Pohorská dedina

Na Boží hod bola vonku tuhá zima, v babinej izbe ale bolo teplúčko ako v kúpeli. Babe sa po obede začalo driemať, za čas kľuckala na lavici pri peci, potom ale po tichu vyliezla na pec, prikryla tvár zásterou a zaspala skorej, ako čo by do päť načítal. Dorka si už bola poupratúvala, i sukňu, ktorú mala pri práci, shodila a obliekla sa do sviatočnej, červenej, cele drobno skladanej, ktorá pri každom pohybe okolo tela vlny hádzala, ako keď vodnú hladinu vetrík previeva; — mala už snehobiele plecko s dlhými rukávcami, mala červené punčochy, črievičky s mašlou a s podkovičkami — a mala i novú šnurovačku, tú, čo jej ráno slečna poslala s tým odkazom, že to Ježiško pre ňu v zámku položil.

Kto si pomyslel, že šnurovačka, vec tak nepatrná, zadá príčinu k veľkým prevratom; ale nie je šnurovačka ako šnurovačka, takú nemalo ešte žiadne dievča, ako je dedina dedinou. Na bielom brokáte boly vyšité pierka ružových púčkov, klinčekov a pri obšívke okolo boly žitné klasy. Človek by mohol oči na tom nechať — a tie kvietky boly tak verne vyšité, že by sa ich žiadalo odtrhnúť. Na predku boly dve strieborné spony. Dorku tá šnurovačka nesmierne tešila a hneď ráno si ju vzala na „hrubú“ (omšu). To bolo dívania a údivu! Mimo staršie ženy a mužov, nevedeli ostatní z celej kázni ani desiateho slova, hoci pán farár vedel krásne kázať.

„Ty si pekná,“ durdily sa dievčatá na Dorku, „ani jednej z nás nevyšila si tak pekne šnurovačku, ako sama sebe.“

„Čo si to len o mne myslíte, veď keby som ja vedela tak pekne vyšívať, to by som bola hrdá. Túto šnurovačku donieslo mi Jezuliatko v zámku,“ vysvetlila Dorka dievčencom, ale ony, čo aj dostaly po darčokoch, predsa Dorke závidely.

I chlapci si obzreli Dorkinu šnurovačku. Nevedeli, či mali dosiaľ na očiach vlčiu tmu, alebo je Dorka len v tej šnurovačke taká pekná, veď sa im zazdalo, že od včera večera nariastla. Postavou nebola vysoká, ale bola súmerne narastená; vlasy mala čierne ako havran, oči tmavé, šelmovské; keď sa smiala, zjavily sa jej na líčkach i na briadke jamočky. Chlapci sa čudovali, že ešte ani jednému nenapadlo uchádzať sa o jej náklonnosť, kdežto ku jej vrstovniciam chodili chlapci ako na zavolanie. Ženy si začaly šepkať o šnurovačke a jedna druhej sa tázaly, koľko asi rokov má Dorka, že je poriadna dievka — a nejedna matka by Dorku vďačne prijala za nevestu, alebo syna prepustila za prístavka do babinho domu, lebo vedely všetky, že je Dorka z dobrého hniezda — a vedely aj to, že je súca do každej roboty. Ale mala i svojich závistníc, ktoré jej závidely nielen priazeň panského domu, nielen jej umenie v prácach, ale zkrátka i tie oči v hlave. Medzi sebou ju prezývaly „slečnou“, verejne sa neodvážily, tie zlé jazýčky, Dorku urážať, lebo Dorka bola vzdialená tých myšlienok, ktoré jej podkladaly, neublížila im, a ako sa hovorí, vody pred žiadnym nezkalila.

Slečne Jelenke bola celým srdcom oddaná, ale pri tom pridobre cítila prevahu jej ducha a úcta ku slečne prechovávaná nedovolila jej, prekročiť medzu medzi slečnou a ňou; ani vo sne jej nenapadlo, aby sa čímkoľvek prirovnávať chcela ku slečne. Ale že bola bystrým vtipom obdarená, priučila sa mnohým veciam, na ktoré iné dievčence ani nepodbaly a mimovoľne osvojila si Dorka v spoločnosti slečninej zvýšenú slušnosť, krajší a uhladenejší spôsob v obcovaní s ľudmi a tým sa líšila — bez toho, aby si to uvedomovala, od svojich vrstovníc a družiek. Ony to ale cítily a preto i medzi nimi, i medzi matkami dosť bolo takých, ktoré jej to závidely. Ale väčšina dievčeniec chodily za Dorkou, chodily na priadky, učily sa od nej ručným prácam, ktorým sa Dorka učila od slečny; keď videla niečo pekného, rozprávala im o tom a tak sa rozširoval vplyv ducha od hora na dol bez toho, aby to bol dakto pozoroval.

Ako bolo už spomenuté, krásna šnurovačka natropila toľko pohoršenia a každá chcela mať podobnú. Hneď po kostole stavila sa jedna gazdina pri babe na poradu, vlastne ale chcela zvedieť len to, či by stará mať bola naklonená vydať Dorku, lebo gazdina mala dvoch synov na ženenie. Začala tedy o svojej chorobe, a keď jej baba poradila čo a ako, obrátila reč na iný predmet, spomla jedno, druhé, chválila kázeň, hneď na to Dorkinu šnurovačku — a Dorku, ako sa jej to práve hodilo.

