako že neveriť, keď vidíš vlastnýma očima? Tie ma predsa neoklamú?“

„Ach, choď, kto má na očiach hmlu, vidí všetko čierne.“

„Nevyhováraj! Nechcem v ničom ubližovať Dorke, ale že ma nemá rada, že ma ani vidieť nechce, to je predsa pravda,“ povedal Pavel, hodil rukou a zrýchlil krok.

„No, len počkaj,“ zadržal ho Peter. „A dajme tomu, že by Dorka Jana naozaj mala rada a teba nie, či sa preto hneď musíš zadávať? Darmo je, láska sa nevyprosí ani nevyhrozí. Vidíš, keby mňa vtedy matkin duch nebol zadržal, čo by som si bol spomohol? Nič, len peklo by som si bol pripravil. Ona by mňa i tak nebola rada mala — a ja by som ju bol urobil nešťastnou. A tak je aspoň ona šťastná. A ja ju predsa mám,“ — doložil Peter skoro šeptom, zastavil krok a ovinul ruku okolo Pavlovho krku, — „ja ju predsa mám rád, nie ako ženu, aká je teraz, ale ako dievčatko, mlaďúčké, krásne, akou bývala vtedy, keď sme kvietky siali, na lúke tancovali, keď v zime priadla a ja som im čitával. Tak ju vidím pred sebou — a ako by som si odtrhol ružičku — a na srdci ju ukryl, tak som ukryl jej obrázok hloboko do srdca. Tam bude uložený, dokiaľ ja budem žiť. A keď sa tam hore zase uvidíme, len tam jej poviem, ako som ju miloval: tam sa budeme zase spolu tešievať.“

Peter prestal hovoriť.

„Peter!“ zvolal Pavel, „tys’ šťastný človek, že sa môžeš tak spokojiť, ja nemám tvoju náturu! Ty si o mnoho, mnoho, lepší ako ja. Ja som chlap nespokojný, ľahkomyselný, nešťastný. Hlavu mám trucovitú, hrdú. Ach, kamarát, ja by som si tú hlavu dakedy o múr roztrepal!“

A Pavel siahol divo po hlave, strhol čiapku a s ňou i obväzok s hlavy, čo mu zapríčinilo telesnú bolesť, takže zahrešil na Bavorákov.

„Málo chýbalo — a boli by ti oni hlavu rozbili,“ povedal Peter, sohol sa pre ručník, popošiel k potoku a potom sám Pavlovu hlavu zaväzoval a čiapku na hlavu posadil.

Pavel stál ako v zemi zarytý; ale zrazu objal Petra a silne ho k srdci pritisknul, povedal hlasom pohnutým:

„Peter, ja som ti často ublížil, odpusť mi!“

„My si nemáme čo odpúšťať. Čo tvoja trucovitá hlava zavinila, o tom srdce nezvedelo,“ odpovedal Peter mierne.

„Oh, Peter, ja neviem, ako je to vo mne, ako by som bol dvojaký, ako by bol vo mne nerovný záprah. Jeden je zlý kôň, druhý je dobrý; ten by si rád pyšne hlavou vyhodil, rád by bol veselý a rád by si poskakoval, ale tá zlá mršina, s ktorou je spriahnutý, mu všetko kazí, tá sa ti zatne a neťahá, radšej ti na stranu uskočí.“

„Vtedy máš pekne vziať uzdu do ruky a bič.“

„Rozumiem ti, kamarát, ale si nemôžem rozkázať! To ti mi dakedy tak napadne, keď som doma, v chalupe, náš zámok, tu ti vidím tie krásne izby, obrazy, tú čistotu všade, počujem krásnu muziku, predstavím si, ako pekne vie ten pán gróf rozprávať a tie panie — ako im každý pohyb krásne pristane, no, práve tak, ako Dorke — a tu mi je úzko v izbe, všetko sa mi oškliví, všetko mi je protivné, i ja sám sebe — a pomyslím si: Prečo je to, že jeden má mať všetko, a druhý nič — jeden bohatý, krásny, učený, a druhý chudobný, mrzký, sprostý!“

„Už vidím, že ti budem musieť nadať, Pavle!“ ozval sa Peter; ale Pavel sa nedal pomýliť.