„Krásne to máte dievča,“ dokončila svoju reč.

„No, pre svoju krásu sa môže vyspať,“ odvetila baba.

„Pomaly, aby ste sa postaraly o muža.“

„Nemáme naponáhlo,“ mrzute zašomrala baba.

„Tak je, dievča je mladé,“ prisvedčila hneď gazdina — „veď je vari nie staršia ako Strakovie Hanča?“

Baba chvíľku premýšľala, potom povedala: „Strakovie Hanči bude o kosbách sedemnásť a Dorke minulo v žatve šesťnásť rokov.“

Baba znala mimo farára každého v dedine, i vedela, koľko komu rokov, menovite detí, ktoré od triatridsať rokov chodila zapisovať na faru, vedela isto iste, v ktorý čas sa ktoré narodilo, či to bolo okolo vianoc, na Veľkú noc, alebo na Turíce, vo fašiangu alebo v dobe posvätenia chrámu, či to bolo, keď sa žito sialo, alebo hrach, pšenica, a či ľan, či v kosbách, či v žatve, či keď sa mládze (otavy) kosily, alebo keď sa začínaly priadky a páračky. To boly hlavné doby v roku, o dáky ten týždeň tu nešlo, bez toho, keď si chlapec odbudol rekrutárku a sa oženil a dievča, keď sa vydalo, netrápili si viac hlavy s počítaním rokov. „Na čo sa starať o roky, keď Pán Boh dáva zdravie a myseľ je jará,“ hovorí sa na dedine. Ani starý Bor nevedel udať, koľko mu je rokov, keď sa ho gróf raz na to opýtal, počítali jedno k druhému, kedy cisár Jozef na trón nastúpil, ako bol Bor odvedený za vojaka — a konečne narátali, že starému Borovi už sto tri roky minuly. Pekný to počet! A starčekovi sa ani nevidelo, že je taký starý, jeho synovia: jeden sedemdesiat, druhý šesťdesiatročný, boli mu ešte vždy chlapci, on chodil s nimi a s vnukmi zároveň na pole a s poľa — a ak mával dáke trampoty, preniesol ich s pomocou Božou a tak mu na svete nebol dlhý čas. Ale od toho času mu často napadlo, že by predsa Pán Boh mohol povolať aj jeho, aby urobil miesto druhému. Syn rychtár sa po čase ponosoval babe, že tatík od tej chvíli, čo mu ľudia „roky čítajú“, začína chradnúť že už ani trávu kosiť nemôže, ani na hrušku že už nevylezie. „No, čo myslíš, Borík,“ podotkla baba, „roky sú tu a večne tiež nemôže žiť. Mládež má smrť za chrbtom, starí ju majú pred očami.“

Tak Dorke minulo šesťnásť rokov o žatve!

„No, máte pravdu, že sa neponahľáte,“ povedala gazdina. „Ono sa hovorí, že včasného siatia a mladého ženenia ešte nikto neoľutoval; ale ďas nech tomu verí; ľahko sa oženiť, ale ťažko odženiť. Vždy to tým mojim chlapcom hovorím. Dobrí sú to chlapci, dopriala by som im dobré ženy.“ A gazdina začala vychvalovať svojich synov od zeme po nebe.

Baba nepovedala ani slova, len keď gazdinu von dvermi vyprevádzala, pomyslela si: „Máme sadlo, milá kmotra, ale nie pre mačku!“ Dovtípila sa ona, prečo gazdina prišla.

A pri tom babe nešlo nijako do hlavy, že Dorke už minulo šesťnásť rokov.

„Kde sa to podely, tie roky,“ čudovala sa. „Ešte nie dávno, čo to do školy chodilo! Vydávať sa? Za koho?“ pýtala sa sama seba a v mysli prešla celý rad dedinských mládencov, ale konečne zavrtela hlavou a riekla: „No, načo si mám rozum trápiť? Kto jej je od Boha súdený, za toho sa dostane. Veď dievča samo na lásku ešte ani nemyslí!“ To bola vlastne jej najväčšia útecha a preto spala tak pokojne na peci.

A čo Dorka? Aké to boly myšlienky, čo sa v jej hlávke rojily, keď stála ticho pri obloku, v jednej ruke malé zrkadielko, v druhej ruke biely venček; — ani sa do zrkadielka nedívala, ani venčok neviazala, len uprene hľadela oblokom. Kto by to mohol uhádnuť? A keď by uhádol, kto by mal vyzradiť skorej, kým to sama nevyzradí? Upusť, všetečná ruka, neodhrňuj záclony od posvätného lôžka, kde v milostnom sne pohrúžene odpočíva bôžik nebeský. Neukracuj ten blažený sen, ktorý keď upŕchne, sa viac nenavráti.