„Prečo mám byť menej platný, že nosím halenu z hrubého súkna? Prečo nemám viac vedieť, ako čo obnáša krajec chleba? Nevedieť ani to, prečo toto alebo to robím, k čomu je to jedno, alebo to druhé, dobré vždy len od medzi do medzi a zase domov, najesť, vyspať sa, aby som zase jedol. Tak sa tie myšlienky v tej hlave hemžia, — až mi je priúzko v tej našej chalupe a od samého vzteku by som ju čím hore, tým dolu obrátil! V taký čas si myslím, že ten strýc má pravdu, že pán Bôh všetko neurobil, že nevymeral hraníc, že neprikázal: ty budeš mať všetko, — ty nedostaneš nič — to že je len svetský výmyseľ! Pravdu má, že si robí, kto chce, čo chce.“

„Ohó, kto robí, čo chce, utrpí, čo chce; lepšie by bolo, keby si si pripomínal iné výklady ako strýcove.“

„Nedá mi to. Veľa razy som ja tú flintu už schoval, mať mi ju ukrývala, — a rob čo chceš, nemám stánia, ani pokoja, kým mi nevisí na pleci. Hej, kamarát, keby som sa ja bol stal horárom, bol by som šťastnejší! Keď v knihách čítam o poľovke na medveďov, lvov, vlkov a všelijaké dravé šelmy, ako sú s nebezpečenstvom života spojené: tu by som ti všetko zanechal, a rozbehol by som sa do širého sveta, aby som videl, ako sa to všade deje — aby som i ja svet a svoju silu zkúsil. Ale, čo je zo všetkého, matka nemá nikoho, len mňa, čo by si počala sama, kto by obrábal ten kúsok poľa, čo máme? Chodím často s puškou do hory, ale nikdy na môj vieru, nevystrelím; ľahnem si do trávy a myslím si: keby som mal krýdla a mohol preleteť ponad hory, doly! Dakedy mi padá flinta z ruky a mne sa zdá, že sa mi každý jastrab, každá veverička vysmieva a kričí: „Čože sa ty, človeče, opovažuješ nás strieľať, vykáž sa právom, či ho máš; ale ty si zlodej!“ To mi predsa všetku radosť kalí. Čoby som dakedy i nedbal, ale sú chvíle, kde mi je smutno až do plaču nad samým sebou. A keď si spomeniem na Dorku, tu by som ti dal i polovicu svojho života, keby som nebol taký sprostý, hlúpy chlap! Tebe sa priznávam, kamarát, lebo si ty lepší, múdrejší, ako tí ostatní, že sa mi nevysmeješ, že si mi nikdy neublížil, ako ostatní, ktorí ma za horšieho majú, tým by som nepovedal, ako mi je, tým v ničom nepovolím.“

„I vlas má svoj tieň, milý brate, a všetci sedíme pri hriešnej vode. Vieš, čo pán farár káže: ,Kto hriech vyznáva, z neho povstáva!‘ Ale nemal by si počúvať zlých ľudí, ako je tvoj strýc a nebalamútiť si hlavu bláznivými myšlienkami, prečo je to tak a oné inak. Ľudia i pre rozum prichodia o rozum. Ale ty si od jakživa bol podivínsky chlap a robil si sa horším, ako si. V škole si sa neučil, ale keď ťa pán učiteľ vyvolali, vedel si lepšie, ako ostatní; chlapci ti nemohli na meno potrafiť — a predsa sa ťa báli ako ohňa. Ondovi, ktorý si myslí o sebe kus čerta, namastil si nejeden raz chrbát, — ale keď ho iní bili, vtedy si ho bránil. Dievčatá hovorily o tebe, že si škaredý — a predsa lipnú za tebou a nejedna po tebe túži. Ty sa ohliadaš viac na ľudí ako na pána Boha — a robíš sa horším ako si. Ako je to asi v celom svete, tak je to i v našej dedine, že sú ľudia rozličného druhu: sprostí, múdri, dobrí a zlí, a tu súdi každý podľa svojej hlavy. Jedni sa dívajú, ako sa nosíš, druhí ako hovoríš, múdri ako a čo konáš; ale jediný pán Bôh zná, ako myslíš, pred ním sa nemôžeme urobiť ani lepšími, ani horšími, len akí sme. Nechcem rozprávať o tom, čo si pre mňa vykonal; ale ktože to bol, keď si Gajdoš Valenta nohu zlámal, čo miesto neho chodil do dediny a vybrané peniaze do vindry oddal Valentovej žene, aby mala na deti?“

„Hahaha!“ zasmial sa Pavel, „to mi spomínaš najveselšie dni, ktoré som vôbec zažil. Každý ma rád videl, vítal ako pána, muziky dosť, koláčov dosť, peňazí dosť, piva dosť, chlapci ma objímali, dievčatá sa o mňa draly, zahrať som im mohol, čo som chcel, inu, človeče, komu bolo lepšie, ako mne? Ľutoval som, keď sa Valenta vrátil.“

„A predsa by ti ťažko prišlo, keby si to musel z ,musu‘ vykonať. — A kto to bol, keď vtedy prišiel ten veľký príval a voda vzala Tomša Horákovie i s jalovicou, kto ho zachránil? Komu to hlava ohorela, keď v meste vynášal z ohňa nemocnú ženu?“

„Za to mi požehnal pán Bôh toľko vlasov,“ zase sa usmial Pavel.