Pri stole sedel Józa; časom preberal prstami po ňom, akoby sedel za orgánom, zase začal si ľahúčko nôtiť sólo, ktoré ráno spieval. Jozef bol strednej výšky, tela nie veľmi silného; tvár bledá, rapavá, čelo klenuté; tmavé vlasy mal nad čelom rozhrnuté a za uši začesané. Od čela rovnou čiarou dolu súmerný nos, biele zuby a nie veľké ústa. Tvár jeho podobala sa jasennej krajine, na ktorú nesvieti slniečko; ale keď Józa hovoriť začal, tu tá jeho tvár nadobudla živosti a jemný výraz žiaľu, ktorý mu spočíval okolo úst, dodával tvári mäkkosti. V rozhovore s inými mal obyčaj skloniť hlavu k plecu, ucho vpred nahnúť, aby lepšie počul. Mal ruku pekne formovanú a hebkú, veď nepracoval ťažko, len ak si hudobné nástroje naprával, alebo nožíkom nejaké maličkosti vyrezával. Keď chodil, čo by len po izbe, mal pravú ruku pred sebou zodvihnutú, ako ku obrane, ľavú, v ktorej niesol obyčajne dajaký nástroj na prsiach položenú, hlavu ale držal hore. Jeho šaty, sedliacky kroj, — boly vždy veľmi čisté; o to pečovala tak baba ako i Dorka.

Ako tak sedel pri stole — a nôtil si sólo, zdalo sa, že je veľmi spokojný; tu i tu sa usmieval, ruky si mädlil, zase schýlil ucho vpred, ako by dačomu načúval. Tu ho z jeho myšlienok vytrhol hlboký vzdych; placho zodvihol hlavu, potom sa usmial a povedal:

„Ty si to, Dorička?“

„Ja,“ ozvalo sa dievča a jej tvárou preletel zradný rumenec, ako by ju bol zastihol pri zlej myšlienke.

„Ani som nevedel, že si tu, čo ti je, prečo vzdycháš?“

„Čo by mi bolo, nič mi nie je,“ odpovedalo dievča tichým hlasom, ale Józovi neušlo, že sa v hlase niečo chveje.

„Hm,“ zavrtel hlavou, „druhý raz spievaš celý deň a dnes som ťa nepočul ani zanôtiť.“

„To preto, že ti od rána, ako si tie nové husle dostal, hrá iná muzika v hlave.“

„Máš pravdu,“ priznal sa Józa a podľa svojho zvyku, keď ho niečo veľmi tešilo, tľapnul si do dlaní; „ale kto by sa neradoval! — To je nástroj! Ako by v ňom anjeliky boly. Ver mi, že by som ani nejedol, ani nepil, len hral a zase hral. Tí naši dobrí páni. Ako som si ja to od nich zaslúžil.“

„Ako ja krásnu šnurovačku. Milý Jozef, dievčence sa skoro na mňa pohnevaly, lebo myslely, že ja na prácu pre seba viac vtipu vynakladám, ako keď pre ne vyšívam.“

„Ej, veď si na chóre i chlapci o tvojej šnurovačke rozprávali,“ prezradil Józa.

„Keby sa boli radšej na partesy dívali,“ skočila mu do reči Dorka.

„To som im povedal i ja: boli by dnes krásnych machúľ narobili, keby nebol s nami hral aj pán gróf a slečna nebola spievala.“

„Hneď som si myslela, že je pán gróf za orgánom, keď som ich nevidela pri panej a pri hosťoch v lavici sedieť. Akí sú to hostia v zámku?“

„Ten starý pán oficier, čo rád chodí na poľovačku; ten druhý ešte u nás nebol. Sedel tam nafúkaný ako zámocký moriak.“

„Nevedel som, že naša Dorička má aj ostrý jazýčok,“ pohrozil Józa dievčaťu.

„Ešte sa nikto oň neurazil,“ usmialo sa dievča a uviazalo si venček, pristúpilo k Józovi, aby mu vlasy prihladilo. „To si ty spieval sólo pri benediktus?“ opýtala sa po chvíľke, ale keby Józa nebol býval slepým, bol by videl, že sa pri tejto otázke začervenala.

„Tebe, tuším, tá šnurovačka rozum poplietla, že si nerozoznala môj hlas od Pavlovho.“

„Oh, nemaľuj bez farby, veď Pavel, keď spustí, tak sa všetko trasie, to nebol jeho hlas.“

„Veď som mu prikazoval ešte pred omšou, aby nezabudol, že je nie v hore a aby nespustil celý hlas. Nech povie, kto čo chce oproti nemu, alebo za neho, to sa musí dať, že má hlas, ktorému rovného nenajdeš široko-ďaleko, ale tak držať to nevie a tekvicu má tvrdú, povedať si nič nedá, to je tiež pravda. I pánu grófovi sa zapáčil.“

„Že sa mu zapáčil?“

„Taký hlas sa musí každému zapáčiť!“

„Ach, čo tam hlas, ak sa Pavel aj inakšie pánu grófovi nezapáčil, tak je to málo,“ usúdila Dorka.

„Málo?“ rozhorlil sa Józa. „Vari si človek môže pekný hlas na trhu kúpiť? To je vzácny dar, milé dievča. A či je nie Pavel i tak pekný chlap?“

„I, pre mňa, nech je pekný, lebo nepekný, nehádajme sa o tom,“ zahovorila Dorka.

„Ale choď, ty máš vždy dačo proti Pavlovi, a on nedávno povedal, že keď teba niet v kostole, že je o jedného anjela menej.“

„Myslel si, že so zdvorilosťou nezhreší, veď sa známe.“

V tom sa baba na peci zobudila a ďalší rozhovor pretrhla hlasitým zívaním; ešte si trochu kosti narovnala a sliezla s pece; pri tom si pochvaľovala: „Tak som spala, ako snop. Vari už zvonili na litánie?“

„Čoskoro budú druhý raz zvoniť, čo by som už aj šiel,“ odpovedal Józa a obliekal si kamizolu.

„Príď, synku, po kostole domov, budú tu naši,“ napomenula baba a keď Józa prisvedčil, sňala s hlavy starý čepec, začala sa chystať do kostola, pri tom si uhladzovala rukou vlasy. Dorka ešte raz pozrela do malého zrkadielka, prihladila vlasy, potom si položila na stôl ručníček a modlitebnú knihu; knižka bola viazaná v drevených, žltým plechom pobitých doštičkách, ozdobených zelenými i červenými kamienkami zo skla, ako obyčajne boly modlitebné knihy ozdobené.

„Ty sa celá svietiš, dievča,“ povedala stará mať a obzerala si vnučku.

„Veď máme Božie hody, babička,“ odpovedalo dievčatko vesele.

„No, veď sa tak sluší, ale tú šnurovačku si si nemusela brať, bude zase dosť pleták.“

„Ach, nebude; videli ma už pred poludním, teraz si ma už nebudú obzerať.“

„Tak je dobre,“ uspokojila sa babka a obliekla sa do kožucha. Dorka nebrala na seba ani pôločku, ani kabátik; to sa len prespoľným dievčencom odpustilo, pre domáce by to bola ako potupa, keby sa boly zaodialy, lebo mladý sa má, vraj, i na ľade zohriať.

Po službách Božích rozbehla sa drobná mládež to na rybníčok na kĺzačku, to na zámocký vršok na sankovačku, kde s vysokého brehu spúšťaly sa dolu; túto zábavu si obľúbili i naši drotári. Starší chlapci vyprevádzali dievčatá domov; gazdinky sa jedna u druhej zastavily, aby si chvíľku pohovorily; gazdovia sa tiež ponáhľali, jedni ku Vávrovi do krčmy, druhí do rychtárov, aby si dačo prečítali; u rychtára sa čítaly každú nedeľu české historie, i noviny a knihy zábavné, či poučné, ktoré pán gróf požičiaval rychtárovi. Miča so svojou rodinou, ku ktorej pripočítal i Jana, poberal sa ku babinej chalupe. Jano viedol malého Janíka, pri tom mu ukazoval, ako sa má kĺzať, k čomu dobrá bola každá zamrznutá mláčka; Dorka šla s Jozefom.

„Nepôjdeš trochu s nami?“ volaly na ňu dievky.

„Až na druhý raz!“ odpovedala, „dnes musím domov!“

V tom sa ozval za ňou hlas: „Je dovolené vás odprevadiť?“

Dorka sa obzrela, ale nebola v stave odpovedať, tak sa zarazila.

„Ani sa neopytujte, ale poďte,“ povedal Józa. „Kto je s tebou, Petre?“ — „Pavel,“ ozval sa zvučným hlasom druhý mládenec.

„Ale ste sa shodli — a kde idete, apoštolovia?“ opýtal sa zase Józa.

„Teraz s vami, potom nevieme, kde sa stavíme,“ odpovedal Peter a obrátil sa k Dorke s otázkou: „Zajtra je dievčenská koleda, komu dáš koláč?“ (hnetanku.)

„Komu som ho vždy dávala, ten ho dostane zas.“

„Tedy mne!“ zasmial sa Józa. „To ale neviem, či budeš s mojou koledou spokojná; toho roku neodkladal som jablká, čo mi pán farár dávali — a z nás ani jeden takých nemá. Myslel som si, že tento raz chystáš koledu druhému.“

„Neviem, s kým by som koláč tak rada delila, ako s tebou.“

„Nedaj sa šialiť, Jozef, dievčatá cigánia, tak ako by tlačil!“ poznamenal Pavel.

„Keby vaša pravda bola mostom, nechcela by som po ňom chodiť,“ odsekla Dorka; práve došli ku domu, kde už rodina vošla; Dorka otvorila vrátka, aby pustila Józu napred.

„No, sprevádzaj vás pán Boh, chlapci,“ povedal Józa, vchádzajúc do stavania a dievča vkĺzlo za nim a zavolalo:

„Majte sa radi!“

Chlapci sňali červené, kožušinou lemované čiapky, pozdravili a obrátili sa cestou k dedine.