„A v Klatovoch na trhu, keď sa tomu Nemcovi kone splašili a bez mála by ho boli pochovali: kto to vyskočil zpomedzi ľudí, čo len kričali, ale nepomáhali — a kone silnou rukou zachytil, zastavil a do poriadku doniesol? Ľudia sa spytovali, že kto je to, ale milý Pavel, ako by sa bola zem pod ním prepadla — sa ztratil.“

„Prosím ťa, načni z iného súdku, ako ty hovoríš, načo že tu rozprávať o tamtom!“ odhŕňal sa Pavel.

„Ja som ti to len pripomenul, aby si nerobil predo mnou tak, ako by si bol najhorší: ja tvoje srdce znám. Za to by som ti ale nadal do bláznov, že sa trápiš samým: ,keby a prečo — a prečo — a keby‘ — to sú samé chyby. Vidíš, kamarát, ja si tiež rád všeličo prečítam a o všelijakých veciach rozmýšľam, na príklad, keď sa prechodím po gazdovstve, na poli, — tu sa dívam na to milé siatie, myslím, ako je to podivné, že z jediného zrnka, čo sa do zeme uložilo, vyrastie tak bohatý klas, že z malinkého jadierka narastie veľký strom, ako je to, že tá naša matka zem ustavične rodí a nikdy neschudne. Toľko ľudí na svete, nikto by sa to ani nedočítal, toľko zveri, vtáctva v povetrí, rýb vo vode, rozličných živočichov po zemi a všetko sa to do sýta najie, a ešte sa dosť aj zvýši! Rozmýšľam, ako je to tak všetko usporiadané, jedno do druhého, ako v hodinách, ako to pekne ide, ani nemôže lepšie byť! Pozorujem ti ten domáci dobytok, i tú drôbež, ako sa to jedno od druhého liší a každý sa drží svojho — ako sa to vo svojich nápadoch — okrem tej drahej duše — ľudom podobá. Ako si ten kôň pyšne hlavu nesie, ako pod tebou tancuje, keď si na neho sadneš, ako by vedel, že je niečo viac ako vôľ; lebo tomu patria len kroky, ale jemu že pristanú skoky. Pozorujem, ako hrdo si vykračuje býk pred stádom, ako mladé jalovičky skáču veselo do okola a tak nevinne sa dívajú na všetko, ako malé dievčence — a staré kravičky správajú sa múdre a súdia: ,Poskakujte si, poskakujte, veď keď budete také ako my, skákať už nebudete!‘ A pes, to verné zviera, ako on miluje človeka a so všetkými domácimi zvieratkami sa snáša, krem s mačkou, ktorej ako by sa bál, že ho sklame svojou úlisnosťou. Ako milo je dívať sa na biele ovce — a ako ošklivo na prasa, ktoré sa tak rado zaborí do blata, ako keď si my ľahneme do čistých podúšok. Pozorujem, pracovité včeličky, ako ony po kvapkách med z lipy, zo záhrad, z ďateliny snášajú, bez ktorého by nám ani makovník, ani opekance, ani kaša s mliekom tak nechutnaly — a vosk pripravujú, ktorý božie oltáre osvetľuje. Tu pozorujem lastovičky pod strechou, ako si stavajú svoje hniezďatko, tu si pavúk pradie svoju sieť, tak umele, že by to žiadon človek nedokázal; tu zase pozorujem kvietky, ktorými pán Bôh plášť zemi vyšil, ako Dorka vyšíva naše kamizole. A zase sa dívam na to divotvorné slnce a na hviezdy a keď si spomeniem, že sú to svety ako náš, ide mi hlava do kola a do smrti by som nebol hotový s otázkami, keby bolo dakoho, čo by mi odpovedal. Ale keď si pomyslím, že to Bôh všetko len človeku k radosti a k úžitku stvoril, že mu dáva vnúknutie, ako by to všetko používať mal, — a že ho ustanovil pánom nad všetkým tým, tu ďakujem pánu Bohu za všetko, som spokojný, nikomu jeho bohatstvo nezávidím, ani učenosť, ani stav. Sedliak, ako i pán, stvorený je k obrazu Božiemu, jeden i druhý má podiel na otcovo dedíctvo, o to ma nikto pripraviť nemôže, len ak ja sám. Je ale na svete rozličných hláv a každá hlava má svoj klobúčik. Keby boli všetci ľudia páni, kto že by oral, kto by kravy pásol? A keby boli všetci sedliaci, ktoby sedel v rade? Jedni pracujú rukami, druhí hlavou a len blázon myslí, že im pán Bôh dal hlavu na to, aby mal kam čiapku nasadiť — a ruky, aby mal čím do úst si podávať — hovorievali môj otec. Škoda, že nežili do toho času, čo by som sa bol mohol jeho rozumu lepšie poučiť, lebo bol rozumný človek. Ako vieš, bol pred týmto on rychtárom. Keď ho zvolili a prišiel do kancelárii, povedali mu páni: ,Ale Jurán, či vy budete mať dosť rozumu k tomu?‘ Tatko sa uškrnuli — a odpovedali: ,No, veď uvidíme, ako nám to pôjde, ak sa mi nebude dostávať rozumu, prídem si po trochu k vám, môžete mi ho odpredať.‘ Ani slova mu viac nepovedali, keď ich tak sekol — a moja matka, keď mi to rozprávala, vždy doložila: ,Vidíš, podľa hábov ťa vítajú a podľa rozumu vyprevádzajú.‘ Načo by mne to bolo, aby som sa trápil, keď blázon prezerá moju halenu a súdi, že chlap, ktorý ju nosí, musí byť horší ako ten, čo je odený v hodvábnom vreci. Hlúpy nerozsúdi a múdry neodsúdi! Pred múdrym sa pokloňme, hlúpemu frknime pod nos; a nemudrujme o tom, čo vedieť nemôžeme. Čo ti to pomôže, že sa ženieš ako vôl do múru, ktorý nohami neprekoleš? Ja viem, že sa nehodíš ku pluhu, ale dokiaľ chodíš od medzi ku medzi, nedívaj sa na hviezdy, lebo si rozbiješ nos. Ja by som bol spokojný len toľko vedieť, aby som si mohol vždy a všade poradiť. Snáď dostane sa dakedy i tvojmu rozumu širšieho rozhľadu, ja si to aspoň rád o tebe myslím. — Smelého pán Bôh nezkráti — a ty si smelý. Len pred Dorkou si nesmelý.“