„Vtipnou kašou kŕmila baba tú jašteričku. Veru by som si z toho nič nerobil, keby som mal za ňu tri roky slúžiť. Taká žena obveselí celý dom,“ poznamenal Peter.

„Ak máme ostať dobrými priateľmi, tak pamätaj, že Dorka sa páči mne!“ určite odtušil Pavel.

„A preto, že sa tebe páči, nemá sa páčiť mne? I, to by som sa rád prizrel tomu, kto by mi to smel zakázať!“ ozval sa Peter, zastal si pred Pavla, podoprel boky, čiapku pošinúc v komickom rozhorlení na stranu.

„Ja!“ povedal Pavel s planúcim okom a svoju pádnu päsť položil na Petrovo plece.

„Ty?“

„Ja!“

„Hm — to je dačo! — Vieš, že ťa Dorka rada vidí?“

„Či viem, alebo neviem, do toho je tebe nič.“

„Je mi do toho, rozumieš? Ak ste si nedali slovo, môžem sa o ňu uchádzať ja tak ako ty, alebo ten pekný drotár, potom sa ukáže, ku komu má dôveru,“ povedal Peter celkom mierne.

„Ja som blázon!“ zvolal Pavel a udrel sa päsťou do čela.

„Máš pravdu, láska robí z ľudí bláznov,“ odpovedal Peter a vzal Pavlovu ruku. Potom ju vložil do svojho ramena a viedol Pavla ďalej. „Ja som tiež zkúsil po čom platí žalosť, keď ma zmiatla nežičlivosť, keď má iný odsotil, ako mača od mlieka. Vtedy mi bolo úzko na svete, túlal som sa po noci a často som si dušu zatopil, — veď ty to vieš. — Budú o troch kráľoch dva roky, ako si ma v Runtskej hore našiel, napoly zamrznutého. Opil som sa ako syseľ a myslel, že som si chcel koniec urobiť.“

„Aspoň som ťa vzkriesil — a ty si ma chcel nabiť.“

„Človek si dakedy nevidí na rozum, teraz by som sám seba ubil, keď na to pomyslím, ale vtedy som bol blázon a nazdal som sa, že to neznesiem. A predsa som sa z tej nemoci vykašľal. Svet ma zase teší, dievčence rád vidím, najmä Dorku, preto, že máš čosi od nej, — pre ktorú by som dal i dušu, ale za ňou chodiť mi nenapadlo, ani za ňou, ani za inou.“

„Ty sa tedy nechceš ženiť?“ vyzvedá sa Pavel.

„Človek sa nech nezarieka, ale mňa nemá kto nútiť, brat je rád, keď neprivediem druhú gazdinú do domu, lebo dva kohúti na dvore a dve gazdinie v komore sa nesrovnajú; lásku som pochoval, na čo sa tedy ženiť?“

„Prečo si mne o tom nikdy nič nepovedal?“ nadhodil mu Pavel.

„Ja by som to bol rád zaprel i pred sám sebou, ako by som sa s tým mohol dakomu pochváliť? Ľudia by sa mi boli vysmiali a možno, aj ona.“

„A čo, ty si jej ani nepovedal, že ju máš rád?“ divil sa Pavel.

„A ktorá je to?“

„Neopytuj sa; to vie len pán Boh a ja, a jej meno pôjde so mnou do hrobu. Nebol by som sa o tom zmieňoval ani pred tebou — a ty si môj najlepší kamarát, ale aby si vedel, že ti nebudem prekážať. A teraz poď, zapime to, čo vlk ham, to je tam, a čoho nemožno vrátiť, to z mysli vypustiť,“ povedal Peter, vzdychol si z hlboka — a obaja chlapci vošli do Vávrovej krčmy.

Vávra vlastne ani nebol krčmár z povolania, ale bol sedliak, ako každý iný; krčma bola jeho vedľajšou živnosťou, ktorú pilnoval viac len v zime, keď nebolo na poli práce. Letného času obstarávala obchod jeho žena a dcéra — a keď bolo mnoho práce, zatvorili krčmu, lebo vtedy i tak vo dne nikoho nečakali; veď i tak ona bola len pre dedinčanov; pre starých, aby sa mali časom kde sísť a posilniť sa pohárom dobrého piva, ktoré doma mať nemohli a aby mládež mala kde svoje zábavy zahájiť. Nebolo lepšieho miesta na to, ako u Vávrov; gazdina i dcéra boly čistotné, prívetivé a obratné osoby, Vávra človek veselej mysli, zvravlivý, mierumilovný, svedomitý; izba bola veľká, podlaha rovná ako stôl, pivnica hlboká, pivo z panského pivovaru v meste bolo také, že ho sám sládok rád pijal, — o dvojitej kriede ani chýru. Kde by sa našla lepšia krčma! Preto sa dakedy zastavil tam i sám pán farár, učiteľ, správca a druhí zámockí páni. Nikdy nebolo počuť, že by sa tam po celé noci hýrilo a kartovalo. Nebolo chybovať o tom, aby poriadne ženy boly preklínaly túto krčmu, ako sieť diabolskú, v ktorej ich mužovia zahynuli; darobné gazdiny nenašly tu odbytu pre tajne vynášané zbožie, alebo strovu za sladkú pálenku, kamaráti z mokrej štvrti nenašli tu teplého hniezdočka, ani že by si tu mládenci pri tanci žbánkami hlavy prebíjali a nohy zo stolíc vyvracali, ako sa to dialo v mestských špelunkách a v bavorskej krčme. I v pohorskej dedine boli ľudia ako všade inde a podliehali tiež vášniam a slabostiam, ale Vávra podobných neriadov netrpel, jemu išla dobrá povesť nad všetok zisk. On už svojich hostí poznal a poznal dobre i ich slabosti, vedel, ako má s nimi zachodiť, — a hostia znali Vávru. Keď sa prihodilo, že sa daktorý opil, nenalial mu viac, čo by bol každú kvapku zlatom platil. „Lepší dobrý hlas, ako zlatý pás,“ hovoril a milý chlapík musel ísť domov, keď nie po dobrotky, tak; po zlostky.

Keď vošli Peter s Pavlom do šenkovne, našli tam oboch remeselníkov z mesta, stolára a zámočníka, ktorí do zámku pracovali a ako bolo zvykom na tom okolí, aby všedný deň nezameškali, chodili v nedeľu a v sviatok von z mesta vybaviť svoje obchodné záležitosti; bol tam ešte dedinský kováč a niekoľko roľníkov, medzi nimi Srna, ktorého Sršňom prezývali, Pavlovmu otcovi vlastný brat.

„Pozdrav pán Boh!“ pozdravili chlapci, sňali čiapky s hlavy a zavesili na klinec.

„Daj to pane Bože!“ poďakovali hostia a naddvihli čiapky s prikrytých hláv a hneď podával každý svoj žbán na poúctenie.

„A čože, vy, chlapci, do krčmy a nie medzi dievčatá?“ ozval sa jeden gazda.

„Odbily nás, milý Kuba, vypadli sme im z rukáva,“ zasmial sa Peter.

„Veď som vás videl, ako ste šli z kostola za babinou Dorkou,“ obrátil sa tázave Sršeň ku svojmu bratrancovi.

„Vyprevadili sme ich až ku chalupe, ďalej sme nešli, pretože nás nevolali.“

„Majú tam vítanejšieho hosťa, ako ste vy,“ povedal posmešne Srna. „Drotári, to sú inakší chlapi, tí sú v grófskej milosti; veď ona, Dorka nebude sprostejšia ako Manka.“

„Už si zase urobil novú píšťalku,“ obrátil sa Vávra k Srnovi, ktorého nemal rád preto, že všade robil rozbroj.

„No, veď onedlho počujete, ako si o tom budú vrabci na strechách pískať, že má ten drotár, čo včera prišiel, službu a že si ho Dorka vezme.“

„Poslali vám o tom zvesť, strýko?“ opýtal sa úsečne Pavel, „že to tak istíte?“

„Chytrému napoveď, hlúpemu dolož, mne netreba výkladu, rozumieš, chlapče?“ odsekol Srna.

„Veď by to nebol ani div, ten drotár je ako namaľovaný, môže sa dievčaťu páčiť; a pán gróf by mal z toho radosť, keby sa to sohralo, zaiste by im dačo dal do živnosti,“ podotknul Vávra.

„Čože ten potrebuje, čo si Dorku vezme, baba je zazobaná dosť a dosť. Na chalupy dlhu nieto ani vindry, všetko v poriadku; v sade majú pekného ovocia, majú kus poľa, kravy, čo im treba? Ona si zahľadá pekných pár zlatých do roka, Dorka s vyšívaním, a Józa si tiež zarobí za opravy nástrojov. Kto tam sadne, dobre sadne,“ vyprával kováč, obrátil sa k Petrovi a doložil: „To by bolo miesto pre teba.“

„Nie som ešte ustatý, aby som si sadal, kmotre Blaho,“ odpovedal Peter.

„No, ty budeš tak dlho odkladať a vyberať, až ostaneš bez ženy.“

„Tým azda nezhreším.“

„Samota človeku nepristane, chlapče,“ dokazoval kováč.

Peter zbadal, že je tento rozhovor Pavlovi nemilý, povedal: „Načnime z druhého sudu, na toto je ešte času dosť. — Čo je nového v meste, páni majstri?“ Obrátil sa k mešťanom.

„Nič iného, len že predvčerom v noci dvaja strážníci chytili v Čiernom lese dvoch pašerákov a dostali niekoľko bremien soli, čo ostatní odhádzali. To sa Dávidek naplatí.“

„Kýho beťaha!“ zvolal žive Srna. „Trupi, prečo nečakali na tmavú noc? — Ech, ten Krivonôžka málo kedy šťastne prevedie cez hranice. Zdá sa, akoby mali medzi sebou Judáša, ktorý ich udáva, a Zálesáci sú strachopudovia, ako počujú buchnúť, už zahadzujú. Na mňa tí kosi nevyzrajú!“ uškľabil sa Srna a priložil žbánok k ústam.