„Máš pravdu, Peter, vo všetkom i v tamtom,“ odpovedal Pavel. „Ja neviem, čo je to, keď si na ňu myslím — a to je to, kamarát, priznám sa ti, skoro celý deň — a v noci sa mi o nej sníva, to ti s ňou rozprávam — a reč mi ide tak pekne, ako s kancľa, ale keď ju vidím, tu ti ostanem ako dub, celý som ohlúpený. Filip mi ujde — a Kubo ostane stáť a nevie, čo vraví. S druhými dievčatmi mám rečí ako vody, rád ich hnevám, nič si z toho nerobím, chmátnuť ju okolo pásu, pri Dorke som cele iný. Keby som sa chcel k nej priblížiť ako ku druhému dievčaťu, ako by ma dakto za vlasy chopil a ťahal nazpäť. Ako tá hviezda večernica nad hviezdičkami, tak ona svieti nad všetkými dievčatmi a ja by ti kľačal pred ňou, ako pred svätou. Ale keď si spomeniem na Jana, keď ju vidím s ním hovoriť, tu sa mi urobí pred očima tma, nepoznávam sa — a keby vtedy boly moje myšlienky streľami, dávno by jeden i druhý nežil. Oh, ten drotár, keby nebol prišiel! Storazy som ho preklial!“

„Krásny je to chlapec,“ prehodil Peter, keď sa Pavel odmlčal, „vtipný tiež a iste ho pán gróf dobre zaopatrí, kým sa ešte niečomu naučí. Mohol by sa Dorke zapáčiť, ale tie dievčence sú divné plemeno, majú svoju hlavu a preto predsa ty sa jej môžeš lepšie zapáčiť, ako on.“