„Či sa i Vy tým darobným remeslom zamestnávate?“ opýtal sa zámočník.

„Prečo darobným?“ nevrle odsekol Srna.

„Každý sa má usilovať, aby prispel ku všeobecnému dobrobytu, aby sa príjmy krajiny zvyšovaly, ale pašovaním okrádajú sa dôchodky zemské.“

„Pekný to výklad, škoda, že ho nepočul ten predný, čo preskočil cez plot,“ povedal zase posmešne Srna a podal majstrovi žbánok s pivom. „Len to vám poviem. Horák, napite sa! Ak sa s nimi sídem, poviem im to.“

Majster chcel dačo odpovedať, ale jeden z roľníkov oboril sa na Srnu:

„Keď dakto lezie do pekla, musíš i ty liezť za ním?“

„I ja som na to myslel, keď si ty chodieval s párom volov do Bavorska a s dvoma pármi si sa vracal domov — vtedy, keď si sa dostal do škrípca. Vtedy si nehrešil, že sú to darobné výdelky! Tak netlachaj teraz do vetra! Každý si hľadí zisku a človek bez fortiela ani s lavice nespadne.“

„Ale keď vás strážnici chytia, máte desaťrazy väčšiu škodu, ako osoh.“

„Eh, čo tam, také ploty sa dajú preliezť, a kde sa nedá preliezť, tam sa obíde; v hore sme krytí, ako za pecou, nám je v noci ako vo dne, a keď sa strhne nehoda, — odhodíme — a noha je pán. Keď ide o život, tu sa rozum zbystrí.“

„Keby si ho upotrebil na počestný zárobok, neutrpel by si, čo nechceš,“ prehodil Vávra mrzute.

„Kto na mňa smie povedať, že som nepočestný?“ buchol hnevom na stôl Srna.

„No veď si azda počul od majstra, komu škodíš a ja ti poviem, že zlodej, pašerák a raubšíc (pytlák), sú traja bratia,“ povedal Vávra celkom mierne.

„A ja ti, Vávra, len to poviem, že keby nebolo kupovačov, nebolo by predávačov.“

„Botou zajaca zabiť, keď sa vám dá, to si nerobíte svedomie, keby to i v lese bolo; od raubšica lacnú pečienku kúpite a jeho samého zatracujete,“ postaral sa Pavel s trpkosťou v hlase.

„To máš tak, synak, každý len berie kameň a kričí: „umlať, ubi, ale na svoje srdce žiaden nesiahne,“ povedal Srna.

„To i my vieme, že sme ani jeden nie bez hriechu,“ postaval sa Vávra, „človek si je nie vždy dosť múdry, pochybí z nevedomosti, ale keď chybu pozná, má ju napraviť; my sme si dakedy tiež tak mysleli, ako ty: blázon, kto si nehľadí svojho zisku; ale teraz nám to pán farár a pán gróf dobre vysvetlili, ako a čo je to. Výmena tovaru a pôžitkov z jednej zemi do druhej musí byť, ale nechať vynsť na mizinu domáce výrobky, je nepravé, načo chodiť do súsedov po mlieko, keď ti kravy doma dávajú.“

„To musí každý uznať, preto sme i my toho nechali,“ poznamenal jeden z roľníkov.

„Hanbi sa, stará hlava,“ riekol Srna posmešne a pritísol Vávrovi, ktorý pri ňom sedel, čiapku na hlavu, „šedivá si — a pančiatko, čo sa ledva zo školy vykrbľálo strká ti šlabikár do ruky, aby si sa učil, ha, ha, ha! Skákajte, chlapci, ako pán káže, hopsa, hoc aj na vrch makovice.“

„Nedávaj sa do medveďa, aby ťa ľabou nezadlávil!“ ozval sa jeden.

„A ja nedám ani seba, ani kohokoľvek urážať od teba, síce sa škarede poklbčíme,“ s hnevom povedal Vávra a vstal z lavice. „Čo je to aj hlava mladá, ale rozum zrälý, osoží nám všetkým.“

„Eh, príkladný pán, živé právo, my sa ho budeme držať a kto nechce chváliť, nech drží jazyk za zubami a nehaní,“ kričal iný.

„Srna chváliť nebude, on prišiel o zárobok.“

„Čo je chvály hodné, tomu trúby netreba,“ povedal stolár. „Keby pán gróf nič viac neurobil za nás, len to, čo dosiaľ vykonal, zaslúžil našu vďačnosť. Nejedna rodina by bola v najväčšej biede zahynula, keby nebolo jeho podpory, že nám prácu zaopatril. On nám založil kapitál, ku ktorému si teraz po čiastkach prikladáme, aby sme včas potreby mali odkiaľ pomoc hľadať. Jeho pričinením si sriaďujeme aj knižnicu, aby sme mali odkiaľ brať potravu nielen pre telo, ale i pre ducha. Ďakujme pánu Bohu každý deň, že máme takých dobrotivých pánov (vrchnosť).“

„Nikto sa nemôže na nich ponosovať,“ dotvrdzoval Vávra. „Ako že to bolo skorej, ty môj Spasiteli, nebolo nikde dovolania, všetko šlo, len aby nestálo; teraz núti sa každý, keď vidí, ako sa panské gazdovstvo zmáha, aby si podľa toho i svoju živnosť usporiadal. A pri všetkom ide nám pán gróf po ruke, pomáha nám i skutkom.“

„Však vám nedá nič zadarmo,“ navrhol Srna.

„Človek, ktorý môže pracovať, almužnou sa snižuje, ale prácou stáva sa neodvislým, slobodným, tomu pán gróf dobre rozumie, preto nedáva almužnu len starým a práce neschopným ľuďom a mrzákom,“ ozval sa zase stolár.

„A načo by sme potrebovali almužnu, každý z nás má toľko, čo potrebuje, a dá pán Boh, že bude ešte lepšie; tých starých paholkov, čo ich obec ešte má, tí sú na smluve, každý u svojho hospodára. Čo sme predtým pri poradách prepili a prejedli, to teraz pribudne na obecnom majetku, k tomu aj z nášho gazdovania dostane sa viac úžitku, tak sa nám, ak pán Boh dá, pomaly pekných dakoľko stovák zašporí. A keby malo prísť — z Božieho dopustenia i dáke nešťastie, i na to sme tak na budovách, ako i na obili poistení.“

„Vy to teraz máte všetko poriadne sriadené a to sa každému páči,“ podotknul zámočník. „Predtým bolo u vás na prostred dediny nerovno, a keď spadol dážď blata do zadusenia; teraz je pekne rovno, a ten rad stromov okolo ciest a polí bude krása, keď narastie, budete ako v záhrade — a o úžitku ani nehovorím.“

„Tak vidíte, ako dakedy koná človek proti sebe; mohli sme si cesty opraviť, dvorky vydláždiť, stromy vysádzať, ale žiaden nezačal — a tak to ostalo s roka na rok. Ako pán gróf prišiel do zámku, prišiel i medzi nás, a tu hneď povedal: „ja by som myslel, že by sme si tie cesty ponaprávali, nezmučíme tak dobytok a usporíme času pri našich premávkach. Nehnali sme sa s veľkou chuťou do toho, ale keď on išiel napred, museli sme za ním. Ej, pane, teraz sa nám to už dobre vidí, mohli by ste sa voziť na slonovom voze po našich cestách, nič by sa mu nestalo. — Za času cisára Jozefa, pán Bôh mu daj večnú slávu, kvitlo u nás ovocinárstvo, vtedy dostávali hospodári, ktorý dokázal, že sa tomu venoval, pocty — a ktorý mal najporiadnejší sad, ten dostal zlatý dukát. Starý Borik má ho dosiaľ, on bol výborný ovocinár; ale je už starý, málo mu chybí do stodesať rokov. Za mladi sa s tým zaoberal, ale keď prišly tie nepokoje, začalo sa všetko zanedbávať, ľuďom odpadla chuť — a potom keď sa jeden toho držal a druhý nie, tak to nezbedná chasa pokradla. Teraz to bude inakšie; pán farár sám učí mládež štepárstvu a včelárstvu a ktorí sa do toho dajú, tým dá stromky zdarma. Skorej sme mali v sadoch len ovocia, a to si obstarávajú teraz chlapci sami. Dievčence zase majú záhradky — a tu ich učí náš pán učiteľ, ako majú so šalátom a inými zeleninami zachodiť. Je starý pán, ale všetci ho máme radi; pán farár sú človek velice učený, ale málo hovoria.“

„Ale oni asi pekný groš utržia za ovocia a za med?“

„Veď utržia, utržia, ale oni to potrebujú na tie deti.“

„Čože, oni majú deti?“ čudujú sa mešťania.

„Nie vlastné, to by ste sa mýlili! Keď boli v Hájku u Svätej Anny, zomrela tam vdova a ostali dvaja chlapci po nej; bola cudzia, žobráčka. V Hájku sú ľudia sami chudobní, nemajú mnoho, a tak vzali si pán farár tých chlapcov a od tej doby dávali ich učiť, starali sa o nich, ako by im boli vlastným otcom. Sú to pekní študenti, chodia hen v Prahe do škôl. — Eh, takých pánov, ako sú naši, aby pohľadal — a každý hreší, kto sa im rúha,“ dokončil Vávra svoju reč.

„Vrav si ty, čo chceš, ja ostanem pri svojom,“ hodil Srna hlavou a vstal od stola.

„Počkajte, pôjdeme jedným vrzom,“ povedali chlapci, vstali, pozdravili všetkých a všetci traja vyšli von dvermi.

„To je dáky zlý človek,“ usúdili remeselníci.

„Ani tak zlý, ako neústupný, taká zatvrdilá, nespokojná hlava,“ poznamenal Vávra.

„A Pavel sa udal cele na neho,“ dotušil kováč. „Škoda ho je, taký pekný chlapec! Počul som, že sa túla s ním po nociach a že tiež strieľa panskú zver.“

„Ktože to vie, často sa urobí z komára ťava.“

„Veď sa to ukáže,“ dodal ešte kováč.