„Bolo to na posledných obžinkách, keď Dorka pani grófke vence niesla; Ondro stál za mnou a vraví: ,Sapermente, to je dievča — na tú mám dávno oko!‘ Ako by do mňa strelil — a bol by som mu dal po hlave — keby to nebolo v zámku. Mne sa Dorka vždy páčila, ale v ten deň som len poznal, že ju mám nadovšetko rád. Až do Vianoc som veril, že aj ona myslí na mňa, a ona sa mi vari len vysmievala! Hoj, Petre, ja som človek hrubý, svevoľný, hlúpy, ba špatný chlap som, ale zlé by nebolo malo nado mnou moci, len dobré a krásné, ja by som jej bol milším, keby ona bola mojím anjelom! Pre ňu by som všetko podujal, modré s neba doniesol, ale bez nej, bez nej som človek nešťastný — a ak ju ten drotár k oltáru povedie — Petre, — potom nech mi bude pán Boh milostivý. Keď nie ja, iný ju mať nesmie!“

„Už som ti povedal, že k láske neprinutíš ani prosbou, ani hrozbou; ale darmo zamilovaným ľuďom kázať, akoby hrach na stenu hádzal. Veď sa to skoro ukáže, či ťa Dorka má rada, alebo nie. Ak áno, dobre, ak nie, poruč to pánu Bohu!“

Zdálo sa, že Pavel ani nepočul, čo Peter hovoril, ale po krátkom pomlčaní opýtal sa Petra:

„Veríš ty grófovi?“

„Gróf je človek dokonalý, k nám úprimný, lebo je s každým ako brat — a kde môže — tak pomáha. To musí každý uznať. Baba, ktorá to najlepšie vie, lebo býva často v zámku, slečinka zase u nej a s Dorkou je ako kamarátka, tá hovorí, že gróf chce, aby sa nám lepšie vodilo, aby sme sa dačomu naučili, aby to v našej dedine lepšie vyzeralo.“

„Hm, baba tá musí chváliť.“

„Pavle, azda ti neuviazly utrhačné slová strýcove v kotrbe?“

„Dorka je krásna, mohla by sa mu zapáčiť!“

„Keby som nemal s tebou útrpnosť, veru by som ťa znenávidel, človeče! Či sa nedívaš i ty, i my všetci, radi na slečinku, všetkým sa nám páči, a či nám azda niečo iného napadne pomysleť, ako to, že je to roztomilé stvorenie? Nebuď blázon a nerob Dorke krivdu; ani pánu grófovi, ktorému môžeme veriť — lebo neostaneme dobrými kamarátmi!“

S tými slovami došli do dediny; neďaleko zámku trúbil hlásnik poľnoc. V celej dedine nebolo vidno ani živej duše a ticho bolo všade, len čo tu a tam zaštekal pes a so strechy ozvalo sa mačacie duetto.

Pri jednom z prvých domkov sa zastavili; tam býval Pavel. Peter býval blízko kostola. Chytaj zaštekal, pribehol k úzkym dverkám, ale keď videl, že je to jeho pán, začal radostne vyskakovať.

„Teba tá ruka iste veľmi bolí, hej?“ opýtal sa Pavel, keď mu Peter na rozlúčku podával ľavú ruku.

„Ach, čo, to sa zahojí! Ale ako je s tvojou hlavou. Zajtrá by sme sa mali baby opýtať.“

„Bože chráň! Ak ma rád máš, tak nikde nehovor, kde sme boli, ani čo sa stalo. Čo by si Dorka pomyslela? Oh, Peter, ja som daromný chlap! Dobrú noc!“

Dopovedal, preskočil vrátka, pohladil psa a vošiel do pitvora.

„Si to ty, Pavle?“ ozval sa hlas z izby.

„Ja som to, mama, ešte nespíte?“ opýtal sa Pavel a pootvoril dvere.

„Chvála Bohu, že si doma, celý deň som sa bála o teba; v noci sa mi snívalo, že mi zub vypadol, nemohla som zaspať a modlila som sa.“

„Tak spite teraz, mamička, daj vám pán Bôh dobrú noc!“

„Daj pán Boh i tebe, syn môj! Snáď aby som rozžala?“

„Netreba, ďakujem vám,“ odpovedal rýchle Pavel, zavrel dvere na izbe a so stiesneným srdcom utiahol sa do srubu, kde spával.

Matka ale premýšľala, že čo sa stalo, že sa jej syn domov vrátil, a že tak pekne s ňou rozprával, veď posledný čas býval veľmi nevrlý.

„Azda ma pán Bôh vyslyšal a dal mu iný úmysel,“ vzdychla si a upokojená položila hlavu do podúšiek.